4Sfk/90/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): eustream, a.s., Votrubova 11/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35910712, právne zastúpený: Advokátska kancelária MENKE LEGAL s.r.o., so sídlom Gorkého 3, 811 01 Bratislava, IČO: 47258799 proti žalovanému: Úrad pre vybrané hospodárske subjekty, Radlinského 37, 817736 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 102749646/2019 zo dňa 28.11.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/23/2020 - 120 zo dňa 23. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/23/2020 - 120 zo dňa 23.02 2022 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102749646/2019 zo dňa 28.11.2019 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie. II. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym orgánom

V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že Daňový poriadok rozlišuje tzv. obligatórne prerušenie daňového konania, kedy správca dane (odvodu) konanie preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke a tzv. fakultatívne prerušenie daňového konania, kedy zákon prerušiť konanie správcovi dane (odvodu) priamo neprikazuje, ale dáva mu možnosť konanie prerušiť v prípade, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

povinnosť. Z toho možno odvodiť, že žalovanému správnemu orgánu zo za´kona nevyply´vala povinnostˇ predmetné daňové konanie prerušiťˇ, a teda do^vodom prerusˇenia konania nebola ota´zka, ktoru´ by správny orgán nemohol v tomto konani´ samostatne riesˇitˇ ako predbezˇnu´ ota´zku. 3.

4. Výber, resp. voľba z právnym predpisom na výber daných jednotlivých procesných opatrení slúžiacich účelu racionálnej organizácie postupu administratívneho (daňového) konania je na správnom orgáne (žalovanom), ktorý je pri vedení konania povinný podriadiť svoje jednotlivé úkony predovšetkým zákonnej požiadavke rýchlej a účinnej ochrany fiškálnych záujmov Slovenskej republiky ale aj práv účastníka konania (regulovanej osoby v zmysle zákona č. 235/2012 Z. z.). Významným hľadiskom je preto aj zásada hospodárnosti konania, z čoho vyplýva, že správny orgán je povinný najskôr urobiť iné vhodné opatrenia dostupnými procesnými prostriedkami a až keď tieto zlyhajú, alebo nemá takéto prostriedky k dispozícii, môže konanie prerušiť.

6. Správny súd mal za to, že hoci Daňový poriadok vzhľadom na povahu otázky, ktorú bolo podľa žalovaného potrebne´ predbežne vyriešiť, neukladal v danej veci žalovanému povinnosť daňové konanie prerušiť, nemožno podľa názoru správneho súdu považovať za rozporné so zákonom, pokiaľ žalovaný medzi, po prvé, vlastným predbežným posúdením uvedenej otázky alebo, po druhé, prerušením konania a vyčkaním na vyriešenie tejto otázky v konaní o výške odvodu, zvolil druhú z týchto možností. Vo všeobecnosti totiž nemožno z hľadiska zachovania práva účastníka administratívneho konania na spravodlivé prejednanie veci v princípe hľadať rozdiel medzi procesným postupom spocˇi´vaju´cim v prerusˇeni´ konania, pocˇas ktore´ho sa nevykona´vaju´ úkony, neplynu´ lehoty a cˇaka´ sa na odpoveď riešenú v inom konaní a procesny´m postupom spocˇi´vaju´cim v inom vhodnom opatreni´, v prípade ktorého sa konanie bez jeho prerušenia zameriava aj na riešenie takejto pre konanie relevantnej otázky.

ustanovenia daňového poriadku. 8. Ako vyplýva z ustanovení zákona č. 235/2012 Z. z., regulovaná osoba je povinná doručiť správcovi odvodu do konca odvodového obdobia, za ktoré jej vznikne povinnosť platiť odvod v ktorom okrem iného uvedie výšku odvodu, ktorú je povinná platiť a na základe tohto oznámenia aj má zaplatiť odvod v lehote určeného zákonom.

