4Shk/1/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): D.. H. X., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. X, XXX XX . A., právne zastúpený JUDr. Ján Pirč, advokát, Kpt. Nálepku 17, 040 01 Košice, IČO: 36855910, proti žalovanému: Úrad priemyselného vlastníctva SR, Jána Švermu 43, 974 04 Banská Bystrica, za účasti ďalšieho účastníka: INFOCAR, a. s., so sídlom Račianska 30/A, 831 02 Bratislava, IČO: 35773090, právne zastúpený Mgr. Mgr. Michal Lipták, PhD., advokát, Moyzesova 61, 900 28 Ivanka pri Dunaji, IČO: 47679107, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: PP 598- 94/ P278971 II/149-2012 zo dňa 17. decembra 2012, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 76S/5/2020- 352 zo dňa 13. apríla 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

čase jeho prihlásenia výsledkom vynálezcovskej činnosti v zmysle § 6 zákona č. 527/1990 Zb. o vynálezoch, priemyselných vzoroch a zlepšovacích návrhoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 527/1990 Zb.“), a teda, že v čase udelenia napadnutého patentu neboli splnené podmienky na jeho udelenie.

3. Správny súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach zodpovedal všetky žalobné námietky žalobcu, pričom podotkol, že po zrušení predchádzajúcich rozhodnutí správneho súdu Najvyšším súdom SR bolo úlohou správneho súdu opätovne sa vysporiadať s námietkami žalobcu, ktoré smerovali do správnej úvahy žalovaného pri vyhodnotení vynálezcovskej činnosti. V záujme komplexného pohľadu na vec sa správny súd opätovne vysporiadal so všetkým žalobnými námietkami.

Požiadavku na konfrontáciu členky komisie D.. F. I. správny súd v rozsudku č. k. 23S/34/2013-124 zo dňa 15.05.2013 neuznal za dôvodnú. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 3Sžhuv/1/2014 zo dňa 02.12.2015 vo vzťahu k odbornosti členky komisie uviedol, že v tomto prípade sa vychádza z premisy, že správny orgán menuje členov komisie z odborníkov, ktorých odborné a morálne vlastnosti sú mu známe a ktorých odbornosť a nestrannosť sú zárukou objektívneho rozhodnutia vo veci. Je výlučným právom a zároveň povinnosťou správneho orgánu, aby komisiu, ktorá má vo veci rozhodnúť, zostavil tak, aby jednotliví členovia spĺňali požiadavky

5. Správny súd k uvedenej námietke žalobcu tiež uviedol, že žalobca v administratívnom konaní a ani v správnej žalobe neuviedol také žalobné námietky, pre ktoré by uvedená zamestnankyňa mala byť vylúčená pre zaujatosť, čo by malo význam pre rozhodnutie veci. Pokiaľ ide o vytýkanú neodbornosť, ide o nepreukázané domnienky žalobcu.

6. K námietke žalobcu ohľadne nedostatkov prekladu patentových listín čo do ich obsahu správny súd odkázal na závery uvedené vo svojich predošlých rozhodnutiach. V rozsudku č. k. 23S/34/2013-124 zo dňa 15.05.2013 uviedol, že úrad pri výzve na doplnenie prekladu postupoval podľa § 16 ods. 2 vyhlášky Úradu priemyselného vlastníctva SR č. 223/2002 Z. z., ktorou sa vykonáva Patentový zákon, a že pokiaľ ďalší účastník konania ako navrhovateľ administratívneho konania doplnil svoj návrh o úradne overený preklad niektorých častí namietaných dokumentov s vyznačením v pôvodnom texte, tak nedošlo k porušeniu zákonného postupu, najmä s prihliadnutím na to, že aj z takého prekladu bolo možné vykonať porovnania patentových listín. Správny súd vyhodnotil aj neúplný preklad za dostatočný a poukázal na to, že žalobca neuviedol text prípadných iných častí US patentu, ktorý nebol preložený a ktorý by mal význam pre rozhodnutie veci. Zároveň správny súd uzavrel, že predloženie úradne overeného prekladu len časti namietaných patentov nebolo dôvodom na zastavenie konania podľa § 47 ods. 1 Patentového zákona pre nedoplnenie návrhu na začatie konania na základe

