4Stk/9/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: esi Tlmače s.r.o., so sídlom Kotlárska 64/2, 935 21 Bratislava, IČO: 44499761, právne zastúpený: Capitol Legal Group, advokátska kancelária s.r.o., so sídlom Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, IČO: 47257211, proti žalovanému: Úrad pre reguláciu sieťových odvetví, so sídlom Tomášikova 28C, 821 01 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 025/32976/ 2015/PR/SD zo dňa 11.01.2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-15S/80/2020-245 zo dňa 29. októbra 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

ceny tepla. Súhlasí s názorom žalovaného, že vyhláška č. 219/2011 Z. z. žiadnym spôsobom neustanovuje, že výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla sa má vykonať z normatívneho množstva paliva. Normatívne množstvo paliva sa používa pri určení oprávnených nákladov, ktorých maximálnu výšku určuje § 2 ods. 3 vyhlášky 219/2011 Z. z. Žalovaný postupoval v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď vychádzal z preukázateľných skutočností, ktoré mal zdokladované uvedenými faktúrami. Pomer obnoviteľných zdrojov žalovaný vypočítal zo skutočne spotrebovaného paliva v danom

cien tepla určených na rok 2012 a nepreukázaním účtovnými dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v meste Tlmače, porušil povinnosť podľa § 29 ods. 1 písm. c zákona č. 250/2012 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach (ďalej len „zákon č. 250/2012 Z.z.“).

3. Pokiaľ ide o výšku pokuty, správny súd nepovažoval námietku žalobcu o porušení zákazu „reformatio in peius“ (v neprospech obvineného) za dôvodnú. V pôvodnom konaní, kedy bol žalobca sankcionovaný za 2 správne delikty ich prvostupňový správny orgán posudzoval ako súbeh dvoch správnych deliktov a použil tzv. absorpčnú zásadu, ktorej podstata spočíva v absorpcii sadzieb, takže prísnejší trest pohlcuje miernejší.

Správne orgány prihliadali na protispoločenský následok porušenia povinnosti spočívajúci v dočasnom zadržiavaní finančných prostriedkov odberateľov tepla v meste Tlmače žalobcom, ako aj na to, že protiprávny stav trvá od 01.04.2013 a títo odberatelia majú v dôsledku tohto porušenia vyššie jednotkové ceny za odber tepla. Pokuta bola uložená na dolnej hranici sadzby, ktorá je od 500 eur od výšky 100000 eur. Nijakým spôsobom z tohto rámca nevybočili, inštitút správnej úvahy nezneužili a svoje rozhodnutie dostatočne zdôvodnili.

Konanie pred správnym súdom je ovládané aj princípom legality podľa § 5 ods. 4 SSP, v zmysle ktorého správny súd postupuje a rozhoduje v súlade s platnými a účinnými právnymi predpismi so zohľadnením ich právnej sily a v súlade so základnými princípmi tohto zákona. Princíp legality je kľúčovým ústavnoprávnym princípom, ktorý sa vzťahuje nielen na orgány súdnej moci, ale verejnú moc

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

Sťažovateľ nesúhlasí s interpretáciou § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. žalovaným a rovnako aj správnym súdom. Uvádza, že dispozícia tejto právnej normy sa nachádza pred bodkočiarkou a upravuje povinnosť regulovaných subjektov zúčtovať do 31. marca plánované náklady variabilných a fixných zložiek maximálnych cien tepla za predchádzajúci rok, ktoré neboli preukázané účtovnými dokladmi. Regulované subjekty nie sú povinné zúčtovať variabilné náklady na nákup paliva a tepla určené v návrhu na maximálnu cenu tepla za príslušný rok, ak tieto náklady boli prepočítané podľa skutočnej ceny za palivo a teplo a množstva tepla podľa ukazovateľov energetickej účinnosti určených pri overovaní hospodárnosti sústavy, čiže normatívneho množstva tepla. Časť za bodkočiarkou upravuje výnimku z povinnosti zúčtovať plánované náklady vo variabilných a fixných zložkách.

Správny súd sa nesprávne stotožnil s názorom žalovaného, keď ten pri posudzovaní prvého predpokladu postupoval tak, že podiel obnoviteľných zdrojov určoval na základe množstva tepla obsiahnutého v palive z obnoviteľných zdrojov a toto množstvo stanovil na základe faktúr za nakúpené palivo. Správny súd si tu podľa názoru sťažovateľa len nekriticky osvojil argumentáciu žalovaného a sám nevykonal právne posúdenie danej otázky.

