4Sfk/68/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): VÁHOSTAV- PREFA, s.r.o., so sídlom Horný Hričov 324, 013 42, IČO: 36400653, právne zastúpený: Advokát VASKÝ s.r.o., so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava, IČO: 51166950, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o všeobecnej správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 139564/2020 zo dňa 16. marca 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/61/2020 zo dňa 28. decembra 2022 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 31S/61/2020 zo dňa 24. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Administratívne konania a pôvodné súdne konanie

2. Správca miestneho poplatku za rozvoj rozhodnutím č. 1 zo dňa 12. apríla 2018 č. konania S2018/00036/03 podľa § 12 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj a podľa zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) v nadväznosti na § 2 písm. b) VZN č. 2/2017 a stavebné povolenie č. S2016/00390/1972/Hud zo dňa 06. apríla 2017, vyrubila žalobcovi miestny poplatok za rozvoj v sume 37.012,50 eur (ďalej aj „pôvodné prvostupňové rozhodnutie“). 3.

5. Proti pôvodnému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“), v ktorej, okrem iného, namietal, že sa mu javí, že Obec Horný Hričov ako stavebný úrad postupovala v stavebnom konaní účelovo a v rozpore so zákonom tak, aby bolo stavebné povolenie, na základe ktorého bol poplatok za rozvoj vyrubený, vydané po účinnosti Obcou Horný Hričov prijatého VZN č. 2/2017, a teda podľa žalobcu Obec Horný Hričov účelovo postupovala tak, aby žalobcovi ako stavebníkovi vznikla poplatková povinnosť.

7. Krajský súd v odôvodnení pôvodného rozsudku argumentoval, že napriek tomu, že nemal k dispozícii administratívny spis týkajúci sa vydávania stavebného povolenia, ktoré bolo podkladom pre vyrubenie poplatku za rozvoj, v zhode so žalobcom považoval postup Obce Horný Hričov, ktorý predchádzal vydaniu stavebného povolenia, za účelový.

Krajský súd poukázal na ďalšie nezrovnalosti postupu obce Horný Hričov, ktoré spolu vyhodnotil ako účelové konanie obce so zámerom vyrubiť žalobcovi poplatok za rozvoj. Krajský súd pôvodným rozsudkom obec zaviazal, že v ďalšom konaní obec Horný Hričov ako správca poplatku za rozvoj môže/nemusí vyrubiť žalobcovi miestny poplatok za rozvoj, pričom pri vyrubení poplatku správca dane zohľadní svoje pochybenia, ako aj skutočnosť, že v čase vzniku investičného zámeru žalobcu a v čase iniciácie územného ako aj stavebného konania (v roku 2015/2016) žalobca nemal /nemohol mať vedomosť o povinnosti platiť poplatok za

9. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia Obec Horný Hričov poukázala na to, že obec je pri rozhodovaní o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb v súvislosti s poplatkom za rozvoj v postavení orgánu verejnej moci. V súlade s tým sa na obec ako na orgán verejnej moci vzťahujú obmedzenia vyplývajúce z čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „Ústava SR“), podľa ktorého sú štátne orgány oprávnené konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

poplatku sú postupmi nezávislými, samostatnými a tieto postupy, ktoré síce na seba nadväzujú, nie je možné zlúčiť do jedného, resp. postupy zamieňať. Poukázala na to, že má dlhodobo problém s nedostatkom kvalifikovaných ľudí spôsobilých na vykonávanie stavebnej agendy.

11. Správca miestneho poplatku za rozvoj v odôvodnení prvostupňového rozhodnutia ďalej uviedol, že povinnosť platiť poplatok za rozvoj bola v Obci Horný Hričov zavedená VZN č. 2/2017 zo dňa 20. februára 2017 s účinnosťou od 08. marca 2017, čo je v súlade s § 14 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Zdôraznil, že VZN č. 2/2017 obce a ani proces jeho prijímania nebol zákonným spôsobom nikým spochybnený, to znamená, že predmetné VZN je záväzné pre všetky fyzické a právnické osoby na území Obce Horný Hričov ako aj pre samotnú

Správca miestneho poplatku taktiež zdôraznil, že zákon o miestnom poplatku za rozvoj zároveň neumožňuje obci zohľadniť ani tú skutočnosť, že investičné zámery, žiadosti, prípadne iné rozhodnutia o výstavbe, realizácii stavby boli prijaté v čase, keď sa o poplatku za rozvoj nevedelo, resp. nebol účinný zákon o miestnom poplatku za rozvoj. Obec ako správca poplatku za rozvoj nemá žiadnu možnosť zohľadniť túto skutočnosť v konaní o vyrubení poplatku za rozvoj, ktoré je konaním novým, konaním nezávislým na stavebnom konaní, z ktorého je možné na konanie o vyrubení poplatku za rozvoj aplikovať výlučne právoplatné stavebné povolenie, nie však okolnosti a postup, ktorým k jeho vydaniu došlo.