8. Z uvedených dôvodov bola žalobná námietka o nesprávnom postupe pri výzve ďalšieho účastníka konania na doplnenie úradných prekladov US patentu, resp. patentov nedôvodná. Keďže správny súd aj Najvyšší súd SR považovali doplnenie návrhu o preklad relevantných častí US patentu za dostatočné, nebol dôvod na postup úradu podľa § 47 ods. 1 Patentového zákona o zastavení konania pre nedostatočné doplnenie návrhu na začatie konania. Žalobca nesúhlasil s tým, aby bol s návrhom na zrušenie patentu predložený úradne neoverený preklad US patentu, preto bol návrh ďalším účastníkom konania doplnený o úradne overený preklad. V predchádzajúcom konaní nebolo žalobcom spochybnené, že by úradne overený preklad bol podaný odborne nespôsobilou osobou (prekladateľom). 9. Žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí k súvisiacim námietkam žalobcu predneseným v rozklade uviedol, že možno súhlasiť, že preklad niektorých odborných výrazov skutočne nebol presný, pretože nie je v súlade s odbornou terminológiou používanou v danej oblasti.

Preto nemohlo byť posúdenie skutočnej technickej podstaty riešenia opísaného v namietanom patente US 4,965,821 prvostupňovým orgánom uvedenými nepresne preloženými výrazmi zásadným spôsobom ovplyvnené. Aj tieto žalobné námietky považuje správny súd za nedôvodné a zotrval na záveroch, ktoré boli vyslovené aj v predchádzajúcich rozhodnutiach správneho súdu.

Preklad autorizovaným prekladateľom preto bez ďalšieho nemožno spochybňovať. Žalovaný postupoval dôsledne, zaoberal sa použitými pojmami v preklade a vyhodnocoval aj to, či by použitie nie celkom vhodného pojmu prekladateľom mohlo mať vplyv na technické porovnávanie a na formovanie správnej úvahy žalovaného. V rámci výkonu svojej kompetencie zvolil žalovaný dostatočný postup a je možné uznať argumentáciu, že pri preklade z anglického jazyka do slovenského jazyka je pri niektorých pojmoch možné vychádzať z viacerých možných variantov prekladu a niekedy nemusí byť zvolené, najmä v kontexte s ďalším textom, práve správne slovo. Žalobca ale nepreukázal, že by žalovaný vychádzal z takých nesprávnych pojmov, že by to malo za následok neudržateľnosť žalovaným formovanej správnej úvahy.

Vo vzťahu k tejto žalobnej námietke nezaujal odlišné stanovisko ako správny súd ani najvyšší súd v rámci odvolacích konaní a zaviazal správny súd nariadiť kontrolné znalecké dokazovanie. Tento druh administratívneho konania sa riadi koncentračnou zásadou zakotvenou v § 47 ods. 7 a v § 53 Patentového zákona. Z § 47 ods. 7 Patentového zákona vyplýva, že pre posudzovanie naplnenia podmienok pre zrušenie patentu je smerodajný návrh na zrušenie patentu a vyjadrenie majiteľa patentu, ktoré následne nemožno rozširovať ani dopĺňať. Z tohto ustanovenia vyplýva, že navrhovateľ nemôže dôvody zrušenia patentu následne rozšíriť alebo doplniť, administratívne konanie je vedené len v rozsahu „prvotného“ návrhu na zrušenie patentu a vyjadrenia majiteľa k nemu. Žalobca mal možnosť vyjadriť sa pred vydaním rozhodnutia k návrhu na zrušenie patentu. Žalobca podal rozklad, ku ktorému sa vyjadril ďalší účastník konania.

