4Stk/6/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Púchovská kultúra, s.r.o. - so sídlom Hoeningovo nám. 2022, 020 01 Púchov, IČO: 50648616, práv. zast.: JUDr. ANTON ŠKOLEK & PARTNERS, s.r.o., so sídlom Treskoňova 1, 014 01 Bytča, IČO: 47253223 - v mene ktorej koná JUDr. Anton Školek, konateľ a advokát, proti žalovanému (sťažovateľ): Rada pre mediálne služby, so sídlom Palisády č. 36, 811 06 Bratislava, IČO: 30844151, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RP/4/2019 zo dňa 23.01.2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Bratislave - č. k. 6S/46/2019-38 zo dňa 26. januára 2023 - takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Bratislave - č. k. 6S/46/2019-38 zo dňa 26. januára 2023 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Bratislave.

Odôvodnenie

I. Konanie na krajskom súde

2. Správny súd v rozsudku ustálil, že medzi žalobcom a žalovaným nie je sporné, že žalobca - vysielateľ televíznej programovej služby PuTV v dňoch 06.08.2018, 08.08.2018 a 10.08.2018 uskutočnil televízne vysielanie, ktoré označil ako SKÚŠOBNÉ VYSIELANIE a v rámci ktorého dňa 10.08.2018 od 18:00 do 18:42 hod. aj odvysielal programy majúce informačný a spravodajský charakter regionálneho obsahu.

3. Podľa názoru krajského súdu bol potom plne dôvodný záver žalovaného, ktorý prijal v napadnutom rozhodnutí o tom, že žalobca uskutočnením vysielania v dňoch 06.08.2018, 08.08.2018 a 10.08.2018 označeného ako SKÚŠOBNÉ VYSIELANIE (dňa 10.08.2018 aj reálne uskutočnil vysielanie vytvorených programov v čase od 18:00 do 18:42 hod.) porušil

sankcionoval. 4. Žalovaný vo svojom rozhodnutí uložil žalobcovi za vyššie uvedený správny delikt pokutu podľa § 64 ods. 2 veta tretia zákona o vysielaní, a to vo výške 1659 Eur (pri zákonnom rozpätí 1.659 Eur - 165.969 Eur).

5. Krajský súd teda žalovanému v zrušujúcom rozsudku vytkol, že tento v napadnutom rozhodnutí riadne neodôvodnil a z obsahu rozhodnutia nie je zrejmé, prečo sa žalovaný rozhodol uložiť žalobcovi práve takúto sankciu, hoci zákon mu neukladal povinnosť sankcionovať vysielateľa (žalobcu) v prípade predmetného skutku výlučne uložením peňažnej

§ 64 ods. 4 zákona o vysielaní). 6. Uvedené krajský súd vyhodnotil ako dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. d) SSP, t.j. rozhodnutie žalovaného vyhodnotil ako nezákonné z dôvodu jeho nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov.

7. Rozsudok krajského súdu včas podanou kasačnou sťažnosťou napadol žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“), ktorý ju formálne odôvodnil ustanovením § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t.j. tým, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil.

Toto má vyplývať zo samotného zakotvenia ostatných sankcií v zákone o vysielaní, konkrétne v § 65, § 66 a § 67a. Podľa sťažovateľa je potom nedôvodná požiadavka vyjadrená v rozsudku krajského súdu, podľa ktorej sa tento mal v odôvodnení napadnutého rozhodnutia venovať všetkým sankciám uvedeným v zákone o vysielaní - vrátane tých, ktoré za správny delikt žalobcu ani nie je možné uložiť.

10. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že je nesprávny záver krajského súdu o tom, že sa v rozhodnutí nevenoval tomu, prečo bolo vo veci žalobcu dôvodné uložiť peňažnú pokutu. Poukázal pritom na str. 6 rozhodnutia žalovaného, kde sa - okrem iných - uvádza: „Nakoľko Rada osobu, ktorá nie je držiteľom licencie neeviduje ako vysielateľa, nemôže voči nemu ani vymáhať plnenie povinností, ktoré vysielatelia musia spĺňať. Na základe okolností prípadu a nižšie uvádzaných kritérií dospela Rada k záveru, že je opodstatnené uložiť účastníkovi konania sankciu vo forme pokuty [.

