4Shk/1/2022
ECLI:SK:NSSSR:2024:6020200270.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- 74S/4/2020
- IČS
- 6020200270
- Citované
- 1× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): eustream, a.s., Votrubova 11/A, 821 09 Bratislava, IČO: 35910712, právne zastúpený: Advokátska kancelária Patajová Pataj, s.r.o., so sídlom J. Chalupku 8, 974 01 Banská Bystrica proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, so sídlom Švermova 43, 974 04 Banská Bystrica 4, za účasti ďalšieho účastníka konania: V.. C. Y., U. XX, XXX XX M., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: UPV SR P 286236/II-29-2020 zo dňa 28. apríla 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 74S/4/2020- 156 zo dňa 14. júla 2021, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred orgánmi verejnej správy
1. Žalobca podaním zo dňa 5. júna 2015 navrhoval podľa § 46 ods. 1 písm. a) a b) č. 435/2001 Z. z. o patentoch, dodatkových ochranných osvedčeniach a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „patentový zákon“) zrušenie patentu č. 286236 z dôvodu, že napadnuté riešenie nespĺňa podmienku novosti a vynálezcovskej činnosti a vynález nie je v patente opísaný a vysvetlený tak jasne a úplne, aby ho mohol odborník uskutočniť.
2. Úrad priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ÚPV SR“) ako prvostupňový orgán verejnej správy rozhodnutím č. P 286236/I-53-2017 zo dňa 20.7.2017 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) o návrhu žalobcu na zrušenie patentu č. 286236 s názvom „Spôsob opravy a predĺženia životnosti potrubia“ majiteľa Ing.
Pavla Krajeca (ďalej len „majiteľ patentu“ alebo „ďalší účastník konania“) rozhodol podľa § 46 ods. 1 písm. b) v spojení s § 46 ods. 2 zákona č. patentového zákona tak, že návrhu na zrušenie patentu č. 286236 čiastočne vyhovel a patentové nároky obmedzil nasledovne:
„1. Spôsob opravy a predĺženia životnosti potrubia, najmä plynového veľkorozmerového potrubia vyznačujúci sa nasledujúcimi krokmi, kde prvým krokom je vybudovanie nábehovej a odbehovej trasy pomocou typizovaných prefabrikátov, druhým krokom je vybudovanie ochranného portálu (8) v mieste určenia, tretím krokom je vykopanie nadložia a obnaženie poškodeného potrubia (10) za súčasného paženia (7) bokov výkopu (5), štvrtým krokom je vybetónovanie počvy (11) výkopu (5), piatym krokom je rozdelenie chráničky na ľahko manipulovateľné časti a ich odpratanie z výkopu, šiestym krokom je sanácia poškodeného alebo zoslabeného potrubia (10), siedmym krokom je vybudovanie skeletu (6) novej chráničky, ôsmym krokom vyplnenie priestoru medzi potrubím a chráničkou plavenou základkou (12) na elimináciu napätí a/alebo na vyplnenie priestoru medzi potrubím (10) a mostným telesom a deviaty krok je úprava terénu do pôvodného stavu, pričom všetky tieto kroky sa prevádzajú bez prerušenia toku média v potrubí.
2. Spôsob opravy a predĺženia životnosti potrubia, podľa nároku 1 vyznačujúci sa tým, že ochranný portál (8) vybudovaný uprostred vozovky, alebo medzi jednotlivými jazdnými pruhmi, je vytvorený zváranou oceľovou konštrukciou štvoruholníkového pôdorysu, ktorá je fixovaná krídlami mimo výkop (5).
3. Spôsob opravy a predĺženia životnosti potrubia, podľa nároku 1 alebo 2 vyznačujúci sa tým, že plavená základka (12) je tvorená vodnou, slabo zásaditou zmesou vápenca a/alebo dolomitu s veľkosťou zrna až do 32 mm“.
3. ÚPV SR dospel k záveru, že žalobcovi sa nepodarilo preukázať, že napadnuté riešenie v čase podania nespĺňalo podmienku vynálezcovskej činnosti, preto považoval riešenie podľa 1. patentového nároku napadnutého riešenia za spĺňajúce podmienku vynálezcovskej činnosti podľa § 8 ods. 1 patentového zákona.
