4Stk/6/2025

1. Napadnutým rozsudkom Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj „správny súd“) podľa § 191 ods. 1 písm. c) SSP v spojení s § 191 ods. 3, 4 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj „SSP“) zrušil rozhodnutie žalovaného Slovenskej inšpekcie životného prostredia - ústredie č. 3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.09.2022 ako aj rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa Slovenskej inšpekcie životného prostredia - Inšpektorát životného prostredia Žilina č. 3397404822/6561/75/2022-19363/2022 zo dňa 01.06.2022 a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie (výrok I.). Žalovanému správny súd uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi náhradu dôvodne vynaložených trov konania v rozsahu 100%, v lehote 20 dní od nadobudnutia právoplatnosti uznesenia o výške trov konania, ktoré bude vydané po právoplatnosti tohto rozsudku (výrok II.).

Zákonodarca ustanovuje v uvedenej právnej norme lehotu, v ktorej môže správny orgán uložiť sankciu ako zákonnú podmienku. Subjektívna lehota pre uloženie sankcie je do dvoch rokov, keď sa dozvedel o porušení povinnosti a objektívna lehota do piatich rokov odo dňa, keď došlo k porušeniu povinnosti ako zákonný predpoklad pre uloženie pokuty v súlade so zákonom.

3. Podľa názoru správneho súdu moment, kedy sa v danom prípade správny orgán dozvedel o porušení povinnosti žalobcu, za ktoré mu následne bola uložená sankcia bolo miestne šetrenie zo dňa 14.02.2020 a nie z protokolu ako výsledku štátneho dozoru podľa § 71 ods. 1 písm. b) zákona o ochrane prírody zo dňa 26.10.2021, resp. dňom doručenia písomného oznámenia o ukončení kontroly, tak ako to tvrdil žalovaný. Zo zápisu z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020 vyplýva, že: „Na čistenie pozemkov sme si objednali dodávateľskú firmu, ktorá zabezpečovala štiepkovanie a výrub krovia. Pred čistením sme si požiadali o vydanie súhlasu na výrub drevín a v žiadosti sme napísali parcely, na ktorých sa mali dreviny rúbať. Po vydaní súhlasu na výrub drevín sme zadali firme, ktorá pre urbár dodáva služby celoročne, požiadavku na čistenie pozemkov. Z firmy bol pán N., ktorému sme ukázali pozemky, ktoré sa

4. Vzhľadom na uvedené subjektívna dvojročná lehota na uloženie sankcie žalobcovi uplynula správnemu orgánu dňa 14.02.2022, preto správny súd dospel k záveru, že pokiaľ správny orgán pristúpil k vydaniu prvostupňového rozhodnutia, ktorým uložil žalobcovi sankciu až dňa 01.06.2022, uložil ju po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty, a teda v rozpore s § 91 ods. 8 zákona o ochrane prírody.

považuje deň prerokovania protokolu z kontroly s odkazom na exaktný moment „ukončenia kontroly“ podľa § 13 ods. 8 zákona č. 10/1996 Z. z. o kontrole v štátnej správe. Zákonodarca obdobne postupoval aj pri ďalšom právnom predpise na úseku odpadového hospodárstva, napr. v ustanovení § 9 ods. 10 zákona č. 329/2018 Z. z. o poplatkoch za uloženie odpadov v znení neskorších predpisov, účinným od 01.01.2019. Tiež poukázal na ustanovenie § 20 ods. 15 zákona č. 15/2005 Z. z. o ochrane druhov voľne žijúcich živočíchov a voľne rastúcich rastlín reguláciou obchodu s nimi a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon č. 15/2005 Z. z.“). Predmetné ustanovenie bolo v zákone č. 15/2005 Z. z. novelizované zákonom č. 7/2022 z 9. decembra 2021 a je účinné od 1.2.2022. Ustanovenie § 20 ods. 15 zákona č. 15/2005 Z. z. explicitne stanovuje, že „za deň, keď sa orgán štátneho dozoru vo veciach ochrany exemplárov dozvedel o porušení povinnosti vyplývajúcej z tohto zákona, všeobecne záväzných právnych predpisov vydaných na jeho vykonanie, osobitných predpisov

Nedôslednosť právnej úpravy však nemožno pričítať na ťarchu žalobcu.

6. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa ust. § 440 ods. 1 písm. f), g) SSP a navrhoval, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

dozvedel. Až potom, čo bude ustálený uvedený deň, možno hodnotiť, či bola lehota pre uloženie sankcie dodržaná. Správny súd v Banskej Bystrici vyslovil v napádanom rozsudku právny názor, podľa ktorého momentom, kedy sa správny orgán o porušení povinnosti dozvedel je deň miestneho zisťovania, pričom s uvedeným názorom sa žalovaný nemôže

porušeniu zákona. Samotné zistenia výlučne z miestneho šetrenia nemôžu dosahovať intenzitu jednoznačného zistenia porušenia povinnosti. Navyše z miestneho šetrenia sa vypracováva záznam, ktorý v súlade s ustanovením § 71 ods. 11 zákona o ochrane prírody a krajiny obsahuje označenie orgánu štátneho dozoru a osoby vykonávajúcej štátny dozor, miesto a čas zistenia skutočnosti alebo vykonania úkonu a ich stručný opis. Z uvedeného je zrejmé, že záznam z miestneho šetrenia neobsahuje vyčerpávajúce množstvo informácií potrebných na to, aby bolo možné s jednoznačnosťou tvrdiť porušenie právnej povinnosti.

Zamestnanci orgánu štátneho dozoru nemali v čase miestneho zisťovania vedomosť, či činnosťou kontrolovanej osoby došlo k porušeniu povinnosti, pričom mali výlučne vedomosť o uskutočnení výrubu drevín a orezu drevín. 10.

Sťažovateľ nesúhlasil s názorom správneho súdu uvedeným v bode 54. napádaného rozsudku, že: „Vzhľadom na uvedené zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 91 ods. 8 zákona o ochrane prírody a krajiny prejavil svoju vôľu tak, že zmyslom dvojročnej subjektívnej lehoty je prinútiť správny orgán k aktívnej činnosti - vrátane zisťovania, preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne od okamžiku keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona, to platí s ohľadom na ústavný princíp právnej istoty a na povinnosť správneho orgánu rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.“. Takýto názor podľa žalovaného nemá oporu v právnom poriadku, nakoľko zákon o ochrane prírody a krajiny, ako ani zákon o kontrole nepoznajú pojem „predbežné právne zhodnotenie“.

krajiny upravil moment začatia plynutia subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie na deň, kedy sa správny orgán dozvedel o porušení právnej povinnosti a nie na deň kedy určitú skutočnosť „predbežne právne zhodnotil“ 12. Právny názor správneho súdu, podľa ktorého na určenie okamihu „dozvedenia sa zistenia porušenia povinností“ postačuje len „predbežné“ zhodnotenie skutkového stavu, nemá oporu v zákone. Ide o zužujúci výklad súdu, nakoľko právna úprava nestanovuje, že miera intenzity (rozsahu) poznania o zistenom porušení má byť menšia ako pri objektívnom preukázanom zistení porušenia povinnosti. V interpretačnej praxi sa používa najčastejšie doslovný výklad, ktorý zabezpečuje najvyššiu mieru právnej istoty. Doslovný výklad znamená, že rozsah právnej normy vyjadrený v jej texte a jej rozsah, ktorý je výsledkom procesu výkladu, sú totožné. Podľa názoru sťažovateľa v predmetnej veci aplikoval Správny súd v Banskej Bystrici zužujúci výklad právnej normy.

