4Sfk/80/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200939.2
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- BB-20Sa/12/2022
- IČS
- 1019200939
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: LikoSpol, a.s., Miletičova 23, 821 09 Bratislava, IČO: 35730234, zast.: Consilior Iuris, s.r.o., Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47231157, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici spis. zn. BB-20Sa/12/2022 zo dňa 10.08.2023, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Správny súd v Banskej Bystrici uznesením spis. zn. BB-20Sa/12/2022 zo dňa 10.08.2023 postupom podľa § 249 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal odstránenia nečinnosti a uloženia povinnosti žalovanému konať vo veci jeho odvolania zo dňa 31.10.2002 voči Dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava II č. 601/2100/134141/2002/ Tak zo dňa 10.10.2002 (ďalej len „dodatočný platobný výmer I“) a vydať v tomto konaní rozhodnutie o odvolaní žalobcu zo dňa 31.10. 2002 doplnenom podaním zo dňa 05.06.2014 (ďalej aj „odvolanie I“), a to v lehote 30 dní od právoplatnosti rozhodnutia. 2. Správny súd konštatoval, že súdnu ochranu pred nečinnosťou orgánu verejnej správy zákon priznáva len takej fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá ako účastník administratívneho konania neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre, teda žalobcovi, ktorý sa bezúspešne pokúsil dosiahnuť nápravu zákonom stanovenými prostriedkami. Ďalej z ustanovenia § 246 ods. 2 SSP vyplýva žalobcovi povinnosť pripojiť k žalobe oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom. Súd mal za to, že zákonné podmienky § 246 ods. 2 SSP boli v preskúmavanej veci splnené, keď, hoci sťažnosť žalobcu z júla 2017 v časti namietanej nečinnosti žalovaného (nerozhodnutia o odvolaní I) bola odložená z dôvodu, že od namietanej skutočnosti uplynulo už viac ako päť rokov, bol prešetrený jeho podnet na Generálnu prokuratúru SR a k žalobe bolo pripojené vybavenie podnetu prokurátorom. Podnet na prokuratúru bol podaný 30. 10. 2015 potom, ako sa žalobca podaním z 05.06.2014 domáhal, aby bolo rozhodnuté o jeho odvolaní I. 3. Generálna prokuratúra SR v odpovedi na podnet (odpoveď zo dňa 19.01.2016)
zosumarizovala skutkové okolnosti veci a konštatovala, že konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 2001 je právoplatne skončené, preto nie sú splnené podmienky na prijatie opatrení prostriedkami prokurátorského dozoru. Rozhodnutím zo dňa
24.08.2004 (rozhodnutím II) správca dane vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie roka 2001 a zrušil dodatočný platobný výmer I (rozhodnutie zo dňa 10.10.2002), preto jeho preskúmanie neprichádza do úvahy. Žalobca k žalobe priložil aj stanovisko žalovaného zo dňa 05.09.2017, v ktorom mu na základe opätovnej žiadosti o rozhodnutie o odvolaní I žalovaný napísal, že nie je možné rozhodnúť o odvolaní I proti dodatočnému platobnému výmeru I, pretože tento bol zrušený dodatočným platobným výmerom II a odvolacie konanie proti tomuto rozhodnutiu bolo právoplatne skončené 21.10.2004 rozhodnutím o zamietnutí odvolania.
