4Stk/19/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského , v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): INGEMAR s.r.o., so sídlom Železničná 26A, 903 01 Senec, IČO: 34117300, právne zastúpený: SCHUBERT & partners, s.r.o., so sídlom Vansovej 2, 811 03 Bratislava, IČO: 34117709, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia - ústredie, so sídlom Grösslingova 7152/5, 811 09 Bratislava, IČO: 00156906, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 43960035 22/10346/ 24/2022-37422/2022 zo dňa 26.10.2022 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/279/2022-105 zo dňa 19. augusta 2025 - takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/279/2022-105 zo dňa 19. augusta 2025 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

2. Inšpektorát životného prostredia Bratislava rozhodnutím č. 4396101120/9299/34/ 2020-43807/2020 zo dňa 18.12.2020 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie") uložil žalobcovi pokutu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch vo výške 4000,00 eur za nedodržanie legislatívnych ustanovení zákona o odpadoch v nadväznosti na ďalšie všeobecne záväzné právne predpisy na úseku odpadového hospodárstva, ktoré bolo zistené kontrolou vykonanou v prevádzke žalobcu. Podľa prvostupňového rozhodnutia sa žalobca za kontrolované obdobie

čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, c) porušenia § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch tým, že nezverejnil všetky platné rozhodnutia, ktoré mu boli vydané podľa zákona o odpadoch na svojom webovom sídle www.ingemar.sk., čím naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, d) porušenia § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch tým, že nepožiadal príslušný orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového

4. Rozhodnutie žalovaného podľa bodu 3 bolo predmetom súdneho prieskumu, keď Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/103/2021-185 zo dňa 30.03.2022 uvedené rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Výrok zrušujúceho rozsudku odôvodnil správny súd primárne tým, že žalovaný zmenou prvostupňového rozhodnutia tak, ako je to uvedené vyššie, vstúpil do aplikácie zásady zákazu reformatio in peius, pričom tento svoj postup neodôvodnil.

6. V odôvodnení tohto (rozumej: napadnutého rozhodnutia v tomto konaní) žalovaný skonštatoval, že sa stotožnil so závermi Inšpektorátu životného prostredia Bratislava uvedenými v prvostupňovom rozhodnutí; že tento orgán verejnej správy riadne zistil a vyhodnotil skutkový stav veci a pri uložení pokuty postupoval v súlade so zákonom o odpadoch a správnym poriadkom. Prevádzkovanie zariadenia na zhodnocovanie odpadov bez súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia, vydaného príslušným orgánom verejnej správy odpadového hospodárstva podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, nebolo možné považovať za nezávažný formálny prehrešok.

II. Konanie pred Správnym súdom v Bratislave

8. Pokiaľ ide o námietky žalobcu týkajúce sa právnej kvalifikácie skutku, správny súd uviedol, že postihovaná fyzická osoba alebo právnická osoba má právo vedieť to, za aký skutok je sankcionovaná, ako aj to, ako tento skutok orgán verejnej správy právne kvalifikuje. Samotná právna kvalifikácia skutku pritom musí byť vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania dostatočne určitá a musí z nej byť zrejmé, ktoré ustanovenia právnych predpisov páchateľ skutku porušil. V tejto súvislosti doplnil, že pri posudzovaní právnej kvalifikácie skutku zo strany orgánu verejnej správy z hľadiska vyššie uvedených požiadaviek, ktoré sa na ňu kladú, nemožno postupovať formalisticky, a teda nemožno akúkoľvek vadu právnej kvalifikácie skutku vo výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania považovať za dôvod na jeho zrušenie.

10. Podľa správneho súdu, takýto popis skutku a jeho právna kvalifikácia vo výroku prvostupňového rozhodnutia zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania. Správny súd ďalej doplnil, že žalobca ani nenamietal, že z popisu skutku vo výroku prvostupňového rozhodnutia by mu nebolo zrejmé miesto, čas, či spôsob jeho spáchania a vady takéhoto charakteru vo výroku prvostupňového rozhodnutia nevzhliadol ani správny súd. Naopak, poukázal tiež na to, že žalobca nepopieral, že v uvedenom období nepožiadal príslušný „orgán štátnej správy v odpadovom hospodárstve" o udelenie súhlasu podľa § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch. Namietal „len" právnu kvalifikáciu predmetného skutku.

