4Stk/8/2024

1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/162/2020-77 zo dňa 5. marca 2024 (ďalej aj ako „rozsudok“ alebo „napadnutý rozsudok“) zrušil opatrenie Okresného úradu Rožňava, odboru všeobecnej vnútornej správy - záznam o odložení veci č. OU-RV-OVVS-2019/011775 zo dňa 22.11.2019 (ďalej aj ako „opatrenie“ alebo „opatrenie žalovaného“) a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Účastníkom konania, ako ani ďalším účastníkom konania právo na náhradu trov konania nepriznal.

nedošlo k narušeniu občianskeho spolunažívania, ale došlo k narušeniu vzťahu medzi starostom obce ako verejným činiteľom a medzi občanom. 4. Správny súd sa plne stotožnil s argumentáciou žalobcu, ktorý v žalobe namietal, že interpretácia ustanovenia § 49 zákona o priestupku (v rozsahu predmetu konania) bola

5. Podľa názoru správneho súdu, príslušné ustanovenie zákona o priestupkoch - § 49 ods. 1 písm. d) ako subjekt príslušnej skutkovej podstaty určuje fyzickú osobu bez bližšej špecifikácie. Nie je preto správne, aby správny orgán nad zákonný rámec zužoval tento pojem a vyňal z neho osoby, ktoré majú špecifické postavenie ako majú verejní činitelia. Takáto špecifikácia subjektu - verejného činiteľa sa nachádza v Trestnom zákone a v tomto prípade majú obmedzenia v tom smere, že týchto trestných činov sa môže dopustiť len osoba zastávajúcu niektorú z verejných funkcií, ktorú zákonodarca v tomto prípade subsumuje pod pojem verejný činiteľ. Taktiež niektoré trestné činy možno spáchať len vo vzťahu k osobám vystupujúcim v pozícii verejného činiteľa. 6. Žalovaný potom podľa správneho súdu nesprávne vylúčil z priestupkovej zodpovednosti osoby zastávajúce určitú verejnú funkciu. Takýto výklad súvisiacej právnej úpravy by mohol mať - podľa správneho súdu - za následok to, že protiprávne konanie verejných činiteľov by nemohlo byť potrestané podľa zákona o priestupkoch a nemohla by byť proti verejným

7. Správny súd preto v súhrne nesúhlasil so záverom žalovaného, že ustanovenie § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch sa nevzťahuje na starostu, ktorý je okrem toho, že je verejný činiteľ, aj občan. Ak sa teda fyzická osoba dopustila konania, ktoré by mohlo byť kvalifikované ako priestupok proti občianskemu spolunažívaniu, takéto konanie je možné posúdiť ako konanie proti občianskemu spolunažívaniu aj v tom prípade, ak smeruje proti starostovi, ktorý je aj občanom a to bez ohľadu na jeho postavenie alebo funkčné zaradenie.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného,

V tejto súvislosti namietal, že správny súd sa v napadnutom rozsudku dostatočne nevysporiadal s tým, že okolnosti, za ktorých malo dôjsť k spáchaniu skutku, nie sú v rámci právneho vzťahu občana k občanovi, ale starostu k občanovi, čo - podľa sťažovateľa - nie je možné považovať za „občianske spolunažívanie“ pre účely § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch. Správny súd mal túto otázku podľa sťažovateľa nedostatočne odôvodniť, a to aj s prihliadnutím na dve rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 4Sžo/59/2016 a sp. zn. 7Sžo/70/2016).

so zmyslom a účelom príslušného ustanovenia, o ktorého jednoznačnosti niet pochybností, možno uprednostniť výklad e ratione legis pred doslovným gramatickým (jazykovým) výkladom. V tejto súvislosti sťažovateľ doplnil, že jazykový výklad môže predstavovať len priblíženie sa k obsahu právnej normy, avšak je, resp. môže byť relevantné v konkrétnych právnych situáciách použiť aj iné interpretačné metódy, a to výklad logický, systematický, historický a teleologický. Túto argumentáciu prezentoval na základe rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 351/2010. Doplnil, že práve teleologický výklad ako výklad účelový, zabezpečuje nájdenie a účelu zmyslu právnej normy.

