4Stk/15/2025

1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 6Sa/63/2016-48 zo dňa 16.02.2022 zrušil rozhodnutie žalovaného č. KRPZ-BA-KDI21-94/2016-P zo dňa 23.08.2016 napadnuté správnou žalobou a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Dôvodom zrušenia žalobou

2. Proti rozsudku správneho súdu podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný rozsudkom č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023, rozsudok krajského súdu zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie. Kasačný súd zaviazal správny súd, aby jednoznačne vymedzil objektívnu stránku priestupku, z ktorého bol žalobca uznaný vinným, aby verifikoval, či skutkové okolnosti veci boli dostatočne preukázané/zistené, vyhodnotil dokazovanie vykonané v správnom konaní, zaoberal sa dostatočnosťou zistenia skutkových okolností veci, vysporiadal sa s tým, či výpovede príslušníkov Policajného zboru, z ktorých orgány verejnej správy vychádzali, sú pre vec právne relevantné a svoje právne závery riadne odôvodnil.

4. Správny súd vymedzil objektívnu stránku posudzovaného priestupku, konkrétne sa venoval výkladu pojmu „použitie“ telefónneho prístroja na účely § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. o cestnej premávke (ďalej aj ako „zákon č. 8/2009 Z. z.“) v znení účinnom v rozhodnom

V tom momente totiž dochádza jednak k rozptýleniu pozornosti vodiča a jednak k zníženiu až znemožneniu použitia ruky, ktorou vodič telefónny prístroj drží, na vedenie motorového vozidla, a tým k významnému obmedzeniu možnosti bezprostredného reagovania na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. Tým dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a zvýšeniu rizika vzniku napríklad kolíznych situácii, na ktoré vodič, ktorý drží v ruke telefónny prístroj, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. Inak povedané, pojem „používať telefónny prístroj“ v sebe zahŕňa tak samotné držanie telefónneho prístroja, ako aj aktívne využívanie funkcií telefónneho prístroja (s výnimkou činností zákonom povolených, ako je použitie systému „voľné ruky“). Správny súd vzhľadom na uvedené skutočnosti ustálil, že držanie telefónneho prístroja vodičom počas vedenia motorového vozidla je činnosťou, ktorá napĺňa znaky priestupku uvedeného v § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. v znení účinnom v čase spáchania priestupku.

V bežných situáciách nie tento priestupok osobitne dokumentovaný (videozáznam, fotografia) a vierohodné svedectvo policajtov spravidla predstavuje dostatočný dôkaz o jeho spáchaní. Pokiaľ vodič rozporuje spáchanie priestupku, je potrebné policajtov vypočuť ako svedkov, k čomu v predmetnom správnom konaní došlo.

spáchania priestupku nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede príslušníka polície alebo obvineného z priestupku, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu priestupcu. Za súčasnej konštrukcie objasňovania priestupkov nemožno očakávať objasnenie akéhokoľvek priestupku najmä v doprave, bez výpovede, či výpovedí zakročujúcich príslušníkov polície, ktorí sú zo zákona o policajnom zbore nielen zakročujúcimi orgánmi voči priestupcom, ale podľa § 35 ZoP i svedkami páchania priestupkov. Ich vylúčenie z konania, ako úradných osôb prítomných pri páchaní priestupku, pre neobjektívnosť však žiadny zákon neumožňuje automaticky len preto, že pri páchaní priestupku zakročovali, ale objektívnosť a obsah ich výpovede hodnotí správny orgán rozhodujúci o priestupku v prvom i druhom stupni, rovnako ako ostatné dôkazy, pokiaľ boli vo veci zabezpečené. Výpovede príslušníkov polície nemajú žiadne zvláštne postavenie medzi ostatnými dôkazmi v priestupkovom konaní. Vzhľadom na to, že sú však často jediné musia byť hodnotené veľmi dôsledne.“

