4Stk/22/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Benczovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie vlastníkov pozemkov v Jalovci, pozemkové spoločenstvo, so sídlom Jalovec 2, 032 21 Bobrovec, IČO: 30229006, právne zastúpený: JUDr. Juraj Lukáč, advokát, so sídlom Námestie sv. Egídia 11/6, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Slovenská inšpekcia životného prostredia, ústredie, útvar inšpekcie ochrany prírody a krajiny, so sídlom Grösslingova 5, 811 09 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 33970113/6343-27074/Ant zo dňa 06.08.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/102/2018-183 zo dňa 29. júna 2022, takto

rozhodol:

I. Rozsudok Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/102/2018-183 zo dňa 29. júna 2022 sa mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. 33970113/6343-27074/Ant zo dňa 06.08.2018 sa zrušuje a vec sa vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Kasačnému sťažovateľovi sa priznáva nárok na náhradu trov kasačného konania aj konania pred krajským súdom.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

33970113/6343-270774/Ant zo dňa 06.08.2018 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „rozhodnutie odvolacieho orgánu“), ktorým tento potvrdil prvostupňové rozhodnutie vo veci vydané Slovenskou inšpekciou životného prostredia, Inšpektorátom životného prostredia Žilina - rozhodnutie č. 3397402318/945-15457/Krá zo dňa 11.05.2018 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“). Alternatívne žiadal, aby krajský súd zrušil obe rozhodnutia orgánov verejnej správy a priznal mu náhradu trov konania.

4. Krajský súd žalobu sťažovateľ zamietol, keď všetky jeho žalobné body považoval z materiálneho hľadiska za irelevantné. Podľa názoru krajského súdu neobstála námietka žalobcu v tom zmysle, že by zistenie skutkového stavu bolo nedostačujúce.

Krajský súd neakceptoval ani námietku žalobcu spočívajúcu v tom, že uskutočnil úkon ohlásenia (pre stavebnoprávne účely) vo vzťahu k obci Jalovec (ako stavebnému úradu), keď uviedol, že splnenie si tejto povinnosti nemá vplyv na zodpovednosť žalobcu za nezabezpečenie si súhlasu orgánov ochrany prírody s výstavbou lesnej komunikácie podľa zákona o ochrane prírody. Rovnako podľa názoru krajského súdu na zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy nemalo vplyv to, že títo v odôvodnení príkladmo poukazovali na potrebu ochrany hlucháňa hôrneho (ako vtáčieho druhu, ktorý je v danom území chránený). Krajský súd sa vysporiadal aj s tvrdením žalobcu, že orgány verejnej správy konali nezákonne, ak nezabezpečenie si súhlasu na výstavbu lesnej komunikácie vyhodnotili ako priťažujúcu okolnosť, pričom predmetný skutok zároveň tvorí zložku vlastnej skutkovej podstaty správneho deliktu, za ktorý bol žalobca postihnutý. Napokon sa krajský súd vysporiadal aj s námietkou žalobcu ohľadom neprihliadania na tzv. materiálny korektív (zo strany orgánov verejnej správy). Všetky tieto námietky žalobcu považoval krajský súd za nedôvodné.

rozhodnutia. 6. Na strane druhej, krajský súd dospel k záveru, že žalobcom vybudovaná cestná komunikácia nespĺňa vymedzenie lesnej cesty (resp. lesnej cesty 3. triedy - k tomu pozri aj bod 1 tohto odôvodnenia, z ktorého vyplýva, že vo výroku prvostupňového rozhodnutia je žalobcom vybudovaná cesta označená ako „lesná približovacia cesta“), a to najmä z dôvodu, že nedosahuje šírku 4 metre. Mal za to, že príslušná cesta je zvážnicou.

