4Sfk/70/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Ladislav Pócs, nar. XX.X.XXXX, so sídlom S. 1XXX/XX, XXX XX P., IČO: 36922161, právne zastúpený: Advokátska kancelária Janík, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 55066291, zast.: JUDr. Miroslav Janík, advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100847813/2021 zo dňa 17.05.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/96/2021 - 93 zo dňa 19. januára 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. V danom prípade správca dane svojimi zisteniami dôvodne spochybnil, že zdaniteľné plnenia boli realizované tak, ako je to uvedené v predložených faktúrach.

3. Z vykonaného dokazovania bolo podľa správneho súdu zistené, že dodávateľské spoločnosti sú nekontaktnými spoločnosťami, ktoré so správcom dane riadne nespolupracovali, požadované doklady a dôkazy nepredložili a nemajú ani technické, personálne a ani materiálne zabezpečenie na výkon podnikateľskej činnosti. Žalobca pokiaľ ide o predmetnú vec nepredložil žiadne relevantné a vierohodné dôkazy o tom, že tieto dodávateľské spoločnosti skutočne dodali fakturované tovary žalobcovi.

III. ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, podľa ktorého je primárne dôkazné bremeno na daňovom subjekte. 5. V danom prípade podľa zistenia vo veci konajúce a rozhodujúce správne orgány vykonali dokazovanie v dostatočnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotili vecne správne a v súlade s ich logickým významom, v konaní sa nedopustili procesných pochybení, ktorých následkom by mohlo byť vydanie nezákonného rozhodnutia, pričom v obsahu svojich rozhodnutí zrozumiteľne vysvetlil dôvody prijatých záverov, vysporiadali sa s celým rozsahom argumentácie žalobcu, ozrejmili aj dôvody nevykonania navrhovaných dôkazov, a teda vec správne právne posúdili.

7. Správny súd konštatoval, že zistenia správcu dane a žalovaného spočívali aj v okolnostiach identifikovaných a konštatovaných jasne a zrozumiteľne v odôvodneniach rozhodnutí správnych orgánov oboch stupňov, týkajúceho sa tvrdených dodávateľov žalobcu a jeho odberateľa, čo je však vzhľadom na potrebu preukazovania reálnosti dodávateľsko - odberateľských vzťahov logické a nevyhnutné. Zistené skutočnosti v ich vzájomnej súvislosti poskytujú celkový obraz o reálnosti tvrdených plnení a bez akýchkoľvek rozumných pochybností odôvodňujú závery prijaté ako správcom dane, tak aj žalovaným, a súčasne odôvodňujú požiadavku správneho orgánu na predloženie ďalších dôkazov na preukázanie realizácie obchodov deklarovaným spôsobom.

Daňového poriadku daňovým subjektom. V uvedených súvislostiach poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018. 9. Správny súd ďalej uviedol, že judikatúra v oblasti daňového podvodu je na prejednávanú vec neaplikovateľná z dôvodu, že v prípade žalobcu neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane.

v priznaní. 10. Pokiaľ ide o dokazovanie predmetnej veci správny súd konštatoval, že ho správca dane viedol s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy, pričom nevykonal iba formálnu kontrolu dokladov, ale zameral sa predovšetkým na vecné plnenie, a to vo všetkých vzájomných súvislostiach.

11. Záverom správny súd konštatoval, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predloženým daňovým dokladom, s prihliadnutím na kontrolné zistenia a na ich vzájomné súvislosti, absentuje reálny základ, a to predovšetkým vo vzťahu k osobe platcu DPH, ktorý mal žalobcovi preverované plnenia dodať, čo vedie k správnosti záveru o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku žalobcu na odpočet dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ako i k objektívnej pochybnosti o vierohodnosti účtovnej evidencie vedenej žalobcom (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku). Podľa zistenia súdu odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s podstatnými odvolacími námietkami, jeho rozhodnutie obsahuje zrozumiteľné a vecne správne hodnotiace úsudky, je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu, pričom v daňovom konaní nedošlo k žiadnemu porušeniu ustanovení daňového poriadku, ktoré by mohlo mať za následok nezákonnosť napadnutého rozhodnutia.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa v § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

14. Sťažovateľ uviedol, že očakával, že bude v konaní ako svedok vypočutí aj Ladislav Pócs a poukázal na skutočnosť, že uhrádzal faktúry za dodaný tovar. Mal tiež za to, že v danom prípade boli naplnené materiálne aj formálne podmienky na odpočítanie dane a zároveň, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Tvrdil, že riadne uskutočnil zdaniteľné plnenia v predmetnom zdaňovacom období, čo riadne zdokladoval príslušnými dokladmi, všetko riadne a v súlade s platnými právnymi predpismi.