Rovnako aj v rozhodnutí č. k. 23S/34/2013 - 453 zo dňa 26.09.2018 správny súd dospel k záveru, že tieto námietky žalobcu nie sú dôvodné. Po rozhodnutí Najvyššieho súdu SR uznesením sp. zn. 3Spv/2/2019 zo dňa 18.06.2020 bolo úlohou správneho súdu opätovne sa vysporiadať s týmito námietkami žalobcu, rešpektujúc záväzný právny názor vyslovený najvyšším súdom v uvedených dvoch uzneseniach sp. zn. 3Sžhuv/1/2014 zo dňa 02.12.2015 a sp. zn. 3Spv/2/2019 zo dňa 18.06.2020.

13. Správny súd poukázal na to, že v zmysle ustálenej judikatúry je správnu úvahu potrebné vnímať ako „autonómne pásmo“, v rámci ktorého sa orgán verejnej správy pohybuje v administratívnom konaní, pri výkone verejnej správy. Ide o určitý „manévrovací prostriedok“ orgánu verejnej správy pri realizácii výkonnej moci a umožňuje, aby si orgán verejnej správy v rámci vymedzeného právneho priestoru a podľa možností vybral tú cestu, ktorú považuje za

14. Poukázal pritom aj na závery rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Spv/2/2019 zo dňa 18.06.2020. V zmysle záväzného právneho názoru uvedeného v predchádzajúcich rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, nariadil znalecké dokazovanie znalcom z odboru Priemyselné vlastníctvo a zadal znalcovi zodpovedať 8 otázok, ktorých zodpovedanie považoval za podstatné pre overenie správnej úvahy žalovaného. Pre overenie správnej úvahy žalovaného, ktorú žalobca rozporoval, správny súd považuje za podstatné odpovede znalca z odboru Priemyselné vlastníctvo uvedené v znaleckom posudku č. 3/2022 a v zmysle týchto odpovedí považuje správny súd správnu úvahu žalovaného pri vyhodnocovaní vynálezcovskej činnosti za správnu, logickú, preskúmateľnú a nevykazujúcu znaky arbitrárnosti.

15. Správny súd vyhodnotil, že v čase podania prihlášky napadnutého patentu žalobcom tak relevantný stav techniky bol reprezentovaný riešením resp. zariadením podľa namietaného amerického patentu, ktoré umožňovalo prenájom motorových vozidiel a na identifikáciu užívaného motorového vozidla a jeho užívateľa využívalo dvojicu údajov, zaznamenávaných na dvoch „nosičoch údajov“ - databázach ako prvkoch zariadenia, pričom jeden z dvojice údajov sa týkal motorového vozidla a druhý z dvojice údajov sa týkal osoby užívateľa motorového vozidla. Tento princíp identifikácie používania motorového vozidla bol použitý aj v namietanom slovenskom patente prostredníctvom bázy dát pevného kódu motorového vozidla a pohyblivého kódu motorového vozidla. Aj keď v báze dát pohyblivého kódu motorového vozidla nie sú obsiahnuté údaje vo vzťahu ku konkrétnemu užívateľovi, ide o riešenie zamerané na dosiahnutie požadovaného výsledku na základe spárovania dvoch druhov údajov. Keďže predmetom patentových nárokov žalobcu je zariadenie v statickom stave, orgány verejnej správy oboch stupňov vyhodnocovali správne aj prepojenie jednotlivých

užívateľa. Zo samotnej patentovej listiny SK patentu - Podstata vynálezu pritom vyplýva, že „Informácia o oprávnenom užívateľovi motorového vozidla je obsiahnutá v pohyblivom kóde motorového vozidla.“ Týmto dôkazom predloženým žalobcom neboli vyvrátené závery v znaleckom posudku znalca z odboru Priemyselné vlastníctvo.

18. K námietke, že správny orgán neanalyzuje charakteristiky kódu správny súd uviedol, že v oboch rozhodnutiach je uvedená analýza tak US patentu ako aj SK patentu. Žalovaný v rozhodnutí netvrdil, že podľa SK patentu je možné zistiť konkrétnu osobu, ktorá je užívateľom. Je pravdou, že túto skutočnosť potvrdil D.. F. O. v odbornom vyjadrení č. 23/2018, ktoré žalobca predložil v administratívnom konaní, ale táto skutočnosť ani nebola sporná a nebol na nej založený záver o nedostatku vynálezcovskej činnosti. Tieto námietky uvedené v správnej žalobe sú preto nedôvodné a nemajú ani oporu v dôvodoch preskúmaných rozhodnutí.