4. Podľa súdu z obsahu súdneho a administratívneho spisu vyplýva, že na základe daňovej kontroly príslušný daňový úrad vydal dňa 10.10.2001 Dodatočný platobný výmer (dodatočný platobný výmer I), ktorým uložil žalobcovi ako daňovému subjektu zaplatiť rozdiel na dani z príjmov právnických osôb za rok 2001. Dodatočný platobný výmer obsahoval poučenie, že je proti nemu možné podať odvolanie, ktoré nemá odkladný účinok, v poučení nebola určená lehota na podanie opravného prostriedku, dôsledkom čoho bolo, že opravný prostriedok mohol byť podaný do šiestich mesiacov po doručení rozhodnutia (§ 30 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. platný a účinný v čase vydania rozhodnutia). Dodatočný platobný výmer I bol žalobcovi doručený dňa 16.10.2002. Príslušný správca dane listom zo dňa 14.11.2002 zamietol odvolanie žalobcu z dôvodu jeho oneskoreného podania (odvolanie I zo dňa 31.10.2002 podané na pošte dňa 05.11.2002). Z obsahu spisu nevyplýva, že by žalobca zamietnutie odvolania spochybnil (domáhal sa jeho preskúmania). Žalobca dňa 13.02.2004 podal návrh na obnovu konania s
odôvodnením, že po skončení konania vyšli najavo nové skutočnosti, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a kontrolovaný subjekt ich nemohol použiť v pôvodnom konaní bez svojho zavinenia (skončilo sa súdne konanie týkajúce sa zmluvy o vklade časti podniku). Príslušný daňový úrad obnovu konania vo veci danej z príjmov za rok 2001 povolil.
Pokiaľ žalobca namietal, že obnova bola povolená len v rozsahu preverenia oprávok k opravnej položke k hmotne nadobudnutému majetku na základe Zmluvy o predaji časti podniku ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, uvedené sa vzťahovalo k žalobcom tvrdenému dôvodu obnovy, nemalo to však vplyv na skutočnosť, že dodatočný platobný výmer I bol ako celok zrušený novým rozhodnutím (rozhodnutím II) vo veci dane z príjmov právnických osôb (žalobcu) za celý rok 2001.
5. Rozhodnutie II bolo žalobcovi doručené 30.08.2004, odvolanie voči nemu príslušný daňový úrad zamietol z dôvodu, že nebol napadnutý výrok rozhodnutia a bolo podané osobou na to nepríslušnou. Následne však o odvolaní rozhodlo aj Daňové riaditeľstvo SR, pracovisko Bratislava (Rozhodnutím zo dňa 29.12.2004 č. II/256/15856/2009-1091) a potvrdilo prvostupňové rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave na základe žaloby podanej na preskúmanie rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR, pracovisko Bratislava v rozsudku sp. zn. 1S 60/2005 konštatoval, že správca dane postupom podľa § 47 ods. 5 písm. a) a c) zákona č. 511/1992 Zb. odvolanie zamietol (zamietnutie II doručené žalobcovi 21.10.2004), čím bolo odvolacie konanie skončené.
Správny súd v tomto konaní nepreskúmaval postup správcu dane týkajúci sa rozhodnutia II a odvolania proti nemu podanému, pre toto konanie je však podstatný a kľúčový záver Krajského súdu v Bratislave v konaní sp. zn. 1S/60/2005 o tom, že odvolacie konanie proti rozhodnutiu II bolo právoplatne skončené dňa 21.10.2004. To znamená, že rozhodnutie II, ktorým bol dodatočný platobný výmer I zrušený, je právoplatné (t. j. nezmeniteľné a nespochybniteľné). 6.
Podľa súdu ak teda bol dodatočný platobný výmer I právoplatne zrušený, nemožno sa domáhať jeho prieskumu, t. j. rozhodovať o opravných prostriedkoch podaných proti nemu. Zrušené, teda už neexistujúce rozhodnutie nemožno preskúmať. Z tohto dôvodu nemožno
hovoriť o nečinnosti orgánu verejnej správy - nečinnosti spočívajúcej v nerozhodnutí o odvolaní I, keď rozhodnutie, ktoré je predmetom odvolania neexistuje. Ako správne argumentoval žalovaný vo vyjadrení k žalobe (ako aj skoršom liste žalobcovi), administratívne konanie, v ktorom žalobca namieta nečinnosť bolo právoplatne skončené (konanie vo veci vyrubenie dane z príjmov právnických osôb za rok 2001 bolo právoplatne skončené rozhodnutím II) a odstránenia nečinnosti sa možno domáhať len v začatom, t. j. neskončenom konaní. 7.
