4Stk/12/2022

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) rozsudkom č. k. 6Sa/63/2016-48 zo dňa 16. februára 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“ alebo „rozsudok“) zrušil podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) rozhodnutie Krajského riaditeľstva Policajného zboru v Bratislave (ďalej aj ako „žalovaný“) č. KRPZ-BA-KD121-94/2016-P zo dňa 23. augusta 2016 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“) v spojení s rozhodnutím Okresného dopravného inšpektorátu Okresného riaditeľstva PZ Bratislava IV. (ďalej aj ako „správny orgán prvého stupňa“) č. ORP-P-128/BAIV-ODI1-2016 zo dňa 30. júna 2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil prvostupňovému správnemu orgánu na ďalšie konanie. Žalobcovi priznal právo na úplnú náhradu trov konania. 2. Žalovaný ako druhostupňový orgán verejnej správy zamietol odvolanie žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu, ktorým bol žalobca uznaný vinným zo spáchania priestupku

Bola mu preto uložená pokuta 30 Eur a súčasne povinnosť nahradiť trovy konania vo výške 16 Eur. 3. Krajský súd ustálil (bod 39 rozsudku), že z administratívneho spisu i preskúmavaných rozhodnutí vyplýva, že dňa 16.02.2016 v čase o 20.59 hod., na diaľnici D1 smer D2, 5,500 km sa mal žalobca dopustiť priestupku tak, že „počas vedenia motorového vozidla obsluhoval mobilný telefón.

4. V súvislosti s právnou stránky veci poukázal krajský súd na zásadu materiálnej pravdy, podľa ktorej sú orgány verejnej správy povinné vykonávať dokazovanie tak, aby boli náležite a objektívne objasnené všetky rozhodujúce okolnosti dôležité pre posúdenie veci, a to bez ohľadu na to, v koho prospech svedčia. Uviedol, že dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje správny orgán (§ 51 zákona o priestupkoch) a že povinnosťou žalovaného a prvostupňového správneho orgánu bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázať, že žalobca sa dopustil priestupku, ktorý mu je kladený za vinu a na takom skutkovom základe, aký bol uvedený v rozhodnutiach správnych orgánov (bod 37 rozsudku krajského súdu).

výsluchu tvrdil, že žalobca telefón držal v ruke, akoby niečo čítal a druhý tvrdil, že ho mal na úrovni tváre. Spochybňoval aj možnosť spozorovať tvrdené použitie mobilného telefónu pri rýchlosti policajného auta cca 100 km/hod a rýchlosti jeho auta cca 80 km/hod., naviac za rozporného konštatovania vodiča policajného auta, tvrdiaceho, že predmetnú skutočnosť zreteľne videl už aj preto, lebo spolujazdec mal sedadlo posunuté dozadu a druhého svedka, spolujazdca, tvrdiaceho, že sedadlo mal v normálnej polohe tak, aby mu sa mu pohodlne sedelo a mal dobrý rozhľad okolo seba. Žalobca tvrdenia policajtov považoval za vykonštruované, nekorešpondujúce so skutočným stavom a vydané rozhodnutia za nezákonné (bod 40 rozsudku krajského súdu).

priestupku. Krajský súd v rámci odôvodnenia rozsudku uviedol, že z vykonaného dokazovania a pripojeného administratívneho spisu „je zrejmé, že službukonajúci policajti služobného motorového vozidla spozorovali pred sebou motorové vozidlo, ktoré sa v rámci svojho jazdného pruhu malo pohybovať medzi dvoma čiarami a mali podozrenie na požitie alkoholu. Spolujazdec, svedok W.. C. E., si všimol svetlo mobilného telefónu a aj to, že vodič ho drží v pravej ruke, o čom sa pri obiehaní presvedčil aj vodič policajného vozidla, svedok N..

