4Sfk/74/2023

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 75S/51/2021-143 zo dňa 23. februára 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal súdneho prieskumu rozhodnutia žalovaného č. 101234811/2021 zo dňa 15. júla 2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“), ako aj predchádzajúceho rozhodnutia správcu dane č. 100490705/2021 zo dňa 25. marca 2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“). 2. Žalobou napadnuté rozhodnutia boli vydané v administratívnom konaní, keď dňa 6. júna

V časti Výpočet základu dane a dane z emisných kvót uviedol základ dane z emisných kvót vo výške 76203,04 EUR, priznal daň z emisných kvót (ďalej aj „daň“) v sume 60963,- EUR, uviedol výšku preddavku v sume 151443,06 EUR a daňový preplatok vo výške 90460,06 EUR. Súčasťou daňového priznania bola žiadosť žalobcu o vrátenie daňového preplatku (V. časť). Lehota na podanie daňového priznania uplynula dňa 2. júla 2012.

Oznámením správcu dane zo dňa 14. decembra 2012 bolo žalobcovi v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku oznámené, že od 23. novembra 2012 pokračuje v predmetnom daňovom konaní, pretože pominuli dôvody, pre ktoré sa konanie prerušilo. Dňa 18. decembra 2012 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok na dani z emisných kvót vo výške 90480,06 EUR.

Správca dane žalobcu výzvou zo dňa 12. januára 2018 vyzval na opravu podaného dodatočného daňového priznania k dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011, a to v riadku č. 400, 500 a 701, čím bola v zmysle § 17 ods. 6 v spojení s § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. prerušená lehota na vrátenie daňového preplatku. Žalobca predmetnej žiadosti správcu dane nevyhovel považujúc údaje ohľadom sadzby dane 0 % na riadku č. 400, ako aj ďalšie údaje na riadkoch č. 500 a 701 a uplatnenú výšku daňového preplatku na riadku 730 za správne, pretože novela zákona č. 595/2003 Z. z. č. 548/2010 Z. z., ktorá zaviedla zdaňovanie výnosov (príjmov) daňových subjektov z predaja emisných kvót bezodplatne pridelených a zapísaných v rokoch 2011 a 2012 sadzbou 80 % je v rozpore s právom Európskej únie, a to so smernicou a judikatúrou Európskeho súdneho dvora.

5. Dňa 16. októbra 2018 bol žalobcovi vrátený daňový preplatok v sume 60962,95 EUR s tým, že časť daňového preplatku v sume 0,05 EUR použil správca dane podľa § 79 ods. 1 Daňového poriadku na úhradu splatných preddavkov na daň z motorových vozidiel, ktoré

Na základe rozhodnutia Súdneho dvora EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) nebolo možné vyberať daň z emisných kvót, a preto nevzniklo správcovi dane ani právo na výber preddavkov na daň. Preto sú preddavky na daň z emisných kvót zaplatené v roku 2011 preplatkom na dani, ktorý vznikol už dňom úhrady Preddavku. Žalobca uviedol, že v súlade s vnútroštátnou právnou úpravou platnou v zdaňovacom období rok 2011 poukázal na účet správcu dane preddavky na daň z emisných kvót, a to dňa 29. júna 2011 preddavok vo výške 75721,53 EUR a dňa 28. decembra 2011 preddavok vo výške 75721,53 EUR, pričom preplatok vo výške 90480,06 EUR správca dane poukázal na účet žalobcu dňa 18. decembra 2012 a preplatok vo výške 60693,- EUR poukázal na účet žalobcu dňa 16. októbra 2018. Žalobca si voči správcovi dane uplatnil úrok z omeškania vo výške 54055,30 EUR v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku s tým, že pri výpočte výšky úroku vychádzal z dátumu pripísania platby preplatku v prospech účtu žalobcu. Pri výpočte výšky úroku vychádzal z ročnej úrokovej sadzby vo výške 10 %.

8. Daňový úrad Banská Bystrica rozhodnutím č. 100490705/2021 zo dňa 25. marca 2021 rozhodol podľa § 63 v nadväznosti na § 79 ods. 3 Daňového poriadku o žiadosti žalobcu zo dňa 17. júla 2019 o priznanie úroku z daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 tak, že jej nevyhovel a úrok z omeškania žalobcovi prvostupňovým rozhodnutím nepriznal. Uviedol, že daň bola žalobcom zaplatená na základe podaného daňového priznania v súlade s platnými a účinnými ustanoveniami právneho predpisu v danom čase. Pri vrátení preplatku nebol správca dane v omeškaní s jeho vrátením, pretože preplatok nevrátil po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku, a preto žalobcovi nárok na úrok nevznikol.

9. Z uvedeného správca dane vyvodil, že v preskúmavanej veci bol dodržaný zákonný postup pri vrátení daňového Preplatku, a preto je nepochybné, že správcovi dane nevznikla povinnosť priznať Úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože správca dane dodržal lehotu na vrátenie daňového preplatku v zmysle § 79 ods. 2 uvedeného zákona.

10. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný rozhodnutím č. 101234811/2021 zo dňa 15. júla 2021 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku tak, že rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica č. 100490705/2021 zo dňa 25. marca 2021 potvrdil, v ktorom sa tento v celom rozsahu stotožnil s prvostupňovým rozhodnutím. Skonštatoval, že v predmetnom prípade bol dodržaný zákonný postup pri vrátení daňového preplatku, pretože správca dane dodržal lehotu na jeho vrátenie v zmysle § 79 ods. 2 Daňového poriadku, teda správca dane nebol v omeškaní s jeho vrátením, a preto mu nevznikla povinnosť priznať žalobcovi úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového

11. Odkazujúc na rozsudok SD EÚ vo veci C- 677/19 (Irimie) - „súlade s ustálenou judikatúrou dodržanie zásady ekvivalencie znamená, že členské štáty nestanovia pre žiadosti o vrátenie dane založené na porušení práva Únie nevýhodnejšie procesné pravidlá, než sú pravidlá uplatňujúce sa na žaloby, ktoré sú z hľadiska svojho predmetu, dôvodov a podstatných náležitostí podobné, ale sú založené na porušení vnútroštátneho práva“ (bod 29).

