4Stk/3/2021

1. Krajský súd v Trnave (ďalej ako „krajský súd“) rozsudkom č.k. 20S/1/2020-43 zo dňa 7. apríla 2021 (ďalej ako „rozsudok“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala preskúmania rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OCDPK-2019/034929 zo dňa 30.10.2019, ktorým žalovaný správny orgán odmietol odpor žalobkyne proti rozkazu o uložení pokuty číslo č. OU-TT-OCDPK-2019/034929 zo dňa 02.10.2019.

skôr. 3. Krajský súd zároveň zdôraznil, že v ustanovení § 13 ods. 3 zákona o diaľničnej známke je výslovne uvedené, že v situáciách uvedených v bodoch a) a b), okresný úrad odpor odmietne. Konkrétne v § 13 ods. 3 písm. b) citovaný zákon ustanovuje, že okresný úrad odpor odmietne, ak bola pokuta už uhradená, o čom bola žalobkyňa v predmetnom rozkaze riadne poučená. V prípade ak žalobkyňa nesúhlasila s dôvodmi uloženia sankcie, mala možnosť uplatňovať svoje výhrady v riadnom neskrátenom konaní pred správnym orgánom. Zaplatením pokuty sa však žalobkyňa vzdala možnosti uplatňovať ďalšie pripomienky k veci.

Z administratívneho spisu vyplýva, že príslušný úrad sa o porušení dozvedel dňa 27.08.2019 a dňa 02.10.2019 vydal Rozkaz o uložení pokuty za správny delikt prevádzkovateľa vozidla, z čoho vyplýva, že zákonne lehoty boli zachované.

6. Na základe vyššie uvedených skutočností, krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba žalobkyne je nedôvodná, a preto ju v zmysle § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej ako „SSP“) zamietol.

1 Dohovoru o ľudských právach a základných slobodách (ďalej aj ako „Dohovor“). Podľa sťažovateľky predmetné konanie nenapĺňa kritéria primeranosti prejednania veci v zmysle uvedeného Dohovoru. 9. Nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom vidí sťažovateľka aj v tom, že podľa krajského súdu, žalovaný vydal rozkaz o uložení pokuty v zákonných lehotách.

Sťažovateľka tiež uviedla, že podľa nej mal krajský súd pri posudzovaní veci vychádzať aj z čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, konanie prerušiť a obrátiť sa na Ústavný súd podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP, aby tento posúdil súlad daného ustanovenia zákona o diaľničnej známke s Ústavou SR.

12. Podľa názoru sťažovateľky bolo porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie, nakoľko jej bolo odobraté právo sa efektívne brániť v čase kontroly, tak ako to v minulosti bolo možné počas vykonávania cestných kontrol. Poukázala tiež na skutočnosť, že žiadny zákon jej neukladá povinnosť ako fyzickej osobe viesť účtovníctvo, či odkladať si potvrdenie o platbách, preto nevie preukázať, ani overiť či v danom čase mala diaľničnú známku zakúpenú. Ak by žalovaný začal v tejto veci konať v primeranej lehote, bolo by dôvodné predpokladať, že doklad o kúpe diaľničnej známky by mohla mať stále k dispozícií. Zároveň podotkla, že zavedenie systému elektronického výberu mýta a aj následná kontrola dodržiavania povinnosti zakúpenia diaľničnej známky bolo mimoriadne nákladné a samotnú prevádzku má na starosti súkromná spoločnosť. Systém kontroly, ktorý prináša vysoké výnosy je podľa nej navrhnutý tak, aby porušenie povinnosti bolo vyhodnotené včas a s odbornou starostlivosťou, t.j. bezodkladne. 13.