V bode 12 odôvodnenia napadnutého rozsudku uviedol: „Ide teda o ostatné komunikačné zariadenie, ktoré práve pre nesplnenie technického parametra nebolo zaradené do vyššej triedy, pričom ide o otázku nevyžadujúcu odborné posúdenie, o ktorej si môže správny súd vytvoriť vlastný úsudok na základe skutkového stavu zisteného v administratívnom konaní a rovnako bol oprávnený si takýto úsudok bez odborného posúdenia vytvoriť i správny orgán v administratívnom konaní.“.

9. V súhrne však krajský súd uzavrel, že „ani v prípade zistenia pochybenia správneho orgánu tým, že namiesto pojmu lesná cesta sa ako vhodnejšie/presnejšie javilo použiť pojem zvážnica, nespôsobilo by toto pochybenie takú nezákonnosť rozhodnutia, ktorá by mala za následok nevyhnutnosť jeho zrušenia.

10. V súhrne - i keď krajský súd identifikoval v administratívnom konaní orgánov verejnej správy, resp. v ich rozhodnutiach pochybenie - nepovažoval tieto pochybenia za tak intenzívne, aby to viedlo k zrušeniu predmetných rozhodnutí, a preto žalobu žalobcu zamietol.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky z pripojeného administratívneho spisu zistil, že žalobcovi bola uložená pokuta vo výške 2.000 Eur „za to, že v presne nezistených dňoch v období február - máj 2017, ako obhospodarovateľ lesa v rámci sprístupňovania lesných porastov realizoval výstavbu lesnej približovacej cesty o dĺžke 1844 metrov a s priemernou šírkou 3 metre, na pozemkoch parc. č. XXX a XXX/Xvk. ú. M., okres U. O., evidovaných v registri „Y.“ KN ako „lesné pozemky“, ktoré sa nachádzajú na území Tatranského národného parku, v ktorom platí 3. stupeň ochrany podľa zákona č. 543/2002 Z z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a súčasne na území európskeho významu SKUEV0307 Tatry a v chránenom vtáčom území SKCHVU030Tatry, bez súhlasu príslušného orgánu ochrany prírody, ktorý sa vyžaduje podľa § 14 ods. 2 písm. a) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, v znení § 13 ods. 2 písm. c) zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov, teda za protiprávne

12. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia (k otázke typu cesty, ktorú mal žalobca vybudovať) vyplýva, že inšpekcia pri terénnej obhliadke zistila, že činnosťou bagra bol vo svahu vytvorený zárez s výškou steny cca 2 metre, dĺžkou 1844 metrov, s priemernou šírkou 3 metre, pričom „účastník konania dňa 16.05.2017 uviedol, že považuje za potrebné dobudovať jednoduché priečne odvodnenie.“. Prvostupňový správny orgán skonštatoval, že žalobca vybudoval lesnú približovaciu cestu v rozsahu, ktorý podľa názoru inšpekcie ovplyvňuje aj odtokové pomery dotknutého územia. Na základe rozsahu vykonaných zemných prác a účelu, pre ktorý boli zrealizované, inšpekcia v prvostupňovom rozhodnutí skonštatovala, že „účastník konania vybudoval lesnú približovaciu cestu s jednoduchým odvodnením“.

Lesná ťažba. Bratislava: 1988) a uviedol, že účastník konania vykonal značné terénne úpravy (úplné odstránenie vrchnej časti zeminy, výrub stromov a odstránenie ich pňov, vo svahoch vybagroval zárezy s výškou steny približne 2 metre a takto vybagrovaný materiál bol použitý na rozšírenie telesa cesty vo svahu).

Podľa názoru žalovaného je potom bezpredmetné, o aký typ cesty sa jedná, ako sa označuje alebo akú šírku má (či 3, príp. 4 metre). Za podstatné považuje žalovaný to, že bola vybudovaná s cieľom, aby ju využívali lesné mechanizmy na približovanie a transport dreva, resp. to, že pri jej budovaní boli „vykonané rozsiahle terénne úpravy, na posúdenie ktorých pri budovaní lesnej cesty bol podľa prvostupňového správneho orgánu v súlade so zákonom č. 543/2002 Z. z. potrebný súhlas orgánu ochrany prírody.“.