12. Doplnil, že úrok sa nepriznáva za obdobie, po ktoré bola daň zaplatená na základe zrušeného rozhodnutia (taktiež s účinkami ex tunc), a to až po dobu, kým nie je vrátená na základe žiadosti daňového subjektu. Za toto obdobie má daňový subjekt možnosť uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenú nezákonným rozhodnutím podľa osobitného predpisu. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku nie je možné uplatniť na daný prípad ani analogicky, pretože Daňový poriadok, ani iný daňovo-právny predpis neupravuje nárok na úrok z omeškania, ak daň bola daňovým subjektom zaplatená na základe daňového priznania podaného v súlade s platnou a účinnou právnou úpravou, o ktorej sa následne preukáže, že bola v rozpore s právom EÚ s účinkami ex tunc. Ak by správca dane žalobcovi nárok na Úrok priznal, poskytol by tým výhodu jednej skupine daňovníkov (porušenie práva EÚ) oproti inej skupine daňovníkov (porušenie pravidiel vnútroštátneho práva), ktorá sa nachádza v podobnej

V zmysle zásady prednosti práva EÚ bol správca dane povinný na túto skutočnosť prihliadať ex officio a zaplatený preplatok vrátiť, pretože neexistoval žiadny právny dôvod na ďalšie zadržiavanie dane (preplatku) a rozhodnúť o priznaní úroku odo dňa zaplatenia preddavkov v zmysle § 79 Daňového poriadku v spojení s čl. 7 ods. 2 a čl. 2 ods. 2 Ústavy SR najneskôr do 15 dní od vrátenia dane. Žalobca podporil svoju argumentáciu poukazom na rozsudky Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S/41/2012 a sp. zn. 2S/42/ 2012, sp. zn. 5S/244/2012 a iné, v zmysle ktorých „ak už preddavok daňové orgány určili vo vyššej sume ako 0,- EUR a žalobca ho zaplatil, žalovaný 1/ bol povinný mu ho vrátiť, pretože mu nevznikla povinnosť na jeho zaplatenie.“. Preto žalobca označil záver správcu dane a žalovaného, že žalobcovi nevznikol nárok na zaplatenie úroku, pretože správca dane nebol v omeškaní s jeho vrátením, za výsledok nesprávneho skutkového a právneho posúdenia veci, ktorým bolo zasiahnuté do jeho práv.

. .„Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane“. V nadväznosti na uvedené tvrdil, že z neho jednoznačne vyplýva

15. K výške úrokovej sadzby žalobca uviedol, že hoci ju právo EÚ explicitne neurčuje, SD EÚ napr. vo veci C-654/13 Delphi Hungary zo 17. júla 2014 uviedol: „Pri neexistencii právnej úpravy EÚ prináleží vnútroštátnemu právnemu poriadku každého členského štátu, aby v súlade so zásadou ekvivalencie a efektivity stanovil podmienky (pravidlá), za ktorých majú byť takéto zaplatené a ktoré nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom EÚ, čo v danom prípade prislúcha overiť predkladajúcemu vnútroštátnemu súdu, pričom vnútroštátne súdy sú povinné neuplatniť ustanovenia vnútroštátneho práva, ktoré sú v rozpore s právom EÚ“.

16. Vo vzťahu k zásade ekvivalencie žalobca nesúhlasil so závermi žalovaného, že by priznaním Úroku poskytol žalobcovi neprimeranú výhodu, keď § 79 ods. 3 Daňového poriadku nepočíta so situáciou, kedy je oneskorené vrátenie dane spôsobené neplatnosťou samotnej právnej úpravy, teda právneho titulu takejto dane. Žalobca poukázal na rozsudok SD EÚ v prípade Littlewoods a vyjadril názor, že žalovaný zlyhal pri aplikácii § 79 ods. 3 Daňového poriadku, pretože ho aplikovať rigidne, čím došlo k porušeniu zásady ekvivalencie. § 79 ods. 3 Daňového poriadku mal v záujme zachovania zásady ekvivalencie vykladať a aplikovať eurokonformne a úrok priznať v súlade s vyššie citovanou judikatúrou SD EÚ od momentu zaplatenia Dane, pretože práve opačným prístupom bola poskytnutá neprimeraná výhoda daňovým subjektom, ktorým bola daň vrátená oneskorene a následne im bol priznaný úrok.

18. Krajský súd vo veci ustálil, že predmetom sporu bolo, či k vráteniu dane (preplatku) správcom dane v prospech účtu žalobcu došlo včas, keď správca dane tvrdil, že s vrátením dane (preplatku) žalobcovi nebol v omeškaní, pretože ho žalobcovi vrátil v lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, teda v lehote do 30 dní od doručenia jeho žiadosti o vrátenie dane. Na strane druhej, žalobca tvrdil, že správca dane v omeškaní bol, pretože mu daň (preplatok) nevrátil ihneď po jeho zaplatení, hoci mu taká povinnosť vyplynula z rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 v nadväznosti na jeho rozhodnutie vo veci C-302/2017, a to v zmysle prednosti práva EÚ.

neskorších predpisov nadobudol účinnosť až dňa 30.06.2012, od ktorého dňa neexistuje platné ustanovenie § 51b zákona o dani z príjmov upravujúce daň z emisných kvót. 20. Podľa krajského súdu, vyrubenie dane a aj jej zaplatenie (preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou, ako aj hmotnoprávnou.

Nárok na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane a nárok na úrok (z oneskoreného vrátenia neoprávnene zaplatenej dane) sú hmotnoprávnymi nárokmi žalobcu majúcimi nesporne oporu aj v záveroch rozhodnutí SD EÚ vo veci C-302/2017, ktorý s účinkami ex tunc deklaroval, že slovenská vnútroštátna úprava predmetnej dane je v rozpore s právom EÚ.

22. Postup pri vrátení neoprávnene zaplatenej dane (preddavku) či už na základe vnútroštátneho práva alebo na základe rozporu s právom EÚ, je vnútroštátnou právnou úpravou riešený v § 79 ods. 2 Daňového poriadku tak, že procesným predpokladom na vrátenie dane (preplatku) je včasné podanie žiadosti o jej vrátenie.

