4Stk/5/2024

1. Regionálny úrad verejného zdravotníctva so sídlom v Martine rozhodnutím o priestupku č. HŽP 2021/00204 zo dňa 26.02.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) uznal žalobcu vinným z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom v rozhodnom čase (ďalej len „zákon č. 355/2007 Z. z.“) tým, že sa dňa 18.11.2020 v čase o 9:15 hod. pohyboval vo vnútorných priestoroch predajne Dráčik obchodného centra Campo Di Martin bez prekrytia horných dýchacích ciest, čo bolo zistené pri kontrole hliadky Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva

II. Konanie pred správnym súdom

4. Správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania zamietol. Odôvodnil to tým, že je povinný rozhodnúť podľa § 100 ods. 1 písm. b) SSP a podať návrh Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) na začatie konania o súlade právnych predpisov s ústavou podľa čl. 125 ods. 1 ústavy v spojení s § 74 a nasl. zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov len v tom prípade, ak pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že sú splnené podmienky na konanie o súlade právnych predpisov. Tento postup závisí výlučne od uváženia správneho súdu.

5. Z vyjadrenia žalobcu správny súd vyvodil, že žalobca samotnú povinnosť mať prekryté dýchacie cesty považuje za nesúladnú s princípom proporcionality právneho predpisu, keďže podľa jeho názoru nebola dodržaná spravodlivá rovnováha medzi sledovaným cieľom, ktorým bola a je ochrana života a zdravia v súvislosti so šírením ochorenia COVID-19 (na strane jednej), a právami dotknutých subjektov (na strane druhej). V tomto konkrétnom prípade - podľa názoru správneho súdu - je potrebné brať do úvahy, že Vyhláška č. 11 bola vydaná žalovaným v záujme ochrany verejného zdravia, teda povinnosť všetkých osôb (so striktne stanovenými výnimkami) mať prekryté horné dýchacie cesty smerovala v danom čase k dostatočne dôležitému cieľu, teda k ochrane zdravia obyvateľov pred vznikom a šírením prenosného závažného ochorenia COVID-19, pričom jednotlivcom nebola uložená taká povinnosť, ktorá by vykazovala neprimerané obmedzenie niektorého z ústavných práv a slobôd, v dôsledku čoho by sa javilo spravodlivé rozhodnúť v rozpore s Vyhláškou č. 11 stanovenou povinnosťou prekrytia horných dýchacích ciest.

6. Správny súd následne odkázal na nález ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 4/2021 zo dňa 08.12.2021, ktorý akcentoval hodnotu prevencie ochorení a iných porúch zdravia a pozitívny záväzok štátu ochrany zdravia svojich obyvateľov, ako aj na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadom povinnosti vysporiadať sa s návrhom na prerušenie konania.

Z uvedeného nálezu podľa správneho súdu vyplýva aj všeobecná záväznosť vyhlášok žalovaného aj napriek tomu, že neboli zverejnené v Zbierke zákonov Slovenskej republiky, vzhľadom na to, že Vestník vlády SR je možné považovať za zákonný publikačný nástroj, ktorý je riadne prístupný a dohľadateľný.

