4Stk/12/2024

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd") rozsudkom č. k. ZA- 32S/ 35/2023-79 zo dňa 21. augusta 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok") zrušil rozhodnutie žalovaného č. SK/0138/99/2021 zo dňa 07.04.2022 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného"), ako aj rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie pre Žilinský kraj (ďalej aj ako „prvostupňový orgán") - č. rozhodnutia P/0105/05/2020 zo dňa 04.10.2024 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie"). Vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.

priestorov na základe zmluvy o výkone správy z 01. 01. 2011 uzavretej s vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v bytovom dome I. X. XXX, I.: písm. a) do 31. 05. 2020 nepredložil správu o svojej činnosti za rok 2019 s výnimkou jedného vlastníka, ktorému bola správa odoslaná listom dňa 28. 05. 2020 a vlastníkom bytov bola predložená až na schôdzi dňa 28. 07. 2020 a zároveň do 30. 11. 2020 nepredložil plán opráv na nasledujúci kalendárny rok 2021 a nenavrhol výšku tvorby fondu prevádzky údržby a opráv, písm. b) nezverejnil na mieste v dome obvyklom ani na svojom webovom sídle postup pri obstarávaní tovarov a služieb v rámci zabezpečovania prevádzky, údržby, opravy a rekonštrukcie spojených so správou domu vrátane cenových ponúk a neriadil sa rozhodnutím nadpolovičnej väčšiny vlastníkov bytov a nebytových priestorov o výbere dodávateľa (nebolo to riešené na schôdzi vlastníkov bytov a nebytových priestorov 23. 01. 2018 ani 20. 11. 2018)

3. Na základe odvolania žalobcu, žalovaný vo svojom rozhodnutí uviedol, že prvostupňové rozhodnutie nie je dostatočne presné a určité, zmenil skutok, a to tak, že vo výroku upravil miesto vykonania kontrol dňa 01.07.2020 a 13.10.2020, doplnila pri jednotlivých kontrolách podnety spotrebiteľa, ktoré boli prešetrované a vypustila nedostatok týkajúci sa § 8b ods. 1 písm. g) zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov spočívajúci v porušení povinností žalobcu vypracovať a do 30.11. predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov plán opráv na nasledujúci kalendárny rok (časť bodu 1. a) výroku prvostupňového rozhodnutia), pretože podľa doplnenia k odvolaniu zo 04.11.2021 bol tento plán riadne a včas predložený. Žalovaný tiež zmenil prvostupňové rozhodnutie v časti o výške pokuty, a to tak, že túto znížil na 700 Eur. Z uvedeného potom vyplýva, že skutky uvedené v prvostupňovom rozhodnutí (pozri vyššie) a v rozhodnutí žalovaného nie sú z hľadiska ich vymedzenia zhodné, avšak rozhodnutím žalovaného nedošlo k materiálnemu posunu v tom, akým konaním, resp. nekonaním mal žalobca znaky správnych deliktov naplniť.

a zároveň nebolo akceptované ani jeho čestné vyhlásenie. V rámci skutku I písm. a) bola žalobcovi uložená pokuta za to, že ako správca bytového domu nepredložil vlastníkom bytov správu o svojej činnosti za rok 2019 v lehote stanovenej zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 5.

6. Na strane druhej, žalovaný sa návrhu na výsluch svedka N. venoval na strane 14 a 15 napadnutého rozhodnutia, kde nevykonanie tohto dôkazu odôvodnil tým, že z dôvodu hospodárnosti konania nebola zvolená ústna forma konania s tým, že ani nariadenie ústneho pojednávania by nezmenilo zistený skutkový stav v čase kontroly.

Svedok mal byť priamo účastný pri plnení povinnosti, ktorej nesplnenie žalobcovi správne orgány vytkli, a preto nemožno skonštatovať, že jeho výsluch by nemohol ovplyvniť správnymi orgánmi zistený skutkový stav, ako to bolo skonštatované v prvostupňovom rozhodnutí, ako aj v rozhodnutí žalovaného. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí uviedol, že dôkazné bremeno o preukázaní oboznámenia vlastníkov bytov so správou o činnosti je na žalobcovi a že žalobca túto skutočnosť nepreukázal. Správny súd potom dospel k záveru, že nie je prípustné na jednej strane skonštatovať neunesenie dôkazného bremena o skutočnosti tvrdenej účastníkom konania a na strane druhej nevykonať ním navrhnutý dôkaz, ktorý by uvedenú skutočnosť preukázať mohol.

