4Stk/11/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): POHOTOVOSŤ, s.r.o., so sídlom Pribinova 25, 811 09 Bratislava, IČO: 35807598, právne zastúpený: WERNER & Co. s.r.o., so sídlom Žltá 2/F, 851 07 Bratislava, IČO: 36869643, proti žalovanému: Národná banka Slovenska, so sídlom Imricha Karvaša 1, 813 25 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného - č. NBS1-000-027-006 zo dňa 11.12.2018 - konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave - č. k. BA-1S/25/2019-100 zo dňa 06. novembra 2024 takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. 1S/25/2019-100 zo dňa 06. novembra 2024 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom, vybrané zistenia z administratívneho spisu

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v priebehu kasačného konania zistil, že v mesiaci december 2018 Banková rada Národnej banky Slovenska zasadala v dňoch 11.12.2018 a 18.12.2018, a preto v texte tohto rozsudku ako dátum prijatia predmetného rozhodnutia uvádza deň 11.12.2028] - ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ - a vrátenia mu veci na ďalšie konanie. Pre prípad, že by správny súd rozhodnutie žalovaného nezrušil, žalobca navrhol, aby bola vo veci uplatnená sankčná moderácia podľa § 198 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) - k tomu pozri toto odôvodnenie

4 ods. 2 písm. c) zák. č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení účinnom v čase spáchania skutku ako aj v čase vydania prvostupňového a napadnutého rozhodnutia (ďalej aj ako „zákon o ochrane spotrebiteľa“) použitím nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa tým, že žalobca ako poskytovateľ spotrebiteľského úveru pri vymáhaní dlžnej sumy zo zmluvy o úvere č. 701501198 v rozpore s odbornou starostlivosťou: - listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške 694,39 eura (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj nároky žalobcu, ktoré boli zamietnuté skorším rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves, sp. zn. 7C/91/ 2016 zo dňa 08.06.2016, právoplatného dňa 02.08.2016; - listom zo dňa 27.01.2017 vyzval spotrebiteľa prostredníctvom tretej osoby na uhradenie dlžnej sumy vo výške 666,62 eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli

3. V prvostupňovom rozhodnutí žalovaný podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s ustanovením § 35h ods. 1 zákona o dohľade zároveň uložil žalobcovi zákaz používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 1, 2 zákona o ochrane spotrebiteľa, ktorou žalobca akýmkoľvek spôsobom uplatňuje u finančného spotrebiteľa podľa ustanovenia § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade nároky, ktoré všeobecný súd zamietol meritórnym rozhodnutím, čím nekalá obchodná praktika môže zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by

odbornou starostlivosťou: - listom zo dňa 02.11.2016 vyzval finančného spotrebiteľa na uhradenie dlžnej sumy vo výške 694,39 eura (vyčíslenej k 31.10.2016), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky účastníka konania, ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06.2016, právoplatným dňa 02.08.2016; - listom zo dňa 27.01.2017 vyzval finančného spotrebiteľa v súvislosti s vymáhaním spotrebiteľského úveru poskytnutého na základe zmluvy o úvere č. 701501198 zo dňa 09.05.2013 - prostredníctvom tretej osoby (kontaktnej osoby, ktorou bol G. Q., bytom R. XXX, XXX XX R.), na uhradenie dlžnej sumy vo výške 666,62 eura (vyčíslenej k 27.01.2017), pričom v dlžnej sume boli zahrnuté aj také nároky účastníka konania, ktoré už boli zamietnuté meritórnym rozhodnutím Okresného súdu Spišská Nová Ves sp. zn. 7C/91/2016 zo dňa 08.06. 2016, právoplatným dňa 02.08.2016. Zároveň žalobca v rámci predmetných listov (výziev) zo dňa 02.11.2016 a zo dňa 27.01.2017

6. Výrokom II. rozhodnutia, žalovaný uložil žalobcovi zákaz podľa § 35f ods. 1 písm. c) v spojení s § 35h ods. 1 zákona o dohľade používať nekalú obchodnú praktiku podľa § 7 ods. 2 písm. a) a b) a ods. 5 v spojení s § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa, a to akýmkoľvek spôsobom pri konaní žalobcu vo vzťahu k finančnému spotrebiteľovi a pri uplatňovaní akéhokoľvek nároku žalobcu voči finančnému spotrebiteľovi [vymedzenému v § 1 ods. 3 písm. c) zákona o dohľade], ktorý súd zamietol meritórnym rozhodnutím, pretože žalobca postupoval voči finančnému spotrebiteľovi v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od poskytovateľa spotrebných úverov, čím sa mohlo podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného finančného spotrebiteľa a zapríčiniť, že spotrebiteľ urobí rozhodnutie o obchodnej transakcii, ktoré by inak neurobil.

povinný zaoberať sa každým kritériom pre uloženie pokuty samostatne, neuvádzať skutočnosti všeobecné, ale iba skutočnosti individualizujúce prípad, priradiť každej skutočnosti charakter poľahčujúcej alebo priťažujúcej a na základe ich vzájomného pomerovania vybrať sankciu a stanoviť jej výšku.

Orgán dohľadu pri tých istých skutkových a právnych okolnostiach pristúpil k zvýšeniu uloženej pokuty a k nej pridal aj zákaz nekalej obchodnej praktiky, čím došlo k porušeniu zásady zákazu zmeny k horšiemu (reformatio in peius), ktorej uplatnenie nemožno vylúčiť ani v oblasti správneho trestania. e) namietal, že žalovaný nepreukázal existenciu žiadnej závažnej priťažujúcej okolnosti a nedostatočne vzal do úvahy existenciu poľahčujúcich okolností, keďže sa jednalo o ojedinelý prípad týkajúci sa jednej zmluvy a jedného spotrebiteľa. Nešlo o prípad hromadnej alebo

zamietol. Správny súd uviedol, že procesne dôslednejším by bol postup, ktorým by vo výroku III. žalovaný zamietol rozklad žalobcu „v časti“, v ktorej nebolo vyhovené námietkam uvedeným v rozklade. Uvedený záver však nič nemení na tom, že napadnuté rozhodnutie v tomto smere obstojí ako zákonné.

Preto nemožno vyhovieť takému návrhu na začatie konania v správnom súdnictve, ktorého prejednanie síce vedie k zisteniu formálneho rozporu činnosti verejnej správy so zákonom, no zároveň v ňom nebude preukázaný žiaden zásah do individuálnej sféry navrhovateľa (bližšie rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 245/2016 zo dňa 19.04.2016).

13. Vo vzťahu k namietaným obsahovým vadám výrokov I. a II. napadnutého rozhodnutia (pozri vyššie), správny súd nezistil také pochybenia, ktoré by mali za následok jeho nezrozumiteľnosť, neurčitosť, prípadne by znamenali nejednoznačné alebo neúplné vymedzenie skutku, pre ktoré by hrozilo, že žalobca by nemal vedomosť o skutku, za ktorý mu bola uložená sankcia, pripadne by hrozila zámena skutku s iným skutkom a pod.

