4Sfk/82/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu: (sťažovateľa): DREVOIMPORT s.r.o., so sídlom Kolačno 2, Kolačno, IČO: 44782179, zastúpeného advokátskou kanceláriou Weis & Partners s.r.o. so sídlom Priemyselná 1/A, Bratislava - mestská časť Ružinov, IČO: 47234776, proti žalovanému: Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100215667/2020 zo dňa 20. januára 2020 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne - č. k. 13S/1/2023 - 70 zo dňa 19. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

3. Napadnutý rozsudok (bod 1 tohto odôvodnenia) je pritom tretím rozsudkom krajského súdu v uvedenej veci, keď prvým v poradí bol rozsudok sp. zn. 13S/34/2017 zo dňa 27.06.2018. Týmto rozsudkom došlo k zrušeniu rozhodnutia žalovaného a správcu dane a vec bola vrátená správcovi dane na ďalšie konanie. Tento rozsudok krajského súdu účastníci konania kasačnou sťažnosťou nenapadli.

5. Najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku sp. zn. 6Sžfk/24/2021 poukázal na to, že odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora Európskej únie obmedzené v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní tzv. hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, príp. ak došlo k daňovému podvodu alebo k tzv. zneužitiu práva.

podvodu. Krajský súd sa v skoršom rozsudku venoval najmä tým námietkam, či bola sťažovateľovi dokázaná vedomostná zložka účasti na daňovom podvode, pričom však zároveň konštatoval aj nesplnenie hmotnoprávnych podmienok - spochybnenie existencie daňového plnenia.

V opačnom prípade by správca dane odmietol odpočet DPH z dôvodu nenaplnenia hmotnoprávnych podmienok pre odpočítanie DPH. 6. Kasačný súd v zrušujúcom rozsudku - najmä vzhľadom na vyššie uvedené - skonštatoval nepreskúmateľnosť skoršieho rozsudku krajského súdu a zaviazal ho k tomu, aby sa v rámci ďalšieho konania jednoznačne vysporiadal s tým, čo bolo dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH na strane žalobcu, a to v tom zmysle, či to bolo nesplnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok alebo daňový podvod, na ktorom mal žalobca participovať. Zároveň ho zaviazal, aby po ustálení toho, čo bolo dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH, skúmal zákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, resp. prvostupňového rozhodnutia - vo vzťahu k takto ustálenému právnemu dôvodu nepriznania práva na odpočítanie DPH. 7.

8. Krajskému súdu najvyšší správny súd v zrušujúcom rozsudku napokon vytkol, že tento nedostatočne reagoval na žalobnú námietku žalobcu týkajúcu sa predloženia fotodokumentácie preukazujúcej okolnosti relevantné pre vec. Žalobca totiž mal predložiť fotodokumentáciu k odvolaniu proti rozhodnutiu správcu dane vydaného vo vyrubovacom konaní, avšak na toto krajský súd reagoval tak, že sa s predmetnou otázkou vysporiadal správca dane. Kasačný súd v zrušujúcom rozsudku uviedol, že aj z rozhodnutia žalovaného (k tomu pozri záhlavie tohto rozsudku) je zrejmé, že fotodokumentácia bola v odvolacom konaní predložená a túto dokonca žalovaný vo svojom rozhodnutí aj hodnotil, a preto krajský súd nemohol predmetnú námietku žalobcu smerujúcu voči druhostupňovému rozhodnutiu vybaviť odkazom na rozhodnutie prvostupňového orgánu (správcu dane).

10. Kasačný súd ako dôvodnú vyhodnotil aj námietku žalobcu v súvislosti s potrebou vypočutia ďalších svedkov (po vypočutí p. Kuzmu). Túto skutočnosť žalobca v správnej žalobe namietal, avšak krajský súd - hoci sa javila byť významná - na ňu v skoršom rozsudku vôbec nereagoval.