Pokiaľ bolo preukázané, že prvý patentový nárok spĺňa podmienku vynálezcovskej činnosti, nie je potrebné skúmať v tejto súvislosti ďalšie nároky, ktoré sú na hlavnom nároku závislé, pretože aj tieto podmienku vynálezcovskej činnosti v spojení s hlavným patentovým nárokom spĺňajú.
4. So žalobcom namietanou nemožnosťou, resp. nedostatočným definovaním patentových nárokov v prípade križovania potrubia so železnicou sa ÚPV SR stotožnil, pretože hlavný patentový nárok tak, ako je definovaný v spojení s druhým (závislým) patentovým nárokom, nie je vykonateľný v prípade križovania potrubia so železnicou, pretože vybudovanie nábehovej a odbehovej trasy pomocou typizovaných prefabrikátov nie je pri železničnej
preprave reálne uskutočniteľné. Zároveň ani jeden príklad uskutočnenia neozrejmuje prípad križovania so železnicou a spôsob vybudovania obchádzkovej trasy, resp. využitia koľaje na obojsmernú prevádzku. Preto ÚPV SR návrh žalobcu v tejto časti považoval za opodstatnený a v súlade s § 46 ods. 2 patentového zákona upravil znenie druhého závislého nároku na ochranu a rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia. ÚPV SR pri úprave patentových nárokov nevychádzal z patentových nárokov predložených majiteľom, keďže tieto sa všetky prednostne týkali takej úpravy, ktorá mala zohľadňovať prípadné nesplnenie podmienky novosti a vynálezcovskej činnosti hlavného patentového nároku vzhľadom na namietané dokumenty a nie uskutočniteľnosť riešenia vo vzťahu k § 37 ods. 4 patentového zákona.
5. Proti uvedenému rozhodnutiu podal žalobca rozklad, o ktorom rozhodol Predseda Úradu priemyselného vlastníctva Slovenskej republiky (ďalej ako „žalovaný“) rozhodnutím č. UPV SR P 286236/II-29-2020 zo dňa 28. apríla 2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že prvostupňové rozhodnutie podľa § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) (ďalej len „Správny poriadok“) v spojení s § 46 ods. 1 písm. b) a § 46 ods. 2 patentového zákona potvrdil.
II. Konanie pred správnym súdom
6. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. 74S/4/2020- 156 zo dňa 14. júla 2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia
žalovaného. O trovách konania správny súd rozhodol tak, že účastníkom konania v zmysle § 167 a nasl. SSP náhradu trov konania nepriznal. 7. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že časť žaloby neobsahuje žiadnu a to ani skutkovú a ani právnu argumentáciu vo vzťahu k nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Žalobca svoje tvrdenia o všeobecnej známosti ním opísaných postupov ničím v žalobe nepodložil, a preto nie je zrejmé, z čoho mal žalovaný dospieť k tomu, že išlo o všeobecne
známe postupy. Poukázal pritom na skutočnosť, že účastník konania je v administratívnom konaní povinný navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, pričom žalovaný rozhoduje na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté (§ 53 patentového zákona). Odvolávať sa na to, že žalovaný mal rozhodnúť na základe svojej povinnej znalosti všeobecne známych spôsobov opravy plynovodných potrubí, tak nemalo oporu v patentovom zákone. 8. Žalobca namietal, že žalovaný pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti nesprávne abstrahoval od notoricky známej metódy otvoreného výkopu. Takáto námietka nemohla obstáť. Žalobca neuviedol, ktorý konkrétny dokument predložený ako dôkaz žalovanému, nebol v tejto súvislosti posúdený.
Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a naň nadväzujúceho napadnutého rozhodnutia, v ktorom žalovaný uviedol, že sa s argumentáciou prvostupňového orgánu stotožnil, vyplýva, že žalovaný sa zaoberal všetkými namietanými dokumentmi tak pri posudzovaní novosti, ako aj pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti.
Zobral pritom do úvahy aj stav techniky vyplývajúci z obsahu opisu patentu v prihláške. 9. Žalobca namietal nedostatočné odôvodnenie, keď žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, že: „Jednotlivé pracovné kroky sú vykonávané za nejakým účelom, ale len zhodný všeobecný názov určitého pracovného kroku neznačí, že tento krok plní rovnakú funkciu v danom postupe“. Podľa žalobcu ak žalovaný videl rozdiel, mal ho pomenovať, a len tak mohol dospieť k tomu, že vynález je výsledkom vynálezcovskej činnosti.