Námietka nesprávnych skutkových zistení bola preto krajským súdom vyhodnotená ako nedôvodná. 24. Krajský súd napokon skonštatoval, že pokiaľ žalobca spochybnil včasnosť vrátenia preplatku správcom dane, bola jeho námietka nedôvodná. Žalobcom tvrdená povinnosť správcu dane vrátiť preplatok na dani ihneď po jej zaplatení nemala oporu v práve EÚ, pretože spôsob uplatnenia nároku na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane je pri absencii komunitárnej úpravy vecou vnútroštátnych procesných pravidiel, ktoré boli v preskúmavanej veci aplikované (§ 79 ods. 2 Daňového poriadku) bez toho, aby žalobca argumentáciu správcu dane ohľadom vrátenia neoprávnene zaplatenej dane v lehote podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku úspešne

25. Správny súd naviac doplnil, že priznanie úroku prichádza v zmysle § 79 ods. 3 Daňového poriadku do úvahy len v prípade vrátenia bezdôvodne zaplatenej dane po lehote stanovenej v § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Aplikácia uvedeného zákonného ustanovenia správcom dane a žalovaným bola v preskúmavanej veci súladná aj s rozhodnutím Súdneho dvora EÚ vo veci C-565/11 z 18. apríla 2013, v ktorom Súdny dvor spochybnil problematiku vyplatenia úrokov z istiny a uviedol, že „prináleží vnútroštátnym orgánom upraviť úrokovú sadzbu a dátum, od ktorého sa majú úroky vypočítať“. Takáto právna úprava je podľa krajského súdu obsiahnutá práve v § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Jeho aplikácia za skutkovej situácie, aká bola v preskúmavanej veci, nebola porušením zásady ekvivalencie ani efektivity vyplývajúcich z práva EÚ, pretože žalobcu neznevýhodňovala v porovnaní s inými daňovými subjektami, ktorých nárok na vrátenie dane a zaplatenie úroku nevyplýval z porušenia práva EÚ. Žalobca preto bezdôvodne namietal, že aplikáciou § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku došlo k porušeniu zásady ekvivalencie a efektivity a k porušeniu jeho práv v dôsledku porušenia noriem európskeho práva a Ústavy SR. 26. O náhrade trov konania rozhodol krajský súd tak, že žalobcovi právo na ich náhradu nepriznal.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu

28. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti osobitne brojil proti záveru krajského súdu, podľa ktorého sťažovateľ ako daňový subjekt v čase podania daňového priznania na daň mal daňovú povinnosť na základe v tom čase platnej vnútroštátnej úpravy, a to bez ohľadu na jej rozpor so Smernicou. Namietal tiež záver krajského súdu, podľa ktorého hoci aj SD EÚ s účinkami ex tunc označil daň za nesúladnú s právom EÚ, vnútroštátnu úpravu (Daňového poriadku) nemožno vykladať contra legem tak, že umožňuje vrátenie dane (preplatku) inak, ako spôsobom stanoveným ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku

Krajský súd pritom k tomuto záveru dospel napriek tomu, že sám výslovne citoval z výroku z rozsudku SD EÚ vo veci C-565/11 Irimie, v zmysle ktorého „právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.“ (ide o acte éclairé resp. acte clairé).

31. V nadväznosti na tento záver, krajský súd dospel aj k záveru, že hoci právo EÚ bráni tomu, aby bol úrok priznaný až od momentu podania žiadosti o vrátenie dane (prípad Irimie), aplikácia ust. § 79 ods. 2 Daňového poriadku má pred takýmto pravidlom prednosť, pretože je podľa krajského súdu výlučne na členskom štáte určiť procesné pravidlá na domáhanie sa nároku sťažovateľa na zaplatenie úroku. Krajský súd je teda - podľa sťažovateľa - toho názoru, že vnútroštátna právna úprava má v otázke zaplatenia Úroku prednosť pred právom EÚ, pretože právo EÚ nemožno vykladať v rozpore s ňou, keď krajský súd uviedol: „Vlastnosťou európskeho práva je jeho nepriamy účinok, v zmysle ktorého sú orgány členských štátov povinné vykladať ustanovenia vnútroštátneho práva eurokonformne, uplatnenie zásady nepriameho účinku však nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem.“.

33. Sťažovateľ zastáva názor, že eurokonformný výklad (a prednosť práva EÚ) neplatí len do momentu, kým súd nenarazí na nesúlad vnútroštátneho práva s právom EÚ a keď na tento rozpor narazí, tak uprednostní vnútroštátnu právnu úpravu pred právom EÚ.

34. Sťažovateľ následne odkazujúc na rozhodnutia SD EÚ (C-2/06 - „Inak povedané, rozsudok v prejudiciálnom konaní nemá konštitutívny, ale len deklaratórny charakter s tým dôsledkom, že jeho účinky sa v zásade vracajú do času nadobudnutia účinnosti pravidla, ktoré je predmetom výkladu (pozri v tomto zmysle rozsudok z 19. októbra 1995, Richardson, C-137/ 94, Zb. s. I-3407, bod 33).“, resp. C-453/00 - „Z toho vyplýva, že správny orgán musí v rámci svojich právomocí takto vyložené pravidlo práva Spoločenstva uplatňovať aj na právne vzťahy vzniknuté a založené pred vyhlásením rozsudku Súdneho dvora rozhodujúceho na základe žiadosti o výklad.“) podčiarkol, že všetky rozsudky SD EÚ o prejudiciálnych otázkach sú deklaratórnymi (nie konštitutívnymi) rozsudkami s účinkami ex tunc, t. j. platia do minulosti aj na právne vzťahy založené pred vydaním konkrétneho rozhodnutia SD EÚ.

. .“), ale aj na body 50 a 51 rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 2S/41/2012 a 2S/42/2012 zo dňa 13.6.2018 (zopakované aj v rozsudkoch sp. zn. 2S 4/2018 z 26.9.2018, sp. zn. 6S/23/2012 z 13.12.2018 a sp. zn. 5S 244/ 2012 z 22.1.2019) - „Z princípu prednosti práva Európskej únie teda vyplýva pre správny súd aj pre správne orgány oboch stupňov povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-106/77), v tomto prípade ustanovenie § 51b zákona č. 595/2003 Z. z., ktoré bolo v rozpore s cieľom a zásadami citovanej smernice, najmä s cieľom zníženia emisií prostredníctvom zlepšenia technológií, zachovania hospodárskeho rozvoja a zachovania integrity vnútorného trhu a hospodárskej súťaže, zachovania finančne a ekonomicky výhodných podmienok znižovania emisií. [.

. .]“ 36. Z týchto rozhodnutí potom podľa sťažovateľa vyplýva záver o prednosti práva EÚ v tom zmysle, že táto znamená povinnosť neaplikovať vnútroštátnu právnu úpravu, ktorá je v rozpore s právom EÚ, a teda aj (i) zákaz ukladania (vrátane vyrubenia a úhrad) dane a (ii) povinnosť zaplatenia úroku spolu s vrátením dane.

