4Sfk/75/2025
ECLI:SK:NSSSR:2026:7021200741.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-6S/95/2021
- IČS
- 7021200741
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského - v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): L Racing s.r.o, so sídlom Osloboditeľov 569, Krásnohorské Podhradie, IČO: 36375616, právne zastúpeného JUDr. Alenou Rudohradskou, advokátkou, so sídlom Jantárová 30, Košice, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101694528/2021 z 09.09.2021 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach - č. k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8. apríla 2025 - takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Vybrané závery z administratívneho konania,
rozhodnutie správneho súdu vo veci 1. Daňový úrad Košice (ďalej aj ako „správca dane") vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH") za zdaňovacie obdobie september a október 2018. Z kontroly bol vyhotovený protokol č. 100053356/2020 zo dňa 08.01.2020.
2. Správca dane vo vyrubovacom konaní rozhodnutím č. 1020422687/2021 z 11.03.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie") ako prvostupňový správny orgán vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 117.366,99 eur na DPH za zdaňovacie obdobie október 2018, čo právne odôvodnil poukazom na znenie § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „Daňový poriadok").
Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný") rozhodnutím č. 101694528/2021 z 09.09.2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie") potvrdilo prvostupňové rozhodnutie správcu dane [ďalej správca dane a žalovaný súhrnne ako „daňové orgány" alebo „orgány verejnej správy"].
3. Rozdiel v sume DPH za zdaňovacie obdobie október 2018 bol žalobcovi vyrubený v dôsledku nepriznania práva na odpočítanie DPH z nasledujúcej obchodnej transakcie: dodanie služieb od dodávateľa - obchodnej spoločnosti Focus JP s.r.o., so sídlom Kopčianska 10, Bratislava, IČO: 10180354 (ďalej aj ako „Focus JP s.r.o." alebo „dodávateľ"), faktúry č. 10180354 až č. 10180388, t. j. 35 faktúr, celková fakturovaná suma 714.201,20 eur - z toho DPH spolu v sume 117.366,99 eur.
4. Z rozhodnutí daňových orgánov vyplýva, že v danej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní, ako aj tým, že žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 35 faktúr od dodávateľa preukazoval správcovi dane len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšími účtovnými dokladmi), avšak zároveň bol povinný preukázať samotnú oprávnenosť uplatnenia tohto nároku.
5. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd") rozsudkom č. k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8. apríla 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok") správnu žalobu žalobcu vo veci zamietol a o trovách konania rozhodol tak, že žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal.
6. Z napadnutého rozsudku vyplýva, že správny súd ako dôvod pre neuznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci ustálil to, že žalobca nepreukázal splnenie (hmotnoprávnych) podmienok na odpočítanie dane (poskytnutie služieb) podľa § 51 ods. 1 písm. a) v spojení § 49 ods. 1 a 2 písm. a) zákona o DPH.
7. Správny súd poukázal na to, že dôvodom relevantným pre neuznanie práva na odpočítanie DPH v podmienkach súdenej veci bolo nepreukázanie dodania služieb dodávateľom tak, ako boli fakturované, keď nebolo zrejmé ani to, čo bolo predmetom dodania a v akom rozsahu mali byť služby žalobcovi dodané. Správny súd v tejto súvislosti odkázal na zistené skutkové okolnosti veci obsiahnuté v dôvodoch rozhodnutia žalovaného - v spojení s rozhodnutím prvostupňového správneho orgánu - ktoré vyplývajú z obsahu administratívneho spisu, resp. z dokazovania, ktoré daňové orgány vykonali.
8. K námietke žalobcu, že daňové orgány ho zaťažili neprimeraným dôkazným bremenom správny súd uviedol, že primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu - žalobcu. Uviedol, že dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dôkazov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť právo na odpočítanie DPH uznané ako oprávnené. Podľa správneho súdu bolo potom oprávnené od daňového subjektu (žalobcu) očakávať vedomosť o tom, že má v zmysle daňových predpisov preukázať - pri predpokladanej daňovej kontrole - že k zdaniteľnému plneniu skutočne došlo, ako aj to, kto uvedenú službu skutočne poskytol, príp. ďalšie s tým súvisiace okolnosti.
9. Podľa názoru správneho súdu, dôvodnosť pochybností a dostatočnosť predložených dôkazov daňovým subjektom na preukázanie reálnej existencie služby je nutné v každom jednotlivom prípade posudzovať individuálne a najmä vo svetle charakteru konkrétnej služby, z dodania ktorej sa odpočet uplatňuje a súčasne vo svetle požiadavky, aby daňový subjekt poskytovanie či prijímanie služieb či tovarov dokumentoval s náležitou starostlivosťou vedomý si znášania bremena dôkazu na preukázanie zdaniteľných obchodov, z ktorých si odpočet uplatňuje. Inak povedané, práve charakter konkrétnej prijímanej služby musí byť určujúci pre minimálny štandard dôkazov spôsobilých preukázať reálnu existenciu plnenia aspoň na úrovni dostatočnej pravdepodobnosti.
10. Správny súd ďalej poukázal na to, že žalobca a ani jeho priamy dodávateľ počas konania nekonkretizovali predmet fakturácie, ktorý bol všeobecný a neurčitý, teda nešpecifikovali o aké služby konkrétne sa jednalo, v akom rozsahu boli poskytnuté.
Závery orgánov verejnej správy potom nemožno - v uvedenom smere - považovať za svojvoľné, ak k jednotlivým faktúram neboli pripojené ani žiadne objednávky, dodacie listy, popis vykonaných prác, nebola predložená žiadna prípadná komunikácia medzi žalobcom a jeho dodávateľom, ako ani žiadne zmluvy uzavreté medzi žalobcom a dodávateľom, ktoré by špecifikovali dodané služby a konkretizovali ich prípadný rozsah. Správny súd v napadnutom rozsudku zdôraznil, že to nemôže byť správca dane, kto by mal svojou činnosťou nahrádzať očakávanú a nevyhnutnú aktivitu daňového subjektu zodpovedajúcu ním uplatnenému právu na odpočítanie DPH.
11. V súhrne sa správny súd nestotožnil s námietkou žalobcu, že tento bol v rámci daňovej kontroly, resp. vyrubovacieho konania zaťažený absolútnym dôkazným bremenom. Ak žalobca nie je schopný verifikovať poskytnutie služieb a ani uviesť ich presnú špecifikáciu, potom nemôže - podľa správneho súdu - zmysluplne očakávať, že mu bude priznané právo na odpočítanie DPH, existenciu splnenia hmotnoprávnych podmienok, ktorého nevie preukázať. Predloženie listín, a to daňových dokladov o poskytnutí služieb, bez akýchkoľvek iných skutočností, nie sú z pohľadu ich úplnosti a vzťahu k dokazovanej skutočnosti o predmete zdaniteľného plnenia a jeho dodaní - podľa správneho súdu - takými dôkaznými prostriedkami, ktoré by bez rozumných pochybností verifikovali ich poskytnutie.
12. Správny súd - poukazujúc na znenie výpovede bývalého konateľa dodávateľa Jozefa Pitka - uviedol, že dôvod jej vyhodnotenia v neprospech žalobcu nebol ten, že bývalý konateľ dodávateľa nevedel uviesť podrobnosti o fakturovaných zdaniteľných plneniach, ale skutočnosť, že tento neuviedol ani základné fakty, ktoré by so žalobcovi fakturovanými zdaniteľnými plneniami museli zákonite súvisieť a ktorých znalosť by v prípade skutočnej realizácie týchto plnení bolo možné od konateľa dodávateľa (ktorý ním bol v čase údajnej realizácie zdaniteľných plnení, pozn.) racionálne očakávať a tento by nemal mať problém ich uviesť. Pokiaľ teda daňové orgány dospeli k záveru, že všeobecné tvrdenia bývalého konateľa dodávateľa, že pre žalobcu vykonal „veľmi veľa služieb", nepostačujú na konkretizáciu dodaných služieb, resp. na preukázanie dodania služieb dodávateľom, nie je možné ani tento ich záver považovať za svojvoľný a nemajúci oporu v zistenom skutkovom stave.