Záverom k tomuto bodu kasačnej sťažnosti uzavrel, že berúc do úvahy uvedené, je zrejmé, že úmyslom zákonodarcu bolo, aby priestupky proti občianskemu spolunažívaniu chránili vzťah občana k občanovi, nie vzťah verejného činiteľa k občanovi.

12. Napokon sťažovateľ ako dôvod pre podanie kasačnej sťažnosti deklaroval aj ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP, t. j. odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu. Uviedol, že kasačný súd v desiatkach prípadoch judikoval, že v prípade priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ide o konanie medzi občanmi navzájom, keď v tejto súvislosti opäť poukázal na rozhodnutia indikujúce - podľa sťažovateľa - že v súdenej veci k naplneniu znakov priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch dôjsť nemohlo, keď sa v skutkových okolnostiach skúmanej veci jedná o právny vzťah medzi starostom a občanom - konkrétne rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 4Sžo/59/2016 a sp. zn. 7Sžo/70/2016. Odklon od uvedených rozhodnutí predstavuje - podľa sťažovateľa - aj rozpor s § 139 ods. 3 SSP, resp. zásah do princípu právnej istoty, princípu predvídateľnosti súdnych rozhodnutí atď.

T.. P. má dobré známosti a preto snažia ho chrániť miesto toho aby odvolali.“ a že „starosta ktorý napáda iného človeka, takého úradníka treba zbaviť od úradovania“. Napokon doplnil, že v minulosti bola medializovaná aj informácia, podľa ktorej sa po spáchaní priestupku mal svojej funkcie vzdať aj minister. Žiadny návrh vo vzťahu ku kasačnému súdu neformuloval. 15. Žalobca sa vo svojom vyjadrení (č. Pc/49/20/8808-24) zo dňa 08.08.2024 k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že v plnom rozsahu zotrváva na svojom právnom názore prezentovanom v podanej správnej žalobe. Rozsudok správneho súdu vo veci považuje za správny, dostatočne odôvodnený a v súlade so zákonom. Zopakoval, že len samotná skutočnosť, že k priestupku malo dôjsť medzi verejným činiteľom a „radovým občanom“, sama osebe nevylučuje možnosť aplikovať ustanovenia zákona o priestupkoch.

18. Z vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnutý rozsudok správneho súdu potvrdil a kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol.

23. Podľa § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a jej za priestupok výslovne označené v tomto alebo inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. 24. Podľa § 3 zákona o priestupkoch na zodpovednosť za priestupok stačí zavinenie z nedbanlivosti, ak zákon výslovne neustanoví, že je potrebné úmyselné zavinenie. 25. Podľa § 9 ods. 1 zákona o priestupkoch konanie osôb požívajúcich výsady a imunity podľa zákona alebo medzinárodného práva, ktoré má znaky priestupku, nemožno ako priestupok prejednať. Nemožno ani vykonať sankciu alebo v jej výkone pokračovať, ak osoba, ktorej bola sankcia uložená, sa stala neskôr osobou požívajúcou podľa zákona alebo podľa medzinárodného práva výsady a imunity. 26. Podľa § 9 ods. 2 zákona o priestupkoch sa podľa tohto zákona prejedná konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil poslanec Národnej rady Slovenskej republiky, sudca Ústavného súdu Slovenskej republiky a sudca. 27. Podľa § 9 ods. 3 zákona o priestupkoch sa podľa tohto zákona prejedná aj konanie fyzickej osoby, ktoré je priestupkom podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu a konania sa dopustil prokurátor, generálny prokurátor Slovenskej republiky a prezident Slovenskej republiky. 28. Podľa § 49 ods. 1 zákona o priestupkoch, priestupku sa dopustí ten, kto a) inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech, b) inému z nedbanlivosti ublíži na zdraví, c) úmyselne uvedie nesprávny alebo neúplný údaj pred štátnym orgánom, pred orgánom obce alebo pred organizáciou za účelom získania neoprávnenej výhody, d) úmyselne naruší občianske spolunažívanie vyhrážaním ujmou na zdraví, drobným ublížením na zdraví, nepravdivým obvinením z priestupku, schválnosťami alebo iným hrubým správaním, e) sa dopustí konania podľa písmena a) alebo písmena d) na blízkej osobe alebo osobe, ktorá mu bola zverená do starostlivosti alebo výchovy, f) od iného násilím sám alebo za pomoci ďalších osôb vymáha majetkové práva alebo práva z nich vyplývajúce, o ktorých sa domnieva, že mu patria bez vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu, g) napomáha osobnou účasťou násilnému vymáhaniu majetkových práv alebo práv z nich vyplývajúcich, hoci na ich vymáhanie niet vykonateľného rozhodnutia príslušného orgánu.