. . . Vyrubenie Dane a aj jej zaplatenie (Preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou.“. Podľa sťažovateľa totiž podanie daňového priznania, vyrubenie dane a úhrada dane, nebolo realizované „podľa v tom čase platnej právnej úpravy“, pretože v tom čase platnou právnou úpravou bola aj Smernica, a bolo povinnosťou správcu dane (a následne krajského súdu) aplikovať Smernicu, z ktorej vyplýval zákaz dane.

Nemohlo teda dôjsť k vyrubeniu a úhrade dane v súlade „s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou.“. Daň bola nezákonná (v rozpore so Smernicou) od počiatku, teda od prijatia zákonnej právnej úpravy, ktorou bola do slovenského právneho poriadku zavedená.

39. Sťažovateľ namieta, že podklad v hmotnom práve na vyrubenie a úhradu dane v čase podania daňového priznania k dani neexistoval, pretože od počiatku vnútroštátnej úpravy dane bol daný rozpor vnútroštátnej úpravy dane so smernicou. Odkazom na čl. 7 ods. 2 Ústavy SR sa potom vo veci mal uplatniť princíp prednosti práva EÚ, podľa ktorého správne orgány (vrátane daňových orgánov a súdov) majú „povinnosť neaplikovať žiadne vnútroštátne ustanovenie, ktoré je v rozpore s právom Európskej únie“ (táto povinnosť pritom vyplýva správcovi dane a žalovanému aj z čl. 2 ods. 2 a čl. 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorých štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, pričom právne záväzné akty EÚ majú prednosť pred zákonmi SR).

41. Podľa názoru sťažovateľa boli v súdenej veci splnené všetky podmienky priamej aplikovateľnosti smernice: (i) jasný, presný a dostatočne určitý záväzok obsiahnutý v smernici, (ii) nepodmienený záväzok, (iii) uplynutie lehoty na transpozíciu smernice do vnútroštátneho poriadku, (iv) nejde o záväzok, ktorý priamo ukladá povinnosť jednotlivcovi ale naopak, priznáva mu nejaké právo - právo na bezodplatné pridelenie emisných kvót.

daňou. To zahŕňa aj straty spôsobené nemožnosťou disponovať peňažnými sumami v dôsledku predčasnej splatnosti dane [. . .]“, C-69/14 - „Navyše ak členský štát vybral dane v rozpore s pravidlami práva Únie, jednotlivci majú právo na vrátenie nielen neprávom vybratej dane, ale aj súm, ktoré boli tomuto štátu zaplatené alebo ním vybraté v priamej súvislosti s touto daňou. Z toho vyplýva, že zásada, podľa ktorej je členský štát povinný vrátiť sumy dane vybraté v rozpore s právom Únie spolu s úrokmi, vyplýva z uvedeného práva [.

prípade by išlo o porušenie princípu efektivity a ekvivalencie. 45. V tomto zmysle sťažovateľ argumentoval, že princíp efektivity (účinnosti) znamená, že procesné predpisy, ktoré platia vo vnútroštátnych konaniach určených na zabezpečenie ochrany práv, ktoré zakladá právo EÚ v prospech právnych subjektov, nemôžu byť uplatnené takým spôsobom, ktorý by výkon práv priznaných právom EÚ prakticky znemožňoval, alebo nadmerne sťažoval. To sa v prípade sťažovateľa presne stalo, keď nárok na Úrok priznaný právom EÚ je podľa napadnutého rozsudku krajského súdu „zabezpečený“ tak, že procesná úprava Daňového poriadku priznanie tohto nároku neumožňuje.

- § 79 Daňového poriadku, ktorý platí aj pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane vracia daň zaplatenú bezdôvodne na základe vnútroštátnych právnych noriem. To znamená, že postup správcu dane v prípade žalobcu nebol v porovnaní s označenými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil žalobca, ale rovnaký, pričom žalobcovi nebolo ani upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej Dane, keďže ju správca dane žalobcovi vrátil a Úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky stanovené v § 79 Daňového

Na podporu svojich záverov napokon sťažovateľ odkázal na výrok rozhodnutia SD EÚ vo veci Irimie (C-565/11 - „Právo Únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom Únie takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane.“).

49. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nespochybnil závery krajským súdom citovaných rozsudkov vo veci C-30/02 Recheio - Cash & Carry SA a C-89/10/C-96/10 Q-Beef a Bosschaert, avšak doplnil, že závery z týchto rozsudkov sa vzťahujú na zákonné dane, t. j. dane ktorých právna úprava nie je a nebola v rozpore s právom EÚ. Vo veci sťažovateľa pritom ide o daň, ktorá je protiprávna ako celok, resp. v rozpore s právom EÚ. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku preto nemožno vykladať v duchu týchto rozsudkov tak, že správca dane nebol v omeškaní s vrátením dane, pretože ju vrátil, keď SD EÚ (s účinkami ex tunc) potvrdil, že táto daň bola vyrubená a uhradená v rozpore so Smernicou.

51. Sťažovateľov má z uvedených dôvodov za to, že úrok mu patrí odo dňa zaplatenia dane až do jej vrátenia a nie odo dňa uplynutia lehoty v zmysle ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku aplikovaného Krajským súdom. Takýto záver je podľa neho v zásadnom rozpore s judikatúrou SD EÚ vo veci Irimie, ktorú citoval aj sám krajský súd. Aj z uvedeného dôvodu preto platí, že ust. § 79 Daňového poriadku sa má - podľa sťažovateľa - aplikovať iba tak, aby boli splnené požiadavky stanovené právom EÚ - zachovanie nároku na úrok - a skonštatované v rozsudku vo veci Irimie, čo krajský súd odmietol, čím sa dopustil porušenia zásady efektivity a ekvivalencie. 52.

Vnútroštátna právna úprava sa aplikuje len subsidiárne - v rozsahu, ktorý neodporuje právu EÚ, pričom táto vnútroštátna právna úprava predstavuje len procesný rámec, ktorý nemôže poškodeného zbaviť možnosti domáhať sa efektívne (účinne) práva priznaného úpravou EÚ.

práva EÚ. 54. Podľa sťažovateľa ďalej platí, že pri porušení práva EÚ spočívajúceho v zaplatení dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ, dotknutý daňový subjekt má nárok na vrátenie takejto dane aj zaplatenie príslušného úroku. Právo EÚ neustanovuje podmienky určenia tohto úroku s výnimkou, že tento úrok by sa mal platiť odo dňa neoprávneného zaplatenia dane, keďže týmto dňom prišiel daňový subjekt o finančné prostriedky, ktorými by inak mohol disponovať.

