4Sfk/72/2025

vybrané závery administratívnych orgánov 1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA- 1S/184/ 2021-231 zo dňa 24. apríla 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného - č. s. 5475/2021-613, č. z. 10253/2021, zo dňa 07.05.2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napadnuté rozhodnutie“). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému právo na ich náhradu voči žalobcovi nepriznal.

3. Finančné prostriedky boli prvostupňovým orgánom poskytnuté z Európskeho poľnohospodárskeho fondu rozvoja vidieka vo výške 105.389,80 Eur a zo štátneho rozpočtu vo výške 35.129,94 Eur za účelom dodania tovarov definovaných v Zmluve o dielo zo dňa 14.09.2015 uzatvorenej medzi žalobcom ako objednávateľom a spoločnosťou AKORD stavby, s. r. o, ako zhotoviteľom diela. Prvostupňový orgán v odôvodnení svojho rozhodnutia najskôr poukázal na vykonané auditné overovanie Európskej komisie, ktoré sa zaoberalo uskutočneným verejným obstarávaním žalobcu vyhláseným vo Vestníku verejného obstarávania č. 151/2015 pod zn. 15958-WYP na predmet zákazky Rekonštrukcia ustajňovacích priestorov HD a dojárne PD Žiarec Tvrdošín, ktorú mal žalobca realizovať ako podlimitnú zákazku na uskutočnenie stavebných prác (ďalej aj ako „predmet zákazky“).

Podľa prvostupňového orgánu - vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností - žalobca postupoval v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania uvedenými v § 9 ods. 3 zákona o VO, a to s princípmi transparentnosti a rovnakého zaobchádzania, keď v procese predmetného verejného obstarávania sa nezaoberal a nevysporiadal sa s existenciou potencionálneho konfliktu záujmov osôb, ktoré sa aktívne podieľali na procese vyhodnotenia ponúk.

5. Žalovaný závery prvostupňových orgánov v napadnutom rozhodnutí (ako odvolací orgán) potvrdil. Poukázal na auditné overovanie Európskej komisie a protokol, ktoré boli dôvodom na postup podľa § 41 zákona o EŠIF. S odvolaním sa na protokol žalovaný uviedol, že žalobca v procese verejného obstarávania postupoval v rozpore so základnými princípmi verejného obstarávania, kedy sa nezaoberal existenciou potencionálneho konfliktu záujmov a toto konanie mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania.

6. Podľa žalovaného, predseda komisie na vyhodnotenie ponúk, ktorý bol zároveň predsedom predstavenstva žalobcu (obstarávateľa) - po oboznámení sa so zoznamom uchádzačov mal oznámiť žalobcovi, že v prípade jeho osoby môže nastať pochybnosť o jeho nezaujatosti vo vzťahu k víťaznému uchádzačovi, teda situácia, ktorá zakladá existenciu potencionálneho konfliktu záujmov. Žalovaný v danom kontexte upriamil pozornosť na existenciu potencionálneho personálneho prepojenia medzi predsedom predstavenstva, ktorý bol žalobcom vymenovaný ako člen komisie na vyhodnocovania ponúk v predmetnej podlimitnej zákazke a víťazným uchádzačom. V dôsledku uvedenej skutočnosti mohla byť podľa žalovaného ohrozená alebo narušená nestranná a objektívna realizácia predmetného verejného

7. Argumentáciu žalobcu, ktorú tento prezentoval v podanej správnej žalobe, resp. na pojednávaní, správny súd vyhodnotil ako irelevantnú. 8. Správny súd sa v prvom rade nestotožnil s tvrdením žalobcu, že by sa malo jednať o vec správneho trestania. V posudzovanom prípade totiž napadnutým rozhodnutím došlo k potvrdeniu uloženej povinnosti prvostupňovým rozhodnutím vrátiť sumu len v poskytnutej výške a nie v sume vyššej, čo je uvedenou rozhodovacou činnosťou považované za správne opatrenie a nie správne trestanie.

