4Sfk/87/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského (sudca spravodajca), v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): RAMAL s.r.o., so sídlom Beňadovo 20, Beňadovo, IČO: 45382115, právne zastúpený: BENČÍK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Aurela Stodolu 12, Prešov, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101901961/2021 zo dňa 07.10.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici, č. k. zn.:ZA-31S/192/2021 - 70 zo dňa 27. júla 2023, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Konanie pred správnym súdom

7. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018 „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom

8. Poukázal tiež na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015, podľa ktorého „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Preto je na správcovi dane vykonávajúcom

9. Správny súd konštatoval, že z dokladov predložených žalobcom v priebehu daňovej kontroly dňa 30.11.2020 vyplynulo, že si v účtovnom denníku uplatnil náklady v sume 670.150, 54 eur, uvádzajú sa v ňom pritom zápisy o výdavkoch spojených s vykonaním stavebných prác, resp. dodaním materiálu. Žalobca vyššie označené náklady deklaroval v podanom daňovom priznaní k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 (taktiež vo výkaze ziskov a strát za rok 2017), čím si svoju povinnosť tvrdenia splnil.

Iba tak mohol správca dane pristúpiť k verifikácii tvrdení uvádzaných žalobcom a vykonať šetrenie vo veci oprávnenosti ním uplatnených výdavkov. Samotné predloženie účtovných záznamov bez pripojenia dodávateľských faktúr viažucich sa k nim nemožno považovať za relevantný dôkaz svedčiaci záveru o preukázaní, že uplatnené výdavky deklarované v účtovníctve žalobcu možno považovať za daňové výdavky spĺňajúce kritéria v zmysle § 2 písm. i) a § 21 ods. 1 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“). Nepredloženie potrebných dokladov - faktúr je tak spojené s nemožnosťou preverenia predmetu uplatnených výdavkov, ktoré môže vyústiť aj do určenia dane podľa pomôcok podľa § 48 a § 49 daňového poriadku.

Obdobný prístup žalobcu možno badať i v tom, že nevyužil ani možnosť oboznámiť sa so zistenými skutočnosťami z daňovej kontroly s možnosťou vyjadrenia sa k ním podľa § 45 ods. 1 písm. f) Daňového poriadku .

Nepredloženie požadovaných faktúr žalobcom tak viedlo daňové orgány k neuznaniu ním uplatnených výdavkov, keď nebolo preukázané, že ide o náklady riadne zaúčtované v nákladoch žalobcu a spĺňajúce podmienky daňových nákladov v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ teda žalobca účtoval bez toho, aby disponoval potrebnými dokladmi, nepostupoval ani v súlade s § 8 ods. 1 zákona

11. Správny súd neakceptoval argumentáciu žalobcu, že deklaroval vynaloženie výdavkov na stavbu bytového domu, a nakoľko bytový dom stojí, museli mu vzniknúť i výdavky, ktoré však správca dane spochybnil, resp. že bolo potrebné dokazovanie zamerať na existenciu materiálneho plnenia. Tým, že žalobca požadované faktúry nepredložil, správcovi dane neumožnil následne verifikovať tvrdenia žalobcu v predložených dokladoch (aj v kontexte ním navrhnutých dôkazov). Bez predloženia požadovaných dokladov spôsobilých preveriť predmet vynaložených nákladov (na účely posúdenia toho, či ich možno považovať za vecné vynaložené, preukázané a zaúčtované daňové výdavky) bol zjavne oslabený význam zaoberať sa v procese dokazovania otázkou, či bytový dom reálne stojí, alebo nie. Úvahy žalobcu o nedostatočnom zistení skutkového stavu s požiadavkou na doplnenie dokazovania tak v danej situácii strácajú na význame. V nadväznosti na to, je potrebné prisvedčiť i argumentácii žalovaného o nedôvodnosti námietky žalobcu týkajúcej sa výnosov v súvislosti s nákladmi, keďže na podklade žalobcom predložených dokladov - pri absencii faktúr, nebolo preukázané, čo bolo predmetom uplatnených výdavkov, v dôsledku čoho nebolo možné posúdiť ani ich súvislosť s celkovou hospodárskou činnosťou žalobcu.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

Sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje so závermi správneho súdu uvedenými v napadnutom rozsudku, pričom zotrval na tvrdeniach pertraktovaných v správnej žalobe. 14. Sťažovateľ tvrdil, že si v daňovej kontrole a následnom vyrubovacom konaní splnil vlastnú dôkaznú povinnosť a správcovi dane predložil doklady, ktorými preukázal uplatnené

15. Napadnutý rozsudok je podľa názoru sťažovateľa rámcový, stručný, arbitrárny a nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Správny súd sa nevysporiadal sa s námietkami sťažovateľa dostatočným spôsobom, pretože vo všetkých prípadoch sa stotožnil s argumentmi správcu dane a žalovaného bez toho, aby posúdil oprávnenosť tvrdení a dôkazov predložených sťažovateľom v daňovom konaní.