12. Krajský súd v napadnutom rozsudku poukázal na celú genézu súdenej veci a uviedol, že vo veci už bolo skôr rozhodnuté rozsudkom č. k. 13S/34/2017-186 zo dňa 27.06.2018 (t. j. prvým rozsudkom vo veci - bod 3 tohto odôvodnenia), a to tak, že krajský súd zrušil rozhodnutie žalovaného č. 100302674/2017 zo dňa 15.02.2017 a rozhodnutie Daňového úradu Trenčín č. 103998692/2016 zo dňa 28.09.2016 a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. Krajský súd v odôvodnení prvého rozsudku skonštatoval, že je v prvom rade potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa svojím nákupom zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode s tým, že bez takéhoto posúdenia sú závery daňových orgánov potrebné považovať za predčasné, zaťažené vadou nepreskúmateľnosti pre nedostatok dôvodov. Úlohou

13. V napadnutom rozsudku krajský súd uviedol, že dôvodom neuznania sporných faktúr (zo strany žalovaného) bola skutočnosť, že tieto nemajú základ v reálnom plnení. Preverovaním celého obchodného reťazca bolo zistené, že u jednotlivých článkov nebol hodnoverne preukázaný skutočný pôvod tovaru, jeho existencia v deklarovaných množstvách a ani fyzický pohyb v reťazci tuzemských a zahraničných spoločností. Žalovaný vyslovil podozrenie, že išlo len o fakturačné obchody, pri ktorých pridaná hodnota nevzniká. S uvedenými závermi sa krajský súd plne stotožnil.

15. V súvislosti s odklonom od záverov uvedených v rozsudku krajského súdu č. k. 11S/115/ 2017-225 zo dňa 29.05.2018 krajský súd uviedol, že predmetné rozhodnutie nebolo napadnuté kasačnou sťažnosťou, pričom vo veci rozhodli správca dane a žalovaný rozhodnutiami, ktorých zákonnosť bola predmetom prieskumu v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 13S/ 93/2019, v ktorom bola správna žaloba zamietnutá rozsudkom zo dňa 06.07.2022 výlučne z dôvodu dĺžky trvania daňovej kontroly, avšak na žalobcom podanú kasačnú sťažnosť bol uvedený rozsudok správneho súdu Najvyšším správnym súdom SR zrušený a vec bola tunajšiemu súdu vrátená, pričom o nej súd doposiaľ nerozhodol.

16. K žalobnej námietke týkajúcej sa fotodokumentácie, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že správne orgány sa správne vysporiadali s tvrdením žalobcu o predložení fotodokumentácie, nakoľko do vydania prvostupňového správneho rozhodnutia žalobca v konaní fotodokumentáciu z vykládky, skladovania a nakládky tovaru nepredložil. Žalobca v konaní predložil spolu s odvolaním voči prvostupňovému správnemu rozhodnutiu CD, na ktorom boli v súboroch uložené fotografie, z ktorých dát krajský súd zistil, že žiadna nebola vyhotovená v mesiaci október 2013 (dátumy vyhotovenia fotografií boli z mesiacov november a december 2013). Preto záver žalovaného, že z predložených fotografií nebolo možné jednoznačne určiť, že v daných kamiónoch sa prevážal práve žalobcom deklarovaný tovar (cukor) a v takých množstvách, ako bol fakturovaný a že sa týkal práve zdaňovacieho obdobia október 2013, vyhodnotil krajský súd ako správny.

Dôkazné bremeno unesie daňový subjekt iba vtedy, ak ním predložené dôkazy zapadajú do rámca objektívne zisteného skutkového stavu veci. Pokiaľ však voči takto zistenému skutkovému stavu takéto dôkazy neobstoja, je na daňovom subjekte, aby predložil iné dôkazy.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného ku kasačnej sťažnosti žalobcu

20. Primárne sťažovateľ krajskému súdu vytkol, že nesplnil pokyn kasačného súdu vysporiadať sa s odklonom od rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 11S/115/2017, resp. to, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal najmä s poslednou vetou uvedenou v bode 59 zrušujúceho rozsudku kasačného súdu (odklon od právneho posudzovania trojstranného obchodu).

