4Svk/12/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): X.. N. D., trvale bytom R. W. XX, XXX XX. C. W., právne zastúpený: Advokátska kancelária Hudzík & Partners s.r.o., so sídlom Mnoheľova 830/15, 058 01 Poprad, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 64A, 831 04 Bratislava, IČO: 54669464, právne zastúpený: Advokátska kancelária BADUCCI Legal s.r.o., so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, IČO: 35872900, za účasti: 1./ X. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XX, XXX XX I. T., 2./ Mesto Stará Ľubovňa, Obchodná 1, 064 01 Stará Ľubovňa, 3./ O. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XXO./XXXX, XXX XX I. T., 4./ N. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. XX/XXX, XXX XX I. T., 5./ Stavarch s.r.o., so sídlom 17. novembra 1363/9, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 44405294, 6./ K. H., bytom R. T. XXX, XXX XX R. T., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 11004/2019/SV/16876 zo dňa 05.03.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/28/2019-134 zo dňa 14. mája 2021, v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Prešove č.k. 2S/28/2019-157 zo dňa 18. júna 2021, takto

rozhodol:

I. Návrh sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta . III. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

1. Mesto Stará Ľubovňa (ďalej aj ako „mesto“) vydalo dňa 13.08.2018 rozhodnutie č. 2016/ 2018 - Fa, ktorým povolilo stavbu uvedenú vo výroku predmetného povolenia vydaného v spojenom územnom a stavebnom konaní („Rodinný dom“ - stavebník: X. C., C. XX, I. T.,

3. Proti prvostupňovému rozhodnutiu okresného úradu o nepriznaní postavenia účastníka konania podal sťažovateľ (ďalej aj ako „žalobca“ alebo „sťažovateľ“) odvolanie, o ktorom rozhodovalo Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky (ďalej aj ako „žalovaný“ alebo „ministerstvo“) [pozn.: s účinnosťou od 01. januára 2023 došlo k zmene kompetencií na úseku územného plánovania, výstavby a vyvlastnenia, ktorá prešla z ministerstva na Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky], a to tak, že odvolanie sťažovateľa zamietlo. Žalovaný mal za to, že postup prvostupňového orgánu bol správny, keď začal konanie o nepriznaní postavenia účastníka konania sťažovateľovi a materiálne vec aj správne posúdil, keď takto vo veci aj rozhodol.

5. V súvislosti s priznaním postavenia účastníka konania podľa § 14 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) - (ďalej ako „Správny poriadok“), žalovaný v rozhodnutí uviedol, že na stavebné konanie sa síce Správny poriadok použije, avšak táto aplikácia má len subsidiárnu povahu.

6. K námietke sťažovateľa, ktorou tento deklaroval zásah do svojich vlastníckych práv povolením výstavby žumpy stavebníkovi, žalovaný uviedol, že zo všeobecne záväznej právnej úpravy nevyplýva, že stavby žúmp, na umiestňovanie a povoľovanie, ktorých je príslušný stavebný úrad podľa § 117 ods. 1 stavebného zákona, nemožno vôbec povoliť.

II. Konanie pred správnym súdom

Poukázal na to, že stavebný zákon v ustanoveniach § 34 a § 59 vymedzuje, kto má postavenie účastníka územného konania, resp. stavebného konania, pričom sťažovateľ nie je subsumovateľný ani pod jednu z predmetných zákonných kategórií. 13. Podľa názoru krajského súdu - opäť v zhode s názorom orgánov verejnej správy - ani prípadné priznanie postavenie účastníka konania sťažovateľovi v rámci prvostupňového stavebného konania bez ďalšieho neznamená, že mu tento status nemôže byť odňatý kedykoľvek v priebehu správneho konania, ak sa preukáže, že zákonné podmienky účastníctva konania nespĺňa. 14. Krajský súd preto dospel k záveru, že námietky sťažovateľa týkajúce sa nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí z dôvodu, že tieto vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci, resp. že boli vydané na základe nedostatočne zisteného skutkového stavu, sú nedôvodné. V súhrne preto správny súd skonštatoval, že právne názory orgánov verejnej správy týkajúce sa vymedzenia okruhu účastníkov konania boli v predmetnej veci správne; tieto správne vychádzali z § 34 ods. 1 a 2, ako aj z § 59 stavebného zákona ako právneho základu pre vymedzenie účastníkov konania v predmetnom správnom konaní. 15. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, že v inom konaní (výzva Mesta Stará Ľubovňa na doplnenie návrhu o vydanie povolenia na umiestnenie stavby a prerušení konania) č. 30/ 2019-Da zo dňa 18.02.2019 mu postavenie účastníka konania priznané bolo, krajský súd uviedol, že toto konanie je iným konaním, ako je konanie, z ktorého bol sťažovateľ vylúčený napadnutým rozhodnutím žalovaného. 16. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, krajský súd správnu žalobu sťažovateľa v merite podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol a účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

