4Svk/10/2025

1. Okresný úrad Levoča, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím č. OU-LE- OSZP-2021/001203-020/HE zo dňa 29.10.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 5 ods. 1 zákona č.525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v spojení s § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon EIA“), rozhodol podľa § 29 ods. 2, ods. 11 zákona EIA, že zmena navrhovanej činnosti „hnedá Priemyselná zóna Levoča - Juh, rozšírenie funkčného využitia,“ navrhovateľa Mesto Levoča, sa nebude posudzovať podľa zákona EIA a pre uvedenú činnosť je preto možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. V súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA určil podmienky pre eliminovanie a zmiernenie vplyvov zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie špecifikované v bodoch 1. - 7. prvostupňového rozhodnutia. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OOP3-2022/007886-05/HAM zo dňa 08.03.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) tak, že odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

II. Rozsudok správneho súdu

7. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že podmienky rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona EIA vyplývajúce zo stanovísk verejnosti neboli zapracované medzi záväzné environmentálne opatrenia buď vôbec alebo len nedostatočne, správny súd skonštatoval, že táto námietka bola všeobecne formulovaná. 8. Správny súd tiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR - sp. zn. 8Sžo/89/2014 z 23.02.2017, podľa ktorého občianske združenia a zainteresovaná verejnosť nemá právny nárok, aby ich pripomienkam, ktoré podávajú v procese posudzovania vplyvov na životné prostredie, bolo vyhovené. Podľa správneho súdu, neprijatie žalobcom navrhnutých zmierňovacích a eliminačných opatrení vo výroku prvostupňového rozhodnutia by žalobca konkrétne namietal vtedy, ak by odôvodnene tvrdil a preukázal, že práve a len tieto opatrenia sú spôsobilé účinným spôsobom zmierniť dopady zmeny navrhovanej činnosti na životné prostredie, resp. ich eliminovať, a preto bolo nevyhnutné ich prijať. Nestačilo len nesúhlasiť s ich neprijatím. 9. Správny súd uviedol, že k dôvodnosti žalobných námietok nepostačuje, ak žalobca s hodnotením veci žalovaným nesúhlasil bez toho, aby uviedol konkrétne nedostatky majúce za následok rozpor napadnutého rozhodnutia so zákonom, resp. s logickou úvahou. Samotný fakt, že závery, na ktorých bolo napadnuté rozhodnutie založené, nie sú v súlade s názormi žalobcu, nepreukazuje ich nezákonnosť. 10. K námietke žalobcu o porušení ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy spočívajúca v nevykonaní konzultácií podľa § 63 zákona EIA - správny súd argumentoval tým, že žalobca v správnom konaní netvrdil a nepreukázal konkrétne špecifické dôvody týkajúce sa povahy veci odôvodňujúce, že vykonanie konzultácie by prispelo k objasneniu veci. Tiež poukázal na závery „rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. zo dňa 29.06.2023“ (pozn. kasačného súdu: zrejme sa jednalo o sp. zn. 6Svk/42/2022), kde najvyšší správny súd uviedol, že z obsahu § 63 zákona EIA nevyplýva, že by sa konzultácie museli realizovať výslovne ústnou formou, ako aj na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 1Svk/ 5/2023, podľa ktorého nárok na ústne konzultácie žalobcovi neprináleží ani z čl. 6 ods. 5 smernice o EIA (Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ z 13. decembra 2011 o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie - ďalej aj ako „smernica o EIA“). Správny súd tiež uviedol, že v čase, keď prebiehalo zisťovacie konanie, bolo účinné ustanovenie § 65g zákona EIA, ktoré upravovalo postup správnych orgánov počas šírenia nákazlivej choroby COVID-19, ktoré uprednostňovalo písomnú formu konania, na čo poukázal aj sám žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia.

11. Proti rozsudku správneho súdu (bod 3. vyššie) podal žalobca (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie.

13. V časti B. kasačnej sťažnosti sťažovateľ zaujal stanovisko, že ak sa správny súd domnieval, že jeho námietky nie sú dostatočne konkrétne, mal využiť prostriedky podľa SSP, ktorými by vady podania - spočívajúce v jeho nekonkrétnosti - odstránil.

14. Sťažovateľ v časti C. kasačnej sťažnosti napádal právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti prvostupňového rozhodnutia a rozhodnutia žalovaného. Správny súd podľa neho nesprávne právne posúdil dostatočnosť odôvodnenia, a to najmä z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí (ďalej len „zákon o životnom prostredí“) vo vzťahu k zaťaženiu územia a jeho možného ďalšieho zaťaženia. Podľa sťažovateľa prvostupňový orgán síce skonštatoval, že výsledky zisťovacieho konania nepoukázali na predpokladané prekročenie medzných hodnôt, ale v odôvodnení absentovala východzia hodnota jednotlivých medzných hodnôt a kvantifikované vyjadrenie, či navrhovaná činnosť bude vplývať na jednotlivé časti životného prostredia (napr. na znečistenie ovzdušia).

16. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti namietal závery správneho súdu o tom, že ním stanovené podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, neboli posudzované v kontexte § 17 zákona o životnom prostredí. Tieto požiadavky správny súd podľa žalobcu zľahčoval rovnako ako zľahčoval obsah žaloby a dôslednosť pri postupe správnych orgánov. Tvrdil, že ak by správne orgány uviedli v preskúmavaných rozhodnutiach úvahy takým spôsobom, ako ich predpokladajú právne predpisy, bola by možná aj vecná a konkrétnejšia argumentácia.

poriadku. Poukazoval na čl. 6 - 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu prevzatá do § 66 zákona o EIA. Tvrdil, že formalistické vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa účel Smernice EIA. 18. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledujúcimi prejudiciálnymi otázkami: „a. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Žalobca žiada, aby spolu so prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru. b. Či judikát NSS SR Č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku

a následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ Č. C-416/ 10. Právnou vetou rozsudku SDEÚ C-416/ I O je totiž „záujmy a práva verejnosti na ochrane životného prostredia majú (v prípade kolízie) prednosť pred vlastníckym právom a od neho odvodeným právom stavby" ale aj právna veta „že prvoinštančný súd sa môže ale druhoinštančný súd sa musí obrátiť s prejudiciálnou otázkou na Súdny dvor ohľadne výkladu práva EÚ" ; jeho neutralizácia teda spočíva v tom, že štát neuznáva priamo spolky, ktoré sú nositeľom práv zainteresovanej verejnosti resp. neúspechom žaloby štát sankcionuje takéto spolky keď zjavnou štátnou politikou má byť preferencia stavebníkov a potlačenie činnosti ekologických spolkov; alternatívne spolky, ktoré sa snažia o vykonateľnosť uvedeného rozsudku SDEÚ sú považované za zneužívačov práva, lebo sa snažia spôsobiť „škodu stavebníkom" - a to tým, Že od súdov žiadajú vykonateľnosť a zohľadnenie uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ; či procesne že opakované žaloby smerujúce k tej istej prejudiciálnej otázke súd len z tohto dôvodu považuje za „bezobsažné" a „bezúčelné".

20. K námietke týkajúcej sa konzultácii, žalovaný poukázal na § 65g ods. 1 zákona EIA upravujúci postupu počas mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu vyhláseného v súvislosti s ochorením COVID-19, ktorý výslovne predpokladá vykonanie úkonov písomne v elektronickej alebo listinnej podobe. Poukázal na to, že mimoriadna situácia trvala počas celého zisťovacieho konania.

IV. Konanie pred kasačným súdom

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 23. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 24. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 25. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

záujmoch. 27. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.

29. Podľa § 64 zákona EIA, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem: a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

31. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Na strane druhej, rozsahovo hoci aj excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, nedostatočne argumentačne konkrétna, príp. naopak, vykazujúca vysokú mieru všeobecnosti a argumentačnej abstraktnosti, má za následok, že sa súd pri „vysporiadaní“ takejto kasačnej sťažnosti obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky Rozsudky Najvyššieho správneho súdu českej republiky č. k. 1AS/132/ 2021-30 zo 15.07.2021, č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023).

32. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu.

34. Podstatné námietky sťažovateľa sa týkali toho, že: (a) správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti a správny súd zamietol žalobu odkazujúc všeobecnú formuláciu námietok bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby, (b) správny súd nesprávne posúdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, neurčenie východiskových hodnôt v preskúmavaných rozhodnutiach, (c) prvostupňový orgán nevykonal konzultácie. Vyhodnotenie žalobnej legitimácie zo strany správneho súdu, nekonkrétnosť žalobných námietok

36. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd opakovane uvádzal, že sťažovateľ je zainteresovanou verejnosťou (k tomu pozri napr. bod 50. napadnutého rozsudku). Sťažovateľ navyše svoje tvrdenia o nesprávnom vyhodnotení jeho žalobnej legitimácie nepodoprel žiadnymi relevantnými skutočnosťami. Zo skutočnosti, že jeho námietkam nebolo vyhovené, nie je totiž možné vyvodiť, že by si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako ekologická organizácia.