III. Kasačná sťažnosť

18. Krajskému súdu v prvom rade vytýka, že tento mu dal za pravdu v tom, že záver správnych orgánov o tom, že vybudoval lesnú cestu, nie je správny a následne on sám uzatvára, že žalobcom vybudovaná stavba je zvážnicou, ktorá - ako to potvrdzuje aj krajský súd - nemá legislatívne vymedzenie. Krajský súd k záveru, že ide o zvážnicu dospel len na základe „literatúry“ (rozumej doktríny, resp. odbornej literatúry), pričom sťažovateľ má za to, že ak tento pojem nie je legislatívne vymedzený a nie je vymedzený ani v norme STN, je povinnosťou správnych orgánov a následne aj súdu vykladať tento pojem v správnom trestaní v prospech podozrivého zo spáchania správneho deliktu.

Skutočnosť, že krajský súd na tieto rozhodnutia neprihliadal, má podľa sťažovateľ zakladať kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP. 20. Ďalej sťažovateľ namietal, že uvedeným postupom mal krajský súd porušiť aj čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Európsky dohovor o ľudských právach a čl. 50 Ústavy Slovenskej republiky). 21. Sťažovateľ krajskému súdu ďalej vyčíta kvalitu odôvodnenia napadnutého rozsudku (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP). Podľa názoru sťažovateľa sú v rozsudku viaceré hodnotiace úsudky krajského súdu, avšak tieto následne nepodpiera žiadnym konkrétnym dôkazom, ale „paušálnym tvrdením, ktoré je neurčité a tým aj nepreskúmateľné“. Odkazuje pritom napr. na záver krajského súdu o tom, že na základe dokazovania vykonaného inšpektorátom aj krajský súd mal dospieť k záveru, že sťažovateľom vybudovaná komunikácia nemá dočasný charakter, avšak v rozsudku absentuje vymedzenie dôkazov, na základe ktorých mal súd k tomuto záveru

23. Zároveň sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že tento ignoruje pochybenie správnych orgánov v otázke typu komunikácie, ktorú mal vybudovať a správne orgány, ako aj správny súd sa tak dostávajú do pozície inkvizítora, ktorí prostredníctvom subjektívnych úvah dotvárajú stav postačujúci na správne potrestanie. V tomto zmysle potom krajskému súdu vyčíta sťažovateľ aj to, že tento postavil svoje závery na nedostatočnom a neúplnom zistení skutočného stavu veci. Sťažovateľovi mal svojím postupom krajský súd znemožniť aj jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP).

25. V tejto súvislosti sťažovateľ pripomína, že ak krajský súd v rozsudku uviedol, že orgány ochrany prírody si neprisvojili právo klasifikovať typ komunikácie, ktorú vybudoval, ale tieto hodnotili činnosť sťažovateľa v kontexte zákona č. 543/2002 Z. z., potom bolo ešte dôvodnejšie do správneho konania pribrať odborne spôsobilý subjekt, ktorý by posúdil kategóriu komunikácie, ktorú sťažovateľ vybudoval. V tomto kontexte potom opakovane poukazuje na to, že bol nedostatočne zistený skutkový stav veci, keďže chýbalo odborné dokazovanie o charaktere vybudovanej lesnej komunikácie. 26. Napokon sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že tento „nepochopil“ podstatu jedného z jeho argumentov v súvislosti s tým, že realizoval ohlásenie stavby vo vzťahu k obci Jalovec. Mal za to, že na túto okolnosť mal krajský súd prihliadať cez tú prizmu, že sťažovateľ nebol vo vzťahu k správnym orgánom pasívny, „akurát žiadosť o stanovisko adresoval vecne nepríslušnému orgánu, ktorý túto žiadosť mohol v zmysle Správneho poriadku odstúpiť, čo ale neurobil“. Ide o okolnosť, ktorá by ho mala stavať do úplne iného postavenia ako páchateľa, ktorý by pri páchaní správneho deliktu správne orgány ignoroval. 27. V súhrne má sťažovateľ za to, že samotný rozsudok krajského súdu je obhajobou správnych rozhodnutí, avšak tento nespĺňa požiadavky koherentného odôvodnenia myšlienkových postupov súdu a presvedčivosť spravodlivosti ním vysloveného záveru. Má za to, že rozsudok porušuje základné princípy materiálneho právneho štátu, a preto navrhuje, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil, vrátil mu vec na ďalšie konanie a aby mu priznal trovy kasačného konania, ako aj konania na krajskom súde.