9. Záver žalovaného k neprípustnosti čestného vyhlásenia svedka však nemôže - podľa správneho súdu - obstáť, keďže žalobca v súlade so zákonom primárne navrhoval výsluch svedka N. a až následne, keď prvostupňový orgán jeho návrhu nevyhovel, priložil k odvolaniu čestné vyhlásenie tohto svedka. Odmietnutie pripustenia čestného vyhlásenia svedka pri súčasnom neakceptovaní návrhu na jeho výsluch preto - podľa právneho názoru správneho súdu - neobstojí.

Keďže v správnom konaní platí zásada voľného hodnotenia dôkazov, nie je možné, aby správny orgán určil, že len jeden konkrétny dôkaz (listina s podpismi vlastníkov) môže preukázať spornú skutočnosť (či bola správa o činnosti žalobcu za rok 2019 riadne doručená) a z tohto dôvodu nepripustiť iný dôkaz navrhnutý účastníkom konania. Správne orgány preto pochybili, keď ako dôkaz nevykonali výsluch svedka N. a ani nepripustili jeho čestné vyhlásenie.

Rovnako tak považoval za nedôvodné aj žalobné body týkajúce sa výšky uloženej pokuty.

13. Rozsudok správneho súdu podľa bodu 1 napadol kasačnou sťažnosťou žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý ho formálne odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. nesprávnym právnym posúdením veci zo strany správneho súdu.

15. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukázal na zásadu materiálnej pravdy, na požiadavku toho, že konanie pred správnym orgánom prvého stupňa a druhostupňovým správnym orgánom je potrebné považovať za jeden celok. V prípade, ak je to nevyhnutné, odvolací orgán doplní, príp. zistené vady prvostupňového konania/rozhodnutia odstráni. Odkázal na ustanovenie § 59 ods. 1 Správneho poriadku. Vychádzajúc z predmetnej argumentačnej línie následne sťažovateľ poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 1Sžhpu/1/2009 zo dňa 30.12.2013 a jeho relevantné časti (str. 82 - 83).

Sťažovateľ potom ako súčasť svojej argumentácie odcitoval do kasačnej sťažnosti nasledovný text (zo str. 13 rozhodnutia žalovaného): „Liberačným dôvodom zo zisteného porušenia zákona, v prípade nepredloženia správy o činnosti správcu za rok 2019 vlastníkom bytov a nebytových priestorov v termíne do 31.05.2020 nie je poskytnutie vyhlásenia zástupcu vlastníkov bytov a nebytových priestorov p.

Nejde o priame nahradenie dôkazu s účinkami ex lege, ale až na základe správnej úvahy správneho orgánu, ktorý môže čestné vyhlásenie pripustiť. Správny orgán rozhodol o nepripustení čestného vyhlásenia ako dôkazu. Účastník konania v písomnom vyjadrení zo dňa 21.11.2020 uviedol, že zástupca vlastníkov bytov bytového domu č. XXX v I. p. D. K. odovzdal správu o činnosti správcu - spoločnosti BSS, s.r.o. za rok 2019, týkajúcu sa bytového domu súpisné číslo XXX v I., vlastníkom bytov osobne dňa 20.05.2020 oproti podpisu jednotlivým vlastníkom. Uvedené vyplýva aj z vyhlásenia zástupcu vlastníkov bytov bytového domu súpisné číslo XXX v I. p. D. K., ktorý vo svojom vyhlásení zo dňa 30.09.2020 uviedol, že správu o činnosti BSS, s.r.o. za rok 2019, týkajúcu sa bytového domu súpisné číslo XXX v I., vlastníkom bytov odovzdal osobne dňa 20.05.2020 oproti podpisu jednotlivým vlastníkom.

18. Doplnil, že vzhľadom na obsah predloženého čestného prehlásenia, nepovažuje za „dôvodné nariaďovať výsluch autora takéhoto vyhlásenia, keďže okrem iného takýto dôkaz nie je spôsobilý potvrdiť ani vyvrátiť skutočnosť, ktorá ním má byť preukázaná", resp. celkovo nepovažuje za relevantné opätovné konanie vo veci. Doplnil tiež, že ustanovenie § 39 (pozn.: Správneho poriadku) umožňuje pripustiť len čestné vyhlásenie účastníka konania, nie tretej