V spojitosti s uvedenými zisteniami doplnil, že zo všeobecne dostupných (zverejnených) údajov Obchodného registra vyplýva, že predseda predstavenstva zastával v čase vyhodnocovania ponúk spolu s konateľom víťazného uchádzača a jediným spoločníkom tejto spoločnosti funkciu člena dozornej rady spoločnosti AKORD, a. s., a to od 04.05.2014 do 05.05.2016 (pozn.: menovanie členov hodnotiacej komisie: 14.08.2015, podpísanie zmluvy s víťazným uchádzačom - AKORD stavby, s.r.o.: 14.09.2015).

transparentnosti, a teda aj zákona č. 25/2006 Z. z. môže dôjsť taktiež vtedy, pokiaľ sa v postupe verejného obstarávateľa vyskytujú také prvky, ktoré by vzbudzovali pochybnosti o pravých dôvodoch jednotlivých krokov verejného obstarávateľa.

11. V tomto kontexte správny súd doplnil, že prípadný konflikt záujmov sa v rámci verejného obstarávania posudzuje z objektívneho hľadiska, kedy postačuje tzv. zdanie konfliktu záujmov, ktorého intenzitu je potrebné zo strany verejného obstarávateľa (obstarávateľa) vyhodnotiť. Zároveň z uvedeného rozhodnutia ústavného súdu vyvodil záver, že verejný obstarávateľ (obstarávateľ) je povinný v rámci verejného obstarávania vystupovať iniciatívne a vykonať preventívne opatrenia za účelom zamedzenia prípadnému konfliktu záujmov a tiež opatrenia na jeho následné odstránenie. Za relevantnú skutočnosť preto bude možné považovať už samotný vzťah a väzby prihláseného uchádzača voči členom komisie, ktorá vyhodnocuje predložené ponuky v rámci verejného obstarávania. V tomto rozsahu je preto potrebné vykladať aj jednotlivé ustanovenia § 41 ods. 1 zákona o EŠIF.

13. Správny súd v súvislosti so žalobnou námietkou týkajúcou sa absencie definície konfliktu záujmov v zákone o VO v napadnutom rozsudku uviedol, že napriek tomu, že zákon č. 25/ 2006 Z. z. v čase vyhlásenia verejného obstarávania neobsahoval výslovnú úpravu konfliktu záujmov, z povinnosti zabezpečenia princípu transparentnosti vo verejnom obstarávaní vyplýva, že konflikt záujmov zahŕňa prinajmenšom každú situáciu, keď osoby na strane verejného obstarávateľa zapojené do postupu verejného obstarávania ovplyvnia alebo môžu ovplyvniť jeho výsledok, majú priamo alebo nepriamo finančný, ekonomický alebo iný osobný záujem, ktorý možno považovať za ohrozenie ich nestrannosti a nezávislosti v súvislosti so zvoleným postupom verejného obstarávania. Konflikt záujmov má objektívny charakter a pri jeho vymedzení nemožno zohľadniť úmysel dotknutých osôb, najmä ich dobrú vieru (C- 315/ 99 P, T-415/10). Doplnil, že rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-538/13 je aplikovateľné aj v predmetnej právnej veci a týka sa výkladu princípu transparentnosti a smernice 2004/18/

14. Správny súd v napadnutom rozsudku tiež skonštatoval, že Ústavný súd SR sa v citovanom uznesení (bod 10 tohto rozsudku) stotožnil s argumentáciou uvedenou v rozsudku Krajského súdu v Bratislave - sp. zn. 2S/33/2018 zo dňa 11.03.2020 a v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 5Asan/17/2020 zo dňa 26.10.2022, ktorý ku konfliktu záujmov uviedol nasledovné: „K obrane sťažovateľa, že zákon v čase vyhlásenia verejného obstarávania nedefinoval pojem „konflikt záujmov“, ale až zákon č. 343/2015 Z. z. s účinnosťou od 18.04.2016 kasačný súd uvádza, že nie je dôvodná.