protokolu a teda skončenia kontroly - prerokovanie protokolu, absencia zástupcu subjektu na prerokovaní protokolu, hoci naň bol riadne a včas predvolaný, odmietnutie podpísania zápisnice o prerokovaní protokolu.“. 14. Sťažovateľ zhrnul, že a) na deň, ktorý možno považovať za deň dozvedenia sa porušenia povinnosti je potrebné nazerať vo všeobecnej rovine, a teda nemôže sa stanoviť pre ten - ktorý štátny dozor odlišne. Takýto prístup je dôležitý z hľadiska právnej istoty; b) objektívne nemožno pri každom miestnom zisťovaní zistiť všetky rozhodné skutočnosti, ktoré by umožňovali zhodnotiť, či bol konaním kontrolovanej osoby porušený zákon; c) aj samotný zákon o ochrane prírody a krajiny pripúšťa neúplnosť zistení z miestneho zisťovania, nakoľko umožňuje ďalšie získavanie potrebných dokumentov počas priebehu celého štátneho dozoru ako aj možnosť podať námietky proti protokolu; d) až vyhodnotením všetkých skutočností z výkonu štátneho dozoru možno jednoznačne určiť, že sa správny orgán dozvedel o porušení právnej povinnosti, a teda až dňom ukončenia štátneho dozoru možno jednoznačne uviesť, že sa správny orgán dozvedel o porušení

V tejto súvislosti rozhodol, že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán nedodržal dvojročnú subjektívnu lehotu pre uloženie sankcie, nakoľko určil, že za moment „kedy sa správny orgán o porušení povinnosti dozvedel“ je potrebné považovať deň miestneho šetrenia.

prípadu. Hoci správny súd uviedol, ktorý deň považuje za smerodajný vo vzťahu k počítaniu subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie, neuviedol prečo práve tento deň považuje za „deň kedy sa správny orgán dozvedel o porušení povinnosti“, pričom len odcitoval časť zo záznamu z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020. Sťažovateľ zastáva názor, že citácia zo záznamu z miestneho šetrenia nemôže nahradiť právny názor správneho súdu, a z tohto dôvodu považuje odôvodnenie napádaného rozsudku za nedostatočné.

miestne šetrenie. Podľa sťažovateľa správny súd neprepojil bod 54. napádaného rozsudku s bodom 55. napádaného rozsudku. Kým v bode 54. napádaného rozsudku postačuje predbežné právne zhodnotenie, v bode 55. napádaného rozsudku sa vyžaduje „dozvedenie sa“ o porušení povinnosti.

Na základe uvedeného považoval žalovaný rozsudok za nedostatočne odôvodnený. 19. Žalobca vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje s právnym názorom a posúdením veci správnym súdom. Napadnutý rozsudok považuje za zákonný, správne právne posúdený a dostatočne odôvodnený. Kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú.

sankcie) je výlučne „formalitou“ bez možnosti rozhodnutia o tom, že k porušeniu povinnosti nedošlo, čo je v zrejmom rozpore s účelom takéhoto administratívneho konania. 22. V tejto súvislosti žalobca poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 24.10.2019, sp. zn. 2Asan/1/2016, ktorý pri stanovení lehoty na uloženie sankcie ustálil nasledovné: „Lehoty (či doby) uvedené v citovanom ustanovení na uloženie sankcie za správny delikt sú prekluzívnymi (prepadnými) lehotami, na uplynutie ktorých je povinný prihliadnuť správny orgán z úradnej povinnosti (ex offo), aj keď ich uplynutie nie je účastníkom konania namietané. Prakticky všetky právne predpisy, ktoré zakotvujú postih za iný správny delikt stanovujú prekluzívne lehoty na uloženie sankcie. Časové limitovanie právneho postihu za správny delikt má dôvody materiálne (účel sankcie je možné dosiahnuť len jej včasným uložením, sankcia uložená po uplynutí dlhej doby od protiprávneho konania stráca funkciu individuálnej i generálnej prevencie) a dôvody procesné (uplynutím dlhšej doby od spáchania protiprávneho konania sa oslabuje sila dôkazných prostriedkov). Obdobne pozri rozsudok Najvyššieho súdu

Zákonodarca v právnej norme § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. ustanovuje lehotu, v ktorej možno uložiť pokutu za správny delikt, a to do jedného roka odo dňa, keď porušenie povinnosti finančná spravodajská jednotka zistila, najneskôr do piatich rokov odo dňa, keď k porušeniu povinnosti došlo. Z uvedenej právnej normy teda vyplýva, že zákonodarca ustanovil subjektívnu lehotu pre uloženie pokuty do jedného roka, keď sa finančná spravodajská jednotka dozvedela o porušení zákona a objektívnu lehotu do piatich rokov, keď toto porušenie nastalo, ako predpoklad pre uloženie pokuty v súlade so zákonom.