15. Doplnil, že ustanovenie § 35c ods. 4 zákona o dohľade aplikované prvostupňovým orgánom síce v znení účinnom v danom čase explicitne neobsahovalo vymedzenie neviazanosti skôr vydaným rozkazom o uložení sankcie, avšak uvedené možno vyvodiť z dôvodovej správy k zák. č. 279/2017 Z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým bol § 35 ods. 4 zákona o dohľade novelizovaný (doplnený o úpravu „neviazanosti“ obsahom rozkazu o uložení sankcie).

17. Správny súd ako nedôvodný vyhodnotil aj ten žalobný bod, ktorým žalobca namietal porušenia jeho práva spočívajúce v zákaze sebaobviňovania. Z administratívneho spisu ustálil, že žalobca vo vyjadrení zo dňa 08.03.2017 k veci uviedol, že došlo k pochybeniu vo vzťahu k výške dlhu v oznámení odoslanom finančnému spotrebiteľovi, pričom toto vyjadrenie žalobcu nebolo uskutočnené v situácii, kedy možno z obsahu administratívneho spisu vyvodiť jednoznačný záver, že žalovaný (resp. konajúci odbor) pred podaním tohto vyjadrenia mal pri výkone dohľadu dostatok informácií, z ktorých by mohol nadobudnúť dôvodné podozrenie, že žalobca sa dopustil správneho deliktu (k tomu porovnaj rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) - sp. zn. 7 Ssk 49/2021, resp. bod 55 napadnutého rozsudku). Vzhľadom na daný skutkový stav nešlo potom - podľa správneho súdu - o takú „výpoveď“, pred ktorou mal byť žalobca poučený o svojom práve odoprieť ju. Až následne - interným listom zo dňa 22.03.2017 boli totiž

Podľa záverov správneho súdu, až v čase po 22.03.2017 existovalo dostatočne určité podozrenie zo spáchania správneho deliktu (bez ohľadu na jeho neskoršiu právnu kvalifikáciu), a preto až od tohto momentu bol žalobca v pozícii podozrivého, čo si vyžadovalo, aby bol poučený o svojom práve odoprieť výpoveď. 18.

19. Vo vzťahu k uloženej pokute a jej výške, správny súd ako nedôvodnú vyhodnotil námietku jej nepreskúmateľnosti a neprimeranosti. Podľa správneho súdu, žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol náležité dôvody, pre ktoré pristúpil k uloženiu pokuty vo výške 7.000,- eur, pričom v tomto smere prvostupňové rozhodnutie, ako aj rozhodnutie žalovaného nevykazovali znaky arbitrárnosti a boli dostatočne odôvodnené. Správny súd poukázal na to, že výška ukladanej pokuty je vecou správnej úvahy, pričom konajúce orgány nevybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom o dohľade. V odôvodnení rozhodnutia žalovaného, ako ani v prvostupňovom rozhodnutí správny súd nezistil vady, pre ktoré by nebolo možné identifikovať úvahy, ktoré viedli k uloženiu pokuty vo výške 7.000,- eur. Prvostupňový orgán sa podrobne zaoberal rozhodujúcimi kritériami pre úvahu o výške pokuty v zmysle § 35f ods. 1 zákona o dohľade (závažnosť, rozsah a dĺžka trvania, následky a povaha zisteného nedostatku).

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného

20. Rozsudok správneho súdu (bod 1 vyššie) napadol kasačnou sťažnosťou žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“), ktorý ju formálne odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. f) SSP (porušenie práva na spravodlivý proces zo strany správneho súdu), ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom) a ustanovením § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu). 21. V kontexte vád výroku napadnutého rozhodnutia žalovaného, ktoré identifikoval aj správny súd (k tomu pozri tento rozsudok vyššie), sťažovateľ uviedol, že žalovaný rozhodol vzájomne nezlučiteľným spôsobom, ktorý zákon o dohľade nepripúšťa, keďže zmenil prvostupňového rozhodnutie a zároveň rozklad sťažovateľa v administratívnom konaní zamietol. Uvedený postup považuje za rozporný s ustanovením § 32 ods. 2 zákona o dohľade. 22. V súvislosti s rozhodnutiami, na ktoré odkázal správny súd v napadnutom rozsudku (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), sťažovateľ uviedol, že tieto sa netýkajú správneho trestania a vád výrokovej časti rozhodnutia o uložení správnej sankcie. Naopak, sťažovateľ poukázal na rozsudky Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 7 A 124/2000-39 zo dňa 28.05.2003, resp. sp. zn. 8 As 7/2006 zo dňa 26.06.2007), z ktorých vyplýva, že tento obdobné pochybenie správnych orgánov - ako je pochybenie žalovaného v tejto veci - neakceptoval. Uviedol, že na uvedené rozsudky poukázal ešte v rámci konania pred správnym súdom (v doplnení repliky), avšak správny súd na ne v napadnutom rozsudku napriek tomu nereagoval. 23. Sťažovateľ namietal aj to, že túto vadu výroku rozhodnutia žalovaného (pozn.:

24. Záverom k tejto kasačnej námietke uviedol, že ak má byt dôvodom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného jeho nezákonnosť, tak potom práve rozhodnutie vzájomne nezlučiteľným a vnútorne rozporným spôsobom je potrebné považovať za vadu zákonnosti rozhodnutia. Uvedené napokon doplnil úvahou, že ak by mala platiť argumentácia správneho súdu, potom by prieskum zákonnosti mohol byť realizovaný fakticky výlučne vo vzťahu k hmotnoprávnej stránke veci (bez ohľadu na porušenie procesných práv osoby obvinenej zo správneho deliktu). 25. Ďalšou kasačnou námietkou brojil sťažovateľ proti právnym záverom správneho súdu ohľadom zákazu sebaobviňovania.

27. Práve v súvislosti s vyjadrením zo dňa 08.03.2017 však doplnil, že potvrdením autentickosti listín priložených finančným spotrebiteľom k jeho podnetom a skutočností tvrdených týmto spotrebiteľom, sťažovateľ sám seba obvinil.

29. Vychádzajúc z týchto záverov potom sťažovateľ tvrdil, že žalovaný ho mal poučiť o jeho procesných právach a osobitne o zákaze sebaobviňovania (čo však neurobil). Podľa nálezu Ústavného súdu SR - sp. zn. III. ÚS 561/2021 z 21. decembra 2021 sa pritom zákaz sebaobviňovania vzťahuje nielen na obvineného, ale už aj na podozrivého z trestného činu.