28. Podaním zo dňa 14.10.2022 sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril žalovaný, ktorý v podstate zotrval na svojich doterajších právnych názoroch. Vo vyjadrení žalovaný odkázal na svoje doterajšie vyjadrenia produkované v priebehu konania pred krajským súdom, resp. na podporu svojich záverov opätovne uviedol niektoré časti odôvodnení rozhodnutí orgánov verejnej správy. 29. Poukázal na to, že sťažovateľ v čase február - máj 2017 „pristúpil k vybudovaniu lesnej cesty, ktorú zaraďuje do kategórie „technologická linka“ alebo „pibližovacia linka“, ktorá bola vybudovaná bez povolenia príslušného orgánu ochrany prírody“. Uviedol, že sám sťažovateľ používa na označenie tejto cesty rôzne pojmy - „technologická linka“, „prístupová lesná linka (zvážnica)“, „približovacia linka“, „zbližovacia linka“, „technologická komunikácia“, „dočasná približovacia komunikácia“ a „technologická komunikácia, ktorá má iba dočasný charakter“, resp. „sústreďovacia linka“. 30. Podľa názoru žalovaného, v predmetnej veci nemal byť preukazovaný zámer účastníka konania stavať lesnú cestu, ale posúdiť, či na činnosť, ktorú v národnom parku a ďalších chránených územiach žalobca vykonal, bol alebo nebol potrebný súhlas orgánu ochrany prírody. Má za to, že skutočnosť „ako presne sa lesná komunikácia pomenuje, nemení nič na fakte, že činnosťou žalobcu došlo k značnému zásahu do lesného porastu, k ovplyvňovaniu odtokových pomerov na lokalite a k významným terénnym úpravám.“. 31. Žalovaný sa stotožnil s odôvodnením rozsudku krajského súdu a odkázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Asan/12/2020), v ktorom kasačný súd uviedol, že je potrebné uvedomiť si, že „vybudovanie komunikácie v dĺžke niekoľko stoviek metrov v národnom parku je veľmi závažným zásahom do životného prostredia“. Obdobne potom podľa žalovaného musí byť závažným zásahom do životného prostredia aj vybudovanie predmetnej 1844 metrov dlhej komunikácie, ktorá je predmetom tohto konania. 32. Žalovaný ďalej replikoval, že relevantným vo veci je skutočnosť, že si sťažovateľ nesplnil povinnosť vyplývajúcu zo zákona č. 543/2002 Z. z., pretože si nezabezpečil súhlas orgánu ochrany prírody na činnosť, ktorou preukázateľne došlo k rozsiahlym terénnym úpravám v lesnom poraste. Uviedol, že námietky sťažovateľa sú identické s námietkami prezentovanými v priebehu administratívneho konania. 33. Kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť, keď mal za to, že napadnutý rozsudok krajského súdu je vecne správny a zákonný.