Vždy je rozhodujúce posúdenie ekonomického charakteru jednotlivých plnení, ktoré sú obsahom právneho úkonu a ktoré súvisia s kauzou právneho úkonu, t. j. bezprostredným hospodárskym cieľom, pre ktorý záväzok vznikol.

To síce neznamená, že ťarcha vykonania dôkazov je len na ňom, ale na druhej strane musí mať k dispozícii všetky podklady potrebné k vydaniu objektívneho daňového rozhodnutia. 18. V tejto súvislosti sťažovateľ uviedol, že práve navrhované dôkazy by vyvrátili pochybnosti správcu dane. Nevykonaním miestneho zisťovania a verifikovania priamo na mieste výkonu stavebných prác, či je stavba „Bytový dom“ ul. Profesora Sáru v Banskej Bystrici postavená a bez výsluchu navrhovaného svedka došlo zo strany finančných orgánov k odňatiu daňovej spravodlivosti sťažovateľovi ako daňovému subjektu. Preto boli konštatovania správneho súdu v napadnutom rozsudku nepresvedčivé, nebol zistený skutkový stav dostatočným spôsobom. 19.

Totiž, ak podľa správcu dane a žalovaného nevznikli výdavky (náklady), potom sťažovateľ nemohol žiadnu stavbu postaviť a teda nemal prečo dosiahnuť ani výnosy. Žalobca namietal, že správny súd sa nevysporiadal so skutočnosťou, na ktorú v žalobe poukazoval a síce, že keďže správca dane nespochybnil výnosy sťažovateľa, potom je logické, že nemôžu byť spochybnené ani výdavky žalobcu, ktoré priamo súviseli s dosiahnutými výnosmi. 20. Žalovaný sa k kasačnej sťažnosti vyjadril podaním zo dňa 09.112023 Napadnutý rozsudok považoval za vecne správny. Navrhol kasačnú ťažnosť zamietnuť.

21. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

25. Podľa § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov, daňovým výdavkom sa rozumie výdavok (náklad) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov preukázateľne vynaložený daňovníkom, zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka alebo zaevidovaný v evidencii daňovníka podľa § 6 ods. 11 pričom pri využívaní majetku, ktorý môže mať charakter osobnej potreby a s ním súvisiacich výdavkov (nákladov), je daňový výdavok uznaný len v pomernej časti podľa § 19 ods. 2 písm. t), v akej sa používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 17 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov, výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške.

29. Podľa § 6 ods. 1, 2 zákona o účtovníctve, účtovná jednotka je povinná doložiť účtovné prípady účtovnými dokladmi (§ 10 https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/SK/ZZ/ 2002/431/?ucinnost=07.10.2021). Účtovanie účtovných prípadov v účtovných knihách vykoná účtovná jednotka účtovným zápisom iba na základe účtovných dokladov.

Podľa § 10 ods. 1 zákona o účtovníctve, účtovný doklad je preukázateľný účtovný záznam, ktorý musí obsahovať a) slovné a číselné označenie účtovného dokladu, b) obsah účtovného prípadu a označenie jeho účastníkov, c) peňažnú sumu alebo údaj o cene za mernú jednotku a vyjadrenie množstva, d) dátum vyhotovenia účtovného dokladu, e) dátum uskutočnenia účtovného prípadu, ak nie je zhodný s dátumom vyhotovenia, f) podpisový záznam osoby (§ 32 ods. 3 https://www.slov-lex.sk/ezbierky/pravne-predpisy/ SK/ZZ/2002/431/?ucinnost=07.10.2021) zodpovednej za účtovný prípad v účtovnej jednotke a podpisový záznam osoby zodpovednej za jeho zaúčtovanie, g) označenie účtov, na ktorých sa účtovný prípad zaúčtuje v účtovných jednotkách účtujúcich v sústave podvojného účtovníctva, ak to nevyplýva z programového vybavenia.

34. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. 35. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 36. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom. 37. Predmetom kasačného konania v danej veci bol rozsudok správneho súdu opísaný v časti II odôvodnenia tohto rozhodnutia, ktorým podľa § 190 SSP zamietol žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101901961/2021 zo dňa 07.10.2021, ktorým žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101083120/2021 zo dňa 22.6.2021. Správca dane podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku žalobcovi (sťažovateľovi) vyrubil rozdiel dane na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 v sume 119.409,23 eur, s tým, že daň vyrubená podaným riadnym daňovým priznaním, doručeným dňa 06.06.2018 predstavovala sumu 2.880 eur, daň zistená správcom dane sumu 122.289,23 eur a rozdiel dane v sume 119.409, 23 eur. 38. Z administratívneho spisu vyplýva, že sťažovateľ v účtovnom denníku uplatnil náklady v sume 670.150,54 eur. K predmetným uplatneným nákladom v základe dane z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2017 sťažovateľ nepredložil faktúry, resp. obdobné účtovné doklady. Podľa zápisov v účtovnom denníku zo dňa 31.12.2017 a hlavnej knihe boli výdavky vynaložené na stavebné práce a stavebný materiál. Daňovou kontrolou bolo zistené, že sťažovateľ si v roku 2017 v účtovnom denníku uplatnil náklady z faktúr, ktoré sa však nenachádzali v účtovníctve za rok 2017. Sťažovateľ bol počas daňovej kontroly viackrát pasívny, nereagoval riadne a včas na výzvy správcu dane. Správca dane za účelom preverenia dodávateľsko - odberateľských vzťahov v súvislosti s výkonom daňovej kontroly predvolal sťažovateľa na deň 25.2.2021, pričom sa sťažovateľ na ústne pojednávanie nedostavil.

Predmetom zmluvy bolo zhotovenie diela - stavba, Bytový dom - ulica Profesora Sáru, v Banskej Bystrici. V zmluve bol určený čas dokončenia prác na diele najneskôr do 15.11.2013 a odovzdanie diela do 10 dní od dokončenia prác na diele. Správcovi dane boli predložené tiež listina zo dňa 17.02.2016 (zmluva o dielo - návrh na doriešenie zmluvného vzťahu) vypracovaná žalobcom a spoločnosťou es site, spol. s r.o. a nepodpísaná listina (dohoda o urovnaní) znejúca na oba skôr uvedené subjekty. Žalobca predložil kópiu preberacieho protokolu zo dňa 31.12.2017, kde ako preberajúci (odberateľ) je uvedená spoločnosť es site, spol. s r.o.

42. Zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti určeniu dane správcom dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov.

Povinnosťou daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. 1/1993 Z. z. o Zbierke zákonov Slovenskej republiky zverejnené v Zbierke zákonov.

45. Kasačný súd sa v intenciách súhrnu námietok uvádzaných v kasačnej sťažnosti venoval pozornosť otázke oprávnenosti sťažovateľom uplatňovaných výdavkov a ich preukázaniu. Dôveryhodnosť každej obchodnej a účtovnej operácie sa odvíja od jej ekonomického zmyslu, ktorý daňový subjekt sleduje. Tento ekonomický dôvod či podnikateľský zámer by mal byť z dokladov zrejmý, resp. ľahko vysvetliteľný. Daňový subjekt, ktorý si uplatňuje právo na odpočítanie dane, musí vedieť preukázať, že k zdaniteľnému obchodu skutočne došlo a že tento obchod použil na účely svojho podnikania ako platiteľ.

Je potrebné vysvetliť, akú podnikateľskú príležitosť daňový subjekt sledoval, keďže podnikaním nie je vytváranie viac či menej hodnoverných daňových a účtovných dokladov, ale sústavná činnosť uskutočňovaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dlhu dosiahnutie zisku (§ 2 Obchodného zákonníka).

48. Preto pokiaľ má byť výdavok podnikateľa (daňovníka) vynaložený za tovar lebo službu daňovým výdavkom - skutočnosti, ktorá má nepochybný vplyv na správne určenie dane, má daňový subjekt nenahraditeľnú povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce bez dôvodných pochybností v prvom rade reálnosť dodania tovaru a služby spojených s výdavkom, teda to, že bol takýto výdavok preukázateľne vynaložený daňovníkom a zaúčtovaný v účtovníctve daňovníka a v druhom rade má povinnosť predložiť dôkazy preukazujúce bez dôvodných pochybností, že takýto výdavok bol vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podnikateľa (daňovníka).