7. Sťažovateľ ďalej nesúhlasil s postavením predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ako odvolacieho orgánu. Podľa neho je zákon č. 250/2012 Z. z. nesúladný so Smernicou Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ ES o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou. Predseda úradu pre reguláciu sieťových odvetví nie je nezávislý, keďže je štátny zamestnanec a organizačne Úrad riadi. Podľa názoru sťažovateľa správny súd opomenul princíp prednosti práva Európskej únie pred vnútroštátnym právom. Mal sa zaoberať otázkou priameho účinku smernice a zároveň mal možnosť iniciovať prejudiciálne konanie pred Súdnym dvorom EÚ.

9. Sťažovateľ nesúhlasil ani s posúdením otázky premlčania zo strany správneho súdu. Podľa neho bol chybne určený začiatok plynutia subjektívnej lehoty na uloženie pokuty. Podľa jeho názoru subjektívna lehota začala plynúť od podania podnetu tretej osoby, na základe ktorého bola následne vykonaná kontrola. Správny súd podľa názoru sťažovateľa navyše nesprávne určil deň, kedy malo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu, a to 31.3.2013, pritom tento deň bol ešte posledným dňom, kedy subjekt mohol konať v zmysle právnej úpravy.

Z toho vyplýva, že výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov energie pri výrobe tepla sa vykoná z celkového množstva tepla obsiahnutého v palive. Vyhláška č. 219/2011 Z. z. neustanovuje, že výpočet sa vykoná z normatívneho množstva paliva. Výpočet pomeru obnoviteľných zdrojov sa počíta zo skutočne spotrebovaného paliva v danom roku. Variabilné náklady na zemný plyn, hnedé uhlie a drevnú štiepku boli overené kontrolou vykonanou prvostupňovým orgánom podľa predložených faktúr a účtovných dokladov, z ktorých je zrejmá spotreba jednotlivých druhov paliva skutočne použitá na výrobu tepla. Žalovaný nemal akým iným relevantným spôsobom dostatočne a preukázateľne zistiť skutočný stav spotreby paliva v zariadení žalobcu. 11. Žalovaný súhlasil aj s právnym názorom správneho súdu pri posúdení súladu zákona č. 250/2012 Z. z a smernice 2009/72/ES v súvislosti s postavením predsedu úradu ako odvolacieho orgánu. V čase uloženia pokuty bol žalovaný podľa § 4 ods. 1 zákona č. 250/2012 Z. z. orgánom správy pre oblasť regulácie sieťových odvetví s celoslovenskou pôsobnosťou.

Uložená pokuta je nižšia ako pokuta uložená v prvom prvostupňovom rozhodnutí. Z ustálenej judikatúry a z právnej teórie vyplýva, že správne konanie má odlišnosti od trestného konania a neriadi sa všetkými zásadami trestného práva. Použitie tej ktorej trestnoprávnej zásady je ponechané na individuálnom posúdení každého prípadu správnym orgánom s ohľadom na všetky skutočnosti a právne úvahy. Pokiaľ ide o protispoločenský následok žalobcovho konania, ten neoprávnene zadržiaval finančné prostriedky odberateľov tepla v meste Tlmače, ktorí mali v dôsledku tohto zadržiavania vyššie jednotkové ceny za odber tepla.

01.04.2013.

17. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie. Predseda Úradu pre reguláciu sieťových odvetví, druhostupňový správny orgán, vydal dňa 03.08.2015 rozhodnutie č. 012/18202/2015/PR/SD, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. V odôvodnení uviedol, že v priebehu odvolacieho konania uplynula zákonná objektívna lehota troch rokov na uloženie pokuty za porušenie § 13 ods. 2 písm. b) zákona č. 276/2001 Z. z., a preto za tento správny delikt už nie je možné uložiť žalobcovi pokutu. 18. Prvostupňový správny orgán vydal dňa 29.09.2015 nové rozhodnutie č. 0183/2015/K, ktorým uložil sťažovateľovi pokutu podľa § 36 ods. 3 písm. b) zákona č 250/2012 Z. z. za to, že sa dopustil správneho deliktu podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z.z. tým, že nedodržal povinnosť podľa § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/20012 Z. z. vo výške 3800 eur, pretože sťažovateľ po skončení regulačného roka 2012 nezúčtoval plánované náklady vo výške 5 7 66,97 eur zahrnuté v určených fixných zložkách maximálnych cien tepla určených na rok 2012 a nepreukázané účtovnými dokladmi s odberateľmi tepla, ktorých odberné miesta boli v meste Tlmače, v zmysle § 7 ods. 1 vyhláške č. 219/2011 Z. z., čím porušil povinnosť podľa § 29 ods. 1 písm. c) zákona č. 250/2012 Z. z. a dopustil sa správneho deliktu podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z. 19. Sťažovateľ sa aj voči tomuto rozhodnutiu odvolal. Žalovaný vydal dňa 11.01.2016 rozhodnutie č. 025/32976/2015/PR/SD, ktorým odvolanie zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 20. Proti tomuto druhostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ správnu žalobu o ktorej rozhodol Krajský súd v Nitre rozsudkom č. k. 15S/9/2016-155 z 13. marca 2018 a to tak, že zrušil druhostupňové aj prvostupňové rozhodnutie a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Vo svojom odôvodnení uviedol, že podľa jeho názoru objektívna trojročná lehota, v ktorej je možné uložiť pokutu začala plynúť dňom 01.05.2012 a uplynula dňom 01.02.2015. Prvostupňové rozhodnutie tak bolo vydané po uplynutí objektívnej trojročnej lehoty. 21. Proti rozsudku Krajského súdu v Nitre podal žalovaný kasačnú sťažnosť, o ktorej rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 10Asan/1/2019 z 24. novembra 2020 a to tak, že rozsudok Krajského súdu v Nitre zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie zdôvodnil tým, že krajský súd svoje závery a tvrdenia nijako bližšie neodôvodnil a rozhodnutie krajského súdu trpí vadou nepreskúmateľnosti. Krajský súd bližšie nevysvetli, aké skutkové okolnosti ho viedli k tvrdeniu, že k spáchaniu správneho deliktu žalobcom došlo ku dňu 01.05.2012. 22. Po vrátení veci z kasačného súdu Správny súd v Bratislave vec opätovne prejednal a rozhodol preskúmavaným rozsudkom č. k. NR-15S/80/2020-245 zo dňa 29. októbra 2024 tak, že žalobu zamietol a žalovanému nepriznal právo na náhradu trov konania. 23. Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorá je predmetom tohto kasačného prieskumu.