13. Správca miestneho poplatku mal za to, že v súlade so závermi pôvodného rozsudku krajského súdu pri svojom rozhodovaní zobral do úvahy všetky skutočnosti tak, ako to bolo súdom určené s tým, že žalobcovi povinnosť platiť poplatok za rozvoj vznikla podľa § 4 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj a obec ako orgán verejnej moci je povinná tento poplatok vyrubiť. Opakovane zdôraznil, že nie je možnosť obce o nevyrubení poplatku nerozhodnúť, resp. ho nevyrubiť, pretože takýto postup by bol zrejme v rozpore so zákonom.

Podľa žalovaného, keďže Obec Horný Hričov ustanovila vo VZN č. 2/2017 na svojom území poplatok za rozvoj, potom ak boli splnené zákonom o miestnom poplatku za rozvoj stanovené podmienky pre vyrubenie tohto poplatku, je obec povinná tento poplatok vyrubiť. 16. Žalovaný poukázal na to, že podľa § 4 ods. 2 zákona o miestnom poplatku za rozvoj poplatková povinnosť zaniká dňom, ktorým stavebné povolenie stratilo platnosť, ak súčasne poplatník nezačal stavbu realizovať. Keďže žalovaný zo spisového materiálu nezistil, že predmetné stavebné povolenie zo dňa 06. apríla 2017 by stratilo platnosť (právoplatnosť stavebného povolenia č. S2016/00390/1972/Hud nebola spochybnená ani pôvodným rozsudkom krajského súdu), žalovaný bol toho názoru, že § 4 ods. 2 zákona o miestnom poplatku za rozvoj nebolo naplnené, t. j. k zániku poplatkovej povinnosti nedošlo, potom vyrubenie miestneho poplatku za rozvoj napadnutým rozhodnutím bolo v súlade so zákonom. 17. Žalovaný uzavrel, že Obec Horný Hričov pri vyrubení poplatku postupovala podľa ustanovení zákona o miestnom poplatku za rozvoj a podľa VZN č. 2/2017. Žalovaný

II. Konanie pred správnym súdom

VZN č. 2/2017, a teda, aby žalobcovi vznikla poplatková povinnosť; Za účelom odôvodnenia porušenia postupu, žalobca stručne a faktograficky zrekapituloval priebeh stavebného konania, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného povolenia; Účelový postup obce Horný Hričov v stavebnom konaní podľa žalobcu podporuje aj tá skutočnosť, že deň nasledujúci po dni vyvesenia VZN č. 2/2017 bolo vydané rozhodnutie o prerušení stavebného konania č. S2016/ 00390/1752/Hud.

rozvoj. Rovnaké skutočnosti, ktoré uviedla obec Horný Hričov, stavebný úrad, ako dôvod prerušenia konania v rozhodnutí o prerušení konania, boli už predtým predmetom záväzného stanoviska k vydaniu územného rozhodnutia a stavebného povolenia pre predmetnú stavbu; v tejto súvislosti žalobca poukázal na uvedené záväzné stanovisko k vydaniu územného rozhodnutia a stavebného povolenia č. 2016/257, ktoré ako dôkaz priložil k správnej žalobe, konštatujúc, že podmienka, ktorú vyslovila Obec Horný Hričov vo svojom záväznom stanovisku o tom, že stavba nenavýši objem dopravy prechádzajúcej cez intravilán Obce Horný Hričov a že žalobca vyvinie maximálne úsilie pre odklon súčasnej dopravy, bola v plnej miere záväzná a rešpektovaná účastníkmi konania a nebol žiaden dôvod ju ešte raz osobitne vyhlasovať; Podľa žalobcu nebol žiaden dôvod na prerušenie konania, keďže nešlo o odstránenie nedostatkov podania, ani o iný zákonný dôvod na prerušenie konania; 20. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zdôraznil, že nie je oprávnený preskúmavať, resp. posudzovať zákonnosť postupu iného štátneho orgánu, preto sa k správnosti, zákonnosti