Obaja príslušníci policajnej hliadky zhodne uviedli, že žalobca držal v pravej ruke mobilný telefón, ktorého obrazovka bola rozsvietená. Uvedené pozorovali cez pravé predné okno na strane spolujazdca za šera a resp. tmy (s ohľadom na ročné obdobie a čas, pričom je dôvodné predpokladať, že v tme bola svietiaca obrazovka telefónneho prístroja viditeľnejšia), dobrej viditeľnosti (bez obmedzenia zrážkami a/alebo hmlou) a zo vzdialenosti s dostatočným

dosahujú. 8. Správny súd poukázal tiež na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR, sp. zn. 3 As 98/ 2020 zo dňa 27.07.2022, podľa ktorého „držanie telefónu za jazdy je na rozdiel od niektorých iných dopravných priestupkov (napríklad určenie konkrétneho prekročenia maximálnej rýchlosti) pozorovateľné voľným okom a nie sú k jeho odhaleniu potrebné odborné znalosti ani zvláštne vybavenie; svedecká výpoveď zasahujúcich policajtov tak môže byť sama o sebe vierohodným dôkazom bez predloženia ďalšieho dôkazu.“ Výpoveď príslušníkov policajnej hliadky v spojení s ďalšími skutočnosťami, ktoré vyplývajú z administratívneho spisu, je dostatočným podkladom pre záver, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a správne orgány nepochybili, ak na základe týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu za spáchanie priestupku.

f), g) a i) SSP a navrhoval, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 10. Sťažovateľ tvrdil, že podľa jeho názoru správny súd rozhodoval spor žalobcu a žalovaného postupom podľa Civilného sporového poriadku a procesný postup správneho súdu v tejto veci akoby ani nebol výkonom správneho súdnictva s poukazom na § 2 ods. 1 a ods. 2 SSP. V napadnutom rozsudku sa to prejavuje najmä formuláciou vlastných skutkových záverov správneho súdu o konaní sťažovateľa, resp. o rozhodných skutkových okolnostiach, ktoré mali naplniť znaky skutkovej podstaty priestupku. Formulácia vlastných skutkových záverov správnym súdom je však následkom primárneho procesného pochybenia správneho súdu, pričom správny súd v rozsudku dokonca uvádza, že zisťoval skutkový stav. Správny súd

12. Sťažovateľ poukázal na to, že nebol uznaný za vinného zo spáchania priestupku z dôvodu, že držal telefón v ruke, ale z dôvodu, že obsluhoval mobilný telefón. Podľa jeho názoru správny súd nahradzoval činnosť žalovaného a zo skutkových zistení sám ustálil skutkovú podstatu predmetného priestupku, že nebolo pochybností o tom, že sťažovateľ držal telefónny prístroj v ruke a že administratívny spis poskytuje dostatočné podklady pre záver, že žalobca sa dopustil skutku, ktorý mu bol kladený za vinu a správne orgány nepochybili, ak na základe týchto dôkazov rozhodli o vine žalobcu za spáchanie priestupku. V uvedenom postupe videl sťažovateľ porušenie zásady nullum crimen sine lege. Sťažovateľ zopakoval, že nebol zo spáchania priestupku správnym orgánom uznaný vinným na tom skutkovom základe, že držal telefónny prístroj v ruke, ale že ho aj obsluhoval. Správny súd však okolnosť obsluhovania telefónneho prístroja sám nezisťoval a ani neverifikoval, či správny orgán pri ustálení tejto skutkovej okolnosti ako skutkovej okolnosti, ktorá mala naplniť objektívnu stránku predmetného priestupku postupoval v súlade s právom.

Správny súd opomenul, že znenie skutkovej podstaty predmetného priestupku podľa zákona účinného v čase tvrdeného spáchania priestupku bolo súčasťou zákona 8/2009 Z. z. od jeho prijatia v r. 2009 a teda, že zákon musel byť pripravovaný najneskôr v roku 2008. V tom čase sa pod telefónnym prístrojom považovali iné zariadenia ako dnes a v zásade to boli „tehly“ určené na telefonovanie. Za skutočnosť, že technický pokrok predbehol legislatívu nemôže niesť zodpovednosť za omeškanie zákonodarcu a byť bratý za zodpovednosť za konanie, ktoré jednak podľa vlastnej výpovede v administratívnom konaní, nevykonal spôsobom aký mu bol dávaný za vinu a jednak, ktoré nemohlo byť priestupkovo postihnuteľné vzhľadom na znenie zákona v čase údajného spáchania priestupku. Nie je však úlohou sťažovateľa v tejto sťažnosti suplovať úvahy správneho súdu, avšak procesná skutočnosť, že správny súd v súlade s rozsudkom kasačného súdu č. k. 4Stk/12/2022-87 zo dňa 02.08.2023 pri výklade

