4Svk/11/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobcu: (sťažovateľa) Podielnicke družstvo DUNAJ so sídlom Vývojová 852, Bratislava, IČO: 00190667, zastúpeného: Advokátska kancelária HORVÁTH, s. r. o. so sídlom Slnečná 592/2, Galanta, IČO: 30958300, proti žalovanému: Okresný úrad Bratislava so sídlom Tomášikova 46, Bratislava, za účasti: Poľovnícka spoločnosť AMICUS, so sídlom Hálova 18, Bratislava, IČO: 37929577 o preskúmanie zákonnosti opatrenia žalovaného č. OU-BA-PLO-2014/63205-Har zo dňa 09.07.2015, o kasačnej sťažnosti žalobcu voči rozsudku Krajského súdu v Bratislave č. k. 5S/ 132/2018-276 zo dňa 20. septembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

2. Žalobca podal voči napadnutému opatreniu správnu žalobu. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. 5S/132/2018-276 zo dňa 20. septembra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu žalobcu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v účinnom znení (ďalej len „SSP“) zamietol.

revíru. Svoje tvrdenia opieral o dva znalecké posudky a o analýzu vlastníckych vzťahov. 4. Správny súd poukázal na to, že rozhodnutie o uznaní poľovného revíru, na ktoré sa vzťahuje napadnuté opatrenie, bolo vydané podľa zákona č. 23/1962 Zb. o poľovníctve (ďalej len „zákon č. 23/1962 Zb.“), ktorý bol s účinnosťou od 01.09.2009 nahradený zákonom č. 274/2009 Z. z. o poľovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o poľovníctve“). Otázku, čo bolo v čase vzniku poľovného revíru jeho obsahom, preto treba riešiť podľa zákona č. 23/1962 Zb. Správny súd zdôraznil, že podľa § 6 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 23/1962 Zb. mohol byť poľovný pozemok zahrnutý do poľovného revíru, len ak spĺňal aj kritérium súvislosti a kritérium minimálnej výmery. Teda nie každý pozemok, ktorý nebol nepoľovným pozemkom bol súčasne aj poľovným pozemkom patriacim do poľovného revíru. Správny súd výklad ustanovení zákona č. 23/1962 Zb. uzavrel tak, že je možné hovoriť o

5. Správny súd následne uviedol, že na rozdiel od zákona č. 23/1962 Zb., nový zákon o poľovníctve (zákon č. 274/2009 Z. z.) obsahuje v ustanovení § 2 písm. o) zákona aj pozitívnu definíciu poľovného pozemku. Podľa tohto zákonného ustanovenia je poľovným pozemkom každá plocha, ktorá nie je nepoľovnou plochou. Takéto vymedzenie poľovného pozemku však podľa správneho súdu nemožno chápať tak, že každá zmena nepoľovnej plochy na poľovnú plochu má automaticky za následok zmenu výmery poľovného revíru, v ktorom sa dotknutá plocha nachádza.

poľovníctva. Z uvedeného vyplýva, že samotná zmena charakteru pozemku z nepoľovného na poľovný nemá žiadny právne relevantný vplyv na poľovný revír a výmeru poľovných pozemkov, ktoré sú do neho zaradené. Takémuto výkladu korešponduje aj ustanovenie § 2 písm. u), ktoré považuje za vlastníkov spoločného poľovného revíru iba tých majiteľov poľovných pozemkov, z ktorých je uznaný spoločný poľovný revír.

8. V nadväznosti na uvedené správny súd ustálil, že podstatnými pre posúdenie veci nie sú výlučne ustanovenia § 5 ods. 3, ods. 4 a § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve - ako to tvrdil žalobca, pretože obsah žalobcom označených zákonných ustanovení nemožno zistiť bez legálnych definícií - obsiahnutých v § 2 tohto zákona.