9. Z vyššie uvedeného podľa názoru krajského súdu vyplýva, že odvod je splatný na základe jeho vyrubenia, čo je skutočnosť založená buď oznámením povinnej osoby alebo rozhodnutím správcu odvodu. Regulovaná osoba je povinná zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je povinná platiť odvod, ak bol odvod vyrubený na základe písomného oznámenia a pokiaľ je regulovaná osoba povinná platiť odvod na základe rozhodnutia, má tak urobiť počnúc odvodovým obdobím nasledujúcim po kalendárnom mesiaci, v ktorom jej bolo takéto rozhodnutie doručené.

Preto, pre účely konania o žiadosti, konanie o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia patriace do roku 2013 podľa § 9 zákona č. 235/2012 Z. z. nie je konaním o inej skutočnosti rozhodujúcej pre vydanie rozhodnutia žalovaným. Podľa názoru súdu však žalobca účelovo oddelil konanie o preplatku na jednej strane a konanie o výške odvodovej povinnosti určenej správcom odvodu resp. súčtu odvodov vypočítaných správcom odvodu na strane druhej.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

12. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ uviedol, že záver správneho súdu, v zmysle ktorého Úrad údajne mohol konanie v rámci svojej voľnej úvahy podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku prerušiť (nakoľko nové, druhé konanie o zúčtovaní odvodov za odvodové obdobia v roku 2013 podľa § 9 Zákona o osobitnom odvode údajne predstavuje konanie o skutočnosti ,,rozhodujúcej“ pre rozhodnutie o Žiadosti) je zmätočný, neudržateľný a nezákonný, a to z nasledovných dôvodov. 13.

14. Zákon o osobitnom odvode medzi ,,preplatkom zo zúčtovania odvodov“ podľa § 9 ods. 3 zákona o osobitnom odvode a ,,preplatkom na odvode“ podľa § 10 ods. 4 zákona o osobitnom odvode jasne rozlišuje. Preplatok zo zúčtovania odvodov podľa § 9 ods. 3 zákona o osobitnom odvode predstavuje kladný rozdiel súčtu odvodov zaplatených povinnou osobou za odvodové obdobia patriace do príslušného účtovného obdobia a súčtu odvodov vypočítaných správcom odvodu za tieto odvodové obdobia v rámci zúčtovania odvodov. O výsledku zúčtovania Úrad vydáva rozhodnutia podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode.

16. Sťažovateľ zdôraznil, že v prerušenom konaní nežiadal o vrátenie preplatku zo zúčtovania odvodov podľa § 9 ods. 3 Zákona o osobitnom odvode (na ktorý odkazuje Správny súd a Úrad), ale o vrátenie preplatku na odvode v zmysle § 10 ods. 4 prvej vety zákona o osobitnom odvode, teda o vrátenie sumy platby prevyšujúcej v danom čase splatný odvod. V tomto prípade išlo konkrétne o sumu zaplatenú na základe právoplatne zrušeného právneho titulu (pôvodného Rozhodnutia o zúčtovaní). 17.

poriadku. Naopak, tieto konania spolu vôbec nesúvisia. 18. Konanie o zúčtovaní odvodov sťažovateľa za rok 2013 tak bolo pre posúdenie Žiadosti (a povinnosti vrátenia Dlžnej sumy) právne irelevantné, a teda nemohlo predstavovať konanie ,,o skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia“ o Žiadosti. Správny súd tým, že (nerozlišovaním medzi právnymi kategóriami ,,preplatku zo zúčtovania odvodov“ a ,,preplatku na odvode“) dospel k opačnému záveru, vec nesprávne právne posúdil (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP). Súčasne, správny súd sa nesprávne a nedôvodne odklonil od vyššie uvedenej rozhodovacej praxe (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP). 19.

20. Sťažovateľ považuje tvrdenia správneho súd, v zmysle ktorých konštatovanie daňového preplatku je možné iba na základe rozhodnutia o výške preplatku samostatne preskúmateľného súdom za názor, ktorý nemá žiaden zákonný podklad ani oporu.

nehovorí. Výška daňového preplatku v konaní o žiadosti o vrátenie daňového preplatku nie je ani otázka právna, ale otázka faktická. Správca dane v takom konaní iba zisťuje faktickú výšku, o koľko zaplatená daň prevyšuje daň splatnú. Závery správneho súdu preto odporujú samotnému nastaveniu režimu daňových preplatkov v § 79 Daňového poriadku (na ktorého primerané použitie pri preplatku na odvode odkazuje § 10 ods. 4 zákona o osobitnom odvode).

