4Sfk/9/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): BEKY, a.s., so sídlom Podrybnícka 1, 069 01 Snina, IČO: 36464350, právne zastúpeného JUDr. Bohumilom Novákom, advokátom, so sídlom Horná 27, Banská Bystrica, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101063347/2020 zo dňa 19. júna 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-6S/64/2020 - 132 zo dňa 13. februára 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že pokiaľ ide o návrh na povolenie obnovy konania v zmysle právnej úpravy v Daňovom poriadku možno povedať, že ide o prvé štádium obnovy konania, teda rozhodovanie o existencii alebo neexistencii dôvodov obnovy konania, a nie o priame vyhodnotenie reálneho vplyvu predložených dôkazov na meritum veci, pretože ide o prejudikovanie rozhodovania v obnovenom konaní, ku ktorému ako takému ešte neprišlo. Správny orgán v prvom štádiu konania o obnove nevykonáva dokazovanie smerujúce k zisťovaniu, či napríklad novo predložený dôkaz reálne má alebo nemá vplyv na meritum veci. Správny orgán zisťuje len to, či ide o novosť dôkazu a možnosť, teda pravdepodobnosť, jeho vplyvu na výsledok konania. 3. Ďalej správny súd uviedol, že účelom obnovy konania nie je revízia pôvodného konania, čo do verifikácie a prehodnocovania už vykonaných a obsahovo nezmenených dôkazov, či skutočností, na základe ktorých bol ustálený skutkový stav veci v pôvodnom konaní a ani preskúmavanie zákonnosti postupu a vecnej správnosti rozhodnutia vydaného v pôvodnom konaní. Účelom obnovy konania ako mimoriadneho opravného prostriedku, pre ktorý zákon

4. Zdôraznil, že žalobca sa domáhal povolenia obnovy konania z dôvodu podľa § 75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, a preto bolo povinnosťou správcu dane pre rozhodnutie o podanom návrhu na obnovu konania skúmať, či sú žalobcom tvrdené skutočnosti alebo dôkazy nové, alebo či existovali už v čase, keď sa vec prejednávala v pôvodnom daňovom konaní, avšak vyšli najavo až po právoplatnosti rozhodnutia a žalobca ich nemohol uplatniť v pôvodnom daňovom konaní bez vlastného zavinenia, alebo preto, že ich vôbec nepoznal, a či mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia v pôvodnom konaní, a prvom rade tým, či bola dodržaná lehota na podanie návrhu na obnovu konania. 5. Čo sa týka námietky nulity rozhodnutia správcu dane táto bola podľa správneho súdu

rozhodnutia. Uvedená adresa (oprávnene konajúcej) pobočky bola adresou organizačnej zložky správcu dane, s ktorou žalobca v priebehu konania opakovane písomne komunikoval, kde sa tiež prostredníctvom právneho zástupcu zúčastňoval procesných úkonov a kam tiež adresoval svoje opravné prostriedky. Neuvedenie sídla správcu dane preto samo osebe nepredstavovalo taký nedostatok, ktorý by akýmkoľvek spôsobom poškodil žalobcu na jeho právach (sťažil, či dokonca znemožnil ich výkon), či už v rovine hmotnoprávnej, alebo procesnoprávnej. Žalobca navyše v správnej žalobe žiadnu takúto skutočnosť ani netvrdil.

