4Svk/10/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom zo sudcov: Michal Novotný (sudca spravodajca) ako predseda senátu a JUDr. Zdenka Reisenauerová a JUDr. Jana Martinčeková ako členky senátu vo veci žalobkyne: I. M., nar. XX. Q. XXXX, E. B. XX, zastúpenej: JUDr. Jaroslav Klátik, PhD., advokát, Havranské 11, Banská Bystrica, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor výstavby a bytovej politiky, Nám. mieru 3, Prešov, za účasti ďalších účastníkov: 1. Obec Tatranská Javorina, IČO: 31946801, Tatranská Javorina 33, 2. Štátne lesy Tatranského národného parku, IČO: 31966977, zaniknuté k 31. marcu 2022, naposledy Tatranská Lomnica 66, Vysoké Tatry, 3. C. W., nar. XX. U. XXXX, E. B. XX, zastúpeného: JUDr. Ivan Vanko, advokát, Floriánska 19, Košice, 4. Ing. Jozef Knapík, IČO: 45578826, Nižná brána 7, Kežmarok, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného zo 7. septembra 2016, č. OU-PO-OVBP2-2016/34581/97870/ŠSS-FA, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 3 S 40/2016-98 z 27. októbra 2017 v znení opravných uznesení č. k. 3 S 40/2016-168 z 12. januára 2022 a 3 S 40/2016-175 z 2. júna 2022 takto

rozhodol:

I. V kasačnom konaní sa namiesto ďalšieho účastníka v 3. rade pokračuje s právnym nástupcom: Správa Tatranského národného parku, IČO: 54435293, Tatranská Lomnica 66, Vysoké Tatry. II. Návrh žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta. III. Kasačná sťažnosť žalovaného sa zamieta. IV. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov kasačného konania. V. Ďalší účastníci nemajú právo na náhradu trov kasačného konania.

1. Z administratívnych spisov žalovaného vyplýva, že ďalší účastník v 3. rade bol spolu s manželkou vlastníkom stavby - rodinného domu súp. č. XX v k. ú. E. B.. Tento dom na juhovýchodnej strane, kde je široký približne 8 metrov, bezprostredne susedí so stavbou súp. č. XX - rodinným domom, ktorej vlastníčkou je žalobkyňa. Rodinný dom ďalšieho účastníka bol postavený na prelome 19. a 20. storočia ako práčovňa, ktorej základy boli vo vzdialenosti približne 1,5 m od dnešného rodinného domu žalobkyne. Približne začiatkom 80-tych rokov 20. storočia sa však rodinný dom ďalšieho účastníka prestaval a jeho juhovýchodná strana sa rozšírila o prístavbu. Následkom tejto prístavby sa rozostup medzi oboma stavbami zmenšil na približne 80 až 90 cm.

Osobitne zdôraznila, že snahou ďalšieho účastníka je legalizácia nezákonnej prístavby, ktorá nedodržiava technické predpisy, najmä požiadavky na odstup stavieb. To jej znemožňuje prístup na severnú strechu jej rodinného domu a obmedzuje možnosť užívania jej majetku. Odstup je navyše taký malý, že nezodpovedá ani minimálnemu odstupu podľa príslušných právnych predpisov.

žiadala, aby stavebný úrad prihliadol na jej skoršie už označené podania. Okresné riaditeľstvo hasičského a záchranného zboru už s dodatočným povolením stavby súhlasilo. Nato obec Tatranská Javorina ako stavebný úrad dodatočným stavebným povolením a kolaudačným rozhodnutím z 8. júna 2016, č. SP/124-006/14-Šk, dodatočne povolila ďalšiemu účastníkovi v 3. rade ako stavebníkovi stavebné práce, spočívajúce v prestavbe rodinného domu (prístavba kuchyne, zádveria, WC a izby), povolila užívanie tejto prestavby a zamietla námietky žalobkyne. V odôvodnení stavebný úrad zrekapituloval priebeh konania a doslovne zreprodukoval jej podania. K jej námietkam zdôraznil, že pôvodná stavba stojí už od prelomu 19. a 20. storočia, v 70-tych a 80-tych rokoch 20. storočia bola prestavaná ako rodinný dom