8. Krajský súd uznal, že zákon pojem „použitie mobilného telefónu“ bližšie neupravuje, zároveň však uviedol, že požiadavka na presné a úplné zistenie skutočného stavu veci nemôže byť naplnená rozpornými výpoveďami dvoch príslušníkov Policajného zboru - naviac vykonanými v rôznej časovej línii - a to bez ohľadu na to, že ide o verejných činiteľov. Podčiarkol, že vykonávanie dokazovania má byť úplné, presvedčivé a vzbudzujúce dôveru v spravodlivosť (bod 42 rozsudku). Podľa názoru krajského súdu, „iným dôkazom ako sú svedecké výpovede službukonajúcich policajtov, ktorým by jednoznačne bolo preukázané spáchanie priestupku, správne orgány nedisponujú.“, pričom súd dodal, že žalobca „od počiatku“ - poukazujúc na správu spísanú na mieste kontroly - „použitie mobilného telefónu počas jazdy a teda spáchanie priestupku kladeného mu za vinu popieral“.

9. Krajský súd z vyššie uvedených dôvodov dospel k záveru, že zistenie skutkového stavu veci je nedostačujúce pre jej riadne posúdenie a zároveň rozhodnutie je v dôsledku toho nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov, a preto rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu na ďalšie konanie s tým, že povinnosťou správnych orgánov v novom konaní bude „doplniť dokazovanie, náležite zistiť skutkový stav, vo veci opätovne rozhodnúť a rozhodnutie riadne odôvodniť.“.

nesprávne. Opravné uznesenie so správnym - zákonným poučením, t. j. so správnou (zákonnou) lehotou na podanie kasačnej sťažnosti bolo obom účastníkom konania doručené dňa 01.04.2022.

11. Proti rozsudku krajského súdu podal dňa 28.04.2022, t. j. včas kasačnú sťažnosť žalovaný, ktorú formálne odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. f) SSP (nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces), § 440 ods. 1 písm. g) SSP (rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci) a § 440 ods. 1 písm. h) SSP (sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu).

zistil. Naopak, podľa sťažovateľa sú výpovede policajtov - svedkov v rozhodujúcich bodoch zhodné, resp. má za to, že tieto sú takmer totožné. Podľa názoru sťažovateľa, tvrdenia policajtov, ktoré považuje za zhodné, sú dostatočným dôkazom na preukázanie viny, a to aj v prípade, ak si žalobca vinu nepriznáva. Následne v texte kasačnej sťažnosti cituje z výpovedí oboch príslušníkov Policajného zboru a poukazuje na časti, ktoré zo skutkového hľadiska považuje za relevantné (podčiarknutý text). b) rozsudku krajského súdu pripísal zmätočnosť, nelogickosť a nedostatočné odôvodnenie, resp. ho považoval za nepreskúmateľné - uviedol, napr. že nie je zrejmé, prečo by mala spochybňovať výpoveď svedkov „rôzna časová línia“ ich výpovedí (jeden z nich vypovedal dňa 13.06.2016 a druhý dňa 15.06.2016), ďalej napr. poukázal na to, že súd orgánom verejnej správy vytýka, že neodstránili rozpory vo výpovediach svedkov, pričom nekonkretizuje, čo konkrétne mali odstrániť. Považuje za nedôvodnú požiadavku krajského súdu na doplnenie

V súvislosti so skutkovým stavom veci namietal, že žalobca ako účastník správneho konania mal v rámci konania o priestupku navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, čo neurobil a zároveň poukázal na rozpory vo vyjadreniach žalobcu k samotnému skutku.

e) sťažovateľ z hľadiska právnej kvalifikácie, resp. skutkovej podstaty priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným, poukázal na to, že relevantným je zisťovanie a preukázanie toho, že žalobca telefón používal. Uviedol, že pojem „používať telefón“ neznamená, napr. výlučne telefonovať, keďže moderný mobilný telefón sa dá použiť na množstvo účelov (a to aj iných ako telefonovanie) a akcentuje, že manipulácia s takýmto prístrojom počas vedenia vozidla by napĺňala znaky protiprávneho konania dokonca aj v prípade, ak by v telefóne nebola SIM karta.