55. Sťažovateľ napokon v kasačnej sťažnosti skonštatoval, že hoci ust. § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje situácie, kedy je správca dane povinný priznať úrok z oneskoreného vrátenia dane, nepočíta so situáciami, kedy je takéto oneskorené vrátenie dane spôsobené neplatnosťou samotnej právnej úpravy, teda právneho titulu, takejto dane. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku nemožno aplikovať rigidne práve z dôvodu, že by takýmto postupom došlo k porušeniu zásady ekvivalencie a efektivity

Súčasťou tohto práva EÚ je taktiež, v súlade so závermi z judikatúry SD EÚ, najmä vo veci Irimie, právo na zaplatenie úroku, a to aj za obdobie predchádzajúce podaniu žiadosti o vrátenie dane. Neexistuje žiadny právny dôvod, aby sa sťažovateľ nemohol na takúto právnu úpravu EÚ

58. Záverom zhrnul, že napadnutý rozsudok krajského súdu je nesprávny, pretože sa opiera o nasledovnú argumentáciu: (i) vyrubenie a úhrada dane boli v súlade s platným právom [v skutočnosti daň bola od počiatku v rozpore s platným právom - konkrétne so Smernicou] (ii) vlastnosťou práva EÚ je nepriamy účinok a „uplatnenie zásady nepriameho účinku však nesmie viesť k výkladu vnútroštátneho práva contra legem“ [v skutočnosti právo EÚ - vrátane Smernice - má aj priamy účinok, ktorý krajský súd úplne opomenul aplikovať]; (iii) nepriznanie úroku je v súlade s princípom efektivity a ekvivalencie, pretože postup pri riešení neoprávnene zaplatenej dane je rovnaký, ako pre ostatných platiteľov dane, ktorým správca dane vracia daň zaplatenú bezdôvodne na základe vnútroštátnych právnych noriem [V skutočnosti výklad krajského súdu je popretím princípu efektivity (úplne odníma sťažovateľovi právo na úrok za obdobie neoprávneného zadržiavania dane, ktorá je v rozpore s právom EÚ) aj princípu ekvivalencie (vnútroštátna právna úprava nerieši ekvivalentné prípady - nepriznáva daňovým subjektom právo na zaplatenia úroku za obdobie neoprávneného zadržiavania dane,

III. Doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa

61. Uvedené vyjadrenie sťažovateľa sa týka rozsudku kasačného súdu vo veci sp. zn. 3Sfk/26/ 2021 zo dňa 23. novembra 2023, ktorým tento zamietol kasačnú sťažnosť iného sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici (sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26.05.2021).

63. Doplňujúce vyjadrenie sťažovateľa pritom primárne brojí proti záveru iného kasačného senátu (sp. zn. 3Sfk/26/2021), ktorý mal ustáliť, že i keď daňovoprávny nárok na vrátenie vyrubenej a zaplatenej dane v rozporom s právom EÚ, ako aj na zaplatenie úrokov za neoprávnené zadržiavanie zaplatenej dane na strane sťažovateľa dané je, t. j. tento nárok vznikol a čiastočne aj bol uspokojený podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej aj ako „zákon č. 514/ 2003 Z. z.“), vo zvyšku nemožno tento nárok priznať z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku.

Najvyšší správny súd mal pritom pochybiť v tom, že ako začiatok plynutia prekluzívnej lehoty považoval skutočnosť - podanie daňového priznania (faktický úkon) - čo však nemá podklad v hmotnom práve. Ako ďalšie pochybenie kasačného súdu hodnotí sťažovateľ to, že tento nesprávne posúdil uplynutie prekluzívnej lehoty pre priznanie nároku, keď v rozpore so zásadou efektivity a ekvivalencie neaplikoval dĺžky lehoty podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Neodôvodnil tiež, prečo nemusí dôjsť k úplnému uspokojeniu nároku žalobcu, t. j. nielen v časti vrátenia sumy protiprávne zaplatenej dane, ale aj v časti úroku (ako to vyžaduje právo

66. Sťažovateľ vo svojom vyjadrení tvrdí, že ak samotná daň je protiprávna, nie je možné na ťarchu daňového subjektu prenášať zodpovednosť, že má túto protiprávnosť naprávať svojím procesným konaním voči orgánom verejnej správy, a teda že táto protiprávnosť má chrániť verejný záujem. Má za to, že až do príslušného rozsudku SD EÚ mohol každý formálny daňovník tejto dane (na rozdiel od orgánov verejnej správy) legitímne v dobrej viere v súlade so zásadou dôvery subjektov práva v (bezvadný) právny poriadok a s tým spojenej zásady právnej istoty benefitovať z prezumpcie zákonnosti dane.

Má za to, že riadna aplikácia zásady ekvivalencie vyžaduje povinnosť zohľadniť (popri § 79 Daňového poriadku) aj lehotu podľa zákona č. 514/2003 Z. z. Ak totiž žalobca svoj nárok uplatnil v lehote podľa § 19 zákona č. 514/2003 Z. z., nemohla mu uplynúť lehota na úspešné uplatnenie jeho nároku. 68.

IV. Vyjadrenie žalovaného

69. Kasačná sťažnosť žalobcu podľa čl. III tohto rozsudku bola žalovanému riadne doručená, tento vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti nepodal. 70. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ďalšie vyjadrenie sťažovateľa (čl. IV tohto rozsudku) riadne doručil. Žalovaný neprodukoval žiadne vyjadrenie ani k tomuto vyjadreniu sťažovateľa.

V. Konanie na Najvyššom správnom súde Slovenskej republiky

71. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 72. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

73. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas.

VI. Vybraná súvisiaca právna úprava

predpisu c) daňovým konaním konanie, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, d) daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 76. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku; (1) Pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

Podľa § 79 ods. 2, 3 Daňového poriadku, (2) Ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov,44) najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. (3) Ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v ods. 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5 Eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej

79. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 80. Podľa článku 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, Slovenská republika môže medzinárodnou zmluvou, ktorá bola ratifikovaná a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo na základe takej zmluvy preniesť výkon časti svojich práv na Európske spoločenstvá a Európsku úniu. Právne záväzné akty Európskych spoločenstiev a Európskej únie majú prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky. Prevzatie právne záväzných aktov, ktoré vyžadujú implementáciu, sa vykoná zákonom alebo nariadením vlády podľa čl. 120 ods. 2. 81.

