4Stk/13/2025

1. Správny súd v Bratislave (ďalej ako „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-1S/267/2019 - 80 zo dňa 16. mája 2025 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/ 2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania rozhodnutia žalovaného č. RL/27/2019 zo dňa 11. septembra 2019 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalobcovi podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. o vysielaní a retransmisii v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 308/2000 Z. z.“ alebo „zákon o vysielaní a retransmisii“) uložil sankciu - upozornenie na porušenie zákona za porušenie povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. a)

účinnosti zákona č. 264/2022 Z. z. o mediálnych službách a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o mediálnych službách) od 01.08.2022, nebolo potrebné posudzovať vec podľa novej právnej úpravy, konkrétne bolo potrebné posúdiť, či nedošlo k zániku trestnosti konania žalobcu sankcionovaného napadnutým rozhodnutím, resp. či nie je nová právna úprava pre žalobcu ako páchateľa správneho deliktu priaznivejšia. V tomto smere súd konštatoval, že aj nový zákon ukladá vysielateľom rovnaké povinnosti zabezpečené rovnakým sankčným

Na rozdiel od požiadavky objektivity v spravodajských programoch nie je nutné požiadavky všestrannosti a názorovej plurality podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. napĺňať v rámci jedného (nespravodajského) programu. Stačí, aby boli naplnené uverejnením odlišných či doplňujúcich informácií a názorov v inom programe v rámci tej istej programovej služby.

4. Zo skutkových okolností v danej veci podľa správneho súdu vyplýva, že k porušeniu § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. došlo odvysielaním sporného programu „Občan za dverami“ obsahujúceho iba jednostranný názor na danú problematiku, za súčasného splnenia ďalšej podmienky, ktorou je nesprostredkovanie protinázoru na túto tému v programovej službe v relevantnej časovej súvislosti a v primeranom rozsahu a obsahu.

Konkrétne na televíznej programovej službe Jednotka v programe Občan za dverami, v príspevku Zdravie, s. r. o., bol dňa 03.02.2019 poskytnutý priestor výhradne informáciám a kritickým vyjadreniam ohľadom sprostredkovania problematiky zisku zdravotných poisťovní v Slovenskej republike bez toho, aby bol zároveň poskytnutý priestor na argumentáciu zo strany zdravotných poisťovní. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí citoval konkrétne kritické názory, ktoré v predmetnom programe odzneli na danú tému, a v tejto súvislosti došlo k označeniu poisťovní za hlavný problém zdravotníctva, označeniu za chorý zdravotný systém a za obrovský biznis, neskonale výhodné podnikanie priznané rozhodnutím ústavného súdu, ktoré je absurdné a neodporuje len zdravému rozumu, ale aj právu Európskej únie. Tieto negatívne vyznievajúce vyjadrenia neboli v programe konfrontované s názormi protistrany. 6. Ďalej správny súd uviedol, že medzi žalobcom a žalovaným nebolo sporné, že v programe „Občan za dverami“ nezaznel názor zdravotných poisťovní, ani či v súvislosti s odvysielaním aj odlišného názorového prúdu buď pred, alebo po odvysielaní sporného programu, je

službe. 7. Napriek tomu, že v predmetnom programe nebol poskytnutý priestor pre zástupcov zdravotných poisťovní, bolo podľa správneho súdu na žalobcovi, aby všestrannosť informácií a názorovú pluralitu zabezpečil v rámci programovej služby v relevantnej časovej súvislosti odvysielaním aj odlišného názorového prúdu a to buď pred, alebo po odvysielaní sporného programu, k čomu však nedošlo. Správny súd však v zhode s názorom žalovaného dospel k záveru, že ani pri programoch, ktorými argumentoval žalobca v priebehu administratívneho konania nebola naplnená časová relevancia, resp. obsah programov sa netýkal problematiky zisku zdravotných poisťovní, ale všeobecne zdravotnému poisteniu na našom území a problémoch spojených s jeho financovaním. Z programov nevyplynulo, že by sa venovali problému financovania verejného zdravotného poistenia optikou zisku zdravotných poisťovní. Z daného vyplýva naplnenie znaku relevantnej časovej súvislosti a primeraného rozsahu a obsahu odvysielaných informácií, ktorý naplnil požiadavky vyplývajúce z § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z.