Rozhodnutie správcu dane považuje za protirečivé a vnútorne rozporné keď nie je zrejmé, z akého dôvodu mu nebolo priznané právo na odpočítanie dane. 16. Následne sťažovateľ poukázal napríklad na tieto rozhodnutia Súdneho dvora EÚ: C440/04 Recolta recycling SPRL, C-80/11; Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11; Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19; Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20; Maks Pen EOOD, C- 18/13; Optigen Ltd, C-354/03; Halifax, C-255/02. Rovnako poukázal napríklad aj na rozsudky Najvyššieho súdu SR: sp. zn. 5Sžf/108/2009; sp. zn. 4 Sž 149/99; sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15 marca 2011; sp. zn. 8Sžf/14/2012; sp. zn. 10Sžfk/5/2018, sp. zn. 7Sžf/4/2013.

Z uvedených rozhodnutí citoval ich značné časti. 17. Záverom tiež poukázal na rozhodovaciu činnosť v oblasti daňového podvodu, pričom uviedol, že v prípade jeho preukazovania bola namieste v prejednávanej veci aplikácia tzv. Axel Kittel testu. Podotkol, že v prípade preukazovania daňového podvodu je dôkazné bremeno na správcovi dane a z administratívneho spisu nevyplýva, že by sa sťažovateľ podieľal na podvodnej činnosti alebo mal o nej vedomosť.

správneho súdu. Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že tovar sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ, pričom nevyplynula ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa, ktorý mal postavenie platiteľa DPH, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH). Uvedené podľa žalovaného vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20. Konštatoval, že bolo dôkazným bremenom sťažovateľa preukázať, že zdaniteľné osoby boli uskutočnené platiteľom dane deklarovaným na sporných faktúrach, prípadne inou zdaniteľnou osobou konajúcou v postavení platiteľa dane. 19.

zamietol.

20. Prejednávaná vec bola dňa 13.09.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu.

Správca dane svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že počas daňovej kontroly vykonal rozsiahle dokazovanie, pri ktorom zistil, že sťažovateľ ako platiteľ dane neuniesol dôkazné bremeno a vierohodným spôsobom nepreukázal, že predmetné zdaniteľné obchody z prijatých faktúr od dodávateľov - obchodných spoločností High Produce, s.r.o., Elantra, s.r.o. a WM Finance, s.r.o. boli zrealizované týmito dodávateľmi. V tejto súvislosti konštatoval, že v prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry ako aj preukazovanie zaplatenia týchto súm, nie sú predpokladom pre odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH.

Na základe správcom dane zistených skutočností zo spisu tejto spoločnosti bolo zistené, že ide o nekontraktnú spoločnosť, ktorá so správcom dane nespolupracuje a nekomunikuje. Tieto isté skutočnosti boli zistené aj vo vzťahu obchodnej spoločnosti WM Finance, s.r.o., keď z údajov z výpisu z obchodného registra vyplýva, že v tejto spoločnosti je jediným konateľom občan Poľskej republiky p. Bronislav Bak, ktorého taktiež, na základe vyjadrenia poľskej daňovej správy, nebolo možné identifikovať v ich národnej databáze.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

25. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

30. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou uvádza, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a krajských súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

Následne, v značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza zoznam rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu spolu s rozsiahlymi citáciami niektorých týchto rozhodnutí, no vo väčšine prípadov bližšie nešpecifikuje ich súvislosť alebo aplikáciu na prejedávanú vec.

Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012).

33. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k poukazom sťažovateľa na rozsiahlu judikatúru Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

34. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ?Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/ 16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).

subjekte. 37. Kasačný súd sa nestotožnil s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr vzťahujúcich sa k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH (obdobne napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020). Uvedené platí obzvlášť v prípade, keď sťažovateľ okrem faktúr a CMR

39. Sťažovateľ nepredložil žiadnu evidenciu jázd, zoznam dopravcov, prípadne satelitné sledovanie motorových vozidiel, či evidenciu motorových vozidiel alebo akýkoľvek iný dôkaz, aby preukázal že doprava, ktorá bola predmetom plnenia na faktúre, sa uskutočnila tak ako tvrdil sťažovateľ. Sťažovateľ v daňovom konaní predložil iba CMR doklady, z ktorých správca dane nemohol určiť osobu dodávateľa či odberateľa, nemali potrebné údaje (identifikačné číslo), niektoré údaje boli rukou prepísané a čísla jednotlivých faktúr k nim taktiež rukou pripísané.

40. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keď správca dane poukázal na rozpory v tvrdeniach ako aj nezrovnalosti v predložených dokladoch sťažovateľa, ktoré žiadal odstrániť, no sťažovateľ tak nijakým spôsobom nevykonal. Sťažovateľ najskôr tvrdil, že pri jednaní s osobou dodávateľa High Produce s.r.o. konal iba s pánom B. ako splnomocneným zástupcom, na ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že nedisponuje žiadnymi ďalšími dokladmi. Obdobne sťažovateľ postupoval aj pri dodávateľoch Elantra, s.r.o. a WM Finance,, s.r.o., keď najskôr tvrdil, že jednal iba so splnomocnenými zástupcami dodávateľov (I. K. a U. T.). Následne sťažovateľ v rámci vyjadrenia sa k Protokolu č. 101208925/2020 zo dňa 22.07.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.07.2017, uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom High Produce s.r.o., Rámcovú zmluvu uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným

dodávateľa. Navyše kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že sťažovateľ najskôr uvádzal, že s uvedenými dodávateľmi žiadne písomné zmluvy neuzatváral. 41. Okrem uvedeného, správca dane požadoval od sťažovateľa vysvetlenie k plnomocenstvám, ktoré sťažovateľ predložil a ktoré boli udelené splnomocneným osobám (I. K., U. T. a F. B.) na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr, keď na nich chýbala pečiatka oboch spoločností a rovnako ako v prípade Rámcových zmlúv, aj uvedené plnomocenstvá boli sťažovateľom predložené až vo vyjadrení k Protokolu 101208925/2020 zo dňa 22.07.2020. Správca dane sťažovateľa konfrontoval aj so skutočnosťou, že na uvedené plnomocenstvá disponujú nedostatkami (označená spoločnosť High Profit s.r.o. a nie dodávateľ High Produce s.r.o.; nesprávne uvedený názov spoločnosti Elantra, s.r.o.; nejednoznačné identifikačné údaje na plnomocenstvách, chýbajúce overenie notárom,.

42. Zo spisu je zrejmé, že správca dane vykonal vo veci rozsiahle dokazovanie, okrem iného predvolal osoby konateľov deklarovaných dodávateľov (španielsky občan Jose Gascon, španielsky občan Pablo Sotelo a poľsky občan Bronislav Bak), ako aj osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr. Uvedené osoby sa nepodarilo predvolať, pričom príslušné orgány dožiadaných členských štátov označili konateľov dodávateľov za neexistujúce osoby (odpovede na žiadosti č. 100902640/2020 a č. 100899368/2020, obidve zo dňa 15.05.2020). Rovnako boli ako neexistujúce vyhodnotené aj osoby splnomocnené na uzatváranie zmlúv a vystavovanie faktúr (Výsledok preverenia č. 458332/2020), pričom telefónne čísla uvádzané sťažovateľom patrili iným osobám ako deklaroval.

uzatvárané. K uvedeným tvrdeniam sa sťažovateľ nevedel vyjadriť, nevedel sa jednoznačne vyjadriť k obsahu plnenia predmetných faktúr, nedokázal predložiť e-mailovú komunikáciu s dodávateľmi napriek tomu, že z predložených zmlúv vyplýva, že sťažovateľ mal s dodávateľmi komunikovať cez e-mailovú adresu.