Súd mal taktiež z administratívneho spisu za preukázané, že v konaní vedenom Krajským súdom v Prešove pod sp. zn. 3S/47/2015 žalobca na pojednávaní konanom dňa 24.11.2016 predložil uvedené oznámenie z 15.11.2016 a zároveň, že OR PZ v Humennom správcovi dane prípisom z 13.06.2018 oznámilo, že vyšetrovateľ vzniesol obvinenie N. S. za nedovolené podnikanie pod obchodným menom AGRODREVO s.r.o. V prílohe zaslali správcovi dane fotokópiu návrhu na podanie obžaloby z 15.11.2016. 7. Žalobca v podanej žalobe tvrdil, že o odpovedi OR PZ v Humennom z 13.06.2018 sa dozvedel až počas výkonu daňovej kontroly dane z príjmu právnických osôb za rok 2014, a to z protokolu z uvedenej kontroly z 18.06.2018, ktorý mu bol doručený 25.06.2018. Ďalej žalobca tvrdil, že skutočnosť, že pán S. konal v mene jeho dodávateľa, v mene ktorého mu dodal drevo, výrobky z dreva a piliny, je novou skutočnosťou, ktorá má podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a ktorá nemohla byť uplatnená v konaní bez jeho zavinenia.

8. Z pohľadu označenia nových skutočností v návrhu na povolenie obnovy konania je bez významu v akom procesnom postavení bol pán S. v tom v ktorom čase a teda, či bol podozrivým, obvineným či obžalovaným. Ani zo samotného návrhu na podanie obžaloby, ktorá sa do dispozície žalobcu dostala podľa jeho tvrdenia až v roku 2018, nevyplýva bez ďalšieho, že pán Pažúr nepochybne a jednoznačne neoprávnene podnikal, keď konal v mene spoločnosti AGRODREVO, s.r.o., keďže tieto skutočnosti sú po podaní obžaloby len predmetom ďalšieho dokazovania v trestnom konaní pred súdom. Už v čase oznámenia z 15.11.2016 mohol v návrhu na povolenie obnovy konania žalobca relevantne označiť ako dôkaz vyšetrovací spis, keďže v tom čase už mu muselo byť zrejmé, že ním uvádzané „nové skutočnosti“ boli predmetom zisťovania OČTK v priebehu prípravného konania a tieto bolo osvedčené alebo preukázané na úrovni dôkazného štandardu odôvodňujúceho podanie obžaloby a to bez ohľadu na to, či mal alebo nemal prístup do vyšetrovacieho spisu on sám, ako to namietal v žalobe. Ak teda žalobca podal návrh na obnovu konania až 13.11.2018, podal

9. Správny sú ďalej konštatoval, že pre posúdenie začatia plynutia subjektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania nie je dôležitým to, kedy sa do dispozície žalobcu dostal návrh na podanie obžaloby, ale dôležité je to, že žalobca disponoval informáciou umožňujúcou mu relevantne podať návrh na obnovu konania už v roku 2016.

10. Pokiaľ ide o žalobcom označenú ďalšiu novú skutočnosť, ktorú nemohol bez vlastného zavinenia použiť v pôvodnom konaní, a síce rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C 277/ 14 vyhodnotil žalovaný správne, keď konštatoval, že rozsudok Súdneho dvora EÚ nie je skutkovým zistením, a teda nie je novou skutočnosťou, ktorá by menila doterajšie skutkové zistenia v pôvodnom konaní, a preto ani nie je dôvodom na povolenie obnovy konania v zmysle

11. Pokiaľ ide o námietku nedostatočne zisteného skutkového stavu, tá taktiež nebola podľa správneho súdu dôvodná. Námietka nedostatočne/nesprávne zisteného skutkového stavu veci bola nekonkrétna, a preto ju nebolo možné preskúmať. Žalobca poukázal na to, že ak orgány verejnej správy vyzývali orgány činné v trestnom konaní na predloženie dokladov, tak vedeli o trestnom stíhaní pána S., ale túto skutočnosť žalobcovi neoznámili, teda nezisťovali riadne stav veci, čím porušili jeho práva v daňovom konaní. Správny súd k tomu uviedol, že žiadosť na predloženie dokladov súvisela s podanou písomnou odpoveďou OR PZ v Humennom zo dňa 13. júna 2018, ktorá bola poskytnutá v administratívnom konaní súvisiacom s daňovou kontrolou dane z príjmov právnickej osoby (žalobcu) za rok 2014. Žalobca neuviedol, aký vplyv malo ním tvrdené porušenie jeho práv v inom daňovom konaní, či nedostatočne zistený skutkový stav veci v dôsledku neoboznámenia žalobcu s trestným stíhaním pána Pažúra vplyv

Bez významu nie je podľa správneho súdu ani to, že na nápravu takýchto pochybení správcu dane (tvrdené nedostatočné zistenia správcu dane, pozn.) slúžia riadne opravné prostriedky v rámci daňového konania, ktoré prebiehalo a nie inštitút obnovy konania.