29. Kasačný súd sa v prvom rade vysporiada s námietkou sťažovateľa, podľa ktorej správny súd nedostatočne reagoval na jeho podstatné námietky týkajúce sa veci, keď podľa názoru najvyššieho správneho súdu je táto námietka sťažovateľa nedôvodná.

31. I keď je pravdou, že sa správny súd v napadnutom rozsudku nevenoval podrobne dvom rozhodnutiam Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“), na ktoré sťažovateľ vo vyjadrení k správnej žalobe (a fakticky aj v kasačnej sťažnosti poukazoval) - sp. zn. 4Sžo/59/2016 a sp. zn. 7Sžo/70/2016 - toto nie je možné - v okolnostiach súdenej veci - považovať za takú vadu konania, resp. napadnutého rozsudku správneho súdu, ktorá by odôvodňovala jeho zrušenie a vrátenie veci na ďalšie konanie.

Práve toto potom determinovalo aj právny záver kasačného súdu v tom zmysle, že ich opomenutie v napadnutom rozsudku (i keď kasačný súd opätovne podotýka, že bolo by žiaduce, keby na ne správny súd reagoval aspoň všeobecne), nerobí tento rozsudok nezákonným.

33. V tomto kontexte kasačný súd poukazuje na akúsi odbornú notorietu (k tomu pozri napr. rozsudok najvyššieho súdu - sp. zn. 3Sžo/56/2014 zo dňa 01. júla 2015). Súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, je nepochybne aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu.

konania. Rozhodnutie súdu musí obsahovať odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (k tomu pozri bližšie napr. rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. IV. ÚS 115/03, sp. zn. III. ÚS 60/04 a i.). Túto požiadavku zdôrazňuje vo svojej judikatúre aj Európsky súd pre ľudské práva, ktorý v tejto súvislosti najmä uvádza: „Právo na spravodlivý proces zahŕňa aj právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia však neznamená, že na každý argument sťažovateľa je súd povinný dať podrobnú odpoveď. Splnenie povinnosti odôvodniť rozhodnutie je preto vždy posudzované so zreteľom na konkrétny prípad.“ (napr. Georgidias v. Grécko z 29. mája 1997, Recueil III/1997).

35. Aj podľa judikatúry ústavného súdu, odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo na spravodlivé súdne konanie (k tomu pozri bližšie rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky vo veciach sp. zn. III. ÚS 209/04, sp. zn. IV. ÚS 112/05, sp. zn. I. ÚS 380/08, sp. zn. III. ÚS 172/2010, či sp. zn. II. ÚS 537/2010).

37. V ďalšom súd posudzoval dôvodnosť kasačnej námietky sťažovateľa, ktorá spočívala v tom, že správny súd sa mal odkloniť od ustálenej rozhodovacej praxe, keď rozhodnutiami, na ktoré odkázal, najvyšší súd údajne „judikoval, že v prípade priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu ide o konanie medzi občanmi navzájom“. Konkrétne by - podľa sťažovateľa - malo ísť o nasledovné rozhodnutia najvyššieho súdu: sp. zn. 1Asan/13/2019 z 26.05.2020, 8Asan/25/2019 z 30.04.2020, 8Asan/11/2019 z 29.01.2020, 3Asan/32/2019 z 14.01.2020, 10Asan/35/2018 z 28.02.2019, 10Asan/11/2017 z 19.06.2018, 5Sžo/1/2018 z 29.03.2018, 2Sžo/35/2016 z 28.02.2018, 5Sžo/28/2016 z 26.02.2018, 7Asan/5/2017 z 25.01.2018, 8Sžo/ 145/2015 z 27.04.2017, 6Sžo/106/2015 z 26.04.2017, 5Sžo/217/2015 z 26.01.2017, 7Sžo/ 94/2015 z 26.01.2017, 5Sžo/55/2016 z 26.01.2017, 3Sžo/173/2015 z 14.12.2016, 5Sžo/227/