Nejedná sa teda o okolnosti objektívne dokázané, ale len subjektívne tvrdené zo strany autora. 20. Z materiálneho hľadiska - podľa sťažovateľa - vyhlásenie jednej osoby v žiadnom prípade nemôže nahradiť vyhlásenia iných vlastníkov o tom, že predmetná správa im bola riadne a včas dodaná. Podľa sťažovateľa by uvedené bolo možné preukázať napr. podpisom preukazujúcim prevzatie správy, čo však predložené nebolo, a to aj napriek skutočnosti, že podľa čestného prehlásenia malo odovzdávanie správy prebiehať týmto spôsobom.

konanie. Zároveň navrhol, aby žalobcovi nebola priznaná náhrada trov konania. 22. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalobca, ktorý ju považoval za nedôvodnú. 23. Poukázal na to, že v konaní bolo preukázané, že žalobca v čase pred koncom mesiaca máj 2020 mal riadne vypracovanú správu o svojej činnosti, ktorú mal svedok N. odovzdať jednotlivým vlastníkom bytov. Doplnil, že zákon o vlastníctve bytov neurčuje, akým spôsobom sa má vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome predkladať správa správcu o svojej činnosti za predchádzajúci rok, keď žalobca tvrdil, že tak v podmienkach súdenej veci urobil spôsobom, ktorý bol v dotknutom bytovom dome obvyklý. 24. Žalobca odkázal na odôvodnenie rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici vo veci sp. zn. 15Co/211/2012, z ktorého má vyplývať, že „súd zo všeobecnej praxe môže konštatovať rôzne spôsoby oznamovania rozhodujúcich skutočností, a to aj podľa závažnosti, ktorým býva oznámenie na úradnej nástenke, oznámenie na vchodových dverách bytového domu, prípadne na výťahu, vhadzovaním oznámenia každému jednotlivému vlastníkovi do schránky, prípadne

nedôvodnú.

31. Podľa § 3 ods. 5 Správneho poriadku, rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 32. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti 33. Podľa § 47 ods. 3 Správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. 34. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 35. Podľa § 39 ods. 1 Správneho poriadku, správny orgán môže namiesto dôkazu pripustiť čestné vyhlásenie účastníka konania, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje inak. 36. Podľa § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, správca je povinný najneskôr do 31. mája nasledujúceho roka predložiť vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o svojej činnosti za predchádzajúci rok týkajúcej sa domu, najmä o finančnom hospodárení domu, o stave spoločných častí domu a spoločných zariadení domu, ako aj o iných významných skutočnostiach, ktoré súvisia so správou domu. Zároveň je povinný vykonať vyúčtovanie použitia fondu prevádzky, údržby a opráv, úhrad za plnenia rozúčtované na jednotlivé byty a nebytové priestory v dome.

37. Hneď v úvode tejto časti odôvodnenia kasačný súd uvádza, že i keď formálne správny súd rozhodnutia správnych orgánov zrušil z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu veci, v skutočnosti im však vytkol aj to, že správne orgány nedostatočne neodôvodnili, prečo žalobcom navrhnutý dôkaz nevykonali (k tomu pozri aj bod 7 vyššie). Kasačný súd sa preto v ďalšom bude venovať obom týmto aspektom konania, resp. rozhodnutia správnych orgánov.

určuje zákon. Znaky tohto protiprávneho konania teda žalobca, príp. iná povinná osoba naplní omisívnym konaním (nečinnosťou) spočívajúcou v tom, že si príslušnú povinnosť nesplní, resp. ju nesplní včas. V tejto súvislosti je zároveň potrebné uviesť, že ustanovenie § 8a ods. 2 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov neurčuje, akým konkrétnym spôsobom je správca povinný túto správu vlastníkom bytov predkladať.

40. Len pre úplnosť Najvyšší správny súd dopĺňa, že vyššie uvedený spôsob predkladania správy o činnosti vlastníkom bytov, t. j. prostredníctvom zástupcu vlastníkov, opakovane aprobovali už aj správne súdy - napr. „Vzhľadom na zákonnú úpravu, ktorá nešpecifikuje, že správca je povinný doručovať v prípade ako je tento, osobne vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome správu o činnosti, s prihliadnutím na to, že zákon i Zmluva uzavretá medzi žalobcom a vlastníkmi bytov a nebytových priestorov v dome umožňuje zabezpečenie styku medzi správcom a vlastníkmi v dome prostredníctvom zástupcov vlastníkov, a so zohľadnením toho, že príslušní zástupcovia vlastníkov bytov a nebytových priestorov v dome správu a ostatné listiny o činnosti správcu prevzali osobne a mali ich doručiť proti podpisu, prípadne doporučene poštou všetkým vlastníkom bytov a nebytových priestorov v dome, nebolo podľa názoru správneho súdu správne kvalifikovať konanie žalobcu ako správny delikt podľa § 4 ods. 1 písm. h) zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa spočívajúci v porušení ustanovenia