lehôt. Zmyslom právneho inštitútu lehôt je zníženie neurčitosti pri uplatňovaní práv, resp. právomocí, časového obmedzenia stavu neistoty v právnych vzťahoch, urýchlenie procesu rozhodovania s cieľom reálneho dosiahnutia zamýšľaných cieľov. Lehoty k rozhodnutiu totiž predstavujú v právnom štáte jeden z mechanizmov výrazne obmedzujúcich tendencie k nekontrolovateľnosti správnych orgánov a prieťahov v konaní pred nimi.

Vzhľadom na uvedené zákonodarca v právnej norme ustanovenej v § 33 ods. 4 zákona č. 297/2008 Z. z. prejavil svoju vôľu tak, že zmyslom jednoročnej prekluzívnej subjektívnej lehoty je prinútiť správny orgán k aktívnej činnosti - vrátane zisťovania preukazovania zodpovednosti za porušenie zákona bezprostredne od okamžiku, keď sa dozvie o skutkových okolnostiach v takom rozsahu, ktorý umožní predbežné právne zhodnotenie, že došlo k porušeniu zákona ako takého.

(. . .) „Pri rozhodovaní o uložení sankcie za správny delikt je v prvom rade potrebné každý jeden skutok podriadiť pod konkrétnu skutkovú podstatu správneho deliktu. Po tejto kvalifikácii je potrebné pri každom jednom skutku (správnom delikte) posúdiť plynutie prekluzívnych lehôt, s ktorými zákon spája zánik práva správneho orgánu uložiť sankciu za správny delikt. Až následne sa potom rozhoduje o uložení sankcie, pri ktorom sa predpokladá primerané aplikovanie základných zásad ukladanie trestov v zmysle trestného práva.“

porušeniu povinnosti podľa § 17 ods. 1 zákona č. 297/2008 Z. z. nevyplývajú žiadne iné skutkové zistenia správneho orgánu ako tie, ktoré mal správny orgán k dispozícii už dňa 11. marca 2011 na základe vyššie uvedenej mailovej komunikácie.“ Z vyššie citovaných záverov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky možno analogicky odvodiť, že v administratívnom konaní, v ktorom bola žalobcovi uložená sankcia prvostupňovým rozhodnutím (ktoré bolo potvrdené), nebola dodržaná dvojročná subjektívna prekluzívna lehota podľa ustanovenia § 91 ods. 8 Zákona o ochrane prírody a krajiny. 23. Žalobca dodal, že začiatok plynutia prekluzívnej lehoty má základ vo vedomosti správneho orgánu o porušení právnej povinnosti, a žalovaný mal túto vedomosť už dňa

Slovenskej republiky. Analógia v správnom trestaní v neprospech páchateľa správneho deliktu je vylúčená. Tak článok 7 ods. 1 dohovoru, ako aj čl. 49 ústavy teda zakotvujú jeden z ťažiskových princípov trestania, a to nullum crimen, nulla poena sine lege (zásada zákonnosti). Táto zásada zahŕňa okrem zákazu retroaktivity právnych predpisov v neprospech páchateľa (nullum crimen, nulla poena sine lege praevia) aj princíp, že len zákon (v písanej forme - nullum crimen, nulla poena sine lege scripta) môže určiť, čo je trestným činom a stanoviť zaň trest, ale aj princíp, podľa ktorého trestné právo nesmie byť aplikované extenzívnym spôsobom v neprospech obvineného, najmä prostredníctvom analógie (nullum crimen, nulla poena sine lege stricta). Z toho vyplýva, že trestný čin musí byť jasne definovaný zákonom

však nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená ani právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi. Podľa názoru žalobcu nemožno hovoriť o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, a teda o porušení procesných práv žalovaného v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

26. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods.1, § 443 ods. 1 SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 SSP) vo veci v zmysle § 445 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 27.