17. Proti rozsudku krajského súdu v Prešove č.k. 2S/28/2019-134 zo dňa 14. mája 2021 (ďalej aj ako „rozsudok“) podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil § 440 ods. 1 písm. f), písm. g) a písm. h) SSP, t.j. tým, že krajský súd sa dopustil nesprávneho procesného postupu, ktorým znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej nesprávnym právnym posúdením veci krajským súdom a napokon odklonom krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

19. Sťažovateľ namietal, že krajský súd pochybil v tom, že z hľadiska skúmania postavania účastníka konania (na strane žalobcu) sa obmedzil len na § 59 stavebného zákona a neprihliadal na „elimináciu práv a právom chránených záujmov žalobcu“. Tvrdí, že stavebné povolenie bolo stavebníkovi v predmetnej veci vydané „expresne rýchlo“, kým o žiadosti sťažovateľa o vydanie stavebného povolenia nebolo rozhodnuté od 25. januára 2019.

21. Sťažovateľ ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2As 44/2015 zo dňa 02.02.2016, keď mal za to, že rozhodnutím krajského súdu došlo k odklonu od rozhodovacej praxe špecializovaného súdu pre oblasť správneho práva v inom členkom štáte kontinentálneho právneho systému.

23. Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd „pri preskúmaní rozhodnutia nesprávne právne posúdil všetky okolnosti prípadu, neuplatnil zásadu spravodlivosti na ochranu žalobcu pred neoprávneným zásahom verejnej moci a žalobu ako nedôvodnú zamietol“.

25. Sťažovateľ apelujúc na „princípy právneho štátu, spravodlivosti, proporcionality a ostatné princípy a zásady, uvedené najmä v úvodných ustanoveniach Správneho súdneho poriadku a Civilného súdneho poriadku“ žiadal, aby kasačný súd kasačnej sťažnosti v celom rozsahu vyhovel, a to tak, že uznesenie (pozn.: správne má byť - rozsudok) krajského súdu č.k. 2S/28/ 2019-134 zo dňa 14.05.2021 zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie alebo tak, že uznesenie (pozn.: správne má byť - rozsudok) krajského súdu - č. k. 2S/28/2019-134 zo dňa 14.05.2021 zmení tak, že „rozhodnutie mesta Stará Ľubovňa č. 216/2018 zo dňa 13.08.2018 v celom rozsahu zrušuje a vec sa vracia mestu Stará Ľubovňa na ďalšie konanie“.

IV. Vyjadrenia ku kasačnej sťažnosti

28. K nesprávnemu právnemu posúdeniu veci krajským súdom žalovaný uviedol, že sťažovateľovi nesvedčí účastníctvo v konaní tak podľa § 34 ods. 1 a ods. 2, ako ani podľa § 59 stavebného zákona. Doplnil, že k samotnému stavebnému konaniu sa nevie vyjadriť, keďže toto nie je predmetom tohto konania. Uviedol, že skutočnosť, že stavebný úrad povolil stavebníkovi dočasne užívať žumpu s tým, že po dokončení verejnej kanalizácie má stavebník povinnosť pripojiť sa na túto verejnú kanalizáciu, je v súlade so zákonom o vodách.

31. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril ďalší účastník konania - N. Z., ktorý tvrdil, že na súdenú vec sa okrem § 59 stavebného zákona vzťahuje aj § 14 Správneho poriadku, t.j. správny orgán má s každým konať ako s účastníkom konania, kým sa nepreukáže, že osoba nemôže byť na svojich právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach priamo dotknutá.

32. Podľa ďalšieho účastníka konania N. Z. mesto ako príslušný správny orgán a cestný správny orgán porušilo základné pravidlá konania, ktoré je potrebné dodržať tak, aby mohli v lokalite realizovať výstavbu aj ďalší budúci navrhovatelia. Vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti následne uviedol okolnosti, ktoré vníma ako možný zásah do svojich práv a právom chránených záujmov. Poukázal na to, že v prípade aglomerácií nad 2000 obyvateľov je potrebné komunálne odpadové vody odvádzať verejnou kanalizáciou. Odkazuje na § 23 zákona č. 442/2004 Z. z. o verejných vodovodoch a verejných kanalizáciách a o zmene a doplnení zákona č. 276/2001 Z. z. o regulácii v sieťových odvetviach.

a ďalších parcelách určených na miestnu prístupovú komunikáciu. Komunikácia a spevnené plochy majú zásadný vplyv na riešenie infraštruktúrnych, dopravných, či technických parametrov, posúdenie vhodnosti, kapacity, určenia charakteru komunikácie a pod. nielen pre účely navrhovateľa, ale aj všetkých budúcich stavebníkov a napokon aj pre samotné Mesto

35. Podaním zo dňa 23.09.2021 sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril aj stavebník - X. C., ktorý sa s rozsudkom krajského súdu plne stotožňuje a navrhuje, aby podanú sťažnosť kasačný súd zamietol.

36. Kasačná sťažnosť bola dňa 06.10.2021 predložená na rozhodnutie Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) a technickými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky určenými na náhodné prideľovanie vecí bola vec náhodným spôsobom pridelená na rozhodnutie senátu 4S najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

Abstraktnosť kasačnej argumentácie, jej vágnosť, nejednoznačnosť, nekonkrétnosť a neadresnosť potom v tomto smere zaťažuje samotného sťažovateľa. Po tretie, primárnym účelom kasačného konania nie je nanovo preskúmať správnosť postupu správnych orgánov, ale podrobiť súdnej kontrole vecnú správnosť a zákonnosť rozsudku krajského súdu v kontexte prieskumu administratívneho konania, resp. rozhodnutí správnych orgánov v rozsahu kasačných námietok. Preto ak, napr. účastníci konania až v kasačnom konaní prezentujú argumentáciu, od ktorej odvíjajú nezákonnosť rozhodnutia alebo postupu orgánu verejnej správy, príp. krajského súdu a tieto skôr nenamietali (v rámci konania pred krajským súdom), nie je možné na tieto - až na určité výnimky - v kasačnom konaní prihliadať. Po štvrté, úlohou kasačného súdu (a nepochybne ani krajského súdu v správnom súdnom konaní) nie je posudzovať, príp. rozhodovať spory súkromnoprávnej povahy medzi jednotlivými účastníkmi konania (napr. N. Z. namietaná nevôľa stavebníka X. C. participovať na projekte IBV Nad Krivuľou alebo údajné „blokovanie“ iného správneho konania X. C. a pod.), ako ani hodnotiť postup správnych

38. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zameria svoju pozornosť výlučne na to, či sťažovateľ (ako žalobca v konaní pred krajským súdom) bol zákonne vylúčený zo stavebného konania k stavbe podľa bodu 1 tohto odôvodnenia, resp. či okolnosti, od ktorých odvíja nezákonnosť tohto svojho vylúčenia zo stavebného konania kvalifikovane namietal už v rámci konania pred krajským súdom, či tento predmetné námietky správne vyhodnotil a či na základe tohto vyhodnotenia dospel k správnym záverom. V súlade s uvedeným sa pritom kasačný súd zameria na argumentáciu sťažovateľa uvedenú v žalobe a následne v kasačnej sťažnosti.