V zmysle § 79 ods. 2 Daňového poriadku, Úrad neoprávnene zadržiaval peňažné prostriedky Spoločnosti zodpovedajúce dlžnej sume a disponoval nimi minimálne od 4. decembra 2019 (kedy uplynula lehota 30 dní od doručenia Žiadosti) do dňa, kedy bola nová suma údajného nedoplatku zo zúčtovania odvodov určená Druhým rozhodnutím o zúčtovaní

Postup, ktorý Úrad zvolil, nemal oporu v zákone a aj vo svetle týchto dôvodov je napádaný rozsudok zmätočný a nesprávny. Správny súd vec nesprávne právne posúdil (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), v dôsledku čoho zaťažil napádaný rozsudok nezákonnosťou. 26. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), keď vo veci v zmysle ust. § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 28. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/23/ 2020 - 120 zo dňa 23.02.2022, ktorým tento podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102749646/2019 zo dňa 28.11.2019, ktorým Úrad pre vybrané hospodárske subjekty podľa ust. § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. v znení neskorších predpisov prerušil daňové konanie vo veci žiadosti zo dňa 04.11.2019 o vrátenie preplatku zo zúčtovania odvodov podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o osobitnom odvode z podnikania v regulovaných odvetviach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013 v sume 74785087,66 eur daňovému subjektu eustream, a. s. 29. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca odvodu vydal dňa 30.10.2014 rozhodnutie č. 9900399/5/4785973/2014/Ral, ktorým vykonal zúčtovanie osobitného odvodu žalobcu z podnikania v regulovaných odvetviach podľa zákona o osobitnom odvode za odvodové obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013, ktorým žalobcovi vyrubil nedoplatok na odvode vo výške 74785087,66 eur. Sťažovateľ dlžnú sumu riadne uhradil dňa 18.11.2014. Proti rozhodnutiu správcu odvodu podal žalobca námietku, o ktorej rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 11000301/1/5364582014/4985 zo dňa 05.12.2014, ktorým rozhodnutie správcu odvodu potvrdil. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobcu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/235/14 - 31, ktorým napadnuté rozhodnutie Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky č. 11000301/1/ 5364582014/4985 zo dňa 05.12.2014 v spojení s rozhodnutím Daňového úradu pre vybrané subjekty č. 990399/54785973/2014/Ral zo dňa 30.10.2014 zrušil podľa ust. § 250j ods. 2 písm. a), DOSP a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súčasne uložil žalovanému povinnosť žalobcovi (sťažovateľovi) náhradu trov konania. Voči tomuto rozsudku bolo podané odvolanie, o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok č. k. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31. júla 2019 tak, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok Krajského súdu v Bratislave č. k. 2S/235/14 - 431, 2S 43/15 - 431 zo dňa 14.10.2015 potvrdil. Súčasne žalovanému uložil povinnosť nahradiť náhradu trov odvolacieho konania. 30. Následne žiadosťou zo dňa 04.11.2019 požiadal sťažovateľ žalovaného o vrátenie predmetnej sumy preplatku a to na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. V konaní o vrátení preplatku zo zúčtovania odvodov za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia od 01.01.2013 do 31.12.2013 rozhodol Úrad pre vybrané hospodárske subjekty rozhodnutím zo dňa 28.11.2019 č. 102749646/2019 tak, že konanie o vrátenie preplatku prerušil (toto rozhodnutie je predmetom kasačného konania).

31. V správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy sa môžu za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde (§2 ods. 1, 2 SSP).

Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúceho vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd teraz skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.

36. Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Bratislave, po oboznámení sa s obsahom administratívneho spisu konštatoval, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

38. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba je povinná na základe písomného oznámenia podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5, podľa odseku 3 alebo na základe rozhodnutia podľa odseku 4 zaplatiť odvod za každé odvodové obdobie do konca toho odvodového obdobia, za ktoré je povinná platiť odvod.