4. Proti tomuto rozhodnutiu sa žalobkyňa odvolala. Aj v odvolaní znova odkázala na svoje skoršie podania, v ktorých podrobne rozviedla svoje námietky. Naďalej trvala na tom, že odstup jej rodinného domu od dodatočne povolenej prístavby je 0,8 m, čo nie je ani minimálna vzdialenosť. Kvôli tomu sa nedostane na strechu svojho domu, nedajú sa vykonávať opravy na jeho stene, je sťažené odpratávanie snehu. Z neodborne postaveného komína lietajú na jej strechu iskry a obťažuje ju dym, plynové rúry vedené po obvode domu vo vzdialenosti 0,6 m od jej rodinného domu predstavujú riziko. Stavebný úrad sa však jej námietkami nezaoberal. Podobné podanie žalobkyňa adresovala aj Slovenskej stavebnej inšpekcii a pripojila k nemu aj staršie listy z 15. júla 2013, 3. apríla 2014 a 27. mája 2014. Stavebná inšpekcia tieto podania postúpila stavebnému úradu, ktorý ich zaradil do spisu. Po predložení spisu dve zamestnankyne žalovaného 17. augusta 2016 vykonali „šetrenie“, pri ktorom obhliadli situáciu oboch rodinných domov a odstup medzi nimi a o ktorom spísali „úradný záznam“. Zo spisu nevyplýva, že by o tom upovedomili niektorého z účastníkov. Následne žalovaný preskúmavaným rozhodnutím zo 7. septembra 2016 potvrdil rozhodnutie stavebného úradu z 8. júna 2016. K námietkam žalobkyne predovšetkým uviedol, že § 6 ods. 5 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. dovoľuje aj menšie vzdialenosti, ak je na podklade výpočtov a meraní preukázané splnenie podmienok podľa odseku 1. Tieto podmienky boli podľa žalovaného splnené súhlasným stanoviskom okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru, ktoré vychádzalo z požiarneho projektu stavby. Obsah tohto stanoviska bol podľa § 140b stavebného zákona záväzný. To isté platí aj ohľadom iskier a dymu z komína na rodinnom dome ďalšieho účastníka v 3. rade; navyše túto námietku žalobkyňa neuplatnila najneskôr na ústnom pojednávaní. Ďalej žalovaný odkázal na poznatky z vlastného miestneho zisťovania. Námietkou ohľadom plynových rúr sa nezaoberal, pretože predmetom konania nie je plynofikácia stavby. 5. Správny súd tu napadnutým rozsudkom č. k. 3 S 40/2016-98 zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie stavebného úradu z 8. júna 2016 podľa § 191 ods. 1 písm. d) a e) SSP. Na odôvodnenie zdôraznil, že účelom konania podľa § 88a stavebného zákona je zhojenie pôvodného závažného porušenia zákona, ktorého sa dopustil stavebník. Žalovaný a stavebný úrad však presunuli dôkazné bremeno na žalobkyňu, ktorá zákon neporušila. Žalobkyňa po celý čas odkazovala na to, že stavba ďalšieho účastníka v 3. rade nerešpektuje odstup ustanovený v § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. Žalovaný však dostatočne nezistil skutkový stav, či sú naplnené podmienky § 6 ods. 5 cit. vyhlášky, pričom dôkazné bremeno tohto preukázania bolo na ďalšom účastníkovi. Nezohľadnené zostali námietky, že žalobkyňa nemá prístup na strechu, nemôže ju udržiavať, odstraňovať sneh, kvalita jej bývania je zhoršená (v súvislosti s osvetlením a preslnením). Tieto nedostatky pritom žalobkyňa signalizuje už od roku 2014, keďže aj v rámci administratívneho konania odkazovala na svoje skoršie písomnosti. Okrem toho, stavebný úrad mal skúmať rozostupy stavieb v zmysle § 6 cit. vyhlášky aj bez jej námietok.