19. V rozhodnutí žalovaného podľa správneho súdu nebolo konštatované, že by na základe riešenia v SK patente bolo možné zistiť konkrétnu osobu - kto je majiteľom alebo nájomcom vozidla, ale len či je užívateľ oprávneným užívateľom. Žalovaný takýto záver, na ktorý opakovane žalobca poukazoval, v rozhodnutí neuvádza. Žalobca bol názoru, že explicitne nemusí tvrdiť vynálezcovskú činnosť. Pokiaľ ale jednou z hmotnoprávnych podmienok pre udelenie patentu bola aj vynálezcovská činnosť (§ 3 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb. platného a účinného v čase udelenia patentu žalobcovi), tak ak bol podaný návrh na zrušenie patentu z dôvodu nedostatku vynálezcovskej činnosti a pokiaľ sú aj samotné preskúmavané rozhodnutia žalovaného založené na nedostatku vynálezcovskej činnosti, žalobca sa podľa správneho súdu mýli, ak tvrdí, že nemusí uvádzať vynálezcovskú činnosť. Podstatnou otázkou je nedostatok vynálezcovskej činnosti, preto pri rozporovaní záverov je potrebné uviesť v čom mala vynálezcovská činnosť spočívať. 20. Úrad v preskúmavaných rozhodnutiach pri vyhodnocovaní, či išlo alebo nešlo o

Navyše v patentovej listine nie je ani konkrétny popis štruktúry týchto kódov, ktorými by boli zadefinované ich vlastnosti. 21. Pokiaľ žalobca uviedol v rámci svojich ďalších vyjadrení ďalšie dôvody nezákonnosti preskúmavaných rozhodnutí, s týmito sa správny súd nemohol vysporiadať, pretože boli prednesené po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby.

22. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Zjednodušene povedané, je to zariadenie, ktoré urýchľuje procesy pri prenájme automobilu s minimalizáciou účasti personálu autopožičovne na procese prípravy zmluvy. 24. Podľa sťažovateľa mal správny súd pri právnom posúdení veci postupovať nie podľa § 8 ods. 1 Patentového zákona ale v súlade s metodikou Európskeho patentového úradu (ďalej len „EPÚ“). Mal za to, že konanie o zrušení patentu nemalo ani začať. S uvedenými námietkami sa podľa sťažovateľa správny súd nevysporiadal, čím nesprávne právne posúdil vec a znemožnil sťažovateľovi uskutočniť jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Namietal tiež, že správny súd akceptoval vyhýbavé odpovede znalca, ktorý nie je odborníkom v oblasti techniky, ktorej sa patent týka, ako aj samotný znalecký posudok a výpoveď znalca, a to nekriticky napriek námietkam sťažovateľa.

Dodal, že rozsudok správneho súdu považuje za zmätočný keď sa nevysporiadal so zvyšnými námietkami sťažovateľa z dôvodu, že boli podané po uplynutí lehoty na podanie správnej žaloby. Sťažovateľ uviedol, že námietky s ktorými sa správny súd nevysporiadal, predložil pred právoplatnosťou rozhodnutia správneho súdu. 27. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 20.09.2023 uviedol, že v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Spv/2/2019 zo dňa 18.06.2020 bolo nesprávne uvedené, že sa žalovaný ku kasačnej sťažnosti nevyjadril, pričom žalovaný mal za to, že k podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľa vypracoval vyjadrenie, ktorí elektronicky poslal správnemu súdu v rámci stanovenej lehoty, o čom aj svedčí elektronická doručenka. Podotkol, že nezohľadnením predmetného vyjadrenia bol ukrátený na svojich zákonných právach a v dôsledku pochybenia mu bolo odopreté právo na spravodlivý proces, pričom priložil aj svoje pôvodné vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa proti rozsudku správneho súdu č. k. 23S/34/2013-453 zo dňa