15. Zistenia orgánov verejnej správy považoval potom správny súd za dostačujúce na prijatie záveru, že predseda predstavenstva bol dlhodobým členom dozornej rady spoločnosti AKORD a. s., z čoho vyplýva dostatočne odôvodnený predpoklad, že z titulu svojej funkcie musel mať vedomosť o majetkovej účasti v spoločnosti víťazného uchádzača, ktorej jediným zakladateľom a spoločníkom bola spoločnosť AKORD a. s. Zo zistení v protokole navyše vyplýva, že predseda predstavenstva zastával pozíciu člena dozornej rady spoločnosti AKORD a. s. spoločne so štatutárnym zástupcom víťazného uchádzača pánom Petrom Hvolkom.

16. Správny súd tiež v uvedenom kontexte poukázal na str. 13 rozhodnutia žalovaného, kde tento uviedol, že práve predseda predstavenstva mal po oboznámení sa so zoznamom uchádzačov oznámiť žalobcovi, že v jeho prípade môže nastať pochybnosť o jeho nezaujatosti vo vzťahu k víťaznému uchádzačovi, teda situácie zakladajúcej existenciu potencionálneho konfliktu záujmov, čo však sám neurobil. Správny súd preto považoval za opodstatnené konštatovanie žalovaného, že žalobca ako obstarávateľ sa nezaoberal potencionálnym konfliktom záujmov a neprijal žiadne vhodné opatrenia, ktoré by konflikt záujmov voči víťaznému uchádzačovi odstránili, a to za účelom preukázania súladu jeho postupu so základnými princípmi verejného obstarávania upravenými v § 9 ods. 3 zákona o VO.

17. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietky žalobcu týkajúce sa vád odôvodnenia žalobou napadnutých rozhodnutí, nedostatočného zistenia skutkového stavu, resp. námietok, ktoré sa týkajú dvojinštančnosti správneho konania a s tým spojenými osobitosťami (možnosť doplnenia argumentácie prvostupňového orgánu vlastnou argumentáciou odvolacím správnym orgánom), pričom práve v súvislosti s touto námietkou poukázal správny súd aj na jej nekonkrétnosť v texte správnej žaloby.

18. Rozsudok správneho súdu (bod 1) včas podanou kasačnou sťažnosťou napadol žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“). Formálne ju odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. g) a h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“), t. j. tým, že správny súd vec nesprávne právne posúdil a tým, že sa napadnutým rozsudkom odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako kasačného súdu.

20. Sťažovateľ síce v kasačnej sťažnosti akceptoval, že jeho vec nie je vecou správneho trestania („Podľa žalobcu hoci sa v jeho prípade výslovne nejedná o vec správneho trestania. . .“), má za to, že napadnuté rozhodnutie má charakter rozhodnutia o uložení sankcie. Doplnil, že za poskytnuté peňažné prostriedky zhotovil dielo [pozn.: dal zhotoviť dielo] a so „značným časovým odstupom musí podľa rozhodnutia prvostupňového orgánu vrátiť nenávratný príspevok v plnej sume“.

22. Napokon uviedol, že predseda predstavenstva v dozornom orgáne spoločnosti AKORD a.s. „napĺňal len formálnu funkciu“ a že v čase realizácie verejného obstarávania už viac ako osem mesiacov spoločnosť AKORD a.s. nebola vlastnícky prepojená s víťazným uchádzačom (AKORD stavby, s.r.o.). Na základe uvedeného má potom za to, že nie je dané personálne, ani ekonomické prepojenie - ako to skonštatoval správny súd.