rozvoj irelevantné. Zdôraznil, že v prípade, ak mal žalobca námietky voči postupu obce ako stavebného úradu, mal uplatniť tieto námietky v stavebnom konaní vo veci vydania stavebného povolenia zo dňa 06. apríla 2017 v súlade so Správnym poriadkom. Žalovaný mal za to, že z predložených listinných dôkazov jednoznačne vyplynulo, že v prípade žalobcu došlo k naplneniu podstaty vzniku poplatkovej povinnosti k miestnemu poplatku za rozvoj. 21. Žalobca v replike zdôraznil, že v pôvodnom rozsudku krajského súdu bolo uvedené, že v ďalšom konaní Obec Horný Hričov ako správca poplatku za rozvoj môže/nemusí vyrubiť žalobcovi miestny poplatok za rozvoj, nie je teda pravdivé tvrdenie, že Obec Horný Hričov nemala inú možnosť, iba poplatok vyrubiť. Žalobca poukázal na to, že hlavný argument, pre ktorý považoval napadnuté rozhodnutie o vyrubení poplatku za rozvoj za nezákonné, je účelové konanie Obce Horný Hričov v správnom konaní a porušenie pravidiel správneho konania, ktorého jediným účelom bolo dosiahnutie posunu vydania stavebného povolenia za právoplatnosť VZN č. 2/2017. Poukázal na to, že danom prípade nastala situácia, kedy orgán

22. Krajský súd rozsudkom sp. zn. 31S/61/2020 zo dňa 28. decembra 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu žalobcu podľa §190 SSP ako nedôvodnú zamietol. 23. Krajský súd ustálil, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že žalobca je poplatníkom miestneho poplatku za rozvoj, zároveň nebolo medzi účastníkmi súdneho konania sporné, že stavebné povolenie č. S2016/00390/1972/Hud zo dňa 06. apríla 2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 27. apríla 2017 a sporný nebol ani výpočet poplatku. Krajský súd z obsahu odvolacích a žalobných dôvodov vyabstrahoval podstatnú spornú otázku, ktorá spočívala v tom, že Obec Horný Hričov ako správca miestneho poplatku mala zároveň postavenie stavebného úradu a účelovo ovplyvnila podmienky na vyrubenie miestneho poplatku za rozvoj nezákonným prerušením konania a nevydaním rozhodnutia v stavebnom konaní v lehote s cieľom posunúť vydanie stavebného povolenia za dátum nadobudnutia účinnosti VZN č. 2/ 2017. Žalobca namietal, že takéto konanie nemôže požívať právnu ochranu, naproti tomu, správca miestneho poplatku za rozvoj účelovosť konania poprel s poukazom na to, že

24. Krajský súd poukázal na to, že zákon o miestnom poplatku za rozvoj zveril obciam správu na úseku daní v rozsahu vyrubovania a výberu miestneho poplatku. Tieto obce sú však spravidla aj stavebnými úradmi, pred ktorými bezprostredne pred daňovým konaním prebiehalo konanie stavebné. V súvislosti s účelom zákona o miestnom poplatku krajský súd s poukazom na stranu 2 dôvodovej správy k zákonu o miestnom poplatku za rozvoj uviedol, že cieľom predmetného zákona bolo vytvoriť pre samosprávy jeden zo zdrojov prostriedkov potrebných na vybudovanie „cestnej infraštruktúry, sociálnej infraštruktúry, napr. materské školy, školy, občiansku vybavenosť a pod., predmetom spoplatnenia teda je určitý druh stavebnej činnosti, ktorý jednotkám územnej samosprávy vyvoláva ďalšie náklady.” Z vyššie uvedeného podľa krajského súdu už z povahy veci vyplýva istý konflikt záujmov, keď Obec Horný Hričov v konkrétnej veci vykonávala pôsobnosť až v troch rôznych postaveniach. Zdôraznil, že tento potenciálny konflikt je úplne zjavný hlavne pri menších obciach a zákonodarca si ho musel byť vedomý pri zavádzaní novej poplatkovej povinnosti a to najmä

to, že je potrebné vychádzať z prezumpcie zákonnosti uvedeného rozhodnutia, pričom táto prezumpcia zahrňuje aj zákonnosť postupu predchádzajúceho jeho vydaniu. Krajský súd sa stotožnil s rozsahom pôsobnosti žalovaného v zmysle Daňového poriadku v konkrétnej veci, tak ako sa ho dovolával žalovaný vo vyjadrení k žalobe, keď uviedol, že ako správny orgán na úseku správy daní a poplatkov nemá kompetencie posudzovať zákonnosť stavebného konania predchádzajúceho právoplatnosti stavebného povolenia.