V ďalšom sťažovateľ poukázal na to, že ustanovenie § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - (ďalej ako „Správny poriadok“) - neurčuje žalovanému povinnosť vymedziť ukladanej sankcii konkrétnu časť odôvodnenia rozhodnutia a že samotné rozhodnutie je potrebné posudzovať ako jeden celok. Mal za to, že nie je možné rozhodnutie považovať za nepreskúmateľné len z dôvodu, že „správny orgán pre konkrétnu časť svojej správnej úvahy doslova formálne nevytvorí priestor v odôvodnení rozhodnutia“.

Za nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom potom považuje to, že sa „tento predmetnou skutočnosťou z hľadiska dostatočnosti takéhoto vymedzenia formy uloženej sankcie vôbec nezaoberal“. V súhrne má za to, že dôvody pre uloženie peňažnej pokuty boli v rozhodnutí vymedzené a bolo preto úlohou krajského súdu sa týmito skutočnosťami aj z dôvodu podanej námietky žalobcu v napadnutom rozsudku riadne zaoberať.

Vo svojom vyjadrení najmä uviedol, že nenamieta záver o tom, že porušil ustanovenie § 15a ods. 1 zákona o vysielaní, namieta však druh sankcie, ktorý mu bol uložený. O tejto tvrdí, že je (podľa § 64 zákona o vysielaní) „hierarchicky štvrtou najvyššou“. Má za to, že sankcie uvedené v § 64 ods. 1 zákona o vysielaní sú „zoradené podľa miery závažnosti porušenia povinností“.

Reagujúc na kasačnú sťažnosť, v súvislosti s § 64 ods. 2 zákona o vysielaní uviedol, že predmetné ustanovenie síce sťažovateľovi umožňuje uložiť žalobcovi pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, avšak aj v takomto prípade by mal sťažovateľ prihliadať na okolnosti uvedené v § 64 ods. 3 zákona o vysielaní. Osobitne poukázal na to, že vo veci bolo potrebné prihliadať na fakt, že žalobca sa k porušeniu povinnosti priznal, závažnosť deliktu je nepatrná, jedná sa o malého - lokálneho vysielateľa s dosahom menej ako 100.000 obyvateľov, že vysielateľ z vysielania nezískal žiadny prospech, ako aj to, že s príslušným orgánom verejnej správy spolupracoval. Poukázal aj na to, že vysielateľom je právnická osoba, ktorej jediným zakladateľom a spoločníkom je Mesto Púchov. Doplnil, že vždy spĺňal podmienky vyžadované pre vydanie licencie, pričom pôvodná licencia mu zanikla len z dôvodu administratívnej chyby.

18. Vychádzajúc z vyššie uvedenej argumentácie, žalobca kasačnému súdu navrhol, aby tento kasačnú sťažnosť žalovaného zamietol ako nedôvodnú a aby mu priznal náhradu trov konania v rozsahu 100%.

23. Podľa § 15a ods. 1 zákona o vysielaní, vysielanie bez udelenej licencie sa zakazuje; to sa nevzťahuje na analógové vysielanie osôb podľa § 2 ods. 3 a 4, a na analógové vysielanie vysielateľa na základe zákona a vysielanie prostredníctvom internetu. 24. Podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní, za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi7) rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania alebo poskytovania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti. 25. Podľa § 64 ods. 2 zákona o vysielaní, sankciu podľa odseku 1 písm. d) rada uloží, ak vysielateľ, prevádzkovateľ retransmisie, poskytovateľ audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie alebo právnická osoba alebo fyzická osoba podľa § 2 ods. 3 a 4 aj napriek písomnému upozorneniu rady opakovane porušila povinnosť. Rada uloží pokutu bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 19. Rada môže uložiť pokutu aj bez predchádzajúceho upozornenia, ak bola porušená povinnosť uložená v § 16 ods. 2 písm. a) a c), ods. 3 písm. k), § 20 ods. 1 a 4, § 30, ako aj v prípade vysielania bez oprávnenia [§ 2 ods. 1 písm. b)] alebo prevádzkovania retransmisie bez oprávnenia [§ 2 ods.1 písm. e)]. 26. Podľa § 64 ods. 3 zákona o vysielaní, pokutu rada určí podľa závažnosti veci, spôsobu, trvania a následkov porušenia povinnosti, miery zavinenia a s prihliadnutím na rozsah a dosah vysielania, poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a retransmisie, získané bezdôvodné obohatenie a sankciu, ktorú už prípadne uložil samoregulačný orgán pre oblasť upravenú týmto zákonom v rámci vlastného samoregulačného systému. 27. Podľa § 65 zákona o vysielaní, povinnosť odvysielať oznam o porušení zákona môže rada vysielateľovi uložiť, ak vysielateľ vysielal programy alebo iné zložky programovej služby v rozpore s § 16 ods. 2 písm. c), ods. 3 písm. a) a b), § 19 a § 20 ods. 1 a 4 a je účelné a potrebné, aby sa verejnosť o tom porušení dozvedela; rozsah, formu a vysielací čas určí rada. 28. Podľa § 66 zákona o vysielaní, ak vysielateľ odvysielaním programu závažným spôsobom porušil povinnosti podľa § 16 ods. 2 písm. c) a ods. 3 písm. b), § 19 a § 20 ods. 1 a 4, rada pozastaví vysielanie tohto programu alebo jeho časti, a to najviac na 30 dní. 29. Podľa § 67a ods. 1 zákona o vysielaní, ak vysielateľ aj napriek uloženým sankciám opakovane úmyselne a závažným spôsobom porušuje povinnosti ustanovené v § 19 ods. 1 písm. b) alebo c), rada mu odníme licenciu. 30. Podľa § 67 ods. 9 písm. a) zákona o vysielaní, rada uloží pokutu od 1659 eur do 165969 eur a) tomu, kto bez oprávnenia poskytuje retransmisiu alebo bez oprávnenia vysiela.