50 ton. 12. Podľa správneho súdu, túto právnu normu pochopiteľne nie je možné vykladať uplatnením výlučne jazykového výkladu. Jazykový výklad totiž predstavuje len prvotné priblíženie sa k aplikovanej právnej norme a je len východiskom pre objasnenie a ujasnenie si jej zmyslu a účelu, k čomu slúžia aj ďalšie postupy ako napríklad logický a systematický výklad, či výklad e ratione legis. Zmysel právnej normy pritom nie je možné určiť izolovane, bez poznania vnútorných súvislostí právneho systému. Preto je potrebné obsah a zmysel právnej normy objasňovať tak, že sa posudzuje v kontexte s inými normami právneho predpisu, v ktorom je obsiahnutá, prípadne v rámci odvetvia, ku ktorému patrí, či celého právneho systému (porovnaj napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sž 36/ 2006zo dňa 15.2.2007). V nadväznosti na to správny súd skonštatoval, že jednotlivé metódy zisťovania obsahu a zmyslu právnej normy by sa mali navzájom dopĺňať a viesť k zrozumiteľnému a racionálne zdôvodnenému vysvetleniu textu právneho predpisu.

Ak by totiž žiadny subjekt nemal povinnosť požiadať o udelenie predmetného súhlasu, daná kompetencia by nemala žiadny zmysel. 14. V tomto kontexte následne správny súd interpretačne doplnil, že pokiaľ ide o subjekt, ktorý by mal o udelenie predmetného súhlasu požiadať, logicky ním je prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov, na ktoré sa nevzťahuje výnimka uvedená v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch, s tým, že o udelenie predmetného súhlasu má požiadať skôr, ako začne takéto zariadenie prevádzkovať. Tieto závery vyplývajú z logického výkladu

Ak má totiž prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov prevádzkovať takéto zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, pokiaľ v § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch nie je ustanovené inak, ako to vyplýva z § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, pochopiteľne musí najprv požiadať o udelenie súhlasu na vydanie prevádzkového poriadku takéhoto zariadenia.

16. V súvislosti so skutkom, za ktorý bol žalobca postihnutý, dospel potom správny súd k záveru, že popis predmetného skutku a vymedzenie jeho právnej kvalifikácie vo výroku prvostupňového rozhodnutia zodpovedajú požiadavkám na určitosť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy vo veci správneho trestania, a že orgány inšpekcie životného prostredia predmetný skutok správne právne kvalifikovali a jeho správnu právnu kvalifikáciu aj náležite

18. Z napadnutého rozhodnutia správny súd ďalej zistil, že žalovaný v ňom vymedzil, ktoré okolnosti boli zohľadnené ako poľahčujúce a tiež to, ktoré okolnosti boli zohľadnené ako priťažujúce. Samotné poľahčujúce, ako aj priťažujúce okolnosti žalovaný jasne a zrozumiteľne zhrnul v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, pričom osobitne uviedol, že z obsahu administratívneho spisu zistil, že žalovaným konštatované priťažujúce okolnosti majú oporu v administratívnom spise. 19.

Podľa názoru správneho súdu, tieto listiny mu potom neumožňovali utvoriť si komplexný úsudok o celkovej majetkovej situácii žalobcu. Podľa správneho súdu preto žalobca dôkazné bremeno ohľadne preukázania likvidačného charakteru uloženej pokuty neuniesol.

20. Proti rozsudku správneho súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ"), ktorý ju odôvodnil nesprávnym právnym posúdením veci (pozn.: nesprávne uvedený odkaz na § 440 ods. 1 písm. f) SSP, namiesto písm. g)).

22. Sťažovateľ mal za to, že správny súd prekročil rámec výkladu dotknutého zákonného ustanovenia tým, že svojvoľne interpretoval ustanovenie § 97 zákona o odpadoch, keď „zašiel až tak ďaleko, že svojvoľne vyvodil novú právnu povinnosť tam, kde je zákonodarca výslovne neustanovil, čím porušil princípy zákonnosti a právnej istoty".