Vzhľadom na uvedené správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu o tom, že správca dane z výpovede bývalého konateľa žalobcu vyabstrahoval len tie skutočnosti, ktoré podporovali jeho nepodložené domnienky.
13. Podľa názoru správneho súdu nebola opodstatnená ani argumentácia žalobcu smerujúca k tomu, že by rozhodnutiami daňových orgánov bol postihovaný on, a to v súvislosti so zisteniami, ktoré sa týkajú jeho dodávateľov, príp. subdodávateľov (nekontaktnosť).
Správny súd totiž poukázal na to, že nosným dôvodom zamietnutia práva na odpočítanie DPH z preverovaných vzťahov bolo neunesenie dôkazného bremena zo strany žalobcu o reálnosti plnenia, a to bez ohľadu na to, že správne orgány podporne poukázali aj na zistené skutočnosti v dodávateľskom reťazci a na následnú nekontaktnosť niektorých subjektov v tomto reťazci.
14. V súvislosti s argumentáciou žalobcu rozhodnutím veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021) správny súd uviedol, že aj táto je irelevantná, keďže v danej veci išlo celkom zjavne o iný skutkový stav a iný priebeh dokazovania, keď správca dane nevyhodnotil žalobcom predložené listinné dokumenty (dodacie listy, doklady o čiastočných bezhotovostných úhradách faktúr, doklady o uskutočnení prepravy tovaru a úhrade jej nákladov) a neuskutočnil výsluch navrhovaných svedkov.
V preskúmavanom prípade však žalobca nepredložil žiadne dodacie listy, žiadne zmluvy, ktoré by špecifikovali druh a rozsah poskytnutých služieb, žiadny súpis vykonaných prác, žiadne kontrolné protokoly o vykonaní fakturovaných služieb. Správny súd konštatuje, že je práve na žalobcovi, aby si zaobstaral vhodné dôkazy preukazujúce, že predmetné plnenia boli reálne a boli dodané. Pokiaľ žalobca neprodukoval žiaden relevantný dôkaz, ktorý by následne v daňovom konaní nebol správcom dane spochybnený, neuniesol svoje dôkazné bremeno, a tak v jeho prípade nebolo možné ani uplatniť zásadu „in dubio mitius".
15. Správny súd neprisvedčil ani námietkam žalobcu, ktoré sa týkali výsluchu svedka Georgiosa Pahisa, resp. neuskutočnenia predmetného výsluchu, keď poukázal na to, že správca dane uvedeného svedka predvolal z adresy uvedenej v obchodnom registri SR, avšak zásielka sa vrátila neprevzatá späť. Vzhľadom na uvedené správca dane následne - vo vyrubovacom konaní - prostredníctvom zaslanej žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií do Gréckej republiky, požiadal o vypočutie tohto svedka, pričom žiadal, aby sa konkrétne vyjadril k jednotlivým predmetom fakturácie a tiež aby boli predložené doklady spoločnosti Focus JP s.r.o. Z odpovede na túto žiadosť vyplynulo, že sa nepodarilo takúto osobu nájsť, a to ani prostredníctvom gréckeho policajného riaditeľstva. Vzhľadom na uvedené správny súd dospel k záveru, že správca dane vykonal všetky jemu dostupné úkony na zabezpečenie výsluchu tohto svedka a príslušnú námietku žalobcu vyhodnotil za nedôvodnú.
16. K nevykonanému miestnemu zisťovaniu v sídle žalobcu správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že má z odvolania proti prvostupňovému rozhodnutiu za preukázané, že žalobca v odvolacom konaní len vo všeobecnosti namietal nevykonanie ním navrhovaných dôkazov bez toho, aby konkretizoval, v čom vidí v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania" porušenie jeho práv a čo sa malo vykonaním takého dôkazu preukázať.
Taktiež poukázal na to, že „miestne zisťovanie" navrhol žalobca vykonať vo vyrubovacom konaní len za účelom prerokovania jeho pripomienok k protokolu. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyjadril k navrhovanému „miestnemu zisťovaniu", nemožno napadnuté rozhodnutie z tohto pohľadu považovať - podľa správneho súdu - za nedostatočne odôvodnené. 17.
V súvislosti so znaleckým posudkom č. 2/2025, ktorý bol žalobcom predložený v priebehu súdneho konania, správny súd uviedol, že na tento nebolo možné prihliadať s poukazom na § 135 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP"), podľa ktorého na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy.
18. V súhrne potom správny súd podanú správnu žalobu žalobcu vyhodnotil ako nedôvodnú a postupom podľa § 190 SSP ju zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 168 SSP.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného
19. Proti rozsudku správneho súdu - č. k. KE-6S/95/2021-124 zo dňa 8. apríla 2025 podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý ju formálne odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP, t. j. tým, že správny súd mu nesprávnym procesným postupom znemožnil, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej nesprávnym právnym posúdením veci a odklonom správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.
20. V kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd - v podmienkach súdenej veci -„odobril" neuskutočnenie miestneho zisťovania, ktorého vykonanie navrhol, avšak ktorému návrhu príslušné orgány verejnej správy nevyhoveli. Z tohto dôvodu potom očakával, že v rozhodnutiach daňových orgánov bude aspoň riadne odôvodnené, prečo k tomuto úkonu príslušné orgány nepristúpili.
21. V tomto kontexte sťažovateľ tvrdil, že nevykonanie miestneho zisťovania bolo porušením jeho práv v tom zmysle, že ak by toto bolo uskutočnené, mohol preukázať svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľného plnenia, ako aj jeho rozsah. Podľa sťažovateľa totiž správca dane nedokázal správne posúdiť činnosť, ktorú vykonával v kontrolovanom zdaňovacom období, a to z dôvodu, že sa jedná o špecifickú činnosť, ktorá vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu. Sťažovateľ mienil - podľa kasačnej sťažnosti - správcovi dane na mieste samom prezentovať, čo všetko musel zabezpečiť a vykonať pred samotnými pretekmi športových motorových vozidiel za účelom komplexného predvedenia činnosti týkajúcej sa organizácie a priebehu automobilových pretekov na jednotlivých súťažiach alebo ešte pred
nimi. 22. Sťažovateľ ďalej namietal nevypočutie svedka (pozn. ktorého však v kasačnej sťažnosti neoznačil), pričom uviedol, že ak správca dane nechával na daňovom subjekte, akým dôkazom preukáže svoje tvrdenia, mal o to viac starostlivo vyhodnocovať každý dôkazný návrh
daňového subjektu. V tomto kontexte namietal, že sa v konaní síce snažil uniesť svoje dôkazné bremeno a vykonával dôkazné aktivity preukazujúce riadne dodanie služieb od dodávateľskej spoločnosti, avšak navrhované dôkazy neboli správcom dane vykonané, a preto nemohli byť ani vyhodnotené v rámci konania pred daňovými orgánmi oboch stupňov.
23. Práve tým, že správca dane neumožnil sťažovateľovi vykonať miestne zisťovanie a výsluch svedka, neumožnil mu preukázať dostatočným spôsobom realizáciu zdaniteľných plnení, spôsob ich realizácie a ich rozsah, t. j. okolnosti, ktoré boli relevantné pre vec.
24. V ďalšom sťažovateľ poukázal na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie - C-516/ 14-Barlis 06-INVESTIMENTOS IMOBILIÁROS e TURÍSTICOS SA, ktorý sa týka priamo inštitútu „rozsah poskytovaných služieb", keď argumentoval, že v predmetnom rozhodnutí je konštatované, že napriek tomu, že faktúra nespĺňa náležitosti v súlade s článkom 226 smernice
(rozumej: Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty - ďalej aj ako „smernica" alebo „smernica o DPH"), uvedené nevylučuje podľa článku 178 písm. a) právo na odpočítanie dane. Doplnil, že článok 178 písm. a) smernice 2006/112 sa má vykladať v tom zmysle, že bráni tomu, aby vnútroštátne daňové orgány mohli odmietnuť právo na odpočítanie DPH iba z dôvodu, že zdaniteľná osoba má faktúru, ktorá nespĺňa podmienky vyžadované článkom 226 bodmi 6 a 7 tejto smernice, hoci tieto orgány majú k dispozícii všetky informácie nevyhnutné na overenie, či sú vecné podmienky týkajúce sa vykonania tohto práva splnené. Sťažovateľ kasačný súd osobitne odkázal na body 42 až 44 citovaného rozsudku.