DPH. Avšak v prejednávanom prípade súd neriešil priznanie/nepriznanie odpočtu DPH, ale posudzoval, či správne vydal správca dane procesné rozhodnutie o zamietnutí návrhu na povolenie obnovy konania, a či je toto rozhodnutie zákonné. Z tohto dôvodu súd na uvedené rozhodnutie neprihliadol.

13. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa v § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

15. O uvedenej odpovedi na výzvu sa dozvedel až počas výkonu daňovej kontroly dane z príjmu právnických osôb za rok 2014, a to z protokolu z uvedenej daňovej kontroly č. 101182165/2018 z 18. 06. 2018, ktorý mu bol doručený 25. 06. 2018.

Namietol, že príslušný súd sa nevysporiadal s tým, že dovtedy predložené dôkazy svedčia iba o dodaní tovaru, ale nový dôkaz, teda odpoveď OR PZ v Humennom preukazuje skutočnosť, že pán S. v tejto veci konal za dodávateľa AGRODREVO s.r.o. Správny súd sa v napadnutom rozhodnutí s uvedeným nijako nevysporiadal, ale len zopakoval to, čo uvádzal žalovaný v preskúmavanom rozhodnutí. 16.

Týmito podstatnými námietkami sťažovateľa sa pritom správny súd v napadnutom rozsudku nevenoval, a preto považuje tento rozsudok za nepreskúmateľný. Z tejto nepreskúmateľnosti potom podľa sťažovateľa vyplýva aj nesprávne právne posúdenie veci pri otázke dodržania objektívnej lehoty na podanie návrhu na obnovu konania.

Tým je preukázané, že nezisťoval riadne skutkový stav, ako aj, že nepostupoval v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom, čím porušil základné práva daňového subjektu. Už len tieto skutočnosti sú dôvodom na obnovu konania. Uvedené zároveň znamená, že ide o novú skutočnosť, o ktorej sťažovateľ nemohol vedieť a ktorá je podstatná pre rozhodnutie vo veci samej.

19. Napokon sťažovateľ namietal, že správny súd nesprávne posúdil námietku o nulite rozhodnutí pobočky daňového úradu. Mal za to, že pobočka daňového úradu nie je orgánom finančnej správy a zákon jej ani nedovoľuje konať ako samostatný verejný orgán, preto nemôže ani vydávať žiadne rozhodnutia. Uviedol, že nikde v napadnutom rozhodnutí sa neuvádza zákonné označenie (názov a sídlo) vecne kompetentného orgánu v tejto veci, t. j. správcu dane. Poukázal na náležitosti rozhodnutia tak, ako sú uvedené v § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku, keď v okolnostiach súdenej veci má za preukázané, že prvostupňové rozhodnutie vydala pobočka správcu dane, ktorá však nemá právnu subjektivitu, a preto ani vecnú kompetenciu vydávať rozhodnutia.