9. Správny súd skonštatoval, že orgány verejnej správy mali z podkladov rozhodnutia o priestupku (oznámenie o priestupku a úradný záznam zo dňa 18.11.2020 - vyhotovené policajnou hliadkou, vyjadrenie žalobcu) bez pochybností preukázané spáchanie skutku žalobcom tak, ako je nezameniteľne opísané vo výroku prvostupňového rozhodnutia. Z vyjadrení žalobcu v priebehu administratívneho konania aj z úradného záznamu policajnej hliadky zo dňa 18.11.2020 vyplynulo, že žalobca si odmietol dať rúško na prekrytie nosa a úst. Toto konanie žalobcu naplnilo skutkovú podstatu priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. Správny súd zdôraznil, že Vyhláškou č. 11 bolo jasne a presne stanovené konkrétne pravidlo správania pre všetky osoby (okrem taxatívne vymenovaných výnimiek) a pokiaľ zo strany niektorej z nich došlo k nerešpektovaniu takto im uloženej povinnosti, boli dané predpoklady jej administratívnej zodpovednosti za vlastné porušenie uloženej povinnosti. Tvrdenie žalobcu, že bez preukázania jeho infekčnosti v čase spáchania skutku nemôže nastúpiť jeho administratívna zodpovednosť, označil správny súd za irelevantné. 10. Argumenty žalobcu, v ktorých podrobne rozobral problematiku ochorenia COVID-19, testovania a nosenia rúšok poukázaním na medicínske štúdie, odborné vyjadrenia, odborné články k uvedeným témam nemôžu podľa správneho súdu mať vplyv na jeho administratívnu zodpovednosť za priestupok podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z., ktorého sa dopustil, keďže nepredstavujú výnimku z nariadenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest, ani nepreukazujú, že by sa žalobca nedopustil nesplnenia nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia v dôsledku pandémie ochorenia COVID-19. Ani tvrdenie žalobcu, že Úrad pre normalizáciu, metrológiu a skúšobníctvo Slovenskej republiky žalobcovi poskytol informáciu, v zmysle ktorej šály ani šatky nie sú určenými výrobkami podľa § 4 ods. 1 zákona č. 56/2018 Z. z., nemá vplyv na zodpovednosť žalobcu za spáchaný priestupok.

11. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie, alternatívne aby napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 12. V časti II. - opis rozhodujúcich skutočností sťažovateľ zdôraznil, že v predmetnej veci povinnosť stanovala vyhláška, a nie zákon, čo priznal aj správny súd v bode 49. napadnutého odôvodnenia. 13. Sťažovateľ vymedzil dôvody kasačnej sťažnosti v časti III. Argumentoval porušením práva na spravodlivý proces, pretože sa ako fyzická osoba nemôže domôcť práva, keď nevie podať návrh na začatie konania o súlad právnych predpisov, tohto konania sa nemôže domáhať ani v konaní o ústavnej sťažnosti a aj priamy postup na Európsky súd pre ľudské práva bol vyhlásený za neprijateľný (Lörinc a ďalších 16 sťažností proti Slovenskej republike). Namietal, že subjekty oprávnené iniciovať konanie o súlad právnych predpisov nemajú povinnosť vyhovieť jeho návrhu na začatie konania pred ústavným súdom. Preto sa sťažovateľ pýta, „ako je garantované právo na spravodlivý súdny proces“. 14. Sťažovateľ namietal, že keď sa aj našiel subjekt ochotný iniciovať konanie o súlade vyhlášok na ústavnom súde sp. zn. PL. ÚS 10/2021, sp. zn. PL. ÚS 11/2021 a sp. zn. PL. ÚS 15/2022 - ani to fyzickej alebo právnickej osobe nezaručilo, že k ústavnému prieskumu aj reálne došlo. Ústavný súd dňa 26.10.2022 vo veciach súladu vyhlášok s ústavou rozhodol bez ich meritórneho prejednania. 15. Sťažovateľ nesúhlasil s odôvodnením napadnutého rozsudku v bodoch 34. až 38. žalobcu týkajúceho sa jeho návrhu na prerušenie konania. Má za to, že jedinou možnosťou, ako sa domôže práva na spravodlivý proces, je, že kasačný súd vyhovie tejto kasačnej sťažnosti a predloží medze stanové Vyhláškou č. 11 ústavnému súdu na posúdenie - alebo - keďže táto stratila platnosť a účinnosť, jej súlad s ústavou vyhodnotí sám. Uviedol, že pri neplatných a neúčinných všeobecne záväzných právnych predpisoch je súd oprávnený posúdiť ich súladnosť s ústavou sám, a to v zmysle konštantnej judikatúry (PL. ÚS 21/98, PL. ÚS 10/2021 a PL. ÚS 11/2021). 16. Záverom kasačnej sťažnosti sťažovateľ označil aj na ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) pričom zmienil rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžp/1/2010 (v zmysle ktorého nejasné a neurčité právne normy nemožno aplikovať na ťarchu adresáta právnej normy) a sp. zn. 1So/98/04 (podľa ktorého výklad a uplatňovanie zákonov musí byť v súlade s ústavou aj medzinárodnými dohovormi, preto sa musí nárok žiadateľa o invalidný dôchodok posúdiť aj z hľadiska čl. 39 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 58 Dohovoru o minimálnej norme sociálneho zabezpečenia č. 102). 17. Žalovaný sa stotožnil s napadnutým rozsudkom, zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a kasačnú sťažnosť navrhol zamietnuť.