Takáto polemika s odôvodnením napadnutého rozhodnutia bez jasnej skutkovej a právnej argumentácie o tom, že v administratívnom konaní bol žalobcom preukázaný nedostatok vynálezcovskej činnosti, nemôže obstáť. Správny súd z obsahu správneho spisu zistil, že predmetom patentovej ochrany je v preskúmavanej veci pracovný postup pri oprave plynovodného potrubia predstavujúci sústavu na seba nadväzujúcich rozličných činností. Upriamovanie žalobcu na podobnosť či zhodnosť jednotlivých činností (ale nie celého postupu) v rade nemá žiadny právny význam. Predmetom patentovej ochrany je spôsob opravy predstavujúci sústavu krokov vytvárajúcu pracovný postup ako celok a nie jednotlivé kroky (činnosti) a ani spôsob ich vykonania. Navyše, ide o vetu vytrhnutú z kontextu. Žalovaný v tejto časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia citoval z prvostupňového rozhodnutia, s ktorým sa stotožnil, pričom ale uviedol aj svoju úvahu, ktorou sa spravoval pri hodnotení žalobcom predloženého návrhu na úpravu znenia patentových nárokov z dôvodu splnenia podmienky jasnosti. Žalovaný uviedol, že vychádzal z podstaty napadnutého riešenia, ktoré je integrálnym celkom tvoreným konkrétnou
postupnosťou krokov, z ktorého nie je možné vytrhávať jednotlivé kroky. 10. Správny súd ďalej konštatoval, že námietka ohľadne definovania technického problému riešeného predmetným vynálezom nebola nijako konkretizovaná vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu. Žalobca neuviedol žiadnu skutkovú ani právnu argumentáciu, čo podľa neho nesprávne definovanie problému spôsobilo vo vzťahu k zákonnosti napadnutého rozhodnutia. Nie je pritom úlohou a ani oprávnením správneho súdu načaté námietky dopĺňať namiesto
žalobcu. Na rozdiel od prvostupňového orgánu, ktorý v odôvodnení podrobne uviedol, z čoho a akým uvažovaním dospel k tomu, že určil, čo je technický problémom, ktorý bol vyriešený vynálezom, žalobca ničím tieto úvahy nenapadol, ale predložil svoje vlastné videnie danej problematiky. Takto koncipované žalobné námietky nemôžu práve preto obstáť.
11. Za nedôvodnú považoval správny súd aj námietku nesprávnosti spôsobu hodnotenia existencie vynálezcovskej činnosti. Podľa správneho súdu žalobca uvádzal vlastné hodnotenie nedostatku vynálezcovskej činnosti bez toho, aby konkrétne namietal podrobnú argumentáciu žalovaného, teda v čom sa žalovaný mýli, a v čom jeho argumenty idú mimo medzí patentového zákona, alebo sú v rozpore s logickým uvažovaním.
Možno súhlasiť so žalovaným, že nebol dôvod na posudzovanie vynálezcovskej činnosti z hľadiska skupiny odborníkov pozemného a banského staviteľstva práve z dôvodu, že opravy plynovodných potrubí križujúcich cestnú komunikáciu boli v období pred podaním prihlášky tak, ako to tvrdí žalobca, vykonávané buď metódou otvoreného výkopu alebo banskou metódou, takže odborník by zvolil buď jednu alebo druhú metódu.
Už samotná skutočnosť, že opravy plynovodných potrubí v miestach križujúcich cestnú komunikáciu, boli v čase podania prihlášky patentu vykonávané buď jednou alebo druhou metódou, sama o sebe svedčí o nezrejmosti napadnutého vynálezu, najmä keď ide o riešenie prinášajúce benefity. 12. Žalobca ďalej namietal, že žalovaný nevyhovel jeho požiadavke, aby kroky štyri až deväť patentových nárokov patentu č. 286236, ktoré sú podľa žalobcu identickým spôsobom popísané v známom stave techniky minimálne v prednáškach majiteľa patentu, boli presunuté do predvýznakovej časti. Správny súd k takto formulovanej námietke uviedol, že smeruje mimo predmet administratívneho konania, keď predmetom konania bol návrh na zrušenie patentu, ktorému môže žalovaný vyhovieť výlučne z dôvodov, ktoré sú upravené v § 36 patentového zákona. Žalobca v súvislosti s touto námietkou argumentačne, vecne ani právne neprepojil s dôvodmi, pre ktoré možno podľa zákona patent zrušiť.
