4Stk/7/2023

1. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) napadnutým rozsudkom z 27. februára 2023, č. k. 1S/145/2018-46 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol správnu žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti opatrenia - listu žalovaného z 21. septembra 2018, číslo 02719/2018/KÚ/OLP-013, nazvaného cit.: „Odpoveď na: Rozklad proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu o zastavení konania sp. zn. 02719/2018/KÚ/OLP-009 zo dňa 08.08.2018“, ktorým žalovaný žalobcovi oznámil, že voči rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v rozhodnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) sa nemožno odvolať / podať rozklad a doplniac, že vo veci uloženia pokuty za správny delikt podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v rozhodnom znení (ďalej len

3. Krajský súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že konanie o správnom delikte podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. nie je návrhovým konaním, pretože to predmetný zákon neupravuje. Pokiaľ žalobca podal „návrh na začatie konania“, správny orgán takýto návrh správne vyhodnotil podľa obsahu ako podnet na začatie konania o uložení sankcie a na základe neho začal správne konanie. Preto platí, že konanie o uložení sankcie podľa zákona č. 272/2016 Z. z. možno začať len ex offo. Žalovaný uvedeným spôsobom postupoval a dodržal ustanovenia zákona č. 272/2016 Z. z. a Správneho poriadku.

Ak bol tento účastník konania právne zastúpený žalobcom, neznamená to, že jeho práva sa preniesli na žalobcu ako jeho právneho zástupcu. Advokát totiž v konaní sp. zn. 12C/2/2016 nekonal vo svojom vlastnom mene (ako účastník konania), ale konal v mene svojho klienta - účastníka konania.

II.

8. Konkrétne uvádzal, že na konanie podľa zákona č. 272/2016 Z. z. sa podporne vzťahuje Správny poriadok, ktorý v § 14 vymedzuje okruh účastníkov konania (okrem iného) aj tak, že cit.: „ (. . .) účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak“, teda účastníkom môže byť ktokoľvek, kým správny orgán nerozhodne

zastavení konania rozklad, o ktorom malo byť rozhodnuté. 9. V ďalšej časti podanej kasačnej sťažnosti žalobca tvrdil, že v danej veci vystupuje v procesnom postavení poškodeného, keď z dôvodu nedoručenia oznámenia o neplatnosti elektronického podpisu Krajský súd v Bratislave nekonal o jeho podaní a z tohto dôvodu uplatnil aj nárok na náhradu škody. Nedoručením potvrdenia o neplatnosti elektronického podpisu došlo k zásahu do jeho práv a povinností advokáta a založilo u neho objektívnu zodpovednosť. S ohľadom na to, že správne orgány rozhodujúce o postihu za tieto delikty musia analogicky aplikovať základné zásady zakotvené v Trestnom zákone a v Trestnom poriadku uviedol, že došlo k porušeniu § 46 ods. 1 Trestného poriadku, nakoľko boli porušené jeho práva tým, že štátny orgán s ním nekonal ako s poškodeným z dôvodu porušenia povinnosti subjektu poskytujúceho dôveryhodné služby doručiť potvrdenie o neplatnosti elektronického podpisu, čím bolo zasiahnuté do jeho práva vyjadrovať a predkladať dôkazy ako poškodený v konaní o správnom delikte.

Namietal procesné pochybenie krajského súdu, keď žalobcu neupovedomil o termíne vyhlásenia rozsudku na ním v správnej žalobe oznámenú e-mailovú adresu. V tomto smere poukázal na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva (Campbell a Fell proti Spojenému kráľovstvu, Sutter proti Švajčiarsku, Pretto a iní proti Taliansku, Axen proti Nemecku, Brezová proti Chorvátsku, Hakansson a Sturesson proti Švédsku, Schuler Zgraggen proti Švajčiarsku, Martinie proti Francúzsku), Ústavného súdu Slovenskej republiky (sp. zn. I. ÚS 5/02, II. ÚS 8/97, II. ÚS 91/ 99, PL. ÚS 5/93, PL. ÚS 15/98, PL. ÚS 17/00, II. ÚS 55/98, II. ÚS 76/97, II. ÚS 47/96, II. ÚS 332/2018) a tiež Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5 Cdo 120/2009, 3 Cdo 179/ 2010, 3 Cdo 236/2010, 7 Cdo 38/2012, 5 Cdo 227/2013, 7 Cdo 192/2013, 3 Cdo 714/2015, 5 Cdo 14/2018). 11. Ďalej poukázal na to, že žalovaný neuviedol, či Krajský súd v Bratislave je kvalifikovaný