25. Obdobne, sťažovateľ v rámci kasačnej sťažnosti poukázal aj „na argumentáciu Súdneho dvora EÚ z uznesenia VIKINGO", keď najmä akcentoval, že (1) ak sa preukáže, že vo veci samej došlo k dodaniu tovaru, nemôže skutočnosť, že sa reťazec transakcií vedúcich k týmto dodaniam z ekonomického hľadiska nejaví ako racionálny a pod., alebo skutočnosť, že niektorý z účastníkov tohto reťazca si nesplnil daňovú povinnosť, viesť bez ďalšieho k záveru, že sa jedná o daňový podvod, ďalej (2) že je povinnosťou daňového orgánu v každom prípade na základe objektívnych okolností dostatočne preukázať, že sa zdaniteľná osoba dopustila daňového podvodu (.
. .) a - napokon - (3) že argumentačná línia „deklarovaný dodávateľ" ako samostatný dôvod na odňatie práva na odpočítanie dane je v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora. 26. Ďalej odkázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 1Sfk/52/2021 zo dňa 28. septembra 2023, a to práve v súvislosti s inštitútom deklarovaného dodávateľa, resp. s tým, že odpočítanie dane nie je možné odmietnuť len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ.
27. Poukazom na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžfk/ 15/2020 zo dňa 30. júna 2022 doplnil, že pre záver správcu dane, že daňový subjekt nesplnil hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, nepostačuje spochybnenie subdodávateľských spoločností deklarovaného dodávateľa, ktoré nemali žiadnych zamestnancov, nemali personálne vybavenie, nemali materiálno-technické vybavenie na realizáciu daných prác a teda nedisponovali nevyhnutnými prostriedkami na zabezpečenie fakturovaného plnenia. Spochybnenie subdodávateľa je relevantné v prípade, ak by právo nepriznať odpočítanie dane bolo založené na tom, že sa daňový subjekt podieľal na daňovom podvode alebo vedel, či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.
28. Podľa sťažovateľa je nesprávny záver žalovaného (fakticky akceptovaný správnym súdom), že nepreukázal rozsah služieb, resp. že neuniesol dôkazné bremeno a má za to, že tento záver je v rozpore s vykonaným dokazovaním. Žalovaný - podľa názoru sťažovateľa - nesprávne posúdil splnenie podmienok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z.
29. Doplnil, že skutočnosť, že správca dane mal dôvodné pochybnosti ešte neznamená, že jeho závery zodpovedajú realite, a to až do času, kým nie sú tvrdenia správcu dane v tomto smere jednoznačne preukázané. Namieta, že z rozhodnutia vôbec nie je zrejmé, na základe čoho a čím má správca dane preukázané a zistené, že nedošlo k zdaniteľnému plneniu zo
strany dodávateľa. Považuje za absolútne neprípustné, aby právnu normu, ktorú aplikoval, odôvodnil tým, že má zistené a preukázané, keď v skutočnosti k takýmto záverom nie je možné dospieť na základe zistení daňových orgánov. Z uvedeného dôvodu potom - na strane jednej - sťažovateľ akceptuje existenciu zásady voľného hodnotenia dôkazov, resp. správnej úvahy, avšak konštatuje, že uplatňovanie týchto inštitútov nemôže vykazovať znaky svojvôle.
30. Sťažovateľ poukázal na to, že zásada voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové hodnotenie a nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu (hodnotenie dôkazov jednotlivo a v ich vzájomných súvislostiach). Hodnotenie dôkazov musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných
ustanovení. 31. V ďalšom tvrdil, že daňový subjekt, ktorý „si chce odpočítať DPH" má dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt dokladuje. Výsledok takejto verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. Sťažovateľ má v tomto kontexte za to, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt niečo nepreukázal a že tak neuniesol svoje dôkazné bremeno, pokiaľ správca dane zároveň zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. Doplnil, že v uvedenom zmysle má dôkazné bremeno aj správca dane, ktoré ak unesie, potom je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu (tzv. prelievanie dôkazného bremena).
32. Sťažovateľ dal do pozornosti kasačného súdu rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-277/14 GST-PPHU STEHCEMP Sp. Skonštatoval, že v predmetnom rozhodnutí Súdny dvor Európskej únie uviedol, že k vecným podmienkam potrebným na uplatnenie práva na odpočítanie dane patria: 1. dotknutá osoba musí byť zdaniteľnou osobou v zmysle DPH smernice a 2. táto osoba musí uvedené tovary a služby používať na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení a tieto tovary a služby musia byť na vstupe poskytnuté inou zdaniteľnou osobou. Doplnil, že formálnou podmienkou na uplatnenie práva na odpočítanie DPH je, aby zdaniteľná osoba mala k dispozícii faktúru vystavenú v súlade s DPH smernicou. Podčiarkol, že smernica o DPH v tejto súvislosti ustanovuje, že dodávateľ musí byť zdaniteľnou osobou a uplatnenie práva na odpočítanie DPH nepodmieňuje existenciou dodávateľa tovaru alebo s jeho právom vystavovať faktúry.
33. Podľa sťažovateľa mu zo strany daňových orgánov bolo pripísané dôkazné bremeno, ktoré nemal znášať, resp. daňové orgány mu pripísali dôkaznú núdzu aj v kontexte skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno. Toto v konečnom dôsledku malo viesť aj k ich nesprávnemu právnemu záveru, že u sťažovateľa - podľa zákona č. 222/2004 Z. z. - nevzniklo právo na odpočítanie dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa Focus JP, s.r.o. Namietal, že vo
vzťahu k jeho osobe bola uplatňovaná požiadavka absolútnej dôkaznej povinnosti. 34. V nadväzujúcej časti kasačnej sťažnosti následne žalobca replikuje svoju skôr prezentovanú argumentáciu, keď opakuje svoje tvrdenia k rozsahu dôkazného bremena, ktoré môže byť kladené na daňový subjekt, ďalej to, že ak správca dane tvrdenia a dôkazy daňového subjektu namieta, musí ich kvalifikovane spochybniť, a to dôkazmi, pričom v tomto kontexte na str. 9 kasačnej sťažnosti poukázal na viaceré rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ako aj Ústavného súdu Slovenskej republiky (najmä sp. zn. I. ÚS 241/07 a sp. zn. I. ÚS 627/2022). Práve z rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 627/2022 osobitne poukázal na to, že daňový podvod (ak sa jedná o dôvod zamietnutia práva daňového subjektu na odpočítanie DPH), musí byť dostatočne preukázaný a zamietnutím práva na odpočítanie DPH si správca dane nemôže kompenzovať dôkaznú núdzu. Odkazom na uvedené potom skonštatoval, že správca dane musí svoje pochybnosti, ako aj tvrdenia dostatočne preukázať, pričom ním uvádzané údajné dôkazy
z priebehu daňovej kontroly by mali vylúčiť akýkoľvek iný priebeh skutkového deja, čo však nevylúčilo. 35. Aj v záverečnej časti kasačnej sťažnosti (poukazujúc opäť na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. IV. ÚS 86/2022) uviedol, že daňový subjekt nie je možné pripraviť o právo na odpočítanie DPH len v dôsledku skutočností ležiacich mimo jeho sféry ako je nekontaktnosť jeho dodávateľov či odberateľov, nesplnenie si rôznych povinností na ich strane, či neodvedenie sumy dane do štátneho rozpočtu týmito osobami.
36. Akceptoval, že iba splnenie formálnych podmienok na odpočítanie dane nemusí stačiť na to, aby bolo daňovému subjektu toto právo automaticky priznané, t. j. daňový subjekt môže byť povinný dokazovať skutočnosti rozhodné pre preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH. Ak však daňový subjekt splní hmotnoprávne podmienky, nedostatky v splnení formálnych podmienok nemusia automaticky znamenať negatívny následok pre daňový subjekt.
