4Sfk/80/2023

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: LikoSpol, a.s., Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO: 35730234, zast.: Consilior Iuris, s.r.o., Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47231157, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici spis. zn. BB-20Sa/12/2022 zo dňa 10.08.2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

zosumarizovala skutkové okolnosti veci a konštatovala, že konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 2001 je právoplatne skončené, preto nie sú splnené podmienky na prijatie opatrení prostriedkami prokurátorského dozoru. Rozhodnutím zo dňa

4. Podľa súdu z obsahu súdneho a administratívneho spisu vyplýva, že na základe daňovej kontroly príslušný daňový úrad vydal dňa 10.10.2001 Dodatočný platobný výmer (dodatočný platobný výmer I), ktorým uložil žalobcovi ako daňovému subjektu zaplatiť rozdiel na dani z príjmov právnických osôb za rok 2001. Dodatočný platobný výmer obsahoval poučenie, že je proti nemu možné podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok, v poučení nebola určená lehota na podanie opravného prostriedku, dôsledkom čoho bolo, že opravný prostriedok mohol byť podaný do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia (§ 30 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. platný a účinný v čase vydania rozhodnutia). Dodatočný platobný výmer I bol žalobcovi doručený dňa 16.10.2002. Príslušný správca dane listom zo dňa 14.11.2002 zamietol odvolanie žalobcu z dôvodu jeho oneskoreného podania (odvolanie I zo dňa 31.10.2002 podané na pošte dňa 05.11.2002). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca zamietnutie odvolania spochybnil (domáhal sa jeho preskúmania). Žalobca dňa 13.02.2004 podal návrh na obnovu konania s

Pokiaľ žalobca namietal, že obnova bola povolená len v rozsahu preverenia oprávok k opravnej položke k hmotne nadobudnutému majetku na základe Zmluvy o predaji časti podniku ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, uvedené sa vzťahovalo k žalobcom tvrdenému dôvodu obnovy, nemalo to však vplyv na skutočnosť, že dodatočný platobný výmer I bol ako celok zrušený novým rozhodnutím (rozhodnutím II) vo veci dane z príjmov právnických osôb (žalobcu) za celý rok 2001.

Správny súd v tomto konaní nepreskúmaval postup správcu dane týkajúci sa rozhodnutia II a odvolania proti nemu podanému, pre toto konanie je však podstatný a kľúčový záver Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 1S/60/2005 o tom, že odvolacie konanie proti rozhodnutiu II bolo právoplatne skončené dňa 21.10.2004. To znamená, že rozhodnutie II, ktorým bol dodatočný platobný výmer I zrušený, je právoplatné (t. j. nezmeniteľné a nespochybniteľné). 6.

hovoriť o nečinnosti orgánu verejnej správy - nečinnosti spočívajúcej v nerozhodnutí o odvolaní I, keď rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolania neexistuje. Ako správne argumentoval žalovaný vo vyjadrení k žalobe (ako aj skoršom liste žalobcovi), administratívne konanie, v ktorom žalobca namieta nečinnosť bolo právoplatne skončené (konanie vo veci vyrubenie dane z príjmov právnických osôb za rok 2001 bolo právoplatne skončené rozhodnutím II) a odstránenia nečinnosti sa možno domáhať len v začatom, t. j. neskončenom konaní. 7.

Ak je žalobca toho názoru, že obnova konania bola nezákonná, mal túto nezákonnosť namietať v čase po vydaní nového rozhodnutia vo veci (rozhodnutia II). Žalobca ako daňový subjekt má vystupovať s náležitou obozretnosťou so zreteľom na zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) a využívať primerané prostriedky právnej ochrany v riadnom čase a riadnym spôsobom.

9. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.07.2011 sp. zn. 3Sžf/41/2010 správny súd uviedol, že ide o rozhodnutie vo veci, v ktorej Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 2S/65/2005 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 29.12.2004, ktorým daňové riaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dani z príjmov právnických osôb. V danom prípade správca dane najprv zamietol odvolanie daňového subjektu listom ako podané osobou na to nepríslušnou. O doplnenom odvolaní následne rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR. Najvyšší súd SR v tomto prípade list správcu dane nepovažoval za rozhodnutie (z dôvodu, že neobsahuje podstatné náležitosti rozhodnutia a jeho forma nezodpovedá rozhodnutiu), teda konštatoval, že v odvolacom daňovom konaní formálne nevznikla prekážka ukončenia daňového konania pred vydaním rozhodnutia. Opačne obdobný postup správcu dane posúdil Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/60/2005 (konštatoval, že zamietnutím odvolania bolo odvolacie konanie právoplatne skončené).