24. Podľa § 2 ods. 1, 2 SSP v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

26. Podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z. správneho deliktu podľa tohto zákona sa regulovaný subjekt dopustí, ak pri výrobe, distribúcii a dodávke tepla nezúčtuje náklady, ktoré sa nepovažujú za ekonomicky oprávnené náklady, v lehote a spôsobom ustanoveným

28. Podľa § 36 ods. 7 zákona č. 250/2012 Z. z. pri určovaní výšky pokuty úrad prihliada najmä na spôsob, čas trvania a následky protiprávneho stavu; úrad prihliadne aj na to, či sa regulovaný subjekt alebo osoba, ktorej sa pokuta ukladá, dopustila správneho deliktu opakovane do 3 rokov odo dňa právoplatnosti rozhodnutia o uložení pokuty.

skutočná variabilná zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej hodnoty prepočítaná podľa skutočných nákladov za palivo neprekročila 0,0350 eura/kWh a súčasne fixná zložka maximálnej ceny tepla bez dane z pridanej hodnoty neprekročila 75 eur/kW.

31. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s nimi senát najvyššieho správneho súdu v celom rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne správne.

33. K sťažovateľovej námietke ohľadom interpretácie § 7 ods. 1 vyhlášky č. 219/2011 Z. z. kasačný sú uvádza, že sa plne stotožňuje s posúdením tohto ustanovenia žalovaným, a rovnako aj správnym súdom. Aj podľa názoru kasačného súdu postupoval žalovaný plne v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi, keď vychádzal z preukázateľných skutočností, ktoré mal zdokladované faktúrami a pomer obnoviteľných zdrojov žalovaný vypočítal zo skutočne spotrebovaného paliva v danom roku. Kasačný súd súhlasí s argumentáciou žalovaného, že ten nemal akým iným relevantným spôsobom dostatočne a preukázateľne zistiť skutočný stav spotreby paliva v zariadení žalobcu a pri svojej činnosti sa opiera o preukázateľné a zdokladované skutočnosti, ktoré môže zároveň pri vykonávaní kontroly v regulovanom subjekte overiť a vyhodnotiť. Všetky ostatné skutočnosti sú nepreukázateľné a veľmi ťažko overiteľné. Pri vyhodnocovaní skutočného stavu sa nemôže opierať o domnienky a nepreukázané skutočnosti. U sťažovateľa nebolo možné aplikovať

Sťažovateľ ako regulovaný subjekt bol preto povinný povinnosť zúčtovania splniť a ak tak neurobil došlo k naplneniu skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 36 ods. 1 písm. q) zákona č. 250/2012 Z. z. 34. K námietke sťažovateľa ohľadom jeho nesúhlasu s postavenia predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví ako odvolacieho orgánu, kasačnú súd uvádza, že ani túto nepovažuje za dôvodnú. Priamy účinok smernice znamená, že jednotlivci môžu uplatniť práva vyplývajúce zo smernice priamo pred orgánmi verejnej moci členských štátov, v prípade, ak smernica nebola riadne implementovaná do národného práva. Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2009/72/ES z 13. júla 2009 o spoločných pravidlách pre vnútorný trh s elektrinou, ktorou sa zrušuje smernica 2003/54/ES však implementovaná do slovenského právneho poriadku bola riadne, a preto kasačný súd nevidí dôvod na jej priamu aplikáciu.