24. Výklad právnej normy tak, ako to realizoval správny súd, považuje sťažovateľ za nesprávny a neudržateľný. Poukázal na ústavnoprávne konotácie veci, keď osobitne akcentoval čl. 13 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky ((1) Povinnosti možno ukladať a) zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd [.

25. Podľa názoru sťažovateľa je nesprávny aj právny záver správneho súdu uvedený v bode 52 napadnutého rozsudku, kde tento uviedol, že sťažovateľ mal naplniť všetky znaky skutkovej podstaty deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch. Poukazuje pritom na to, že uvedené zákonné ustanovenie neobsahuje znaky skutkovej podstaty správneho deliktu (keď tie nevyplývajú ani z § 97 zákona o odpadoch), ale určuje sankcie.

27. Za nezákonnosť napadnutého rozsudku považuje sťažovateľ aj záver správneho súdu o tom, že uložená pokuta bola riadne odôvodnená. Orgány verejnej správy dospeli k záveru, že absencia formálneho súhlasu podľa § 97 zákona o odpadoch predstavuje závažné porušenie zákona, pričom už prvostupňový orgán mal za preukázané, že sťažovateľ mal vypracovaný prevádzkový poriadok, ktorý spĺňal všetky zákonom predpísané náležitosti a neboli v ňom zistené žiadne nedostatky. V tomto zmysle uviedol, že pokiaľ „chýbal len formálny súhlas správneho orgánu", ktorého vydanie by vzhľadom na obsah prevádzkového poriadku bolo pravdepodobne bezproblémové, nemožno hovoriť o takej závažnosti skutku, ktorá by odôvodňovala uloženie vyššej pokuty. Podľa sťažovateľa potom nie je sporné, že ak by o súhlas s prevádzkovým poriadkom požiadal, tak by ho získal a nie je možné tvrdiť, že absencia tohto formálneho súhlasu mohla ohroziť životné prostredie a zdravie ľudí.

Uviedol, že aj keby bolo možné uvažovať o porušení formálnej povinnosti (nie však podľa § 97 zákona o odpadoch), nebola naplnená materiálna stránka deliktu, teda spoločenská škodlivosť konania sťažovateľa. 30. Podľa názoru sťažovateľa, vzhľadom na to, že ostatné „vyčítané skutky" (k tomu pozri čl. I tohto rozsudku) neboli závažného charakteru, správny súd vec nesprávne právne posúdil aj vo vzťahu k výške uloženej pokuty. Zároveň správnemu súdu vytýka, že záver o dostatočnom odôvodnení uloženej sankcie nijako nešpecifikoval.

32. V súhrne skonštatoval, že napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie Inšpektorátu životného prostredia Bratislava mali byť správnym súdom zrušené, keďže ustanovenie § 97 zákona o odpadoch mu neukladá žiadnu povinnosť, ktorej porušenie by mohlo byť vnímané ako jeho deliktuálne konanie.

34. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie alebo - alternatívne - aby zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že rozhodnutie žalovaného a skôr vydané rozhodnutie prvostupňového orgánu zruší a vec vráti na ďalšie konanie prvostupňovému orgánu.

36. V tejto súvislosti poukázal žalovaný na to, že kým ustanovenie § 97 zákona o odpadoch upravuje kompetenciu orgánu štátnej správy udeľovať súhlas na vydanie prevádzkového poriadku, ustanovenie § 17 ods. 1 písm. b) toho istého zákona explicitne stanovuje povinnosť prevádzkovateľa zariadenia toto prevádzkovať „v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom", a preto aj protiprávne konanie sťažovateľa bolo potrebné hodnotiť, resp. vnímať cez prizmu spoločnej interpretácie uvedených zákonných ustanovení. 37. Žalovaný sa nestotožnil ani s kasačnými námietkami žalobcu, ktorými tento napádal nedostatočné odôvodnenie uloženej pokuty. Poukázal na to, že prvostupňové a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok, a preto je prípustné doplniť, spresniť alebo modifikovať

odôvodnenie

prvostupňového rozhodnutia. Nejedná sa pritom o zmenu skutkového stavu a ani o nezákonný zásah do práv účastníka konania. V súhrne mal za to, že odôvodnenie uloženej pokuty je dostatočné, je logické a vychádza z riadne zisteného skutkového stavu. 38. V závere svojho vyjadrenia žalovaný navrhol kasačnú sťažnosť žalobcu zamietnuť, keď skonštatoval, že napadnutý rozsudok správneho súdu považuje za zákonný, vecne správny a riadne odôvodnený.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