Poukaz sťažovateľky na znenie zákona o diaľničnej známke, ktoré nadobudlo účinnosť dňa 21.07.2020 považuje za nezmyselné, pretože jej vec bola právoplatne skončená dňa 11.11.2019. 17. Žalovaný má za to, že rozhodnutím o odmietnutí odporu, ktorý nadobudol právoplatnosť dňom 11.11.2019, t.j. kedy si ho sťažovateľka prevzala, je vec z administratívneho pohľadu ukončená. Ani súdny prieskum nemení nič na právoplatnosti administratívneho rozhodnutia, pokiaľ súd nerozhodne o nezákonnosti rozhodnutia, k čomu v tomto prípade nedošlo.

III. Konanie na kasačnom súde, relevantné zistenia z administratívne spisu

21. Prejednávaná vec bola dňa 14.09.2021 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie o podanej kasačnej sťažnosti (§ 438 ods. 2 SSP), ktorý preskúmal napadnutý rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. 22. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/1/2020- 43 zo dňa 07.04.2021, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľka domáhala zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OCDPK-2019/034929 zo dňa 30.10.2019. 23. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dňa 02.10.2019 vydal Okresný úrad Trnava, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií Rozkaz o uložení pokuty č. OU- TT-OCDPK-2019/034929, doručený spolu so záznamom o vykonaní kontroly sťažovateľke dňa 08.10.2019, za to, že sa dopustila spáchania správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 zákona o diaľničnej známke tým, že dňa 01.07.2017 v čase 18:42:34 užívala vymedzený úsek cesty D1, 92,9 km, smer TT, vozidlom bez úhrady diaľničnej známky. Za uvedený správny delikt jej správny orgán uložil pokutu vo výške 150 eur s tým, že ak v lehote do 15 dní od doručenia rozkazu zaplatí dve tretiny z uloženej pokuty, t.j. 100 eur, podľa § 11 ods. 7 zákona o diaľničnej známke, sa bude považovať pokuta za uhradenú v plnej výške. 24. Sťažovateľka pokutu zaplatila dňa 11.10.2019 a zároveň v zákonom stanovenej lehote podala odpor proti tomuto rozkazu o uložení pokuty, ktorý bol správnemu orgánu doručený dňa 17.10.2019. Vzhľadom k tomu, že žalobkyňa pokutu dňa 11.10.2019 zaplatila, žalovaný rozhodol tak, že odpor proti rozkazu o uložení pokuty odmietol napadnutým rozhodnutím č. OU-TT-OCDPK-2019/034929 zo dňa 30.10.2019.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný preskúmal rozsudok krajského súdu, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), keď vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP, po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná (k tomu pozri podrobné odôvodnenie ďalej). 26. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde. 27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. 28. Podľa § 135 ods. 1 SPP, na rozhodnutie správneho súdu je rozhodujúci stav v čase právoplatnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy alebo v čase vydania opatrenia orgánu verejnej správy. 29. Podľa § 194 ods. 1 SSP, správnym trestaním sa na účely tohto zákona rozumie rozhodovanie orgánov verejnej správy o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie. 30. Podľa § 194 ods. 2 SSP, ak nie je v tejto hlave ustanovené inak, použijú sa na konanie vo veciach správneho trestania ustanovenia o konaní o všeobecnej správnej žalobe. 31. Podľa § 4 ods. 1 zákona o diaľničnej známke, povinnosť úhrady diaľničnej známky má vodič vozidla alebo vodič jazdnej súpravy (ďalej len „vodič“). 32. Podľa § 4 ods. 2 zákona o diaľničnej známke je prevádzkovateľ vozidla povinný zabezpečiť, aby pri užívaní vymedzených úsekov ciest vozidlom alebo jazdnou súpravou bola splnená povinnosť úhrady diaľničnej známky. 33. Podľa § 2 ods. 5 zákona o diaľničnej známke je prevádzkovateľom vozidla na účely tohto zákona prevádzkovateľ vozidla alebo prevádzkovateľ jazdnej súpravy, ktorý je zapísaný v osvedčení o evidencii motorového vozidla časť I a časť II ako držiteľ osvedčenia alebo takáto osoba zapísaná v osvedčení o evidencii motorového vozidla vydanom v cudzine, ak tento zákon neustanovuje inak. 34. Podľa § 9 ods. 1 zákona o diaľničnej známke kontrolu dodržiavania povinností prevádzkovateľa vozidla a vodiča podľa tohto zákona vykonávajú osoby poverené výkonom kontroly v súčinnosti s orgánmi Policajného zboru v rámci vykonávania dohľadu nad bezpečnosťou a plynulosťou cestnej premávky.