Podľa krajského súdu by išlo o reštriktívny výklad ustanovenia § 13 bez ohľadu na kontext celého zákona, predovšetkým v súvislosti s ustanovením § 3 ods. 1 písm. a), § 4 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za rozvoj. Ak teda VZN č. 2/2017 nadobudlo účinnosť dňa 08. marca 2017 s tým, že stavebné povolenie bolo vydané 06. apríla 2017 a nadobudlo právoplatnosť dňa 27. apríla 2017, tak poplatková povinnosť vznikla ku dňu právoplatnosti stavebného povolenia a v danom prípade nebolo rozhodujúce, kedy bolo stavebné konanie začaté.

Zároveň podotkol, že tým, že súd pôvodne vec vrátil na ďalšie konanie, tak vec vrátil do štádia posudzovania vzniku poplatkovej povinnosti s tým, že správny orgán otázku vzťahu stavebného konania a daňového konania vyhodnotil v prvostupňovom rozhodnutí nanovo, čím otvoril priestor na jej posudzovanie správnym súdom v ďalšom správnom súdnom konaní.

28. Krajský súd uzatvoril, že mal preukázané opodstatnenie vyrubenia miestneho poplatku za rozvoj z dôvodu vydania právoplatného stavebného povolenia na stavbu, t. j. naplnenie podstaty vzniku poplatkovej povinnosti podľa § 4 ods. 1 zákona o miestnom poplatku za

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko žalovaného

29. Žalobca (ďalej aj „sťažovateľ“) podal proti rozsudku krajského súdu sp. zn. 31S/61/2020 zo dňa 28. decembra 2022 v spojení s opravným uznesením krajského súdu sp. zn. 31S/61/2020 zo dňa 24. apríla 2023 kasačnú sťažnosť, z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. d) SSP (správny súd v tej istej veci už právoplatne rozhodol) a § 440 ods. 1 písm. g) SSP (správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci). Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu, a to tak že zruší rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Obce Horný Hričov a vec mu vráti na ďalšie konanie. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby kasačný súd uložil orgánu verejnej správy povinnosť, aby sa pri svojom ďalšom konaní riadila rozhodnutím kasačného súdu. 30. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti v podstatnom zopakoval žalobnú argumentáciu. Opätovne poukazoval na to, že Obec Horný Hričov, ako stavebný orgán nedodržala lehotu na vydanie stavebného povolenia stanovenú Správnym poriadkom, čím sťažovateľovi vznikla daňová povinnosť (poplatok za rozvoj), ktorá, ak by obec neporušila zákon, tak by sťažovateľovi nevznikla. Sťažovateľovi sa javí, že obec Horný Hričov, postupovala v stavebnom konaní účelovo a v rozpore so zákonom tak, aby bolo stavebné povolenie vydané po účinnosti VZN č. 2/2017 a teda, aby stavebníkovi vznikla poplatková povinnosť. 31. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. d) SSP sťažovateľ poukázal na závery pôvodného rozsudku krajského súdu, z ktorých vyvodil že Obec Horný Hričov mala celkom jednoznačne možnosť po vrátení veci súdom rozhodnúť aj o tom, že poplatok za rozvoj nevyrubí a s ohľadom k odôvodneniu pôvodného rozsudku je podľa sťažovateľa evidentné, že obec tak rozhodnúť aj mala. Podľa sťažovateľa Obec Horný Hričov sa však svojvoľne rozhodla poplatok za rozvoj opätovne vyrubiť, hoci skutkové okolnosti boli navlas rovnaké, ako boli v čase vydania pôvodného rozhodnutia o vyrubení poplatku za rozvoj, ktorý bol pôvodným rozsudkom krajského súdu zrušený.