10. Správny súd zdôraznil, že v prípade rozhodovania o užívaní poľovného revíru, ustanovenie § 11 ods. 1 nového zákona o poľovníctve vymedzuje, že na ňom rozhodujú vlastníci spoločného poľovného revíru postupom podľa § 5, pričom podľa § 2 písm. u) nového zákona o poľovníctve vlastníkmi spoločného poľovného revíru sú iba majitelia tých poľovných pozemkov, z ktorých je uznaný spoločný poľovný revír. Vzhľadom na to dospel správny súd k záveru, že jedinou právne relevantnou výmerou poľovných pozemkov, z ktorej je možné posudzovať splnenie podmienok podľa § 5 ods. 3, ods. 4 a § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve, je výmera poľovných pozemkov uvedená v rozhodnutí o uznaní poľovného revíru a/alebo v rozhodnutí, ktorým bolo toto rozhodnutie zmenené. Preto správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú argumentáciu žalobcu o tom, že splnenie podmienok podľa § 5 ods. 3, ods. 4 a § 16 ods. 1 o poľovníctve sa malo posudzovať podľa skutočnej výmery poľovných pozemkov patriacich do dotknutého poľovného revíru.

Uvedené nedostatky znaleckých posudkov podľa správneho súdu úplne znemožňujú overiť správnosť záverov znalcov. Analýzu vlastníckych vzťahov nie je možné preskúmať pre absenciu parcelných čísiel ani z nej nevyplýva, zo stavu k akému dátumu vychádza. Správny súd navyše

12. Správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú i argumentáciu žalobcu o tom, že nie je možná korekcia rozhodnutia o uznaní poľovného revíru z dôvodu, že bolo vydané pred viac ako troma rokmi. Táto korekcia vo vzťahu k výmere poľovného revíru je možná, a to postupom podľa § 4 ods. 5 a tiež § 9 zákona o poľovníctve. 13. Čo sa týka Stanoviska Ministerstva pôdohospodárstva a rozvoja vidieka Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) v liste č. 31245/2015 zo dňa 23.12.2015, na ktorý sa žalobca odvolával, správny súd uviedol, že právny názor tam vyslovený nie je pre správny súd záväzný. Zároveň citoval aj vybrané odseky odôvodnenia rozhodnutia Krajského súdu v Bratislave súdu vo veci č. k. 3Co/121/2016-359 zo dňa 28.06.2018.

Skonštatoval, že zaevidovaná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti. Čo sa týka preverenia výmer a vlastníckych vzťahov k poľovných pozemkov uznaných za poľovný revír, správny súd uviedol, že tieto vyplývajú z kópie katastrálnej mapy s vyznačením vlastníckych vzťahov a popisnej tabuľky v tomto dokumente obsiahnutej, ktorú vypracoval autorizovaný geodet.

III. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

16. Sťažovateľ je toho názoru, že podstatnými ustanoveniami sú v danom prípade ustanovenia § 5 ods. 3 a ods. 4 zákona o poľovníctve pokiaľ ide o hmotnoprávne hľadisko a ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve, pokiaľ ide o procesnoprávne hľadisko. Odkaz správneho súdu, resp. žalovaného na ustanovenie § 4 ods. 5 zákona o poľovníctve zakotvujúce základné obsahové náležitosti rozhodnutia o uznaní poľovného revíru a ustanovenie § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve obsahujúce výpočet podstatných náležitostí zmluvy o užívaní poľovného revíru, nie je v danom prípade podľa právneho názoru žalobcu relevantný.

Preto je podľa názoru žalobcu nutné - rešpektujúc zásadu zákazu odopretia spravodlivosti (denegatio iustitiae) - pripustiť - v rámci skúmania splnenia podmienok na zaevidovanie zmluvy o užívaní poľovného revíru - vykonanie dôkazu, ktorým sa zistí skutočná (reálna) výmera revíru. Zdôraznil, že žalovaného na nesúlad reálnej výmery poľovného písomne upozorňoval a zaslal žalovanému pred vydaním napadnutého opatrenia aj listiny preukazujúce nesúlad výmer.

18. Právny názor správneho súdu, že smerodajná je výmera uvedená v rozhodnutí o uznaní výmery, podľa sťažovateľa umožňuje vznik situácie, že na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov bude vychádzajúc z údaja o celkovej výmere poľovného revíru uvedenej v rozhodnutí o jeho uznaní prítomných podľa listiny prítomných viac ako 100% vlastníkov poľovných pozemkov, prípadne dôjde nezávisle od seba k zvolaniu dvoch rôznych zhromaždení vlastníkov, ktoré budú vykazovať znaky uznášaniaschopnosti.