21. V závere svojej kasačnej sťažnosti poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, konkrétne sp. zn. 1Sžfk/51/2017 zo dňa 18.05.2021 a sp. zn. 1Vs/1/2020 zo dňa 18.05.2021, keď príslušnými rozhodnutiami boli zrušené rozhodnutia vydané v iných konaniach týkajúcich sa toho istého dodávateľa avšak s iným odberateľom, ktorého sťažovateľ v kasačnej sťažnosti označil ako SUNDERMANN, s.r.o.

príp. že by išlo o rozhodnutie preukazujúce, že p. Pažur konal v rámci sporných obchodov za spoločnosť AGRODREVO s. r. o. 23. Tvrdenie sťažovateľa v tomto smere podľa žalovaného vyvracia samotný obsah podania zo dňa 15.11.2016, v ktorom OR PZ Humenné oznamuje sťažovateľovi, že trestná vec proti obvinenému N. S. za trestný čin neoprávneného podnikania bola predložená s návrhom na podanie obžaloby na Okresnú prokuratúru v Humennom. Túto informáciu vyjadrenie orgánu Policajného zboru z 13.06.2018 len potvrdzuje. Z tohto dôvodu sa potom žalovaný nestotožňuje s tvrdením sťažovateľa, že o návrhu na podanie trestného oznámenia sa sťažovateľ dozvedel až z listu 13.06.2018.

25. Podľa názoru žalovaného je nedôvodná aj námietka sťažovateľa týkajúca sa nulity prvostupňového rozhodnutia. Odkázal pritom na § 5 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ďalej na § 7 ods. 1 a § 64 ods. 2 písm. a) Daňového

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol, aby kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú kasačný súd zamietol.

2013 zo sumy 70.736,93 eur na sumu 67.408,13 eur. Dôvodom nepriznania odpočtu bolo to, že neboli splnené zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane definované v ustanovení § 49 ods.2 a písmeno a) a § 51 ods.1 písmeno a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov. Rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 18.11.2015. 30. Dňa 14.11.2018 podal sťažovateľ u správcu dane návrh na povolenie obnovy predmetného konania. Správca dane následne rozhodnutím zo dňa 11.12.2018 číslo 102561004/2018, prerušil konanie vo veci návrhu na povolenie obnovy konania. 31. Správca dane oznámil dňa 22.05.2019 sťažovateľovi pokračovanie v daňovom konaní vo veci obnovy konania a následne rozhodnutím zo dňa 04.06.2019 č. 101356374/2019 zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania ukončeného právoplatným rozhodnutím Daňového úradu Prešov č. 21111609/2015 z 28.10.2015, ktorým mu bol určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu za mesiac jún 2013. Sťažovateľ voči uvedenému rozhodnutiu podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 102410122/2019 zo dňa 21.10.2019 tak, že rozhodnutie správcu dane zo dňa 04.06.2019 č. 101356374/2019 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 32. Správca dane následne vo veci opätovne rozhodol a to rozhodnutím č. 102862303/2019 z 12.12.2019 tak, že opakovane zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania. Voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101063347/2020 zo dňa 19.06.2020, ktorým rozhodnutie správcu dane potvrdil. 33. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že sa žalovaný stotožnil s názorom správcu dane o tom, že sťažovateľ podal vo vzťahu k ním označeným novým skutočnostiam návrh na obnovu konania po uplynutí subjektívnej lehoty v zmysle § 75 ods. 4 Daňového poriadku, ním uvádzané skutočnosti podľa neho nie sú novými skutočnosťami a s odôvodnením, že rozsudok Súdneho dvora C-277/14 nie je skutkovým zistením, ale právnym posúdením a teda nie je skutočnosťou alebo dôkazom, ktorý by mal vplyv na skutkový stav zistený správcom dane.

34. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

36. Podľa ustanovenia § 75 ods. 1 Daňového poriadku, daňové konanie ukončené právoplatným rozhodnutím, okrem rozhodnutia, ktorým sa rozhodnutie zmenilo alebo zrušilo mimo odvolacieho konania podľa § 77 ods. 3, sa obnoví na návrh účastníka konania alebo z úradnej moci, len ak a) vyšli najavo nové skutočnosti alebo dôkazy, ktoré mohli mať podstatný vplyv na výrok rozhodnutia a nemohli sa v konaní uplatniť bez zavinenia účastníka konania, b) rozhodnutie bolo vydané na základe dôkazov, ktoré sa ukázali ako nepravdivé, alebo rozhodnutie sa dosiahlo trestným činom, c) rozhodnutie záviselo od posúdenia predbežnej otázky, o ktorej príslušný orgán rozhodol