38. K tejto námietke sťažovateľa kasačný súd v prvom rade uvádza, že ide o individuálne rozhodnutia v konkrétnych veciach, v ktorých podstatnou právnou otázkou nebolo to, čo je predmetom tohto konania, t. j. či sa starosta (ako verejný činiteľ) môže dopustiť priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch.

39. Paradoxne, niektoré z týchto rozhodnutí ani len nesvedčia v prospech toho, čo nimi sťažovateľ namietal. Ak sťažovateľ tvrdil, že z uvedených rozhodnutí má vyplývať to, že priestupku podľa § 49 zákona o priestupku sa môže dopustiť len „občan“ (ako osoba, ktorá nie je verejným činiteľom), niektoré z predmetných rozhodnutí túto otázku ani len neposudzujú v naznačenom smere a podporujú skôr extenzívny výklad, keď ani len neohraničujú subjekt páchateľa alebo ho vymedzujú široko (napr. sp. zn. 1Asan/13/2019 - „23. Kasačný súd je toho názoru, že ak sa prešetruje spáchanie priestupku proti občianskemu spolunažívaniu, ktoré má spočívať v hrubom správaní voči inej osobe (verbálnom či fyzickom útoku), je treba pri objasňovaní a preukazovaní protiprávneho konania vychádzať predovšetkým z [.

42. Vzhľadom na uvedené potom kasačný súd v prvom rade z formálneho hľadiska konštatuje, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nepoukázal na rozhodnutia, v ktorých by ustáleným spôsobom boli kasačným súdom kvalifikovane riešené právne názory podstatné pre súdenú vec (t. j. či môže byť páchateľom priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch aj starosta) a ani len nevymedzil, z ktorého rozhodnutia by malo čo vyplývať a od čoho konkrétne sa (vo vzťahu k súdenej veci) mal správny súd napadnutým rozsudkom

. .)“. Z materiálneho hľadiska napokon kasačný súd opätovne uvádza, že rozhodnutia, ktoré sťažovateľ uviedol vo svojej kasačnej sťažnosti, neriešia právnu otázku, ktorá je predmetom sporu v tomto konaní, keď len vlastná skutočnosť, že predmetom konania aj v týchto iných konaniach bol napr. priestupok podľa § 49 zákona o priestupkoch a konanie s ním súvisiace, neznamená, že sa týkajú súdenej veci v kontexte právnej otázky relevantnej pre súdenú vec.

44. Najvýznamnejšou námietkou sťažovateľa však nepochybne bolo vlastné právne posúdenie veci správnym súdom, ktorý dospel k záveru, že aj starosta (ako verejný činiteľ) môže byť páchateľom priestupku podľa § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch a - naopak - neuznal argumentáciu žalovaného spočívajúcu v tom, že za takýto priestupok nie je možné starostu postihnúť, keďže v danom (konkrétnom) prípade medzi ním (ako starostom) - na strane jednej a občanom - na strane druhej - nie je vzťah „občianskeho spolunažívania“, keďže starosta je fakticky verejným činiteľom, čo vylučuje aplikáciu ustanovenia § 49 zákona o priestupkoch na

byť poškodeným v dôsledku priestupku, nie situáciu, ktorá je predmetom tohto konania, a teda kde sa verejný činiteľ mal dopustiť priestupku. 46. V súvislosti so závermi uvedenými v položke (i) a (ii) bodu 45. tohto rozsudku vyššie, kasačný súd uvádza, že podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch sa jedná o tzv. difamačný delikt, t. j. o delikt, ktorý útočí na osobnú integritu obete/poškodeného („inému ublíži na cti tým, že ho urazí alebo vydá na posmech“).