19. V súvislosti s odkazom súdu na § 14 ods. 3 zákona o poľovníctve sťažovateľ dodal, že toto žiadnym spôsobom neustanovuje, z akej výmery je nutné pri výpočte hlasovacích práv na zhromaždení vlastníkov poľovných pozemkov vychádzať, ale zakotvuje výlučne esenciálne obsahové náležitosti zmluvy o užívaní poľovného revíru. Predmetné ustanovenie navyše ani explicitne neukladá povinnosť uviesť do zmluvy o užívaní poľovného revíru jeho výmeru.

20. Sťažovateľ je toho názoru, že analýzou vlastníckych vzťahov a dvoma znaleckými posudkami preukázal, že reálna výmera revíru je v takom rozsahu, že uznesenia prijaté na zhromaždení vlastníkov nie je možné považovať za rozhodnutia prijaté nadpolovičnou väčšinou vlastníkov poľovných pozemkov (vyplýva to podľa neho zo všetkých troch dokumentov). 21.

22. Z pohľadu sťažovateľa je absolútne nepochopiteľná špecifikácia relevantnej právnej úpravy uvedená na str. 15 až 18 odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože správny súd uviedol ustanovenia zákona č. 23/1962 Zb., pričom zákon o poľovníctve dáva jasnú odpoveď na otázku, čo je poľovným a čo nepoľovným pozemkom. Za rovnako nepochopiteľný považuje žalobca odkaz správneho súdu na § 1 písm. b), § 3 ods. 3§ 4 ods. 5, § 4 ods. 8, § 9 a § 10 ods. 5 zákona o poľovníctve. V danom prípade sa totiž nejedná o uznávanie, ani zmenu hranice existujúceho poľovného revíru.

24. Napokon namietal, že správny súd v rámci bodov 92 - 97 odôvodnenia poukazuje aj na ustanovenia zákona č. 23/1962 Zb., ale uvedená právna argumentácia je z jeho pohľadu nepochopiteľná a neprijateľná. 25. Tvrdenie správneho súdu, že nie každá zmena charakteru pozemku z nepoľovného na poľovný má za následok zmenu aktuálnej výmery poľovného revíru, nemá podľa sťažovateľa logické vysvetlenie. Argumentoval tým, že zákon o poľovníctve jasne hovorí, čo je poľovným pozemkom a čo naopak nepoľovným pozemkom (ust. § 2 písm. f) a písm. o) zákona o poľovníctve) a zároveň v ust. § 2 písm. p) hovorí, čo tvorí poľovný revír, pričom zmena charakteru pozemku začleneného do poľovného revíru (z nepoľovného na poľovný, resp. naopak) nenastáva len na základe rozhodnutia príslušného okresného úradu, ale aj na základe samotnej zmeny faktického stavu (napr. dovtedy poľovný pozemok sa zastavia alebo oplotí, resp. z doteraz oploteného nepoľovného pozemku sa odstráni oplotenie .

V danom prípade totiž nejde o uznávanie, resp. zmenu hranice poľovného revíru. 27. Označenie znaleckých posudkov a analýzy vlastníckych vzťahov správnym súdom za nepreskúmateľné, je podľa názoru sťažovateľa, neprijateľné. Uviedol, že ak mal správny súd potrebu doplniť dokazovanie, nič mu nebránilo vo vykonaní dokazovania výsluchom znalcov. Namietal, že úlohou znalca nie je uvádzať do znaleckého posudku legálne definície pojmov obsiahnutých v rámci všeobecne záväzných právnych predpisov. Úlohou znalcov bolo určiť, aká bola reálna výmera poľovných pozemkov začlenených do revíru k rozhodnému času a táto otázka bola nimi aj zodpovedaná. Výpočet bol pritom opretý o analýzu poľovných pozemkov v rámci poľovného revíru s ich špecifikáciou konkrétnym číslom parcely, katastrálnym územím, druhom pozemku. 28.

29. Napokon sťažovateľ namietal, že správny súd sa vysporiadal právnym názorom ministerstva o hybridnej forme rozhodnutia o uznaní len jedinou vetou. 30. Celkovo sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za absolútne nepresvedčivý a nedostatočne odôvodnený. 31. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že podmienky zaevidovania zmluvy o užívaní poľovného revíru upravuje ustanovenie § 16 ods. 1 zákona o poľovníctve v nadväznosti na ustanovenie § 14 ods. 2 a 3 zákona o poľovníctve, kde zákon jasne stanovuje podmienky, ktoré musia byť splnené, aby bol príslušný správny orgán oprávnený zmluvu zaevidovať. Poukázal na to, že vo veci zaevidovania zmluvy je príslušný okresný úrad len „evidenčným orgánom“ - nevedie v predmetnej veci konanie a z toho dôvodu nemá prečo vykonávať napr. dokazovanie. Nakoľko v období od vyznačenia právoplatnosti rozhodnutia o uznaní poľovného revíru, po dobu zaevidovania zmluvy nedošlo ku zmene hraníc uznaného poľovného revíru, žalovaný pri posudzovaní vychádzal z výmery, ktorá bola uvedená v predmetnom rozhodnutí.