18. Prejednávaná vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie vo veci. 19. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

21. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., fyzické osoby sú povinné plniť opatrenia na predchádzanie ochoreniam podľa § 12 ods. 2 písm. a), d) až h) a opatrenia pri ohrození verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i), n), r), t), u), y) a z) nariadené príslušným orgánom verejného zdravotníctva; to neplatí v prípade povinného očkovania, ak sú známe kontraindikácie.

23. Podľa § 56 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z.; za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1659 eur a v blokovom konaní do 99 eur, ak odsek 2 alebo odsek 4 neustanovuje inak. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur.

25. V súvislosti s nastolenými právnymi otázkami dáva kasačný súd do pozornosti, že sťažovateľ bol v predmetnej veci uznaný vinným z priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. f) zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 48 ods. 4 písm. r) zákona zákon č. 355/2007 Z. z. a v spojení s § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11, a to za nesplnenie nariadeného opatrenia pri ohrození verejného zdravia spočívajúcom v nepoužívaní preventívnych a iných ochranných pomôcok.

27. Kľúčovou otázkou kasačnej sťažnosti bolo, či bolo porušené sťažovateľovo právo na spravodlivý súdny proces tým, že správny súd neprerušil súdne konanie a neinicioval konanie o súlade Vyhlášky č. 11 s Ústavou Slovenskej republiky (ďalej aj ako „ústava“).

29. Kasačný súd sa stotožňuje s názorom správneho súdu v tom, že súd má povinnosť podľa čl. 144 ods. 2 ústavy podať návrh na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 ústavy len vtedy, ak na základe odôvodnenej úvahy dospel k názoru o potrebe takéhoto procesného postupu. Všeobecný súd je „povinný podať návrh na začatie konania len vtedy, ak sa domnieva, že právny predpis, ktorý má v prerokovávanej veci aplikovať, je v nesúlade s ústavou, ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa čl. 7 ods. 5 alebo zákonom.

30. Zároveň, vzhľadom na to, že sťažovateľ ako účastník konania pred správnym súdom formuloval návrh na abstraktnú kontrolu ústavnosti Vyhlášky č. 11, ktorá definovala povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest, kasačný súd zdôrazňuje, že správny súd má povinnosť sa s takýmto návrhom náležite argumentačne vysporiadať. „Všeobecný súd je povinný vždy dbať na to, aby rozhodoval na základe ústavne súladnej normy, k čomu mu slúži spravidla ústavne konformný výklad, ale niekedy aj ultimatívna možnosť podať návrh na preskúmanie súladnosti právnej normy Ústavným súdom Slovenskej republiky (ďalej len ,,ústavný súd“).

V tomto zmysle nemožno pod domnienkou (čl. 144 ods. 1 ústavy) či pod dospením k záveru [§ 109 ods. 1 písm. b) Občianskeho súdneho poriadku] rozumieť úplne voľnú úvahu súdu. (Uznesenie ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 269/09 zo dňa 7. júla 2009).

súladnú. Svoje myšlienkové pochody náležite odôvodnil a tieto oprel aj o aktuálnu rozhodovaciu činnosť ústavného súdu. 32. Na druhej strane, sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti rezignoval na adresné spochybnenie argumentov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď síce poukazoval na súdne rozhodnutia a ďalšie východiská ohľadom opatrení spojených s pandémiou COVID-19 (str. 6 až 9 kasačnej sťažnosti), ale tieto sa primárne nevzťahovali na povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest. Naopak, vo vzťahu k právnym záverom správneho súdu v tejto konkrétnej veci (preskúmanie napadnutého rozhodnutia) sa sťažovateľ obmedzil v zásade len na konštatovanie, že s odôvodnením napadnutého rozsudku v bodoch 34. až 38. nemôže súhlasiť.