Tento v plnom rozsahu zotrval na skutkovom a právnom posúdení veci zistenom počas odvolacieho konania, odôvodnenom v rozhodnutí ministerstva, ktorým bolo zamietnuté odvolanie sťažovateľa a potvrdené rozhodnutie Pôdohospodárskej platobnej agentúry (prvostupňového orgánu) - č. 06111/2021/630-35 z 18. marca 2021. Má za to, že správny súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal každým zo žalobných dôvodov samostatne a podrobne, pričom poskytol jasné a právne obhájiteľné vysvetlenie ku všetkým námietkam sťažovateľa. Žalovaný sa stotožnil s právnym posúdením veci zo strany správneho súdu.

disciplíny, ide o uloženie povinnosti vrátiť to, čo bolo poskytnuté. Nejde tak o vec správneho trestania. 26. V kontexte argumentácie sťažovateľa o tom, že sa jedná o vec správneho trestania, žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 5Asan/4/ 2019 z 27. mája 2021, kde tento zaujal názor: „V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje i na svoje skôr vydané rozhodnutie v obdobnej veci sp. zn. 5Sžfk/29/2019 zo dňa 19.11.2020, v ktorom okrem iného konštatoval, že ,,rozhodnutie, ktorým bola uložená povinnosť odviesť (vrátiť) finančné prostriedky z dôvodu porušenia finančnej disciplíny podľa § 31 ods. 1 písm. n) zákona č. 523/2004 Z. z. nemá povahu rozhodnutia o uložení sankcie“.

skutku a špecifikácií miesta, času a spôsobu jeho priebehu. 29. Svoje tvrdenie žalovaný odvodzuje aj od nariadenia Rady (ES, EURATOM) č. 2988/95 z 18. decembra 1995 o ochrane finančných záujmoch Európskych spoločenstiev (ďalej aj ako „nariadenie č. 2988/95“), ktorý v čl. 1 ods. 2 definuje pojem nezrovnalosť. Článok 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95 sa má vykladať v tom zmysle, že porušenie vnútroštátnej právnej úpravy v rámci verejného obstarávania týkajúceho sa uskutočnenia operácie spolufinancovanej z investičných alebo štrukturálnych fondov s nižšou odhadovanou hodnotou než prahovou hodnotou podľa smernice Európskeho parlamentu a Rady 2014/24/EÚ, ktoré vykonal žalobca (verejný obstarávateľ), môže v rámci zadávania zákazky predstavovať „nezrovnalosť“ v zmysle článku 1 ods. 2 nariadenia č. 2988/95, ak toto porušenie poškodilo alebo mohlo poškodiť všeobecný rozpočet Únie jeho zaťažením neoprávnenou výdavkovou položkou (rozsudok C 52/14). Zároveň sa rozlišuje medzi opatreniami a sankciami. Opatrením je odňatie

veci. Zdôraznil, že inštitút konfliktu záujmov je založený na aktívnej úlohe verejného obstarávateľa, ktorý je povinný zabezpečiť, aby vo verejnom obstarávaní nedošlo ku konfliktu záujmov, vedúcemu k narušeniu alebo obmedzeniu hospodárskej súťaže alebo porušeniu princípu transparentnosti a princípu rovnakého zaobchádzania.

obstarávaním. V nadväznosti na uvedené je tak povinnosťou verejného obstarávateľa dôsledne za zaoberať problematikou konfliktu záujmov, a skúmať ho vo všetkých fázach postupu verejného obstarávania. Verejný obstarávateľ má tak povinnosť predchádzať konfliktu záujmov, tzn. zabezpečiť účinné dodržiavanie pravidiel predchádzania konfliktom záujmov a zabrániť akýmkoľvek pochybnostiam, ktoré by mohla mať racionálne uvažujúca, informovaná a objektívna osoba konajúca v dobrej viere o tom, či osoba zapojená do plnenia rozpočtu koná v súlade s pravidlami a riešiť všetky situácie, ktoré možno objektívne vnímať ako konflikt

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom

32. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 33. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 34. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 35. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybrané súvisiace zákonné ustanovenia