50. Správca dane v daňovom konaní vykonáva dokazovanie tým spôsobom, že sa zameriava na preukázanie skutočností pre správne určenie daňovej povinnosti, pričom daňový subjekt je zaťažený dôkazným bremenom. V daňovom konaní (pri dôkaznej povinnosti daňovníka) platí prejednávacia zásada a nie vyhľadávacia (vyšetrovacia). Povinnosťou správcu dane, pokiaľ ide o nároky uplatnené platiteľom, je tieto prerokovať, umožniť platiteľovi ich existenciu z právne významných hľadísk preukázať, pričom sám má zabezpečiť len tie dôkazy, ktoré podľa zákona nemá povinnosť predložiť platiteľ. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že zdaniteľné obchody skutočne prijal tak, ako ich deklaruje v podaných daňových priznaniach.

52. Popri tom je treba zdôrazniť, že dôkazné bremeno na preukázanie skutočností majúcich vplyv na správne určenie dane a na ktorých preukázanie bol daňový subjekt vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, zaťažuje daňovníka. Závery daňových orgánov, že v danom prípade žalobca takéto dôkazné bremeno neuniesol a že si uplatňuje nárok na odpočet dane bez toho, aby mu pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, boli podľa názoru súdu v súlade so zákonom.

54. Pre splnenie zákonných podmienok pre uznanie daňového výdavku a následne určenie správnej výšky základu dane nepostačuje, ak daňovník deklaruje prijatie dodávky tovaru alebo služby len preukázaním daňového dokladu ako je napr. faktúra alebo dodací list.

Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane tak, ako bola uvedená v hlásení (daňovom priznaní). 55.

56. K rozloženiu dôkazného bremena kasačný súd uvádza, že správca dane je oprávnený a zároveň povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly a iných procesných postupov zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti. Z uvedeného dôvodu sa pri tejto činnosti správcu dane predchádzajúcej vyrubeniu daňovej povinnosti autoritatívnym spôsobom formou rozhodnutia uplatňuje dôsledná aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov správcom dane spolu so zásadou objektívnej pravdy vo vzťahu k potrebným zisteniam. Dokazovanie v daňovom konaní nie je založené výlučne na uplatňovaní zásady vyhľadávacej, ale v závislosti od priebehu dokazovania i na vzájomnom prelínaní s uplatňovaním zásady prejednávacej, ktorá zdôrazňuje dôkaznú povinnosť daňového subjektu týkajúcu sa jeho tvrdení. V daňovom konaní ťažisko dôkazného bremena je na daňovom subjekte.

58. Z administratívneho spisu vyplynulo, že sťažovateľ nepredložil účtovné doklady (§ 10 zákona o účtovníctve) ako základný predpoklad identifikácie jeho dodávateľov a sumy ako podkladu pre vyrubenie dane resp. daňového výdavku. Bez existencie účtovných dokladov (napr. faktúra, zjednodušený daňový doklad, príjmový doklad a pod.) nie je možné určiť daňový výdavok, nie je možné ani určiť dodávateľa a verifikovať uskutočnenie dodania tovaru alebo služby. V neposlednom rade nie je možné posúdiť, či bol výdavok vynaložený v súvislosti s ekonomickou činnosťou daňovníka. Možno zhrnúť, že bez daňového dokladu (faktúry) nie je možné nijako posúdiť a hlavne akceptovať oprávnenosť výdavku a považovať ho za daňový výdavok v zmysle § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov. Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že v príslušnom zdaňovacom období vynaložil výdavky, nevedel nijako preukázať, že skutočne vynaložil akúkoľvek sumu výdavkov. Sťažovateľ v daňovom konaní nepredložil žiaden dôkaz (záznam) o svojej obchodnej aktivite, z ktorej by mu vyplynul daňový výdavok.

59. Postupom daňových orgánov nebola odňatá sťažovateľovi ako účastníkovi daňového konania možnosť konať pred týmito orgánmi. Správca dane v priebehu výkonu daňovej kontroly postupoval v súlade so všeobecne záväznými predpismi v zmysle § 3 daňového

Malo by byť v záujme daňového subjektu, aby si zaobstaral dostatok dôkazov, ktorými by bol schopný preukázať reálne uskutočnenie dodania tovaru alebo služby a to z toho dôvodu, že je zaťažený dôkaznou povinnosťou, ktorú mu ukladá § 24 ods. 1 daňového

61. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 22. januára 2025