N.. Neobstojí v tomto zmysle tvrdenie sťažovateľa, že realizovať tento krok nebolo dôvodné napr. z dôvodu hospodárnosti a rýchlosti konania. Ak totiž žalobca (ako postihovaný subjekt) formuluje dôkazný návrh, ktorý by dokázal vyvrátiť jeho zodpovednosť za správny delikt alebo by tento dôkaz mohol ozrejmiť podstatné skutkové okolnosti veci, je zo strany správnych orgánov mimoriadne dôležité presne, jasne a presvedčivo odôvodniť, prečo nebolo relevantné daný dôkaz vykonať. Ako to správne poznamenal aj správny súd, žiadna takáto presvedčivá argumentácia z rozhodnutí správnych orgánov nevyplýva, a to ani z časti, na ktorú poukázal sťažovateľ v kasačnej sťažnosti (k tomu pozri bod 17 tohto rozsudku).

p. N.) potvrdzovať prevzatie predmetnej správy (k tomu pozri aj bod 17 tohto rozsudku, citovaná časť z rozhodnutia žalovaného ako kasačná argumentácia). Nepredloženie tejto podpisovej listiny totiž samo osebe neneguje dôvodnosť vypočutia svedka, ktorý by svojou výpoveďou mohol potvrdiť, že príslušné správy vlastníkom bytov za rok 2019 odovzdal (pred 31.05.2020). Samozrejme, následne by správny orgán v rámci procesu hodnotenia dôkazov skúmal, akú váhu pravdivosti, príp. vecnej relevancie pripíše jednotlivým zložkám dôkaznej situácie, ktorá bude v rozhodnom čase existovať (napr. výpoveď svedka o tom, že správy vlastníkom odovzdával oproti ich podpisu, avšak listina, ktorá by toto preukazovala, by v konaní predložená nebola).

Z uvažovania správnych orgánov - naopak - nie je zrejmé, prečo by napr. preukázanie predloženia správy za rok 2019 vlastníkom bytov v konkrétnom bytovom dome nemohlo byť preukázané výsluchom p. N., príp. dokonca aj individuálnym výsluchom jednotlivých vlastníkov k tomu, či im táto správa bola (zo strany p. N.) predložená a ak áno, kedy. Práve ich individuálne výsluchy by totiž mohli preukázať, že si žalobca svoju zákonnú povinnosť splnil, a to napr. aj v prípade, ak by inak podpisová listina, na ktorej mali vlastníci svojimi podpismi potvrdzovať prevzatie príslušnej správy, neexistovala, resp. by v správnom konaní nebola predložená.

In: VALACHOVIČ, Marek, GRAUSOVÁ, Kristína, CIRÁK, Ján. Zákon o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2023, s. 636, marg. č. 26). 45. Aj uvedené potom podčiarkuje správnosť názoru správneho súdu vysloveného v napadnutom rozsudku, podľa ktorého prvostupňový orgán nepostupoval správne, ak bez ďalšieho odmietol výsluch svedka, ktorý mal vlastníkom bytov správy o činnosti žalobcu za rok 2019 (v mene žalobcu) predkladať a tento postup (vrátane neprijatia čestného vyhlásenia p. N.) odôvodnil tým, že mu nebola predložená podpisová listina. Naopak, práve nepredloženie podpisovej listiny v spojení s argumentáciou žalobcu v správnom konaní a obsahom vyhlásenia osoby, ktorá údajne mala správy o činnosti predkladať, resp. doručovať (a to bez ohľadu na to, či je toto vyhlásenie čestným vyhlásením podľa Správneho poriadku alebo nie - k tomu pozri aj bod 46 tohto odôvodnenia), vyvolalo v podkladoch pre rozhodnutie nejednoznačné závery o možných skutkových okolnostiach veci, a preto mal správny orgán dokazovanie primerane

47. Pozornosti kasačného súdu pritom neušlo, že sťažovateľ si v naznačenom kontexte - do určitej miery - protirečí, keď na strane jednej uvádza, že čestné vyhlásenie p. N. nepripustil, ale zároveň z tohto čestného vyhlásenia „čerpal" to, že k odovzdávaniu správ o činnosti žalobcu za rok 2019 malo dochádzať oproti podpisu vlastníkov bytov v príslušnom bytovom dome (k tomu pozri aj citovanú časť odôvodnenia z rozhodnutia žalovaného - bod 17) a nepredloženie tejto listiny vyhodnotil v neprospech žalobcu. Sťažovateľ teda tvrdí, že čestné vyhlásenie p. N. nepripustil, na strane druhej aj jeho obsahom odôvodňuje, prečo rozhodol o uložení sankcie