100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky. 39. Podľa § 41 ods. 4 zákona o EŠIF, poskytovateľ bezodkladne oznámi prijímateľovi pripravované vykonanie vzájomného započítania pohľadávky z príspevku alebo pohľadávky z rozhodnutia voči pohľadávke prijímateľa na poskytnutie príspevku alebo jeho časti. Ak prijímateľ s jednostranným započítaním pohľadávok z príspevku voči pohľadávke prijímateľa na poskytnutie príspevku alebo jeho časti nesúhlasí, je povinný to oznámiť poskytovateľovi do troch dní od dňa doručenia oznámenia podľa predchádzajúcej vety. 40. Podľa § 41 ods. 5 zákona o EŠIF, ak prijímateľ nevráti poskytnutý príspevok alebo jeho časť na základe výzvy podľa odseku 4, poskytovateľ rozhodne o vrátení jeden a pol násobku sumy uvedenej vo výzve podľa odseku 4, najviac však do výšky 100 % poskytnutého príspevku alebo jeho časti na predmet zákazky. 41. Podľa § 52 ods. 1 zákona o EŠIF, ak poskytovateľ zistí porušenie pravidiel a postupov verejného obstarávania, pri ktorom bolo oznámenie o vyhlásení verejného obstarávania, oznámenie použité ako výzva na súťaž alebo výzva na predkladanie ponúk odoslané na uverejnenie do 17. apríla 2016, a porušenie malo alebo mohlo mať vplyv na výsledok verejného obstarávania, postupuje tento poskytovateľ podľa predpisov účinných do 31. mája 2017. 42. Podľa § 9 ods. 3 zákona o VO, pri zadávaní zákaziek sa musí uplatňovať princíp rovnakého zaobchádzania, princíp nediskriminácie uchádzačov alebo záujemcov, princíp transparentnosti a princíp hospodárnosti a efektívnosti. 43. Podľa § 47 ods. 2 Správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. 44. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

45. Vzhľadom na procesnú logiku posudzovania uplatnených námietok sa kasačný súd v prvom rade musel vysporiadať s argumentáciou sťažovateľa, ktorá sa týkala vád prvostupňového rozhodnutia, resp. rozhodnutia žalovaného, a to v súvislosti s tým, že by malo ísť o vec správneho trestania a že na tomto právnom základe by potom rozhodnutia orgánov verejnej správy (resp. prvostupňové rozhodnutie) malo presne vymedzovať skutok protiprávneho konania sťažovateľa, ktorý viedol k požiadavke refundácie NFP.

Už len vlastná skutočnosť, že sa od sťažovateľa nepožaduje žiadne peňažné plnenie naviac ako je suma NFP, ktorá mu bola poskytnutá, je vylúčené, aby táto peňažná platba bola vnímaná ako „pokuta“ v kontexte verejnoprávnych sankčných konaní.

Požiadavky na výrok rozhodnutia správnych orgánov sú nepochybne formálne a v konečnom dôsledku aj materiálne rozdielne v závislosti od toho, či sa jedná o deliktuálne rozhodnutie alebo o všeobecné (nedeliktuálne) administratívne rozhodnutie.

48. K tomu kasačný súd uvádza, že ani táto argumentácia sťažovateľa nie je spôsobilá viesť k záveru, že sa jedná o vec správneho trestania. Samotné plynutie času, ďalej skutočnosť, že sťažovateľ predmetné finančné prostriedky už spotreboval, príp. že v čase, kedy sa od neho požaduje vrátenie NFP už tieto nemá k dispozícii, netransformujú predmet konania (a nadväzujúceho súdneho prieskumu) na konanie o správnom delikte a požiadavku na vrátenie NFP na peňažnú pokutu.

50. Zjednodušene povedané, výrok prvostupňového rozhodnutia nie je výrokom rozhodnutia vo veci správneho trestania, a preto sa naň nevzťahujú požiadavky a štandardy, ktoré sú inak relevantné v rámci sankčných rozhodnutí orgánov verejnej správy. Zároveň, dôvody, na ktorých je koncipovaná požiadavka orgánov verejnej správy na vrátenie NFP sú v rozhodnutiach dostatočne a jednoznačne vymedzené, čo preukazuje aj samotná skutočnosť, že tieto bol sťažovateľ schopný pomenovať a napadnúť v režime správneho súdnictva.