46. Podľa § 17 ods. 1 písm. l) zákona o odpadoch, prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie") je okrem plnenia povinností podľa § 14 povinný zverejniť všetky platné rozhodnutia, ktoré mu boli vydané podľa tohto zákona, na svojom webovom sídle.

48. Podľa § 105 ods. 3 písm. d) zákona o odpadoch, všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo, ustanoví podrobnosti o nakladaní s odpadmi, požiadavky na zariadenia na nakladanie s odpadmi a na prevádzkovanie zariadenia, označovanie zariadenia na nakladanie s odpadmi, podrobnosti o označovaní a zhromažďovaní odpadov v priestoroch prekládkovej stanice komunálneho odpadu a priestoroch skladovania výkopovej zeminy, technológii nakladania s nebezpečnými odpadmi, zhromažďovanie odpadov a skladovanie odpadov, podrobnosti o prevádzkovaní zariadenia na nakladanie s odpadmi, zverejnenie podmienok, za ktorých preberá odpad na spracovanie, zhodnotenie alebo zneškodnenie, označovanie zariadenia na zber odpadov alebo výkup odpadov, podrobnosti o oznámení pri zbere alebo výkupe odpadu od fyzických osôb, zverejňovanie druhov odpadov, na ktorých zneškodňovanie alebo zhodnocovanie je oprávnené, vzorec na výpočet energetickej účinnosti, rozsah a spôsob monitorovania odpadov z výroby oxidu titaničitého a prostredia, do ktorého sa tento odpad vypúšťa, ukladá alebo vstrekuje, limity toxicity, zoznam odpadov, ktoré sa zakazuje skládkovať bez ich predchádzajúcej úpravy.

predpisu. 50. Podľa § 116 ods. 2 zákona o odpadoch, pri ukladaní pokuty sa prihliada najmä na závažnosť, rozsah a čas trvania protiprávneho konania. 51. Podľa § 117 ods. 1 zákona o odpadoch, pokutu od 500 eur do 50000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá poruší povinnosť podľa § 14 ods. 1 písm. a), f), g), h), n); § 15 ods. 2, 18; § 16 ods. 1, 2; § 16 ods. 4; § 16 ods. 8 písm. b), ods. 12; 16a ods. 1; § 17 ods. 1 písm. c), d), g), h), i), k), l), m); § 19 ods. 1 písm. b), c), e), h), i); § 20 ods. 9; § 21 ods. 3 písm. b), c), e), h), j), o), p), q), r); § 26 ods. 2 písm. a), b); § 26 ods. 3, 4, 5, 6; § 27 ods. 4 písm. h); § 28 ods. 4 písm. h), i), k), n), o), p), s), t), ac), ad), ae); § 28 ods. 9 písm. a), b), c),d), f), g), h), i), j), k), ods. 10,

52. Podľa § 117 ods. 3 zákona o odpadoch, pokutu od 1200 eur do 120000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá poruší povinnosť podľa § 6 ods. 10; § 12 ods. 1, 2, 6; § 14 ods. 1 písm. b), c), d), e), i), j), m); § 14 ods. 6; § 15 ods. 13; § 16 ods. 3; § 16 ods. 8 písm. c), e), f), g); § 17 ods. 1 písm. f), n), o); § 21 ods. 3 písm. i), k), s); § 22; § 23; § 25 ods. 4, 6, 10, 12; § 26 ods. 1 písm. b); § 27 ods. 4 písm. a), b), c), d), i), l); § 27 ods. 8, 12, 13, 17, 18, 19, 21; § 28 ods. 4 písm. a), b), f), g), m), q), r), u), v), w), x), y), z), aa), ab), af), ag),ah); § 28 ods. 5; § 28 ods. 12 písm. c); § 28 ods. 13; § 29 ods. 1 písm. a), c), d), h), j), k), l), o); § 29 ods. 2; § 30 ods. 1, 2, 3,