KN-C č. XXXX/X, XXXX/ X, XXXX/XX, XXXX/X, KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, KN-C č. XXXX/X, situovaných v ochrannom pásme Tatranského národného parku, na území ktorého v zmysle zákona č. 543/ 2002 Z. z. platí 2. stupeň ochrany prírody, bez vyznačenia výrubu drevín a bez právoplatného súhlasu orgánu ochrany prírody podľa ustanovenia § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z., teda za protiprávne konanie, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že vyrúbal dreviny bez splnenia podmienok podľa ustanovenia § 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, čím naplnil skutkovú podstatu iného správneho deliktu podľa ustanovenia § 90 ods. 3 písm. l) zákona o ochrane prírody a krajiny v znení účinnom do 31.12.2019.

29. Proti druhostupňovému rozhodnutiu podal žalobca žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného. Správny súd v Banskej Bystrici o žalobe rozhodol rozsudkom č. k. ZA- 30S/246/2022-155 zo dňa 14. novembra 2024, ktorým rozhodnutie žalovaného č. 3397002422/8883-32764/2022/Ant zo dňa 30.9.2022 ako aj rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu č. 3397404822/6561/75/2022-19363/2022 zo dňa 01.06.2022 zrušil a vec mu vrátil na nové konanie. Správny súd posudzoval otázku začiatku plynutia subjektívnej lehoty pre uloženie sankcie, teda stanovenie momentu, kedy možno tvrdiť, že správny orgán sa o porušení povinnosti dozvedel v rámci výkonu štátneho dozoru podľa zákona ochrane prírody a krajiny. V tejto súvislosti konštatoval, že žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán nedodržal dvojročnú subjektívnu lehotu pre uloženie sankcie. Správny súd vyslovil právny názor, podľa ktorého sa prvostupňový správny orgán o porušení právnej povinnosti dozvedel dňom výkonu miestneho šetrenia a nie z protokolu ako výsledku štátneho dozoru podľa § 71

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

31. Podľa § 47 ods. 3 zákona č. 543/2002 Z. z. na výrub dreviny sa vyžaduje súhlas orgánu ochrany prírody, ak tento zákon neustanovuje inak. Súhlas na výrub dreviny sa môže v odôvodnených prípadoch vydať len po posúdení ekologických a estetických funkcií dreviny a vplyvov na zdravie človeka a so súhlasom vlastníka alebo správcu, prípadne nájomcu, ak mu takéto oprávnenie vyplýva z nájomnej zmluvy, pozemku, na ktorom drevina rastie, ak žiadateľom nie je jeho vlastník, správca alebo nájomca a po vyznačení výrubu dreviny.

33. Podľa § 47 ods. 5 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného do 31.12.2019, t. j. v čase spáchania skutku sa ustanovenie odseku 4 písm. a) nepoužije v prípade, ak drevina rastie na území s druhým alebo tretím stupňom ochrany, na cintorínoch alebo ako súčasť verejnej zelene.

35. Podľa § 47 ods. 11 zákona č. 543/2002 Z. z. účinného od 01.01.2020 výrub dreviny podľa odseku 3 možno vykonať len po vyznačení výrubu dreviny a po právoplatnosti súhlasu orgánu ochrany prírody, ktorým je vykonávateľ výrubu povinný sa na požiadanie preukázať.

Orgán ochrany prírody je povinný s protokolom oboznámiť kontrolovanú osobu, ktorá má právo sa vyjadriť ku kontrolným zisteniam v lehote určenej orgánom ochrany prírody. Ak sa kontrolovaná osoba nevyjadrí v stanovenej lehote, má sa za to, že nemá ku kontrolným zisteniam námietky. Lehotu na vyjadrenie môže orgán ochrany prírody z dôležitých dôvodov na základe žiadosti kontrolovanej osoby predĺžiť. Ak boli ku kontrolným zisteniam uvedeným v protokole podané námietky preukazujúce nesprávnosť kontrolných zistení, orgán ochrany prírody vypracuje dodatok k protokolu.