Správny súd nemohol verifikovať výpoveď žalobcu, ktorý popiera spáchanie skutku len tvrdeniami, že nepoužíval mobilný telefón, keďže správny orgán vykonal dokazovanie v súlade s ustanovením § 34 ods. 5 správneho poriadku. 15.

16. Správny orgán nemal dôvod spochybňovať tvrdenia policajtov, ktorí dokumentovali priestupok a považoval ich výpovede za hodnoverné a postačujúce pre rozhodnutie vo veci. Výpoveď príslušníka polície je dôkaz ako ktorýkoľvek iný, nemá ani väčšiu ani menšiu procesnú váhu, než ktorýkoľvek iný dôkaz. Ak je vykonaný riadnym procesným spôsobom v súlade so zákonom a jeho obsah nie je v rozpore s inými tvrdeniami preukazujúcimi ako ku skutku došlo, nie je možné ho spochybňovať iba preto, že príslušník polície voči podozrivému z priestupku zakročuje ako prvý a je v zásade v jeho záujme usvedčiť priestupcu zo spáchania priestupku. Až v prípade, ak je inými dôkazmi preukázané neobjektívne a prípadne zaujaté tvrdenie príslušníka polície o ním dokumentovanom skutku, je potrebné v súlade so zákonom o priestupkoch a správnym poriadkom zadovažovať a vykonať ďalšie dôkazy.

III. Konanie na kasačnom súde

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 18. Z obsahu administratívneho spisu mal kasačný súd za preukázané, že rozhodnutím č. ORP-P-128/BAIV-ODI1-2016 zo dňa 30.06.2016 správny orgán prvého stupňa Okresné riaditeľstvo policajného zboru v Bratislave IV, Okresný dopravný inšpektorát podľa ustanovenia § 52 ods. 2 písm. a) a § 55 ods. 3 zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o priestupkoch“) rozhodol, že sťažovateľ je vinný zo spáchania priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch. Priestupku sa mal dopustiť tým, že ako účastník cestnej premávky porušil § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z., keď dňa 16.02.2016 v čase o cca 20.59 hod. viedol motorové vozidlo zn. A. U.X, ev. č.:

20. Podľa § 4 ods. 1 písm. c) zákona č. 8/2009 Z. z. vodič je povinný venovať sa plne vedeniu vozidla a sledovať situáciu v cestnej premávke. 21. Podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. vodič nesmie počas vedenia vozidla používať telefónny prístroj okrem telefonovania s použitím systému „voľné ruky“ alebo vykonávať inú obdobnú činnosť, ktorá nesúvisí s vedením vozidla; to neplatí pre vodiča vozidla ozbrojených síl Slovenskej republiky (ďalej len „ozbrojené sily“), ozbrojených bezpečnostných zborov, ozbrojených zborov, Vojenskej polície, obecnej polície, Hasičského a záchranného zboru, ostatných hasičských jednotiek, Horskej záchrannej služby, záchrannej zdravotnej služby, banskej záchrannej služby, Vojenského spravodajstva a Slovenskej informačnej služby pri plnení svojich úloh.

24. Podľa § 22 ods. 2 písm. l) zákona o priestupkoch priestupku proti bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky sa dopustí ten, kto iným konaním, ako sa uvádza v písmenách a) až k), poruší všeobecne záväzný právny predpis o bezpečnosti a plynulosti cestnej premávky.

27. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s nimi senát Najvyššieho správneho súdu v celom rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne správne.

29. K tomuto sťažovateľovmu tvrdeniu je potrebné uviesť, že jednak nie je presné a ani nezodpovedá skutočnosti. Sťažovateľ postavil svoje tvrdenie o tom, že správny súd v rozpore so zákonom nahrádzal činnosť správneho orgánu, na z kontextu vytrhnutej vete.