Právo na súdnu ochranu je teda zachované v prípade dostatočného odôvodnenia nastolených otázok, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Za procesnú vadu konania podľa § 440 ods. 1 písm. f/ SSP nie je možné považovať skutočnosť, že správny súd nerozhodol v zmysle predstáv sťažovateľa (subjektívna nespokojnosť sťažovateľa), ani že nevyhovel jeho návrhu na iniciovanie konania o súlade právnych predpisov. 34. Čo sa týka odôvodnenia napadnutého rozsudku, toto obsahuje náležité odôvodnenie postupu správneho súdu, prečo sa rozhodol neiniciovať konanie o súlade právnych predpisov na Ústavnom súde Slovenskej republiky. Tento postoj správneho súdu bol postavený najmä na právnom názore (odlišnom od právneho názoru sťažovateľa), že povinnosť prekrytia horných dýchacích ciest definovaná Vyhláškou č. 11 bola - v čase dopustenia sa priestupku za aktuálnej situácie spojenej s ochorením COVID-19 a pri zohľadnení pozitívneho záväzku štátu prijímať opatrenia proti šíreniu tohto opatrenia - ústavnekonformná. Správny súd identifikoval

35. K záverom správneho súdu je na mieste dodať, že sťažovateľ v správnej žalobe videl v uloženej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest zásah do jeho práva na zdravie a do práva na život, keď tvrdil, že prekrytie horných dýchacích ciest môže mať vplyv na dýchanie, resp. môže spôsobovať nedostatok kyslíka. I keď sa jedná o významné základné práva, ich povaha nie je absolútna, nakoľko je ich možné obmedziť, pričom takéto obmedzenie musí byť legálne, legitímne a proporcionálne.

37. Pre účely preskúmania zákonnosti rozhodnutia o tom, že sa sťažovateľ dopustil priestupku na úseku verejného zdravotníctva správny súd, resp. kasačný súd v abstraktnej rovine neposudzuje ústavnosť celej Vyhlášky č. 11, ale len tej časti, ktorá bola aplikovaná na situáciu sťažovateľa v tomto prípade, t. j. že porušil povinnosť podľa § 48 ods. 4 písm. r) zákona č. 355/ 2007 Z. z. definovanú v § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11 používať preventívne ochranné pomôcky v priestore interiéru budovy - konkrétne v predajni hračiek v obchodnom dome.

bežne k dispozícii. Nemuselo sa teda jednať o zdravotnícke, ako ani o akýmkoľvek osobitne certifikované výrobky určené výlučne na tento účel. Práve možnosť voľby konkrétneho ochranného prostriedku je dôležitá pri posúdení sťažovateľovej argumentácie o negatívnom vplyve prekrytia horných dýchacích ciest na zdravie. Vyhláška č. 11 totiž umožňovala fyzickej osoby pomerne širokú diskréciu v tom, aké ochranné prostriedky, ktoré slúžia prekrytie nosa a úst, použije, resp. si zvolí. Sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby použil taký ochranný prostriedok, ktorý by v menšej miere obmedzil jeho dýchanie a bežnú činnosť (napríklad šatku). Sťažovateľ mal teda široký priestor pri voľbe konkrétnej - jemu vo väčšej miere vyhovujúcej - ochrannej pomôcky, avšak napriek tomu rezignoval na akékoľvek prekrytie horných dýchacích ciest.

Zároveň sťažovateľ nepredložil žiadnu argumentáciu z ktorej by vyplývalo, že má akékoľvek iné konkrétne zdravotné či iné znevýhodnenie, osobitné postavenie, resp. ochorenie, v dôsledku ktorého by bolo možné spravodlivo požadovať, aby sa aj na neho vzťahovala iná, Vyhláškou č. 11 nepredpokladaná výnimka z povinnosti používania ochrannej pomôcky (t. j. aby analogicky ako v prípadoch stanovených v § 1 ods. 2 Vyhlášky č. 11 bol identifikovaný legitímny cieľ, v dôsledku ktorého by sa aplikácia povinnosti podľa § 1 ods. 1 Vyhlášky č. 11 javila ako neprimeraná).