33. Sťažovateľ tiež namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí neuviedol žiadne nové skutočnosti, ktoré by menili alebo mali akýkoľvek vplyv na skutkový stav tak, ako ho zistil krajský súd v rámci pôvodného súdneho konania., Naopak, keďže námietky sťažovateľa sa týkajú konania Obce Horný Hričov, ktoré predchádzalo vydaniu stavebného povolenia, tieto okolnosti sa ani zmeniť nemohli a nie je ich ani možné odstrániť resp. sa s nimi vysporiadať. Sťažovateľ teda opätovne podal správnu žalobu, v tomto prípade o preskúmanie rozhodnutia žalovaného. Keďže išlo skutkovo o úplne totožnú vec, ako bola už rozhodnutá v pôvodnom súdnom konaní pred krajským súdom, sťažovateľ uviedol, že mal legitímne očakávania, že súd v skutkovo totožných veciach rozhodne rovnakým spôsobom.

34. K dôvodu kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľ poukázal na to, že krajský súd v napadnutom rozsudku v zásade súhlasí s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v správnej žalobe, že obec Horný Hričov postupovala v stavebnom konaní v rozpore so zákonom - nevydala stavebné povolenie v lehote stanovenej zákonom, avšak krajský súd dospel k záveru, že takéto konanie obce Horný Hričov ju oprávňuje na vyrubenie a zinkasovanie poplatku za rozvoj. Sťažovateľ považoval tento právny názor za nesprávny, pričom poukázal na to, že krajský súd nekriticky prijal argumentáciu Obce Horný Hričov o tom, že „nedodržanie termínov v označenom stavebnom konaní nebolo účelové s cieľom dosiahnutia vzniku povinnosti zaplatiť poplatok za rozvoj zo strany žalobcu, ale spôsobené personálnymi pomermi na Spoločnom stavebnom úrade Strečno, nedostatkom pracovníkov.“ Podľa sťažovateľa však tento argument nemôže odôvodniť nedodržiavanie zákonom stanovenej lehoty zo strany orgánov verejnej moci. 35. Ďalej zdôraznil, že správny súd nemôže prijať ako normu, že orgán verejnej moci v zásade nemusí rešpektovať lehoty na vykonanie úkonu uložené mu zákonom.

36. Opakovane zdôraznil, že v tomto prípade neplnenie zákona zo strany obce vedie k získaniu jej výhodnejšej pozície, čo popiera všetok obsah princípov demokracie a právneho štátu vyjadrené v Ústave Slovenskej republiky. Sťažovateľovi sa javí ako nelogické, aby bolo potrebné v rámci obrany proti takémuto postupu orgánu verejnej moci vynakladať enormné úsilie. Podotkol, že úlohou súdov v právnom štáte je aj to, aby boli zachované princípy právneho štátu a nie naopak, poskytovať právnu ochranu úkonom orgánov verejnej moci, ktoré sú v rozpore so zákonom.

38. Sťažovateľ uviedol, že ak mal pripustiť argument použitý správnym súdom, ktorý vychádza z toho že stavebné povolenie je právoplatné a teda poplatok za rozvoj vyrubený na jeho podklade je po právnej stránke perfektný, tak by to podľa neho znamenalo ignorovanie konkrétnych okolností prípadu. Prijatie tohto argumentu by v zásade znamenalo, že ak by sa chcel sťažovateľ domôcť svojho práva, musel by zabrániť právoplatnosti stavebného povolenia. V tejto súvislosti uviedol, že sám inicioval stavebné konanie a stavebné povolenie aj potrebuje a teda zrušenie stavebného povolenia by bolo v rozpore s jeho záujmom - sťažovateľ nemal najmenší dôvod brániť v tom, aby bolo stavebné povolenie právoplatné. Sťažovateľ namietal to, že v stavebnom konaní nebolo rozhodnuté v zákonom stanovenej lehote (či už nedbanlivým alebo úmyselný konaním Obce Horný Hričov), čoho priamym následkom bolo, že mu vznikla povinnosť zaplatiť miestny poplatok za rozvoj, ktorá by nebola vznikla, ak by obec Horný Hričov neporušila zákon. Ohradil sa, že konštrukcia, ktorú navodzuje odôvodnenie napadnutého rozsudku, že sťažovateľ mal akýmsi spôsobom zabrániť

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

40. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/ SSP v znení účinnom do 30. júna 2023 ), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 445 ods. 1 písm. c), ods. 2, § 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 41. Kasačný súd bol sťažovateľom vyzvaný na posúdenie toho, i) či v prejednávanej veci bol naplnený sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. d/ SSP, a teda či vo veci bol porušený princíp ne bis in idem, ii) či zo strany Obce Horný Hričov pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia a tiež zo strany žalovaného pri vydávaní napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu princípu viazanosti právnym názorom správneho súdu v konaní po vydaní zrušujúceho (pôvodného) rozsudku, iii) či môže byť postup Obce Horný Hričov, stavebného úradu pri vydávaní stavebného povolenia zohľadnený v konaní o vyrubení miestneho poplatku za rozvoj podľa zákona o miestnom poplatku za rozvoj v spojení s VZN Obce Horný Hričov č. 2/2017.