12. V závere kasačnej sťažnosti žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky prerušil konanie a obrátil sa na Súdny dvor Európskej únie s dvomi prejudiciálnymi otázkami cit.: - „Je v súlade s 3 ods. 6, čl. 13 a čl. 33 NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES ak vnútroštátny právny poriadok SR vylučuje z konania o uložení sankcie spoliehajúcu stranu ako účastníka konania z dôvodu porušenia povinnosti kvalifikovaného poskytovateľa dôveryhodných služieb vznikla škoda?“ - „Sú sankcie stanovené v zákone č. 272 z 20. septembra 2016 o dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o dôveryhodných službách) stanovené za porušenie povinnosti NARIADENIA EURÓPSKEHO PARLAMENTU A RADY (EÚ) č. 910/2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a o zrušení smernice 1999/93/ES účinné, primerané a odrádzajúce?“. 13. Nakoniec navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

III.

18. Podľa § 2 ods. 1 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

súde. 20. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

na: Rozklad proti rozhodnutiu Národného bezpečnostného úradu o zastavení konania sp. zn. 02719/2018/KÚ/OLP-009 zo dňa 08.08.2018“, ktorým žalovaný žalobcovi oznámil, že voči rozhodnutiu o zastavení konania podľa § 30 ods. 1 písm. h/ Správneho poriadku sa nemožno odvolať / podať rozklad a doplniac, že vo veci uloženia pokuty za správny delikt podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. žalobca nemá postavenie účastníka konania.

23. Podľa § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z. z., úrad uloží pokutu do 3000 eur orgánu verejnej moci, ktorý sa dopustí správneho deliktu tým, že odmietne prijať kvalifikovaný elektronický podpis alebo kvalifikovanú elektronickú pečať vo formáte, ktorý je v súlade s prílohou vykonávacieho aktu Komisie vydaného podľa čl. 27 ods. 5 a čl. 37 ods. 5 nariadenia (EÚ) č. 910/2014.

26. Najvyšší správny súd z obsahu súdneho, ako aj pripojeného administratívneho spisu žalovaného mal preukázané, že - žalobca dňa 21. februára 2018 doručil žalovanému cit.: „Návrh na začatie konania o spáchaní správneho deliktu“ [v návrhu žalobca navrhol, aby žalovaný začal konanie o prejednaní správneho deliktu podľa § 14 ods. 6 písm. s/ a t/ zákona č. 272/2016 Z. z., keď Krajský súd v Bratislave neposkytol validáciu kvalifikovaného elektronického podpisu alebo kvalifikovanej elektronickej pečate

2014 z 23. júla 2014 o elektronickej identifikácii a dôveryhodných službách pre elektronické transakcie na vnútornom trhu a neumožnil spoliehajúcej sa strane získať výsledok procesu validácie podľa článku 33 ods. 1 písm. b/ tohto nariadenia], - žalovaný následne listom z 1. marca 2018 oznámil Krajskému súdu v Bratislave začatie správneho konania o uložení pokuty za porušenie povinnosti podľa § 14 ods. 3 zákona č. 272/ 2016 Z. z., keď z oznámenia žalobcu bolo možné usúdiť, že Krajský súd v Bratislave tým, že odmietol prijať odvolanie proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave vo veci vedenej pod sp. zn. 12C/2/2016, ktoré bolo zaslané žalobcom a podpísané kvalifikovaným elektronickým podpisom,

v konaní o uložení pokuty za správny delikt podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. nemal postavenie účastníka konania. 27. Najvyšší správny súd po vyhodnotení žalobcom v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa v zásade odchýlil od argumentov a relevantných právnych záverov vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci krajským súdom za správne a súladné so zákonom.

Z uvedeného je potom zrejmé, že pokiaľ žalobca síce podaním nazvaným cit.: „Návrh na začatie konania o spáchaní správneho deliktu“ sa domáhal začatia konania podľa zákona č. 272/2016 Z. z., bolo nevyhnutné vychádzajúc z obsahu tohto podania posúdiť predmetný návrh žalobcu ako podnet oznamovateľa na začatie konania vo veci uloženia pokuty za možné spáchanie, respektíve podozrenie zo spáchania správneho deliktu. Z dikcie § 14 menovaného zákona tiež vyplýva, že jasne ustaľuje okruh účastníkov, ktorým je výlučne orgán verejnej moci; žiaden iný subjekt, či už z pozície navrhovateľa, alebo poškodeného, menovaný zákon neupravuje, a teda nepredpokladá. Žalobcovi preto nesvedčalo ani postavenie poškodeného v rámci daného správneho konania.