§ 64 ods. 2 písm. c), d), e); § 65 ods. 1 písm. b), g), h), i), j), k), l), m), t); § 66 ods. 2, 3, 5; § 70; § 72; § 73 ods. 10; § 74 ods. 2 a 3; § 75 ods. 2, 3; § 76 ods. 6, 7, 8, 9, 10; § 77 ods. 3 a 4; § 78; § 79 ods. 15, 19; § 81 ods. 9; § 125 ods. 1, 2, 3, 4, § 135ea ods. 3; § 135eb ods. 6, 7, 8; § 135ec; § 135k.

VI. Právne posúdenie veci Najvyšším správnym súdom

55. Po druhé, v zhode so správnym súdom, kasačný súd potvrdzuje, že výrokom rozhodnutí správnych orgánov je možné „odpustiť" určité nedostatky - najmä v prípade, ak ide o vady formálnej povahy - toto východisko je však potrebné mimoriadne opatrne aplikovať vo veciach správneho trestania, a to práve z dôvodu špecifík, ktoré sú s týmto druhom konania spojené. Zjednodušene povedané, aj keď kasačný súd dlhodobo reprobuje prehnane formalistické prístupy k výrokom rozhodnutí správnych orgánov (a to najmä v prípadoch, ak by len tieto mali viesť k zrušeniu predmetných rozhodnutí súdom a naviac v prípadoch, kedy nie je možné v novom konaní predpokladať priaznivejší výsledok pre žalobcu), uplatňovanie tohto prístupu musí byť zo strany správnych súdov mimoriadne opatrené (k tomu porovnaj napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 2Sž/25/2011 zo dňa 15. februára 2012 - podľa ktorého „.

. .] Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia."). Osobitne je pritom potrebné rozlišovať medzi tým, či sa naozaj jedná o formálnu vadu výroku, ktorú je možné preklenúť jednoduchým výkladom, alebo či sa jedná o nezákonnosť materiálnej povahy, ktorá sa vo výroku prejavila.

. .]", pričom z hľadiska právnej kvalifikácie uvedeného skutku, prvostupňový správny orgán (Inšpektorát životného prostredia Bratislava) vo výroku rozhodnutia uviedol, že sťažovateľ „uvedeným konaním naplnil všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona č. 79/2015 Z. z. [.

58. Prvá a zároveň najpodstatnejšia otázka, s ktorou sa musel Najvyšší správny súd vysporiadať (v zmysle kasačných bodov) bolo potom to, či správny súd postupoval správne, ak ustanovenie § 97 ods. 1, písm. e), bod 2 zákona o odpadoch interpretoval tak, že z neho vyplýva povinnosť, ktorú sťažovateľ porušil, resp. či týmto konaním naplnil znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch. Takto to totiž ustálili orgány verejnej správy (k tomu pozri bod 57 vyššie) a zamietnutím správnej žaloby sťažovateľa predmetné právne posúdenie správny súd napadnutým rozsudkom odobril.

60. Skôr ako kasačný súd pristúpi k podrobnému odôvodneniu svojich záverov, poukazuje v prvom rade na akúsi odbornú notorietu, podľa ktorej postihovanie správnych deliktov podlieha - v otázkach s tým súvisiacich právnych garancií - obdobnému režimu ako postihovanie za trestné činy (k tomu pozri napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/44/2011 - „[.

Neumeister vs. Rakúsko z júla 1976) Najvyšší súd Slovenskej republiky zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, iné správne delikty právnických osôb) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a v trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní."

V rámci správneho trestania je tak aplikovateľný čl. 7 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj čl. 49 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená.".

„[. . .] článok 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom (nullum crimen, nulla poena sine lege certa). Táto podmienka je splnená, ak ten, komu je právna norma určená, môže z jej znenia zistiť, aké konanie alebo opomenutie spôsobuje jeho trestnú zodpovednosť (porov. Kokkinakis v. Grécko, č. 14307/88, rozsudok ESĽP z 25. 5. 1993, bod 52; JELÍNEK, J. a kol. Trestní právo hmotné: obecná část, zvláštní část. 2. vydání.