49. Podľa § 2 písm. b) VZN č. 2/2017: „Obec ustanovuje sadzby poplatku za rozvoj rôzne pre stavby v členení: b) priemyselné stavby a stavby využívané na skladovanie vrátane stavieb na vlastnú administratívu 35,- € za každý, aj začatý m2 podlahovej plochy nadzemnej časti stavby,...“ 50. Podľa § 3 VZN č. 2/2017: „1) Toto všeobecne záväzné nariadenie č. 2/2017 schválilo obecné zastupiteľstvo obce Horný Hričov na svojom zasadnutí dňa 20. februára 2017 uznesením č. 24/2017. 2) Toto všeobecne záväzné nariadenie nadobúda účinnosť 8. marca 2017.“

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

52. Kasačný súd k sťažovateľom uplatnenému sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. d) SSP (správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie) poukazuje na to, že prekážka právoplatne rozhodnutej veci (prekážka res iudicatae) a prekážka už začatého konania (prekážka litispendencie) predstavujú procesnú prevenciu proti porušeniu základného princípu ne bis in idem. Prekážka právoplatne rozhodnutej veci vylučuje možnosť vec znova prejednať a je stanovená v § 145 ods. 5 SSP. Ide o tzv. nezmeniteľnosť rozhodnutia, to znamená o tej istej veci, o ktorej sa už raz právoplatne rozhodlo, nemožno rozhodovať opäť. Jedná sa o procesné vyjadrenie ústavnoprávnej zásady nie dvakrát o tej istej veci, pričom jej porušenie má povahu neodstrániteľnej vady konania. Platí, že vec nemožno opätovne prejednať len za predpokladu, ak sa v prejednávanej veci vyskytuje totožnosť subjektov v pomere k veci už právoplatne rozhodnutej a totožnosť samotnej veci, ktorá sa stala predmetom konania.

53. Prihliadnuc na administratívny a súdny spis kasačný súd konštatuje, že v danej veci sa správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní nedopustil porušenia zákona tým, že v tej istej veci sa už skôr právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už skôr začalo konanie.

Praha : C. H. Beck, 2018, 948 s.). Zároveň platí, že kasačný rozsudok správneho súdu nemožno chápať ako nové rozhodnutie zaručujúce žalobcovi priznanie určitého práva alebo vydanie ním požadovaného rozhodnutia (Blažek, T., Jirásek, J., Molek, P., Pospíšil, P., Sochorová, V., Šebek, P. Soudní řád správní - online komentář. 3. aktualizace.

Po pôvodnom zrušujúcom rozsudku krajského súdu sa vec vrátila na ďalšie konanie Obci Horný Hričov, ktorá vo veci vydala nové prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného. Krajský súd tak v ďalšom súdnom konaní preskúmaval nové rozhodnutia orgánov verejnej

56. Pokiaľ ide o viazanosť orgánu verejnej správy právnym názorom správneho súdu vo všeobecnosti platí, že orgán verejnej správy je viazaný rozhodnutím správneho súdu v konkrétnej veci, táto viazanosť je právna i skutková a vzťahuje sa na postup orgánu verejnej správy v novom konaní, a to na výrok aj na odôvodnenie nového rozhodnutia.

Praha : C. H. Beck, 2018, 949 s.). 57. V nadväznosti na všeobecné východiská k otázke viazanosti orgánu verejnej správy právnym názorom správneho súdu kasačný súd pristúpil k posudzovaniu otázky, či zo strany Obce Horný Hričov pri vydávaní prvostupňového rozhodnutia a tiež zo strany žalovaného pri vydávaní napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu tejto viazanosti v konaní po vydaní zrušujúceho (pôvodného) rozsudku v prejednávanej veci, posudzujúc pritom obsah vysloveného právneho názoru správneho súdu v pôvodnom rozsudku, jeho jasnosť a zrozumiteľnosť.

platiť poplatok za rozvoj. Na základe uvedeného podľa sťažovateľa tak Obec Horný Hričov mala celkom jednoznačne možnosť po vrátení veci súdom rozhodnúť aj o tom, že poplatok za rozvoj nevyrubí a s ohľadom k odôvodneniu pôvodného rozsudku je podľa sťažovateľa evidentné, že obec Horný Hričov, ak by rešpektovala právoplatný pôvodný rozsudok krajského súdu, tak takto rozhodnúť aj mala. Kasačný súd sa s uvedenou argumentáciou sťažovateľa nestotožňuje.