37. V rámci zhrnutia kasačnej sťažnosti uviedol, že sa nestotožňuje so závermi správneho súdu, ktorý v podmienkach súdenej veci akceptoval, že správca dane neuskutočnil miestne zisťovanie a že nevypočul svedka. Vo všeobecnosti nesúhlasil so závermi správneho súdu vyjadrenými v napadnutom rozsudku, ktorými tento akceptoval rozhodnutia daňových
orgánov. Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky preto navrhol, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 38. Ku kasačnej sťažnosti žalobcu sa podaním zo dňa 12.09.2025 vyjadril žalovaný.
Tento kasačné námietky sťažovateľa nepovažuje za opodstatnené a má za to, že správca dane za zdaňovacie obdobie október 2018 sťažovateľovi nepriznal právo na odpočítanie dane z 35 faktúr vyhotovených spoločnosťou Focus JP s.r.o., v sume 117366,99 eura oprávnene, pretože v daňovom konaní nebolo preukázané splnenie hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. 39. Ďalej uviedol, že kasačné námietky sťažovateľa týkajúce sa nevykonania navrhovaných úkonov a nevysporiadania sa s dôvodmi ich nevykonania, sa nezakladajú na pravde. Sťažovateľ počas ústneho pojednávania dňa 12.11.2019, na ktorom bol oboznámený s výsledkami vykonaného dokazovania, a na ktorom mu bol poskytnutý priestor na vyjadrenie sa, nenavrhoval doplniť dokazovanie (zápisnica o ústnom pojednávaní č. 102586134/2019 zo dňa 12.11.2019). Ani doručené vyjadrenie sťažovateľa k oboznámeniu správcu dane neobsahovalo žiadne návrhy na doplnenie dokazovania (zaevidované pod č. 616930998/2019 dňa 19.11.2019). Z uvedeného je teda zrejmé, že sťažovateľ počas daňovej kontroly
nenavrhoval správcovi dane došetriť zistený skutkový stav. 40. Až v zaslanom vyjadrení k zisteniam uvedeným v protokole (zaevidované pod č. 651019735/2020 dňa 06.02.2020) sťažovateľ navrhol, aby správca dane vo vyrubovacom konaní vypočul svedka, konateľa dodávateľskej spoločnosti - GEORGIOS PAHISA, Grécka republika a Petra Liptáka. Žiadne ďalšie dokazovanie, a teda ani vykonanie miestneho zisťovania, sťažovateľ nenavrhoval doplniť.
41. Správca dane sa uvedenými návrhmi sťažovateľa riadne zaoberal, čo je zrejmé aj z odôvodnenia jeho rozhodnutia. Aj keď sa ešte počas daňovej kontroly pokúsil predvolať ako svedka Georgiosa Pahisa (predvolanie č. 100565148/2019 zo dňa 05.03.2019, úradný záznam č. 101033726/2019 zo dňa 03.05.2019), vo vyrubovacom konaní pristúpil - na základe návrhu sťažovateľa - k doplneniu dokazovania o zabezpečenie vyjadrenia tejto osoby k sporným obchodom, a to prostredníctvom žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií zaslanej gréckej finančnej správe (žiadosť o MVI č. 130000030894/2020). Z odpovede gréckej finančnej správy však vyplynulo, že uvedenú osobu nebolo možné nájsť. Keďže správca dane Petra Liptáka, na základe opakovane zasielaných predvolaní, vypočul ako svedka ešte počas daňovej kontroly, k opakovanému predvolaniu uvedenej osoby už nepristúpil.
42. Návrh na vykonanie miestneho zisťovanie sťažovateľ formuloval až dňa 03.03.2021, po tom, čo sa v určený deň (23.02.2021) nedostavil k správcovi dane za účelom prerokovania jeho pripomienok k zisteniam uvedeným v protokole. Z doručeného vyjadrenia sťažovateľa je zrejmé, že o vykonanie miestneho zisťovania sťažovateľ nežiadal z dôvodov prezentovaných v podanej kasačnej sťažnosti (oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou, reálnu mu je na mieste preukázať), ale z dôvodov, ktoré súviseli s prijatými opatreniami proti šíreniu ochorenia COVID-19, pričom súčasne žiadal o prerušenie daňového konania (zaevidované pod č. 601972999/2021 a č. 601973472/2021 dňa 03.03.2021). Správca dane sa zaoberal aj týmto podaním sťažovateľa, jeho žiadosti nevyhovel a daňové konanie neprerušil (rozhodnutie č. 100406100/2021 zo dňa 09.03.2021). Žalovaný poukazuje aj na to, že sťažovateľ nevykonanie miestneho zisťovania nenamietal ani v podanom odvolaní proti rozhodnutiu správcu dane.
43. Za nedôvodné považuje žalovaný aj poukazovanie sťažovateľa na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. vo veci C-516/14 Barlis 06 - INVESTIMENTOS IMOBILIÁRIOS e
TURÍSTICOS SA) pretože v preverovanom prípade sťažovateľ nepreukázal splnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok (bez pochybností nepreukázal už samotnú existenciu sporných služieb, ktoré mu boli fakturované), a teda záver správnych orgánov nevychádza „iba" z dôvodu, že sporné faktúry neboli vyhotovené v súlade s § 74 ods. 1 písm. f) zákona č. 222/ 2004 Z. z. Žalovaný poukázal na to, že sporné faktúry obsahovali predmet fakturácie ako napr. „materiálno technické zabezpečenie pre testovanie ford fiesta po opravách, nastavovanie „sut. mot. voz. ford fiesta", množstvo: 1 ks". 44. Z takto formulovaného predmetu fakturácie nie je zrejmé, čo konkrétne dodávateľ vykonal, aké konkrétne úkony príprava testovacieho podujatia v sebe zahŕňala, sťažovateľ správcovi dane nepredložil ani zmluvu, ktorá vraj mala byť medzi spoločnosťami uzatvorená a ktorá by mohla ozrejmiť druh a rozsah služieb, ktoré mali byť vykonávané. K sporným faktúram neboli predložené ani dodacie listy, objednávky, či cenové ponuky, z ktorých by bolo zrejmé, za čo konkrétne mal sťažovateľ spoločnosti Focus JP s.r.o. zaplatiť sumu cez 700000,00 eur s DPH. 45. Sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce so spoločnosťou Focus JP s.r.o., neuviedol, kto koho oslovil, ako sa nakontaktoval na deklarovaného dodávateľa, kde dohodli obchody, s kým za deklarovaného dodávateľa jednal. Sťažovateľ sa nevyjadril k tomu, ako a či kontroloval kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť Focus JP s.r.o., neuviedol, kto mu práce odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať, pričom v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na skutočnosť, že spoločnosť L sport s.r.o., od ktorej mala mať spoločnosť Focus JP s.r.o. prenajatých zamestnancov a taktiež priestory, v ktorých mali byť aj podľa vyjadrenia sťažovateľa vykonávané fakturované práce, je so žalobcom personálne prepojená. 46. V súhrne svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že správca dane dostatočne zistil skutkový stav veci, vychádzajúc zo základných zásad daňového konania vykonal dokazovanie a získal dostatočné množstvo relevantných dôkazov, ktoré mu umožnili uskutočniť objektívne závery, podrobne sa zaoberal skúmaním jednotlivých dôkazov, ktoré hodnotil jednotlivo a všetky v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo počas daňovej kontroly vyšlo najavo. Všetky zabezpečené dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a závery o nesplnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane boli odôvodnené a správne. 47. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť podanú proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach sp. zn. KE- 6S/95/2021 zo dňa 08.04.2025 zamietol ako nedôvodnú.