36. Podľa § 10a ods. 1 a 2 zákona o diaľničnej známke sa správneho deliktu dopustí ten, kto ako prevádzkovateľ vozidla poruší povinnosť podľa § 4 ods. 2. Za správny delikt podľa odseku 1 sa uloží pokuta od 150 eur do 500 eur.

Pri určovaní výšky pokuty sa prihliadne na závažnosť, spôsob, čas trvania a následky porušenia povinnosti. 38. Podľa § 11 ods. 1 zákona o diaľničnej známke, ak okresný úrad zistí na základe kontroly vykonanej podľa § 9 ods. 10 spáchanie správneho deliktu podľa § 10a ods. 1 a nie je dôvod na odloženie veci podľa § 12 ods. 1, bezodkladne bez ďalšieho konania vydá rozkaz o uložení pokuty vo výške 150 eur.

41. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku a po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho spisu a súdneho spisu, dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku krajského súdu.

43. Kasačnému súdu je zrejmé, že sťažovateľka primárne brojí proti tomu, že medzi spáchaním správneho deliktu a uložením pokuty rozkazom, uplynul časový úsek, ktorý je - podľa jej názoru - neprimeraný, resp. neprimerané dlhý, čo malo viesť aj k stavu, kedy nebola schopná preukázať, že sa správneho deliktu nedopustila pre nedostatok dôkazov.

45. V zhode s právnym názorom krajského súdu, aj kasačný súd má za to, že právoplatné skončenie konania o správnom delikte v skrátenom konaní (t.j. právoplatným rozkazom, a to naviac zaplatením pokuty počas plynutia lehoty na zaplatenie pokuty) zahŕňa v sebe aj prvok konsenzuálneho prejavu administratívne zodpovednej osoby vo vzťahu k tomu, že sa skutku dopustila, resp. s okolnosťami, za ktorých bolo o správnom delikte rozhodnuté.

47. Sťažovateľka sa však napriek tomu nestotožňuje s tým, že subjektívna lehota vo veci mala žalovanému plynúť odo dňa, keď bol žalovanému doručený podnet cez JISCD (27.08.2019), čím spochybňuje celkové splnenie zákonných lehôt na vydanie rozkazu. Fakticky namieta, že je nespravodlivé, aby jej bola žalovaným uložená pokuta viac ako dva roky po tom, čo sa skutok mal stať (bod 27. kasačnej sťažnosti) a má za to, že ak záznam o správnom delikte bol vyhotovený už dňa 2. júla 2017, žalovaný sa o správnom delikte mohol a mal dozvedieť okamžite po jeho údajnom spáchaní (teda niekedy v júli 2017) - (bod 21. kasačnej sťažnosti), čím implicitne spochybňuje začatie plynutia subjektívnej lehoty vo veci.

48. Ak na predmetnom úseku (správa a prevádzkovanie diaľnic) plnia určité úlohy aj tretie osoby (napr. výber úhrad za používanie diaľnic alebo ich kontrola), nie je možné tieto tretie osoby stotožňovať s priamym výkonom rozhodovacej právomoci na úseku ukladania sankcií žalovaným.

49. Naviac, nielen pri vzájomnom skúmaní kompetenčného substrátu žalovaného, Národnej diaľničnej spoločnosti, a.s. a spoločnosti SkyToll, a.s., ale aj pri analýze ich funkčných a hierarchických väzieb je potrebné ustáliť, že vedomosť uvedených spoločností o prípadnom správnom delikte sťažovateľky nie je vedomosťou žalovaného o tomto delikte.