30. Odkazom na doktrínu sťažovateľ uviedol, že i v rámci kontroly je potrebné príslušný subjekt poučiť o možnosti odoprieť aktívnu súčinnosť a nie je možné použiť akýkoľvek nátlak (vrátane hrozby sankcií) - G., J. K právu odoprieť výpoveď (súčinnosť) pri štátnej kontrole. Zdravotnícke fórum č. 8/2012, str. 31 a 32).

32. Napokon k tejto kasačnej námietke sťažovateľ zosumarizoval, že a) žalovaný od sťažovateľa autoritatívne žiadal podľa § 38 zákona o dohľade vyjadrenie k podaniu finančného spotrebiteľa, b) nepoučil žalobcu o zákaze donucovania k sebaobviňovaniu, c) sťažovateľ požadované informácie poskytol, d) v čase vyžiadania informácií od sťažovateľa, žalovaný už disponoval informáciami svedčiacimi o dôvodnom podozrení o spáchaní správneho deliktu sťažovateľom, e) ďalšie podstatné dokazovanie vo veci už nebolo uskutočnené, f) a sťažovateľovi bola napriek týmto skutočnostiam uložená sankcia - a tak žalovaný porušil právo sťažovateľa na spravodlivý proces.

35. Podľa sťažovateľa je predmetné navýšenie pokuty vyvolané fakticky iba tým, že podal odpor proti rozkazu a že v neskrátenom konaní mohol žalovaný sťažovateľovi uložiť vyššiu pokutu. 36. Následne sťažovateľ odcitoval znenie ustanovenia § 35 ods. 4 zákona o dohľade (pozn. kasačného súdu: správne má byť § 35c ods. 4) zákona o dohľade v znení účinnom v čase podania odporu a následne to isté ustanovenie v znení účinnom od 15.12.2017.

37. Sťažovateľ v kontexte tejto kasačnej námietky odkázal na ustanovenie § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch, ako aj na súvisiacu odbornú spisbu (Srebalová, M. a kol. Zákon o priestupkoch, Komentár. 2. vydanie. Bratislava : C. H. BECK, 2020, komentár k § 87). 38.

Práve vzhľadom na skutočnosť, že ide o vec správneho trestania, kedy sťažovateľovi bola v neskrátenom konaní uložená vyššia pokuta ako v rozkaze, je - podľa jeho názoru - ešte relevantnejšie skúmať kvalitu odôvodnenia rozhodnutia aj vo vzťahu k uloženej sankcii.

42. V závere kasačnej sťažnosti poukázal na vybrané rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorými poukazoval na zákonnú požiadavku riadneho odôvodnenia rozsudku (sp. zn. 2Sžp/3/2012 a sp. zn. 2Sžp/25/2013).

44. Napokon navrhol, aby Najvyšší správny súd rozsudok správneho súdu zmenil tak, že rozhodnutie žalovaného zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie. 45. Ku kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 12. marca 2025 vyjadril žalovaný.

47. Podľa názoru žalovaného, kasačná sťažnosť žalobcu nespĺňa predpoklady ani vo vzťahu k ďalším dvom kasačným bodom, ktoré sa týkajú nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu napadnutého rozsudku od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

49. V súvislosti s vadami výroku napadnutého rozhodnutia uviedol, že z podstaty správneho súdnictva a jeho subsidiarity, na ktoré nadväzuje i ustálená judikatúra v tejto oblasti, imanentne vyplýva imperatív rešpektovať právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy a zdržať sa zasahovania do nich, pokiaľ sú zistené nedostatky, ktoré nemajú vplyv na ich zákonnosť (por.

50. Na podporu svojich záverov (a fakticky aj záverov správneho súdu) o tom, že vady výroku identifikované sťažovateľom nie sú relevantné, resp. neodôvodňujú zrušenie rozhodnutia žalovaného, tento poukázal na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (NS SR R

52. Doplnil, že informácie získané od sťažovateľa boli získané na to určeným osobitným postupom podľa zákona o dohľade. Cieľom dohľadu nad finančným trhom je udržanie stability finančného trhu ako celku, ako aj prispievanie k bezpečnému a zdravému fungovaniu finančného trhu v záujme udržiavania dôveryhodnosti finančného trhu a rešpektovania pravidiel hospodárskej súťaže. Možnosť žalovaného dohliadať skôr, ako získa podozrenie o porušovaní právnych predpisov, umožňuje totiž vyššiu vzájomnú dôveru účastníkov finančného trhu. Taktiež umožňuje predchádzať poruchám na finančnom trhu skôr, ako by mohli spôsobiť finančné škody spotrebiteľom alebo iným účastníkom či dokonca sa rozšíriť v rámci národného či globálneho finančného systému.

Preto môže orgán dohľadu v tomto konaní požadovať predloženie takýchto dokumentov a toto predloženie autoritatívne vynútiť bez toho, aby tým došlo k porušeniu práva odoprieť výpoveď. 54. Poukázal tiež na súvisiace rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 1 Sžfk 39/2021 z 28. apríla 2023: „[.

. .]“ 55. Podľa žalovaného je nedôvodná aj kasačná námietka sťažovateľa týkajúca sa neprimeranosti uloženej pokuty, resp. porušenia zásady zákazu zmeny k horšiemu. 56. Uviedol, že v žiadnom právnom predpise nie „sú výslovne stanovené zásady ukladania správneho trestania, a preto žalovaný nie je povinný uplatňovať automaticky všetky zásady trestného práva“. Podobne - v trestnom konaní - podľa ustanovenia § 355 Trestného poriadku - na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze. Zásada reformatio in peius sa tak neuplatní ani pri rozhodovaní po podaní odporu voči trestnému rozkazu. 57. Žalovaný tiež doplnil, že pri ukladaní pokuty v rozkaze o uložení sankcie bol orgán dohľadu oprávnený ukladať pokutu v súlade s ustanovením § 35c ods. 2 zákona o dohľade len do výšky 5000 eur a súčasne bol v súlade s predmetným ustanovením oprávnený uložiť opatrenie na odstránenie a nápravu zisteného nedostatku. Orgán dohľadu uložil rozkazom o uložení sankcie pokutu vo výške 4.000 eur, ktorá predstavovala 80 % z najvyššej možnej výšky

59. V tomto kontexte žalovaný odkázal aj na vybrané závery nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 505/2015 z 13. januára 2016. 60. Zdôraznil, že podaním odporu došlo k zrušeniu rozkazu o uložení sankcie v zmysle ustanovenia § 35c ods. 4 zákona o dohľade, a preto nie je možné naň prihliadať.

konaní bola uložená vyššia pokuta ako v rozkaze (t. j. v skrátenej forme konania). Žalovaný svojím rozhodnutím nezmenil výšku pokuty, ktorá bola sťažovateľovi uložená prvostupňovým rozhodnutím. 62. Žalovaný namieta, že v tomto prípade došlo k zmene výšky pokuty po zrušení rozkazu o uložení sankcie, pričom na túto situáciu sa snaží žalobca akousi analógiou použiť argumenty týkajúce sa zmeny výšky trestu v druhostupňovom konaní. Podľa názoru žalovaného tu na použitie analógie nie je dôvod, neexistuje tu žiadna medzera, ktorú by analógia mohla vyplniť.