Nepomer medzi vznesenými kritickými informáciami na programovej službe Dvojka považoval za natoľko výrazný, že odôvodňoval záver žalovaného o nezabezpečení všestrannosti informácií a názorovej plurality žalovaným v primeranom rozsahu. 40. Aj správny súd je toho názoru, že s ohľadom na individuálne okolnosti prípadu a predovšetkým tému, ohľadom ktorej mali byť poskytnuté všestranné informácie, je časový úsek štyroch mesiacov nepochybne dlhý. Nezainteresovaný divák (recipient), ktorý je v prevažnej väčšine laik a nie odborník na problematiku ochrany životného prostredia, konkrétne bezzásahového režimu v našich národných parkoch a lesoch vo všeobecnosti, si s najväčšou pravdepodobnosťou nebude schopný spomenúť na jednostrannú argumentáciu v podobe kritiky bezzásahového režimu v časovom odstupe štyroch mesiacov, kedy mu mal byť prezentovaný aj protinázor. To znamená, že v prejednávanej veci žalobca nesprostredkoval recipientom tieto protichodné názory v primeranom rozsahu ani v iných programoch v rámci televíznej programovej služby Dvojka v relevantnej časovej súvislosti tak, aby zachoval všestrannosť a názorovú pluralitu.“

Uvedené zásadne v napadnutom rozhodnutí konštatuje aj žalovaný, preto v tejto časti nemožno konštatovať arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia. Žalovaný sa podľa správneho súdu taktiež vysporiadal aj s otázkou primeraného rozsahu a obsahu odvysielaných informácií v prípade programov, ktoré do relevantnej časovej súvislosti spadajú, pričom aj v tomto bode správny súd dospel k záveru, že žalovaný riadne odôvodnil, prečo dané programy nevzal do úvahy, a teda ani v tejto časti napadnuté rozhodnutie nevykazuje znaky arbitrárnosti.

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že mu bolo zasiahnuté do jeho práva na slobodu prejavu tak, ako ho vymedzuje čl. 26 Ústavy Slovenskej republiky v účinnom znení (ďalej len „Ústava SR“) a čl. 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“). 12. Podľa sťažovateľa je potrebné odlišovať povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa ma všestrannosť informácií a názorová pluralita posudzovať v rámci programovej služby a § 16 ods. 3 písm. b) zákona č. 308/2000 Z. z., podľa ktorého sa posudzuje objektívnosť a nestrannosť spravodajských a politicko-publicistických programov. Mal za to, že správny súd tieto ustanovenia nerozlišoval, resp. zabezpečenie plurality názorov a informácií posudzoval vo vzťahu k programu namiesto celej programovej služby. 13. Sťažovateľ poukázal na to, že pojem relevantná časová súvislosť nie je v zákone o vysielaní a retransmisii používaný a správny súd tak len prevzal argumentáciu žalovaného, ktorá nemá oporu v žiadnom zákonnom ustanovení. Preto považoval závery správneho súdu za využitie správnej úvahy. Ďalej sťažovateľ uviedol, že zúžil kritéria na všestrannosť informácií a pluralitu názorov v rámci celej programovej služby len na bezpodmienečnú prítomnosť názorovej oponentúry a to na základe krátko stanovenej dĺžky relevantnej časovej súvislosti. Podľa sťažovateľa ustanovenia zákona o vysielaní a retransmisii nestanovuje povinnosť sprostredkovať vyslovene odlišné názory na vyjadrené postoje, ale sprostredkovať čo možno najviac aspektov, názorov a informácií. Poukázal aj na to, že v rámci programovej služby je z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor rôznym názorom na danú tému. Na základe uvedeného nesúhlasil ani s konštatovaním správneho súdu, že medzi stranami bolo sporné len časové ohraničenie relevantnej časovej súvislosti a primeraný rozsah odlišného názoru, že v rámci programovej služby je z dlhodobého hľadiska poskytovaný priestor aj relevantným protinázorom na danú tému.

15. Podľa sťažovateľa, správny súd (ale ani žalovaný) nepodrobil zásah do sťažovateľovho práva testom proporcionality, s odkazom na súvisiaci nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 307/2014 z 18. decembra 2014. V tomto smere sťažovateľ považoval záver správneho súdu o legitímnosti zásahu do jeho práva na slobodu prejavu za nedostatočne odôvodnený.

alebo mravnosti. Tento názor bol vyjadrený aj v odkazovanom náleze. Záverom tiež zdôraznil, že programom neboli sprostredkované informácie, ktoré by boli predmetom opakovaného a dlhodobého šírenia zo strany sťažovateľa, ale ako informácie prezentované ako kritika systému, pričom nešlo o vyjadrenia politických predstaviteľov, ale určitej profesnej skupiny. 16. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 28.07.2025 uviedol, že trvá na svojich záveroch v napadnutom rozhodnutí a dodal, že po dôslednom skúmaní nezistil, že by sťažovateľ na svojej programovej službe poskytol dostatočný priestor dotknutým stranám, či už v priebehu samotného programu, resp. primerane pred ním alebo následne po jeho skončení, a to v relevantnej časovej súvislosti. Zároveň podľa neho uložená sankcia nie je vzhľadom na svoju silu a sledovaný cieľ zákona neprimerane prísna, keďže ide o upozornenie na porušenie zákona, ktorá nemá ekonomický dopad na sťažovateľa, nejde o sankciu represívnu.