Nestotožnil sa s rozhodovacou praxou („ako som sa to dočítal vo viacerých rozsudkoch“), podľa ktorej by mal byť policajt dôveryhodnejší, lebo skladá prísahu. Kládol viacero otázok - a to napr. v tom zmysle, či občan má dokazovať svoju nevinu alebo štát má dokazovať jeho vinu, či je občan nedôveryhodný, či spoločnosť a súdy akceptujú, že tvrdenie policajta je dostatočný a nespochybniteľný dôkaz a pod. Poukázal na to, že ani žalovaný nemôže krajskému súdu vyčítať, že tento si „dovolil rozhodnúť ináč, ako iné súdy v minulosti. A možno je to v konečnom dôsledku dobré a v práci polície to môže priniesť zlepšenia napr. v tom smere, že orgány polície budú vo zvýšenej miere dodržiavať hmotné a procesné právo, rešpektovať práva občanov a svoje úlohy vykonávať bez toho aby tým vznikali v niektorých prípadoch viac, v niektorých menej, odôvodnené otázky či vrchonstenský vzťah k vlastným občanom je ten správny.“. c) žalobca uviedol, že nebude analyzovať motiváciu príslušníkov Policajného zboru vypovedať vo veci tak, ako vypovedali, pričom vyslovuje názor, že si je „istý, že policajti E. a B.

Pre prípad, že by uvedení policajti už nepracovali v Policajnom zbore, javí sa mu ako účelné vyhodnotiť dôvody ukončenia ich služobného pomeru a kedy k nemu došlo. d) v súvislosti s tým, že krajský súd v rozsudku poukázal na to, že výsluchy policajtov mali byť vykonané v rôznych časových líniách (bod 42 rozsudku), žalobca uviedol, že výsluch policajtov v rôzne dni mohol viesť k tomu, aby si policajt E. svoju výpoveď mohol „vopred pripraviť a zosúladiť s policajtom B.“. Poukázal následne na to, že takáto koordinácia nemusela byť dokonalá, o čom majú svedčať aj rozpory v rámci ich výpovedí. e) žalobca sa nestotožnil s názorom sťažovateľa vyjadreným v kasačnej sťažnosti, podľa ktorého bol žalobca povinný predložiť na podporu svojich tvrdení, napr. SMS správu.

rezignoval“. Napokon zosumarizoval, že obvinený z priestupku rovnako ako osoba obvinená zo spáchania trestného činu nemusí preukazovať vôbec nič a môže uvádzať akékoľvek - a to prípadne aj nepravdivé - skutočnosti. Je to orgán objasňujúci priestupok, ktorý musí dokázať vinu a uviedol, že „nedokázaná vina neznamená nič iné len preukázanú nevinu“. f) žalobca v súvislosti s výpoveďami príslušníkov Policajného zboru poukázal na to, že títo mali k dispozícii krátky čas na to, aby pri obchádzaní auta žalobcu vyhodnotili situáciu (cca 1 sekunda), že bola tma, ďalej že výpovede policajtov neboli zhodné, že výpovede policajtov sa uskutočnili v rôzne dni, a to napriek tomu, že pôvodne sa ich výsluch mal realizovať v jeden deň. Ďalej poukázal na to, že napriek odstupu času (od spáchania skutku), policajti si pamätali detaily veci (čo spochybňuje). Napokon uviedol (v podobe otázok) - prečo by odmietol zaplatiť sankciu, ak ju v minulosti vždy zaplatil a či by nebolo pre žalobcu lepšie zaplatiť pokutu a nestrácať čas súdnymi konaniami.

16. Dňa 1. júna 2022 bolo súdu doručené (doposlané) podanie sťažovateľa adresované pôvodne krajskému súdu (a tomuto súdu doručené dňa 27.05.2022). V predmetnom podaní sťažovateľ poukázal na iné rozhodnutie krajského súdu, ktoré mu bolo doručené po podaní kasačnej sťažnosti, pričom toto rozhodnutie má byť totožné s vecou, ktorá je predmetom tohto

III. Konanie na kasačnom súde, relevantná právna úprava, právne názory kasačného súdu

18. V rámci konania o kasačnej sťažnosti, najvyšší správny súd prihliadal a vychádzal najmä z nasledovných zákonných ustanovení: Podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch, priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto l) iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky. Podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona o cestnej premávke, vodič nesmie m) počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky“ alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily“), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.