hodnotenia kritéria vynálezcovskej činnosti na jednej strane a závery sťažovateľa týkajúce sa hodnotenia kritéria vynálezcovskej činnosti na strane druhej vyplývajú z nesprávneho pohľadu sťažovateľa na rozsah ochrany vyplývajúcej z jeho patentu, teda z odlišnej a nesprávnej interpretácie rozsahu ochrany vyplývajúcej z napadnutého patentu sťažovateľa, a preto posudky predkladané sťažovateľom pre meritum veci nie sú podstatné a relevantné.

31. Ďalej žalovaný nesúhlasil s námietkou sťažovateľa, že správny súd ako aj žalovaný v administratívnom konaní mal pri právnom posúdení veci postupovať nie podľa ustanovenia § 8 ods. 1 Patentového zákona ale v súlade s jasnou a preskúmateľnou metodikou EPÚ, ktorá by mala mať prednosť. K tomuto názoru žalovaný uviedol, že napriek v zásade totožnému zneniu právnej normy s neskoršou právnou normou v Patentovom zákone, je relevantným ustanovením pre posúdenie vynálezcovskej činnosti v preskúmavanom prípade ustanovenie § 6 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb., ktorý bol platný a účinný v čase udelenia patentu.

32. Napriek uvedenému, metodika žalovaného, ktorá usmerňuje postup žalovaného pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti, nie je v rozpore s metodikou EPÚ, a to ani v časti týkajúcej sa posudzovania vynálezcovskej činnosti. To podľa žalovaného znamená, že aj keby postupoval podľa metodiky EPÚ, nemalo by to vplyv na rozhodnutie v tejto veci. Podľa žalovaného však sťažovateľ princípy z metodiky EPÚ ako aj princípy z rozhodovacej praxe EPÚ uvádzané v kasačnej sťažnosti aplikuje na posudzovaný prípad nesprávne, pričom uviedol, že rovnako ako EPÚ dbá na to, aby pri posudzovaní vynálezcovskej činnosti nedochádzalo k tzv. spätnému pohľadu. 33. Žalovaný ďalej konštatoval, že sťažovateľ definuje problém riešený jeho vynálezom ako problém identifikácie legálneho používania motorového vozidla bez vyhlásenia pátrania. Avšak žalovaný uviedol, že Vyhlásenie alebo nevyhlásenie pátrania nie je možné považovať za súčasť problému riešeného vynálezom sťažovateľa, nie je technickým znakom riešenia.

námietkou sťažovateľa, že administratívne konanie sa nemalo ani začať a uviedol, že konanie sa začalo na základe podania návrhu ďalšieho účastníka spoločnosti INFOCAR, a.s. 34. Viaceré sťažnostné body sťažovateľa sa podľa žalovaného týkali otázky „identifikácie konkrétnej osoby“ prostredníctvom riešenia podľa patentu sťažovateľa, avšak správna úvaha žalovaného nezahŕňala túto podľa neho sťažovateľom vykonštruovanú a žalovanému prisudzovanú domnienku. Zdôraznil, že aj odpoveď znalca D.. D. J. na otázku č. 3, a to vzhľadom na celkový kontext riešenia podľa patentu sťažovateľa a aj vzhľadom na formuláciu jemu predloženej otázky, je možné interpretovať len ako „konkrétnosť osoby vo vzťahu k znaku oprávneného používania vozidla“.

Z vyššie uvedených dôvodov navrhol aby kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol.

36. Prejednávaná vec bola dňa 02.11.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) a bola náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn. 4Shk/1/2023, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

39. Uvedené rozhodnutie žalovaného bolo predmetom súdneho prieskumu v konaní pred správnym súdom vedeným pod sp. zn. 23S/60/2009, na základe sťažovateľom podanej správnej žaloby. Rozsudkom č. k. 23S/60/2009-79 zo dňa 13.01.2010 správny súd rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Rozhodnutie správneho súdu bolo potvrdené rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžh/1/2010 zo dňa 07.12.2015.