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom

64. Právomoc a príslušnosť Najvyššieho správneho súdu pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 65. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 66. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 67. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

69. Podľa § 35f ods. 1 písm. a), c) zákona o dohľade (v znení účinnom v čase spáchania skutku ako aj v čase vydania prvostupňového rozhodnutia), tomu, kto porušil práva finančného spotrebiteľa alebo porušil povinnosti v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov, Národná banka Slovenska je podľa závažnosti, rozsahu, dĺžky trvania, následkov a povahy zisteného nedostatku príslušná: a) uložiť pokutu do výšky 700000 eur, ak v odseku 2 nie je ustanovené inak c) zakázať používať nekalú obchodnú praktiku alebo zakázať podľa § 35e ods. 1 písm. b) používať neprijateľnú podmienku

71. Podľa § 35h ods. 1 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase spáchania skutku ako aj v čase vydania prvostupňového a napadnutého rozhodnutia), sankcie podľa tohto zákona a osobitných predpisov za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno ukladať samostatne alebo súbežne a za trvajúci nedostatok aj opakovane. Sankcie podľa tohto zákona za nedostatky v oblasti ochrany finančných spotrebiteľov možno uložiť do troch rokov od zistenia nedostatku, najneskôr však do desiatich rokov od jeho vzniku. Premlčacie lehoty podľa druhej vety sa prerušujú, keď nastala skutočnosť zakladajúca prerušenie lehoty podľa § 19 ods. 4, pričom od každého prerušenia premlčania začína plynúť nová premlčacia lehota.

najvyššia z týchto sadzieb vrátane jej zvýšenia podľa § 35f ods. 2 alebo osobitných predpisov. Národná banka Slovenska pri určení výšky úhrnnej pokuty zohľadní skutočnosti uvedené v § 35f ods. 1 vo vzťahu ku všetkým nedostatkom, ktoré sú postihované rozhodnutím o uložení sankcie, a aj počet týchto nedostatkov.

74. Podľa § 35c ods. 4 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia), dohliadaný subjekt, proti ktorému bol vydaný rozkaz o uložení sankcie, môže Národnej banke Slovenska proti vydanému rozkazu o uložení sankcie podať do 15 dní od jeho doručenia písomne odpor, ktorý musí byť odôvodnený. Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni, pričom nie je viazaná rozsahom skutkových zistení, právnou kvalifikáciou ani druhom a výškou sankcie podľa zrušeného rozkazu o uložení sankcie ani ďalším obsahom zrušeného rozkazu o uložení sankcie. Ak pred vydaním rozkazu o uložení sankcie nebol proti účastníkovi konania urobený iný úkon, po včasnom podaní odporu s odôvodnením sa doručenie rozkazu o uložení sankcie účastníkovi považuje za prvý úkon v

Podľa § 27 ods. 3 zákona o dohľade (v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia), v odôvodnení sa uvedie, ktoré skutkové zistenia boli podkladom na rozhodnutie, z ktorých dôkazov a akých úvah pri vyhodnotení dôkazov vychádza rozhodnutie a podľa akých ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov sa posudzoval zistený skutkový stav. Odôvodnenie netreba, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu.

Vo výroku prvostupňového rozhodnutia Národnej banky Slovenska, ktoré vydal útvar dohľadu nad finančným trhom, sa výslovne uvedie, že rozhodnutie vydal útvar dohľadu nad finančným trhom; vo výroku druhostupňového rozhodnutia sa výslovne uvedie, že rozhodnutie vydala banková rada. Oprávnenou osobou na podpisovanie druhostupňových rozhodnutí je guvernér alebo ním poverený 39) viceguvernér, alebo iný člen bankovej rady, ktorý nepodpisoval prvostupňové rozhodnutie v tej istej veci. Podrobnosti o oprávnených osobách na podpisovanie prvostupňových rozhodnutí a druhostupňových rozhodnutí môže určiť banková rada.

Banková rada rozhodnutím odmietne rozklad, ktorý bol podaný oneskorene alebo ktorý bol podaný osobou, ktorá na podanie rozkladu nie je oprávnená, alebo ak rozklad smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému nie je rozklad prípustný. 79. Podľa § 4 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci nesmie používať nekalé obchodné praktiky a neprijateľné podmienky v spotrebiteľských zmluvách.

ak a) je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti, b) podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k produktu, ku ktorému sa dostane alebo ktorému je adresovaná, alebo priemerného člena skupiny, ak je obchodná praktika orientovaná na určitú skupinu spotrebiteľov.

83. Podľa čl. 13 smernice Európskeho parlamentu a Rady 2005/29/ES z 11. mája 2005 o nekalých obchodných praktikách podnikateľov voči spotrebiteľom na vnútornom trhu, a ktorou sa mení a dopĺňa smernica Rady 84/450/EHS, smernice Európskeho parlamentu a Rady 97/7/ ES, 98/27/ES a 2002/65/ES, a nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 2006/2004 (ďalej aj ako „smernica o nekalých obchodných praktikách“): členské štáty stanovia sankcie za porušenie vnútroštátnych predpisov prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky nevyhnutné opatrenia na zabezpečenie ich vynútiteľnosti. Tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odradzujúce.

84. Kasačný súd v úvode tejto časti odôvodnenia poukazuje na to, že napadnutý rozsudok správneho súdu sa s podstatnou časťou žalobných námietok sťažovateľa vysporiadal vecne správne, presvedčivým spôsobom, uplatnil štandardné metódy výkladu právnej úpravy a jeho závery sú logickým vyústením myšlienok prezentovaných v odôvodnení napadnutého

rozhodnutia. S predmetnými závermi správneho súdu sa kasačný súd stotožnil. 86. V zhode so správnym súdom, aj kasačný súd potvrdzuje, že výrokovú kombináciu, ktorú žalovaný v predmetnej veci uplatnil, pozitívne právo naozaj nepripúšťa (zmena výroku prvostupňového rozhodnutia a zároveň zamietnutie rozkladu).

správneho súdu. 87. Skutočnosť, že ide o vec správneho trestania ešte neznamená, že je bez ďalšieho potrebné aplikovať odklon od uvedených právnych názorov. Na základe rozkladu sťažovateľa, žalovaný upresnil vecnú stránku rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu (výrok I. a výrok II.). Výrokom III. rozhodol, že rozklad zamieta. Keďže predmetné zmeny sú výsledkom rozkladu, ktorý podal sťažovateľ, nebolo vôbec nevyhnutné výrok III. do žalobou napadnutého rozhodnutia uvádzať, pretože rozklad sťažovateľa bol vybavený tým, že došlo k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia, čo zákon o dohľade nepochybne pripúšťa.