. .]." 63. Z vyššie citovaného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky tiež vyplýva, že tento vo svojej judikatúre „. . .opakovane zdôraznil, že analógia v neprospech páchateľa v trestnom práve hmotnom, a teda aj v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená (pozri sp. zn. PLz. ÚS 3/2014: «Vylúčená je analógia v neprospech páchateľa v hmotnom práve trestnom. Toto vylúčenie vyplýva zo zásady „nullum crimen sine lége, nulla poena sine lége" zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 39 Listiny základných práv a slobôd»; ďalej pozri aj sp. zn. II. ÚS 792/2014, bod 13.5). Toto vylúčenie vyplýva z už opísanej zásady nullum crimen, nulla poena sine lege stricta zakotvenej v čl. 49 ústavy a v čl. 7 ods. 1 dohovoru. K rovnakému záveru dospel napr. aj Najvyšší správny súd Českej republiky, ktorý výstižne a jasne vyriekol, že „použití analogie ve správním trestání je přípustné, a to v omezeném rozsahu, pouze tam, kdy to, co má být aplikováno, určitou otázku vůbec neřeší, nevede-li takový výklad k újmě účastníka řízení a ani k újmě na ochraně hodnot, najejichž

65. Napokon, aj aktuálna rozhodovacia prax správnych súdov pristupuje k predmetným otázkam striktne - napr. sp. zn. BA-6S/175/2019 zo dňa 11.09.2024 (Správny súd v Bratislave) - „Správne trestanie, resp. posudzovanie zodpovednosti za správny delikt v oblasti verejnej správy je oblasťou, ktorá sa približuje výkonu trestného súdnictva, a to najmä v súvislosti uplatňovaním zásad trestného konania a dodržiavaním záruk spravodlivého procesu najmä voči tomu, kto je obvinený, a preto má rozhodovanie vo veciach správneho trestania svoje špecifiká. Na rozhodovanie o správnom delikte sú kladené zvýšené požiadavky v prvom rade na určitosť identifikácie konania, ktoré je sankcionované, nakoľko postihnúť páchateľa správneho deliktu je možné len v prípade, ak je naplnená skutková podstata správneho deliktu stanoveného v

Vzhľadom na uplatňovanie zásad trestného konania je rovnako aj v prípade vyvodzovania zodpovednosti za správny delikt neprípustný extenzívny výklad, či právna analógia v neprospech účastníka konania a v plnom rozsahu platia princípy nullum crimen sine lege, ako aj nulla poena sine lege, resp. in dubio mitius (k tomu pozri rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Asan/21/2018 zo dňa 17.12.2019)." 66.

. .]"). Jedná sa o tzv. kompetenčnú normu, ktorá vymedzuje verejnomocenské oprávnenie orgánu verejnej správy. Uvedené nie je možné - pre účely deliktuálneho konania - stotožňovať s tým, že z uvedenej normy vyplýva povinnosť sťažovateľa o vydanie takéhoto súhlasu požiadať.

Podľa kasačného súdu nie je preto možné bez ďalšieho tvrdiť, že vlastná právomoc určitého orgánu (napr. udeľovať súhlas s prevádzkovým poriadkom) - pre účely deliktuálneho konania - automaticky znamená, že nepodanie žiadosti o schválenie prevádzkového poriadku predstavuje autonómny správny delikt, resp. samostatne postihnuteľné protiprávne konanie.