Namietol, že mu nemožno na ťarchu pripísať skutočnosť, že nie je známy pôvod, ako ani konečná spotreba tovaru - cukru, ako to tvrdí krajský súd v napadnutom rozsudku. Žalobca tovar - cukor nakúpil a následne predal ako komoditu za účelom získania zisku, čo je jeho prirodzenou obchodnou činnosťou a čo je základným atribútom obchodnej spoločnosti, ktorou žalobca je.

Uvedené preto nemožno žalobcovi pripísať na ťarchu, ako to celkom nesprávne robí krajský súd. 23. V závere sťažovateľ poskytol všeobecný sumár, v čom sa mal zmeniť rozsudok krajského súdu vo veci (v porovnaní so skorším rozsudkom, ktorý bol zrušený rozsudkom kasačného súdu), keď - okrem iných - poukázal na to, že z napadnutého rozsudku boli vynechané časti, ktoré sa týkali konštatovania o vedomosti daňového subjektu vo vzťahu k daňovému podvodu.

výške 100%. 25. K podanej kasačnej sťažnosti žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý zhrnul jej obsah a následne uviedol, že tak napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj rozhodnutia orgánov verejnej správy vydané vo veci, považuje za zákonné, a preto navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu „potvrdil“.

30. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 31. Podľa § 24 ods. 1 písm. a), b), c) Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 32. Podľa § 24 ods. 2, 3, 4 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 33. Podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z., právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 35. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z., právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. 36. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada. 37. Podľa § 265 Obchodného zákonníka, výkon práva, ktorý je v rozpore so zásadami poctivého obchodného styku, nepožíva právnu ochranu.

38. Hneď v úvode tejto časti odôvodnenia rozsudku je potrebné uviesť, že krajský súd vyhovel primárnej inštrukcii kasačného súdu, ktorú tento vyslovil v zrušujúcom rozsudku (sp. zn. 6Sžfk/24/2021 zo dňa 15. novembra 2022) a z napadnutého rozsudku jednoznačne vyplýva, čo bolo v súdenej veci dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH.

40. V zhode s tým, čo uviedol aj sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti, aj najvyšší správny súd v priebehu tohto kasačného konania zistil, že napadnutý rozsudok krajského súdu už neobsahuje ustanovenia (body), ktoré by indikovali, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH (u sťažovateľa) malo byť jeho podvodné konanie, resp. to, že bol účastný na daňovom podvode.

42. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenamieta nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a najmä nenamieta, že krajský súd nesprávne právne posúdil dôvod pre nepriznanie práva na odpočet DPH vo vzťahu k jeho osobe. Vychádzajúc z tohto parciálneho záveru a z princípu viazanosti kasačného súdu kasačnou sťažnosťou (§ 445 ods. 2 SSP), najvyšší správny súd v tomto konaní nemá právny základ na to, aby akýmkoľvek spôsobom preskúmaval tento záver krajského súdu a musí vychádzať z toho, že táto skutočnosť nie je v rámci kasačného konania sporná.

Predmetná otázka by totiž bola relevantná, keby - v súlade s pokynom kasačného súdu - krajský súd v novom konaní pri odstraňovaní zmätočnosti svojho skoršieho rozsudku dospel k záveru, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH bola v súdenej veci účasť sťažovateľa na daňovom

Keďže nesplnenie tzv. hmotnoprávnych podmienok ako dôvod pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH znamená celkové spochybnenie reálnosti zdaniteľného obchodu ako takého (napr. neexistencia tovaru, nepreukázanie, že dodávateľom tovaru bola iná zdaniteľná osoba a pod.), pričom práve tento dôvod bol v súdenej veci krajským súdom ustálený (a sťažovateľom v kasačnej sťažnosti napadnutý nebol), potom táto skutočnosť bráni tomu, aby sa krajský súd v napadnutom rozsudku venoval predmetnej otázke.

45. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti síce ďalej tvrdil, že mu orgány verejnej správy pripísali na ťarchu, že nebol známy pôvod cukru, resp. jeho konečná spotreba, avšak aj táto jeho námietka vykazovala relatívne nízku mieru konkrétnosti. V tomto kontexte je však potrebné dodať, že predmetný záver orgánov verejnej správy bol vyslovený aj v súvislosti s inými zisteniami správcu dane, resp. žalovaného, ktoré v súhrne mali spochybniť existenciu reálnosti zdaniteľných obchodov, tak ako ich sťažovateľ deklaroval vo vzťahu k orgánom verejnej

2013). Za týchto okolností (napr. v kontexte neznámeho pôvodu tovaru generickej povahy) môže byť sporné napr. to, či tovar vôbec dodala iná zdaniteľná osoba, ktorá skutočnosť sama osebe predstavuje nesplnenie jednej z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane, resp. nepreukázanie tejto podmienky daňovým subjektom.

46. Kasačný súd následne skúmal to, či krajský súd vyhovel jeho požiadavke, aby sa v rozsudku vysporiadal s prípadným odklonom od rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 11S/ 115/2017 (Krajský súd v Trenčíne, pozn.: ten istý sťažovateľ - zdaňovacie obdobie: august

Zároveň je zrejmé, že krajský súd v napadnutom rozsudku argumentoval, prečo sa odklonil od rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 11S/115/2017 (k tomu pozri aj body 7 a 15 tohto rozsudku vyššie). Na rozdiel od skoršieho rozsudku (sp. zn. 11S/44/2020), krajský súd reagoval na vznesenú žalobnú námietku a zároveň poukázal na rozdielne právne okolnosti prípadu, z ktorých vyvodil záver, že nie je viazaný názorom vyjadreným v rozsudku sp. zn. 11S/115/2017.

Krajský súd teda stručne, ale jasne odôvodnil, že v rámci rozhodovania v súdenej veci nie je dôvodné vychádzať z iného rozhodnutia v obdobnej veci (sp. zn. 11S/115/2017), keďže právne relevantné okolnosti súdených vecí neboli identické. Tomuto záveru krajského súdu kasačný súd prisvedčil, keď napr. námietka týkajúca sa dĺžky daňovej kontroly v správnej žalobe tvoriacej predmet tohto konania vznesená nebola, a preto je zrejmé, že krajský súd - súc viazaný žalobnými námietkami - sa v napadnutom rozsudku primárne venoval iným právnym otázkam - na rozdiel od rozsudku krajského súdu sp. zn. 11S/115/2017. Rovnako - po splnení primárnej inštrukcie zrušujúceho rozsudku, t. j. po ustálení, že v predmetnej veci neboli splnené hmotnoprávne podmienky odpočtu DPH - už nebolo nevyhnutné, aby krajský súd v napadnutom rozsudku podrobne riešil právne názory vyslovené v rozsudku sp. zn. 11S/ 115/2017 v súvislosti s tzv. trojstranným obchodom a jeho hodnotením, čo sťažovateľ v kasačnej sťažnosti osobitne namietal.

Z tých istých dôvodov nebolo opodstatnené, aby sa krajský súd - v komparatívnom režime s rozsudkom krajského súdu sp. zn. 11S/115/2017 - detailne venoval otázkam o vedomosti žalobcu na zneužití práva na odpočet DPH, keďže ako dôvod pre nepriznanie práva na odpočet dane bolo v súdenej veci ustálené nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, nie zneužitie práva, resp. účasť sťažovateľa na daňovom podvode, a preto skúmanie vedomosti sťažovateľa o participácii na takomto úkone ani nebolo dôvodné. [pozn.: pre úplnosť kasačný súd dodáva, že jeho pozornosti neušlo konštatovanie krajského súdu v bode 58 napadnutého rozsudku, že rozsudkom krajského súdu sp. zn. 13S/93/2019, ktorý z časového hľadiska nasledoval po vydaní rozsudku sp. zn. 11S/115/2017, mala byť žaloba žalobcu zamietnutá, v skutočnosti však týmto rozsudkom boli rozhodnutia orgánov verejnej správy zrušené a o podanej kasačnej sťažnosti žalovaného nebolo zatiaľ kasačným súdom rozhodnuté.