88. Berúc do úvahy výroky I. až III. napadnutého rozhodnutia (spolu s jeho odôvodnením), ani podľa kasačného súdu rozhodnutie žalovaného nevykazuje také vady, ktoré mal správny súd posúdiť ako podstatnú nezákonnosť vyvolávajúcu potrebu jeho zrušenia pre nepreskúmateľnosť z dôvodu jeho nezrozumiteľnosti (§ 191 ods. 1 písm. d) SSP).

rozhodnutia - sa prikláňa k tomu, že nepreskúmateľným pre nezrozumiteľnosť nie je rozhodnutie, v rámci ktorého môžu byť rozpory odstránené výkladom (k tomu pozri - Baricová, J. § 191 [Zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia].

Ad: Porušenie zákazu sebaobviňovania 91. Druhá kasačná námietka sťažovateľa sa týkala toho, že konaním žalovaného malo byť porušené jeho právo spočívajúce v zákaze sebaobviňovania (nemo tenetur se ipsum accusare). Poukázal na to, že v rámci dohľadu na diaľku (podľa osobitného zákona - pozri tento rozsudok ďalej) poskytol vyjadrenie ku skutku, za ktorý bol následne sankčne postihnutý.

92. Sťažovateľ doplnil, že v čase, keď ho žalovaný vyzýval k vyjadreniu (ktoré napokon poskytol - vyjadrenie zo dňa 08.03.2017), tento už mal k dispozícii podania finančného spotrebiteľa zo dňa 28.11.2016, ako aj zo dňa 15.02.2017 (vrátane príloh) a má za to, že tieto podklady spolu s jeho vyjadrením zo dňa 08.03.2017 preukázateľne tvorili základ pre jeho postih, keď žalovaný žiadne iné podstatné dokazovanie vo veci neuskutočnil.

94. K predmetnej námietke sťažovateľa kasačný súd uvádza, že nespochybňuje, že zásada nemo tenetur se ipsum accusare je relevantná aj v rámci správneho trestania - k tomu pozri napr. rozhodnutie kasačného súdu - sp. zn. 7Ssk/49/2021.

95. Závery správneho súdu, ktoré tento vyslovil vo vzťahu k predmetnému žalobnému bodu v napadnutom rozsudku, vyhodnotil kasačný súd ako vecne správne a právne udržateľné. 96. Najvyšší správny súd po overení podaní, na ktoré sťažovateľ poukázal v kasačnej sťažnosti (podanie finančného spotrebiteľa zo dňa 28.11.2016 s prílohami a podanie finančného spotrebiteľa zo dňa 15.02.2017 s prílohami) uvádza, že tieto vo svojej podstate predstavujú podnet na uskutočnenie dohľadu nad sťažovateľom. Prílohami podaní (ktoré boli sťažovateľovi zaslané na vyjadrenie) boli - okrem iných - rozsudok civilného súdu (sp. zn. 7C/ 91/2016 zo dňa 08. júna 2016, Okresný súd Spišská Nová Ves) a listy, ktoré mali byť doručené finančnému spotrebiteľovi, resp. ním označenej osobe - zo strany sťažovateľa (dokument s označením „Nový výhodnejší úver“ zo dňa 02.11.2016 a „Upomienka - výzva“ zo dňa 27.01.2027).

Máme za to, že podnet p. Q. je neopodstatnený.“. 98. Vzhľadom na rozpory v podkladoch, ktorými žalovaný v rozhodnom čase disponoval (podania finančného spotrebiteľa s prílohami) a skoršie vyjadrenie sťažovateľa k podaniu finančného spotrebiteľa zo dňa 28.11.2016 (k tomu pozri bod 97 vyššie), vyzval žalovaný výzvou zo dňa 24.02.2017 sťažovateľa na upresnenie, a to v otázke, aký úver čerpal spotrebiteľ, resp. aký je jeho aktuálny dlh voči sťažovateľovi. Poukázal pritom na to, že v sume dlhu finančného spotrebiteľa tak, ako bol uvedený vo vyjadrení sťažovateľa zo dňa 02.01.2017 a ako je uvedený v dokumente „Upomienka - výzva“ zo dňa 27.01.2027 boli rozdiely, keď práve odstránenie týchto rozporov malo byť vyjadrením sťažovateľa odstránené. Žalovaný teda sťažovateľa vyzval, na poskytnutie informácie o výške pohľadávky, ktorú evidoval titulom príslušnej zmluvy a tiež - všeobecne - „o vyjadrenie sa k zaslaniu oznámenia o dlhu pána O. Q. tretej osobe - pánovi G.B_.“. Z uvedeného je podľa kasačného súdu zrejmé, že v čase

99. V súvislosti so závermi uvedenými v bode 98 tohto rozsudku je potrebné doplniť, že len samotná skutočnosť, že súčasťou podaní finančného spotrebiteľa boli aj listiny podľa bodu 96 tohto rozsudku, nemôže automaticky viesť k výkladu, ktorý uplatnil sťažovateľ, t. j. že sa na neho malo fakticky už od danej chvíle nazerať ako na podozrivého (vrátane s tým súvisiacich požiadaviek vyplývajúcich zo zákazu sebaobviňovania - aj keby tieto boli v podmienkach tejto veci bez ďalšieho aplikovateľné). Obsah podania finančného spotrebiteľa je vo svojej podstate jeho tvrdením toho, ako malo k určitým skutočnostiam dôjsť, určitým tvrdením skutkových okolností tak, ako ich subjektívne vníma on - nie dôkazom toho, že skutkový dej bol naozaj taký, ako ho opísal vo svojom podnete. Naviac, k podaniam priložené listiny boli úradne neosvedčenými fotokópiami, žalovaný teda nemohol bez ďalšieho predpokladať ich autenticitu a od toho následne odvíjať kvalifikované podozrenie vo vzťahu k sťažovateľovi.

100. Pre úplnosť je potrebné doplniť, že vo vyjadrení zo dňa 08.03.2017 (k podaniu toho istého finančného spotrebiteľa zo dňa 15.02.2017, ktoré prílohou bol list „Upomienka - výzva“ zo dňa 27.01.2027) sťažovateľ skonštatoval, že sporný list bol vygenerovaný elektronickým systémom sťažovateľa automaticky, keď uzavrel, že „oznámenie o dlhu odoslané kontaktnej osobe nie je vhodné kvalifikovať ako agresívnu či nekalú obchodnú praktiku, pretože v danom konaní chýbal úmysel spoločnosti POHOTOVOSŤ, s.r.o. uzavrieť ďalšiu zmluvu o spotrebiteľskom úvere za účelom uhradenia predmetného neexistujúceho dlhu.“

102. V odpore zo dňa 02.06.2017 proti vydanému rozkazu sťažovateľ uviedol, že „v tomto prípade je nesprávny skutkový a právny záver orgánu dohľadu, že išlo o vymáhanie pohľadávky a naviac poskytnutie nového úveru nebolo nárokovateľné zo strany spotrebiteľa a vymáhateľné zo strany účastníka konania.“

skutku. Naopak, v rámci sankčného konania teda sťažovateľ vyslovene podčiarkol existenciu bremena preukázania naplnenia znakov skutkovej podstaty správneho deliktu - ex lege - na strane správneho orgánu a najmä nevyhlásil, že by sa protiprávneho konania dopustil.