69. Toto, paradoxne, nerozporuje ani správny súd, keďže aj on sám existenciu tejto povinnosti (a následne jej nedodržanie ako správny delikt) odvodzuje od širšieho výkladu právnej úpravy - uplatňujúc logický a systematický výklad zákona (k tomu porovnaj napr. body 49 a 50 napadnutého rozsudku). Predmetným úvahám správneho súdu Najvyšší správny súd nemôže vyčítať nelogickosť a iracionalitu, má však za to, že v napadnutom rozsudku absentujú úvahy správneho súdu k tomu, či, resp. prečo je podľa správneho súdu možné tieto postupy (t. j. potrebu dodatočného logického a systematického výkladu zákona k tomu, aby mohla byť povinnosť sťažovateľa vôbec ustálená, keďže zo zákona výslovne nevyplýva) akceptovať ako postačujúce na to, aby bol sťažovateľ za nepodanie žiadosti o udelenie súhlasu s prevádzkovým poriadkom postihnutý, a to primárne v kontexte zásady nullum crimen sine lege (certa) - (k tomu pozri tento rozsudok vyššie).

71. Ustanovenie § 117 ods. 4 zákona o odpadoch určuje, že „Pokutu od 1500 eur do 200000 eur uloží príslušný orgán štátnej správy odpadového hospodárstva právnickej osobe alebo fyzickej osobe - podnikateľovi, ktorá poruší alebo koná v rozpore s § 17 ods. 1 písm. a), b), j);

obsahuje. 72. Všetky ustanovenia, na ktoré § 117 ods. 4 zákona o odpadoch odkazuje (k tomu pozri úplné znenie v bode 53 tohto rozsudku) výslovne upravujú určité povinnosti, ktorých nositeľom je právnická osoba, príp. fyzická osoba - podnikateľ, príp. vymedzujú konkrétne činnosti, na ktoré je potrebné osobitný právny titul ako zákonný predpoklad, resp. podmienka

Jedinú výnimku z uvedeného však predstavuje práve ustanovenie § 97 zákona o odpadoch. Aj ono je síce uvedené v § 117 ods. 4 zákona o odpadoch, avšak na rozdiel od všetkých ostatných ustanovení, neurčuje žiadnu povinnosť adresátom správy, ale obsahuje vymedzenie právomoci orgánu verejnej správy na realizáciu určitého úkonu (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie). Správny súd sa však uvedenému v napadnutom rozsudku dostatočne nevenoval (v kontexte právnej kvalifikácie skutku), a preto právne posúdenie tejto otázky z jeho strany vykazuje znaky predčasnosti, resp. neúplnosti.

všetky znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4" zákona o odpadoch, pričom naplnenie znakov správneho deliktu sa má odvíjať od toho, že sťažovateľ mal porušiť povinnosti uvedené v § 97 citovaného zákona. Správny súd však v napadnutom rozsudku výslovne neriešil, či môžu byť naplnené znaky skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch tak, že sa síce deklaruje, že sťažovateľ porušil určitú povinnosť, avšak zákon mu takúto povinnosť výslovne neukladá.

Správny súd sa pritom v rámci nového konania osobitne vysporiada so zásadou nullum crimen sine lege (certa), a to v tom zmysle, či je právna úprava dostatočne určitá vo vzťahu ku skutku, za ktorý sa postih uložil, resp. vo vzťahu k znakom predmetného správneho deliktu.

napadnutých rozhodnutí. Ak by v rámci nového konania vo veci súd dospel k záveru, že konanie sťažovateľa malo byť právne kvalifikované inak, posúdi zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy v zmysle tejto právnej kvalifikácie (a to najmä v tom zmysle, či prípadné nesprávne uvedenie zákonného ustanovenia vo výroku rozhodnutia spôsobuje jeho nezákonnosť a pod.). Vzhľadom na skutočnosť, že sa jedná o vec správneho trestania a prihliadajúc na to, že vo veci bol sťažovateľ postihnutý celkovo za štyri skutky, správny súd (v rozsahu podľa § 195 SSP) overí zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov - v zmysle vyššie uvedených záverov kasačného súdu - aj vo vzťahu k ostatným výrokom prvostupňového rozhodnutia (ktoré bolo potvrdené rozhodnutím žalovaného). Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že zrušujúci výrok tohto rozhodnutia per se neznamená, že žaloba sťažovateľa je dôvodná a že jej má správny súd vyhovieť.

. .] pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius (Ústavný súd Českej republiky rozhodnutie sp. zn. IV. ÚS 666/02)."), resp. „in dubio libertate" (k tomu porovnaj napr. Ústavný súd Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 106/2022 - „[.

