4Sfk/75/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): PPS one, s. r. o., so sídlom Galvaniho 1591/8, 821 04 Bratislava, IČO: 36824798, právne zastúpený: Advokátska kancelária Janík, s.r.o., so sídlom Miletičova 5B, 821 08 Bratislava, IČO: 55066291, zast.: JUDr. Miroslav Janík, advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101288960/2021 zo dňa 21.07.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/85/2021 - 76 zo dňa 09. marca 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

O nároku na náhradu trov konania rozhodol správny súd podľa § 168 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane dokazovanie vykonáva, vedie dokazovanie a jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne

3. V súvislosti s dodávateľskými faktúrami od spoločnosti WM Finance, s. r. o. správny súd poznamenal, že dôležitou skutočnosťou, ktorá spochybňuje dodanie tovaru a služieb od dodávateľa pre žalobcu je, že počas konania v rámci daňovej kontroly, ako aj vyrubovacieho konania sa nepodarilo identifikovať osobu konateľa spoločnosti Bronislava Baka, občana Poľskej republiky. Z odpovede poľskej finančnej správy vyplýva, že túto osobu sa nepodarilo nájsť v registri daňových subjektov, občiansky preukaz s uvedeným číslom nepatril žiadnemu poľskému daňovému subjektu. Nesúhlasil ani s námietkou, že správca dane sa nedostatočne zaoberal otázkou predvolania tejto osoby, keďže z vykonaného dokazovania vyplynulo, že osoba Bronislav Bak s identifikačnými údajmi uvedenými správcom dane, a ktoré boli poskytnuté v rámci daňovej kontroly aj zo strany žalobcu, neexistuje v poľskej databáze a poľský doklad č. J.XXXXXX nepatrí žiadnej osobe, ktorá by sa nachádzala v poľských databázach daňových subjektov. 4. Ďalšie pochybnosti súvisiace s deklarovaným dodávateľom správny súd videl v tom, že

5. Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že konateľ spoločnosti WM Finance, s. r. o. pán Bronislav Baka je osobou, ktorú sa nepodarilo identifikovať ani na základe údajov, ktoré obsahovali listiny, ktoré boli predložené zo strany daňového subjektu, pričom v danom prípade bolo potrebné, aby v záujme preukázania sporných daňových obchodov žalobca vyvinul iniciatívu, ktorej výsledkom by bolo zabezpečenie dokladov, resp. údajov, ktoré by dostatočným spôsobom identifikovali osobu konateľa, keďže v prvom rade žalobca musí mať záujem na tom, aby údaje, ktoré predkladá daňovému úradu ako správcovi dane zodpovedali

Uvedené doklady sú dokladmi len vtedy, ak odrážajú reálnu skutočnosť. Na ťarchu žalobcu v danom prípade je tá skutočnosť, že si dostatočným spôsobom nepreveril osobu, ktorá jednala za dodávateľskú spoločnosť, a to U. T., s ktorým mal žalobca jednať pri uzatváraní obchodov.

Kontrolovaný daňový subjekt tieto pochybnosti nevyvrátil, v posudzovanom prípade nepreukázal vznik daňovej povinnosti u dodávateľa WM Finance, s. r. o. pri dodaní tovaru a služieb v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH a preto mu nemohol vzniknúť nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 51 zákona o DPH.

9. V súvislosti s námietkou žalobcu, že správca dane, resp. žalovaný, založil svoje rozhodnutie na subjektoch, s ktorými žalobca nebol v priamom kontakte, v priamom obchodnom vzťahu, teda na subdodávateľoch, správny súd uviedol, že táto námietka je zavádzajúca, pretože správne orgány v rámci vykonaného šetrenia spochybnili práve subjekt dodávateľa, a to zo spoločnosti WM Finance, s. r. o., keď spochybnili najmä tú skutočnosť, že osoba, ktorá mala za túto spoločnosť vystupovať v rámci obchodných vzťahov za túto spoločnosť skutočne vystupovala, a teda že uzatvorila reálne obchody so žalobcom, tak ako ich deklaroval žalobca v uplatnenom nároku.

11. V súvislosti s judikatúrou, na ktorú poukázal žalobca v podanej žalobe správny súd uviedol, že táto judikatúra nemá vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu relevanciu a je pre daný prípad neaplikovateľná. Správca dane, ako aj žalovaný, založil svoje rozhodnutie na skutočnostiach, ktoré sa zakladajú na priamom vzťahu medzi žalobcom a jeho dodávateľmi a nie na vzťahoch, ktoré vyplývajú zo subdodávateľských spoločností, s ktorými žalobca priamo nebol v kontakte a s ktorými neuzatváral priame obchodné transakcie.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

14. Sťažovateľ svoju kasačnú sťažnosť odôvodnil v podstatnom rozsahu rovnako ako svoju správnu žalobu, pričom jeho argumentáciu zhrnul už správny súd v bodoch 19 až 34 napadnutého rozsudku. V zásade tak namietal, že správca dane nevykonal dostatočné dokazovanie a nedostatočne zistil skutkový stav veci. Podľa sťažovateľa správca dane nevykonal žiadne úkony smerujúce k prevereniu skutočného dodania tovaru. Zotrval na požiadavke vykonania dôkazov ako navrhoval aj v správnej žalobe.