IV. Konanie pred kasačným súdom

32. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 33. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 34. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Súdny poplatok za podanú kasačnú sťažnosť bol uhradený. 35. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané zákonné ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

Podľa § 16 ods. 1 a 2 zákona o poľovníctve, evidenciu zmluvy vykoná príslušný okresný úrad. Zmluvu zaeviduje, ak ju uzatvorila fyzická osoba alebo právnická osoba podľa § 13 ods. 1 a ak ju podpísali vlastníci spoločného poľovného revíru vlastniaci najmenej nadpolovičnú väčšinu poľovných pozemkov z výmery poľovného revíru. Súčasťou žiadosti o evidenciu zmluvy je notárska zápisnica osvedčujúca priebeh zhromaždenia. 7) (2) Okresný úrad nezaeviduje zmluvu, ak na užívanie poľovného revíru je už zaevidovaná iná zmluva, ak zmluva nespĺňa náležitosti podľa § 14 ods. 3 alebo ak zmluva nie je uzatvorená so subjektom podľa § 13 ods. 1.

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

37. Kľúčovú otázku pre predmetnú vec správny súd aj sťažovateľ vymedzili obdobne, a síce z ktorého údaja o celkovej výmere poľovného revíru je nutné vychádzať pri zaevidovaní zmluvy o užívaní poľovného revíru. Kým správny súd sa stotožnil so stanoviskom žalovaného, že rozhodujúci je pre vec údaj o výmere poľovného revíru uvedený v rozhodnutí o jeho uznaní, sťažovateľ je toho názoru, že žalovaný mal skúmať reálny - faktický údaj, ktorý sa snažil osvedčiť ním predloženými dokumentmi.

. . vymedzených v rozhodnutí orgánu štátnej správy poľovníctva. . .“ resp. „. . .z ktorých je uznaný spoločný poľovný revír“). Rovnako sa možno stotožniť s argumentáciou správneho súdu, že zmenu charakteru pozemku z nepoľovného na poľovný vo vzťahu k poľovnému revíru a jeho výmere je možné formálne dosiahnuť rozhodnutím o pričlenení k uznanému poľovnému revíru. Preto sa nemožno stotožniť s názorom, že by sa (faktickou) zmenou charakteru pozemku z nepoľovného na poľovný zároveň tento pozemok stal aj poľovným pozemkom v poľovnom revíri bez toho, aby tento pozemok bol administratívne uznaný, resp. pričlenený k poľovnému revíru. Správny súd tieto zákonné definície vhodne a logicky prepojil s jedným z kľúčových ustanovení pre danú vec - § 11 ods. 1 zákona o poľovníctve. Ustanovenie § 11 ods. 1 zákona o poľovníctve vymedzuje, že na ňom rozhodujú vlastníci spoločného poľovného revíru postupom podľa § 5, pričom vlastníkov spoločného poľovného revíru § 2 písm. u) zákona o poľovníctve definuje ako majiteľov tých poľovných pozemkov, z ktorých je uznaný spoločný poľovný revír.

o poľovníctve. 40. Sťažovateľ - naopak - svoj právny názor opieral o izolovaný výklad jednotlivých ustanovení, hlavne § 5 ods. 3 a 4 zákona o poľovníctve a § 2 písm. o/ zákona o poľovníctve. Kasačný súd sa s takýmto postojom nemohol stotožniť.

uznaného revíru podľa § 11 ods. 1 zákona o poľovníctve, ktorý na postup podľa § 5 zákona o poľovníctve odkazuje, je zrejmé, že v tejto fáze (po uznaní poľovného revíru) nie je možné počítať väčšinu, resp. tretinu vlastníkov z výmery navrhovaných pozemkov.