76. Ako obiter dictum Najvyšší správny súd uvádza, že v bode 51 napadnutého rozsudku správny súd poukázal na ustanovenie § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, podľa ktorého „(1) Prevádzkovateľ zariadenia na zhodnocovanie odpadov alebo zneškodňovanie odpadov (ďalej len „zariadenie") je okrem plnenia povinností podľa § 14 povinný - b) prevádzkovať zariadenie v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom, ak v § 97 ods. 1 písm. e) druhom bode nie je ustanovené inak". Zároveň uviedol, že porušenie povinnosti podľa § 97 ods. 1 písm. e), bod 2 zákona o odpadoch spočíva v tom, že prevádzkovateľ nepožiadal o súhlas s prevádzkovým poriadkom, čo potom napĺňa znaky správneho deliktu podľa § 117 ods. 4 zákona o odpadoch v spojení s § 97 (pričom k uvedenému už kasačný súd vyslovil svoje názory vyššie). Podľa názoru správneho súdu je potrebné uvedené protiprávne konania striktne

Naopak, v takýchto prípadoch sa ako racionálna javí skôr taká interpretácia zákona, ktorá absenciu predchádzajúceho schválenia prevádzkového poriadku subsumuje pod porušenie povinnosti podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch, z ktorého ustanovenia vyplýva, že príslušná osoba je povinná prevádzkovať zariadenie „v súlade so schváleným prevádzkovým poriadkom". Ak totiž účelom predchádzajúceho súhlasu s prevádzkovým poriadkom je bezpečné prevádzkovanie samotnej činnosti, potom nie je dôvodné - najmä v prípade, ak to zákon ani výslovne neurčuje - aby sa za správny delikt považovalo nepodanie žiadosti o súhlas s prevádzkovým poriadkom.

78. Paradoxne, sám žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe, ako aj vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti viazal postih sťažovateľa aj na ustanovenie § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch (k tomu pozri napr. str. 3 vyjadrenia žalovaného k správnej žalobe), keď zároveň vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol (str. 2, tretí odsek zdola), že správny súd v napadnutom rozsudku dospel k správnemu záveru, „že správny orgán uložil sankciu na základe riadne identifikovanej povinnosti prevádzkovateľa podľa ustanovenia § 17 ods. 1 písm. b) v spojení s § 97 ods. 1 písm. e) bod 2 zákona o odpadoch". Toto tvrdenie však nezodpovedá obsahu (odôvodneniu) napadnutého rozsudku, keďže správny súd - práve naopak - striktne diferencoval medzi správnym deliktom podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona o odpadoch a porušením povinnosti podľa § 97 ods. 1 písm. e) zákona o odpadoch (v spojení s § 117 ods. 4).

V prípade, že by tomu tak bolo, následne vo vzťahu k tomuto správnemu deliktu preskúma zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy (najmä vo vzťahu k požiadavkám kladeným na výrok sankčného rozhodnutia). 80. Vychádzajúc z dôvodov, na základe ktorých bola vec vrátená správnemu súdu na ďalšie konanie, kasačný súd nevenoval v tomto konaní väčší priestor ďalšej námietke sťažovateľa, ktorá sa týkala údajne nesprávnych právnych záverov správneho súdu o tom, že uložená sankcia bola dostatočne odôvodnená. Podrobné skúmanie dôvodnosti predmetných námietok sťažovateľa by bolo predčasné, keď vec bola vrátená na ďalšie konanie správnemu súdu s pokynom opätovného právneho posúdenia zákonnosti samotného výroku ku skutku, resp. k jeho právnej kvalifikácii (k tomu pozri bod 79 tohto rozsudku). Nadväzujúca sankcia, jej primeranosť a jej odôvodnenie je potom v tomto zmysle sekundárna právna otázka.

82. O trovách kasačného konania rozhodne podľa § 467 ods. 3 SSP správny súd v rámci nového rozhodnutia vo veci („Ak kasačný súd zruší rozhodnutie správneho súdu a vec mu vráti na ďalšie konanie, správny súd rozhodne aj o nároku na náhradu trov kasačného konania.")

V Bratislave dňa 19. marca 2026