40. Podľa § 8 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. ak dôjde k zmene sumy základu odvodu, je regulovaná osoba do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mala povinnosť podať daňové priznanie, alebo ak táto zmena nemá vplyv na povinnosť podať daňové priznanie, do konca kalendárneho mesiaca po mesiaci, v ktorom sa dozvedela, že došlo k zmene sumy základu odvodu, povinná doručiť správcovi odvodu písomné oznámenie, v

41. Podľa § 8 ods. 4 zákona č. 235/2012 Z. z. ak výška odvodu uvedená v písomnom oznámení podľa § 3 ods. 2, § 13 ods. 2, ods. 5 alebo podľa odseku 3 nie je vypočítaná podľa tohto zákona, správca odvodu vydá rozhodnutie, v ktorom určí výšku odvodu.

Regulovaná osoba je povinná v lehote na predloženie účtovnej závierky podľa prvej vety predložiť správcovi odvodu písomné oznámenie na zúčtovanie odvodov, v ktorom uvedie a) výsledok hospodárenia, b) koeficient na účel výpočtu základu odvodu podľa § 5 ods. 5, c) základ odvodu podľa § 5 ods. 1, d) sumu zaplatených odvodov za odvodové obdobia patriace do príslušného účtovného

Podľa § 9 ods. 3 zákona č. 235/2012 Z. z. kladný rozdiel súčtu odvodov zaplatených podľa odseku 1 a súčtu odvodov vypočítaných správcom odvodu podľa odseku 2 je preplatkom zo zúčtovania odvodov. 45.

Podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. o výsledku zúčtovania odvodov správca odvodu vydá do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom mu bola predložená účtovná závierka a oznámenie podľa odseku 1, rozhodnutie o zúčtovaní odvodov, v ktorom uvedie výšku preplatku zo zúčtovania odvodov alebo výšku nedoplatku zo zúčtovania odvodov. 47.

Vydaním nového rozhodnutia o zúčtovaní odvodov sa pôvodné rozhodnutie o zúčtovaní odvodov ruší. 48. Podľa § 9 ods. 7 zákona č. 235/2012 Z. z. regulovaná osoba je povinná zaplatiť nedoplatok zo zúčtovania odvodov do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia o zúčtovaní odvodov.

50. Podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku na účely tohto zákona sa rozumie daňovým preplatkom suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň. 51. Podľa § 55 ods. 6 Daňového poriadku správca dane platbu daňového subjektu neoznačenú podľa odseku 4 použije v tomto poradí: a) na úhradu daňovej pohľadávky na dani, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, b) na úhradu daňového nedoplatku na dani, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, c) na úhradu splatného preddavku na daň, na ktorú bola platba určená, s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby, d) na úhradu exekučných nákladov a hotových výdavkov, daňovej pohľadávky na inej dani, daňového nedoplatku na inej dani, splatného preddavku na daň na inej dani, nedoplatku na cle, pohľadávky na iných platbách a nedoplatku na iných platbách s najstarším dátumom splatnosti v čase prijatia platby.

úrad. 53. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

55. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní

57. Najvyšší správny súd po oboznámení sa s obsahom administratívneho a súdneho spisu konštatoval, že námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti sú dôvodné. Spornou otázkou medzi účastníkmi konania bola otázka vzniku povinnosti vrátenia dlžnej sumy ako preplatku na odvode podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z .z. v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o vrátenie preplatku a s tým súvisiacu otázku možnosti fakultatívneho prerušenia daňového konania vo veci žiadosti o vrátenie preplatku podľa § 61 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z.

59. S týmto právnym názorom sa senát najvyššieho správneho súdu nestotožnil. 60. V kasačnom konaní je rozsah kasačnej sťažnosti určovaný obsahom kasačných dôvodov, ktorým je kasačný súd pri svojom rozhodovaní viazaný (§ 445 SSP). Kasačný súd sa preto sústredil na kasačné dôvody, tak ako boli uvedené žalobcom a z ktorých vyplýva, že (a) žalobca mal za to, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok vychádza v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP z nesprávneho právneho posúdenia veci spočívajúceho v nesprávnej aplikácii a interpretácii ustanovení Zákona o osobitnom odvode a Daňového poriadku, (b) žalobca ďalej považoval za naplnený aj dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP spočívajúci v nepreskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu a (c) podľa žalobcu sa správny súd v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP nedôvodne odklonil od rozhodovacej praxe kasačného (najvyššieho) súdu. Kasačný súd sa stotožnil s námietkou sťažovateľa ohľadom nesprávneho právneho posúdenia veci.

62. Právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav.

64. V preskúmavanej veci prebiehalo daňové konanie podľa § 79 Daňového poriadku, t. j. konanie vo veci podanej žiadosti o vrátenie daňového preplatku, v rámci ktorého platí najmä, že ak nemožno daňový preplatok použiť podľa §55 ods. 6 a ods. 7 správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie.

66. Podľa § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku je výlučne na úvahe správcu dane či daňové konanie preruší avšak je nevyhnutné aby svoju voľbu medzi viacerými do úvahy prichádzajúcimi procesnými postupmi a ich cieľmi racionálne zdôvodnil.

67. Správny súd v Bratislave považoval dôvod na fakultatívne prerušenie daňového konania za naplnený nakoľko okrem konania o žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku stále prebiehalo konanie o určenie nedoplatku za odvodové obdobia patriace do účtovného obdobia roku 2013 na základe zúčtovania odvodov podľa § 9 ods. 5 zákona o osobitnom odvode.

68. Právna otázka vzniku povinnosti vrátenia dlžnej sumy ako daňového preplatku podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku sa podľa kasačného súdu odvíja od samotnej podstaty a zákonnej definície daňového preplatku, ktorou sú determinované parametre vstupujúce do jeho výpočtu.

70. V danom prípade žalobca uhradil sumu vyrubeného odvodu dňa 18.11.2014 avšak právny titul (rozhodnutie správcu odvodu), na základe ktorého sumu odvodu uhradil zanikol na základe právoplatného rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2S 235/14-431, 2S 43/15-431 zo dňa 14.10.2015. Uhradená suma tak predstavovala platbu z právneho titulu, ktorý bol z dôvodu jeho nezákonnosti zrušený, pričom kasačný súd poukazuje na ustanovenie § 79 ods. 5 Daňového poriadku, ktoré takúto sumu považuje za daňový preplatok.

71. Z uvedeného vyplýva, že suma uhradená žalobcom dňa 18.11.2014 vo výške 74.785.087,66 € sa právoplatným zrušením rozhodnutia správcu odvodu (rozhodnutie č. 9900399/5/4785973/2014/Ral zo dňa 30.10.2014) stala ex lege daňovým preplatkom a ku dňu podania žiadosti o jej vrátenie bolo potrebné uvedenú platbu posúdiť v zmysle ustanovenia § 10 ods. 4 prvá veta zákona o osobitnom odvode.

73. Kasačný súd preto považuje za potrebné korigovať právny názor správneho súdu uvedený v bode 81 napadnutého rozsudku v tom zmysle, že v danom prípade suma platby uskutočnená žalobcom dňa 18.11.2014 nepredstavovala po právoplatnosti rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžf/1/2019 zo dňa 31.07.2019 parameter vstupujúci do zúčtovania odvodov podľa § 9 zákona o osobitnom odvode. S ohľadom na túto skutočnosť kasačný súd nepovažuje za správny záver správneho súdu v napadnutom rozhodnutí (bod 83), podľa ktorého sa nemožno stotožniť, že odpadol dôvod na úhradu osobitného odvodu, keďže k zúčtovaniu odvodov môže dôjsť až po skončení konania o výške osobitného odvodu.

75. V tomto smere správca odvodu mal postupovať v zmysle § 13 ods. 3 Daňového poriadku a predmetnú žiadosť (podanie) posúdiť z hľadiska obsahu ako žiadosť o vrátenie preplatku na odvode. Z podanej žiadosti žalobcu bolo pritom zrejmé kto ju podáva, v akej veci, čo sa navrhuje, ako aj jej dôvody. Podaná žiadosť žalobcu zo dňa 04.11.2019 bola teda spôsobilá na prerokovania a z jej obsahu bolo zrejmé, že žalobca požadoval vrátenie sumy preplatku vo výške 74.785.087,66 Eur. Právne posúdenie o aký druh preplatku sa jedná bolo v právomoci správcu odvodu.