Záverom k tejto časti odôvodnenia rozsudku kasačný súd uvádza, že aj keď právo odoprieť výpoveď patrí obvinenému už od okamihu, kedy voči nemu existuje dostatočné podozrenie, a to bez ohľadu na to, či sa v danom okamihu (správne) trestné konanie nachádza vo formalizovanej fáze alebo nie (k tomu pozri aj bod 94 tohto rozsudku), nie je možné opomenúť, že o vyjadrenie k veci, od ktorého sťažovateľ odvíja porušenie svojich práv, bol sťažovateľ vyzvaný ako dohliadaný subjekt v rámci dohľadu na diaľku v súvislosti s osobitným druhom právom regulovanej činnosti (§ 2 ods. 7 zákona o dohľade „(7) Dohliadaný subjekt, členovia jeho orgánov, jeho zamestnanci a ďalšie osoby, ktorých činnosť súvisí s dohliadaným subjektom, sú povinní umožniť výkon dohľadu, zdržať sa konania, ktoré by mohlo mariť výkon dohľadu, a poskytnúť v štátnom jazyku všetky informácie, dokumentáciu, súčinnosť a pomoc požadované Národnou bankou Slovenska alebo osobami poverenými výkonom dohľadu na účely výkonu dohľadu.

V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd aj na rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj ako „ESĽP“) vo veci Savic proti Rakúsku (sťažnosť č. 10487/16 a sťažnosť č. 10502/16), v ktorom tento skonštatoval, že právo nevypovedať, resp. právne záruky spojené so zákazom sebaobviňovania, nie sú absolútne (bod 20 uvedeného rozhodnutia).

Obdobne formuloval záver, že napr. požiadavka na podanie vyhlásenia o majetkových pomeroch osoby vo vzťahu k daňovým orgánom, nepredstavuje per se porušenie Dohovoru, a to napriek tomu, že za nesplnenie si s tým súvisiacich povinností môže byť príslušná osoba sankčne postihnutá (bod 22 uvedeného rozhodnutia ESĽP).

Obdobne, ako vo veci Savic proti Rakúsku, aj v súdenej veci poskytol sťažovateľ Národnej banke Slovenska vyjadrenie ako dohliadaný subjekt v súvislosti s osobitne regulovanou činnosťou, robil tak v čase, kedy proti nemu nebolo vedené trestné, ako ani správne (sankčné) konanie na skutkovom základe, ktorého sa dopyt žalovaného týkal, keď zároveň z dôvodov vyššie uvedených, podľa kasačného súdu v rozhodnom čase nemohol žalovaný bez ďalšieho priznať sťažovateľovi procesný status podozrivého s tým súvisiacimi právnymi zárukami (k tomu pozri aj body 96 až 104 vyššie, resp. bod 107 a 108 ďalej). Tieto skutočnosti potom v súhrne vedú k záveru, že námietka sťažovateľa týkajúca sa toho, že jeho vyjadrenie zo dňa 08.03.2017, ktoré k veci poskytol bez toho, aby bol poučený o svojom procesnom práve neobviňovať sa, nie je dôvodná.

konania. Týmto kasačný súd zároveň reaguje aj na tú námietku sťažovateľa, v ktorej tento odkazoval na to, že aplikácia predmetnej zásady v správnom trestaní je - podľa českej rozhodovacej praxe - hľadaním rovnováhy medzi viacerými záujmami (k tomu pozri aj bod 31 tohto rozsudku vyššie) - z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 17/2023-96 zo dňa 27. novembra 2024 „[.

107. Napokon, vychádzajúc aj z toho, že o poskytnutie sporného vyjadrenia (vyjadrenie sťažovateľa zo dňa 08.03.2017) žiadal sťažovateľa útvar Národnej banky Slovenska - oddelenie podaní finančných spotrebiteľov, ktorý vo veci vykonával dohľad (k tomu pozri bod 105 vyššie), v podmienkach súdenej veci sa javí ako dôvodný aj ten záver správneho súdu (bod 56 napadnutého rozsudku), podľa ktorého, ak toto oddelenie až úradným listom zo dňa 22.03.2017 postúpilo vec inému oddeleniu Národnej banky Slovenska oprávnenému sankčne konať vo veci, v čase, kedy o sporné vyjadrenie žiadalo oddelenie vykonávajúce dohľad (24.02.2017), neexistoval ešte proti sťažovateľovi taký objem skutkovo preukázaných informácií - bezrozporných indícií, ktorý by odôvodňoval vnímať ho ako podozrivého.

ak predmetné poučenie vo vzťahu k sťažovateľovi vo výzve, resp. v rámci výzvy zo dňa 24.02.2017 (bod 98 tohto rozsudku) neformulovala. 109. Zo všetkých vyššie uvedených skutočností potom kasačný súd dospel k záveru, že ani námietka sťažovateľa smerujúca k tomu, že bolo porušené jeho právo spočívajúce v zákaze sebaobviňovania tým, že pred poskytnutím vyjadrenia zo dňa 08.03.2017 nebol riadne procesne poučený, a preto týmto vyjadrením fakticky privodil sám sebe stav vlastného obvinenia a postih za správny delikt - vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Tu dopĺňa, že z dôvodov uvedených vyššie v tomto rozsudku, správny orgán nemal v čase formulovania výzvy vo vzťahu k sťažovateľovi, aby sa k veci vyjadril (čo napokon urobil listom zo dňa 08.03.2017) taký objem jednoznačných skutkových informácií, ktoré by sťažovateľovi dôvodne „priznávali“ postavenie obvineného, resp. podozrivého. Kasačný súd v tomto rozsudku reagoval adresne na predmetnú námietku vo vzťahu k vyjadreniu sťažovateľa zo dňa

110. Na strane druhej, kasačný súd prisvedčil námietke sťažovateľa, ktorou tento brojil proti záverom správneho súdu ohľadom odôvodnenia napadnutého rozsudku, a to najmä v súvislosti s uloženou sankciou a s právnym posúdením aplikovateľnosti súvisiacich právnych princípov (zákaz zmeny k horšiemu) v okolnostiach súdenej veci. Ide pritom o námietky, ktoré boli v správnej žalobe a aj v napadnutom rozsudku riešené v rámci viacerých parciálnych právnych otázok týkajúcich sa primárne zásady zákazu reformatio in peius, primeranosti pokuty a nadväzujúceho odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného.