Inak povedané, ekologické organizácie síce v administratívnom konaní nepochybne môžu predkladať svoje návrhy podnety, ktoré by mal podľa nich administratívny orgán zvážiť, ale na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydanom v správnom konaní je potrebné už kvalifikovane preukázať konkrétne porušenie zákona, resp. verejného záujmu. Nemôže sa jednať o hypotetickú, príp. ničím nepodloženú všeobecnú úvahu, ktorá sa ani nevzťahuje na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci.

39. Správny súd tiež nebol v kontexte predmetnej veci povinný sťažovateľa vyzývať na formulovanie účinnej žalobnej argumentácie. Jeho správna žaloba totiž nepochybne žalobné dôvody obsahovala, preto táto nemala vady, ktoré by predpokladali aplikáciu postupu na odstránenie vád žaloby. Zo správnej žaloby bolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha, keď tento žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj vymedzenie dôvodov, od ktorých túto svoju požiadavku sťažovateľ (ako žalobca v konaní pred správnym súdom) odvodzoval.

konania. 40. Nad rámec uvedeného kasačný súd dodáva, že garanciou kvalifikovanej argumentácie v správnom súdnictve by malo byť už aj pravidlo obligatórneho právneho zastúpenia, ktoré sa uplatňuje aj v prípade žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou.

V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

Napriek tomu správny súd, ako aj kasačný súd preskúmavané rozhodnutia podrobili kontrole ich preskúmateľnosti. Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (osobitne na str. 17 - 19 prvostupňového rozhodnutia, str. 6 - 10 napadnutého rozhodnutia).

45. K parciálnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa toho, že v kontexte vád odôvodnenia nebolo prihliadané na ustanovenia § 11 a § 12 zákona o životnom prostredí (k tomu pozri aj bod 14 tohto rozsudku), poukazuje kasačný súd na správny súd na rozsudok Najvyššieho správneho súdu SR - sp. zn. 6Svk/10/2024, z ktorého vyplýva: „K odkazu žalobcu na § 12 zákona č. 17/1992 Zb. najvyšší správny súd uvádza, že podobne ako pri § 11 zákona č. 17/1992 Zb., ide o všeobecné východiská.

Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia.“.

47. Kasačnému súdu je tiež známe, že iný senát tunajšieho súdu pri obdobnej námietke dospel k záveru, že „Vzhľadom na skutočnosť, že medzné hodnoty vyplývajú priamo z osobitných predpisov a nie sú výsledkom výpočtu, správnej úvahy, dokazovania či iného postupu správneho orgánu v konaní, absencia uvedenia týchto medzných hodnôt v odôvodnení rozhodnutia nespôsobuje nezákonnosť rozhodnutia.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 2Svk/14/2023 zo dňa 21.02.2025). V tu posudzovanej veci je podstatné to, že sa preskúmavané rozhodnutia týkajú zmeny navrhovanej činnosti spočívajúcej v rozšírení funkčného využitia „Hnedej priemyselnej zóny Levoča - Juh“, pričom predmetom zmeny navrhovanej činnosti nebolo vykonanie stavebnej činnosti, ale rozšírenie určenia hnedej priemyselnej zóny a prevádzky na tavenie - vrátane zlievania zliatin (legovania) neželezných kovov - okrem kovov vzácnych, resp. spresnenie plošného rozsahu vymedzenia hnedej priemyselnej zóny. Preto v kontexte predmetnej veci, absencia medzných hodnôt v žalobou napadnutých rozhodnutiach orgánov verejnej správy nespôsobuje ich nepreskúmateľnosť, resp.

. .“, príp. „Je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.“ (R 103/2011 - judikát odkazovaný vo vyššie citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky) alebo napr. uznesenie Ústavného súdu SR z 19. apríla 2016, sp. zn. III. ÚS 245/2016 - Správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého, ale účinnej ochrane subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade

29.06.2023“, zrejme sa jednalo o sp. zn. 6Svk/42/2022 - pozn. kasačný súd). Na toto posúdenie kasačný súd odkazuje a stotožňuje sa s ním. Osobitne zdôrazňuje odkaz na právne závery v rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR - sp. zn. 1Svk/5/2023, ktorý poukázal na to, že právny záver o tom, že nie je daná povinnosť realizovať konzultácie výlučne prezenčne, vyplýva aj z čl. 6 ods. 5 smernice EIA, prípadne z čl. 6 ods. 7 Aarhuského dohovoru (uvedené závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj ústavný súd - pozri uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. I. ÚS 621/2024 zo dňa 21. novembra 2024).

50. Kasačný súd tiež poukazuje na východiská uvedené v rozsudku tunajšieho súdu - sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, v ktorom sa uvádza, že úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania. Uvedené závery z

V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov a návrhu na predloženie prejudiciálnych otázok

52. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol

V Bratislave dňa 24. júna 2025