Pokiaľ žalobca namietal, že ak nebolo rozhodnuté o jeho odvolaní I, samotné rozhodnutie o povolení obnovy konania je nezákonné, súd konštatuje, že to bol žalobca, kto obnovu konania navrhol, správca dane obnovu konania povolil a následne vydal nové rozhodnutie (rozhodnutie II), ktorým zrušil pôvodné rozhodnutie (dodatočný platobný výmer I).
Ak je žalobca toho názoru, že obnova konania bola nezákonná, mal túto nezákonnosť namietať v čase po vydaní nového rozhodnutia vo veci (rozhodnutia II). Žalobca ako daňový subjekt má vystupovať s náležitou obozretnosťou so zreteľom na zásadu vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým) a využívať primerané prostriedky právnej ochrany v riadnom čase a riadnym spôsobom.
8. Správny súd v tomto konaní nepreskúmaval postup príslušného daňového úradu, ktorý zamietol listom odvolanie žalobcu zo dňa 31.10.2002 (odvolanie I), predsa však poznamenal, že správca dane nebol vo veci odvolania nečinný, keď ho zamietol, hoci listom (k tomu pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2013 sp. zn. 5Sžnč/6/2012, predmetom ktorého bol návrh proti nečinnosti v situácii, keď správca dane zamietol listom odvolania daňového subjektu podané po lehote a súd konštatoval, že daňový úrad nebol vo veci podaných odvolaní nečinný, keď o nich rozhodol v zmysle platnej právnej úpravy, t. j. podľa Daňového poriadku tak, že odvolania zamietol. Skutočnosť, že navrhovateľ nepovažuje tento postup za správny, neznamená nečinnosť orgánu verejnej správy).
9. K rozhodnutiu Najvyššieho súdu SR zo dňa 07.07.2011 sp. zn. 3Sžf/41/2010 správny súd uviedol, že ide o rozhodnutie vo veci, v ktorej Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 2S/65/2005 zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia Daňového riaditeľstva SR zo dňa 29.12.2004, ktorým daňové riaditeľstvo potvrdilo rozhodnutie správcu dane o vyrubení rozdielu dani z príjmov právnických osôb. V danom prípade správca dane najprv zamietol odvolanie daňového subjektu listom ako podané osobou na to nepríslušnou. O doplnenom odvolaní následne rozhodlo Daňové riaditeľstvo SR. Najvyšší súd SR v tomto prípade list správcu dane nepovažoval za rozhodnutie (z dôvodu, že neobsahuje podstatné náležitosti rozhodnutia a jeho forma nezodpovedá rozhodnutiu), teda konštatoval, že v odvolacom daňovom konaní formálne nevznikla prekážka ukončenia daňového konania pred vydaním rozhodnutia. Opačne obdobný postup správcu dane posúdil Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/60/2005 (konštatoval, že zamietnutím odvolania bolo odvolacie konanie právoplatne skončené).
10. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sžf/41/2010 uviedol, že ak iný senát má na druhovo rovnakú vec odlišný názor, nejde o porušenie právneho poriadku. V každom prípade však závery žalobcom citovaného rozhodnutia nič nemenia na tom, že z obsahu spisu nevyplýva, že by sa žalobca prieskumu oznámenia o zamietnutí odvolania I domáhal a nijako sa nedotýkajú záveru, že dodatočný platobný výmer I (rozhodnutia o odvolaní proti ktorému sa žalobca domáha) bol právoplatne zrušený. Záverom sa správny súd odvolal na rozsudok Najvyššieho súdu SR z 11.03.2014, sp. zn. 4Sžf/1/2014, v zmysle ktorého „aj keď oznámenie o zamietnutí odvolania nemá formálne náležitosti rozhodnutia vydaného v administratívnom konaní, svojimi procesnými dôsledkami významne zasahuje do ústavne chráneného práva účastníka konania na prejednanie veci, preto je takéto oznámenie i bez formálnych znakov rozhodnutia spôsobilým predmetom súdneho prieskumu v správnom súdnictve“.