Z uvedeného dôvodu, tvrdenia sťažovateľa, že so správcom dane spolupracoval a predložil všetky dokumenty, ktoré mal a mohol nie sú pravdivé. Pritom doklady a vysvetlenia, ktoré správca dane od sťažovateľa požadoval sú základným dôkazným bremenom sťažovateľa na preukázanie splnenia hmotnoprávnym podmienok na odpočítanie dane podľa zákona o DPH a správca dane mu vytvoril dostatočný priestor na ich predloženie a preukázanie jeho tvrdení.

45. V súvislosti s dôkazným bremenom sťažovateľa kasačný súd zároveň poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018, v zmysle ktorého: „Ústavný súd už judikoval (III. ÚS 401/09), že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

46. Pokiaľ si daňový subjekt uplatňuje nárok na odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry od dodávateľa, ktorého nákup tovaru/služby bol správcom dane spochybnený, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli uskutočnené v deklarovanom rozsahu a osobou uvedenou na faktúre, ktorá je oprávnená za spoločnosť konať. Predloženie faktúry vystavenej v zmysle § 71 zákona o DPH (v prípade, že má všetky zákonom predpísané náležitosti) je len splnenie formálnej stránky na uplatnenie odpočítania dane, ak však správcovi dane na základe vykonaného dokazovania vzniknú pochybnosti o pravdivosti údajov uvedených vo faktúre, je na platiteľovi, aby tieto pochybnosti odstránil. Čo v uvedenom prípade sťažovateľ nevykonal. Správca dane pritom nemal povinnosť sťažovateľovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že mu tovar dodal deklarovaný dodávateľ.

48. Sťažovateľ bol sám zodpovedný za dokumentovanie svojej obchodnej činnosti, z ktorej mu vyplývajú povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Ak je ako daňový subjekt v tomto smere nedôsledný, musí potom znášať následky v podobe dôkaznej núdze v prípadnom daňovom

V danom prípade na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane nie je postačujúce len ústne potvrdenie realizácie zdaniteľných obchodov sťažovateľom. Nebolo tak možné súhlasiť ani s opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami sťažovateľa, keď neuviedol žiadne také skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd v tomto smere už nevysporiadali.

faktúry. 49. Nebolo možné stotožniť sa s kasačnou námietkou, že daňové orgány pripisovali na ťarchu sťažovateľa skutočnosti, na ktoré nemal dosah. 50. Kasačný súd zároveň nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd zdôrazňuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so zneužitím práva.

51. Sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti argumentuje taktiež tým, že správca dane mal vykonať miestne zisťovanie u dodávateľa, vypočuť vedúceho skladu p. B. a aj p. Ladislava Pócsa. K predmetnej sťažnostnej námietke kasačný súd uvádza, že je na zvážení správcu dane ako dokazovanie vedie a ktoré dôkazy navrhne vykonať. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane vykonal miestne zisťovanie u dodávateľa Elantra, s.r.o. (Úradný záznam č. 101160833/2020 zo dňa 10.07.2020), u dodávateľa WM Finance, s.r.o. (Úradný záznam č. 102117311/2018 zo dňa 24.10.2018), ako aj u dodávateľa High Produce, s.r.o. (Úradný záznam č. 102116901/2018 zo dňa 24.10.2018) a zároveň, že správca dane sa opakovane snažil overiť osoby konateľov dodávateľov ako aj ich splnomocnené osoby a predvolať ich na vypočutie. Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Ku skutočnosti, že nebol vypočutý vedúci skladu p.

Zároveň je potrebné podotknúť, že sťažovateľ počas daňovej kontroly, nevyužil svoje právo vykonať nové dôkazy, pričom ako kontrolovaný daňový subjekt má právo počas výkonu daňovej kontroly neustále až do jej skončenia predkladať listinné dôkazy a iné dôkazy, ktoré považuje za relevantné a potrebné na preukázanie tvrdených skutočností.

53. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

54. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 25. septembra 2024