39. Podľa § 75 ods. 5 Daňového poriadku, v návrhu na obnovu konania musí byť uvedený dôvod podľa odseku 1, dôkazy preukazujúce jeho odôvodnenosť a dodržanie lehôt podľa odseku 4. 40. Podľa § 75 ods. 6 Daňového poriadku, ak návrh na obnovu konania bol zamietnutý, účastník konania nie je oprávnený opakovane podať návrh na obnovu konania z tých istých

Podľa § 64 ods. 2 písm. a) Daňového poriadku, pri správe daní je nulitným rozhodnutím rozhodnutie a) ktoré vydal orgán na to vecne nepríslušný; ak ide o správcu dane, ktorým je obec, za nulitné rozhodnutie sa považuje aj rozhodnutie, ktoré vydal správca dane na to miestne nepríslušný.

44. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 35/2019 Z. z. o finančnej správe a o zmene a doplnení niektorých zákonov, daňový úrad vykonáva svoju pôsobnosť v územnom obvode kraja, ak § 6 ods. 1 alebo osobitný predpis neustanovuje inak

46. Kasačný súd uvádza, že v obdobnej veci totožného sťažovateľa aj žalovaného rozhodoval kasačný súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/21/2024 zo dňa 23. októbra 2024 a rozsudkom sp. zn. 2Sfk/6/2024 zo dňa 26. novembra 2024, ktorými kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa

podľa Daňového poriadku (čo je predmetom tohto konania). V tomto zmysle je bez relevancie, že hmotnoprávny základ rozhodnutia sa viaže na spoločnosť AGRODREVO s. r. o., príp. na obchodovanie tejto spoločnosti so spoločnosťou SUNDERMANN s. r. o. Relevantným je to, že kým v tomto konaní sa preskúmava zákonnosť postupu a rozhodovania orgánov verejnej správy v súvislosti s tým, že sťažovateľov návrh na obnovu konania zamietli, rozhodnutia najvyššieho súdu, na ktoré sťažovateľ poukazuje, sa týkajú merita veci (odpočtu DPH).

rozsudku, k čomu kasačný súd pristúpi v ďalších bodoch tohto odôvodnenia. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti zároveň potrebné uviesť, že správne súdne konanie sa (až na určité výnimky, medzi ktoré konanie v tejto veci nepatrí) riadi tzv. koncentračnou zásadou, a preto je primárne relevantná právna argumentácia účastníka konania obsiahnutá už v samotnej správnej žalobe, keď žalobné body, ako ani rozsah žaloby sa po uplynutí zákonnej lehoty určenej na realizáciu tohto úkonu meniť/rozširovať nemôžu (k tomu pozri § 183 SSP - „Žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.“). Prípadná nová argumentácia prezentovaná v rámci ústneho pojednávania na správnom súde (ak nebola zároveň obsiahnutá už v správnej žalobe), je potom bez relevancie.

65. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti sám namietol, že „hlavným“ dôkazom, o ktorý oprel svoju požiadavku o nové konanie vo veci, bol list orgánu Policajného zboru zo dňa 13.06.2018. Vec, ku ktorej sa viazal návrh sťažovateľa na nové konanie, pritom bola právoplatne skončená dňa 18.11.2015 (k tomu pozri bod 3. tohto rozsudku vyššie). Z uvedeného je potom zrejmé, že predmetný list orgánu Policajného zboru v čase pred právoplatným skončením konania vo veci samej ešte ani neexistoval, a preto nemôže ísť o dôkaz, pri ktorom by mohla byť splnená podmienka, že ide o dôkaz - listinu, ktorá „vyšla najavo“ až po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej, a ktorú účastník konania nemohol uplatniť v pôvodnom konaní nie z vlastnej viny (§ 75 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku). 66. Účelom obnovy konania je „otvoriť“ už právoplatne skončené daňové konanie, ak sa v ňom neprihliadalo na už vtedy existujúce podstatné dôkazy (a to nie z dôvodov v osobe účastníka konania), nie „otvárať“ právoplatne skončené konania, ak po skončení príslušných konaní vznikne nový dôkaz.