30. Z odôvodnenia rozsudku a ani z listín v súdnom spise nevyplýva, že by správny súd zadovažoval pre zistenie skutkového stavu akýkoľvek nový podklad. Správny súd reálne nezisťoval skutkový stav, ale v skutočnosti sa oboznámil s podkladmi, ktoré slúžili správnym orgánom na rozhodnutie vo veci, pričom ho v intenciách žalobných námietok, medzi ktorými bola i výhrada k spoľahlivo zistenému skutkovému stavu, porovnal s opisom uvedeným v napadnutých rozhodnutiach.

32. Kasačný súd dodáva, že v podmienkach konania o správnej žalobe vo veciach správneho trestania na rozdiel od konania o všeobecnej správnej žalobe má správny súd plnú jurisdikciu. To znamená nie len to, že s poukazom na § 195 a § 198 SSP nie je za podmienok ustanovených zákonom viazaný rozsahom a do^vodmi zˇaloby a že mu zákon umožňuje preskúmať skutkový stav a rozhodnúť ako by mohol podlˇa osobitne´ho predpisu rozhodnu´tˇ orga´n verejnej spra´vy, ale s poukazom na § 197 SSP mu je tiež umožnené doplnitˇ dokazovanie vykonane´ orga´nom verejnej spra´vy. Môže tak urobiť z vlastného podnetu alebo na na´vrh u´cˇastni´ka konania, ktory´m vsˇak nie je viazany´.

Znenie skutkovej podstaty predmetného priestupku podľa zákona účinného v čase tvrdeného spáchania priestupku bolo súčasťou zákona 8/2009 Z. z. od jeho prijatia v r. 2009, pričom v tom čase sa pod telefónnym prístrojom považovali iné zariadenia ako dnes a v zásade to boli „tehly“ určené na telefonovanie.

35. Sťažovateľ sa prvotne mýlil v tvrdení, že v období prijímania právnej úpravy účinnej aj v čase spáchania skutku mohol mať zákonodarca pri formulovaní ustanovenia § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. pod pojmom používať telefóny prístroj na mysli len telefonovanie, keďže v tomto období na iné účely nebol telefónny prístroj použiteľný.

Okrem telefonovania sa telefónne zariadenia používali aj na mnohé iné aktivity rovnako ako dnes. Už v tom čase boli etablované mnohé z dnešných aplikácií (sms, internet, mail, AppStore, kalendár, fotoaparát, počasie, hodiny, poznámky, kalkulačka, GPS).

37. V ďalšom sa kasačný súd nestotožnil ani s námietkou sťažovateľa, že správny súd pod zákonnú formuláciu „používať telefóny prístroj“ nesprávne subsumoval konanie osoby spočívajúce v „držaní telefónneho prístroja v ruke“.

Nepochybným významom zákonného zákazu podľa § 4 ods. 2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. je zabrániť vodičovi vedúcemu motorové vozidlo vykonávať také činnosti, ktoré rozptyľujú jeho pozornosť a znižujú koncentráciu pri riadení vozidla.

41. V podmienkach súdenej veci to znamená, že je zakázané vziať telefónny prístroj do ruky, držať ho a pri tom aktivovať jeho displej. Vodič používajúci telefón, hoci aj len z dôvodu overenia jeho funkčnosti alebo kvôli kontrole hlásení zobrazených na displeji, kedy drží telefónny prístroj v ruke, obmedzuje svoj reakčný čas a možnosť bezprostredne reagovať na prípadnú zmenu v dopravnej situácii. V dôsledku toho dochádza k zníženiu bezpečnosti cestnej premávky a k zvýšeniu rizika vzniku kolíznych situácii, na ktoré vodič, takto rozptyľujúci svoju pozornosť, nemusí byť schopný adekvátne reagovať. U sťažovateľa sa viditeľne znížená pozornosť pri riadení vozidla prejavila svedkami pozorovanou jazdou zo strany na stranu a prejazdom cez jazdné pruhy.