40. Podľa § 14 ods. 1 Správneho poriadku, účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak.

43. Podľa § 34 ods. 2 stavebného zákona, v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté.

45. Podľa § 139 ods. 2 písm. c) stavebného zákona, ak sa v tomto zákone (pozn.: Stavebný zákon) používa pojem „susedné pozemky a stavby na nich“, rozumejú sa tým pozemky, ktoré majú spoločnú hranicu s pozemkom, ktorý je predmetom správneho konania podľa tohto zákona a stavby na týchto pozemkoch. Podľa § 139 ods. 2 písm. d) citovaného ustanovenia Stavebného zákona, ak sa v tomto zákone (pozn.: Stavebný zákon) používa pojem „susedná stavba“, rozumie sa ňou aj stavba na takom pozemku, ktorý nemá síce spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej užívanie môže byť navrhovanou

48. Podľa § 453 ods. 1 SSP, kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol dotknutý. 49. Podľa § 453 ods. 2 SSP, kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými

51. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred krajským súdom.

53. Podľa § 440 ods. 2 SSP (pozri vyššie), je sťažovateľ pri tomto dôvode kasačnej sťažnosti (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP - Kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že .

Tak ako na to poukázal aj žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti (pozri vyššie), sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti odkázal len na jedno súdne rozhodnutie a aj to na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky.

postup správneho súdu, ktorý právna norma ukladá alebo predvída. Predvídateľnosťou rozhodovania sa naplňuje materiálne chápanie právneho štátu a vylučuje priestor pre prípadnú svojvôľu. Požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, je neodmysliteľnou súčasťou princípu právnej istoty (napr. I. ÚS 87/93, PL. ÚS 16/95 a II. ÚS 80/99). Ak už došlo k judikatórnemu vyriešeniu určitej otázky a k publikovaniu niektorého rozhodnutia alebo stanoviska riešiaceho túto otázku v príslušnej zbierke rozhodnutí, je potrebné, aby súdy tento judikatórny posun vo svojej rozhodovacej praxi zohľadňovali. (BAJÁNKOVÁ, Jana, BARICOVÁ, Jana, GEŠKOVÁ, Katarínou, MESIARKINOVÁ, Soňa. § 440 [Zákonné dôvody kasačnej sťažnosti].

Analogicky potom uvedené znamená, že od krajských súdov (ako od správnych súdov) nie je možné požadovať, aby rozhodovali v zmysle rozhodovacej praxe zahraničného súdu, keďže práve uvedené by vo svojej podstate mohlo predstavovať zásah do práv účastníkov súdneho konania.

57. Druhý okruh sťažnostných námietok sa týkal toho, že krajský súd údajne z právneho hľadiska nesprávne posúdil otázku toho, že sťažovateľovi nepatrí postavenie účastníka konania. I keď aj tento sťažnostný bod je v texte kasačnej sťažnosti formulovaný nejasno a zmätočne, aspoň v základných líniách je možné z textu kasačnej sťažnosti abstrahovať, že sa kasačný sťažovateľ nestotožňuje s tým, že by jeho práva neboli rozhodnutím (stavebným povolením) dotknuté, čo následne musí - logicky - viesť k záveru, že má mať postavenie účastníka stavebného konania (bod 1 tohto odôvodnenia).

vzťahovať nebude. Uvedené znamená, že fyzická osoba alebo právnická osoba sa nemôže účastníctva v územnom konaní alebo stavebnom konaní domáhať odkazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku, keďže vymedzenie okruhu účastníkov týchto konaní vyplýva z § 34 a § 59 stavebného zákona. 59.

Z uvedeného vyplýva, že ďalším osobám priznáva stavebný zákon práva účastníka územného konania len vtedy, ak by rozhodnutím o umiestnení stavby mohli byť priamo dotknuté ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov. Slovné spojenie ,priamo dotknuté' vyjadruje stav značnej a bezprostrednej intenzity porušenia a individualizácie subjektu, ktorý je porušením dotknutý. Tento stav musí byť v konaní účastníkmi preukázaný“ (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 3 Sžp 1/2010 z 29. marca 2011) - pozn. zvýraznenie textu uskutočnené kasačným súdom.