16. Podľa sťažovateľa vo svetle vykonaných dôkazov, ktoré svedčia o nezákonnosti postupov správcu dane a tým súvisia aj s nepreskúmateľnosťou rozhodnutia napadnutého rozhodnutia správcu dane, nemožno považovať skutkový stav za dostatočne zistený a preto nemôže byť podkladom pre zákonné rozhodnutie. Podľa sťažovateľa mu správca dane pričítal existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

Taktiež poukázal na Nález Ústavného súdu SR I. ÚS 259/2022 ako aj judikatúru Najvyššieho správneho súdu Českej republiky aj Najvyššieho správneho súdu SR, konkrétne sp. zn. 3Sžfk/15/2020 zo dňa 30.06.2022. Z uvedených rozhodnutí citoval ich značné časti.

Poukázal na skutočnosť, že vykonaným dokazovaním sa nepreukázalo, že tovar sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ, pričom nevyplynula ani existencia inej zdaniteľnej osoby ako skutočného dodávateľa, ktorý mal postavenie platiteľa DPH, na základe čoho neboli splnené hmotnoprávne podmienky, ktoré sa na odpočítanie DPH viažu (§ 49 - § 51 zákona o DPH). Uvedené podľa žalovaného vyplýva aj z judikatúry Súdneho dvora EÚ, konkrétne z rozsudku Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20. Konštatoval, že bolo dôkazným bremenom sťažovateľa preukázať, že zdaniteľné osoby boli uskutočnené platiteľom dane deklarovaným na sporných faktúrach, prípadne inou zdaniteľnou osobou konajúcou v postavení platiteľa dane.

21. V súlade s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžf/37/20 11 je na prvostupňovom orgáne vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už má prvostupňový orgán v priebehu konania k

III. Konanie na kasačnom súde

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 28. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 29. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 30. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 31. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa Najvyšší správny súd Slovenskej republiky obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

V tomto smere kasačný súd podotýka, že by bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu (v tomto prípade argumentáciu správneho súdu) ale napáda len rozhodnutie a argumentáciu správcu dane. Následne, v značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza zoznam rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu spolu s rozsiahlymi citáciami niektorých týchto rozhodnutí, no vo väčšine prípadov bližšie nešpecifikuje ich súvislosť alebo aplikáciu na prejedávanú vec.

Daňový subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve povinnosti a?to povinnosť tvrdiť a?povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v?samotnom uplatnení práva na odpočet DPH za splnenia zákonnom stanovených podmienok a?následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach

35. V tejto súvislosti vo vzťahu k neprimeranému dôkaznému bremenu, konkrétne k námietke sťažovateľa ohľadom rozsiahlej judikatúry Ústavného súdu SR, Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR a Najvyššieho správneho súdu kasačný súd uvádza, že právo na odpočítanie DPH je podmienené splnením formálnych ako aj hmotnoprávnych požiadaviek. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

36. Zatiaľ čo medzi materiálne podmienky patrí dodanie tovaru a postavenie (status) dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutie Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ?Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/ 16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C- 154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

Tieto dôkazy môžu okrem iného zahŕňať dokumenty, ktorými disponujú dodávatelia a poskytovatelia, od ktorých zdaniteľná osoba kúpila tovar alebo služby, za ktoré zaplatila DPH (Ferimet, C-281/20, bod 39; Kemwater ProChemie, C-154/20, bod 34).

39. Kasačný súd sa nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, ktorý argumentuje tým, že si svoju dôkaznú povinnosť v daňovom konaní splnil predložením faktúr vzťahujúcich sa k sporným zdaniteľným plneniam, čím mal zároveň preukázať splnenie materiálnych podmienok nároku na uplatnenie odpočtu dane. Vo všeobecnosti totiž samotná faktúra ani so všetkými zákonnými náležitosťami a doklad o jej úhrade, (ktoré sú formálnou podmienkou uplatnenia si nároku na odpočítanie DPH na vstupe), nie sú postačujúcou podmienkou pre priznanie práva na odpočet DPH, pokiaľ nie sú odrazom reálneho plnenia deklarovaným dodávateľom.