34. Kasačná sťažnosť bola Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) predložená dňa 11. novembra 2022 a náhodným výberom technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky - bola pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S, ktorý o nej rozhodol v konaní vedenom pod sp. zn. 4Stk/22/2022. 35. Po tom, čo kasačný súd preskúmal splnenie procesných podmienok na meritórne rozhodnutie vo veci (§ 439 ods. 1 SSP, § 442 ods. 1 SSP a § 443 SSP), zistil, že kasačná sťažnosť je [čiastočne] dôvodná a dňa 17. októbra 2023 vyhlásil vo veci rozsudok - postupom podľa § 455 v spojení s § 137 ods. 4 SSP, t. j. bez nariadenia pojednávania. 36. Hneď v úvode tejto časti odôvodnenia pritom kasačný súd uvádza, že v odôvodnení rozsudku krajského súdu neidentifikoval žiadne také nedostatky, ktoré by mali vyvolávať stav jeho nepreskúmateľnosti (tak, ako to namietal sťažovateľ). Odôvodnenie napadnutého rozsudku je jasné, logické a vyčerpávajúce, pričom toto zároveň nevykazuje žiadny taký vnútorný konflikt právnych úvah súdu, ktoré by dopadali na jeho zrozumiteľnosť. 37. Ak krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, že orgány verejnej správy nesprávne klasifikovali vo výroku cestnú komunikáciu, ktorú sťažovateľ vybudoval na území Tatranského národného parku, pričom toto zároveň nevyhodnotil ako vadu, ktorá by mala mať za následok zrušenie žalobou napadnutých rozhodnutí, tento záver krajského súdu nie je možné subsumovať pod vadu odôvodnenia rozsudku. V súlade s rozhodovacou praxou kasačného súdu, nie každé pochybenie orgánu verejnej správy (i keď je v konaní pred súdom identifikované), musí viesť k záveru o potrebe predmetné rozhodnutie zrušiť. [poznámka kasačného súdu: Na strane druhej, uvedené bez ďalšieho neznamená, že tento záver, resp. postup krajského súdu bol správny (k tomu pozri toto odôvodnenie ďalej).] Kasačný súd preto všetky námietky sťažovateľa smerujúce k vadám odôvodnenia napadnutého rozsudku krajského súdu vyhodnotil ako nedôvodné. 38. Kasačný súd však (aplikujúc aj ustanovenie § 195 v spojení s § 453 ods. 2 SSP) musel prisvedčiť sťažovateľovi v tom, že i po rozsudku krajského súdu je vo veci naďalej sporné, akú komunikáciu vybudoval sťažovateľ v Tatranskom národnom parku, resp. to, či je jej uvedenie vo výroku prvostupňového rozhodnutia potvrdeného rozhodnutím žalovaného správne - teda či ide o lesnú cestu alebo o zvážnicu. 39. Z ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) zákona o ochrane prírody v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) citovaného zákona vyplýva, že na území, na ktorom platí tretí stupeň ochrany, je zakázané realizovať výstavbu lesných ciest a zvážnic bez súhlasu orgánu ochrany prírody.

41. V súlade s rozhodovacou praxou kasačného súdu v obdobných veciach (k tomu pozri aj rozhodnutie, na ktoré odkazuje žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti - sp. zn. 4Asan/12/2020), aj senát rozhodujúci v tejto veci má za to, že objektom správneho deliktu uvedeného v § 90 ods. 1 zákona o ochrane prírody je ochrana prírody a krajiny.

43. Ak pre účely ustanovenia § 14 ods. 2 písm. a) v spojení s § 13 ods. 2 písm. c) zákona o ochrane prírody je zakázaná výstavba „lesných ciest a zvážnic“ bez predchádzajúceho súhlasu orgánu ochrany prírody, je pre naplnenie znakov skutkovej podstaty relevantné preukázať aj to, že účastník konania (sťažovateľ) vybudoval lesnú cestu, príp. zvážnicu.

. .ako obhospodarovateľ lesa za účelom sprístupnenia lesných porastov a ťažby dreva v Iľanovskej doline, v lokalite Blatná a Javorová, na lesnom hospodárskom celku (LHC) Demänová, v čase od 20.06.2017 do 15.07.2017 realizoval výstavbu lesnej cesty s voľnou šírkou cesty 4,0 m a šírkou jazdného pruhu 3,0 m.