Jeho právna veta znie : „Novými skutočnosťami alebo dôkazmi sa rozumejú také skutočnosti alebo dôkazy, ktoré účastník v pôvodnom konaní nemohol uplatniť vôbec, pretože ich v tom čase nepoznal, alebo ich bez vlastnej viny nemohol uplatniť, avšak je podstatné, že novými skutočnosťami sú len také skutočnosti, ktoré nastali do vydania pôvodného rozhodnutia správneho orgánu, pretože len na tieto okolnosti by mohol správny orgán prihliadať.“.

69. Z uvedeného potom vyplýva, že ak novým dôkazom vo veci mal byť list orgánu Policajného zboru označený ako „Vec: Obv. N. S. - odpoveď na výzvu“ zo dňa 13.6.2018 (čo sťažovateľ tvrdí), o ktorom sa mal sťažovateľ dozvedieť až v rámci jeho daňovej kontroly na dani z príjmu za rok 2014 (ako to sám uvádza), tento dôkaz - ak by aj išlo naozaj o skutočnosť, resp. dôkaz relevantný pre účely § 74 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku - vznikol až po právoplatnom skončení pôvodného daňového konania a ako taký by potom ani nemohol byť relevantný pre obnovu konania.

konania. 78. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov potom kasačný súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu (v spojení s odkazovaným rozsudkom vo veci sp. zn. PO-6S/60/2020 zo dňa 14. novembra 2023) je vo všetkých otázkach - v rozsahu v kasačnej sťažnosti riadne vytknutých nedostatkov - primerane odôvodnený, resp. že parciálny nedostatok identifikovaný vyššie v tomto rozsudku nedopadá na správnosť výroku kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu.

80. Táto listina ako dôkaz by totiž nemohla byť dôkazom pre obnovu konania už len preto, že vznikla po právoplatnom skončení pôvodného vyrubovacieho konania, pričom samotný list orgánu Policajného zboru (13.06.2018) naviac ani nie je ani dôkazom toho, že Vladimír Pažur za spoločnosť AGRODREVO s.r.o. so spoločnosťou BEKY a.s. naozaj konal. Jedná sa „iba“ o podozrenie (predpoklad) orgánu činného v trestnom konaní, o ktorom je potrebné, aby bolo právoplatne rozhodnuté súdom.

82. Ak v kontexte tejto námietky sťažovateľ brojil proti tomu, že správny súd v zásade nepochopil, že relevantnou skutočnosťou pre obnovu konania je to, že p. S. konal za AGRODREVO s.r.o. (a nie to, že bol podaný návrh na podanie obžaloby), pričom toto jeho konanie v mene spoločnosti AGRODREVO, s.r.o. malo byť len „dodatočne dokázané“ listom orgánu Policajného zboru zo dňa 13.06.2018, táto argumentácia sťažovateľa je pre účely obnovy konania opäť irelevantná. Ustanovenie § 74 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku totiž jasne viaže požiadavku pre nové konanie na to, že musí vyjsť najavo nová skutočnosť alebo dôkaz, ktorý musel mať podstatný vplyv na vec, a ktorý nemohol byť uplatnený - v pôvodnom konaní - z dôvodov mimo účastníka konania. Dôkaz v tejto veci „nevyšiel najavo“ dodatočne, ale „vznikol“ dodatočne (ak by teda aj príslušný list orgánu Policajného zboru bol dôkazom), čo však podľa kasačného súdu nie je, a preto príslušná listina nemôže byť dôkazom pre účely obnovy konania. Tu je potom (aj v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu)