Právomoc predsedu Úradu pre reguláciu sieťových odvetví rozhodovať o odvolaniach proti rozhodnutiam samotného úradu vyplýva priamo zo zákona č. 250/2012 Z. z. Kasačný súd tu nevidí žiadny rozpor s právom európskej únie, ako uvádza sťažovateľ. Konanie pred správnymi orgánmi je tu dvojinštančné a ako kontrolný mechanizmus máme v našom právnom poriadku zakotvené správne súdnictvo, kedy sú rozhodnutia, ako aj konania pred správnymi orgánmi preskúmavané nezávislými správnymi súdmi. Z dôvodu, že sťažovateľ neformuloval žiadne konkrétne otázky a expressis verbis nenavrhol prerušenie konania, kasačný súd sa v odôvodnení rozsudku zaoberal touto námietkou, ale nepovažoval za potrebné o nej rozhodnúť vo výroku. 36.

V tomto prípade pokuta uložená za spáchaný správny delikt nebola vyššia ako pokuta pôvodná, preto kasačný súd nemá potrebu sa ďalej vyjadrovať a rozoberať túto námietku sťažovateľa. Navyše správny súd sa aj s touto námietku riadne a správne vysporiadal a kasačný súd na jeho odôvodnenie v podrobnostiach odkazuje.

38. Podľa § 36 ods. 8 zákona č. 250/2012 Z. z. konanie o uložení pokuty možno začať do jedného roka odo dňa, keď úrad zistil, že došlo k správnemu deliktu. Kasačný súd sa nestotožnil s názorom sťažovateľa, že týmto okamihom je moment, kedy dostal správny orgán podnet o spáchaní správneho deliktu. V tom okamihu sa správny orgán ešte kvalifikovane nedozvedel o spáchaní správneho deliktu. Dostal len podnet o možnosti spáchania správneho deliktu. Až po ukončení kontroly, ktorú na základe takéhoto podnetu vykonal, mohol vysloviť, že správny delikt bol spáchaný. Aj z judikatúry Najvyššieho správneho súdu vyplýva, že moment začatia plynutia lehoty bol určený správne, a tým momentom bolo prerokovanie a podpísanie Zápisnice o prerokovaní protokolu o výsledku vykonanej kontroly.

Jednoročná subjektívna prekluzívna lehota teda v zmysle § 38 ods. 13 zákona č. 478/2002 Z. z. plynie od dozvedenia sa žalovaného, resp. správneho orgánu prvého stupňa o porušení povinnosti zo strany konkrétneho subjektu. Podľa názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky okamih dozvedenia sa o porušení povinnosti, na rozdiel od krajského súdu, sa odvíja od ukončenia kontroly v zmysle § 35 zákona č. 478/2002 Z. z. Až na základe výsledkov vykonanej a ukončenej kontroly môže správny orgán ustáliť stav porušenia alebo neporušenia povinnosti zo strany konkrétneho subjektu a prijať primerané opatrenia alebo uložiť pokutu.

39. Je pravdou, že v odseku 70 správny súd uviedol, že k spáchaniu správneho deliktu došlo dňa 31.03.2013, t. j. dňom, do ktorého mal žalobca splniť vyššie špecifikovanú zákonnú povinnosť. Na inom mieste v rozsudku, konkrétne v odseku 79 však uviedol, že protiprávny stav trvá od 01.04.2013. Kasačný súd v tomto prípade súhlasí so sťažovateľom, že k protiprávnemu stavu došlo až 01.04.2013 a posledný deň lehoty, kedy ešte subjekt mohol zúčtovanie vykonať bol deň 31.03.2013. Ide o pisársku chybu, ktorá nemá vplyv na vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Je zrejmé, že v iných častiach svojho odôvodnenia tento dátum uviedol správne. 40. Z obsahu prvostupňového aj druhostupňového administratívneho rozhodnutia je zrejmé, že žalovaný správny orgán sa v dostatočnej miere vyrovnal s námietkami sťažovateľa, pričom ich aj primerane odôvodnil. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že práva sťažovateľa v administratívnom konaní neboli akýmkoľvek spôsobom porušené a napadnuté rozhodnutia prvostupňového aj druhostupňového správneho orgánu boli vecne správne a zákonné. Rovnaký záver je možné konštatovať aj ohľadom rozsudku Správneho súdu v Bratislave. 41. Na základe vyššie uvedených skutočností Najvyšší správny súd SR podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol. 42. O trovách súdneho konania rozhodol Najvyšší správny súd SR podľa ust. § 467 ods. 1, § 167 ods.1, § 175 ods.1 tak, že účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 43. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.