6. Včas podanou kasačnou sťažnosťou sa žalovaný domáhal zrušenia tohto rozsudku a vrátenia veci správnemu súdu. Zdôraznil, že konanie o dodatočnom povolení stavby je osobitným konaním podľa § 88a stavebného zákona. Dôkazné bremeno spočíva na vlastníkovi stavby, ktorý je na výzvu stavebného úradu povinný predložiť potrebné doklady. Stavebný úrad je tým, kto posudzuje, či stavbu možno povoliť alebo ju treba odstrániť. V prerokúvanej veci stavebník - ďalší účastník v 3. rade požadované doklady predložil, čím uniesol svoje dôkazné bremeno. Názor správneho súdu neguje inštitút dodatočného povolenia stavby. Žalovaný zotrval na svojom názore, že odstupy stavieb sú v súlade s § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., rozhodnutie je v súlade so záväzným stanoviskom okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru a nebráni sa ani užívaniu nehnuteľnosti žalobkyne. Zdôraznil, že prestavba sa vykonala v 80-tych rokoch 20. storočia a dodatočným povolením sa len legalizoval doterajší stav. Nariadiť odstránenie stavby by bolo v rozpore so zásadou hospodárnosti konania podľa § 3 ods. 4 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, pretože nebol preukázaný rozpor stavby s verejným záujmom. Potrebné skutkové okolnosti boli riadne preukázané aj pri miestnom zisťovaní žalovaného 17. augusta 2016. Svetlotechnický posudok nie je potrebný, pretože ho nevyžaduje príslušná slovenská technická norma. Vzhľadom na stanovisko okresného riaditeľstva hasičského a záchranného zboru nebol dôvod nepovoliť stavbu aj napriek neodborne postavenému komínu. 7. Žalobkyňa sa stotožnila s rozsudkom správneho súdu. Oproti zásade hospodárnosti vyzdvihla zásadu zákonnosti, ktorou sa mal žalovaný riadiť. Dym z komína jej znemožňuje riadne užívať jej nehnuteľnosť, navyše z neho vyletujú aj iskry. Naďalej zdôraznila rozpor s § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., pričom mnohé jej námietky žalovaný odmietol. Nevyrovnal sa ani s problémom s preslnením a presvetlením, na ktorý upozorňuje od začiatku. Nelegálna stavba ďalšieho účastníka v 3. rade tak je v rozpore s verejným záujmom. 8. Ďalšia účastníčka v 1. rade odkázala na svoje vyjadrenie k správnej žalobe, ktoré znovu pripojil. 9. Ďalší účastník v 3. rade sa stotožnil s kasačnou sťažnosťou a tiež navrhol zrušiť rozsudok správneho súdu. 10. Ďalší účastníci v 2. a 4. rade sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili. 11. Dodatočným podaním žalovaný navrhol, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok. Postup podľa napadnutého rozsudku, ak by sa stal precedensom, by totiž viedol k nadmernému zaťaženiu správnych orgánov.

12. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP) a predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). A. K právnemu nástupníctvu ďalšieho účastníka v 1. rade

V zmysle § 104i ods. 2 cit. zákona sa pôvodný ďalší účastník v 1. rade - Štátne lesy Tatranského nárondého parku od 1. apríla 2022 zlúčil so Správou Tatranského národného parku a zároveň zanikol.

Inak podľa § 88a ods. 4 cit. zák. v rozhodnutí o dodatočnom povolení dodatočne povolí už vykonané stavebné práce a určí podmienky na dokončenie stavby alebo nariadi úpravy už realizovanej stavby. Stavebné povolenie sa v zmysle § 55 ods. 1 stavebného zákona od počiatku jeho účinnosti vyžadovalo aj pri zmenách stavby, najmä pri prístavbách, ktorými sa stavby pôdorysne rozširovali a ktoré boli navzájom prevádzkovo spojené s doterajšou stavbou [porov. § 139b ods. 5 písm. b) stavebného zákona účinného v čase vydania rozhodnutia, resp. § 1 ods. 3 písm. b) vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 85/1976 Zb. o podrobnejšej úprave územného konania a stavebného poriadku, účinná do 30. júna 2000, teda aj v čase vykonania dodatočne povoľovanej prístavby].

zákona alebo vyhlášky č. 532/2002 Z. z. (porov. v tomto zmysle napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Sžk 19/2017). 16. V prerokúvanej veci bola medzi žalobkyňou na jednej strane a žalovaným, ako aj ďalším účastníkom v 3. rade na druhej strane sporná otázka odstupu medzi rodinnými domami oboch týchto účastníkov. Otázka vzdialeností stavieb je v súčasnosti upravená predovšetkým v ustanovení § 6 vyhlášky č. 532/2002 Z. z., ktoré sa podľa § 2 ods. 3 tejto vyhlášky primerane použije aj na zmeny stavby, teda aj na prístavby. Podľa § 6 ods. 1 cit. vyhl. predovšetkým platí, že vzájomné odstupy stavieb musia spĺňať požiadavky (okrem iného) urbanistické, architektonické, životného prostredia, hygienické, požiarnej bezpečnosti, požiadavky na denné osvetlenie a preslnenie a na zachovanie pohody bývania. Odstupy musia ďalej umožňovať údržbu stavby a užívanie priestorov medzi stavbami na technické alebo iné vybavenie územia a činnosti, ktoré súvisia s funkčným využívaním územia. Podľa § 6 ods. 3 cit. vyhl. potom