24. Za daných okolností kasačný súd musel uznať dôvodnosť sťažnostných bodov, v ktorých sťažovateľ rozporoval závery krajského súdu, týkajúce sa povahy rozhodnutia o povinnosti vrátiť príspevok a z toho vyplývajúcich požiadavok na formuláciu výroku a odôvodnenie rozhodnutia.“

53. Najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj tú časť kasačnej sťažnosti žalobcu, v ktorej tento napádal závery správneho súdu ohľadom toho, že vo veci bol porušený princíp transparentnosti verejného obstarávania, resp. že tu existoval potenciálny konflikt záujmov.

55. Na str. 2 svojho rozhodnutia (sumarizujúc zistenia prvostupňového orgánu) žalovaný uviedol, že „Auditným overovaním bolo zistené, že Ing. Anton Palider, ako člen Komisie [pozn. kasačného súdu - rozumej: hodnotiacej komisie], bol zároveň členom dozornej rady spoločnosti AKORD, a.s., Miestneho priemyslu 572, 029 01 Námestovo, IČO: 00191230. Táto spoločnosť bola vlastníkom víťazného dodávateľa diela, spoločnosti AKORD stavby, s.r.o. od jej založenia v roku 2009 do 23.12.2014. Auditná skupina sa tak domnieva, že

Zároveň, pán Ing. Anton Palider nezverejnil svoj vzťah s uchádzačom v časti týkajúcej sa vyhlásenia o konflikte záujmov v dokumentácii k obstarávaniu.“ 56. Za týchto okolností sa potom kasačný súd nemohol stotožniť s námietkou sťažovateľa, že výklad správnych orgánov, resp. správneho súdu týkajúci sa princípu transparentnosti a konfliktu záujmov nebol správny. Na tento záver nedopadá ani ustanovenie § 40 ods. 4 zákona o VO (v znení účinnom v rozhodnom čase), na ktoré sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti a z ktorého vyplývajú zákonné obmedzenia účasti určitých osôb v hodnotiacej komisii.

57. V tejto súvislosti kasačnému súdu nedá nepoukázať napr. aj na ustanovenie § 40 ods. 5 písm. b) zákona o VO (v znení účinnom v čase relevantnom pre súdenú vec) - na ktoré ustanovenie sťažovateľ nepoukázal - a z ktorého vyplýva: „Členom komisie nesmie byť ani b) osoba, u ktorej možno mať pochybnosť o jej nezaujatosti vo vzťahu k uchádzačovi alebo záujemcovi, najmä ak ide o osobu, ktorá sa podieľala na príprave dokumentov v danom verejnom obstarávaní na strane záujemcu alebo uchádzača, alebo ktorej môže vzniknúť výhoda alebo ujma v súvislosti s výsledkom vyhodnotenia ponúk.“. Z uvedeného je potom zrejmé, že ustanovenie § 40 ods. 4 zákona o VO (v znení relevantnom pre súdenú vec) bez ďalšieho a ex lege vylučovalo určité osoby z členstva v hodnotiacej komisii, keď ods. 5 tohto istého ustanovenia zároveň vo všeobecnosti vymedzoval požiadavku, že členom hodnotiacich komisií nemôžu byť ani osoby, u ktorých možno mať pochybnosť o ich nezaujatosti vo vzťahu k uchádzačovi alebo záujemcovi.

59. Kasačný súd potom - stotožniac sa so závermi správneho súdu uvedenými v bodoch 34 až 45 napadnutého rozsudku - na tieto odkazuje ako na právny základ tohto rozsudku vo veci. Výklad správnych orgánov a správneho súdu kasačný súd nevyhodnotil ako neprimerane extenzívny alebo bezbrehý (k tomu pozri aj bod 21 tohto rozsudku vyššie).

Závery správneho súdu, s ktorými sa stotožňuje aj Najvyšší správny súd, potvrdzuje aj aktuálna rozhodovacia prax (k tomu pozri body 10, 14, 26 a 51 tohto rozsudku). 60. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ (žalobca) v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 22. januára 2026