. .) Kasačný súd poukazuje na § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z.z., ktorý je lex specialis oproti Správnemu poriadku, v ktorom je jasne vymedzený okruh účastníkov administratívneho konania, a teda môže ním byť iba orgán verejnej moci. Z dôvodu, že zákon č. 272/2016 Z.z. je lex specialis, nie je možné aplikovať na určenie okruhu účastníkov administratívneho konania všeobecný predpis o správnom konaní tak, ako to namieta sťažovateľ. Správny poriadok síce vymedzuje, kto je účastníkom konania, ale odpoveď na koho sa táto definícia vzťahuje, dávajú až predpisy hmotného práva, v danom prípade § 14 ods. 3 zákona č. 272/2016 Z.z.“

. .) Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Právo na prístup k súdnej ochrane však nemá a ani nemôže mať absolútnu povahu. Účelom citovaného článku ústavy je zaručiť každému prístup k súdnej ochrane, súdu alebo inému orgánu právnej ochrany. Právo zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy umožňuje každému, aby sa po splnení predpokladov ustanovených zákonom stal účastníkom súdneho

Tieto predpoklady správny súd skúma predovšetkým z procesného hľadiska, najmä či návrh na začatie konania v správnom súdnictve bol podaný včas, oprávnenou osobou a či návrh smeruje proti rozhodnutiu, ktoré je správny súd oprávnený a povinný preskúmať. Ak súd v správnom

konaní o správnom delikte. Možno konštatovať, že vo všeobecnosti sa na správne konanie vo veciach správnych deliktov podľa zákona vzťahuje všeobecný predpis, teda správny poriadok (§ 41 ods. 1), ak osobitný zákon neustanovuje inak. Zákon č. 272/2016 Z. z. je osobitným právnym predpisom upravujúcim podmienky poskytovania dôveryhodných služieb, povinnosti poskytovateľov dôveryhodných služieb, pôsobnosť NBÚ v oblasti dôveryhodných služieb a sankcie za porušenie povinností podľa tohto zákona a nariadenia č. 910/2014 (§ 1 zákona). Podľa § 17 zákona č. 272/2016 Z. z. sa na konanie podľa tohto zákona vzťahuje správny poriadok ako všeobecný predpis o správnom konaní, pokiaľ tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenie § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. vymedzuje okruh účastníkov konania o správnom delikte, ktorým môže byť iba orgán verejnej moci, resp. poskytovateľ dôveryhodných služieb. V administratívnom konaní sa rozhodovalo o deliktuálnej zodpovednosti iného subjektu ako sťažovateľa, a teda predmetom tohto konania bolo zisťovanie, či konaním iného subjektu

Relevantnou skutočnosťou pred správnymi súdmi bolo teda posúdenie aplikácie subsidiárnej pôsobnosti správneho poriadku (v danom prípade vymedzenie okruhu účastníkov správneho konania) k osobitným predpisom o správnom konaní (v danom prípade k osobitným ustanoveniam o vymedzení účastníkov v konaní o správnom delikte v oblasti poskytovania dôveryhodných služieb).

vysvetlil. Najvyšší správny súd tiež výstižne uzavrel, že odpoveď na posúdenie účastníctva v tom-ktorom konaní dávajú až predpisy hmotného práva.“ 31. S ohľadom na takto už ustálené závery zaoberajúce sa otázkou účastníctva v konaní vo veci uloženia pokuty za správny delikt podľa § 14 zákona č. 272/2016 Z. z. možno uzavrieť, že pokiaľ žalovaný so žalobcom nekonal ako s účastníkom správneho konania postupoval plne v súlade so zákonom č. 272/2016 Z. z. Žalobca nebol účastníkom predmetného správneho konania.