Podľa zbierkového rozhodnutia R č. 181/2003, všeobecný súd musí v merite preskúmať a rozhodnúť každú vec týkajúcu sa základných práv a slobôd, aj keď je podľa § 248 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku alebo podľa iného ustanovenia zákona vylúčená zo súdneho prieskumu.
II. Kasačná sťažnosť žalobcu
a) kasačná sťažnosť žalobcu 11. Žalobca v procesnom postavení sťažovateľa napadol predmetné uznesenie kasačnou sťažnosťou podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP, kde namietal, že: - administratívne konanie nie je skončené a odvolací orgán je v tejto veci nečinný. Správny súd nesprávne nahliadal na skutočnosť, že aj keď bola obnova konania povolená len v rozsahu preverenia oprávok k opravnej položke k hmotne nadobudnutému majetku na základe Zmluvy o predaji časti podniku, ako to vyplýva z odôvodnenia rozhodnutia, nemá to vplyv na skutočnosť, že dodatočný platobný výmer bol ako celok zrušený novým rozhodnutím (rozhodnutím II) vo veci dane z príjmov právnických osôb (žalobcu) za celý rok 2001. - z návrhu sťažovateľa na obnovu konania nevyplýva, že žiadal zrušiť celé rozhodnutie a správca dane aj napriek tomu obnovil konanie a zrušil celé rozhodnutie. Tu potom vystáva otázka, či rozhodnutie o povolení obnovy konania je ničotný právny úkon bez právnych dôsledkov a teda všetky ďalšie nadväzujúce rozhodnutia vo veci sú ničotné. - Daňový úrad Bratislava II vydal dňa 10.10.2002 Dodatočný platobný výmer č. 601/2100/ 134141/2002/Tak, pričom v dôsledku nesprávneho poučenia mal sťažovateľ zákonnú 6 mesačnú lehotu na podanie odvolania podľa ust. § 30 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení účinnom v čase a v tejto 6 mesačnej lehote na podanie odvolania žalobca podal odvolanie datované dňa 31.10.2002. - Daňový úrad Bratislava II „listom“ zo dňa 14.11.2002 číslo: 601/2200/142468/2002 „zamietol“ odvolanie. Vzhľadom na absentujúce zákonné podstatné náležitosti nemožno považovať za rozhodnutie o zamietnutí odvolania v zmysle ustanovenia § 47 ods. 5 písm. b) zákona č. 511/1992 Zb. S poukazom na vyššie uvedené nikdy nedošlo k právoplatnému rozhodnutiu o odvolaní žalobcu zo dňa 31.10.2002, aj napriek tomu, že žalobca podal odvolanie riadne a včas a „list“ Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 nemožno v žiadnom prípade označiť za rozhodnutie. - odklonenie správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu spočíva podľa sťažovateľa v tom, že vo vzťahu k listu, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu, nie je možné považovať za rozhodnutie a teda nie je možné to považovať za riadne vybavenie odvolania. Podľa rozsudku najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 3Sžf/41/2010 zo dňa 07.07.2011 jednoznačne v takmer identickej veci len za rok 1999 uviedol, že taký istý list „... nie je možné hodnotiť ako rozhodnutie - individuálny správny akt. Neobsahuje podstatné náležitosti uvedené v ustanovení § 30 ods. 2 zák. č. 511/1992 Zb. a predovšetkým jeho forma nezodpovedá rozhodnutiu. Preto v odvolacom daňovom konaní formálne nevznikla prekážka ukončenia daňového konania pred vydaním napadnutého rozhodnutia žalovaného .....“ b) vyjadrenie žalovaného 12. Žalovaný vo svojom vyjadrení stotožnil so závermi správneho súdu. Rozhodnutie