41. Sťažovateľ nepredložil žiadnu evidenciu jázd, zoznam dopravcov, objednávky, prípadne evidenciu motorových vozidiel či iné doklady k preprave alebo jej úhrade (uvedené informácie nevyplývali ani zo zmluvy s dodávateľom) alebo akýkoľvek iný dôkaz, aby preukázal že dodanie, ktoré bolo predmetom plnenia na faktúre sa uskutočnilo tak, ako tvrdil sťažovateľ. Sťažovateľ pritom najskôr tvrdil, že doprava bola zahrnutá v cene, uvedené však zo zmluvy s dodávateľom nevyplýva. Kasačný súd uvádza, že zo zistení správcu dane vyplýva, že deklarovaný dodávateľ nebol držiteľom a ani vlastníkom žiadneho motorového vozidla (Oznámenie Ministerstva vnútra SR zo dňa 17.10.2019, č. l. 43).

42. Rovnako má kasačný súd za preukázané, že tvrdenie sťažovateľa, že predložil všetky dôkazy, ktoré mal a mohol mať k dispozícií so všetkými náležitosťami nie je pravdivé, keďže správca dane poukázal na rozpory a nedostatky v jeho tvrdeniach, ktoré mohol sťažovateľ objasniť, no sťažovateľ tak nijakým spôsobom nevykonal, ba priam na niektoré otázky správcu dane sťažovateľ ani neodpovedal. Sťažovateľ tvrdil, že pri jednaní s osobou dodávateľa konal iba s pánom T. ako splnomocneným zástupcom, na ktorého má už neaktívne telefónne číslo a zároveň tvrdil, že dodacie listy a faktúry priniesli osobne po dodaní tovaru, pričom nepredložil žiadnu zmluvu s dodávateľom, plnú moc, žiadne doklady súvisiace s prepravou tovaru, dodacie listy, objednávky (Odpoveď na otázky správcu dane zo dňa 04.09.2020, č. l. 35).

44. Následne sťažovateľ až dňa 02.11.2020 predložil Rámcovú zmluvu o spolupráci zo dňa 01.07.2017, uzavretú medzi sťažovateľom a deklarovaným dodávateľom WM Finance, s.r.o.

45. Všetky uvedené zistenia spolu s pochybnosťami a skutočnosťami preukázanými z vykonaného dokazovania správcom dane (ktoré sťažovateľ nevedel alebo odmietol objasniť), teda, že nevedel preukázať prepravu tovaru od deklarovaného dodávateľa, nepredložil žiadne objednávky, komunikáciu s dodávateľom či dodacie listy, že deklarovaný dodávateľ je dlhodobo nekontaktná osoba, že konateľ deklarovaného dodávateľa je neexistujúcou osobou, že nevedel uviesť, či si dodávateľa nejakým spôsobom preveril a zároveň aj splnomocnená osoba pán U. T. (podľa údajov uvedených na splnomocnení) je neexistujúca osoba s nekorektnými údajmi, zakladajú ďalšiu dôkaznú núdzu sťažovateľa a v závere ani nepreukazujú realizáciu deklarovaného plnenia podľa tvrdení sťažovateľa.

Kasačný súd tiež podotýka, že sťažovateľ sa nevyjadril k Oboznámeniu so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly (Úradný záznam č. 100043793/2020 zo dňa 07.01.2020), ani k zisteniam uvedeným v Protokole č. 100393003/2020 zo dňa 11.02.2020 na základe Výzvy správcu dane, ktorá je súčasťou protokolu. Rovnako sťažovateľ nespolupracoval keď po predvolaní správcom dane na prerokovanie pripomienok a dôkazov predložených sťažovateľom sa bez ospravedlnenia nedostavil (Úradný záznam č. 101681450/2020 zo dňa 05.11.2020 ako aj Úradný záznam č. 100282388/2021 zo dňa 18.02.2021).

tvrdení. 48. Kasačný súd ďalej uvádza, že pochybnosti boli vznesené priamo vo vzťahu dodávateľ - daňový subjekt a neboli postavené na pochybnostiach o subdodávateľoch, preto podľa kasačného súdu pre daný prípad neprichádza do úvahy aplikácia judikatúry v zmysle rozhodnutí Ústavného súdu SR a Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci Vikingo Fővállalkozó z 3. septembra 2020, C-610/19), ako namietal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti. Tieto závery sa totiž týkajú len vzdialenejších dodávateľov v reťazci, ktorí priamo nerealizujú obchodnú transakciu ako bezprostredný dodávatelia preverovaného daňového subjektu. Subjekt, u ktorého sa vyskytujú pochybnosti alebo nezrovnalosti, ktoré nekorešpondujú s údajmi deklarovanými preverovaným daňovým subjektom, ktorý s ním konal a bol priamo účastný deklarovaného zdaniteľného plnenia, nemá možnosť obhajovať sa nemožnosťou dosahu a preverenia zákonom vyžadovaných náležitostí, vyplývajúcich z danej obchodnej transakcie, nakoľko bol sám spoluaktérom tejto transakcie a bolo jeho povinnosťou zachovať zákonnosť tohto postupu, ako

navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

51. Sťažovateľ nepreukázal splnenie materiálnej/hmotnoprávnej podmienky práva na odpočítanie dane dodanie tovaru resp. služby osobou so statusom zdaniteľnej osoby podľa čl. 168 písm. a) v spojení s čl. 287 Smernice (pozri body 40 až 43 tohto odôvodnenia). Kasačný súd pritom opakovane zdôrazňuje, že podmienky uvedené v § 49 a nasl. (odpočítanie dane) zákona o DPH sú hmotnoprávnej povahy a na ich bezpodmienečné splnenie sa viaže nárok na odpočet. Ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže zákon to neustanovuje) ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani za dobromyseľnosti platiteľa. Naopak, zákonodarca požaduje pre ľahkú zneužiteľnosť, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre nárok na odpočet stanovil.

konaní. Vzhľadom k vyššie uvedeným skutočnostiam, obzvlášť, že sťažovateľ nepredložil na preukázanie a podporu svojich tvrdení vierohodné a relevantné dôkazy, kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v administratívnom a ani v súdnom konaní dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

53. Kasačný súd nesúhlasil ani so sťažovateľovou námietkou, ktorá sa týkala preukázania fiktívnosti plnenia a vedomosti sťažovateľa o jeho účasti na daňovom podvode a taktiež poukázaním na judikatúru ohľadne zneužitia práva. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode a so zneužitím práva. Z rozhodnutí správcu dane, žalovaného a aj správneho súdu jednoznačne vyplýva (tak ako už bolo uvedené vyššie v odôvodnení tohto rozhodnutia), že sťažovateľovi bolo odopreté právo na odpočítanie dane z dôvodu nepreukázania splnenia hmotnoprávnych podmienok na jej odpočítanie a nie z dôvodu účasti na daňovom podvode alebo zneužití práva. Preto predmetné námietky sťažovateľa nie sú dôvodné a relevantné.

vec. 55. Taktiež kasačný súd poznamenáva, že správca dane miestne zisťovanie u dodávateľa vykonal opakovane (napr. Úradný záznam č. 101593197/2018 zo dňa 16.08.2018 alebo Úradný záznam č. 102197091/2018 zo dňa 28.11.2018 ako aj Úradný záznam č. 102117311/2018 zo dňa 24.10.2018 a ďalšie) a zároveň, že správca dane sa opakovane snažil overiť osobu konateľa dodávateľa, ako aj pána U. T., pričom osobu konateľa dodávateľa sa snažil predvolať na vypočutie. Z výsledkov dokazovania (ak už bolo uvedené) vyplýva, že uvedené osoby sú neexistujúce osoby, ktoré nebolo možné predvolať. Sám sťažovateľ uvádzal, že všetky záležitosti ohľadne deklarovaného obchodu vykonával osobne. Sťažovateľ tak isto požadoval vypočutie Ladislava Pócsa ako svedka, k čomu kasačný súd uvádza (zhodne s názorom správneho súdu), že sa jedná o daňový subjekt, ktorý bol predmetom daňovej kontroly a preto bolo logické, že vstupoval ako účastník konania. Kasačný súd opakovane pripomína, že pokiaľ

56. Zároveň k uvedenému kasačný súd uvádza, že správca dane vykonal miestne zisťovanie aj v sklade, ktorý mal podľa sťažovateľa využívať dodávateľ (Úradný záznam č. 101857346/ 2019 02.08.2019). Spoločnosť dodávateľa nebola nikde označená a následným preverovaním správca dane zistil, že uvedené skladové priestory neboli nikomu prenajímané z dôvodu rekonštrukcie a preto nebolo možné tam uvedený tovar skladovať. Uvedené potvrdil majiteľ nehnuteľnosti, pričom predložil aj nájomnú zmluvu so spoločnosťou WANDAA SENICA, s.r.o., ktorá však začala plynúť až od 01.12.2017 (čiže mimo rozhodného obdobia), pričom z obsahu zmluvy vyplýva, že nájomca nebol oprávnený prenechať nehnuteľnosť do podnájmu

58. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav, dôkazy, ktoré správca dane nadobudol v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania, riadne vyhodnotili a vysporiadali sa dôkladne aj so všetkými námietkami sťažovateľa. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku.

59. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 25. septembra 2024