Z hľadiska výstavby orgánov verejnej správy sú však spoločnosti Národná diaľničná spoločnosť, a.s. a SkyToll, a.s. samostatnými právnickými osobami, s vlastnou právnou subjektivitou nie sú orgánmi štátu, resp. vnútorným útvarom žalovaného. To, že tieto osoby štát poveril výkonom určitej činnosti (výber a kontrola úhrad a pod.), nerobí z týchto právnických osôb orgány verejnej moci (a už vôbec nie súčasť žalovaného).

V tejto súvislosti pritom kasačný súd dodáva, že ak by sťažovateľka nebola bývala uhradila pokutu (podľa rozkazu) a podala by odpor, všetky tieto okolnosti mohli byť predmetom skúmania a dokazovania v správnom konaní, ktoré by prebehlo z dôvodu zrušenia rozkazu vydaného

52. Kasačný súd v súvislosti s ďalšou námietkou kasačnej sťažovateľky uvádza, že rovnako ako krajský súd, ani on neidentifikoval v súdenej veci porušenie časovej primeranosti konania, ktorá by ohrozila procesné postavenie sťažovateľky v rovine ňou (tvrdenej) dôkaznej núdze.

Naviac, za nesprávny považuje kasačný súd aj ten predpoklad sťažovateľky, že dôkazom o tom, že sa správneho deliktu nedopustila, by mohla byť len dokumentácia preukazujúca úhradu za použitie diaľnice. Ak by totiž vo veci nedošlo k jej právoplatnému skončeniu v skrátenom konaní (rozkaz), ako dôkaz by sťažovateľka mohla použiť čokoľvek (napr. aj svedeckú výpoveď preukazujúcu úhradu a pod., t.j. nielen pokladničný doklad o realizácii úhrady). Ako je však uvedené vyššie, argumentácia sťažovateľky o časovej neprimeranosti konania (rozumej - časový úsek od spáchania správneho deliktu po uloženie pokuty rozkazom), ktorá mala údajne spôsobiť jej dôkaznú núdzu je v súdenej veci bezpredmetná, keďže z dôvodu, že sama sťažovateľka naplnenie znakov skutkovej podstaty uznala zaplatením pokuty (čím spôsobila odmietnutie svojho vlastného odporu ex lege) vyvolala stav, kedy sa skutkové okolnosti veci stali nespornými a žiadne osobitné dokazovanie vo veci neprebehlo.

27.08.2019, rozkaz vydal dňa 02.10.2019 a tento sťažovateľke doručil dňa 08.10.2019, takýto procesný postup žalovaného nie je možné považovať za postup mimo zákonných časových rámcov vyplývajúcich z právnej úpravy účinnej v rozhodnom čase. Ako to vyplýva z vyššie uvedených zákonných ustanovení, začatie plynutia subjektívnej lehoty sa podľa príslušnej právnej normy viaže na okamih, kedy sa príslušný orgán (žalovaný) o správnom delikte dozvedel (nie mohol dozvedieť), a preto úvahy sťažovateľky o technickej vyspelosti systému, ktorý by umožňoval aj skoršiu vedomosť žalovaného o správnom delikte sťažovateľky, sú z právneho hľadiska bez relevancie.

V právnom poriadku Slovenskej republiky je bežné, a to aj v sankčných veciach, že sa lehoty - napr. aj pre zánik postihnuteľnosti za správny delikt určujú v rokoch (o. i. § 20 zákona č. 372/1990 Zb., § 155 zákona č. 563/2009 Z. z., § 139 zákona č. 8/2009 Z. z. a iné). Neobstojí preto tvrdenie sťažovateľky naznačujúce, že od fyzických osôb nemožno očakávať, aby si odkladali listinné doklady, príp. iné dôkazy preukazujúce, že si splnili určité zákonné povinnosti, a to hoci aj počas časového úseku niekoľkých rokov.