„. . .celý problém sa nesie v rovine výkonu verejnej moci, pričom bol žalobca, ako verejný činiteľ povinný znášať väčšiu mieru kritiky ako bežný občan.“, príp. bod 5.5 toho istého rozsudku „. . .išlo o verejného činiteľa, a teda, že sa výrok týkal zverejňovania referenda, čo má súvis s činnosťou starostu ako verejného činiteľa, ktorým žalobca v tom čase ešte bol, pričom ten by mal znášať vyššiu mieru kritiky ako obyčajný občan.“ a najmä zhrňujúci záver (relevantný pre tento rozsudok) - bod 5.8 „Nie je možné postihnúť deliktuálne spôsobilú fyzickú osobu za to, že slovne atakuje verejného činiteľa, a to mimo ústneho pojednávania, či iného procesného konania, umožňujúceho uloženie poriadkového opatrenia.

. .“. Podstata právneho názoru najvyššieho súdu v súdenej veci teda spočíva skôr v kumulácii viacerých okolností, na základe ktorých súdy dospeli k záveru, že v tejto veci páchateľ priestupku nemohol byť postihnutý a nielen na výlučnom a všeobecnom závere, že sa negatívne vyjadrenia týkali verejného činiteľa.

Správne orgány konanie o priestupku zastavili (podľa § 76 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch), keď dospeli k záveru, že skutok podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupku, nie je priestupkom. Krajský súd, z ktorého právnymi názormi sa najvyšší súd stotožnil, pritom ustálil, že „Právne posúdenie veci vychádzalo teda z toho, že správny orgán na základe výsledkov vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v čase, kedy malo dôjsť k spáchaniu skutkov mala navrhovateľka [.

[. . .] ochranu poskytovanú ust. § 49 ods. 1 písm. a/ Zákona o priestupkoch.“. Aj tu sa potom ako relevantným javí skôr to, že k negatívnemu správaniu (t. j. k formulovaniu urážlivých výrokov) došlo „v internom režime“, t. j. medzi osobami, ktoré boli v pracovnoprávnom režime, dokonca v stave nadradenosti a podradenosti, že ku spáchaniu skutku došlo v pracovnej dobe a v súvislosti s výkonom pracovných úloh oboch osôb a pod., nie nevyhnutne izolovaná skutočnosť, že by tieto osoby boli verejnými činiteľmi.

pre túto vec. Ak už kasačný súd uviedol vyššie, nie je jeho úlohou v tomto konaní hodnotiť skôr vyslovené právne názory najvyššieho súdu, ale len ustáliť, či sú tieto vo všeobecnosti použiteľné tak, ako to tvrdil žalovaný v správnej žalobe, resp. v kasačnej sťažnosti, a tak najvyšší správny súd dospel k záveru, že tomu tak nie je.

50. Vzhľadom na konštatované potom dospel kasačný súd k záveru, že posúdenie súvisiacich právnych otázok je v tejto veci možné realizovať autonómne. Tu potom kasačný súd v prvom rade uvádza, že sa so závermi správnemu súdu uvedenými v napadnutom rozsudku sa v podstatnej časti stotožnil a na tieto odkazuje. Pre zvýšenie presvedčivosti súvisiacej právnej argumentácie naviac poukazuje na ďalšie okolnosti, ktoré uvádza nižšie v tomto rozsudku.

Toto považuje za nesprávny prístup, keď správnym súdom uplatnený „jazykový výklad“ opomína účel právnej úpravy, metódy logického a teleologického výkladu a pod. 52. K tomu kasačný súd konštatuje, že práve jazyková interpretácia právnej normy tvorí východiskový bod výkladu zákona a len v prípade, ak by tento výklad predstavoval rozpor s Ústavou SR, príp. s účelom zákona a pod., je možné podporne pristúpiť k iným výkladovým metódam. 53. hľadiska subjektu tohto priestupku nemôže byť sporné, že sa ho môže dopustiť akákoľvek fyzická osoba, ktorá je priestupkovo zodpovedná. Toto v konečnom dôsledku vyplýva aj z rozhodovacej praxe najvyššieho súdu - napr. rozsudok vo veci sp. zn. 2Sžo/55/2008 zo dňa 22.4.2008 - „Skutková podstata priestupku proti občianskemu spolunažívaniu je zakotvená v ustanovení § 49 zákona o priestupkoch. [.