III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom
48. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd" alebo „Najvyšší správny súd") preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 49. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 50. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 51. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
IV. Vybraná súvisiaca právna úprava
52. Podľa § 177 ods. 1 SSP, správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 53. Podľa § 190 SSP, ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne. 54. Podľa § 19 ods. 1 prvá a druhá veta zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 55. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 56. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 57. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 58. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
V. Právne posúdenie veci Najvyšším správnym súdom
59. Kasačný súd v prvom rade poukazuje na to, že kvalita, resp. obsah a štruktúra kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčujú obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti iba v zodpovedajúcej, nízkej, miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo - hoci aj excesívna - kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, nedostatočne argumentačne konkrétna alebo v ktorej prezentovaná argumentácia ide nad rozsah právnych otázok relevantných pre súdenú vec, má za následok, že sa kasačný súd pri rozhodovaní o takejto kasačnej sťažnosti, obmedzí na podstatu veci, resp. s jednotlivými námietkami sa vysporiada napr. aj prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia a pod. (k tomu pozri analogicky rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 z 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).
60. Vo svetle vyššie uvedených východísk považuje kasačný súd za podstatné v prvom rade - vo všeobecnosti - poukázať na to, čo uviedol už aj správny súd v napadnutom rozsudku (bod 22 napadnutého rozsudku). Odpočítanie dane (DPH) môže byť v zmysle súvisiacej právnej úpravy a judikovaných záverov Súdneho dvora EÚ, resp. kasačného súdu odopreté alebo obmedzené len v prípadoch, ak zdaniteľná osoba (i) nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, resp. nepreukáže splnenie týchto podmienok, (ii) ak došlo k daňovému podvodu alebo (iii) ak došlo k zneužitiu práva. V nadväznosti na označené dôvody odopretia alebo obmedzenia práva na odpočítanie DPH je potrebné diferencovať aj pri posudzovaní problematiky dôkazného bremena. Kým pri preukazovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie DPH zaťažuje dôkazné bremeno primárne daňový subjekt, v prípade daňového podvodu, či zneužití práva znáša dôkazné bremeno správca dane.
61. V súvislosti s hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie DPH - ktoré preukazuje daňový subjekt (nie správca dane) - kasačný súd konštatuje, že v zmysle zákona o DPH týmito podmienkami sú (i) existencia zdaniteľného plnenia, (ii) jeho dodanie zdaniteľnou osobou a (iii) použitie dodaných tovarov alebo služieb daňovým subjektom na účely jeho ekonomickej
činnosti. Platí pritom, že subjekt, ktorý si chce odpočítať DPH, má dve základné procesné povinnosti, a to povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre odpočítanie DPH a s tým spojenú povinnosť tieto svoje tvrdenia preukázať. 62. Rozlišovanie medzi existenciou či neexistenciou plnenia, resp. nepreukázaním splnenia materiálnych podmienok pre vznik práva na odpočítanie DPH - na strane jednej - a ďalšími dôvodmi pre odopretie tohto práva - na strane druhej (daňový podvod a tzv. zneužitie práva) - teda súvisí - okrem iných - s dôkaznou povinnosťou a jej presunom medzi daňovým subjektom a správcom dane. Treba zdôrazniť, že primárnym nositeľom dôkazného bremena počas daňovej kontroly je kontrolovaný daňový subjekt, a to predovšetkým z toho dôvodu, že uskutočňovanie zdaniteľných plnení je ekonomickou činnosťou plne pod jeho kontrolou. Vzhľadom na to daňový subjekt ako platiteľ dane má možnosť obstarať si dostatočný objem dôkazov zabezpečujúcich preukázateľnosť uskutočneného zdaniteľného plnenia správcovi dane, čo v rámci daňovej kontroly preveruje skutočnosti rozhodujúce pre určenie dane.
63. Z podanej kasačnej sťažnosti pritom vyplýva, že sťažovateľ - v rámci koncipovania svojej námietkovej bázy - striktne nerozlišoval medzi jednotlivými dôvodmi pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH, keď viacero jeho argumentov sa viaže k okolnostiam, ktoré vo veci nie sú relevantné - a to najmä v tom zmysle, že sa týkajú daňového podvodu a súvisiaceho dôkazného bremena (k tomu pozri napr. body 27 a 34 tohto rozsudku vyššie). Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci však nebola účasť sťažovateľa na daňovom podvode, ale nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, čo z tohto dôvodu argumenty sťažovateľa viažuce sa k daňovému podvodu, robí v posudzovanej veci irelevantnými.
64. Vychádzajúc zo skutočností uvedených vyššie, bol to práve sťažovateľ, kto mal „v prvom kole" riadne preukázať, že zdaniteľné obchody, od uskutočnenia ktorých odvíja svoj nárok na priznanie práva na odpočítanie DPH, boli zrealizované tak, ako ich deklaroval a mal tiež preukázať, že sú pri nich splnené všetky zákonné predpoklady k tomu, aby mu toto právo mohlo byť priznané (k tomu pozri najmä body 60 a 61 vyššie). Túto primárnu - aktívnu dôkaznú povinnosť si však sťažovateľ - aj podľa názoru kasačného súdu - nesplnil.
65. Z bodu 4 napadnutého rozsudku správneho súdu je zrejmé, že tento - v zhode so správcom dane a žalovaným - ustálil, že v súdenej veci nebolo možné vyvodiť záver, že k dodaniu služieb skutočne došlo, keď nebolo zrejmé, k dodaniu akých služieb malo dôjsť, čo konkrétne a v akom rozsahu malo byť vykonané, kto mal fakturované služby vykonať a neexistuje žiaden hodnoverný dôkaz o ich vykonaní.
66. Osobitne je v tejto súvislosti potrebné poukázať na to, že ani na jednej z 35 faktúr nie je bližšie špecifikovaný druh a rozsah poskytnutej služby, pričom žiadna faktúra neobsahuje žiadne prílohy s rozpisom dodaných služieb, dodací list, či objednávku.
Z uvedeného dôvodu správca dane logicky a opodstatnene požadoval od žalobcu a dodávateľa konkrétne a určité vyjadrenia o predmetoch fakturácie. Nedostatok preukázateľnosti dodania predmetu fakturácie pritom nemôže byť odstránený tvrdením sťažovateľa a bývalého konateľa jeho dodávateľa (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), že fakturované služby boli skutočne dodané, najmä ak ich tvrdenia sú všeobecné, inak neoveriteľné a nie sú podložené takými dôkazmi, ktoré by vyvrátili závery, resp. kvalifikované pochybnosti správcu dane.
67. Aj keď bývalý konateľ dodávateľa - pán Jozef Pitko - potvrdil spoluprácu medzi sťažovateľom a dodávateľom, nevedel uviesť, o akú konkrétnu spoluprácu sa malo jednať, resp. čo vlastne jeho spoločnosť pre sťažovateľa vykonávala. Jednotlivo sa nevedel vyjadriť ku žiadnej z faktúr (pozn.: 35 faktúr). Svoje všeobecné a ďalej neoveriteľné informácie nevedel žiadnym hodnoverným spôsobom preukázať. Doklady spoločnosti mal odovzdať druhému konateľovi, k čomu predložil protokol o odovzdaní účtovníctva, avšak v konaní bolo zistené, že takáto osoba neexistuje.
68. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol aj to, že žalobca svoj nárok na odpočítanie dane z 35 faktúr od dodávateľa preukazoval len predložením listinných dokladov (faktúrami, evidenciou DPH a ďalšími účtovnými dokladmi). Samotné faktúry, či existencia ďalších dokladov však nezakladajú automaticky nárok na odpočítanie dane. Preukázanie toho, že
fakturované služby boli sťažovateľovi dodané buď dodávateľom uvedeným na faktúre, príp. inou zdaniteľnou osobou, zaťažuje sťažovateľa. 69. Sťažovateľ sa potom mýli, ak v kasačnej sťažnosti namietal, že daňové orgány mali dôkazmi vyvrátiť, že sa sporné zdaniteľné obchody zrealizovali tak, ako to tvrdil on.