83. Podľa § 1 ods. 1 písm. c) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“) v znení účinnom do 28.06.2012, tento zákon upravuje daň z emisných kvót. 84.

predpisu daňovníkom príslušnom kalendárnom roku zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku s výnimkou emisných kvót prevedených inému daňovníkovi z dôvodu predaja podniku alebo jeho časti, nepeňažného vkladu podniku alebo jeho časti, zlúčenia, splynutia, alebo rozdelenia obchodných spoločností, alebo družstiev; súčasťou prevedených emisných kvót nie je zabezpečovací prevod zapísaných emisných kvót u daňovníka, ktorý je dlžníkom a ich spätný prevod u daňovníka, ktorý je veriteľom, ak bol uskutočnený medzi tými istými osobami v rovnakom množstve a v rovnakých jednotkách najneskôr do dňa odovzdania emisných kvót správcovi registra podľa osobitného predpisu za príslušný kalendárny rok, e) nespotrebovanými emisnými kvótami za príslušný kalendárny rok zapísané emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku znížené o spotrebované emisné kvóty za príslušný kalendárny rok, o úsporu spotrebovaných emisných kvót vyčíslenú podľa osobitného predpisu, a o prevedené emisné kvóty v príslušnom kalendárnom roku; za nespotrebované emisné kvóty sa nepovažujú emisné kvóty zo zapísaných emisných kvót v príslušnom kalendárnom roku, ktoré

86. Dňa 30. júna 2012 nadobudol účinnosť článok IV. zákona č. 189/2012 Z. z., ktorým sa dopĺňa zákon č. 609/2007 Z. z. o spotrebnej dani z elektriny, uhlia a zemného plynu a o zmene a doplnení zákona č. 98/2004 Z. z. o spotrebnej dani z minerálneho oleja v znení neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v bode 5/ vypustil § 51b zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov.

87. I keď žalobca podanú kasačnú sťažnosť odôvodnil výlučne ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP (t. j. nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom), najvyšší správny súd jeho kasačnú sťažnosť hodnotil materiálne a zistil, že sa v nej nachádzajú aj námietky smerujúce k podstatnému porušeniu procesných práv žalobcu (podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP), ktoré sa týkajú odôvodnenia rozsudku krajského súdu (a to buď z dôvodu úplného opomenutia určitej námietky - k tomu pozri napr. bod 33 podanej kasačnej sťažnosti, resp. vzhľadom na parciálne vnútorné rozpory odôvodnenia napadnutého rozsudku - k tomu pozri napr. body 20, 21, 28 a i. podanej kasačnej sťažnosti).

89. V súlade s riadne vznesenými kasačnými námietkami poukazuje najvyšší správny súd osobitne na to, že v napadnutom rozsudku absentujú úvahy krajského súdu vo vzťahu k priamej aplikovateľnosti Smernice 2003/87/ES, pričom práve o ňu žalobca oprel jadro svojej správnej žaloby. Uvedené vyplýva napr. z bodu 22 podanej správnej žaloby, kde sťažovateľ explicitne uviedol, že svoje závery o dôvodnosti právneho nároku na úrok tak, ako oň požiadal príslušné orgány verejnej správy, odvodzuje od priamej aplikácie príslušnej smernice (v spojení s rozhodovacou praxou Súdneho dvora Európskej únie, na ktorú v správnej žalobe odkázal). Toto pritom bolo obsiahnuté aj v kasačnej sťažnosti ako námietka sťažovateľa (k tomu pozri napr. body 22, 23, 30, 31, 33 a i. kasačnej sťažnosti). Už len absencia preskúmania posudzovanej veci v kontexte priamej aplikovateľnosti smernice vyvoláva stav potreby vrátenia veci správnemu súdu, a to aj vzhľadom na to, že uvedené mohlo viesť k nesprávnym právnym záverom krajského súdu v merite.

dani z emisných kvót za zdaňovacie obdobie rok 2011 dňa 6. júna 2012, postupujúc podľa v tom čase platnej právnej úpravy. [. . .] Vyrubenie Dane a aj jej zaplatenie (Preddavku) bolo teda v čase jej vyrubenia a úhrady súladné s v tom čase platnou legislatívou, tak procesnou ako aj hmotnoprávnou. [.

Takúto inkozistenciu napadnutého rozsudku sťažovateľ implicitne namietol napr. v bodoch 20 a 21 kasačnej sťažnosti, keď toto zároveň vyhodnotil aj ako nesprávne právne posúdenie veci. 92. Krajský súd zároveň akceptoval, že nárok daňovníka na vrátenie bezdôvodne zaplatenej dane a nárok na úrok sú hmotnoprávnymi nárokmi žalobcu majúcimi nesporne oporu aj v záveroch rozhodnutí SD EÚ vo veci C-302/2017, resp. vo veci C-565/11 z 18. apríla 2013 (prípad „Irmie“), v ktorej SD EÚ uviedol: „Právo únie sa má vykladať v tom zmysle, že je s ním v rozpore vnútroštátny režim, o aký ide vo veci samej, ktorý obmedzuje úroky vyplácané v rámci vrátenia dane vybratej v rozpore s právom EÚ takým spôsobom, že sa majú zaplatiť len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane“. Doplnil však, že pre naplnenie týchto hmotnoprávnych nárokov sú nevyhnutné konkrétne procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským štátom za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie.

V preskúmavanej veci postupoval správca dane pri vrátení dane (preplatku), ktorá bola v rozpore s právom EÚ, rovnako ako v prípadoch bezdôvodného zaplatenia dane na základe vnútroštátnych právnych noriem, a preto bol jeho postup - podľa krajského súdu - súladný so zákonom.