Podľa § 90 ods. 3 písm. l) zákona č. 543/2002 Z. z. pokutu do 33193,91 eura a prepadnutie veci môže orgán ochrany prírody uložiť podnikateľovi alebo právnickej osobe, ktorá sa dopustí protiprávneho konania tým, že vyrúbe, objedná výrub alebo dá pokyn na výrub dreviny alebo chráneného stromu (§ 49 ods. 3) bez splnenia podmienok podľa 47 ods.

39. Podľa § 91 ods. 1 zákona č. 543/2002 Z. z. pri určení výšky pokuty za iný správny delikt podľa tohto zákona sa prihliadne najmä na závažnosť a rozsah protiprávneho konania, okolnosti, ktoré viedli k protiprávnemu konaniu a opakovanie protiprávneho konania.

41. Kasačný súd preskúmal rozsudok správneho súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu ako aj konanie mu predchádzajúce a to najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe. Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu konštatoval, že nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku.

Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil najvyšší správny súd ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia, pretože správny súd nenechal otvorenú žiadnu otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde.

? 104 cm; 40 stromov rodu Populus SP, s obvodmi kmeňov v rozsahu 11 ? 161 cm a 1.150 m2 krovín rodu Salix sp., rastúcich v Žilinskom kraji, v okrese Liptovský Mikuláš, v k. ú. J., v lokalite Belianske, na pozemkoch parc. KN-C č. XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X,

konanie, ktorého sa účastník konania dopustil tým, že vyrúbal dreviny bez spílenia podľa § 47 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. v znení účinnom do 31.12.2019, čím naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 90 ods. 3 písm. l) zákona č. 543/2002 Z. z.

45. Preklúzia je právnym inštitútom majúcim za následok zánik práva jeho neuplatnením v zákonom stanovenom čase, ktorý nastáva len v zákonom stanovených prípadoch. Po uplynutí prekluzívnej lehoty zaniká subjektívne (zročné) právo, právny nárok a z toho vyplývajúca povinnosť. Zaniká teda i oprávnenie správneho orgánu ukladať povinnosť, pričom na preklúziu správny orgán musí prihliadať z úradnej povinnosti (ex offo). V konaní o žalobe o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu je aj povinnosťou súdu prihliadať z úradnej povinnosti k takej skutočnosti, významnej z hľadiska hmotného práva, akou je preklúzia, a to aj v prípade, ak žalobca v podanej žalobe túto skutočnosť nenamietal (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sž/19/2011 zo dňa 08.12.2011 publikovaný v časopise Zo súdnej praxe pod č. ZSP 10/2014). 46. Účelom prekluzívnych lehôt v správnom trestaní je jednak zabezpečenie ochrany subjektívnych práv páchateľa správneho deliktu a tiež zakotvenie mechanizmu obmedzujúceho prieťahy v administratívnom konaní (rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 6Sžf/51/2010 z

47. V tejto súvislosti je potrebné definovať, kedy možno hovoriť o tom, že správny orgán zistil porušenie povinnosti ako právnu skutočnosť právne významnú pre začiatok plynutia lehoty na rozhodnutie o delikte. Aby správny orgán mohol konštatovať porušenie povinnosti, musí posúdiť relevantné podklady, ktoré porušenie preukazujú.

48. Je pravdou, že správny orgán môže konštatovať porušenie povinností vyplývajúcich zo zákona až po dôkladnom posúdení všetkých relevantných podkladov, čo zväčša trvá dlhšie a bude závisieť od obsahu zadovážených podkladov a odstránení pochybností o skutkových okolnostiach, ktoré sú predmetom deliktuálneho posúdenia. Až po preštudovaní všetkých potrebných podkladov a potrebnej úvahe dochádza k momentu, že správny orgán zistil porušenie povinností, čo sa zväčša uskutoční v časovom odstupe od podania podnetu.