77. Ustanovenie § 10 ods. 4 zákona o osobitnom odvode totiž výslovne definuje preplatok na odvode v zhode s definíciou daňového preplatku (§2 písm. d) Daňového poriadku) a naviac používa aj pojem preplatku zo zúčtovania odvodov (§ 9 ods. 3 zákona o osobitnom odvode).

nevydáva. 80. Predmetom súdneho prieskumu bola pritom otázka, či v dobe podania žiadosti žalobcu o vrátenie preplatku zo dňa 04.11.2019 existovala relevantná skutočnosť, ktorá znemožňovala ukončiť konanie o vrátení preplatku niektorým z troch vyššie uvedených spôsobov a ktorá zakladala racionálny dôvod pre prerušenie konania o vrátení preplatku.

Kasačný súd je názoru, že suma daňového preplatku predstavovala sumu, ktorej právny dôvod pominul a nepredstavovala „odvod“, ktorý by vstupoval do zúčtovania odvodov v zmysle § 9 zákona o osobitnom odvode. Uvedené napokon potvrdzuje aj skutočnosť, že správca odvodu vydal nové rozhodnutie č. 101101563/2020 o zúčtovaní odvodov, ktorým podľa § 9 ods. 5 zákona č. 235/2012 Z. z. opäť určil nedoplatok zo zúčtovania odvodov vo výške 74.785.087, 66 Eur.

poriadku. 84. V rámci konania o daňovom preplatku sú pre správcu dane rozhodné skutočnosti existujúce ku dňu podania žiadosti o jeho vrátenie. Uvedené platí aj pre existenciu iných daňových nedoplatkov ( príp. existenciu skutočností podľa § 55 ods. 6 a 7 daňového poriadku), ktorých použitie predpokladá § 79 ods. 1 Daňového poriadku. Ak teda v čase rozhodovania o použití preplatku na odvode neexistuje splatný daňový nedoplatok ani iné právoplatné a finančne nevysporiadané rozhodnutie o zúčtovaní odvodov a ich existenciu v budúcnosti správca odvodu len predpokladá, nemožno konštatovať, že výška preplatku nie je známa.

86. Opačný prístup by predstavoval porušenie zásady právnej istoty a legitímnych očakávaní na strane daňového subjektu. Kasačný súd v tomto smere dopĺňa, že vzťah medzi správcom dane a daňovým subjektom je vzťahom verejnoprávnym a teda daňový subjekt nemôže žalobou na súde požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia podľa ustanovení občianskeho zákonníka z dôvodu, že právny dôvod plnenia odpadol. Jedinou možnosťou daňového subjektu ako sa účinne domáhať vrátenia zadržiavaných peňažných prostriedkov bez právneho titulu je podanie žiadosti o ich vrátenie príslušnému správcovi dane.

Senát kasačného súdu konštatoval, že žalovaný porušil § 3 ods. 1 Daňového poriadku, keď nedbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov daňového subjektu a nerešpektoval princíp právnej istoty a nezákonne zasiahol do legitímnych očakávaní žalobcu.

89. Kasačný súd sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu, že žalovaný ako správca odvodu správne aplikoval § 61 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, keď zvolil postup prerušenia konania a vyčkania výsledku iného konania o osobitnej odvodovej povinnosti žalobcu. 90.

91. Sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti ako ďalší kasačný dôvod uviedol nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku pre nedostatok odôvodnenia, ktorá podľa žalobcu predstavuje kasačný dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

93. O zjavnej nepreskúmateľnosti alebo arbitrárnosti súdneho rozhodnutia možno pritom hovoriť aj v súvislosti s právnym posúdením veci a to vtedy, ak súd zistí interpretáciu a aplikáciu právnej normy zo strany súdu, ktorá zásadne popiera účel a význam aplikovanej právnej normy, alebo ak dôvody, na ktorých je založené súdne rozhodnutie, absentujú, sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, prípadne ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti.