42. Sťažovateľ svoj právny názor odôvodňoval aj viacerými podpornými argumentmi. So sťažovateľom namietanou nemožnosťou zmeny rozhodnutia o uznaní poľovného revíru sa správny súd dostatočne vysporiadal, keď poukázal na rozhodnutie o pričlenení k uznanému poľovnému revíru [podľa § 4 ods. 8 zákona o poľovníctve (resp. § 4 ods. 5 zákona o poľovníctve-k tomu pozri ods. 47 tohto rozsudku)] ako procesného postupu pre prípad, ak jednotlivé pozemky (fakticky) menia svoj charakter. Zákonodarca teda ustálil postup, ako sa pri faktickej zmene pozemku z nepoľovného na poľovný môže zmeniť uznaná výmera poľovného revíru. Zároveň, že ďalšou možnosťou na úpravu zmeny výmery (v prípade zmeny hraníc poľovného revíru) je možné dosiahnuť rozhodnutím podľa § 9 a 10 zákona o poľovníctve.

45. Vzhľadom na existenciu viacerých právnych nástrojov a postupov v civilnej aj správnej rovine sa kasačný súd nestotožnil ani s tým, že by v predmetnej veci mohlo dôjsť k odmietnutiu spravodlivosti. 46. Problémy pri počítaní výmery, na ktoré poukázal sťažovateľ, sa neodstránia relativizáciou údajov o výmere poľovného revíru podľa rozhodnutia o uznaní, práve naopak - otvárajú ďalšiu množinu aplikačných problémov, kedy by každý vlastník poľovného revíru mohol namietať inú výmeru poľovného revíru. Ani poukaz na to, že v inom revíri (Teplá Voda) vlastníci pri hlasovaní nepostupovali podľa výmery v rozhodnutí o uznaní - nie je spôsobilý zvrátiť logický a odôvodnený záver správneho súdu v predmetnej veci. Pokiaľ sťažovateľ argumentoval

. . .v poľovnom revíri Pravica, ktorý bol uznaný rozhodnutím Lesného úradu vo Veľkom Krtíši č. POĽOV.104/35/1994 zo dňa 10.10.1994 o výmere 1094,80 ha, teraz údajne s výmerou 1113/01 ha, a to ako vyplýva z č. l.2. predmetnej zmluvy.

revíru. Pokiaľ túto základnú náležitosť zmluvy žalovaný správny orgán neskúmal, nepochybne postupoval v rozpore so zákonom. Je potrebné vychádzať z toho, že od roku 1994, keď bol uznaný poľovný revír Pravica, uplynutím času došlo nepochybne k zmenám vo vlastníckych vzťahoch k pozemkom, ktoré tvoria tento poľovný revír. Žalovaný sa mal touto otázkou zaoberať a trvať na aktualizácii vlastníckych vzťahov k poľovným pozemkom, to hlavne z dôvodu, že dochádzalo k prenájmu poľovného revíru s väčšou výmerou ako bol poľovný revír pôvodne uznaný rozhodnutím Lesného úradu vo Veľkom Krtíši č. POĽOV.104/35/1994 zo dňa 10.10.1994.“).

Táto formálna chyba sa následne „premietala“ do ďalších častí odôvodnenia právneho posúdenia, keď krajský súd trikrát poukázal na § 4 ods. 5 zákona o poľovníctve, pričom však z kontextu jednotlivých argumentov vyplýva, že vo svojej podstate vychádzal zrejme z ustanovenia § 4 ods. 8 zákona o poľovníctve. Toto kasačný súd vyhodnotil tak, že trikrát opakovaný poukaz na § 4 ods. 5 (keď správne malo byť ods. 8) zákona o poľovníctve síce nepochybne neprispieva k väčšej presvedčivosti napadnutého rozsudku, ale vzhľadom na to, že toto ustanovenie krajský súd použil na vyriešenie kľúčovej námietky - z ktorej výmery sa počíta väčšina vlastníkov pri zmluve o výkone poľovníckeho práva - len podporne, kasačný súd dospel k záveru, že táto citácia nespôsobila nesprávne právne posúdenie alebo nepreskúmateľnosť celého napadnutého rozsudku. Kasačný súd ustálil, že sa jednalo chybu v písaní, resp. o zrejmú nesprávnosť, ktorá nemala podstatný vplyv na zákonnosť napadnutého rozsudku, teda takú chybu, ktorá by sa prípadne dala opraviť opravným uznesením.