činnosti. 41. K tomuto záveru dospel na základe porovnania jednotlivých znakov a prvkov zariadení napadnutého patentu č. 278971 a namietaného amerického patentu č. US 4,965,821 s názvom „Systém na prenájom mobilného zariadenia založený na bunkovom mobilnom rádiotelefóne“ (ďalej aj len „namietaný patent“ alebo „US patent“), ktorý bol udelený dňa 23.10.1990, s dátumom prednosti od 23.12.1988, ako aj porovnávaním znenia patentových nárokov.

Rovnako je možné podľa odôvodnenia rozhodnutia považovať za technické ekvivalenty bázy dát (5) a (6) v napadnutom patente, ktoré okrem iného tvoria bázu dát (8) evidencie motorových vozidiel, s databázami (60) a (62) v namietanom patente. Aj ostatné znaky napadnutého patentu, resp. ich technické ekvivalenty, je možné nájsť v namietanom riešení v zhodnom systéme vzájomného prepojenia, a to: prenosový spoj (3) - komunikačná sieť (48), riadiaci a porovnávací blok (2) - SAC (54), dátová zbernica (4) - komunikačná sieť (48) alebo dátový komunikačný kanál (70), informačný výstup (10) - tlačiareň (42), riadiaci spoj (9) - komunikačná linka (52).

zamietol. Sťažovateľ následne podal správnu žalobu, o ktorej rozhodol správny súd tak, že rozsudkom č. k. 23S/34/2013 - 124 zo dňa 15.05.2013, v znení opravného uznesenia č. k. 23S/ 34/2013-181 zo dňa 04.02.2014 správnu žalobu sťažovateľa zamietol.

Posúdenie vynálezcovskej činnosti je tak špecifické, že vysloviť záver, že odborník v danej oblasti techniky by pri poznaní namietaného amerického patentu dospel k riešeniu v napadnutom patente žalobcu, na základe aplikovania všeobecných znalostí, prípadne že takéto aplikovanie známeho riešenia pri návrhu zariadenia umožňujúceho identifikáciu vozidiel vyplýva pre odborníka zrejmým spôsobom zo stavu techniky, si vyžaduje dostatočné vysporiadanie sa s danou otázkou. Ak sú teda namietaný a napadnutý patent rozdielne, pre jednoznačné rozhodnutie vo veci, aby bolo možné vylúčiť akékoľvek pochybnosti, bolo podľa najvyššieho súdu v ďalšom konaní vedenom pred správnym súdom potrebné vykonať kontrolné znalecké posúdenie znalcom z odboru Priemyselné vlastníctvo.

Znalec predložil znalecký posudok č. 04/2018 zo dňa 16.04.2018. 46. Správny súd následne o správnej žalobe rozhodol rozsudkom č. k. 23S/34/2013-453 zo dňa 26.09.2018 tak, že správnu žalobu sťažovateľa zamietol. Na základe kasačnej sťažnosti sťažovateľa Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3Spv/2/2019 zo dňa 18.06.2020 rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že znalec, ktorý vypracoval znalecký posudok, ktorý bol podkladom pre rozhodnutie súdu, bol uznaný za vinného zo spáchania iného správneho deliktu, a preto ním vypracovaný znalecký posudok nemožno považovať za zákonný dôkaz. Po zrušení uvedeného rozhodnutia správny súd opätovne konal a vo veci rozhodol napadnutým rozsudkom č. k. 76S/5/2020- 352 zo dňa 13. apríla 2023, ktorý je aktuálne predmetom prieskumu pred kasačným súdom.

47. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 48. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 49. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 50. Podľa § 27 ods. 2 SSP, pri rozhodnutí, opatrení alebo inom zásahu, ktoré orgán verejnej správy vydal alebo vykonal na základe zákonom povolenej správnej úvahy, správny súd preskúmava iba, či také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom; tým nie sú dotknuté ustanovenia § 192, 198 a § 230 ods. 1 písm. b) a ods. 2 písm. a). 51. Podľa § 53 ods. 1 až 3 Patentového zákona, účastník konania pred úradom je povinný predložiť alebo navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Úrad vykonáva dokazovanie a hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Úrad rozhoduje na základe skutkového stavu, zisteného z vykonaných dôkazov, ktoré boli účastníkmi predložené alebo navrhnuté. 52. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb., patenty sa udeľujú na vynálezy, ktoré sú nové, sú výsledkom vynálezcovskej činnosti a sú priemyselne využiteľné. 53. Podľa § 6 ods. 1 zákona č. 527/1990 Zb.; vynález je výsledkom vynálezcovskej činnosti, ak pre odborníka nevyplýva zrejmým spôsobom zo stavu techniky. 54. Kasačný súd úvodom k námietkam sťažovateľa ohľadne preskúmateľnosti napadnutého rozsudku správneho súdu a vysporiadania sa s jeho námietkami uvádza, že v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky je jedným z princípov, ktoré predstavujú súčasť práva na?riadny a spravodlivý proces, ako aj pojmu právneho štátu, povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť, v správnom súdnictve s odkazom na ustanovenie § 139 ods. 2 SSP. Odôvodnenie rozhodnutia musí sledovať účel vyložiť dôvodnosť, zákonnosť a spravodlivosť tohto záverečného úsudku správneho súdu.

55. Integrálnou súčasťou základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je tak právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/ 03 zo dňa 03.07.2003, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04 zo dňa 19.05.2004).

56. Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, na základe ktorých rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci

zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Kasačný súd konštatuje, že napadnutý rozsudok správneho súdu všetky relevantné atribúty riadneho odôvodnenia spĺňa, pričom sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými otázkami prejednávanej veci.

Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

59. Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pri vyslovení výroku napadnutého rozsudku.

vec. Nie je preto úlohou súdu prvého stupňa doplňovať vecnú, či právnu argumentáciu rozhodnutia žalovaného a rovnako neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Správny súd preberá od správneho orgánu nielen dôkazný stav, ale aj jeho právne hodnotenie.

62. Posúdenie predmetu ochrany nárokov napadnutého patentu bolo založené výlučne na posúdení technického stavu veci a zákonodarca v ustanoveniach tretej časti patentového zákona - konanie pred úradom (§§ 35 až 59) zveruje do právomoci Úradu kompetencie posudzovania splnenia zákonných podmienok pre udelenie patentu riešeniu navrhovaného v prihláške a po udelení patentu v konaní o jeho zrušenie. Súd nepreskumáva posudzovanie návrhu riešenia vynálezu prihláseného prihláškou sťažovateľa, ako aj ochranu nárokov napadnutého patentu v konaní o jeho zrušenie Úradom z technických hľadísk, keďže ide výlučne o posúdenie technického stavu veci. V danom prípade odvolací súd z predloženého administratívneho spisu mal preukázané, že Úrad po podaní návrhu na zrušenie predmetného patentu konal s účastníkmi konania, rozhodol na základe skutkových zistení predložených žiadateľom o zrušenie patentu a majiteľom patentu -sťažovateľom a svoje právne závery, ku ktorým dospel správnym uvážením náležite v rozhodnutiach i odôvodnil.

Námietka sťažovateľa je tak v tomto smere nedôvodná, keďže žalovaný preukázal neexistenciu vynálezcovskej činnosti. 64. Sťažovateľ sa podľa kasačného súdu svojimi námietkami snažil spochybniť kvalifikáciu samotného znalca ako aj vypracovaný znalecký posudok, pričom kasačnému súdu predkladal najmä vlastné hodnotenie dôkazov a vlastné predstavy záverov, ktoré mali vyplynúť z dokazovania, či svoje subjektívne názory. Uvedené však nemôže predstavovať podklad pri rozhodovaní správneho orgánu alebo súdu. Sťažovateľ pritom sám v kasačnej sťažnosti namietal, za svoju vynálezcovskú činnosť považuje skutočnosť, že jeho napadnutý patent poskytuje riešenie k problému, a to schopnosťou identifikovať neoprávnené používanie vozidla aj bez vyhlásenia pátrania prakticky v ľubovoľnom čase a na ľubovoľnom mieste (vrátane zahraničia), čo má výrazný potenciál pre znižovanie počtu krádeží motorových vozidiel.

