4Sfk/97/2022

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 7S/111/2020- 38 zo dňa 27. apríla 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného č.: 100577331/2020 zo dňa 2. marca 2020 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“), spolu s prvostupňovým rozhodnutím Daňového úradu Košice (ďalej len „správca dane“) č. 102604145/2019 zo dňa 13. novembra 2019, ktorým podľa § 79 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) nebolo vyhovené žiadosti žalobcu, doručenej dňa 14.10.2019 o vrátenie daňového preplatku na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007 a daňový preplatok žalobcovi vrátený nebol. O trovách konania rozhodol podľa ustanovenia § 167 a nasl. SSP tak, že žalobcovi, ktorý bol v

a zároveň - (ii) žiadosť o vrátenie preplatku je doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane, a to do 60 dní odo dňa právoplatnosti rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené rozhodnutie, na základe ktorého bola daň vyrubená a zaplatená. 3. Žalovaný správny orgán vychádzal z právneho názoru, že druhá podmienka, t. j. lehota žiadosti do 60 dní žalobcom, splnená nebola, nakoľko žiadosť o vrátenie daňového preplatku podal žalobca dňa 14.10.2019 a právoplatnosť rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené rozhodnutie, na základe ktorého bola daň vyrubená a zaplatená, bola odvodzovaná z rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR č. 1020503/1/548794-1182350/2012/4897 zo dňa 26.09.2012, ktorým bolo právoplatne zrušené rozhodnutie správcu dane, na základe ktorého bol rozdiel dane vyrubený a zaplatený, t. j., ktorým bol zrušený dodatočný platobný výmer správcu dane č. 729/230/4120/10/Fere zo dňa 11.5.2010, t. j. dňom 31.12.2013. 4. Žalovaný správny orgán ďalej argumentoval tým, že na ďalšie zrušenie právoplatného

Práve tento argument považoval žalovaný správny orgán za nosný a preto aplikoval § 79 ods. 5 Daňového poriadku tak, že žalobca nesplnil podmienku na vrátenie daňového preplatku. 5. Správny súd poukázal na podstatu právneho problému, za ktorý považoval určenie momentu, kedy zaniklo právo vyrubiť daň, vzhľadom na začatie plynutia lehoty 60 dní v zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku.

Samozrejme, materiálnou a logickou podmienkou na vrátenie preplatku dane je jej predchádzajúce zaplatenie. Ustanovenie § 79 ods. 5 Daňového poriadku predvída teda dve právne, relatívne nezávislé, skutočnosti, ktorými sú (i) zánik práva na vyrubenie dane a (ii) zrušenie rozhodnutia, ktorým bola nezákonne vyrubená daň.

7. Správny súd tak v uvedenej veci konštatoval, že k materiálne právoplatnému zrušeniu rozhodnutia žalovaného v zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku došlo až po rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/7/2016 zo dňa 7.8.2019, ktorý na základe kasačnej sťažnosti žalovaného, potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/18/2016-44 zo dňa 13.7.2016, ktorým súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 1725526/2015 zo dňa 1.12.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1473390/ 2015 zo dňa 28.9.2015 a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie, ktoré bolo potom zastavené. Pre úplnosť dodal, že v zmysle § 446 ods. 2 písm. a) SSP má kasačná sťažnosť odkladný účinok a preto ani po podaní kasačnej sťažnosti nemohlo rozhodnutie žalovaného nadobudnúť právny účinok, t. j. byť materiálne zrušené. Inými slovami povedané, žalobca mohol (musel) legitímne očakávať, že správca dane mu nie je povinný daňový preplatok vrátiť po podaní kasačnej sťažnosti, nakoľko nenadobudol účinok rozsudok správneho súdu a teda nedošlo ani k účinnému zrušeniu správnych rozhodnutí na jeho základe. 8. Krajský súd uzavrel, že podľa jeho názoru nie je relevantné, kedy (ktorým rozhodnutím v slede) došlo k zaplateniu dane, ale kedy došlo k zrušeniu rozhodnutia, nakoľko právo vyrubiť daň zaniklo 31.12.2013 a sporné rozhodnutia daňových orgánov z roku 2015 boli nezákonne vydané po tejto lehote. Daňové orgány po uplynutí lehoty na vyrubenie dane nanovo založili nezákonný stav, ktorý bol autoritatívne konštituovaný a vynucovaný novými rozhodnutiami daňových orgánov z roku 2015, ktoré nadväzovali v rámci zásady jednotnosti konania na predchádzajúce rozhodnutia. Žalobca nemal právny dôvod žiadať daňový preplatok, nakoľko existovali rozhodnutia, ktoré mu takéto subjektívne právo nepriznávali. Opačným výkladom, ktorý preferuje žalovaný, že je relevantné, na základe ktorého rozhodnutia v slede jedného a toho istého administratívneho (správneho) konania došlo k zaplateniu dane, by sa navodil stav (denegatio iustitie), že by nezákonným postupom a rozhodovaním daňových orgánov, došlo k odňatiu možnosti konať pred orgánom verejnej moci, čo je zaručené obsahom ústavného práva v zmysle čl. 46 Ústavy SR.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil mu vec na ďalšie konanie a zároveň nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.