48. V súvislosti so všetkými vyššie uvedenými skutočnosťami, kasačný súd poukazuje na to, že správne konanie, resp. Správny poriadok je založený na základných zásadách, medzi ktoré nepochybne patrí aj zásada materiálnej (objektívnej) pravdy vyjadrujúca povinnosť správneho orgánu zistiť skutočný stav veci (napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky - sp. zn. 6Sžo/124/

Je povinnosťou správneho orgánu, aby zistil všetky skutočnosti dôležité pre rozhodnutie a tak doplnil podklad pre rozhodovanie do tej miery, aby bol spoľahlivým základom pre jeho rozhodovanie. Keďže rozhodnutie správneho orgánu zasahuje do právnych pomerov osôb, musí byť vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného stavu veci. Presné a úplné zistenie skutočného stavu znamená, že jednak je nevyhnutné vykonať všetky šetrenia potrebné na objasnenie rozhodujúcich okolností a pre posúdenie veci (úplnosť zistenia), jednak zabezpečiť, aby skutkové zistenia odvodené z vykonaných šetrení zodpovedali skutočnosti.

produkovaná nebola. Je zákonnou povinnosťou žalobcu preukázať, že si splnil povinnosť predložiť vlastníkom bytov správu o svojej činnosti (do 31.05. kalendárneho roka za predchádzajúci kalendárny rok), čo však nie je totožné s tým, že preukázaním tejto skutočnosti môže byť výlučne podpisová listina, ktorej absenciu správne orgány v podmienkach tejto veci pojali ako dôvod pre nevypočutie p. N. a zároveň ako okolnosť, ktorá dokazuje, že žalobca si predmetnú zákonnú povinnosť nesplnil. V súlade s právnym názorom správneho súdu potom aj kasačný súd má za to, že uvedené závery správnych orgánov sú predčasné, ak neboli vyčerpané dôkazné prostriedky, ktorých realizácia v administratívnom konaní je materiálne dôvodná.

V súvislosti s uvedeným kasačný súd odkazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 5Sžo/11/2013, podľa ktorého, podstatnou obsahovou náležitosťou rozhodnutia správneho orgánu je aj jeho odôvodnenie, ktoré plní niekoľko

N. za skutkových okolností veci) nedostatočné a nepresvedčivé. 53. Ak sťažovateľ namietal, že opätovné konanie vo veci nepovažuje za relevantné - k tomu pozri bod 18 vyššie - Najvyšší správny súd sa nemohol stotožniť ani s touto argumentáciou sťažovateľa. Kasačný súd si je vedomý toho, že zrušovanie rozhodnutí správnych orgánov súdom len preto, aby sa zopakovalo správne konanie, rozhodovacia prax dlhodobo reprobuje (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 4Sž/98-102/02 zo 17. decembra 2002, v zmysle ktorého rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka, príp. „rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka" (R 122/ 2003) alebo „formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre účastníka, vo vzťahu k skutkovej stránke veci, reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech" (R 103/2011)), avšak nedostatky, ktoré viedli k zrušeniu rozhodnutí správnych orgánov v

55. V ďalšom konaní sa správne orgány budú riadiť justičnými pokynmi formulovanými v napadnutom rozsudku. V novom konaní prvostupňový orgán pristúpi k výsluchu svedka p. N., príp. vykoná iné dôkazy potrebné na riadne zistenie skutkového stavu tak, aby bolo nepochybné, že žalobca znaky príslušnej skutkovej podstaty naplnil (ak toto konanie bude aj v novom rozhodnutí vo veci obsiahnuté v jeho výroku a odôvodnení ako protiprávne konanie žalobcu). Dôkazy (vrátane doplnených) prvostupňový orgán, príp. žalovaný podrobne vyhodnotia (osobitne a aj vo vzájomných súvislostiach) a vo veci opätovne rozhodnú.

57. Napokon Najvyšší správny súd dopĺňa, že týmto rozsudkom neprejudikuje, že sa žalobca sporného skutku nedopustil, a preto napadnutý rozsudok správneho súdu v spojení s týmto rozsudkom kasačného súdu nie je možné vnímať ako právny názor súdu spočívajúci vo formulovaní záveru v tom zmysle, že sa žalobca sporného skutku nedopustil.

59. Tento rozsudok bol prijatý senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne) - (§ 452, § 463, § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.