Ako je však uvedené vyššie, v prípade, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH je „spochybnenie existencie tovaru“ (čo krajský súd napr. v bode 58 napadnutého rozsudku výslovne uviedol), nie je opodstatnené podrobnejšie hodnotiť obsah pojmu „trojstranný obchod“ - vo vzájomnej komparácii súdnych rozhodnutí. Ak sa totiž na základe vykonaného dokazovania ustáli právny záver o neexistencii tovaru, ktorý záver žalobca v kasačnej sťažnosti nenapadol, je irelevantné skúmať právnu povahu obchodovania s ním v akomkoľvek právnom režime (ak nebolo preukázané, že tovar viažuci sa ku konkrétnemu zdaniteľnému obchodu existuje).

50. Krajský súd sa predmetným rozsudkom (sp. zn. 13S/34/2017) zaoberal najmä v bode 57 napadnutého rozsudku, kde uviedol, že prvým rozsudkom v súdenej veci (sp. zn. 13S/34/ 2017) bolo správnym orgánom „uložené, aby zistili, či v danom prípade došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je potrebné na základe objektívnych skutkových okolností posúdiť, či žalobca vedel alebo mal vedieť, že sa svojím nákupom zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu na DPH a či prijal všetky opatrenia, ktoré od neho mohli byť rozumne požadované, aby zaistil, že jeho prijatie plnenia nepovedie k účasti na podvode. Ďalej krajský súd uložil správnym orgánom umožniť žalobcovi byť prítomný pri výsluchu svedka Tomáša Kuzmu a vysporiadať sa s tvrdením žalobcu o tom, že predložil v daňovom konaní fotodokumentáciu obchodovaného kryštálového cukru.

nepriznania práva na odpočet DPH. Podľa názoru kasačného súdu je takáto justičná reakcia na skoršie rozhodnutie vo veci primeraná jej okolnostiam. 51. Najvyšší správny súd pritom v uvedenom kontexte dopĺňa, že - tak, ako to vyplýva aj z bodu 57 napadnutého rozsudku (k tomu pozri aj bod 50 vyššie) - prvý rozsudok v súdenej veci (sp. zn. 13S/34/2017) neobsahoval právne záväzný názor krajského súdu o tom, že sa daňový subjekt dopustil daňového podvodu alebo konania majúceho povahu zneužitia práva na úseku DPH a že sa v ďalšom má skúmať (a odôvodňovať) konanie daňového subjektu v uvedenej právnej rovine. Naopak, krajský súd predmetným rozsudkom „iba“ inštruoval orgány verejnej správy k tomu, aby opätovne preskúmali, či konanie daňového subjektu vykazuje znaky daňového podvodu alebo zneužitia práva. Toto výslovne vyplýva z bodu 62 rozsudku sp. zn. 13S/34/2017, kde krajský súd uviedol: „62. Správny súd konštatuje, že je v prvom rade potrebné zistiť, či došlo k podvodu, resp. zneužívajúcemu konaniu a pokiaľ áno, tak je

. .]“. V ďalšom potom krajský súd v rozsudku sp. zn. 13S/34/ 2017 skonštatoval, že orgány verejnej správy majú oprávnenie skúmať, či sa daňový subjekt dopustil daňového podvodu, resp. zneužitia práva; ďalej prisvedčil sťažovateľovi v tom, že boli porušené jeho procesné práva v súvislosti s jeho účasťou na výsluchu svedka (a aj to bol napokon jeden z dôvodov, prečo krajský súd zrušil skoršie rozhodnutia správnych orgánov vo veci) a v závere uvedeného rozsudku zaviazal správny orgán, aby sa v novom konaní vysporiadal s fotodokumentáciou, ktorá mala byť v konaní produkovaná sťažovateľom.