celkovú nepreskúmateľnosť odôvodnenia rozsudku správneho súdu v?miere zasahujúcej do práva účastníka konania na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) alebo v?situácii, (ii) ak z?celého odôvodnenia a?výroku rozsudku správneho súdu je zrejmé, že správny súd nepochybil len pri citácií právnych predpisov, ale vec aj rozhodol podľa právnej normy (na vec aplikoval), ktorá sa na prípad nevzťahovala (napr. z?dôvodu neúčinnosti)“. Ako to vyplýva z tohto bodu odôvodnenia, v súdenej veci k vade predmetnej intenzity nedošlo, keďže krajský súd pri meritórnom hodnotení podstatných právnych otázok vychádzal zo správneho znenia právnej úpravy, len v dôsledku chyby túto správnu právnu úpravu nesprávne označil.

Zároveň sa stotožňuje s konštatovaním správneho súdu, že ďalšou možnosťou na úpravu zmeny výmery (v prípade zmeny hraníc poľovného revíru) je možné dosiahnuť rozhodnutím podľa § 9 a 10 zákona o poľovníctve.

uznaní. Správny súd sa zároveň neobmedzil len na označenie znaleckých posudkov a analýzy vlastníckych vzťahov za nepreskúmateľné, ale v bodoch 111-113 podrobne uviedol, prečo z predložených dokumentov nebolo možné vychádzať, keď údaje v nich neboli úplné a tiež keď nevychádzali zo stavu ku dňu 03.06.2014, kedy sa konalo zhromaždenie vlastníkov poľovných pozemkov. Tieto závery správneho súdu sú jasne a podrobne odôvodnené a za toho stavu ani kasačný súd neidentifikoval potrebu na dopĺňanie dôkazov, resp. potrebu výsluchov znalcov v rámci konania pred krajským súdom.

Sťažovateľ tiež namietal, že sa správny súd nevysporiadal s jeho argumentáciou uvedenou na str. 15 a 16 žaloby, pričom má za to, že napadnuté opatrenie žalovaného je z týchto dôvodov nedostatočne odôvodnené. V bode 10 napadnutého rozsudku obsah tejto žalobnej námietky krajský súd zhrnul nasledovne: „Žalobca poukázal aj na to, že na nesúlad vo výmerách pozemkov PR opakovane upozorňoval žalovaného, naposledy listom zo dňa 1.7.2015“. Kasačný súd preveril obsah predmetnej žalobnej námietky a konštatuje, že táto je v žalobe označená ako „nezákonnosť opatrenia“ a jej obsahom je citácia z predmetného listu, kde sťažovateľ poukazoval na nesúlad výmery a namietal aplikáciu a výklad vybraných ustanovení zákona o poľovníctve (§ 4 ods. 5, § 16 ods. 1, § 79) a konštatácia, že sťažovateľ žalovaného na svoj názor ohľadom výmery upozorňoval. Z nadpisu ani formulácie predmetnej námietky podľa kasačného súdu nevyplýva, že by sťažovateľ napádal (primárne, resp. explicitne) nedostatočné odôvodnenie napadnutého opatrenia, pričom z obsahu napadnutého rozsudku

že žalovaný na argumentáciu sťažovateľa ohľadom znaleckého posudku v rámci postupu pred vydaním napadnutého opatrenia reagoval, keď mu zaslal list zo dňa 22.06.2015, kde okrem iného poukázal na to, že pri evidencii zmluvy vychádza z rozhodnutia o uznaní poľovného revíru.

boli ustanovenia aktuálneho zákona o poľovníctve. Uvedenie ustanovení zákona č. 23/1962 Zb. v bodoch 52 - 62 napadnutého rozsudku ako „relevantnej právnej úpravy“ sa síce môže javiť ako nadbytočné, keďže z týchto ustanovení nevychádzala podstata právneho posúdenia

54. Sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za nepresvedčivý a nedostatočne odôvodnený. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná, v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f/ SSP.

55. Ohľadom namietaného porušenia § 440 ods. 1 písm. f/ SSP preto rozsudok správneho súdu netrpí nedostatkom dôvodov v takej intenzite, ktorá by opodstatňovala záver o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie

VII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

56. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 57. O trovách sťažovateľa a žalovaného rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdneho spisu nenastali, preto im kasačný súd právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní trovy nevznikli. 58. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 24. apríla 2024