Daňového úradu Bratislava č. 601/230/134051/04/Tak zo dňa 24.08.2004, ktorým bol vyrubený rozdiel dane a zrušené rozhodnutie 601/2100/134141/2002/Tak zo dňa 10.10.2002, bolo vydané v súlade s platnou a účinnou legislatívou v danom čase. Žalovaný nemal povinnosť, ani zákonnú možnosť konať vo veci odvolania, sťažovateľa zo dňa 31.10.2002 voči dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava II č. 601/2100/134141/2002/Tak zo dňa 10.10.2002, keďže tento dodatočný platobný výmer bol v rámci obnovy konania (ktorú požadoval sám sťažovateľ) zrušený. Preskúmavať možno len rozhodnutie, ktoré existuje. Nie je možné preskúmavať rozhodnutie, ktoré už raz bolo zrušené. To znamená, že v tomto prípade z dôvodu, že dodatočný platobný výmer bol zrušený novým rozhodnutím daňového úradu, ktorým bol vyrubený rozdiel dane za príslušné zdaňovacie obdobie, vydaným po povolení obnovy konania, nie je naplnený primárny predpoklad pre rozhodovanie o odvolaní, výsledkom ktorého by bolo zrušenie, potvrdenie, zmena dodatočného platobného výmeru alebo jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. 13. Žalovaný nie je nečinný v rozhodnutí o odvolaní žalobcu zo dňa 31.10.2002 voči dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava II číslo 601/2100/134141/2002/ Tak zo dňa 10.10.2002, keďže tento dodatočný platobný výmer už neexistuje, bol zrušený v rámci obnovy konania rozhodnutím správcu dane číslo 601/230/134051/04/Tak zo dňa 24.08.2004. Nie je nečinný ani v rozhodnutí o odvolaní sťažovateľa zo dňa 14.09.2004 voči dodatočnému platobnému výmeru 601/230/134051/04/Tak zo dňa 24.08.2004, keďže Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 1S 60/2005-28 právoplatne rozhodol, že odvolacie konanie bolo právoplatne skončené dňa 21.10.2004 rozhodnutím o zamietnutí odvolania a DR SR z uvedeného dôvodu nemohlo vecne preskúmať napadnuté rozhodnutie číslo 600/230/134051/ 04/Tak zo dňa 24.8.2004. V predmetnej veci tak bolo rozhodnuté právoplatným rozhodnutím číslo 600/230/134051/04/Tak zo dňa 24.08.2004. Záverom poukázal na odôvodnenie Generálnej prokuratúry, č. VI/1 Gd 672/15/1000-8 zo dňa 19.01.2016.
III. Vybrané ustanovenia a posúdenie veci kasačným súdom
14. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 15. Podľa § 244 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre.
16. Podľa § 246 ods. 2 SSP k žalobe fyzickej osoby, právnickej osoby a zainteresovanej verejnosti musí byť pripojené oznámenie o výsledku prešetrenia sťažnosti podľa osobitného predpisu alebo vybavenie podnetu prokurátorom.
17. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy SR štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. 18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľmi (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť žalobcu nie je dôvodná. 19.
Kasačný súd podotýka, že predmetom preskúmania súdov môžu byť aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb.
Súdna prax ustálila (napr. uznesenie NS SR spis. zn. 10Sžak/3/2017 zo dňa 29.03.2017), že rozhodnutím správneho orgánu je každé rozhodnutie, ktorým sa zakladajú, menia, rušia alebo ktorým môžu byť priamo dotknuté práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb.
Pojem „rozhodnutie“ je označením technickým a je potrebné k nemu pristupovať vždy z hľadiska jeho obsahu a nie formy. Za spôsobilý predmet súdneho prieskumu sa považujú aj listy s charakterom rozhodnutia vydané príslušným orgánom verejnej správy. Rozhodnutím orgánu
verejnej správy správny akt vydaný orgánom verejnej správy v administratívnom konaní, ktorý je formálne označený ako rozhodnutie alebo je za rozhodnutie považovaný podľa osobitného predpisu a zakladá, mení, zrušuje alebo deklaruje práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzickej osoby a právnickej osoby, alebo sa jej priamo dotýka (§ 3 písm. b) SSP). „Predmetom preskúmania súdom môžu byť aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb“ /rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sži/39/2014 zo dňa 19.8.2015/.