31. Skôr ako kasačný súd pristúpil k právnemu posúdeniu veci, oboznámil sa s administratívnym spisom, z ktorého ustálil nasledovný skutkový stav: Sťažovateľ oznámil začatie správneho konania oznámením zo dňa 24.10.2018, ktoré bolo žalobcovi doručené dňa 19.11.2018. Z predmetného oznámenia vyplýva, že predmetom správneho konania je možné porušenie povinnosti ustanovenej v § 15a ods. 1 zákona o vysielaní v súvislosti s možným vysielaním bez udelenej licencie. Vzhľadom na to, že na základe oznámenia podľa prvej vety tejto sumarizácie žalobca sťažovateľovi vyjadrenie k veci nezaslal, sťažovateľ ho k tomuto úkonu opätovne vyzval listom zo dňa 03.12.2018, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 13.12.2018. Vyjadrenie žalobcu k veci bolo sťažovateľovi doručené dňa 19.12.2018. Následne sťažovateľ vydal dňa 23.1.2019 rozhodnutie č. RP/4/2019 (správne konanie č.: 297/SKL/ 2019), z výrokovej časti ktorého vyplýva, že žalobca porušil § 15a ods. 1 zákona o vysielaní,

32. Kasačný súd v prvom rade uvádza, že medzi účastníkmi konania nie je sporné, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu, za ktorý mu bola uložená pokuta 1.659 Eur. Toto žalobca uviedol aj do správnej žaloby (čl. III), kde výslovne deklaroval, že „nenamieta skutočnosť, že porušil ustanovenie § 15a ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.“.

34. Skôr, ako sa kasačný súd vysporiada s vlastnou argumentáciou sťažovateľa ohľadom toho, či výber druhu sankcie v rozhodnutí odôvodnil dostatočne, vysporiada sa s tým, či krajský súd správne ustálil v rozsudku množinu potenciálnych sankcií, ktoré mohol sťažovateľ žalobcovi uložiť za to, že vysielal bez udelenej licencie.

Na strane druhej, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietol, že tento právny názor krajského súdu je nesprávny, a to vzhľadom na to, že ďalšie ustanovenia zákona o vysielaní (konkrétne § 65, § 66 a § 67a) jasne vymedzujú, pri ktorých deliktoch sa ukladá tá-ktorá sankcia.

37. Naopak, sťažovateľ správne poukázal na to, že zákon o vysielaní v ustanoveniach § 65 (Oznam o porušení zákona), § 66 (Pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti) a § 67a (Odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti) jasne pomenúva správne delikty, za ktoré sa tá-ktorá sankcia ukladá. Správny delikt spočívajúci v porušení § 15a ods. 1 zákona o vysielaní pritom nie je uvedený ani v jednom z uvedených zákonných ustanovení (§ 65, § 66 a § 67a zákona o vysielaní), a preto bol nesprávny právny názor krajského súdu, že v prípade žalobcu - za jeho protiprávne konanie (vysielanie bez udelenej licencie) - prichádzali do úvahy aj sankcie: oznam o porušení zákona, pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti a odňatie licencie za závažné porušenie povinnosti.