Naopak, bol to on, kto mal preukázať, že sa predmetné zdaniteľné obchody zrealizovali práve tak, ako to deklaroval on, čo sa mu však v konaní nepodarilo. 70. Správny súd v bode 4 napadnutého rozsudku (vychádzajúc aj z rozhodnutí daňových orgánov) uviedol, že nielen dodávateľ, ale ani sťažovateľ nepreukázal, že faktúry, z ktorých si za preverované obdobie uplatnil odpočítanie dane, pravdivo reflektujú deklarované
skutočnosti. Počas daňovej kontroly, vo vyrubovacom konaní, ani v odvolacom konaní sťažovateľ neuviedol, ako vlastne došlo k nadviazaniu obchodnej spolupráce s dodávateľom, neuviedol, kto ho oslovil, ako sa nakontaktoval na dodávateľa, kde dohodli obchody, s kým za deklarovaného dodávateľa jednal. Sťažovateľ správcovi dane k deklarovaným obchodom nepredložil ani písomné zmluvy, o ktorých sa svedok Jozef Pitko na ústnom pojednávaní 25. júna 2019, ktorého sa zúčastnil aj sťažovateľ, vyjadril, že existujú, ale nevie ich predložiť. Žalobca sa nevyjadril k tomu, ako a či kontroloval kvalitu prác, ktoré mala vykonať spoločnosť dodávateľa, neuviedol, kto mu práce odovzdával, neuviedol konkrétne mená osôb, ktoré mali práce vykonať. Žalobca, ktorý bol ochotný za preverované zdaňovacie obdobie zaplatiť dodávateľovi spolu sumu 714.201,20 eur, neuviedol ani to, aké opatrenia prijal na svoju
ochranu. Naviac, realizáciu zdaniteľných obchodov nebolo možné overiť ani u subdodávateľskej spoločnosti TUCSON s.r.o., keďže táto je nekontaktná. 71. Vyššie uvedené skutkové zistenia a súvisiace závery daňových orgánov - potvrdené rozsudkom správneho súdu - pritom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal.
Jeho námietky smerovali skôr k tomu, že závery daňových orgánov neboli preukázané dôkazmi. Tu však kasačný súd odkazuje na to, čo už uviedol vyššie v tomto odôvodnení. Primárne dôkazné bremeno na preukázanie skutočností relevantných na priznanie práva na odpočítanie DPH je na sťažovateľovi, nie na správcovi dane, príp. žalovanom. Nie správca dane má preukazovať, že hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie dane nie sú splnené, ale daňový subjekt má preukazovať, že splnené sú. Len vtedy mu totiž môže byť priznané predmetné právo.
Daňové orgány pritom v napadnutých rozhodnutiach jasne formulovali súbor viacerých okolností, ktoré kumulovane kvalifikovane spochybňujú tvrdenie sťažovateľa, že sa predmetné obchody riadne uskutočnili. 72. Podľa kasačného súdu sú skutkové zistenia daňových orgánov spochybňujúce splnenie podmienok na priznanie práva na odpočítanie DPH (a akceptované správnym súdom v napadnutom rozsudku) plne legitímne. Ich hodnotenie nevykazuje žiadny osobitný exces a už vôbec nie svojvôľu. Závery daňových orgánov sú logické a majú oporu v okolnostiach veci tak, ako boli zistené a opísané v rozhodnutiach daňových orgánov. Naviac, ako to už kasačný súd uviedol vyššie, predmetné závery sťažovateľ vo svojej podstate ani nenamietal.
Namietal to, že tieto zistenia daňové orgány nesprávne hodnotili, s čím sa však kasačný súd - v zhode so správnym súdom nestotožnil. 73. Zjednodušene povedané: v konaní predložil sťažovateľ primárne listinné doklady - a to najmä faktúry, ktoré naviac - v položke poskytnutých služieb - neboli dostatočne špecifické. Súvisiacu detailizáciu, ktorá by tieto služby špecifikovala (minimálne z hľadiska druhu služby, rozsahu a pod.) a mohla by byť ďalej verifikovateľná, sťažovateľ nepredložil, resp. neuskutočnil. Bývalý konateľ dodávateľa v rámci svojho výsluchu nevedel potvrdiť žiadne konkrétnosti o obchodnej spolupráci so sťažovateľom, iba všeobecne deklaroval veľký rozsah spolupráce. Žiadnymi relevantnými listinami k veci nedisponoval, keď tieto mal odovzdať druhému konateľovi, pričom bolo zistené, že takáto osoba neexistuje.
74. Sťažovateľ v rámci konania nepreukázal, že by v rámci daňovej kontroly kvalifikovane navrhol vykonanie miestneho zisťovania ako dokazovania vo veci (k tomu pozri napr. aj body 83 a 84 nižšie) a daňové orgány zároveň vykonali úkony, ktorými mienili dosiahnuť výsluch svedka (Georgiasa Pahisa). Tohto sa však nepodarilo identifikovať, resp. vypočuť, a to či prostredníctvom vlastnej činnosti daňových orgánov, ako ani prostredníctvom gréckych orgánov (prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií). Zo strany sťažovateľa nebol produkovaný ani žiaden hodnoverný dôkaz o službách, ktoré mali tvoriť predmet fakturácie. Subdodávateľ sťažovateľa bol naviac nekontaktný. [k tomu pozri aj bod 4 napadnutého rozsudku, príp. napr. body 12 až 16 tohto rozsudku].
75. Už len z vyššie uvedeného krátkeho zhrnutia je zrejmé, že pri takejto dôkaznej situácii (v rámci ktorej bolo dôkazné bremeno na sťažovateľovi, nie na daňových orgánoch, avšak ktoré sťažovateľ neuniesol), bol postup daňových orgánov spočívajúci v nepriznaní práva na odpočítanie DPH zákonný. Kasačný súd sa v tomto kontexte nestotožnil so sťažovateľom ani v tom, že by na neho bolo kladené „absolútne" dôkazné bremeno.
Naopak, z podkladov relevantných vo veci vyplýva, že požiadavky kladené na sťažovateľa boli plne legitímne, rozsahovo ani svojou povahou nevykazovali žiadnu neprimeranosť. Sledovalo sa nimi len preukázanie toho, čo sa môže označiť za „základ" pre to, aby mohlo byť ustálené, či sú splnené hmotnoprávne podmienky pre priznanie práva na odpočítanie DPH.
76. Sťažovateľovi bolo v rámci konania pred správnym súdom správne komunikované, že je v jeho záujme, aby nad rámec svojich bežných obchodných potrieb zhromažďoval dôkazy, ktoré môžu preukázať, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov skutočne došlo, pretože dôkazné bremeno týkajúce sa faktickej realizácie obchodovania je na jeho strane. V súdenej veci toto bremeno sťažovateľ neuniesol, keď s týmto názorom daňových orgánov a správneho súdu sa stotožnil aj Najvyšší správny súd.
77. V súvislosti s vyššie uvedeným je zároveň potrebné uviesť, že ak sťažovateľ namietal, že mu právo na odpočítanie DPH malo byť odopreté (len) z dôvodu, že dodávateľom vystavené faktúry vykazovali formálne vady (nekonkrétnosť fakturovaného plnenia), k tomu kasačný súd uvádza, že toto nezodpovedá obsahu administratívneho spisu. Z rozhodnutí daňových orgánov a fakticky aj správneho súdu je zrejmé, že dôvodom pre nepriznanie predmetného práva neboli (len) administratívne, resp. formálne vady faktúr, ale vlastná skutočnosť, že ani dokazovaním pred daňovými orgánmi nedošlo k preklenutiu stavu takto vyvolanej neurčitosti v súvislosti s tým, čo malo byť sťažovateľovi poskytnuté v rámci zdaniteľných obchodov. Sťažovateľ, ako ani konateľ dodávateľa neboli schopní produkovať dôkazy, ktoré by viedli k primeranej konkretizácii toho, čo presne dodávateľ sťažovateľovi poskytol na základe jednotlivých faktúr. Toto pritom - v podmienkach súdenej veci - nie je iba „formálnym" nedostatkom sporných faktúr (ako vady v náležitosti faktúry), ale jedná sa tiež o vecnú prekážku spôsobujúcu
neurčitosť, resp. spornosť druhu, rozsahu a konkrétnosti plnenia, ktorá skutočnosť následne dopadá aj na možnosť verifikácie toho, či toto plnenie bolo poskytnuté. Zjednodušene povedané, ak by sťažovateľ vo vzťahu k daňovým orgánom riadne a nesporne preukázal, čo presne mu bolo poskytnuté na základe tej-ktorej faktúry (z 35 sporných faktúr) ako predmet zdaniteľného plnenia, toto by mohlo kompenzovať - pre účely vzniku práva na odpočítanie DPH - to, že predmetné faktúry vykazujú vysokú mieru neurčitosti a nekonkrétnosti.