To znamená, že postup správcu dane v prípade žalobcu nebol v porovnaní s inými daňovými subjektami nevýhodnejší tak, ako to tvrdil sťažovateľ, ale rovnaký, pričom sťažovateľovi nebolo ani upreté právo na vrátenie neoprávnene zaplatenej dane, keďže ju správca dane žalobcovi vrátil a úrok mu nepriznal z dôvodu, že na jeho priznanie neboli splnené podmienky stanovené v § 79

95. Z vyššie uvedeného vyplýva, že podmienky na priznanie úroku sťažovateľovi by potom - podľa krajského súdu - v podmienkach súdenej veci boli splnené v prípade, keby správca dane daňový preplatok titulom spornej dane žalobcovi nevrátil v lehote 30 dní od podania žiadosti o jej vrátenie (podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku), a teda v prípade, keby sa správca dane fakticky dostal do omeškania s vrátením zaplatenej dane/preplatku, ktorú sťažovateľ pôvodne zaplatil titulom spornej dane (o ktorej bolo neskôr rozhodnuté, že je v rozpore s právom Európskej únie). Kasačnému súdu však z odôvodnenia napadnutého rozsudku nie je zrejmé, ako dospel krajský súd k tomuto záveru, ak sám v rozsudku uviedol, že v prípade dane, ktorá je v rozpore s právom Európskej únie, daňovému subjektu patrí úrok od „neoprávneného zaplatenia dane“ (k tomu pozri bod 45 napadnutého rozsudku, resp. bod 90 tohto rozsudku).

Tento záver však v odôvodnení napadnutého rozsudku krajský súd nedal do právneho kontextu s rozhodovacou praxou SD EÚ (napr. z rozhodnutia v prípade Irmie vyplýva, že v rozpore s právom EÚ je už len to, ak je úrok takto priznaný odo dňa nasledujúceho po dni doručenia žiadosti vrátenia daňového preplatku), resp. nedostatočne odôvodnil, prečo poskytol prioritu vnútroštátnej úprave. V súdenej veci teda krajský súd svojím výkladom ako súladný s právom EÚ akceptoval nepriznanie úroku vôbec, pričom toto odôvodnil neúplne, resp. nepresvedčivo.

98. Nie je zrejmé, na základe čoho vyhodnotil krajský súd ustanovenie § 79 Daňového poriadku ako procesný nástroj na implementáciu práva sťažovateľa na úrok podľa rozhodovacej praxe SD EÚ titulom dane, o ktorej bolo rozhodnuté, že je v rozpore s právom

. .] nevyhnutné konkrétne procesné postupy, ktoré právo EÚ neupravuje a ich úpravu ponecháva členským štátom za podmienky dodržania zásady efektivity a ekvivalencie“. Odkazujúc na rozsudok SD EÚ - C-349/96, bod 24 v tejto súvislosti doplnil, že „je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu určiť súdy a tribunály, ktoré budú mať právomoc na riešenie takýchto sporov, a stanoviť procesné postupy upravujúce konania na zabezpečenie práv, ktoré si jednotlivci odvodzujú z práva Spoločenstva, za predpokladu, že jednak takéto pravidlá nie sú menej výhodné ako pravidlá upravujúce obdobné vnútroštátne konania (zásada ekvivalencie), jednak, že nespôsobujú faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv priznaných právom Spoločenstva (zásada efektivity) (rozsudok z 15. septembra 1998, Edis C-231/96, bod 34)“.

Z rozhodnutia SD EÚ, na ktoré krajský súd odkázal (k tomu pozri bod 98 vyššie) pritom vyplýva, že zásada efektivity spočíva v tom, že procesná úprava členského štátu nemôže spôsobovať faktickú nemožnosť alebo výrazné sťaženie výkonu práv jednotlivca priznaných právom Európskej únie. Aj priamo vo veci Irmie pritom SD EÚ zopakoval, že „26. Pokiaľ ide o zásadu efektivity, táto zásada v situácii, v ktorej ide o vrátenie dane vybratej členským štátom v rozpore s právom Únie, vyžaduje, aby vnútroštátne pravidlá týkajúce sa najmä výpočtu prípadne dlhovaných úrokov neviedli k tomu, že bude daňovník zbavený primeranej náhrady za stratu spôsobenú bezdôvodným zaplatením dane (pozri rozsudok Littlewoods Retail a i., už citovaný, bod 29). 27.

100. Výklad uplatnený krajským súdom v napadnutom rozsudku pritom viedol práve k záveru, že sťažovateľovi nebol priznaný úrok z neoprávnene zaplatenej dane odkazom na úpravu obsiahnutú v ustanovení § 79 Daňového poriadku, pričom - paradoxne - sám krajský súd citoval rozsudok SD EÚ, z ktorého vyplýva, že v rozpore s právom Európskej únie je to, ak sa daňovému subjektu v prípade neoprávnene zaplatenej dane majú platiť „len úroky plynúce odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie tejto dane“ (k tomu pozri aj bod

101. Skutočnosť, že zásada efektivity v zmysle práva EÚ (a v kontexte súvisiacej rozhodovacej činnosti SD EÚ) fakticky neumožňuje, aby bolo súladné s právom to, že sťažovateľovi nepatrí v podmienkach súdenej veci žiadny úrok (čo bol záver orgánov verejnej správy, ako aj správneho súdu), pritom žalovaný namietal už priamo v správnej žalobe (k tomu pozri napr. body 61, 63 a 67 správnej žaloby). Tomuto následne zodpovedá sťažnostná námietka žalobcu obsiahnutá v kasačnej sťažnosti smerujúca k tomu, že aj záver krajského súdu o tom, že zásada efektivity bola zachovaná, nie je správny (k tomu pozri najmä body 44, 45, 57 a 48 kasačnej sťažnosti). Sťažovateľ totiž poukázal na to, že postupom správnych orgánov (ktoré krajský súd napadnutým rozsudkom odobril), mu vlastne nebol priznaný žiadny úrok (hoci mu podľa práva EÚ mal byť priznaný, a to od zaplatenia dane), pričom v zhode so sťažovateľom, ani najvyšší správny súd v napadnutom rozsudku neidentifikoval právny záver, resp. právny základ toho, prečo interpretoval krajský súd v súdenej veci zásadu efektivity inak

103. Tu je pritom potrebné poukázať na to - i keď toto sťažovateľ v kasačnej sťažnosti výslovne nenamietal - že sťažovateľ v kontexte súdenej veci poukazoval aj na potrebu interpretácie súvisiacej právnej úpravy nielen cez prizmu základných východísk výkladu práva EÚ v kontexte jeho predmetnosti pred národnou právnou úpravou (podľa čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky), ale domáhal sa priaznivého výkladu vo svoj prospech odkazujúc na požiadavku čo najširšej ochrany jeho základných práv a slobôd, resp. minimalizácie zásahov do týchto práv (k tomu pozri napr. body 26, 27 a 32 správnej žaloby).