Podľa zbierkového rozhodnutia R č. 181/2003, všeobecný súd musí v merite preskúmať a rozhodnúť každú vec týkajúcu sa základných práv a slobôd, aj keď je podľa § 248 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa iného ustanovenia zákona vylúčená zo súdneho prieskumu.

a) kasačná sťažnosť žalobcu 11. Žalobca v procesnom postavení sťažovateľa napadol predmetné uznesenie kasačnou sťažnosťou podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, kde namietal, že: - administratívne konanie nie je skončené a odvolací orgán je v tejto veci nečinný. Správny súd nesprávne nahliadal na skutočnosť, že aj keď bola obnova konania povolená len v rozsahu preverenia oprávok k opravnej položke k hmotne nadobudnutému majetku na základe Zmluvy o predaji časti podniku, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, nemá to vplyv na skutočnosť, že dodatočný platobný výmer bol ako celok zrušený novým rozhodnutím (rozhodnutím II) vo veci dane z príjmov právnických osôb (žalobcu) za celý rok 2001. - z návrhu sťažovateľa na obnovu konania nevyplýva, že žiadal zrušiť celé rozhodnutie a správca dane aj napriek tomu obnovil konanie a zrušil celé rozhodnutie. Tu potom vystáva otázka, či rozhodnutie o povolení obnovy konania je ničotný právny úkon bez právnych dôsledkov a teda všetky ďalšie nadväzujúce rozhodnutia vo veci sú ničotné. - Daňový úrad Bratislava II vydal dňa 10.10.2002 Dodatočný platobný výmer č. 601/2100/ 134141/2002/Tak, pričom v dôsledku nesprávneho poučenia mal sťažovateľ zákonnú 6 mesačnú lehotu na podanie odvolania podľa ust. § 30 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase a v tejto 6 mesačnej lehote na podanie odvolania žalobca podal odvolanie datované dňa 31.10.2002. - Daňový úrad Bratislava II „listom“ zo dňa 14.11.2002 číslo: 601/2200/142468/2002 „zamietol“ odvolanie. Vzhľadom na absentujúce zákonné podstatné náležitosti nemožno považovať za rozhodnutie o zamietnutí odvolania v zmysle ustanovenia § 47 ods. 5 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. S poukazom na vyššie uvedené nikdy nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o odvolaní žalobcu zo dňa 31.10.2002, aj napriek tomu, že žalobca podal odvolanie riadne a včas a „list“ Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 nemožno v žiadnom prípade označiť za rozhodnutie. - odklonenie správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu spočíva podľa sťažovateľa v tom, že vo vzťahu k listu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu, nie je možné považovať za rozhodnutie a teda nie je možné to považovať za riadne vybavenie odvolania. Podľa rozsudku najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžf/41/2010 zo dňa 07.07.2011 jednoznačne v takmer identickej veci len za rok 1999 uviedol, že taký istý list „... nie je možné hodnotiť ako rozhodnutie - individuálny správny akt. Neobsahuje podstatné náležitosti uvedené v ustanovení § 30 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a predovšetkým jeho forma nezodpovedá rozhodnutiu. Preto v odvolacom daňovom konaní formálne nevznikla prekážka ukončenia daňového konania pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného .....“ b) vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení stotožnil so závermi správneho súdu. Rozhodnutie

III. Vybrané ustanovenia a posúdenie veci kasačným súdom

16. Podľa § 246 ods. 2 SSP k žalobe fyzickej osoby, právnickej osoby a zainteresovanej verejnosti musí byť pripojené oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom.

Kasačný súd podotýka, že predmetom preskúmania súdov môžu byť aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.

Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Rozhodnutím orgánu

20. V prvom rade kasačný súd považoval za nedôvodnú námietku sťažovateľa o nečinnosti administratívneho orgánu. Pritom je evidentné, že správca dane vydal dňa 10.10.2002 rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č. 601/2100/134141/2002/Tak, voči ktorému podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 31.10.2002 s tým, že daňový úrad ho zamietol listom zo dňa 14.11.2002 číslo 601/2200/142468/2002. Teda žalovaný vo veci konal, pritom je nesporné, že sťažovateľ rozhodnutie č. 601/2200/142468/2002 zo dňa 14.11.2002 nenapadol správnou žalobou, hoci predstavovalo spôsobilý predmet súdneho prieskumu. Je právne irelevantné, či malo resp. nemalo formálne náležitosti, či sa technicky nazýva rozhodnutie/list, pretože platí princíp právnej istoty, ktorý je spojený s právoplatnosťou individuálneho správneho

vád. Sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť spochybniť správnosť tohto aktu v rámci súdneho prieskumu a skutočnosť, že túto možnosť nevyužil, nemôže byť v konečnom dôsledku kladná na ťarchu žalovaného správneho orgánu /bližšie napr. rozsudok NS SR spis. zn. 8Sžo/61/2016 zo dňa 23.08.2018 aj v spojení so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“/. Z uvedeného teda vyplýva, že nie je správny záver sťažovateľa o tom, že „nedošlo k rozhodnutiu o jeho odvolaní zo dňa 31.10.2002 a „list“ Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 nemožno označiť za rozhodnutie“. Ak aj sťažovateľ argumentoval rozhodnutím NS SR spis. zn. 3Sžf/41/2010 zo dňa 07.07.2011, tak si na základe „analogického prípadu“ vyvodil automatickú nezákonnosť/neexistenciu rozhodnutia Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 o jeho odvolaní bez toho, aby v jeho konkrétnom prípade došlo na základe súdneho prieskumu k zrušeniu označeného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť.

IV. Záver

22. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP nedôvodná, pretože námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú, zamietol. 23. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 24. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. mája 2024