32. K námietke žalobcu ohľadom nedostatočného odôvodnenia rozsudku krajského súdu vrátane namietaného neodôvodneného návrhu na prerušenie konania, najvyšší správny súd uvádza, že aj podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky, týkajúcej sa požiadaviek riadneho odôvodnenia rozsudku súdu (napríklad Kraska proti Švajčiarsku z 29. apríla 1993, García Ruiz proti Španielsku z 21. januára 1999, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 22. októbra 2015, sp. zn. II. ÚS 675/2014-40, uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky z 03. júla 2003, sp. zn. IV. ÚS 115/03-14, prípadne sp. zn. IV. ÚS 112/05, alebo sp. zn. I. ÚS 117/05), súd v odôvodnení svojho rozhodnutia nemusí dať odpoveď na všetky otázky, nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam. Odôvodneniu rozsudku krajského súdu nechýba presvedčivosť požadovaná zákonom (§ 139 ods. 2 SSP) a jeho úvahy a právne posúdenie (vrátane vysporiadania sa s návrhom na prerušenie konania) nevybočili z medzí a hraníc stanovených zákonom.

e-mailovú adresu. Podľa § 25 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva. Podľa § 137 ods. 2 SSP rozsudok správny súd vyhlasuje vždy verejne a v mene Slovenskej republiky. Pritom uvedie výrok rozsudku spolu s odôvodnením a poučením o opravnom prostriedku. Podľa § 137 ods. 3 SSP rozsudok sa

Správny súdny poriadok je špeciálnym predpisom vo vzťahu k Civilnému sporovému poriadku, ktorý má k nemu subsidiárnu povahu. V danom prípade (keď krajský súd rozhodoval vo veci rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania) bolo v zmysle § 137 ods. 4 SSP povinnosťou krajského súdu oznámiť miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením. Oznam na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu je tak minimálnym štandardom prijatým zákonodarcom pre riadne informovanie verejnosti a účastníkov konania o mieste a času verejného vyhlásenia rozsudku, pričom zo strany krajského súdu bola uvedená povinnosť splnená.

34. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky najvyšší správny súd konštatuje, že návrh na začatie prejudiciálneho konania sa zakladá na dialógu medzi súdmi a jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C-210/06, Zb. s. I-9641, bod 91, a z 09. novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C-137/08, Zb. s. I-10847, bod 29).

V posudzovanej veci najvyšší správny súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky, respektíve prejudiciálnych otázok. Žalobcom predložené a formulované prejudiciálne otázky najvyšší správny súd vyhodnotil ako otázky, ktoré nemajú žiaden vzťah k podstate tu prejednávanej veci.

Európskej únie (rozsudok vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi a Catania Multiservizi zo 6. októbra 2021, C-561/19, bod 39 a tam citovaná judikatúra). V poradí k druhej žalobcom navrhovanej prejudiciálnej otázke týkajúcej sa posúdenia sankcií obsiahnutých v zákone č. 272/2016 Z. z. čo do ich účinnosti, primeranosti a odrádzajúceho efektu najvyšší správny súd uvádza, že povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku nevzniká v každom prípade; súdy, ktoré sú z dôvodu svojho postavenia vo vnútroštátnom súdnom systéme povinné predkladať prejudiciálne otázky, sa môžu tejto povinnosti vyhnúť za splnenia niektorého alebo viacerých nasledujúcich predpokladov: a/ ak by odpoveď na prejudiciálnu otázku nemala žiadny význam pre vytvorenie právneho základu na rozhodnutie vo veci samej, b/ ak ide o otázku, ktorá bola v skutkovo a právne podobnom prípade vyriešená súdnym dvorom, alebo o právnu otázku, ktorá sa vyriešila v judikatúre súdneho dvora bez zreteľa na to, v akých konaniach bola predložená (princíp „acte éclairé“), c/ ak je výklad práva Spoločenstva alebo Únie taký jasný, že nevznikajú žiadne rozumné pochybnosti o výsledku [princíp „acte

35. Námietku žalobcu spočívajúcu v odklone od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu vyhodnotil najvyšší správny súd ako nedôvodnú. Žalobcom označené rozhodnutia vecne nekorešpondujú s tu prejednávanou vecou spadajúcou do vecného rámca zákona č. 272/2016 Z. z. V tomto smere najvyšší správny súd bez ďalšieho odkazuje na rozhodnutia tunajšieho súdu, ktoré už skôr posudzovali obdobnú a ba až rovnakú právnu a skutkovú situáciu (uznesenia z 28. júna 2022, sp. zn. 10Asan/11/2021, z 26. septembra 2023, sp. zn. 5Stk/18/2022, prípadne z 27. októbra 2023, sp. zn. 3Stk/11/2022).

37. Vzhľadom na vyššie uvádzané skutočnosti, najvyšší správny súd námietky žalobcu uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil ako nedôvodné, keď tieto neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia krajského súdu.

VI.

38. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). 39. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. marca 2024