20. V prvom rade kasačný súd považoval za nedôvodnú námietku sťažovateľa o nečinnosti administratívneho orgánu. Pritom je evidentné, že správca dane vydal dňa 10.10.2002 rozhodnutie - dodatočný platobný výmer č. 601/2100/134141/2002/Tak, voči ktorému podal sťažovateľ odvolanie zo dňa 31.10.2002 s tým, že daňový úrad ho zamietol listom zo dňa 14.11.2002 číslo 601/2200/142468/2002. Teda žalovaný vo veci konal, pritom je nesporné, že sťažovateľ rozhodnutie č. 601/2200/142468/2002 zo dňa 14.11.2002 nenapadol správnou žalobou, hoci predstavovalo spôsobilý predmet súdneho prieskumu. Je právne irelevantné, či malo resp. nemalo formálne náležitosti, či sa technicky nazýva rozhodnutie/list, pretože platí princíp právnej istoty, ktorý je spojený s právoplatnosťou individuálneho správneho
aktu. A rovnako je úzko spätý s princípom prezumpcie správnosti správnych rozhodnutí, tzn. sa uplatňuje vyvrátiteľná právna domnienka (praesumptio iuris tantum) o tom, že treba na konkrétny správny akt bezpodmienečne nazerať ako na akt správny, ktorý je bez právnych
vád. Sťažovateľ nevyužil zákonnú možnosť spochybniť správnosť tohto aktu v rámci súdneho prieskumu a skutočnosť, že túto možnosť nevyužil, nemôže byť v konečnom dôsledku kladná na ťarchu žalovaného správneho orgánu /bližšie napr. rozsudok NS SR spis. zn. 8Sžo/61/2016 zo dňa 23.08.2018 aj v spojení so zásadou „vigilantibus iura scripta sunt“ t. j. „práva patria len bdelým“/. Z uvedeného teda vyplýva, že nie je správny záver sťažovateľa o tom, že „nedošlo k rozhodnutiu o jeho odvolaní zo dňa 31.10.2002 a „list“ Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 nemožno označiť za rozhodnutie“. Ak aj sťažovateľ argumentoval rozhodnutím NS SR spis. zn. 3Sžf/41/2010 zo dňa 07.07.2011, tak si na základe „analogického prípadu“ vyvodil automatickú nezákonnosť/neexistenciu rozhodnutia Daňového úradu Bratislava II zo dňa 14.11.2002 o jeho odvolaní bez toho, aby v jeho konkrétnom prípade došlo na základe súdneho prieskumu k zrušeniu označeného rozhodnutia pre jeho nezákonnosť.
21. Chronológiu administratívnych konaní (aj po povolení obnovy konania) zosumarizoval aj správny súd v preskúmavanom uznesení, pritom je možné súhlasiť so závermi, ktoré v predmetnom rozhodnutí poskytoval, napr. že správca dane nebol vo veci odvolania nečinný, keď ho zamietol, hoci listom /k tomu uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31.01.2013 sp. zn. 5Sžnč/6/2012/, ako aj s konštatáciou, že žalovaný nie je nečinný v rozhodnutí o odvolaní žalobcu zo dňa 31.10.2002 voči dodatočnému platobnému výmeru Daňového úradu Bratislava II číslo 601/2100/134141/2002/Tak zo dňa 10.10.2002, keďže tento dodatočný platobný výmer už neexistuje a bol zrušený v rámci obnovy konania rozhodnutím správcu dane číslo 601/230/ 134051/04/Tak zo dňa 24.08.2004. Generálna prokuratúra SR rovnako v odpovedi na podnet (zo dňa 19.01.2016) zosumarizovala skutkové okolnosti veci a konštatovala, že konanie vo veci vyrubenia dane z príjmov právnických osôb za rok 2001 bolo právoplatne skončené, preto nie sú splnené podmienky na prijatie opatrení prostriedkami prokurátorského dozoru.
IV. Záver
22. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť je s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP nedôvodná, pretože námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP, ako nedôvodnú, zamietol. 23. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 24. Toto uznesenie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0 (jednomyseľne).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 30. mája 2024