Ak správny súd zruší rozhodnutie orgánu verejnej správy a vráti mu vec na ďalšie konanie, je povinný v odôvodnení rozsudku uviesť aj to, ako má orgán verejnej správy vo veci ďalej postupovať. Správny súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Osobitne je do tejto kategórie možné zaradiť tvrdenie sťažovateľa, že sa krajský súd nezoberal „významným dôkazom“, ktorým je evidenčná karta vodiča - žalobcu, z ktorej vyplýva, že tento sa mal v minulosti dopustiť 16 dopravných priestupkov.

21. Evidenčná karta vodiča môže byť podkladom pre rozhodnutie, a to napr. v kontexte skúmania recidívy pri páchaní priestupkov žalobcom - ako jedného z kritérií relevantných pri rozhodovaní o uložení sankcie - nie je však dôkazom vo vzťahu ku skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť. Prihliadajúc na uvedené kasačný súd nemohol prisvedčiť názoru sťažovateľa, že sa krajský súd s týmto významným dôkazom mal zaoberať, keďže na to, aby sa ním zaoberal, neboli v relevantnom štádiu súdneho konania - a berúc do úvahy dôvody pre zrušenie napadnutého rozhodnutia - splnené predpoklady, resp. podmienky (a to najmä v tom zmysle, že otázka zákonnosti uloženej sankcie sa stáva relevantnou v prípade, ak má krajský súd za to, že samotný výrok o vine je zákonný, čo však nenastalo v súdenej veci).

23. Kasačný súd však prisvedčil argumentácii sťažovateľa, podľa ktorej je rozsudku krajského súdu možné vytknúť neprípustnú mieru všeobecnosti, absenciu adresnosti a konkrétnosti vo vzťahu k výroku jeho rozsudku. Vyslovené právne názory a krajským súdom zistený stav vykazujú aj nežiaducu mieru zmätočnosti. Túto zmätočnosť svojimi podaniami potvrdili dokonca sami účastníci konania - sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti a žalobca vo vyjadrení k nej, a to dokonca do tej miery, že sa javí, že môže ísť o kľúčovú otázku vo veci.

25. Naopak, žalobca vníma rozsudok krajského súdu v predmetnej otázke kladne, a to v tom zmysle, že dochádza k posunu a nie je mu možné vytýkať, že si „. .dovolil rozhodnúť ináč, ako iné súdy v minulosti. A možno je to v konečnom dôsledku dobré a v práci polície to môže priniesť zlepšenia napr. v tom smere, že orgány polície budú vo zvýšenej miere dodržiavať hmotné a procesné právo, rešpektovať práva občanov a svoje úlohy vykonávať bez toho aby tým vznikali v niektorých prípadoch viac, v niektorých menej, odôvodnené otázky či vrchonstenský vzťah k vlastným občanom je ten správny.“.

Podľa názoru kasačného súdu teda krajský súd nevyslovil názor, ktorý v rozsudku identifikovali samotní účastníci konania, a na ktorom následne koncipovali svoje podania. 27. Je však potrebné prisvedčiť sťažovateľovi v tom, že rozsudok krajského súdu je vo viacerých aspektoch zmätočný. Krajský súd napr. v bode 42 rozsudku uznáva, že zákon pojem „použitie mobilného telefónu bližšie neupravuje“, avšak sám krajský súd pre účely súdenej veci rezignoval na vymedzenie tohto pojmu. Na strane druhej, sťažovateľovi vytýka, že tento nesplnil požiadavku presného a úplného zistenia skutočného stavu veci.

29. V tomto kontexte sa potom kasačnému súdu - v zhode s námietkou sťažovateľa uvedenou v kasačnej sťažnosti javí - že krajský súd pochybil aj v tom, keď poukazoval na údajné rozpory vo vyjadreniach policajtov, pričom tieto nešpecifikoval a zároveň neurčil, v čom a ako dopadajú na prípadnú objektívnu stránku deliktu. Sám krajský súd pritom v bode

31. Vlastná skutočnosť, že krajský súd pre účely rozhodovania v súdenej veci neposkytol jednoznačný obsah pojmu „použitie“ telefónneho prístroja (k tomu pozri § 4 ods. 2 písm. m) zákona o cestnej premávke (vodič nesmie m) počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky“ alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily“), .