104. Sťažovateľ teda v podanej kasačnej sťažnosti (obdobne ako v správnej žalobe) tvrdil, že hmotnoprávnym základom jeho nároku na úrok z neoprávnene zaplatenej dane (o ktorej bolo rozhodnuté, že je v rozpore s právom EÚ), je priamo právo Európskej únie.

105. Interpretácia krajského súdu (tak, ako je abstrahovateľná z preskúmavaného rozsudku) potom fakticky znamená, že (podľa krajského súdu) „procesná“ úprava (§ 79 Daňového poriadku) pre vznik nároku na úrok z daňového preplatku vo svojej podstate „prebila“ hmotnoprávny nárok na úrok podľa práva Európskej únie. Pre tento záver krajského súdu však kasačný súd v napadnutom rozsudku nenachádza dostatok právnej argumentácie, resp. táto je nepresvedčivá.

107. Osobitne je v tomto kontexte potrebné odkázať na body 32 až 35 rozsudku kasačného súdu (sp. zn. 3Sfk/26/2021), podľa ktorých: „32. Rozsudky SDEÚ o prejudiciálnych otázkach vyjasňujú a spresňujú význam a pôsobnosť vykladaného pravidla tak, ako musí alebo malo byť chápané a uplatňované od okamihu nadobudnutia účinnosti. Majú preto nevyhnutne retroaktívny účinok. Prejudiciálny rozsudok

33. Rozsudok vo veci C-302/2017 PPC Power, a.s. teda znamená, že Daň bola od svojho zavedenia do právneho poriadku SR v rozpore v právom EÚ a platby odvedené na tomto základe do štátneho rozpočtu SR možno na účely práva EÚ označiť za poplatky platené bez

Postup daňových orgánoch v ich veciach bol predmetom prieskumu napr. Krajského súdu v Bratislave vo veciach sp. zn. 2S/41/2012, 2S/4/2018, 6S/23/12, 5S/244/12, na ktoré poukazuje aj sťažovateľ. V týchto prípadoch Krajský súd v Bratislave rozhodnutia daňových orgánov, ktoré odmietli zaplatenú Daň vrátiť s poukazom na to, že právna úprava, ktorou bola Daň z právneho poriadku vypustená, nemá spätné účinky, zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie, resp. len zrušil (v prípadoch, kedy žalovaný bez vydania rozhodnutia uhranený preddavok na Daň vrátil). Dôvodom takéhoto záveru Krajského súdu v Bratislave boli práve závery z rozsudku SDEÚ vo veci C-302/2017 PPC Power a priamy účinok Smernice 2003/87/ES.

108. Obdobne, kasačný súd - nad rozsah kasačnej sťažnosti - poukazuje aj na tú časť odôvodnenia rozsudku najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 3Sfk/26/2021, v ktorej sa kasačný súd vyjadroval k povahe úroku z neoprávnene zaplatenej dane (rozpor s právom EÚ), ktorá je predmetom civilného konania iného daňového subjektu (ako žalobcu).

. .] Hoci kasačný súd týmto rozsudkom nie je viazaný, závery uvedené v predmetnom civilnom spore nie sú v rozpore so závermi kasačného súdu.“. Z aktuálnej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa potom javí, že takýto úrok má daňovoprávnu povahu a v daňovoprávnom kontexte má byť aj interpretovaný a posudzovaný, keď tento záver vyslovený krajským súdom (Krajský súd v Banskej Bystrici - sp. zn. 74S/30/2020 zo dňa 26. mája 2021) aproboval v uvedenej veci aj senát kasačného súdu rozhodujúci vo veci sp. zn. 3Sfk/26/ 2021 [k tomu pozri napr. aj body 77 a 78 správnej žaloby]. Na uvedené poukazuje kasačný súd vzhľadom na skutočnosť, že vec bude opätovne posúdená správnym súdom a v takom prípade je žiaduce, aby práve cez skúmanie právnych nástrojov, ktoré má podľa národného práva k dispozícii daňový subjekt (kde právo EÚ poskytuje členskému štátu príslušnú procesnú flexibilitu) na úhradu úroku za neoprávnene zaplatenú daň, poskytol správny súd vlastnú interpretáciu súvisiacej právnej úpravy aj v širšom kontexte. Pre úplnosť je potrebné dodať,

109. Pre úplnosť kasačný senát rozhodujúci v tejto veci uvádza, že zrušením napadnutého rozsudku krajského súdu sa neodklonil od rozsudku najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 3Sfk/26/2021 zo dňa 23. novembra 2023 (ktorým bola kasačná sťažnosť iného sťažovateľa zamietnutá), keďže skutkové a právne súdených vecí neboli identické.

110. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel najvyšší správny súd k záveru, že napadnutý rozsudok krajského súdu je potrebné zrušiť a vec vrátiť na ďalšie konanie správnemu súdu, keď tento svoje závery dostatočne neodôvodnil, napadnutý rozsudok vykazuje parciálne vnútorné rozpory, čo následne viedlo aj k neúplnému, resp. nesprávnemu právnemu posúdeniu niektorých podstatných právnych otázok tak, ako to vyplýva z tohto odôvodnenia vyššie. V novom konaní správny súd vec opätovne právne posúdi, a to aj s prihliadnutím na skutočnosti vyplývajúce z tohto rozsudku.

112. V súvislosti so súdenou vecou upriamuje kasačný senát pozornosť správneho súdu na postupujúce uznesenie senátu 8S najvyššieho správneho súdu vo veci sp. zn. 2Sžfk/42/2020 zo dňa 28. marca 2024 (postúpenie veci Veľkému senátu Najvyššieho správneho súdu - napr. bod 46 predkladajúceho uznesenia „46. [.

. .]“). I keď sa nejedná o právne a skutkovo identickú vec ako je súdený prípad, Veľký senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - ak vec vybaví meritórne - sa v rámci veci (sp. zn. 19SVs/4/2024) bude zaoberať aj interpretáciou práva Európskej únie v kontexte národnej právnej úpravy (úroky, daň, DPH, vnútroštátna daňovoprávna úprava a i.) a ich súladu, pričom posúdenie niektorých otázok veľkým senátom môže byť - vo všeobecnej rovine - relevantné aj pre ďalšie konanie pred správnym súdom. 113.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.