Zdôraznil, že je potrebné rozlišovať povinnosti stanovené v § 16 ods. 3 písm. a) a v § 16 ods. 3 písm. b) zákona o vysielaní a retransmisii, čo správny súd podľa neho aj správne posúdil a aplikoval. Podľa neho divák po vypočutí relácie nemohol nadobudnúť dojem, že názory, ktoré v relácii odzneli boli kvalitatívne a kvantitatívne pluralitné a všestranné.

Uvedené v napadnutom rozhodnutí vymedzil a určil skúmaním predmetných programov, pričom sa riadil pravidlom účelnosti a primeranosti. Mal za to, že v uvedenom prípade bola hranica stanovená jasne a náležite odôvodnená. 19. Záverom k rozhodnutiu Ústavného súdu SR, na ktoré sťažovateľ poukazoval uviedol, že sa v danom prípade sa jednalo o odlišnú skutkovú situáciu, pričom rozhodnutie sa venovalo otázke slobody prejavu a nie deregulácií jej základných princípov a vyváženosti.

III. Konanie na kasačnom súde

20. Prejednávaná vec bola dňa 07.08.2025 po vykonaní úkonov správneho súdu podľa § 450 a § 451 SSP predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn. 4Stk/13/2025. 21. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovaný začal na základe oznámenia o začatí správneho konania zo dňa 17.04.2019 správne konanie vo veci možného porušenia § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. 22. Následne žalovaný napadnutým rozhodnutím č. RL/27/2019 zo dňa 11.09.2019 vydané v rámci správneho konania č. 1035/SKO/2019 podľa § 71 zákona č. 308/2000 Z. z. rozhodol, že vysielateľ (sťažovateľ) porušil povinnosť ustanovenú v § 16 ods. 3 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že dňa 03.02.2019 v čase od cca 13:03 hod. odvysielal na televíznej programovej službe Jednotka program Občan za dverami a v rámci neho príspevok Zdravie, s. r. o., čím došlo k nezabezpečeniu všestrannosti informácií a názorovej plurality v rámci tejto programovej služby, keďže nesprostredkoval problematiku zisku zdravotných poisťovní v Slovenskej republike vo svojej programovej službe v primeranom rozsahu a v relevantnej časovej nadväznosti aj z pohľadu zdravotných poisťovní. 23. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej bolo rozhodnuté rozsudkom, ktorý je predmetom kasačného konania. 24. O podrobnostiach ohľadom administratívneho konania odkazuje kasačný súd na rozhodnutie správneho súdu.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona. 31. Podľa § 8 ods. 1 písm. b) zákona č. 264/2022 Z. z., program je audiovizuálny komunikát, zložený z pohybujúcich sa obrazov so zvukom alebo bez zvuku, tvoriaci svojím obsahom, formou a funkciou uzavretý celok v rámci programovej služby vysielateľa alebo v rámci katalógu zostaveného poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie.

Podľa § 134 písm. a) zákona č. 264/2022 Z. z., za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi regulátor ukladá tieto sankcie: upozornenie na porušenie zákona. 34. Kasačný súd po vyhodnotení kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej uvedených v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pri vyslovení výroku napadnutého rozsudku.

01, III. ÚS 362/04), ako aj zabezpečiť konkrétne procesné garancie v súdnom konaní. Do obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).

Pre posúdenie veci bolo podstatné zaoberať sa interpretáciou § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii, keďže v tejto otázke panoval medzi účastníkmi konania zásadný rozpor. Vzhľadom na vágnosť a abstraktnosť predmetného ustanovenia je potrebné vyhodnotiť dodržanie v ňom uvedenej povinnosti v racionálne a objektívne očakávateľných konotáciách. Predmetné je možno oprieť o účel daného ustanovenia, ktorým bezpochyby je zabrániť vysielaniu takých programov, v ktorých bude prevalencia názorov, postojov, ideológií, či presvedčení v prospech jednej strany. Zo sémantického hľadiska možno pojem všestrannosť interpretovať ako zahŕňajúci všetky stránky veci. To znamená, že programy v rámci celej programovej služby sa majú posudzovať z hľadiska rozsahu rozpracovanej témy, rôznorodosti perspektívy na danú tému, vyváženosti názorov na danú tému, kontinuity vysielaných programov a dostupnosti týchto programov pre recipienta. Teda, programová služba nemôže obmedzovať obsah vysielaných programov na jeden názorový prúd v rámci rozpracovanej témy.