13. Správny súd následne k ďalším námietkam žalobcu konštatoval, že nesúhlas žalobcu s dôvodmi rozhodnutia nestačí na to, aby správny súd mohol konštatovať nezákonnosť rozhodnutia. Žalobca musí skutkovo a právne argumentovať, v čom je úvaha žalovaného nesprávna. Žalovaný v odôvodnení uviedol, že s ohľadom na § 13 ods. 1 patentového zákona a na skutočnosť, že z opisu vynálezu je jasné, na aké miesta je uvedený spôsob navrhnutý, napadnutý patent spĺňa podmienku jasnosti.
14. Záver podľa správneho súdu, žalobca namietal neprípustné prekročenie zákonných limitov správnej úvahy a porušenie zásady legitímneho očakávania bez toho, aby špecifikoval tieto zákonné limity, ktoré mali byť prekročené.
III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie
15. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.
16. Sťažovateľ na úvod kasačnej uviedol, že správny súd pri rozhodovaní nezohľadnil skutkový stav, na základe ktorého rozhodoval žalovaný, resp. tento stav nesprávne vyhodnotil, nesprávnym spôsobom vykladal ustanovenia patentového zákona a súčasne nesprávne vyhodnotil a posudzoval obsah žaloby. Podľa sťažovateľa správny súd nekriticky a celkom nesprávne prebral tvrdenia žalovaného o existujúcom stave techniky a o spôsobe jeho určenia a rozhodol na základe tejto nesprávnej premisy, od ktorej sa odvíjali aj jeho ďalšie úvahy.
17. Podľa sťažovateľa správny súd a aj žalovaný pri určovaní stavu techniky z nepochopiteľných dôvodov a bez náležitého odôvodnenia nebrali do úvahy spôsob opravy plynovodného potrubia metódou otvoreného výkopu. Sťažovateľ mal za to, že sa jedná o notorietu žalovanému nepochybne známu, a to minimálne z opisu stavu techniky, ktorý žalovanému v patentovej prihláške poskytol samotný majiteľ patentu.
Určenie stavu techniky spôsobom prezentovaným žalovaným pre účely posúdenia vynálezcovskej činnosti v jeho rozhodnutí, kedy vybral za stav techniky len jeden dokument, je možné bez výhrad akceptovať pri posudzovaní novosti technického riešenia chráneného patentom, ktorá je podľa všetkého
nesporná. Sťažovateľ nikdy nespochybňoval, že pri posudzovaní novosti technického riešenia môže byť stav techniky tvorený len a výlučne jedným dokumentom tak, ako to v Rozhodnutí určil žalovaný. Naproti tomu je ale stav techniky pri posudzovaní splnenia podmienky vynálezcovskej činnosti vyskladaný zo všetkých známych dokumentov tvoriacich stav
techniky. 18. Ďalej sťažovateľ namietal nesprávne definovanie technického problému, ktorý je považuje za dôležité pre správne určenie osoby fiktívneho odborníka alebo skupiny osôb fiktívnych odborníkov a následne na posúdenie existencie vynálezcovskej činnosti.
19. Sťažovateľ tiež uviedol, že metodika patentového konania žalovaného poskytuje aj celý rad indikátorov zrejmosti technického riešenia. ktoré vylučujú jeho patentovateľnosť. Jedným z týchto indikátorov zrejmosti technického riešenia je situácia, kedy je prihlásený vynález iba agregátom už známych technických prostriedkov a operácií. Opakovane uviedol, že patent č. 286236 je práve takýmto agregátom jednotlivých pracovných postupov, ktoré všetky boli známe a všetky boli preukázateľne dlhodobo používané pri oprave plynovodných potrubí
samotným sťažovateľom. 20. Správny súd podľa sťažovateľa spôsobom znižujúcim hodnotu jeho argumentácie uviedol, že sťažovateľ pri tvrdeniach o neexistencii vynálezcovskej činnosti v rozhodovanej veci ponúka len svoje úvahy, pričom zrejme opomenul, že rovnako len úvahy a subjektívne hodnotenia pri argumentácii o existencii vynálezcovskej činnosti ponúka aj žalovaný.