11. Pre správne posúdenie žiadosti o vrátenie preplatku bol rozhodujúci dátum úhrady dane a dátum vzniku preplatku, pretože žalobca zaplatil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007 vo výške 8915,15 eura dňa 06.12.2010, a to na základe dodatočného platobného výmeru správcu dane č. 729/230/4120/10/Fere zo dňa 11.05.2010, ktorý nadobudol právoplatnosť na základe potvrdzujúceho rozhodnutia odvolacieho orgánu č. I/223/ 15826-100431/2010/992517-r zo dňa 24.09.2010. Právoplatný dodatočný platobný výmer, na základe ktorého bol rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007

vyrubiť daň zaniklo 31.12.2013), a teda bolo potrebné zaoberať sa skutočnosťou, či bola dodržaná lehota na podanie žiadosti o vrátenie daňového preplatku v zmysle ustanovenia § 79 ods. 5 Daňového poriadku. 12.

základe tohto rozhodnutia. Zotrval na názore, že žiadosti žalobcu o vrátenie daňového preplatku zo dňa 14.10.2019 nebolo možné vyhovieť a daňový preplatok nebolo možné vrátiť. 13. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 26.08.2022 uviedol, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za vecne správny a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú v zmysle § 461 SSP zamietol a uložil sťažovateľovi povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania. Uviedol, že právny výklad sťažovateľa je nesprávny hlavne s poukazom na priebeh predmetného daňového konania, kde správca dane opakovane právoplatne vyruboval daň bez ohľadu na skutočnosť, že zaniklo právo vyrubiť daň.

Uvedené by bolo absolútne absurdné, nakoľko by v konečnom dôsledku znemožňovalo vrátenie preplatku na dani napriek skutočnosti, že bola vyrubená v rozpore so zákonom po zániku práva vyrubiť daň a predmetné rozhodnutia boli súdom z dôvodu nezákonnosti zrušené.

15. V prípade, že by podal žalobca žiadosť o vrátenie preplatku skôr, tak by správca dane vyrubil rozdiel dane skôr, resp. v čase podania žiadosti by nebolo jasné či daň bude alebo nebude vyrubená a daňový subjekt by stále platil daň, ktorá by mu bola následne vrátená alebo by správca dane stále vydával nové rozhodnutia, ktorými by daň vyruboval, tak aby preplatok

III. Konanie na kasačnom súde

ÚS 24/2010-57 zo dňa 29.6.2010. Sťažovateľ rozhodnutím č. 1020503/1/548794-1182350/ 2012/4897 zo dňa 26.9.2012 zrušil dodatočný platobný výmer č. 729/230/4120/10/Fere zo dňa 11.5.2010 a vrátilo vec na ďalšie konanie a rozhodnutie. Dňa 28.9.2015 správca dane vydal rozhodnutie č. 1473390/2015, ktorým vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007 v sume 8915,15 eura. Voči tomuto rozhodnutiu sa daňový subjekt odvolal a sťažovateľ rozhodnutím č. 1725526/2015 zo dňa 1.12.2015 potvrdilo napadnuté rozhodnutie správcu dane. 22. Žalobca podal žalobu o preskúmanie rozhodnutia sťažovateľa č. 1725526/2015 zo dňa 1.12.2015 a Krajský súd v Košiciach rozsudkom SP. zn. 7S/18/2016-44 zo dňa 13.7.2016 zrušil rozhodnutie sťažovateľa č. 1725526/2015 zo dňa 1.12.2015, ako aj rozhodnutie správcu dane č. 1473390/2015 zo dňa 28.9.2015 a vrátil vec sťažovateľovi na ďalšie konanie. Krajský súd v predmetnom rozsudku dospel k záveru, že rozhodujúcou žalobnou námietkou bola námietka týkajúca sa zániku práva správcu dane vyrubiť rozdiel dane a že v danom prípade prekluzívna 5-ročná lehota na vyrubenie rozdielu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007 uplynula správcovi dane dňa 31.12.2013, a preto správca dane už nemohol svojim rozhodnutím zo dňa 28.9.2015 vyrubiť daňovému subjektu rozdiel dane z pridanej hodnoty v sume 8915,15 eura za zdaňovacie obdobie september 2007. Sťažovateľ podal proti uvedenému rozsudku kasačnú sťažnosť a Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/7/2016 zo dňa 7.8.2019 zamietol kasačnú sťažnosť proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/18/2016-44 zo dňa 13.7.2016. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky nadobudol právoplatnosť dna 20.9.2019. 23. Na základe uvedeného rozsudku správca dane rozhodnutím č. 102508705/2019 zo dňa 06.11.2019 podľa § 62 ods. 1 písm. h) Daňového poriadku zastavil daňové konanie, ktoré nasledovalo po daňovej kontrole dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie september 2007 z dôvodu, že odpadol dôvod daňového konania. 24. Dňa 14.10.2019 žalobca požiadal správcu dane o vrátenie daňového preplatku v sume 8915,15 eur a správca dane rozhodnutím č. 102604145/2019 zo dňa 13.11.2019 podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku nevyhovel žiadosti daňového subjektu a daňový preplatok nevrátil z dôvodu, že žiadosť' o vrátenie daňového preplatku bola podaná po zániku práva vyrubiť daň, pričom poukázal na ustanovenia § 79 ods. 5 a § 69 ods. 1 a 2 Daňového poriadku a na skutočnosť, že preplatok daňovému subjektu vznikol zrušením dodatočného platobného výmeru č. 729/230/4120/10/Fere zo dňa 11.5.2010 rozhodnutím sťažovateľa č. 1020503/1/ 548794-1182350/2012/4897 zo dňa 26.9.2012. Uvedené rozhodnutie bolo napadnuté odvolaním, o ktorom sťažovateľ rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím.

25. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

27. Podľa § 79 ods. 5 Daňového poriadku, daňový preplatok nemožno vrátiť, ak žiadosť o jeho vrátenie bola doručená po zániku práva vyrubiť daň alebo rozdiel dane; to neplatí, ak daňový preplatok vznikol z dôvodu, že daň bola zaplatená na základe rozhodnutia správcu dane, ktoré bolo následne zmenené alebo zrušené z dôvodu jeho nezákonnosti, a žiadosť o jeho vrátenie bola podaná do 60 dní odo dňa právoplatnosti tohto rozhodnutia. Daňový preplatok, ktorý nemožno vrátiť, je príjmom štátneho rozpočtu alebo rozpočtu obce.

29. Podľa názoru kasačného súdu interpretácia zákona a rozhodnutia kasačného súdu v správnom súdnictve (obzvlášť vo finančných veciach) musia zohľadňovať i systémové hľadisko, t. j. či daný právny názor možno aplikovať ako princíp na všetky ďalšie i otvorené daňové konania, pretože ide o výklad zákona a ten by mal byť voči všetkým daňovým subjektom na území Slovenskej republiky jednotný.

31. Kasačný súd považuje zhodne so správnym súdom za preukázané, že k materiálne právoplatnému zrušeniu rozhodnutia sťažovateľa v zmysle § 79 ods. 5 Daňového poriadku došlo až po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR rozsudkom sp. zn. 2Sžfk/7/2016 zo dňa 7.8.2019, ktorý na základe kasačnej sťažnosti žalovaného (sťažovateľa), potvrdil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/18/2016-44 zo dňa 13.7.2016, ktorým súd zrušil rozhodnutie Finančného riaditeľstva SR č. 1725526/2015 zo dňa 1.12.2015, ako aj rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 1473390/2015 zo dňa 28.9.2015 a vrátil vec sťažovateľovi na ďalšie konanie, ktoré bolo následne zastavené.

33. Zároveň správny súd správne podotkol, že nie je relevantné, ktorým predchádzajúcim rozhodnutím došlo k zaplateniu dane žalobcom, ale kedy došlo k zrušeniu rozhodnutia sťažovateľa a správcu dane. 34. Kasačný súd taktiež pripomína, že právo vyrubiť predmetnú daň zaniklo dňa 31.12.2013 a teda sporné rozhodnutia z roku 2015 boli nezákonne vydané daňovými orgánmi až po

35. Zároveň kasačný súd uvádza, že prijatím názoru sťažovateľa by došlo k priznaniu kvality zákonnosti a ústavnosti postupu, ktorým došlo k objektívnej nemožnosti požadovať vrátenie sumy zaplatenej žalobcom na základe nezákonných a zrušených rozhodnutí daňových orgánov ako preplatku na dani z dôvodu uplynutia prekluzívnej lehoty už v čase vydania rozhodnutí, na podklade ktorých žalobca vyrubenú daň, resp. rozdiel dane uhradil. 36. Úlohou súdu a orgánu verejnej moci v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno- právnymi princípmi. Súd ako aj správny orgán teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku.

Pod prílišným formalizmom sa rozumie taká interpretácia ustanovenia, pri ktorej striktné trvanie na formálnych stránkach práva neplní žiadnu rozumnú funkciu, ale naopak, popiera samotný zmysel a účel právnej úpravy (m. m. IV. ÚS 19/2012). 38.

39. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd v zmysle § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi voči žalovanému - sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov kasačného konania v plnom rozsahu, pričom o výške náhrady bude rozhodnuté v zmysle § 175 ods. 2 SSP.

V Bratislave dňa 21. februára 2024