39. Z uvedeného je potom zrejmé, že právny názor krajského súdu o tom, že sťažovateľ mohol žalobcovi uložiť ktorúkoľvek sankciu podľa § 64 ods. 1 zákona o vysielaní, bol nesprávny. Vzhľadom na to, že obdobnú argumentáciu vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uplatnil aj žalobca, aj túto musel kasačný súd vyhodnotiť ako nedôvodnú. Uvedené potom znamená, že je nesprávny aj predpoklad žalobcu o tom, že sankcie uvedené v § 64 ods. 1 zákona o vysielaní sú usporiadané „hierarchicky“ podľa ich závažnosti (v univerzálnom režime).

40. Vzhľadom na uvedené potom kasačný súd prisvedčil záveru sťažovateľa, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď dospel k záveru, že za správny delikt žalobcu mu mohol sťažovateľ uložiť ktorúkoľvek sankciu uvedenú v § 64 ods. 1 zákona o vysielaní.

vysielaní. To, že žalobcovi vo veci mohlo byť uložené aj upozornenie na porušenie zákona pritom nespochybňuje ani sťažovateľ. 42. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na to, že upozornenie na porušenie zákona ako sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a) zákona o vysielaní sa výslovne neviaže na status vysielateľa, a teda by ako postih prichádzalo do úvahy aj v prípade žalobcu, ktorý v čase spáchania správneho deliktu postavenie vysielateľa nemal, keďže vysielal bez oprávnenia.

Zákonodarca sankcie za správne delikty (ktoré sú mimochodom prevažne peňažnej povahy) najčastejšie ohraničí vyjadrením, že správny orgán uloží pokutu do určitej výšky peňažnej sumy, prípadne že uloží pokutu od určitej výšky peňažnej sumy do určitej výšky peňažnej sumy, alebo uvedie, že správny orgán môže uložiť pokutu, čím mu dá možnosť od jej uloženia upustiť.

. . “. V súdenej veci je potom zrejmé, že ustanovenie § 64 ods. 9 písm. a) zákona o vysielaní je ustanovením, z ktorého vyplýva vymedzenie skutkovej podstaty správneho deliktu („tomu, kto bez oprávnenia poskytuje retransmisiu alebo bez oprávnenia vysiela“ viažuce sa fakticky na znenie § 15a ods. 1 zákona o vysielaní), ako aj druh sankcie (pokuta), jej rozpätie (1659

43. Kasačný súd prisvedčil sťažovateľovi aj v tom, že krajský súd sa v napadnutom rozsudku vôbec nevenoval argumentácii sťažovateľa uvedenej na str. 3 vyjadrenia k správnej žalobe, kde tento adresne argumentoval vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že dostatočne neodôvodnil výber druhu sankcie. Sťažovateľ na uvedenom mieste odcitoval časť svojho rozhodnutia, z ktorej - podľa sťažovateľa - vyplýva, že sa s výberom druhu sankcie v rámci odôvodnenia rozhodnutia zaoberal. Krajský súd však túto jeho argumentáciu ponechal bez materiálneho vyjadrenia a nevyvrátil v napadnutom rozsudku, prečo predmetná časť odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je postačujúca pre záver, že sa výberu druhu sankcie sťažovateľ venoval.

45. Najvyšší správny súd preto prisvedčil aj tej námietke sťažovateľa, podľa ktorej sa krajský súd s jeho argumentáciou vo veci dostatočne nevysporiadal, keď tento ponechal bez meritórneho vyjadrenia podstatnú obranu sťažovateľa obsiahnutú vo vyjadrení k podanej správnej žalobe žalobcu, pričom práve táto okolnosť sa následne stala základom pre zrušenie rozhodnutia žalovaného. Už len pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že i keď tento kasačný dôvod označil sťažovateľ nesprávne (subsumoval ho pod § 440 ods. 1 písm. g) SSP), resp. ho neoznačil odkazom na § 440 ods. 1 písm. f) SSP, vzhľadom na princíp iura novit curia a pri materiálnom posudzovaní kasačnej sťažnosti sťažovateľa bolo zrejmé, že táto jeho námietka (k tomu pozri napr. aj body 10 a 12 tohto rozsudku) je subsumovateľná práve pod § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

47. Pre úplnosť kasačný súd záverom konštatuje, že týmto rozsudkom nevyslovuje právny záver o zákonnosti rozhodnutia žalovaného, ktorým by bol správny súd viazaný, a ktorý by ho z dôvodu kasačnej záväznosti rozhodnutia najvyššieho správneho súdu automaticky zaväzoval k zamietnutiu žaloby.

49. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne Správny súd v Bratislave podľa § 467 ods. 3 SSP. 50. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP, § 139 ods. 4 SSP).

V Bratislave dňa 27. marca 2024