21. Sťažovateľ mal zároveň za to, že správny súd celkom nesprávne pochopil argumentáciu týkajúcu sa neakceptovateľnej jednodielnej formy patentových nárokov patentu č. 286236, keď uviedol, že táto námietka smeruje mimo administratívneho konania. Námietka sťažovateľa týkajúca sa neprípustnej a ničím neodôvodnenej formy patentových nárokov uvedená v žalobe je logicky a vnútorne spojená s jeho argumentáciou o neprípustnom prekročení zákonných limitov správnej úvahy žalovaným a s jeho argumentáciou o porušení zásady legitímneho očakávania účastníka konania. Žalovaný totiž ničím neodôvodneným a z pohľadu sťažovateľa výnimočným postupom umožnil v patente č. 286236 formuláciu patentových nárokov v tzv. jednodielnej forme bez ich rozdelenia na predvýznakovú časť obsahujúcu existujúci stav techniky a význakovú časť obsahujúcu nové technické riešenie, ktorému je poskytovaná formálna ochrana.
22. Záverom namietal, že správny súd potvrdil závery žalovaného v otázke tvrdenej určitosti pojmu „miesto určenia“ bez toho, aby sa relevantným spôsobom zaoberal argumentáciou sťažovateľa. Ak správny súd vyslovil názor, že pokiaľ je splnená podmienka priemyselnej využiteľnosti tak, ako sú patentové nároky formulované, nie je potrebné formuláciou patentových nárokov vylúčiť prípady, v ktorých by nebol vynález priemyselne využiteľný, potom takýto názor nie je možné chápať ako správny. Takýto názor prvostupňového súdu vyslovený bez akejkoľvek opory v patentovom zákone je nutné hodnotiť ako arbitrárny. Žiadne ustanovenie patentového zákona totiž neurčuje, že formulácia patentových nárokov môže zahŕňať aj spôsob použitia patentu, kedy tento nie je priemyselne využiteľným. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 22.11.2021 k prvej námietke sťažovateľa uviedol, že v súvislosti s otázkou stanovenia stavu techniky žalovaný opätovne uvádza, že v rámci správneho konania pri hodnotení vynálezcovskej činnosti postupoval správne, keď vychádzal z dôkazov (dokumentov) predložených žalobcom a postupoval
metódou „problém-riešenie“. V predmetnom prípade bol za najbližší stav techniky označený dokument P2 pričom podrobné porovnanie napadnutého riešenia s dokumentom P2 je obsahom prvostupňového rozhodnutia (celá strana 39). Navyše podotkol, že v rozklade podanom proti prvostupňovému rozhodnutiu úradu nebolo stanovenie stavu techniky namietané, resp. nebol postup žalovaného pri stanovení stavu techniky označený za nesprávny, a teda sa javí, že sťažovateľ v určení stavu techniky nevidel v konaní pred úradom žiadny problém. Žalovaný nepopiera, že na sprístupnenie líniových potrubných trás sa používa aj metóda otvoreného výkopu, avšak v tejto súvislosti je potrebné uviesť, že pokiaľ mal žalobca záujem podporiť svoj návrh na zrušenie patentu, ktorý chráni napadnuté riešenie, dôkazmi, ktoré poukazujú na metódu otvoreného výkopu, mal takéto dôkazy predložiť.
24. K námietke spočívajúcej v údajne nesprávnom definovaní technického problému žalovaný súhlasí s názorom správneho súdu, že sťažovateľ svoju argumentáciu nijako nekonkretizoval vo vzťahu k napadnutému rozhodnutiu a neuviedol žiadnu skutkovú ani právnu argumentáciu, čo nesprávne definovanie problému spôsobilo vo vzťahu k zákonnosti napadnutého
rozhodnutia. Nakoľko sťažovateľ nedefinoval (neurčil) stav techniky rozhodný v predmetnej veci a ani technický problém správne, uvedené sa vzťahuje aj na určenie osoby odborníka. 25. Žalovaný ďalej poukázal na námietku sťažovateľa, ktorý cituje Metodiku konania (Patenty) v časti, ktorá sa týka vynálezcovskej činnosti a vyčíta správnemu súdu, že túto metodiku v rozsudku nezmienil a následne uvádza vlastné hodnotenie vynálezcovskej činnosti v predmetnej veci prezentujúc opäť vlastný pohľad, pri ktorom vychádza z jeho vedomostí či pracovných skúseností a ktorý nemá oporu v stave techniky, ktorý bol v tejto veci rozhodný. K uvedenému uviedol, že o splnení podmienky vynálezcovskej činnosti sa nerozhoduje na základe v metodike uvedených indícií, ale na základe daného stavu techniky.