112. Prvá otázka, s ktorou sa musel kasačný súd vysporiadať, je možnosť zmeny rozhodnutia k horšiemu (v neprospech účastníka konania) v konaniach, v ktorých došlo k zrušeniu rozkazu a pokračuje sa v neskrátenom konaní. Aj keď to pre tento rozsudok nie je podstatné a ide skôr o akademickú otázku, zákaz zmeny k horšiemu - reformatio in peius - sa ako právny pojem používa najmä v situáciách, ktoré sa týkajú možnosti zmeny rozhodnutia (v neprospech účastníka) konania v rámci štandardného - neskráteného konania (t. j. zmena rozhodnutia prvostupňového orgánu rozhodnutím druhostupňového orgánu na základe riadneho opraveného prostriedku účastníka konania) - k tomu pozri aj bod 61 tohto rozsudku vyššie. V odbornej literatúre je však možné identifikovať aj prípady, kedy sa tento pojem používa v kontexte možnosti zmeny rozhodnutia v neprospech účastníka konania aj v situáciách, ktorú namieta sťažovateľ. Podstatným vo veci však nie je vlastné terminologické označenie „právneho javu“, použitia ktorého sa sťažovateľ dovoláva, ale to, či na takýto postup má právny nárok (napr. v kontexte práva na spravodlivý proces - fair trial).

113. Spornou otázkou v súdenej veci je potom to, či sa predmetného pravidla (zákazu zmeny k horšiemu) môže účastník konania dovolávať nielen po vertikálnej línii uplatňovania prostriedkov nápravy (riadny opravný prostriedok proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu, o ktorom rozhodne druhostupňový správny orgán), ale aj po horizontálnej línii, t. j. v situácii, kedy účastník konania využije právny prostriedok garantovaný mu zákonom proti rozhodnutiu vydanému v skrátenom konaní (odpor proti rozkazu), ktorého podanie ex lege vedie k zrušeniu rozkazu a následne k riadnemu (neskrátenému) konaniu, t. j. mení sa druh konania o správnom delikte zo skráteného konania na neskrátené konanie.

. .] Včasným podaním odporu s odôvodnením sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni, pričom nie je viazaná rozsahom skutkových zistení, právnou kvalifikáciou ani druhom a výškou sankcie podľa zrušeného rozkazu o uložení sankcie ani ďalším obsahom zrušeného rozkazu o uložení sankcie.“). Odkazom na dôvodovú správu, ktorou bola predmetná zmena zavedená, správny súd následne poukázal na to, že takáto „neviazanosť“ rozkazom vyplývala z právnej úpravy už aj v čase relevantnom pre súdenú vec, a to napriek tomu, že takéto explicitné vymedzenie o „neviazanosti“ prvostupňového orgánu rozkazom vtedy účinná právna úprava (§ 35c ods. 4 zákona o dohľade) výslovne nedeklarovala.

. .] v konaní, v ktorom sa rozhoduje o právach alebo povinnostiach dohliadaných subjektov alebo iných osôb, sa vzťahuje práve zákon o dohľade (ak osobitný predpis neustanovuje inak), keď zároveň na konanie podľa zákona o dohľade a osobitných predpisov sa nevzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní.

. .] sa rozkaz o uložení sankcie zrušuje a Národná banka Slovenska pokračuje v konaní v prvom stupni.“ - bez akéhokoľvek vymedzenia podmienok viazanosti rozkazom v rámci následného (neskráteného) konania v prvom stupni. 117. Tu sa však potom kasačnému súdu javí, že interpretácia správneho súdu paušálne umožňujúca zmenu k horšiemu v neskrátenom konaní (po tom, čo sa rozkaz zruší pre podanie odporu zo strany účastníka konania) vykazuje známky predčasnosti.

. .pri prejednávaní veci na hlavnom pojednávaní nie je samosudca viazaný právnou kvalifikáciou ani druhom a výmerou trestu obsiahnutými v trestnom rozkaze“). Takto načrtnutý záver však predmetné právne otázky do určitej miery zredukoval, a to minimálne v dvoch smeroch: a) správny súd sa zaoberal len rozkazom v trestnom konaní a b) zároveň porovnával znenie ustanovenia § 355 ods. 3 Trestného poriadku so znením ustanovenia § 35c ods. 4 zákona o dohľade, keď z napadnutého rozsudku vyplýva, že sa zameral na novelizované znenie ustanovenia § 35c ods. 4 zákona o dohľade, nie na jeho skoršiu textáciu (pred novelizáciou - k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). 119. V súvislosti s právnou úpravou rozkazov v rámci správneho trestania (t. j. nie v režime trestného práva), poukazuje kasačný súd napr. na ustanovenie § 87 ods. 4 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o priestupkoch“), ktoré

. .] než bola uvedená v rozkaze.“. Ten istý prameň tiež uvádza, že „Uvedený princíp sa musí na základe analógie uplatniť aj v prípade, ak sa v neskrátenom konaní prejednáva priestupok z predchádzajúceho blokového konania, v ktorom obvinený z priestupku nebol ochotný pokutu zaplatiť.“ (Košičiarová, S. Procesnoprávne princípy dobrej verejnej správy v správnom trestaní.

Praha : Leges, 2020 (str. 776)] k ustanoveniu § 87 ods. 4 zákona o priestupkoch uvádza, že v modifikovanej podobe sa zásada prohibitio reformationis in peius uplatňuje aj v rozkaznom konaní, keď konštatuje, že „Úprava má podporiť právnu istotu obvineného, že ak využije svoje zákonné právo nesúhlasiť s vybavením priestupku v rozkaznom konaní, nevystaví sa výlučne v dôsledku toho riziku, že jeho právna pozícia by sa mala zhoršiť.“ a zároveň dopĺňa, že „Zákaz zmeny k horšiemu vyjadruje požiadavku, aby uloženie prísnejšieho trestu nebolo založené na ľubovôli správneho orgánu, ale aby zodpovedalo zisteným skutočnostiam. Zákaz sa preto neuplatní v prípade, ak sa pri prejednávaní priestupku v neskrátenom konaní zistia nové podstatné skutkové okolnosti. Môže sa tak stať na základe dokazovania vykonaného v rámci neskráteného konania.“ Tu potom citovaná doktrína dopĺňa, že za zmenu k horšiemu nepostačuje akákoľvek skutková okolnosť, ale táto musí byť „nová“ (správnemu orgánu neznáma v čase vydania rozkazu) a zároveň „podstatná“ (t. j. taká, ktorá je spôsobilá „ovplyvniť pôvodnú právnu kvalifikáciu

Kasačný súd si, samozrejme, plne uvedomuje, že rozhodovanie o správnych deliktoch podľa zákona o dohľade nie je konaním o priestupkoch podľa zákona o priestupkoch. Na uvedené však poukazuje práve preto, že sa mu javí ako potrebné, aby sa správny súd v rámci posudzovania predmetnej právnej otázky - v ďalšom konaní - vysporiadal s tým, či - ak sa má príslušné ustanovenie zákona o dohľade interpretovať v rámci právneho poriadku analogicky - čo platí o to viac, že ustanovenie § 35c ods. 4 v rozhodnom čase nič o právnych účinkoch zrušenia rozkazu neurčovalo (okrem toho, že sa po podaní odporu pokračuje v konaní v prvom stupni), by nebolo dôvodné možnosť interpretačnej analógie skúmať aj vo vzťahu k (iným) správnoprávnym predpisom, nielen vo vzťahu k Trestnému poriadku.