Zo zákonných vymedzení okruhu účastníkov konania uvedených v bodoch 42 až 44 tohto odôvodnenia je zrejmé, že sťažovateľ by mohol hypoteticky spĺňať podmienku účastníctva odkazujúc na to, že je vlastníkom pozemkov v predmetnej lokalite, ak by stavebným povolením mohli byť jeho práva priamo dotknuté. Aj v takomto prípade by však sťažovateľovi vzniklo postavenie účastníka konania podľa stavebného zákona, nie podľa Správneho

63. Až po vydaní rozhodnutia okresného úradu, ktorým mu bolo nepriznané právo účastníka konania (bod 2 tohto odôvodnenia), uviedol sťažovateľ vo svojom odvolaní zo dňa 04.02.2019 proti tomuto rozhodnutiu argumenty, ktoré vníma ako potenciál priamej dotknutosti na svojich právach povoľovanou stavebnou činnosťou. Zaradil sem najmä to, že stavebníkovi má byť povolená výstavba žumpy, pričom toto by malo byť podľa jeho názoru v rozpore s Právnym poriadkom. Sťažovateľ to vnímal ako ohrozenie jeho vlastníckych práv, keďže jeho „pozemky v danej lokalite strácajú na cenovej hodnote“ a tiež „sú ohrozené podzemné vody a životné prostredie“. Uviedol, že predmetná stavba má byť napojená na kanalizačnú sieť a že nedodržanie tejto požiadavky predstavuje rozpor s Vodným zákonom. Mal za to, že povolenie stavby sa ho „bezprostredne týka“, a to aj s poukazom na to, že „patrím medzi vlastníkov viacerých nehnuteľností v celistvej lokalite IBV NAD KRIVUĽOU, k. ú. I. T.“.

66. Naviac, žalovaný v rozhodnutí poskytol sťažovateľovi odpovede aj na jeho „vecné námietky“, ktoré nebolo možné vnímať ako skutočnosti predstavujúce potenciál priamej dotknutosti na jeho právach. Žalovaný najmä uviedol, prečo je súladné so všeobecne záväznou právnou úpravou povoliť stavebníkovi žumpu a reagoval aj na námietky toho, prečo nie je v súdenej veci relevantné aplikovať požiadavku napojenia na kanalizačnú sieť (pozn.: z dôvodu, že v čase konania kanalizačná sieť v predmetnej lokalite neexistuje, pričom ak v budúcnosti existovať bude, stavebník bude povinný sa na ňu napojiť a nebude predĺžená platnosť povolenia vzťahujúca sa na žumpu).

Z rozhodnutia žalovaného je totiž zrejmé, že tento sa vecnou argumentáciou sťažovateľa o možnej dotknutosti na jeho právach zaoberal, avšak nepovažoval ich za relevantné v zmysle zákonnej právnej úpravy (k tomu pozri bod 66 tohto odôvodnenia vyššie, príp. bod 5 tohto odôvodnenia, posledná veta a i.). Identicky, dokonca už prvostupňové rozhodnutie vydané okresným úradom v tejto veci indikuje, že okresný úrad mal vedomosť o tom, že sťažovateľ nie je vlastníkom susediacich pozemkov, avšak mal za to, že dôvody, od ktorých odvíja svoju dotknutosť na svojich právach dostatočne nešpecifikoval. Pre účely tohto kasačného konania je pritom bez väčšej relevancie, či bol tento záver okresného úradu správny alebo nie, keďže žalovaný sa s vecnou argumentáciou sťažovateľa o potenciálnej priamej dotknutosti na jeho právach (hoci nie je vlastníkom susediacich pozemkov, ale „iba“ pozemkov v okolí povoľovanej stavby) vysporiadal a fakticky odôvodnil, prečo predpoklad sťažovateľa o možnej priamej dotknutosti na jeho právach nie je dôvodný. V závere svojho rozhodnutia však už prvostupňový správny orgán uviedol, že „nezistil dotknutosť práv žiadateľa v predmetnom konaní a to vlastníckych

68. Pre úplnosť v tomto kontexte kasačný súd dopĺňa, že i rozhodovacia prax kasačného súdu tenduje k širšiemu vnímaniu účastníctva v stavebnom, resp. v územnom konaní, avšak nie v absolútnom zmysle. Relevantné je pritom primárne skúmať to, čo je predmetom povoľovacieho konania a v kontexte tejto stavby následne skúmať aj možnosť jej dopadu na práva osoby, ktorá sa účastníctva v konaní domáha (napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 8Sžo/234/2010: „[.