45. V tejto súvislosti nebolo možné opomenúť ani to, že sťažovateľ už pred orgánmi verejnej správy brojil proti tomu a namietal to tak v správnej žalobe, ako aj v kasačnej sťažnosti, že záver o type cesty, ktorú mal sťažovateľ vybudovať, si urobil sám správny orgán ochrany prírody bez toho, aby na to mal odbornú spôsobilosť. Z rozsudku vo veci sp. zn. 4Asan/12/2020 pritom vyplýva (k tomu pozri napr. bod 12 uvedeného rozsudku), že závery správneho orgánu boli podporné „aj nezávislým posúdením - odborným vyjadrením Národného lesníckeho centra z 12. marca 2018“), pričom žiadne takéto nezávislé odborné vyjadrenie sa v administratívnom spise v súdenej veci nenachádza. V bode 10 rozsudku Krajského súdu v Žiline (sp. zn. 30S/ 172/2018) tento uvádza: „.

Z tohto vyplýva, že miestna obhliadka bola vykonaná dňa 08.12.2017 a tejto sa zúčastnil aj ďalší prizvaný znalec. Pre vypracovanie odborného vyjadrenia sa použila slovenská technická norma STN 73 6108 - Lesná dopravná sieť, podľa ktorej možno predmetnú cestu zaradiť medzi kategórie lesné cesty - 3. triedy. [.

46. Rozdiel v predmetných veciach teda spočíva nielen v tom, že vo veci, ktorá bola predmetom prieskumu v rámci konania sp. zn. 4Asan/12/2020 (rozsudok Krajského súdu v Žiline - sp. zn. 30S/172/2018) bolo k určeniu typu cestnej komunikácie v rámci správneho konania vypracované odborné vyjadrenie znaleckou organizáciou, ale aj v tom, že v uvedenej veci sa krajský súd so závermi správnych orgánov o tom, že ide o lesnú cestu 3. triedy (vychádzajúc aj zo znaleckého úkonu), stotožnil. Na strane druhej, v napadnutom rozsudku krajský súd dospel k záveru, že správne orgány nesprávne určili druh cesty, ktorá mala byť sťažovateľom vybudovaná a sám krajský súd dospel k záveru, že sa nejedná o lesnú cestu, ale o zvážnicu.

veci. 48. Kasačný senát rozhodujúci v tejto veci teda nemohol opomenúť fakt, že krajský súd v napadnutom rozsudku nesúhlasil s názorom orgánov verejnej správy, že sťažovateľom vybudovaná cesta je lesnou cestou. Zároveň krajský súd neprijal záver sťažovateľa, že ním vybudovaná cesta je „iba“ technologickým zariadením, resp. dopravnou trasou alebo linkou. Sám krajský súd ustálil, že „by do úvahy prichádzalo lesnú komunikáciu vybudovanú žalobcom označiť práve ako zvážnica“ (bod 13 odôvodnenia krajského súdu).

50. Ak orgány verejnej správy dospeli k záveru, že sťažovateľ vybudoval lesnú cestu, čo však krajský súd v napadnutom rozsudku poprel, podľa názoru kasačného súdu nie je možné neformálne „meniť“ typ cesty, ktorú mal sťažovateľ vybudovať - podľa skutkovej vety uvedenej vo výroku administratívneho rozhodnutia - len odôvodnením rozsudku správneho súdu, a to práve z dôvodu, že ide o jeden zo znakov skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu. Podľa názoru kasačného súdu sa nejedná len o formálnu vadu, ktorú by bolo možné preklenúť tým, že aj vybudovaním zvážnice sťažovateľ naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu. Uvedené platí napr. z dôvodu, že podľa § 91 ods. 1 zákona o ochrane prírody, pri určení výšky pokuty za iný správny delikt sa prihliadne na jeho závažnosť, najmä na spôsob jeho spáchania a na jeho následky vrátane vzniknutej ujmy, na rozsah a mieru hroziacej ujmy alebo ohrozenej spoločenskej hodnoty (§ 95) a na okolnosti, za ktorých bol spáchaný.