54. Z ustanovenia § 49 zákona o priestupkoch, ako ani z iných ustanovení tohto zákona (a to najmä s osobitným dôrazom na § 9 zákona o priestupkoch) teda nevyplýva, že by páchateľom tohto priestupku mohlo byť len konkrétny subjekt (t. j. zákon neupravuje špeciálny subjekt páchateľa), ako ani negatívne vymedzenie, že by sa tohto priestupku nemohol dopustiť napr. aj starosta obce (t. j. zákon neobsahuje vo vzťahu k tejto skutkovej podstate ani negatívne vymedzenie potenciálneho páchateľa v tom zmysle, že by sa určité kategórie osôb tohto priestupku dopustiť nemohli). Všeobecným východiskom pre ustálenie toho, kto môže byť páchateľom takéhoto priestupku (§ 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch) je teda to, že ním môže byť akákoľvek fyzická osoba, ktorá je priestupkovo zodpovedná, keď zákon prípadnú zodpovednosť starostu bez ďalšieho za takýto priestupok nevylučuje.

56. Je pravdou, že zákon o priestupkoch používa pojem „občianske spolunažívanie“, ale kasačný súd sa v tomto kontexte nemohol stotožniť s názorom sťažovateľa, že by tento sám osebe vylučoval to, že za takýto priestupok nemôže byť starosta postihnutý, lebo sa týka len vzťahov medzi „občanmi navzájom“ (a nie medzi verejným činiteľom a občanom).

rozsudok

sp. zn. 7Sžo/87/2016 zo dňa 28.06.2018 „Rozhodnutiu o vine obvinenej z priestupku musí predchádzať zistenie skutkového stavu, z ktorého spôsobom nevzbudzujúcim akékoľvek pochybnosti je zrejmé, že obvinená z priestupku sa dopustila protispoločenského konania, ktorým naplnila skutkovú podstatu priestupku zákonodarcom ustanoveného v zákone č. 372/ 1990 Zb., konkrétne v prejednávanej veci - priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa [§ 49 ods. 1 písm. d)].“.

podstatný rozdiel. 58. Jeden sa týka útoku na česť (et al.), druhý má, resp. môže mať podobu fyzického útoku alebo vyhrážania sa ujmou na zdraví, čo sú kvalitatívne dva odlišné spôsoby protiprávneho konania. Z toho potom vyplýva záver, že ak by aj slovné útoky na starostu, príp. iného verejného činiteľa zo strany občana neboli priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu, neznamená to, že fyzický útok starostu na občana, príp. vyhrážanie sa ujmou na zdraví nemôže byť priestupkom proti občianskemu spolunažívaniu len preto, že sa tohto protiprávneho konania dopúšťa starosta (verejný činiteľ). Aj z dôvodu, že fyzický útok na osobu je oproti difamačnému úkonu podstatnejšie intenzívnejším zásahom do integrity jednotlivca, nie je možné výklady príslušných pojmov, ktoré sa na vec vzťahujú, paušalizovať, a to dokonca tak - ako to správne uviedol žalobca v podanej správnej žalobe, resp. vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, že by to malo viesť k priestupkovej nepostihnuteľnosti starostu za takéto konanie len preto, že je starostom.

60. Fyzický útok na inú osobu je nepochybne jedným z najviac odsúdeniahodných foriem protispoločenského konania a právny režim zodpovednosť za takéto konanie by sa mal líšiť len v tom, či tento (najmä z hľadiska svojej intenzity) bude spadať do kategórie priestupkovej zodpovednosti alebo trestnoprávnej zodpovednosti.