Preto žalovaný poukazuje na prvostupňové rozhodnutie, v ktorom sa ÚPV SR riadne zaoberal všetkými predloženými dokumentami, ktorými bol daný stav techniky. Na doplnenie žalovaný považoval za potrebné uviesť, že spôsob ako taký môže byť považovaný za nový a vynálezcovský aj v takom prípade, ak niektoré jeho kroky sú samé osebe známe, rovnako tak, ako môže byť za nový a vynálezcovský považovaný stroj či zariadenie, ktorého niektoré, prípadne všetky súčiastky alebo diely sú ako také známe, pretože je z nich možné zložiť úplne nový stroj, ktorý môže spĺňať podmienku vynálezcovskej činnosti.
26. K tvrdeniu sťažovateľa o jednodielnej forme patentového nároku, žalovaný uviedol, že každý patentový nárok, ktorý obsahuje výraz „vyznačujúci sa tým“ je v dvojdielnej forme, z čoho je následne zrejmé, že hlavný patentový nárok napadnutého patentu a rovnako aj ostatné patentové nároky napadnutého patentu sú formulované do dvojdielnej formy. Sťažovateľ sa nesprávne domnieva, že patentové nároky sú formulované jednodielne, k čomu ho zrejme vedie záver vyplývajúci z napadnutého rozhodnutia o dôvodoch nepresunutia niektorých krokov napadnutého riešenia z význakovej časti do časti predvýznakovej (úvodnej). Navyše, úpravu patentového nároku presunutím znakov z význakovej časti do úvodnej časti je možné vykonať len na základe jediného riešenia známeho v stave techniky, a nie pozliepaním vedomostí z rôznych riešení, resp. dokumentov stavu techniky. Zároveň uviedol, že formulácia patentových nárokov je výlučne vecou prihlasovateľa s tým, že úrad aj po udelení patentu v konaní o návrhu na jeho zrušenie rešpektuje vôľu majiteľa, pokiaľ ide o upravené znenie patentových nárokov, a to za predpokladu, že majiteľom navrhované znenie spĺňa zákonné požiadavky. 27. Záverom k otázke priemyselnej využiteľnosti a k tomu prislúchajúcej kasačnej argumentácie dodal, že napadnutý vynález, ako taký, je priemyselne využiteľný. Pokiaľ konkrétne, využiteľnosť znemožňujúce, podmienky nie sú výslovne definované v patentových nárokoch, potom, za predpokladu, že existujú uskutočniteľné príklady využitia vynálezu, nie je možné takýto vynález považovať za priemyselne nevyužiteľný. Z podanej kasačnej sťažnosti je podľa žalovaného na mnohých miestach zrejmé, že sťažovateľ uvádza vlastné skúsenosti, poukazuje na svoje pracovné postupy či problémy, ktoré rieši. Uvedené však nie je správne a objektívne, pretože v konaní o zrušení patentu je pre posúdenie otázky vynálezcovskej činnosti rozhodný stav techniky daný v predmetnej veci. Z vyššie uvedených dôvodov navrhol aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.
III. Konanie na kasačnom súde, právne názory kasačného súdu
28. Prejednávaná vec bola dňa 21.01.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) a bola náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn. 4Shk/1/2022, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.
29. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.
30. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.
31. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.
32. Podľa § 27 ods. 2 SSP, pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a).
33. Podľa § 53 ods. 1 až 3 patentového zákona, účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Úrad rozhoduje na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté. 34. Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. IV. ÚS 101/2010-19 zo dňa 11. marca 2010 konštatoval, že úlohou súdu v správnom súdnictve nie je nahradzovať činnosť správnych orgánov, ale len preskúmať zákonnosť ich postupov a rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok rešpektovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy. Ďalej konštatoval, že treba vziať do úvahy, že správny súd nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy. Ústavný súd poukazom na čl. 6 ods. 1 Dohovoru a čl. 46 ods. 1 ústavy,
ktoré právne normy citoval, zdôraznil, že vo svojej judikatúre uvádza, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom
konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
35. Podľa § 4 patentového zákona na vynálezy, ktoré spĺňajú podmienky ustanovené týmto zákonom, udeľuje Úrad priemyselného vlastníctva SR patent. Udelením patentu nastal pre majiteľa patentu stav právnej istoty, ktorý nemožno svojou istotou svojvoľne zmeniť, t. j. bez toho, aby sa vysporiadal so správnou úvahou, ktorá ho viedla k udeleniu patentu a následne, k čomu sa skutkový stav pre zrušenie patentu odlišuje od toho pri udelení patentu.