43. Pokiaľ ide o namietané nedostatočné zistenie skutkového stavu, kasačný súd pripomína, že účelom deliktuálneho konania vo všeobecnosti je objektívne zistiť, či došlo k spáchaniu deliktu (v danom prípade priestupku), kto ho spáchal a akú sankciu je potrebné páchateľovi

44. Ak bol zistený skutkový stav v priebehu objasňovania správneho deliktu a dokazovania vykonaného správnym orgánom, jeho úlohou je vyhodnotiť dôkazy v prospech i v neprospech obvineného a vyhodnotením vykonaných dôkazov na základe voľného hodnotenia dôkazov rozhodnúť, či vykonané dôkazy sú dostatočné pre preukázanie zodpovednosti za správny delikt. Pre preukázanie spáchania správneho deliktu nezáleží na tom, či je preukázaný jediným alebo skupinou dôkazov, či vo forme výpovede alebo listiny, ak taký dôkaz alebo dôkazy nepochybne preukazujú vinu.

Sťažovateľom spochybňované výpovede príslušníkov polície sú riadnym dôkazom. Je bez právneho významu, že príslušník polície pôvodne zakročoval voči podozrivému z priestupku a dokumentoval prejednávaný skutok. Pokiaľ sa nepreukáže opak, policajt nemá mať prečo osobný záujem na výsledku deliktuálneho konania a ako svedok je o skutočnostiach, o ktorých sa v súvislosti s prejednávanou vecou dozvedel, viazaný povinnosťou vypovedať pravdu a nič nezamlčať. Je na správnom orgáne, aby výpovede policajtov porovnal s inými dôkazmi a zároveň všetky dôkazy posúdil podľa svojho subjektívneho presvedčenia hodnotil jednotlivo a v ich vzájomnej súvislosti, nie len v súlade so zákonom, ale i v súlade s pravidlami logiky.

č. A.XXXL. jazdiaceho v pravom jazdnom pruhu všimli, že vodič tohto vozidla (sťažovateľ) drží v ruke telefón, na ktorom svietil displej. 47. Výpovede oboch policajtov boli hodnoverné a v skutočnostiach rozhodných pre ustálenie skutku si neprotirečili a udalosti pozorované svedkami opisovali skutkovo zhodne. Líšili sa len

2 písm. m) zákona č. 8/2009 Z. z. a dopustil sa priestupku podľa § 22 ods. 1 písm. l) zákona o priestupkoch. 49. Kasačný súd rovnako ako správny súd nemali žiaden relevantný dôvod spochybňovať skutkové či právne závery žalobou napadnutého rozhodnutia. Žalovaný a prvostupňový správny orgán vo svojich rozhodnutiach zhrnuli pochybenia žalobcu, vysvetlili, na základe akých skutočností k svojmu záveru dospeli a prezentovali aj svoje úvahy ohľadom výšky uloženej sankcie. K námietke sťažovateľa ohľadne porušenia jeho procesných práv, kasačný súd udáva, že z obsahu prvostupňového aj druhostupňového administratívneho rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný správny orgán sa v dostatočnej miere vyrovnal s námietkami sťažovateľa, pričom ich aj primerane odôvodnil. U sťažovateľa neboli porušené jeho procesné práva, mal počas celého správneho konania možnosť predkladať argumentáciu a dôkazy na podporu svojich stanovísk, vznášať námietky a navrhovať dôkazy. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že práva žalobcu v administratívnom konaní neboli

50. Súd obranu sťažovateľa považoval za irelevantnú. Z vyššie citovaných ustanovení zákona o cestnej premávke vyplýva, že vodič je povinný počas vedenia vozidla zdržať sa akéhokoľvek konania, ktoré by znižovalo jeho schopnosť bezpečne viesť motorové vozidlo.

51. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší správny súd SR podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol. 52. O trovách súdneho konania rozhodol Najvyšší správny súd SR podľa ust. § 467 ods. 1, § 167 ods.1 tak, že sťažovateľovi náhradu trov kasačného konania nepriznal a žalovanému ich náhrada je možná len za splnenia podmienok uvedených v ust. § 168 SSP, ktoré nenastali.

V Bratislave dňa 22. januára 2026