V tejto súvislosti je však podstatnou skutočnosťou to, že krajský súd svoj záver a odôvodnenie uloženého záväzku orgánu verejnej správy k ďalšiemu postupu po právoplatnosti pôvodného zrušujúceho rozsudku neodôvodnil žiadnym odkazom na zákonné ustanovenie či podzákonný právny predpis, na základe ktorého súd svoje právne závery prijal. Krajský súd tak v pôvodnom rozsudku orgán verejnej správy nezaviazal právnym názorom, ktorý by sa vzťahoval k výkladu a aplikácii konkrétneho ustanovenia zákona, v tomto prípade zákona o miestnom poplatku za rozvoj, alebo všeobecne záväzného nariadenia, v danej veci VZN č. 2/2017, a teda správny súd svoj právny názor neoprel o právne predpisy, ktoré by umožňovali orgánu verejnej správy postupovať tak ako krajský súd v pôvodnom zrušujúcom rozsudku načrtol.

Zákon o miestnom poplatku za rozvoj zároveň neumožňuje obci zohľadniť ani tú skutočnosť, že investičné zámery, žiadosti, prípadne iné rozhodnutia o výstavbe, realizácii stavby boli prijaté v čase, keď sa o poplatku za rozvoj nevedelo, resp. nebol účinný zákon, z ktorého pre obec možnosť zaviesť poplatok za rozvoj vyplynula. Preto, ak krajský súd orgán verejnej správy pôvodným rozsudkom zaviazal k tomu, že v ďalšom konaní Obec Horný Hričov ako správca poplatku za rozvoj zohľadní skutočnosť, že v čase vzniku investičného zámeru žalobcu a v čase iniciácie územného ako aj stavebného konania (v roku 2015/2016) žalobca nemal/nemohol mať vedomosť o povinnosti platiť poplatok za rozvoj, neodôvodnil, z akého ustanovenia svoj právny názor vyslovil a na základe akého ustanovenia Obec Horný Hričov môže konať takto súdom načrtnutým spôsobom.

poplatku za rozvoj postup správcu miestneho poplatku pri vyrubení poplatku jasne formuluje - ide o povinnosť správcu dane poplatok za rozvoj vyrubiť, v prípade splnenia zákonných podmienok. Krajský súd svojim záverom v pôvodnom zrušujúcom rozsudku v podstate tvoril právo na mieste, kde zákon o miestnom poplatku jednoznačne upravuje postup správcu miestneho poplatku pri vyrubení miestneho poplatku za rozvoj a podmienky, za splnenia ktorých je správca miestneho poplatku povinný poplatok vyrubiť.

rozvoj. Kľúčovým bolo v danom prípade právoplatné stavebné povolenie, ktoré je podkladom a nevyhnutným predpokladom pre vyrubenie poplatku. Právoplatnosť stavebného povolenia č. S2016/00390/1972/Hud zo dňa 06. apríla 2017, na základe ktorého bol sťažovateľovi poplatok vyrubený, nebola v konaní spochybnená. K otázke zohľadnenia postupu stavebného úradu pri vydávaní predmetného stavebného povolenia v konaní o vyrubení miestneho poplatku za rozvoj kasačný súd prijal svoj záver, ktorý odôvodňuje v bode 65 a nasl. tohto rozsudku.

64. Záverom kasačný súd zdôrazňuje ešte jeden procesný moment. Proti pôvodnému rozsudku krajského súdu nebola kasačná sťažnosť podaná. To znamená, že aj keby právny názor krajského súdu vyjadrený v pôvodnom rozsudku bol jasný a zrozumiteľný a napriek tomu by sa zaviazaný orgán verejnej správy od neho odklonil, nebol by kasačný súd nútený skonštatovať nezákonnosť takéhoto rozhodnutia orgánu verejnej správy, ak by dospel k záveru, že toto je (inak) z hľadiska hmotného a procesného práva zákonné. Z elementárnej procesnej logiky totiž vyplýva, že kasačný súd nie je viazaný právnym názorom nižšieho krajského (správneho) súdu. Inými slovami k porušeniu princípu viazanosti orgánov verejnej správy rozhodnutiami správnych súdov (§ 5 ods. 10, § 191 ods. 6 SSP) nedochádza vtedy, ak kasačný súd zaujme vo veci právny názor totožný s právnym názorom žalovaného orgánu verejnej správy, ktorý je odlišný od právneho názoru vyjadreného v rozhodnutí krajského (správneho)