Skutočnosť, že identifikácia legálneho používania motorového vozidla je možná bez vyhlásenia pátrania je tak pre prejednávanú vec irelevantná. 65. Uvedené platí aj v súvislosti s námietkou sťažovateľa, keď namietal, že sa správny súd nevysporiadal s ním predloženými znaleckými posudkami. K uvedenému kasačný súd uvádza, že správny súd sa s dôkazmi predloženými sťažovateľom jednoznačne a na viacerých miestach vysporiadal a to najmä v bodoch 72, 76, 77 napadnutého rozsudku ako aj v bode 33 rozsudku č. k. 23S/34/2013 - 453 zo dňa 26.09.2018, na ktorého záveroch správny súd zotrval a s ktorými sa aj kasačný súd stotožňuje. Kasačný súd v tomto smere len dopĺňa, že znalecké posudky a stanoviská predložené sťažovateľom sú v prejednávanej veci irelevantné, keďže posudzovali napadnutý patent z hľadiska funkcií a konečného použitia.

66. Obdobne kasačný súd aj k námietkam sťažovateľa, že žalovaný mal postupovať v súlade s metodikou Európskeho patentového úradu uvádza, že tieto sú nedôvodné. Správny súd, rovnako ako žalovaný na prejednávanú vec správne aplikovali príslušné hmotno-právne a procesno-právne predpisy, konkrétne zákon č. 527/1990 Zb., ktorý bol platný a účinný právny predpis v čase udelenia patentu ako aj príslušné ustanovenia Patentového zákona. Kasačný súd súhlasí s názorom žalovaného, že napadnutý patent bol udelený ako patent „národný“ podľa toho času účinných platných právnych predpisov, preto nemôže byť žalovaný pri svojom rozhodovaní viazaný metodikou Európskeho patentového úradu, ktorá sa týka postupu udeľovania európskych patentov a zároveň nemá povahu záväznej právnej normy. 67. Rovnako kasačný súd súhlasí aj s právnym názorom správneho súdu, že nemôže prihliadať na námietky sťažovateľa, ktoré uplatnil až po lehote na podanie správnej žaloby. Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie sťažovateľa, že tieto námietky uplatnil síce po lehote na podanie správnej žaloby, no pred vydaním rozhodnutia správneho súdu (§ 62 SSP, predtým §250i OSP). Kasačný súd podotýka, že žalovaný ale aj správny súd sa s opakovanými námietkami sťažovateľa riadne a vyčerpávajúco vysporiadali, pričom sa kasačný súd plne stotožňuje s ich odôvodnením. 68. Kasačný súd dopĺňa, že v preskúmavanej veci je predmetom patentovej ochrany je zariadenie v statickom stave, ako vec charakterizovaná znakmi a vzťahmi medzi nimi, predmetom patentovej ochrany teda ako zdôraznil aj správny súd, nie je spôsob použitia. Uvedená skutočnosť je sťažovateľovi zrejmá a správnym orgánom ako aj správnym súdom niekoľkokrát jasne vyjadrená. Preto je aj podľa kasačného súdu snaha sťažovateľa opakovane poukazovať na odlišný spôsob a účel využitia napadnutého patentu s porovnávaným US patentom účelové a nemajúce žiadny právny význam. 69. V súlade s citovanými ustanoveniami súvisiacej právnej úpravy a vyššie uvedenými právnymi názormi, dospel kasačný súd k záveru, že napadnutý rozsudok správneho súdu bol vydaný v súlade so zákonom a nezistil žiadny dôvod na jeho zrušenie alebo zmenu a kasačnú sťažnosť preto ako nedôvodnú zamietol (v zmysle ust. § 461 SSP). 70. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd neuložil žiadnu povinnosť, preto mu rovnako náhradu trov konania nepriznal. 71. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.