17. Kasačný súd sa stotožňuje so správnym súdom v tom, že žalovaný sa ustanovením § 6 ods. 5 vyhlášky č. 532/2002 Z. z. riadil len čiastočne. Z tohto ustanovenia totiž plynie, že predpokladom záveru o tom, či vzdialenosť menšia ako 4 m medzi rodinnými domami neodporuje verejným záujmom, ktoré chránia ustanovenia § 6 ods. 3 a 4 cit. vyhl., sú konkrétne merania a výpočty, ktoré preukážu splnenie všetkých požiadaviek ustanovených v odseku

Požiadavky požiarnej ochrany sú však len jednou z požiadaviek vymedzenou v § 6 ods. 1 vyhlášky č. 532/2002 Z. z.; okrem nich sa v tomto ustanovení niekoľko ďalších požiadaviek, medzi nimi požiadavky urbanistické, architektonické, hygienické, denného svietenia, preslnenia, pohody bývania, ale zmieňuje sa osobitne aj požiadavka údržby stavieb a užívania priestoru medzi nimi. 18. Žalobkyňa počas konania opakovane namietala, že stiesnený priestor sťažuje prístup k jej múru, sťažuje odpratávanie snehu, bráni prístupu svetla a slnečných lúčov.

Nezisťovali, akým spôsobom postavená prístavba mení svetelné a slnečné pomery okna žalobkyne, či do tejto medzery vôbec dopadajú slnečné lúče, ktorých absencia môže viesť k udržiavaniu nadmernej vlhkosti, osobitne s ohľadom na klimatické podmienky regiónu, o ktorý ide (pod Tatrami). Okolnosť, že svetlotechnický posudok nevyžaduje slovenská technická norma, nie je z tohto pohľadu podstatná, pretože povinnosť vykonať výpočty a merania ukladá priamo citované ustanovenie vyhlášky. Na tieto skutočnosti mali stavebný úrad, ale aj žalovaný riadne zistiť skutkový stav, resp. - v súlade s citovanými ustanoveniami § 88a stavebného zákona - vyzvať ďalšieho účastníka v 3. rade ako stavebníka, ktorého v tomto smere zaťažovalo dôkazné bremeno.

V prerokúvanej veci však nie je potrebné tieto otázky riešiť, pretože by tým ďalší účastník v 3. rade nič konkrétne nezískal. V čase, kedy bola sporná prístavba zhotovená, totiž vzdialenosti medzi rodinnými domčekmi upravoval § 44 vyhlášky Federálneho ministerstva pre technický a investičný rozvoj č. 83/1976 Zb. o všeobecných technických požiadavkách na výstavbu.

Nemožno sa stotožniť s názorom žalovaného, že odstránenie stavby je v rozpore so zásadou hospodárnosti konania v zmysle § 3 ods. 4 Správneho poriadku. Podľa tohto ustanovenia má (správne) konanie prebiehať hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. Z jeho znenia je tak zrejmé, že upravuje len hospodárnosť procesného postupu (t. j. aké procesné úkony a kedy vykonať, prípadne akým spôsobom), nie však obsah rozhodnutia vo veci. Ten je v zmysle § 46 Spr. por. určený zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ak ustanovenie § 88a stavebného zákona za určitých okolností ukladá stavebnému úradu, aby nariadil odstránenie stavby alebo jej časti, nemôže ísť o „nehospodárny postup“. Pokiaľ ďalej žalovaný odkazoval na závery zo „šetrenia“, ktoré vykonali jeho zamestnanci 17. augusta 2016, tak treba uviesť, že podľa § 60a Spr. por. sa na odvolacie konanie primerane vzťahujú ustanovenia prvej až tretej časti. Procesný úkon, pri ktorom sa správny orgán vlastným zmyslovým vnímaním oboznamuje so stavom určitej fyzicky vnímateľnej hnuteľnej či nehnuteľnej veci (inak než zisťovaním obsahu

IV. Záver

21. Zo všetkých uvedených dôvodov tak kasačný súd dospel k záveru, že kasačná sťažnosť vo výsledku nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP rozsudkom (§ 457 ods. 1 SSP) zamietol. 22. Žalobkyňa mala v kasačnom konaní úspech, a preto jej kasačný súd podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP priznal ich náhradu proti neúspešnému žalovanému. Podanie vyjadrenia ďalšieho účastníka ku kasačnej sťažnosti nemožno podľa ustálenej judikatúry považovať za splnenie povinnosti, ktorá by opodstatňovala priznanie náhrady trov kasačného konania v zmysle § 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP. 23. Vecným vybavením kasačnej sťažnosti zanikol aj dôvod, aby sa jej priznával odkladný účinok. Preto kasačný súd spolu s rozhodnutím vo veci samej zamietol aj zodpovedajúci návrh žalovaného. 24. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. marca 2024