Z povahy spáchaného priestupku, osobitne z miesta jeho spáchania (predajňa hračiek, obchodný dom) však nevyplýva, že by sa jednalo o priestor, v ktorom sa fyzická osoba spravidla zdržiava dlhodobo. Pokiaľ tieto priestory navštevuje fyzická osoba ako zákazník a nie zamestnanec prevádzky (ako to bolo v tomto konkrétnom prípade), mala v rozhodnom čase povinnosť používať ochrannú pomôcku v trvaní vyjadrenom v hodinách či minútach, čo nemožno označiť za dlhodobé. Rovnako (ako je uvedené v bode 38. tohto rozsudku), Vyhláška č. 11 neukladala sťažovateľovi povinnosť nosiť len rúško či respirátor, ale mohol si zvoliť aj inú ochrannú pomôcku.

42. Na druhej strane je potrebné zásah do práv sťažovateľa vyvažovať s verejným záujmom na ochrane zdravia. Ako konštatoval Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Fenech v. Malta, č. 19090/20, pri obmedzeniach súvisiacich s pandémiou COVID-19 je potrebné brať na zreteľ, že k nim došlo vo veľmi špecifickom kontexte, konkrétne počas núdzového stavu v oblasti verejného zdravia a boli zavedené s ohľadom na významné zdravotné hľadiská, a to pre spoločnosť ako celok. Pandémia COVID-19 môže mať podľa Európskeho súdu pre ľudské práva veľmi vážne dôsledky nielen pre zdravie, ale aj pre spoločnosť, hospodárstvo, fungovanie štátu a život vo všeobecnosti - uvedenú situáciu treba preto charakterizovať ako „výnimočný a nepredvídateľný kontext“ (pozri Terheş v. Rumunsko, č. 49933/20).

iné činnosti. 44. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, prihliadajúc na špecifický kontext spáchania priestupku, možno (pre účely vyvažovania základných práv) záujem chránený zákonom označiť ako závažný, t. j vyššej intenzity - oproti sťažovateľom namietanému zásahu do práva na život a zdravie.

46. Kasačný súd dodáva, že niektoré ústavné otázky spojené s Vyhláškou č. 11 boli už parciálne predmetom prieskumu najvyššieho správneho súdu - hoci z iného aspektu - a to disciplinárnej zodpovednosti sudcu - o. i. - za nedodržanie tam stanovenej povinnosti prekrytia horných dýchacích ciest.

47. [. . .] každá jedna uložená povinnosť je vo svojej podstate (hoci aj drobným) obmedzením niektorého zo základných práv a slobôd. To bez ohľadu na skutočnosť, či táto povinnosť je daná zákonom alebo podzákonným právnym predpisom.

. .] Ústavný súd už vo svojej judikatúre vyslovil, že je zásadne prípustné, aby všeobecne záväzný právny predpis orgánu štátnej správy upravil napríklad rozsah povinného očkovania na základe splnomocnenia daného v zákone o ochrane verejného zdravia (porov. nález Ústavného súdu sp. zn. PL. ÚS 10/2013 zo dňa 10. decembra 2014).“

48. Sťažovateľ zároveň v kasačnej sťažnosti označil zásah do jeho ďalších základných práv (na osobnú slobodu a telesnú integritu - str. 9 kasačnej sťažnosti). K tomu kasačný súd konštatuje, že v texte správnej žaloby neidentifikoval žiadne výslovné námietky sťažovateľa smerujúce k tomu, že by namietal zásah do týchto základných práv. Zároveň sťažovateľ ani v kasačnej sťažnosti túto argumentáciu nerozvinul, t. j. neuviedol, ako konkrétne prekrytie jeho horných dýchacích ciest zasahuje do jeho osobnej slobody a telesnej integrity.

50. Sťažovateľ v závere kasačnej sťažnosti označil aj sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, teda že správny súd sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Kasačný súd nemôže prisvedčiť dôvodnosti ani tohto bodu. Sťažovateľ totiž síce označil dve rozhodnutia kasačného súdu vrátane ich právnych viet, ktoré by podľa neho mali reprezentovať ustálenú rozhodovaciu prax, ale týmto smerom vôbec nerozviedol svoju sťažnostnú argumentáciu. „Vytrhnutie právnej vety z rozhodnutia bez riadneho odôvodnenia a argumentov, prečo by práve toto rozhodnutie malo mať na prejednávanú vec zásadný vplyv, alebo v čom odlišne rieši spornú právnu otázku, považuje súd analogicky za nepostačujúce. Rovnaký právny názor vyjadril najvyšší správny súd v [.

51. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).

V Bratislave dňa 23. októbra 2024