83. Tu kasačný súd pre úplnosť dopĺňa, že daňovoprávna úprava obsahuje iné právne nástroje, ktoré je možné v takýchto prípadoch (pri dodržaní zákonných podmienok) uplatniť, a to je primárne podanie dodatočného daňového priznania k rozhodnému zdaňovaciu obdobiu (§ 16 Daňového poriadku - „Opravné daňové priznanie a dodatočné daňové priznanie“, osobitne § 16 ods. 2 a ods. 8 Daňového poriadku). Práve tento inštitút je použiteľný v prípadoch, kedy nový dôkaz „vznikne“ po právoplatnom skončení daňového konania. Situácia obnovy konania je však iná v tom, že v prípade obnovy konania je relevantné, že právnym základom pre nové konanie je dôkaz, ktorý musel existovať už v čase pôvodného daňového konania a „iba“ vyšiel najavo po jeho právoplatnom skončení. Toto však nezodpovedá skutkovým okolnostiam súdenej veci. 84.

85. V kasačnej sťažnosti ďalej sťažovateľ namietal nesprávne vyhodnotenie nulity prvostupňového rozhodnutia. Poukázal na to, že skutočnosť, že vo veci konala a rozhodovala pobočka správcu dane, nie je formálnou vadou konania. V podstate sa má jednať o vážne pochybenie v tom zmysle, že konal a rozhodoval orgán, ktorý konať a rozhodovať nemal, keďže nemá právnu subjektivitu, a teda ani vecnú kompetenciu vydávať rozhodnutia.

vyššie. 87. Sťažovateľ v podstate zopakoval svoju argumentáciu zo správnej žaloby, vyslovil nesúhlas s právnym názorom správneho súdu, avšak v skutočnosti žiadnu konkurujúcu právnu interpretáciu k záverom správneho súdu k predmetnej otázke neposkytuje. Správny súd v napadnutom rozsudku jednoznačne poukázal na rozhodnutie najvyššieho súdu (sp. zn. 1Sžf/ 100/2016), kde tento nepovažoval za nezákonnosť rozhodnutia to, že v záhlaví rozhodnutia bol ako konajúci orgán uvedená pobočka správcu dane, keď prihliadal na to, že z vlastného textu, ako aj z ďalších formálnych atribútov rozhodnutia vyplýva, že je potrebné považovať takéto rozhodnutie za rozhodnutie správcu dane.

Tvrdí, že ak konala pobočka, konal nepríslušný orgán. 89. Odhliadnuc od právnej argumentácie správneho súdu, ktorú kasačný súd považuje za správnu, a ktorú zhrnul v bode 14. tohto rozsudku, je potrebné poukázať na to, že úvodná časť prvostupňového rozhodnutia obsahuje špecifikáciu orgánu, ktorý rozhodnutie vydal ako „Daňový úrad Prešov“. Obdobne, aj vo výrokovej časti je uvedené, že návrh sťažovateľa na o povolenie obnovy konania zamietol prvostupňovým rozhodnutím „Daňový úrad Prešov“. Na konci rozhodnutia sa nachádza úradný odtlačok pečiatky Daňového úradu Prešov (bez špecifikácie pobočky) a rozhodnutie je podpísané P.. Z. U., ktorá v čase vydania rozhodnutia zastávala funkciu „námestník riaditeľa daňového úradu“. Dokonca aj z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že toto je formulované na úrovni daňového úradu (napr. str. 6, predposledný odsek prvostupňového rozhodnutia: „V súlade s vyššie uvedeným, Daňový úrad