V podmienkach súdenej veci však sťažovateľ (a fakticky ani konateľ dodávateľa) neboli schopní ani len presne vymedziť - jednoznačne konkretizovať, čo presne malo byť sťažovateľovi poskytnuté na základe predmetných faktúr.
78. Ako to naznačil Najvyšší správny súd už vyššie, má za to, že je nedôvodná aj námietka sťažovateľa o tom, že na neho bolo kladené neprimerané dôkazné bremeno, a to napr. aj v súvislosti s nekontaktnosťou subdodávateľa (TUSCON s.r.o.), resp. nemožnosťou výsluchu svedka - Georgiasa Pahisa. Uvedené skutočnosti zo spisu síce vyplývajú, avšak nejedná sa o výlučné okolnosti, na ktorých by boli závery daňových orgánov založené (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Preto aj tie námietky sťažovateľa, ktoré smerovali k tomu, že mu daňové orgány „pripísali na ťarchu" okolnosti mimo jeho sféry, nie je možné považovať v podmienkach súdenej veci za relevantné, pretože dôvody nepriznania práva na odpočítanie DPH v posudzovanom prípade nevychádzajú len z predmetných dvoch úkonov, resp. ich absencie (nekontaktnosť subdodávateľa a nemožnosť vypočuť svedka Georgiasa Pahisa).
79. Napokon, kasačný súd uvádza, že mu nie je úplne zrejmé, prečo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti argumentoval rozhodovacou praxou súdov, ktorá sa týka situácií, kedy daňové orgány nepriznávali právo na odpočítanie DPH - bez ďalšieho - na tom právnom základe, že nebolo preukázané, že tovar alebo služby daňovému subjektu dodal dodávateľ uvedený na faktúre (ako iná zdaniteľná osoba), príp. že tak nemohol urobiť napr. z dôvodu nedostatku personálnych kapacít, technických kapacít a pod. - k tomu pozri napr. body 25 a 26 tohto rozsudku. V podmienkach súdenej veci, dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH nebolo výlučne to, že by v konaní nebolo preukázané, že fakturované služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ. V podstate totiž nebolo preukázané ani len dodanie tovarov/služieb, resp. fakticky nebol špecifikovaný konkrétne ani len ich rozsah a pod. (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie) a sekundárne nebolo preukázané ani to, že by tieto tovary/služby sťažovateľovi dodal deklarovaný dodávateľ (keď on sám bol schopný potvrdiť len to, že so sťažovateľom spolupracovali vo veľkom rozsahu). Dôvodom pre odmietnutie práva na
odpočítanie DPH však v súdenej veci nebolo (len) to, že nebolo preukázané, že sťažovateľovi fakturované služby poskytol práve deklarovaný dodávateľ, a preto potom ani súvisiaca argumentácia sťažovateľa nebola vo veci priliehavá.
80. Záverom sa kasačný súd vyjadrí aj ku zvyšným dvom námietkam sťažovateľa, ktoré sa týkajú dokazovania a ktoré v kasačnej sťažnosti vykazujú aj relevantnú mieru konkrétnosti: neuskutočnenie miestneho zisťovania u sťažovateľa a neuskutočnenie výsluchu svedka - p.
Georgiasa Pahisa.
81. Ako je zrejmé z tohto rozsudku vyššie, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti správnemu súdu vytýkal, že tento „odobril" nevykonanie miestneho zisťovania zo strany daňových orgánov, pričom v kasačnej sťažnosti uvádza, že toto bolo vo veci potrebné, keďže (sťažovateľ) vykonáva špecifickú činnosť, ktorá si vyžaduje aj primerané odborné znalosti z oblasti motošportu. 82.
K tomu kasačný súd v prvom rade uvádza, že predmetom dokazovania nebolo, resp. nemalo byť to, či sťažovateľ vykonáva obchodnú činnosť (napr. v rámci motošportu), príp. akú, aké sú jej špecifiká a pod., ale okolnosti, ktoré objektívne právo predpisuje pre účely priznania práva na odpočítanie DPH. Daňové orgány nerozporovali, resp. za právny základ pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo sporných faktúr neurčili to, že by sťažovateľ relevantnú činnosť nevykonával (napr. ako tretiu hmotnoprávnu podmienku - k tomu pozri bod 61 tohto odôvodnenia vyššie), ale to, že v rámci daňovej kontroly neboli preukázané sporné zdaniteľné obchody s dodávateľom (príp. s iným platiteľom dane).
83. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ani len netvrdil, že by predmetným miestnym zisťovaním boli preukázané sporné zdaniteľné obchody, ale uvádza, že miestne zisťovanie bolo dôležité, aby sťažovateľ mal „možnosť reálne a prakticky oboznámiť správcu dane so svojou činnosťou, reálne ju na mieste preukázať prostredníctvom miestneho zisťovania, oboznámiť správcu dane s činnosťou, ktorú (.
. .) vykonával, pričom toto bolo možné preukázať len pri miestnom zisťovaní.". Aj v ďalšej časti kasačnej sťažnosti konštatuje, že miestne zisťovanie (by) bolo dôvodné pre účely preukázania organizácie a priebehu automobilových pretekov a pod. 84.
Bez ohľadu na uvedené však kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, ako ani v správnej žalobe neuviedol, akým úkonom a kedy požiadal o doplnenie dokazovania vo veci miestnym zisťovaním, t. j. čo mal v tomto smere správny súd nesprávne posúdiť. Naopak, v správnej žalobe explicitne uviedol (str. 7), že správcovi dane navrhol, aby sa „ústne pojednávanie vo veci prerokovania jeho pripomienok" k protokolu z daňovej kontroly uskutočnilo v jeho priestoroch a že dňa „03.03.2021 požiadal o vykonanie miestneho zisťovania v mieste jeho sídla za účelom prerokovania jeho pripomienok k protokolu". Uvedené potom korešponduje s vyjadrením žalovaného (k tomu pozri bod 41 vyššie), že sťažovateľ miestne zisťovanie pre účely doplnenia dokazovania kvalifikovane nikdy nenavrhol, navrhol len to, aby sa prerokovanie jeho pripomienok k protokolu (z dôvodu opatrení spojených s pandémiou COVID-19) konalo v jeho sídle.
85. V súhrne potom kasačný súd nemohol prisvedčiť ani tej námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala údajného pochybenia žalovaného v súvislosti s miestnym zisťovaním, resp. (ne)odôvodnením toho, prečo k tomuto úkonu správca dane nepristúpil.
Naviac, v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že v bode 40 napadnutého rozsudku správny súd sťažovateľovi (z procesného hľadiska) vytkol, že tento síce v správnej žalobe nevykonanie miestneho zisťovania namietal (k tomu pozri bod 84 vyššie), avšak bez toho, aby „konkretizoval, v čom vidí v dôsledku nevykonania „miestneho zisťovania" porušenie jeho práv a čo sa malo vykonaním takého dôkazu preukázať" (k tomu pozri § 182 ods. 1 písm. e) SSP v spojení s § 178 ods. 1 SSP - v časti tvrdenia o ujme na subjektívnych právach).
86. Správny súd sa riadne vysporiadal aj s otázkou výsluchu svedka - p. Georgiasa Pahisa, resp. s tým, že v podmienkach súdenej veci nespôsobuje nezákonnosť napadnutého rozhodnutia to, ak tento svedok vypočutý nebol. S tým spojené závery správneho súdu (bod 39 napadnutého rozsudku) sťažovateľ žiadnym kvalifikovaným spôsobom nenapáda, len fakticky replikuje, že tento dôkaz nebol vykonaný napriek jeho požiadavke a následne argumentuje dôkazným bremenom.