52. Pri skúmaní predmetnej kasačnej námietky sťažovateľa nebolo možné naviac opomenúť, že rozsudok krajského súdu sp. zn. 13S/34/2017 bol vo veci vydaný ako prvý v poradí, pričom na základe neho boli v rámci ďalšieho konania uskutočnené správnymi orgánmi dodatočné procesné úkony a boli vydané nové administratívne rozhodnutia. Tieto boli predmetom nového (ďalšieho) súdneho prieskumu, v ktorom bol vydaný ďalší rozsudok vo veci (sp. zn. 11S/

53. Vychádzajúc z uvedených skutočností mal kasačný súd za to, že krajský súd v napadnutom rozsudku dostatočne odôvodnil vzťah medzi rozhodnutím sp. zn. 13S/34/2017 a súdenou vecou, pričom taktiež nie je možné neuviesť, že v kasačnej sťažnosti žalovaný opäť ani len v náznakoch nešpecifikoval, čo konkrétne týmto záverom krajského súdu vytýka.

Krajský súd totiž v napadnutom rozsudku poukázal na svoj skorší (v poradí prvý) rozsudok a uviedol, prečo nie je možné z neho vychádzať, pričom tento záver/názor krajského súdu sťažovateľ ani nenapadol. V súlade s vlastnou povahou kasačného konania, ale aj s prihliadnutím na ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít, v zmysle ktorej súd nie je povinný venovať sa v rozsudku (detailne) každej námietke účastníka konania (napr. sp. zn. I. ÚS 736/2016 - „Ústavný súd pripomína, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania (I. ÚS 241/07). Rovnako Európsky súd pre ľudské práva (ďalej aj ,,ESĽP“) pripomenul, že súdne rozhodnutia musia v dostatočnej miere uvádzať dôvody, na ktorých sa zakladajú (García Ruiz c. Španielsku z 21. 1. 1999). Judikatúra ESĽP

54. Zo všetkých dôvodov uvedených v bodoch 49 až 53 tohto rozsudku potom kasačný súd aj tento bod kasačnej sťažnosti žalobcu (týkajúci sa rozsudku krajského súdu - sp. zn. 13S/34/2017) vyhodnotil ako nedôvodný, keď ustálil, že v napadnutom rozsudku sa krajský súd vysporiadal s (i)relevanciou rozsudku sp. zn. 13S/34/2017 na súdenú vec a jej právne posúdenie, pričom vzhľadom na to, že v kasačnej sťažnosti žalobca svoju kasačnú námietku nedetailizoval, najvyšší správny súd sa s ňou nemohol vysporiadať adresnejšie ako tak, ako je to uvedené vyššie v tomto rozsudku. Záver podľa predchádzajúcej vety (nedostatočná konkrétnosť kasačnej sťažnosti) pritom najvyšší správny súd konštatuje aj vo vzťahu k ďalším dvom námietkam kasačného sťažovateľa, ktorým sa najvyšší správny súd venoval v bodoch 38 a nasl. tohto rozsudku (k tomu porovnaj aj argumentáciu sťažovateľa zosumarizovanú v bodoch 19 až 23 tohto rozsudku), čomu zodpovedá aj spôsob, ako sa s nimi najvyšší správny súd vysporiadal pre účely tohto rozsudku.

považovať za podstatnú vadu dopadajúcu na právo sťažovateľa na spravodlivý súdny proces. Rovnako otázku právneho vymedzenia inštitútu tzv. trojstranného obchodu krajský súd okrajovo zmienil v bode 54. napadnutého rozsudku a sťažovateľ podstatu týchto záverov v kasačnej sťažnosti nenapadol (len poukázal na odklon od rozsudku sp. zn. 11S/115/2017), preto ani túto otázku nie je možné považovať za podstatnú vadu napadnutého rozsudku. Kasačný súd zdôrazňuje, že tieto otázky sú v súdenej veci bez väčšej relevancie, a to práve vzhľadom na to, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH vo veci bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok, pri ktorých sú tieto parametre (otázky) bez významu.

56. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP). 57. O trovách konania rozhodol podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 a § 168 SSP, keď žalobca (ako kasačný sťažovateľ) v kasačnom konaní úspešný nebol a - žalovaný - hoci úspešný bol, najvyšší správny súd na jeho strane neidentifikoval okolnosti, ktoré by odôvodňovali postup podľa § 168 SSP („Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo

58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom kasačného súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.