32. Naviac, v uvedenom zmysle pôsobí zmätočne aj to, že v bode 43 rozsudku krajský súd uvádza, že „Iným dôkazom, ako sú svedecké výpovede službukonajúcich policajtov, ktorým by jednoznačne bolo preukázané spáchanie priestupku, správne orgány nedisponujú.“. Z uvedeného názoru krajského súdu totiž nevyplýva, že by predmetné výpovede svedkov (policajtov) spáchanie priestupku žalobcom nepreukazovali, ale z neho vyplýva to, že okrem uvedených dôkazov iné dôkazy na preukázanie spáchania deliktu orgánmi verejnej správy vykonané neboli.

34. Rozsudok potom pôsobí zmätočne, keď na jednej strane krajský súd uviedol, že priestupok bol preukázaný (iba) výpoveďami príslušníkov Policajného zboru (i keď sám uznal, že to môže postačovať), ale následne - napriek tomu - žiadal doplnenie dokazovania.

A na to potrebuje vodič predovšetkým ruky.“, následne doplnil, že akékoľvek rozptýlenie vodiča počas jazdy je nebezpečné a uviedol, že „každá obsluha telefónneho prístroja, vrátane písania SMS správ a využívania všetkých jeho aplikácií, sa podľa zákona považuje za používanie telefónneho prístroja.“

Je zrejmé, že sám žalobca „doodôvodňoval“ vo svojom vyjadrení rozsudok krajského súdu (napr. k otázke časovej línie výsluchu policajtov, k otázke rozporov v ich výpovediach, príp. k potrebe doplnenia dokazovania), avšak potrebnú mieru určitosti a jednoznačnosti musí mať samotný rozsudok súdu, ktorý sám osebe musí vykazovať relevantnú mieru presvedčivosti, čo v súdenej veci podľa názoru kasačného súdu napadnutý rozsudok nespĺňa.

39. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť žalovaného je dôvodná (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP), a preto rozsudok krajského súdu postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave. Kasačný súd v tejto súvislosti dopĺňa, že i keď napadnuté rozhodnutie vydal Krajský súd v Bratislave, vzhľadom na inštitucionálne zmeny v rámci výkonu správneho súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júna 2023, vec vracia (po zrušení napadnutého rozsudku) na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave, na ktorý prešla rozhodovacia právomoc v súdenej veci.

. .“ (pozn.: pod vplyvom zmeny právnej úpravy je v účinnom znení právnej úpravy príslušný zákaz vymedzený nasledovne: „vodič nesmie m) počas vedenia vozidla držať v ruke alebo iným spôsobom obsluhovať telefónny prístroj alebo iné telekomunikačné, audiovizuálne alebo obdobné zariadenie .

veci. Rovnako - ak krajský súd dospeje k záveru, že skutkové okolnosti veci neboli dostatočne zistené - odôvodní, prečo, resp. na základe čoho dospel k tomuto záveru. Ak žalovanému, príp. prvostupňovému orgánu nariadi doplniť dokazovanie - doplnenie zistenia skutkových okolností veci - odôvodní, prečo je relevantné vykonať uvedené dôkazy, resp. aké skutočnosti - relevantné pre rozhodnutie vo veci - sa nimi majú preukázať. Jednoznačne sa vysporiada s tým, či výpovede príslušníkov Policajného zboru, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali, sú pre vec právne relevantné alebo nie. Výslovne sa správny súd vysporiada s tým, či vo veci existuje tzv. dôkazná núdza, t.j. či v prípade, ak absentujú iné dôkazy, či je pre uznanie viny žalobcu postačujúce vychádzať z výpovedí príslušníkov Policajného zboru.

42. Najvyšší správny súd tiež dáva správnemu súdu do pozornosti, že tak žalobca, ako aj žalovaný - sťažovateľ vo svojich podaniach produkovaných v priebehu kasačného konania uskutočnili úkony, ktoré je možné vyhodnotiť ako návrhy na doplnenie dokazovania. Vzhľadom na skutočnosti, pre ktoré došlo k zrušeniu rozsudku krajského súdu kasačným súdom, nebolo dôvodné sa týmto návrhom venovať na úrovni najvyššieho správneho súdu, resp. v tomto rozsudku. S prípadnou dôvodnosťou doplnenia dokazovania v rámci správneho súdneho konania sa vysporiada samotný správny súd.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.