. .]“. 123. Obdobný zákonný režim účinkov odporu proti rozkazu vyplýva napr. aj zo zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Konkrétne ustanovenie § 138 ods. 5 upravuje, že „(5) Ak je nepochybné, že právnická osoba alebo fyzická osoba - podnikateľ sa správneho deliktu podľa odseku 1 dopustila, môže správny orgán bez ďalšieho konania vydať rozkaz o uložení pokuty za správny delikt.

124. Zo zákona o priestupkoch, ale aj z príkladmo uvedených iných osobitných zákonov potom vyplýva opačný prístup k interpretácii právnych následkov podania rozkazu ako je tomu napr. v účinnom znení zákona o dohľade. Východiskom právnej úpravy v zákone o dohľade je v zásade „neexistencia viazanosti“, kým zákon o priestupkoch (a iné - demonštratívne vyššie uvedené - predpisy správnoprávnej povahy) so zrušením rozkazu na základe odporu viažu opačný účinok - vychádza sa z „viazanosti rozkazom“ a z tohto pravidla sa určujú výnimky - v zásade zistenie nových (podstatných) skutkových okolností.

rozkaze. Príkladmo je v tejto súvislosti možné poukázať napr. na nasledovný odborný názor: „Pri prejednávaní na hlavnom pojednávaní však samosudca nie je viazaný rozsahom trestného rozkazu, proti ktorému bol podaný odpor. To znamená, že nie je viazaný stanovenou právnou kvalifikáciou skutku ani druhom a ani výmerou uloženého trestu. Takisto je samosudca oprávnený v prípade, že bolo uložené aj ochranné opatrenie. Z uvedeného vyplýva, že pre inštitút trestného rozkazu neplatí zákaz reformationis in peius (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu, sp. zn. 3 Tdo 57/2012). Zachovanie tohto zákazu má svoje opodstatnenie.

Bratislava: C. H. Beck, 2021, s. 700-701, marg. č. 3.). 126. Práve v súvislosti s vyššie uvedeným následne kasačný súd poukazuje napr. aj na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6Tdo/48/2019 zo dňa 28. novembra 2019, z ktorého tiež vyplýva, že i napriek zneniu ustanovenia § 355 ods. 1 Trestného poriadku

V opačnom prípade, by sa tak pri dodržiavaní princípu predvídateľnosti práva pri rovnakých skutkových a právnych okolnostiach, mohol prísnejší rozsudok javiť ako neprípustná sankcia za využitie práva na podanie odporu. Tento názor dovolacieho súdu plne korešponduje s použiteľným nálezom Ústavného súdu Českej republiky zo 7. marca 2002, sp. zn. II. ÚS 213/2000, ktorého závery boli korigované nálezom Ústavného súdu Českej republiky z 10. decembra 2009, sp. zn. III. ÚS 39/2009; či s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 18. júna 2015, sp. zn. 5 To 2/2015.“ 127.

V podmienkach súdenej veci nie je sporné, že sťažovateľovi bola rozkazom uložená pokuta vo výške 4.000 Eur a rozhodnutím žalovaného pokuta 7.000 Eur. Tento potom namieta, že vyššia pokuta mu bola uložená fakticky len preto, že uplatnil svoje právo a podal odpor proti rozkazu, keď tvrdí, že v rámci neskráteného konania nedošlo k zisteniu žiadnych nových podstatných skutkových okolností, ktoré by predmetnú zmenu vo výške pokuty odôvodňovali.

130. Vychádzajúc z vyššie uvedených názorov obsiahnutých v tomto rozsudku preto správny súd v ďalšom konaní posúdi, či ustanovenie § 35c ods. 4 zákona o dohľade v rozhodnom čase umožňovalo žalovanému, aby tento sťažovateľovi uložil prísnejšiu - nominálne vyššiu pokutu ako mu bola uložená v skrátenom konaní (rozkaze) a svoje súvisiace právne názory podrobne odôvodní. Ak dospeje k záveru, že zmena výšky pokuty vylúčená nebola, avšak bola napr. viazaná na určité predpoklady/podmienky (napr. doplnenie dokazovania v rámci neskráteného konania, preukázanie nových skutočností, ktoré neboli známe v čase vydania rozkazu, iná právna kvalifikácia skutku, iné okolnosti, na ktoré sa prihliadalo pri ukladaní sankcie a pod.), uvedie, aké okolnosti opodstatňovali zmenu sankcie a preskúma, či predmetné okolnosti vo veci nastali. Následne potom opätovne posúdi kvalitu odôvodnenia žalobou napadnutého rozhodnutia, a to s osobitným zameraním na okolnosti, ktoré vyhodnotí vo veci ako relevantné - vrátane súvisiaceho odôvodnenia pokuty a jej primeranosti.

Práve v tomto kontexte potom môže byť dôvodné ustáliť, či v priebehu neskráteného konania vyvstali akékoľvek skutkové alebo právne okolnosti, ktoré odôvodňovali zvýšenie pokuty zo 4.000 Eur na 7.000 Eur - oproti skutkovému a právnemu stavu, ktorý existoval v čase vydania rozkazu - a či tieto boli v rozhodnutiach správnych orgánov dostatočne uvedené. V súvislosti s týmto potom

Z obsahu predloženého spisového materiálu však nevyplýva žiada zmena skutkových okolností prípadu, ktorá by takýto postup legitimizovala. Nevyhnutnosť sprísnenia uložených sankcií oproti stavu založenému trestným rozkazom nie je zrejmá ani z odôvodnenia oboch dovolaním napadnutých rozhodnutí.“

Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vzhľadom na skutočnosť, že kasačný súd vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, správny súd sa v novom konaní opätovne vysporiada aj s moderačným návrhom sťažovateľa (§ 198 SSP), a to aj vo svetle záverov, ku ktorým dospeje v rámci ďalšieho konania vo veci.

135. Tento rozsudok bol prijatý senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne) - § 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP. Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.