111/2016-73 zo dňa 12. marca 2018), ktorý prešiel kasačným prieskumom so zamietajúcim výrokom (sp. zn. 10Sžfk/25/2018 zo dňa 30.01.2019), z ktorého vyplýva, že „[. . .] Podstatné však podľa krajského súdu je, že žalobná námietka, podľa ktorej prvostupňové rozhodnutie vydala organizačná zložka správcu dane Daňového úradu Banská Bystrica, a to pobočka Zvolen, nemá oporu v obsahu preskúmavaných rozhodnutí. Prvostupňové rozhodnutia sú na hlavičkovom papieri organizačnej zložky Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen. Samotné rozhodnutie ale je označené nadpisom „Rozhodnutie“ a za nadpisom v súlade s § 63 ods. 3 Daňového poriadku pokračuje záhlavie rozhodnutia označením orgánu, ktorý rozhodnutie vydal textom „Daňový úrad Banská Bystrica na základe zákona č. 330/2011 Z. z.

. .].“. Rozhodnutia sú opatrené úradnou okrúhlou pečiatkou Daňového úradu Banská Bystrica so štátnym znakom. Z uvedeného je zrejmé, že prvostupňové rozhodnutia vydal správca dane Daňový úrad Banská Bystrica, preto nemohli obstáť námietky týkajúce sa nedostatku vecnej príslušnosti správcu dane.“.

Sťažovateľ uvádza, že podľa § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku musí rozhodnutie obsahovať „označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal“. Zároveň však sám pod pojem „označenie orgánu“ subsumoval akoby zákonnú požiadavku vymedzenia sídla správcu dane. Takúto náležitosť však zákon v ustanovení § 63 ods. 3 písm. a) Daňového poriadku výslovne neurčuje. Naopak, ustanovenie § 63 ods. 3 písm. c) Daňového poriadku explicitne určuje, že u účastníka konania, ktorým je právnická osoba, sa uvedie aj jej sídlo. I keď kasačný súd nerozporuje, že adresa správcu dane je bežnou náležitosťou rozhodnutí správcu dane, zákonná požiadavka vo vzťahu k jeho špecifikácia je iba v rozsahu „označenie správcu dane“.

94. Tu kasačný súd naviac v súvislosti s rozhodnutím najvyššieho súdu sp. zn. 1Sžf/100/ 2016 (bod 14. tohto rozsudku) poukazuje na to, že v čase, kedy bol vyslovený príslušný právny názor, organizáciu orgánov štátnej správy na príslušnom úseku upravoval zákon č. 479/2009 Z. z. o orgánoch štátnej správy v oblasti daní a poplatkov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý v ustanovení § 2 ods. 3 určoval, že „(3) Na zabezpečenie výkonu činnosti daňových úradov môže prezident finančnej správy na návrh riaditeľa daňového úradu zriadiť pobočky daňového úradu a kontaktné miesta daňového úradu; pobočky daňového úradu zriaďuje a zrušuje prezident finančnej správy so súhlasom ministra financií Slovenskej republiky. [.

prezident.“. Ani v pozitívnoprávnej úprave teda nedošlo k žiadnej takej vecnej zmene, ktorá by sama osebe negovala závery najvyššieho súdu uvedené v rozhodnutí vo veci sp. zn. 1Sžf/100/ 2016, a preto ani kasačný súd konajúci v tejto veci nevidel dôvod, aby sa od týchto záverov najvyššieho súdu odklonil.

96. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov nie je potom relevantné ani ďalej podrobne reagovať na námietku sťažovateľa k otázke nedostatku právnej subjektivity pobočky správcu dane ako dôvodu, prečo táto vo veci nemohla konať (i keď len pre doplnenie kasačný súd vo všeobecnosti uvádza, že inštitúty „právna subjektivita“ a „administratívna subjektivita“ sú dva odlišné pojmy), keď celá námietka sťažovateľa uvedená v bode 7. kasačnej sťažnosti o nulite prvostupňového rozhodnutia z tam uvedených dôvodov, je neopodstatnená, nedôvodná.

47. S odkazom na závery citované v právnom posúdení kasačný súd nevzhliadol dôvodnosť kasačnej sťažnosti sťažovateľa a preto ju zamietol podľa § 461 SSP. 48. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 21. mája 2025