Tak ako zákon ponecháva Úradu správnu úvahu pri udelení patentu, v prípade zrušenia patentu patentový zákon vyžaduje preukázanie podmienok najmä zrušenie podľa § 46. Znamená to, že Úrad i navrhovateľ zrušenia patentu, nesú dôkazné bremeno na preukázanie týchto okolností. Osoby zaťažené dôkazným bremenom znášajú dôsledky dôkaznej núdze na skutočnosti, ktoré sa jednoznačne a explicitne nepreukážu a nevysvetlia. Udelením patentu preto pre majiteľa patentu vznikla právna situácia, že benefituje z prezumpcie splnenia podmienok pre udelenie patentu pokiaľ sa nepreukáže opak. Po udelení patentu majiteľ patentu benefituje z obráteného dôkazného bremena, ktoré zaťažuje Úrad a navrhovateľa zrušenia patentu.
Kvalita dôvodov pre zrušenie patentu musí byť vysoká a pochybnosti nie je možné vykladať na ťarchu majiteľa patentu (rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 4Sžh/3/2015 zo dňa 08.06.2016). 36. Kasačný súd k uvedenej veci uvádza, že posúdenie technického stavu veci je kvalifikované ako správne uváženie (odborná stránka veci) spojená s procesom aplikácie právnych noriem, a to procesných i hmotnoprávnych. Správna úvaha predstavuje ponechanie možnosti správnemu orgánu v rámci určitého tolerančného pásma formulovať svoje závery autonómne. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na ustálenú judikatúru, rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžh/1/2010 zo dňa 07.12.2010 s právnou vetou: „Posúdenie technického stavu veci pri zrušení patentu je zákonnou kompetenciou Úradu priemyselného vlastníctva , a preto úrad na tento predmet znalca neustanovuje. Po udelení patentu jeho majiteľ benefituje z obráteného dôkazného bremena, ktoré zaťažuje úrad a navrhovateľa zrušenia patentu“. 37.
Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pri vyslovení výroku napadnutého rozsudku.
Senát kasačného súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom. 38. Kasačný súd v tomto smere zdôrazňuje, že právny záver ohľadne naplnenia resp. nenaplnenia pojmu vynálezcovskej činnosti v zmysle § 8 ods. 1 patentového zákona je zákonom povolenou správnou úvahou Úradu priemyselného vlastníctva SR, ktorý vec posudzuje z hľadiska abstraktnej úvahy odborníka v stave techniky. Rozsah súdneho prieskumu zákonnosti tak správny súd uskutočňuje podľa § 27 ods. 2 SSP.
Správny súd tak už nevykonáva dokazovanie, ale uskutočňuje súdny prieskum zákonnosti danej veci na základe obsahu spisu, sústreďuje sa na zistenie dodržania procesných pravidiel, ktoré viedli k rozhodnutiu a vnútornú logickú nerozpornosť odôvodnenia vytvorenej správnej úvahy. Zároveň posudzuje aplikáciu relevantných hmotnoprávnych noriem na danú vec.
Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného. Správny súd preberá od správneho orgánu nielen dôkazný stav, ale aj jeho právne hodnotenie. Iným hodnotením, než ktoré vykonal správny orgán, by súd neprípustne a v rozpore so zákonom zasiahol do práva voľného hodnotenia dôkazov, ktoré patrí správnemu orgánu (§ 34 ods. Správneho poriadku, § 53 ods. 2 patentového zákona, podľa ktorého úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti).
39. V prejednávanom prípade kasačný súd konštatuje, že správna úvaha bola vyjadrená zrozumiteľne a je výsledkom riadneho administratívneho konania o zrušenie patentu. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a z výsledkov vykonaného dokazovania možno konštatovať, že záver, ktorý zo zistených skutkových okolnosti žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o patentoch. Žalovaný správny orgán aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 53 ods. 2 zákona o patentoch rešpektujúc povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne posúdenie navrhovaných riešení napadnutého patentu boli zistené zákonným spôsobom, čo najúplnejšie, pričom v konaní postupoval v súčinnosti s účastníkmi konania a zároveň dbal na zachovávanie ich práv a právom chránených záujmov ako i na dodržanie ich procesných práv zabezpečením im možnosti vyjadrovať sa.