66. Kasačný súd prihliadajúc na pocit nespravodlivosti sťažovateľa, ktorý opakovane v zásade uvádza to isté a to, že ak by Obec Horný Hričov ako stavebný úrad nepochybila, resp. plnila si zákonné povinnosti riadne a včas, tak by mu poplatková povinnosť nevznikla, konštatuje, že uvedené avizované nezrovnalosti stavebného konania (či už úmyselného alebo nedbanlivostného charakteru) nie je možné zohľadniť v predmetnom konaní o vyrubení poplatku za rozvoj.

. .“. V konaní nie je sporné, že stavebné povolenie Obce Horný Hričov, stavebný úrad na stavbu „Hala spracovania betonárskej ocele - areál VÁHOSTAV-SK-PREFA“, ktorej stavebníkom je žalobca č. S2016/00390/1972/Hud zo dňa 06. apríla 2017 nadobudlo právoplatnosť dňa 27. apríla 2017.

69. Kasačný súd pri posudzovaní veci prihliadal aj na argumentáciu sťažovateľa a v celkovom kontexte prejednávanej veci rozumie frustrácii, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti naznačuje, avšak v konaní o vyrubení miestneho poplatku za rozvoj podľa zákona o miestnom poplatku za rozvoj nie je možné skúmať úmyselné či nedbanlivostné pochybenia postupu obce ako stavebného úradu pri vydávaní stavebného povolenia, ktoré je nevyhnutným podkladom pre vyrubenie poplatku. Sťažovateľov pocit nespravodlivosti tak nie je možné zhojiť v konaní, v ktorom sa uvedeného domáha.

71. Pokiaľ ide o nedodržanie lehoty na vydanie stavebného povolenia zo strany Obce Horný Hričov, stavebného úradu, to samo o sebe nemá za následok nezákonnosť rozhodnutia (stavebného povolenia). Aj keď s ohľadom na princíp právnej istoty je žiaduce, aby správne orgány dodržiavali zákonom stanovené lehoty, ich porušenie samo osebe nie je zásahom do práva na spravodlivý proces účastníka. Nedodržanie takýchto lehôt môže mať v závislosti od situácie za následok konštatovanie prieťahov v konaní (sp. zn. I. ÚS 47/96, sp. zn. II. ÚS 62/ 99, sp. zn. II. ÚS 14/01), avšak ani existencia prieťahov nezakladá nezákonnosť rozhodnutia ako takého (sp. zn. II. ÚS 247/2018-12 zo dňa 10.05.2018).

73. V rámci obiter dictum považuje kasačný súd za potrebné ešte raz sa vyjadriť k otázke prípadnej účelovosti predlžovania stavebného konania z dôvodu, aby neskôr vydané stavebné povolenie mohlo byť podkladom pre vyrubenie miestneho poplatku za rozvoj.

správnou žalobou proti rozhodnutiu o vyrubení miestneho poplatku za rozvoj. Inak povedané, zohľadňujúc aj zásadu vigilantibus iura scripta sunt, t.j. bdelým patrí právo, predchádzajúcu pasivitu žalobcu nemožno nahrádzať jeho následnou procesne nesprávnou aktivitou. Kasačný súd zároveň dodáva, že mu je známe uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 327/2018 z 19. septembra 2018, v zmysle ktorého zjednodušene povedané, ak je nesprávny úradný postup zavŕšený rozhodnutím orgánu verejnej správy, tak toto rozhodnutie nemožno považovať za zákonné a preto je namieste sa domáhať náhrady škody (až) vo vzťahu k takémuto rozhodnutiu. Daný prípad sa ale týkal odlišnej skutkovej situácie, keď nesprávny úradný postup mal spočívať v nekonaní so žalobcom ako účastníkom konania.

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

74. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok krajského súdu považuje za preskúmateľný a vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 75. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľ nemal úspech v kasačnom konaní a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP).

76. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 22. mája 2025