20. Vzhľadom k tomu, že rovnakou optikou posúdil dané ustanovenie aj správny súd, kasačný súd vyhodnotil sťažnostný bod o nerozlišovaní medzi programom a programovou službou ako nedôvodný. Žalobca totiž nebol sankcionovaný za to, že odvysielal program, ale za to, že neodvysielal aj program s protinázorom, čo správny súd dostatočne vysvetlil.

Inak by povinnosť podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii zostala len formálnou; opačné názory by síce mali byť odvysielané, no bez potreby vytvorenia objektivizovaného názoru recipienta na odvysielanú tému. S pravdepodobnosťou hraničiacou s určitosťou by nenaplnilo účel plurality odvysielanie protinázoru s niekoľkomesačným časovým odstupom, najmä nie z pohľadu recipienta, ktorý je v tej-ktorej oblasti celkom laik a denne prijme množstvo informácií, bez účinnej možnosti ich vzájomného prepojenia.

23. Z povinnosti vysielateľa všestranne a pluralitne informovať je možné vyabstrahovať aj záujem na tom, aby bolo recipientovi umožnené orientovať sa v danej téme v reálnom čase. Odvysielaný program tak sám osebe môže smerovať jednostranne. Potom ale treba zabezpečiť, aby v relatívne krátkom čase táto jednostrannosť bola vyvážená odvysielaním programu s prezentovaním témy z pohľadu oponenta. Relatívne krátky čas však celkom iste nebude niekoľkomesačný časový odstup. Ten narúša pamäťovú kontinuitu, oslabuje schopnosť nájdenia súvislosti medzi odvysielanými témami a znemožňuje efektívne naplnenie povinnosti vysielateľa zabezpečiť všestrannosť informácií a názorovú pluralitu v rámci vysielanej programovej služby. 24.

Dvojka. Na druhej strane, a to práve i s ohľadom na charakter žalobcu ako verejnoprávnej televízie, dlhodobo poskytovaný priestor viacerým názorovým prúdom na splnenie si povinnosti z pohľadu nezaujatého a neodborného recipienta podľa § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii nemôže postačovať. 25. Žalobca bol podľa § 2 ods. 1 zákona č. 532/2010 Z. z. o Rozhlase a televízii Slovenska a o zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení zriadený ako verejnoprávna, národná, nezávislá, informačná, kultúrna a vzdelávacia inštitúcia, ktorá poskytuje službu verejnosti v oblasti rozhlasového vysielania a televízneho vysielania.

rozmanitosť názorov, politických, náboženských, filozofických a umeleckých smerov a podporovať rozvoj občianskej a vedomostnej spoločnosti. Okrem toho, programová služba má utvárať podmienky na spoločenskú dohodu vo veciach verejných s cieľom posilniť vzájomné porozumenie, toleranciu a podporovať súdržnosť rozmanitej spoločnosti (pozn. predmetné poslanie a postavenie žalobcu vyplýva aj z nového zákona č. 157/2024 Z. z. o Slovenskej televízii a rozhlase a o zmene niektorých zákonov v účinnom znení). 27. Žalobca teda, na rozdiel od komerčných vysielateľov, má výslovne uložené povinnosti zabezpečovania rôznorodosti, neutrality a vyváženosti poskytovaných informácií.

28. Akiste dôležitou pre posúdenie časovej súvislosti bude i koncepčnosť programovej služby, resp. redakčná stratégia. Ak by žalobca preukázal, že existovala koncepčná kontinuita medzi jednotlivými odvysielanými programami, časová súvislosť by už musela byť posudzovaná inak. Žalobca však týmto spôsobom nepostupoval. Aj v tomto zmysle potom možno ustáliť, že posudzovanie časovej súvislosti je jedným zo spôsobov ako verifikovať, či je v programovej koncepcii žalobcu zabezpečená všestrannosť informácií a pluralita názorov alebo odvysielanie programu zostáva len náhodným, dodatočným, či formálnym.