49. V prejednávanej veci je z administratívneho spisu dostatočne preukázané, že dňa 29.04.2019 bol prvostupňovému správnemu orgánu doručený podnet Štátnej ochrany prírody Slovenskej republiky - Správy Tatranského národného parku (ďalej ako „ŠOP SR Správa TANAP“) s požiadavkou na prešetrenie legálnosti výrubov drevín rastúcich v okrese Liptovský Mikuláš, v extraviláne mesta Liptovský Hrádok, v k. ú. J., v ochrannom pásme Tatranského národného parku. ŠOP SR Správa TANAP v podnete informovala, že mesto Liptovský Hrádok rozhodnutím č. R2019/008070 VM zo dňa 18.11.2019, vydalo súhlas na výrub drevín rastúcich na iných parcelách, ako na ktorých bol výrub drevín realizovaný. Prílohami podnetu bola fotodokumentácia, ortofotomapa so zakreslením miest výrubov a kópia rozhodnutia mesta Liptovský Hrádok zo dňa 18.11.2019.

Spoločenskú hodnotu vyrúbaných drevín ŠOP SR Správa TANAP určila na sumu 163.559,- eur. 51. Dňa 14.02.2020 sa na Mestskom úrade v Liptovskom Hrádku za účasti inšpektorov prvostupňového správneho orgánu, zástupcu Urbárskeho pozemkového spoločenstva Dovalovo (ďalej ako „UPS Dovalovo“), zástupcu mesta Liptovský Hrádok a zástupcu ŠOP SR Správy TANAP uskutočnilo rokovanie za účelom podania vysvetlenia o skutočnostiach dôležitých na výkon štátneho dozoru. V ten istý deň sa uskutočnila miestna obhliadka, na ktorej inšpektori v sprievode pracovníka ŠOP SR Správy TANAP v teréne prešli miesta výrubov drevín, lokality zamerali pomocou GPS prístroja a zhotovili fotodokumentáciu.

52. V zápise z miestneho šetrenia zo dňa 14.02.2020 je uvedené, že: „Na čistenie pozemkov sme si objednali dodávateľskú firmu, ktorá zabezpečovala štiepkovanie a výrub krovia. Pred čistením sme si požiadali o vydanie súhlasu na výrub drevín a v žiadosti sme napísali parcely, na ktorých sa mali dreviny rúbať. Po vydaní súhlasu na výrub drevín sme zadali firme, ktorá pre urbár dodáva služby celoročne, požiadavku na čistenie pozemkov. Z firmy bol pán N., ktorému sme ukázali pozemky, ktoré sa mali čistiť. Prešli sme celú oblasť a omylom sme ukázali aj parcely, ktoré sme nemali zahrnuté v rozhodnutí. Firma vyrúbala to, čo sme firme

X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/X, XXXX/XX, XXXX/X, XXXX/X, využívané prevažne na rastlinnú výrobu. Drevná hmota bola z pozemkov odstránená a miesta výrubov boli ľahko identifikovateľné podľa zanechaných pňov. Na niektorých úsekoch boli dreviny odstránené úplne, na iných boli ponechané a odstránené len vybrané stromy. Dreviny boli rezané v rôznych výškach a na miestach, kde bol pravdepodobne lepší prístup k stromom boli vyrezané celé skupiny stromov, kde bol prístup horší, tak len jednotlivé stromy. Výrub drevín bol realizovaný bez rozhodnutia o súhlase. Mesto Liptovský Hrádok rozhodnutím č. R2019/008070 VM zo dňa 18.11.2019, vydalo súhlas na iných parcelách. Pre UPS Dovalovo označilo žalobcu ako osobu, ktorá zabezpečovala výrub drevín, a to na základe zmluvy o dielo č. 1/2019 zo dňa 20.05.2019 a na pokyn UPS Dovalovo, pričom objednávateľ priznal, že omylom ukázal žalobcovi aj dotknuté parcely, ktoré neboli zahrnuté v rozhodnutí. Na základe zistení zo dňa 14.02.2020 správny orgán vyzval žalobcu na podanie vysvetlenia a dňa 06.05.2020 správny orgán spísal protokol vo vzťahu k UPS Dovalovo.