57. Takáto požiadavka sa pritom z kvalitatívneho, ako ani z temporálneho hľadiska - podľa názoru kasačného súdu - neprieči princípom materiálneho právneho štátu (ako to naznačuje sťažovateľka v texte svojej kasačnej sťažnosti). Podľa názoru kasačného súdu, lehoty na uloženie pokuty uvedené v zákone o diaľničnej známke (v znení účinnom v čase uloženia pokuty sťažovateľke) sa nielenže žiadnym osobitným spôsobom nevymykajú lehotám, ktoré je možné považovať za bežné - pre zánik sankcionovateľnosti za deliktuálne konanie osoby - ale tieto zároveň korešpondujú aj potrebe ochrany verejného záujmu na tomto úseku, ktorý je spojený - okrem iných napr. s budovaním, údržbou a prevádzkou diaľnic, resp. cestnej siete Slovenskej republiky, príp. iných partikulárnych verejných záujmov.

58. Záverom - i keď sa nejedná o kasačný bod - najvyšší správny súd uvádza, že sa ako s právne relevantným argumentom v súdenej veci nemohol stotožniť ani s tým tvrdením sťažovateľky, že táto uhradila pokutu podľa rozkazu z dôvodu „hrozby zvýšenia“ pokuty, ak by vo veci prebehlo riadne správne konanie. Je nepochybné, že v správnom konaní by sťažovateľke mohla byť uložená aj iná pokuta ako bola pokuta, ktorá bola uvedená v rozkaze, avšak bolo na jej vlastnom uvážení, resp. bolo v jej dispozícii, či takéto správne konanie prebehne alebo nie. Výsledkom tohto konania však mohlo byť aj to, že by jej nebola uložená žiadna pokuta, ak by sa preukázalo, že na to neboli splnené zákonné podmienky, príp. aj uloženie pokuty v tej istej výške, ako je výška pokuty, ktorá jej bola uložená rozkazom. Argumentácia o hrozbe vyššej pokuty, ktorá by sťažovateľke mohla byť uložená v riadnom správnom konaní, je však podľa názoru kasačného súdu účelová aj v kontexte historickom a v rovine vnímania právneho poriadku Slovenskej republiky ako celku, v ktorom je úplne bežné,

riadne správne konanie ani neprebehlo, keď takémuto konaniu zabránila sama sťažovateľka dobrovoľnou úhradou pokuty už na základe rozkazu vyvolajúc tak stav odmietnutia jej neskoršieho rozkazu, t.j. vec bola právoplatne skončená v skrátenom konaní.

K sťažnostnému bodu, v ktorom sťažovateľka namietala, že správny súd mal na právne posúdenie veci aplikovať neskoršiu právnu úpravu, ktorá by bola pre sťažovateľku priaznivejšia, kasačný súd uvádza, že novela zákona, o ktorú sa sťažovateľka opiera, nadobudla účinnosť dňom 21.07.2020, t.j. viac ako 8 mesiacov po právoplatnosti napadnutého

odmietnutí odporu z dôvodu riadnej úhrady pokuty sťažovateľkou. Kľúčovým v súdenej veci je to, že úhradou pokuty uloženej sťažovateľke rozkazom sa naplnenie znakov príslušného správneho deliktu stalo fakticky nesporným. Sumárne je preto potrebné poukázať na to, že ani nová (neskoršia) právna úprava nezrušila trestnosť správneho deliktu, za ktorý bola sťažovateľka postihnutá, nezmenila sa ani výška sankcie, ktorá môže byť rozkazom uložená, ako ani to, že úhrada pokuty (na základe rozkazu) vedie ex lege k odmietnutiu prípadného odporu.

60. Z dôvodov uvedených vyššie, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamietol. 61. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 19. októbra 2022