95. Správny súd v napadnutom rozsudku (body 74 a 76) poukázal na prebiehajúce konanie o určení nedoplatku za odvodové obdobia patriace do účtovného roku 2013 ako aj na potrebu vyčkať na výsledok tohto konania. . 96. Správny súd sa však nevysporiadal s argumentami sťažovateľa ohľadom jeho námietky týkajúcej sa možného zneužívania takéhoto postupu správcom odvodu a to aj v kontexte účelu inštitútu prerušenia konania. Správny súd v napadnutom rozsudku považoval konanie o daňovom nedoplatku za závislé od rozhodnutia správcu odvodu v inom konaní o zúčtovaní odvodov pričom následne v bode 86 odôvodnenia svojho rozsudku konštatoval, že otázka splatnosti a výšky osobitného odvodu a zúčtovania nie je vecou rozhodnutia o prerušení

98. Podľa sťažovateľa sa správny súd nesprávne a nedôvodne odklonil od rozhodovacej praxe kasačného súdu, konkrétne od záverov vyslovených v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 90/02 (uverejnený v 12/2004 ZSR). V predmetnom rozsudku Najvyšší súd SR poukazujúc na ustanovenie § 63 ods. 1 zákona č. 511/1999 Z. z. uviedol, že „daňovým preplatkom je suma platby, ktorá prevyšuje splatnú daň a bolo namieste, že správca dane vrátil žalobcovi sumu, ktorá prevyšovala daň vyrubenú ním podaným daňovým priznaním, pričom platobný výmer pôvodne vydaný správcom dane už neexistoval“. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR zásadne platí, že ak súd alebo iný orgán zruší rozhodnutie, toto rozhodnutie stratí platnosť a nastáva stav, ako keby nebolo vydané.

100. V rozpore s uvedeným správny súd v napadnutom rozsudku (bod 83) uviedol, že nemožno súhlasiť s tvrdením, že odpadol dôvod na úhradu osobitného odvodu. Správny súd pritom poukázal na skutočnosť, že k zúčtovaniu odvodov môže dôjsť až po skončení konania - právoplatnosťou rozhodnutia o výške osobitného odvodu. V tomto smere správny súd v napadnutom rozsudku nedostatočne zohľadnil vyššie uvedené rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4 Sž 90/02 (uverejnený v 12/2004 ZSR) keď opomenul, že v posudzovanom prípade zaniklo rozhodnutie žalovaného, od ktorého už zaplatený odvod odvodzoval svoju splatnosť. Je síce pravdou, že prebiehalo iné konanie o zúčtovaní odvodov za účtovné obdobie kalendárneho roka 2013, v ktorom bol posudzovaný dôvod na úhradu osobitného odvodu, avšak ako už bolo uvedené toto konanie o zúčtovaní odvodov bolo odlišné od konania o vrátení preplatku. V rámci konania o vrátení preplatku na odvode bolo relevantnou právnou skutočnosťou, že dôvod (titul) uskutočnenej úhrady osobitného odvodu odpadol. 101. Skutočnosť, že správny súd v napadnutom rozsudku bez vysvetlenia nerešpektuje označený judikát Najvyššieho súdu SR oslabuje presvedčivosť napadnutého rozsudku a zároveň narúša predvídateľnosť súdneho rozhodovania a zakladá kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. 102. Podľa ust. § 462 ods. 2 SSP, ak kasačný súd dospeje k záveru, že napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nie je v súlade so zákonom a správny súd žalobu zamietol, môže rozhodnutie správneho súdu zmeniť tak, že zruší napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy a vec vráti na ďalšie konanie. 103. Na základe vyššie uvedených skutočností kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť bola podaná dôvodne, preto postupoval podľa vyššie citovaného ustanovenia § 462 ods. 2 SSP a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zmenil tak, že rozhodnutie orgánu verejnej správy zrušil. 104. Podľa § 469 SSP je žalovaný právnym názorom kasačného súdu viazaný. 105. O trovách konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 a 2 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 175 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania na krajskom súde aj na kasačnom súde v celom rozsahu. 106. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.