Oznámenie o ukončení štátneho dozoru kontrolovanej osobe je formálnym procesným inštitútom predchádzajúcim vydaniu rozhodnutia. Nie je úkonom podmieňujúcim začatie plynutia lehoty v zmysle § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z..

56. Dňa 27. mája 2020 Krajské riaditeľstvo Policajného zboru v Žiline požiadalo prvostupňový správny orgán o zaslanie výsledkov šetrenia, keďže vyšetrovateľ začal trestné stíhanie v súvislosti s výrubom drevín v k. ú. J. prešetrovaným prvostupňovým správnym orgánom. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 04. júna 2020 informoval, že vykonáva štátny dozor a zistil, že výrub bol objednaný Urbárskym pozemkovým spoločenstvom Dovalovo a realizovaný žalobcom. Správny orgán ďalej tvrdil, že prešetrovanie výrubu ešte nebolo ukončené, pretože žalobca sťažoval výkon štátneho dozoru. Aj z opísanej komunikácie s OČTK mal kasačný súd za preukázané, že prvostupňový správny orgán poznal podstatné okolnosti ním šetrenej veci do takej miery, že nemožno uveriť jeho tvrdeniu, že o porušení povinnosti nemal vedomosť predpokladanú § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z.

58. Prvostupňový správny orgán listom zo dňa 22. marca 2022 požiadal Okresnú prokuratúru Liptovský Mikuláš o informácie o stave konania a informáciu, či bola podaná obžaloba voči žalobcovi. Prokuratúra listom zo dňa 24. marca 2022 oznámila, že v trestnej veci bol dňa 08. septembra 2021 podaný návrh na schválenie dohody o vine a treste s obvineným predsedom Urbárskeho pozemkového spoločenstva Dovalovo a Urbárskym pozemkovým spoločenstvom Dovalovo, ktorú Okresný súd Liptovský Mikuláš schválil rozsudkom 13. decembra 2021. Obaja boli uznaní vinnými zo spáchania zločinu porušovania ochrany stromov a krov, avšak voči žalobcovi nebolo vedené trestné konanie. O nedostatočnej efektivite postupu správneho orgánu svedčí aj skutočnosť, že žiadna informácia o možnom trestnom stíhaní žalobcu v konaní nebola produkovaná a zároveň je nutné podotknúť, že ani prípadné prebiehajúce trestné konanie voči žalobcovi nebolo prekážkou objasňovania predmetného podnetu.

59. Kasačný súd v zhode s názorom vyjadreným v rozsudku správneho súdu nemal pochybnosti o tom, že prvostupňový správny orgán ku dňu 14.02.2020 vymedzil miesto a čas porušenia zákona dostatočne jasne. Poznal skutkové okolnosti konania, mal vyčíslený rozsah škody spôsobenej konaním, mal zoznam vyrúbaných drevín aj ich spoločenskú hodnotu a mal identifikovanú i osobu, ktorá nepovolenú činnosť vykonala v rozpore s povinnosťami podľa zákona č. 543/2002 Z. z.

Je zrejmé, že sa správny súd relevantnou právnou otázkou zaoberal a zrozumiteľne sa s ňou vysporiadal. 61. Aj z úvodnej argumentácie sťažovateľa v jeho kasačnej sťažnosti týkajúcej sa porušenia zákona správnym súdom v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia nad všetky pochybnosti vyplýva, že vedel abstrahovať z odôvodnenia napadnutého rozsudku, prečo bol konštatovaný zánik zodpovednosti žalobcu za správny delikt a prečo správny súd považoval rozhodnutia žalovaného resp. orgánu verejnej moci prvého stupňa za vydané až po uplynutí subjektívnej lehoty podľa § 91 ods. 8 zákona č. 543/2002 Z. z. S argumentami správneho súdu v kasačnej sťažnosti rozsiahlo polemizoval.

63. Kasačný súd záverom konštatuje, že podľa jeho názoru sa správny súd posudzovanou vecou zaoberal dôsledne. Vysporiadal sa s podstatnými námietkami sťažovateľa a vyvodil správne skutkové aj právne závery, ktoré náležite aj odôvodnil. Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

65. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.