52. Naviac, kasačný súd nemohol opomenúť ani to, že sám krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že pojem „zvážnica“ nemá legislatívne vymedzenie. Z tohto hľadiska potom ide o neurčitý pojem, ktorému obsahovú náplň - pre účely správneho trestania sťažovateľa - mal primárne dať samotný orgán verejnej správy a správne súdy mali následne verifikovať vecnú správnosť, resp. právnu relevanciu predmetného vymedzenia v rámci správneho súdneho prieskumu. V súdenej veci sa však sťažovateľ až z právoplatného rozsudku krajského súdu dozvedá, že mal postaviť zvážnicu, nie lesnú cestu, čo mu fakticky značne obmedzilo (ak nie vylúčilo) priestor účinnej obrany vo vzťahu k tomuto záveru už pred orgánmi verejnej správy, ako aj pred samotným krajským súdom.

54. V súhrne má preto kasačný súd za to, že ak podľa názoru krajského súdu sťažovateľ nevybudoval lesnú cestu (ako to nesprávne uviedli správne orgány vo svojich rozhodnutiach - vrátane výroku, resp. skutkovej vety prvostupňového rozhodnutia), ale zvážnicu, ktorý pojem nemá legislatívne vymedzenie, má to byť primárne orgán verejnej správy, ktorému zákonodarca zveril právomoc správneho trestania na predmetnom úseku, kto má poskytnúť obsahovú náplň predmetnému právnemu inštitútu a nie súd v rámci prieskumu právoplatného administratívneho rozhodnutia. Osobitne to platí v prípade, ak príslušný typ komunikácie, ktorá mala byť vybudovaná, môže byť vnímaná aj ako okolnosť determinujúca sankčný postih za príslušný správny delikt.

56. Záverom kasačný súd dopĺňa, že nemohol prisvedčiť námietke sťažovateľa, že sa krajský súd nevysporiadal s tým, že správne orgány mali prihliadať na to, že o súhlas s vybudovaním komunikácie žiadal, avšak nesprávny orgán (ktorý mal jeho žiadosť postúpiť príslušnému orgánu). Žiadna takáto výslovná námietka v správnej žalobe uvedená nebola. Z administratívneho spisu je tiež zrejmé, že úkon uskutočnený vo vzťahu k stavebnému úradu realizoval sťažovateľ výlučne v kontexte stavebnoprávneho režimu, nie v režime plnenia si povinností na úseku ochrany prírody a krajiny. Argumentácia sťažovateľa pasivitou alebo súčinnosťou sťažovateľa so správnymi orgánmi je potom bezpredmetná.

vybudoval. Legitímne pochybnosti o opaku nevznikli ani na strane kasačného súdu. Prípadné nesprávne právne posúdenie toho, o aký typ komunikácie sa jedná, neneguje vlastné skutkové závery, že príslušnú komunikáciu sťažovateľ vybudoval. Rovnako, neexistencia legálneho vymedzenia pojmu „zvážnica“ (ak by bolo preukázané, že sťažovateľ vybudoval zvážnicu) neznamená, že vo veci nastal stav, ktorý by si - bez ďalšieho - vyžadoval aplikáciu zásady in dubio mitius (v prospech sťažovateľa). Nie každá zložka každého verejnoprávneho deliktu musí mať formálne (rigidné) legálne vymedzenie, aby bolo predmetné protiprávne konanie postihnuteľné orgánmi verejnej moci. Na strane druhej, v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho správneho súdu je potrebné poukázať na to, že neurčité právne pojmy je z dôvodu možných následkov v podobe deliktuálnej zodpovednosti subjektu potrebné vykladať reštriktívne, čo však neznamená, že by obsah neurčitému pojmu (v sankčnom konaní) nemohol byť daný priamo orgánom verejnej správy (k tomu pozri napr. rozhodnutie najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 1 Asan 12/2019).