87. Z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd považoval za prijateľné, že tento svedok nebol vypočutý, keď mal preukázané, že (a) uvedený svedok bol predvolaný na výsluch z adresy uvedenej v obchodnom registri SR (zásielka sa vrátila späť ako neprevzatá) a (b) zároveň v rámci medzinárodnej výmeny informácií bolo následne od gréckych orgánov zistené, že takúto osobu sa nepodarilo nájsť. Predmetným záverom správneho súdu potom nie je možné - podľa Najvyššieho správneho súdu - nič vytknúť. Je nesporné, že daňové orgány sa opakovane pokúšali vykonať výsluch svedka, avšak nebolo to možné - a to nie z dôvodov na strane daňových orgánov. Tu je pritom potrebné doplniť, že výsluch uvedenej osoby nepochybne nebol a nemal byť jediným dôkazom, ktorým by sťažovateľ mal a mohol preukazovať dôvodnosť uplatneného nároku na priznanie práva na odpočítanie DPH.
Za týchto okolností potom ani kasačný súd nevidí ako nezákonnosť napadnutého rozhodnutia to, že uvedený svedok v rámci daňovej kontroly, príp. v rámci vyrubovacieho konania nebol vypočutý. 88. Nad rozsah vyššie uvedeného poukazuje Najvyšší správny súd na to, že Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k.: 30S/74/2021-141 zo dňa 24. apríla 2023 rozhodoval obdobnú vec tých istých účastníkov konania ako je súdená vec (s tým rozdielom, že sa jedná o zdaňovacie obdobie jún 2018), pričom následne o nadväzujúcej kasačnej sťažnosti sťažovateľa rozhodoval Najvyšší správny súd v konaní vedenom pod sp. zn. 2Sfk/58/2023. Podľa § 464 SSP poukazuje senát rozhodujúci v tejto veci na body 26 až 31 rozsudku tunajšieho súdu sp. zn. 2Sfk/58/ 2023 zo dňa 26. novembra 2024, keď konajúci senát má za to, že tieto body sú primerane aplikovateľné aj na súdenú vec:
„26. Námietky súvisiace s nevykonaním výsluchov Jozefa Pitka a Georgiosa Pahisa sú nedôvodné. Z administratívneho spisu má kasačný súd za preukázané, že správca dane sa opakovane snažil vykonať výsluch oboch svedkov a za týmto účelom vykonal potrebné kroky (opakované predvolania na výsluch, lustrácie v registroch, doručovanie zásielok do zahraničia a ďalšie). [.
. .] nevykonanie ďalších úkonov smerujúcich na zabezpečenie výsluchu Georgiosa Pahisa riadne odôvodnil. 27. Takýto postup hodnotí kasačný súd ako súladný so zákonom, pričom pripomína, že dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 daňového poriadku zaťažuje primárne žalobcu a: Zásada objektívnej pravdy, ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných, skutočností. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom dokazovanie a jeho úvahe, aké dôkazy vykoná, akým spôsobom dokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúce z realizovaného dokazovania z nich vyvodí, a to predovšetkým s prihliadnutím na skutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správy daní a v priebehu konania (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžfk/44/2019 z 2. decembra 2020).
28. Námietku neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Je už ustálenou rozhodovacou praxou (rozsudok sp. zn. 3Sfk/27/2021 z 30. novembra 2022 bod 28), že: Ľahká zneužiteľnosť práva na odpočet DPH viedla aj vnútroštátneho zákonodarcu k tomu, že prioritne zaťažil dôkazným bremenom na preukázanie splnenia hmotnoprávnych podmienok práva na odpočet dane práve daňový subjekt, ktorý si toto právo uplatňuje (§ 24 ods. 1 Daňového poriadku; rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Sžf/10/2015 zo dňa 3. februára 2016, sp. zn. 6Sžfk/7/2016 zo dňa 27. septembra 2018, sp. zn. 5Sžfk/15/2018 zo dňa 30. apríla 2019 a iné).
Obchodné transakcie pritom nepostačuje deklarovať len po formálnej stránke (vystavenou faktúrou, zmluvou), predložené doklady musia byť odrazom reálneho plnenia, ktoré v prípade vzniku pochybností preukazuje daňový subjekt. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane uznaný (rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžfk/1/2019 zo dňa 21. apríla 2020, bod 40, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 26/2021; sp. zn. 6Sžfk/20/2018 zo dňa 11. júna 2019, body 49 a 50, publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a rozhodnutí súdov pod R 6/2020).
29. V rozsudku sp. zn. 5Sžf/66/2016 z 31. mája 2018 kasačný súd zas zdôraznil, že: Ak má (daňový subjekt) teda preukázať zodpovedný prístup, mal by sa snažiť vo vlastnom záujme, v reálnom čase uskutočňovania obchodu získavať dôkazy o tom, že bol uskutočnený. Žalobca v prejednávanom prípade však v zásade okrem daňového priznania, faktúr a nejasných tvrdení o dodaných službách, ktoré si mnohokrát odporovali (napríklad že boli vykonávané v priestoroch deklarovaného dodávateľa, jeho zamestnancami, pričom správca dane objektívne zistil, že deklarovaný dodávateľ sídli na fiktívnom sídle, nemá personálne, materiálne ani technické vybavenie), neprodukoval nijaké ďalšie dôkazy. K faktúram, ktoré neobsahovali špecifikáciu druhu, rozsahu ani množstva vykonaných prác, žalobca správcovi dane nepredložil nijaké objednávky, dodacie listy či súpisy vykonaných služieb (opráv na súťažných motorových vozidlách), napriek tvrdeniu, že faktúry boli na základe takýchto súpisov vyhotovované.
30. Za dôkaznej situácie, aká je v prejednávanej veci a ktorá je detailne opísaná a vyhodnotená v rozhodnutí správcu dane ako aj žalovaného, kasačný súd dospel k právnemu záveru, že správca dane nezaťažil daňový subjekt dôkazným bremenom v neprimeranom rozsahu. Správca dane súčasne dostatočne spochybnil žalobcom tvrdené skutočnosti a keďže žalobca nedokázal produkovať nijaké ďalšie dôkazy preukazujúce uskutočnenie zdaniteľných plnení, ocitol sa v dôkaznej núdzi a svoje dôkazné bremeno vyplývajúce mu z § 24 ods. 1 daňového poriadku neuniesol.
31. Opačný názor neodôvodňujú ani rozhodnutia, na ktoré poukázal žalobca v kasačnej sťažnosti, nakoľko nie sú aplikovateľné na prejednávaný prípad. V nadväznosti na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Vs/1/2020 z 18. mája 2021 kasačný súd uvádza, že v prejednávanom prípade správca dane poskytol žalobcovi dostatočný priestor a umožnil mu jeho dôkazné bremeno uniesť, čo však žalobca nevyužil.
V nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15. marca 2011 kasačný súd poukazuje najmä na jeho časť, ktorú v kasačnej sťažnosti citoval aj samotný žalobca: ak daňový subjekt disponuje existenciou materiálneho plnenia, faktúrou a prílohami s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno. Uvedené na žalobcu nemožno aplikovať, nakoľko materiálna existencia plnenia je spochybnená a žalobca nedisponuje (resp. správcovi dane nepredložil) ani nijaké prílohy konkretizujúce druh, cenu, rozsah alebo inú špecifikáciu
dodaných služieb. Námietka neprimeraného zaťaženia dôkazným bremenom je aj vzhľadom na uvedené nedôvodná." 89. Kasačný súd sa potom zo všetkých vyššie uvedených dôvodov stotožnil s napadnutým rozsudkom správneho súdu. Dospel k záveru, že ani jedna z námietok žalobcu v rámci kasačnej sťažnosti nebola spôsobilá negovať výrok napadnutého rozsudku o zamietnutí jeho správnej žaloby správnym súdom. Postupom podľa § 461 SSP potom kasačnú sťažnosť žalobcu Najvyšší správny súd zamietol.
90. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 a nasl. SSP. Sťažovateľ - žalobca bol v kasačnom konaní neúspešný, a preto mu náhrada trov kasačného konania nepatrí. Žalovanému - hoci bol v kasačnom konaní úspešný - náhrada trov kasačného konania nepatrí, keď na takýto postup neboli splnené osobitné zákonné podmienky (§ 168 SSP). 91. Toto rozhodnutie bolo prijaté kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne) - (§ 463, § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 23. februára 2026