Zároveň kasačný súd nezistil existenciu judikatúry Európskeho patentového úradu, prípadne odborných znaleckých posudkov, ktoré by spochybňovali stav techniky prezentovaný žalovaným. Z uvedeného dôvodu námietky sťažovateľa v tomto smere považuje za nedôvodné.
40. Kasačný súd podotýka, že žalovaný ale aj správny súd sa s opakovanými námietkami sťažovateľa riadne a vyčerpávajúco vysporiadali, pričom sa kasačný súd plne stotožňuje s ich odôvodnením a preto nepovažuje za účelné nimi uvedené skutočnosti opakovať. Kasačný súd tak v zásade iba dopĺňa, že v preskúmavanej veci je predmetom patentovej ochrany postup pri oprave plynovodného potrubia predstavujúci sústavu na seba niekoľko nadväzujúcich rozličných činností. Uvedená skutočnosť je sťažovateľovi zrejmá a správnym orgánom ako aj správnym súdom niekoľkokrát jasne vyjadrená. Preto je aj podľa kasačného súdu snaha sťažovateľa opakovane poukazovať na podobnosť či zhodnosť jednotlivých činností predmetného postupu, pričom nijakým spôsobom nenapadať celý postup, účelové a nemajúce žiadny právny význam. Predmetom patentovej ochrany, ako už bolo zdôraznené, je spôsob opravy predstavujúci sústavu krokov vytvárajúcu pracovný postup ako celok a nie samostatne jeho jednotlivé kroky a ani spôsob ich vykonania. 41. Žalovaný zároveň postupoval správne, keď vychádzal z dôkazov predložených
sťažovateľom, vyhodnotil ich aj vo vzájomných súvislostiach a postupoval metódou „problém- riešenie“. V predmetnom prípade bol za najbližší stav techniky označený dokument P2 s čím sa kasačný súd stotožňuje, pričom podrobné vysvetlenie a porovnanie napadnutého riešenia s dokumentom P2 je zároveň obsahom prvostupňového rozhodnutia, kde správny orgán zrozumiteľne vysvetlil rozdielnosť spôsobov opravy potrubia.
42. Rovnako k ďalším námietkam sťažovateľa je potrebné uviesť, že sťažovateľ pri posudzovaní formulácie patentového nároku alebo priemyselnej využiteľnosti (ako aj pri ďalších súvisiacich námietkach ohľadne hodnotenia vynálezcovskej činnosti), žalovanému, správnemu súdu a aj kasačnému súdu predkladal najmä vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania, či svoje subjektívne názory vychádzajúce z jeho skúseností (prezentované sťažovateľom aj ako všeobecne známe skutočnosti). Uvedené však nemôže predstavovať podklad pri rozhodovaní správneho orgánu alebo súdu.
43. Záverom možno uviesť, súladne s rozhodnutím správneho súdu aj žalovaného, že dokument „Metodika konania (Patenty)“, na ktorý sťažovateľ vo viacerých častiach správnej žaloby či kasačnej sťažnosti poukazoval, predstavuje interný dokument žalovaného, ktorý nepredstavuje zákonný dôvod na podanie návrhu na zrušenie patentu v zmysle § 46 ods. 1 patentového zákona. Podanie návrhu na zrušenie patentu musí vychádzať zo zákonne vymedzených dôvodov uvedeného ustanovenia patentového zákona, pričom ako bolo zdôraznené, dôkazné bremeno na preukázanie tvrdených skutočností je na navrhovateľovi (sťažovateľovi) a na žalovanom, nie na majiteľovi patentu. Navyše, sťažovateľovi sa nepodarilo preukázať ani svoje tvrdenia ohľadne rozporu konania s predmetným interným dokumentom. 44.
V súlade s citovanými ustanoveniami súvisiacej právnej úpravy a vyššie uvedenými právnymi názormi, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol vydaný v súlade so zákonom a nezistil dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť preto ako nedôvodnú zamietol (v zmysle ust. § 461 SSP).
45. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto mu rovnako náhradu trov konania nepriznal.
46. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. mája 2024