Už len pre úplnosť potom kasačný súd dopĺňa, že ak by účastník konania z akéhokoľvek dôvodu formálne nenaplnil znaky skutkovej podstaty, za ktorý mu bol postih uložený (v súdenej veci), nie je vylúčené, že by jeho konanie mohlo byť subsumované pod iný správny delikt podľa zákon o ochrane prírody, pri ktorom by bolo bezpredmetné, čo účastník konania vybudoval, resp. či to, čo vybudoval je lesnou cestou alebo zvážnicou. V zhode s právnym názorom kasačného súdu vysloveným vo veci sp. zn. 4Asan/12/ 2020 (na ktorý poukázal aj žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti), aj senát rozhodujúci v tejto veci má za to, že „vybudovanie komunikácie v dĺžke niekoľko stoviek metrov v národnom parku je veľmi závažným zásahom do životného prostredia“. Ak však má byť sťažovateľ postihnutý za tento skutok, je potrebné v skutkovej vete jednoznačne a správne vymedziť, čo vybudoval (lesnú cestu, príp. zvážnicu) s tým, že tento záver musí byť následne kvalifikovane odôvodnený v texte rozhodnutia (a musí mať oporu v podkladoch rozhodnutia).

zn. 2Sžo/46/2012 vyplýva, že: „V rozhodnutiach trestného charakteru, ktorými sú nepochybne i rozhodnutia o iných správnych deliktoch, je nevyhnutné vymedziť presne, za aké konkrétne konanie je subjekt postihnutý. To je možné zaručiť len konkretizáciou údajov obsahujúcich popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, prípadne uvedením iných skutočností, ktoré sú potrebné na to, aby skutok nemohol byť zamenený s iným.

Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné na určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania.

60. Analogicky je na vec možné uplatniť aj právne závery Ústavného súdu Slovenskej republiky vyjadrené vo veci sp. zn. III. ÚS 509/2015, podľa ktorého „Popis skutku (predovšetkým spôsob jeho spáchania) musí byť uvedený tak, aby jednotlivé časti zodpovedali príslušným znakom skutkovej podstaty trestného činu, za ktorý bol obžalovaný uznaný vinným. Ak neobsahuje skutková veta vo výroku o vine úplný popis skutočností rozhodných pre naplnenie všetkých znakov skutkovej podstaty, dochádza k porušeniu práva obžalovaného na spravodlivý proces.“.

62. V novom rozhodnutí - v zmysle vyššie uvedeného - potom orgán verejnej správy - ak dospeje k záveru, že sťažovateľ vybudoval lesnú cestu alebo zvážnicu - v skutkovej vete výroku správne a jednoznačne vymedzí príslušný druh komunikácie, ktorú sťažovateľ vybudoval a vybudovaním ktorej mal naplniť znaky skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu (lesná cesta/zvážnica) a zároveň poskytne aj jej detailnejšiu špecifikáciu (napr. obdobne ako to urobili správne orgány vo veci, ktorá bola predmetom prieskumu v rámci konania pred kasačným súdom vo veci sp. zn. 4Asan/12/2020 (uvedeným voľnej šírky komunikácie, ako aj šírky jazdného pruhu). Z prvostupňového rozhodnutia napr. nevyplýva, či „priemerná šírka 3 metre“ je priemerom voľnej šírky komunikácie alebo jej jazdného pruhu, čo v konečnom dôsledku môže byť jedným z kritérií pre zaradenie komunikácie pod určitý typ cesty.

64. Kasačný súd dopĺňa, že týmto rozsudkom vo vzťahu k žalovanému nevyslovuje právny názor, podľa ktorého by sťažovateľ nenaplnil znaky skutkovej podstaty príslušného správneho deliktu. Nie je preto vylúčené, aby orgán verejnej správy aj v novom rozhodnutí vo veci uložil sťažovateľovi pokutu za správny delikt.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.