61. Vzhľadom na uvedené, pojem „občianske spolunažívanie“ použité zákonodarcom v ustanovení § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch nie je možné interpretovať tak, že ak starosta (ako verejný činiteľ) zaútočí na občana, nejedná sa o občianske spolunažívanie, a preto jeho postih nástrojmi priestupkového práva možný nie je.

nevylučuje. Kasačný súd pripúšťa, že táto otázka, t. j. či k protiprávnemu konaniu dochádza v súvislosti s alebo pri výkone verejnej moci môže byť v určitých prípadoch relevantná, a to primárne v prípade, ak je objektom útoku verejný činiteľ (napr. § 323 a nasl.

. .v kancelárii starostu obce T. P. [. . .] sa starostu obce pýtal, kde je skládka na odpad. P. starosta mu uviedol, kde je a následne už nechcel ďalej komunikovať a vravel, že ide preč. Potom bezdôvodne pritlačil p. Q. P. lakťom do krku a pritlačil ho ku dverám, kde ho chvíľu držal a potom pustil.“. Ak by teda aj hypoteticky malo platiť, že fyzický útok starostu na občana je priestupkovo nepostihnuteľný, pretože starosta je verejným činiteľom, resp. z dôvodu, že k útoku došlo v súvislosti s výkonom verejnej moci (čo z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd odmieta), to, že išlo o útok pri výkone verejnej moci z tohto oznámenia kasačný súd ani nemal preukázané. Vlastná skutočnosť, že k útoku dôjde na obecnom úrade v kancelárii starostu (domnelého útočníka), nerobí - podľa názoru kasačného súdu - tento útok per se útokom v súvislosti s výkonom verejnej moci. Ako však už kasačný súd uviedol vyššie, skúmanie tejto otázky (t. j. či išlo o útok pri výkone verejnej moci) v podmienkach súdenej veci ani nie je meritórne relevantné, keďže objektom útoku bol občan, nie verejný činiteľ a - naopak - verejný činiteľ

je zároveň starostom. 64. Už len pre doplnenie kasačný súd uvádza, že ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že použitie slovného spojenia „občianske spolunažívanie“ aj priamo v ustanovení § 49 ods. 1 písm. d) zákona o priestupkoch predstavuje akési zvýraznenie tohto pojmu (ako objektu priestupku) a fakticky aj výklad, ktorý sťažovateľ uplatňuje, s týmto názorom kasačný súd

. .“), na ktoré následne naviazal v písm. a) až g) konkrétne skutkové podstaty priestupkov proti občianskemu spolunažívaniu, keď jedným z nich je aj konanie proti občianskemu spolunažívaniu formami uvedenými práve v písm. d) uvedeného ustanovenia zákona o priestupkoch. Tie sú štylisticky tak odlišné, že ich vymedzenie na úrovni písmena mohlo vyžadovať aj to, aby sa v určitom písmene príslušného ustanovenia opäť použilo slovné spojenie „občianske spolunažívanie“ opakovane.

66. Vzhľadom na skutočnosť, že ani jedna argumentačná línia sťažovateľa nebola spôsobilá znegovať záver a vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu, resp. jeho zákonnosť, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalovaného ako nedôvodnú zamietol (§ 461

konania. Z povahy veci vyplýva, že v prípade prokurátora neprichádzajú do úvahy odôvodnené a účelne vynaložené výdavky spojené s jeho zastúpením advokátom alebo iným zástupcom [. . .] Ostatné, najmä hotové výdavky, znáša príslušná prokuratúra v rámci vlastného hospodárenia s verejnými prostriedkami. (BARICOVÁ, Jana, SEDLAČKO, František. § 170 [Náhrada trov konania v osobitných prípadoch].

In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 334.).“). Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, keď im žiadnu povinnosť neuložil, ďalší účastník konania - T. P. - vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti neprodukoval, t. j. žiadne mu nevznikli (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP) a ďalší účastník konania - Q. P. sa k veci vyjadril, toto jeho vyjadrenie však nebolo realizáciou súdom uloženej povinnosti, naviac nebolo meritórne a bolo uskutočnené priamo ním, t. j. nie v zastúpení právnym zástupcom (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP.). Naviac v súvislosti s trovami konania, poukazuje kasačný súd aj na § 170 písm. c) SSP (v spojení s § 467 ods. 1 SSP), podľa ktorého, žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak konanie bolo začaté na základe

68. Tento rozsudok prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§?147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 19. novembra 2024