37. Kasačný súd dodáva, že správny súd sa v dostatočnom rozsahu a jasne venoval výkladu povinnosti ustanovenej v § 16 ods. 3 písm. a) zákona o vysielaní a retransmisii spolu s aplikáciou na prejednávanú vec, pričom zohľadnil všetky relevantné okolnosti a informácie. Kasačný súd po preštudovaní súdneho a administratívneho spisu považuje rovnako za preukázané, že sťažovateľ nesprostredkoval divákom protichodné názory na odvysielanú problematiku v primeranom rozsahu a v takej časovej súvislosti, aby zachoval všestrannosť a názorovú pluralitu. Sťažovateľ síce namietal, že v časovom odstupe poskytol a odvysielal viacero názorov týkajúcich sa problematiky zdravotných poisťovní, avšak podľa kasačného súdu, správny súd a aj žalovaný správne vyhodnotili, že uvedené programy sa obsahovo nezhodovali s problematikou odvysielanou v prejednávanej veci, prípadne súvisiace reportáže boli odvysielané v časovom rozpätí viac ako 6 týždňov. Uvedené dôsledne odôvodnil aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí (konkrétne strany 15 a 16).

prejednávanom prípade kasačný súd konštatuje, že správna úvaha bola vyjadrená zrozumiteľne a je výsledkom riadneho administratívneho konania a náležite zisteného skutkového stavu. Žalovaný a správny súd riadne odôvodnili svoje závery, podľa ktorých bolo obdobie viac ako 6 týždňov na poskytnutie primeraných a všestranných informácií o danej téme od vysielania predmetnej reportáže, potrebné posudzovať ako nedostatočné.

posúdenie relevantnej časovej súvislosti bude závisieť od konkrétnych okolností jednotlivého prípadu, pričom správny súd jasne ozrejmil, prečo v prejednávanej veci nemožno akceptovať časové rozhranie viac ako 6 týždňov, ktoré nepredstavuje zabezpečenie poskytnutia všestranných informácií v primeranom rozsahu a časovom rozpätí. Možno sa stotožniť s názormi správneho súdu, že odvysielanie odlišných názorov na danú problematiku až po 6 týždňoch s najväčšou pravdepodobnosťou nebude u recipienta vzbudzovať pocit súvisiacich informácií s vyvažujúcim účinkom, resp. si nemusí už odvysielané informácie pamätať.

41. Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že nestrannosť a objektívnosť v publicistických programoch je zabezpečovaná ustálenou praxou žalovaného, ktorý dbá na dodržiavanie pravidla, aby bola vždy daná možnosť vyjadriť sa dotknutej osobe a druhej strane, resp. dodržania názorovej plurality. Nedodržanie tohto postupu znamená, že divák ako prijímateľ informácie nemá stanovisko dotknutej osoby. Ide pritom o všeobecnú zásadu objektívnosti označovanú aj ako „audiatur et altera pars“ [nech je vypočutá aj druhá strana].

42. V predmetnej veci bola sťažovateľovi uložená sankcia- upozornenie na porušenie zákona, ktoré je samostatným druhom sankcie a je svojím charakterom výlučne výchovným opatrením s cieľom prevencie. Túto úlohu môže splniť len vtedy, ak obsahuje poučenie a navádzacie postupy pre ďalšiu činnosť. U vysielateľov totiž spravidla nemožno očakávať, že rovnakú povinnosť porušia totožnou reláciou, či príspevkom. Teda upozornenie musí určitým spôsobom stanoviť jasné pravidlá pre ním riešený typ programu, témy, najmä ak k porušeniu povinnosti došlo spôsobom spracovania, či prezentácie. V tomto smere kasačný súd poukazuje na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/45/2013 zo dňa 20.08.2014, podľa ktorého „Napriek tomu, že zákon č. 308/2000 Z. z. toto opatrenie vysielateľa formálne označuje ako sankciu, chýba v tomto prípade materiálny znak sankcie - ujma, ktorú spôsobuje v právnej sfére žalobcu. Toto opatrenie nespôsobuje vysielateľovi žiadnu materiálnu ujmu (napr. v podobe zaplatenia pokuty), ale ani nemateriálnu ujmu. Takéto rozhodnutie sa nevykonáva.

43. Kasačný súd záverom uvádza, že rozhodnutie žalovaného považuje za súladné so zákonom a zdôrazňuje, že podľa spomínanej judikatúry Najvyššieho súdu SR, sa upozornenie na porušenia zákona netýka a neplní funkciu k už odvysielanému programu, ale k druhovo rovnakým programom do budúcnosti. 44. Kasačný súd nezistil žiadne porušenie základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie v zmysle § 195 písm. c) SSP. Kasačný súd preto po vyhodnotení kasačných dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že správny súd sa s danou vecou dostatočne vysporiadal, racionálne odôvodnil svoje úvahy a vyvodil správne skutkové a právne závery. Kasačný súd preto podľa § 461 SSP zamietol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú. 45. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 46. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 25. novembra 2025