Túto skutočnosť je potrebné brať na zreteľ, keďže možno očakávať zvýšený pohyb osôb na stavebnom pozemku [. . .]“). V súdenej veci sa však nedá opomenúť, že sťažovateľ netvrdil, že by v blízkosti povoľovanej stavby (hoci aj nie v bezprostrednom susedstve k stavebnému pozemku X. C.) vlastnil akúkoľvek stavbu (k tomu porovnaj § 34 a § 59 stavebného zákona v spojení s § 139 ods. 2 písm. d) Stavebného zákona). Tvrdil, že v dotknutej lokalite vlastní pozemky (nie priamo susediace z pozemkom, na ktorom bola stavba povolená - napr. bod 18 odôvodnenia) - k tomu porovnaj § 34 a § 59 stavebného zákona v spojení s § 139 ods. 2 písm. c) stavebného zákona - k tomu pozri aj body 42 až 45 tohto odôvodnenia, pričom podľa názoru kasačného súdu je potrebné medzi uvedenými právnymi skutočnosťami rozlišovať. Bez ohľadu na uvedené, aj keby sa citované rozhodnutia kasačného súdu mali na vec uplatniť, je zrejmé, že predmetom povoľovacieho konania, z ktorého bol sťažovateľ vylúčený, bol klasický rodinný dom (č.l. 61 a 62 súdneho spisu), ktorý

V súlade s názorom žalovaného vysloveného v napadnutom rozhodnutí, aj kasačný súd je toho názoru, že samotné vlastníctvo pozemkov v určitej stavebnej zóne (dokonca ani nie v priamom susedstve s pozemkom, na ktorom sa má realizovať povoľovaná stavba), nemôže automaticky a bez ďalšieho zakladať účastníctvo vlastníka tohto pozemku na akomkoľvek stavebnom konaní (k tomu pozri aj bod 5 tohto odôvodnenia, posledná veta - k obsahu rozhodnutia žalovaného). To, že cez pozemky sťažovateľa by v budúcnosti mali viesť inžinierske siete, pričom v čase povoľovania stavby sa stavebníkovi nepovolilo napojenie na tieto siete (pozn.: zo spisu vyplýva, že tieto sú ešte len predmetom samostatného povoľovacieho konania), ale - naopak - bola mu povolená individuálna výstavba žumpy, resp. to, že sťažovateľ v predmetnej zóne vlastní pozemky, na ktorých bude môcť v budúcnosti stavať aj on, nie sú také okolnosti, ktoré by podľa kasačného súdu spĺňali kritériá, na základe ktorých sa malo sťažovateľovi priznať postavenie účastníka stavebného konania ako osoby, ktorej práva môžu byť povoľovanou

pre priznanie postavenia účastníka konania konkrétnej fyzickej osobe (sťažovateľovi) odkazom na zásah do jeho subjektívnych práv. Stav možnej priamej dotknutosti na právach musí existovať, resp. musí byť preukázaná (k tomu pozri aj bod 59 tohto odôvodnenia) vo vzťahu k tejto osobe - t.j. vo vzťahu k sťažovateľovi (nie vo vzťahu k tretej osobe, príp. v rovine verejného záujmu). V tejto súvislosti preto kasačný súd nemohol prisvedčiť ani tvrdeniu sťažovateľa, že mal mať postavenie „prinajmenej“ ako zainteresovaná verejnosť, keď túto námietku sťažovateľ vzniesol až v rámci kasačného konania odkazujúc na § 59 ods. 1 písm. c) stavebného zákona v spojení s odkazom na zákon č. 24/2006 Z. z. (pozn.: ustanovenie § 59 ods. 1 písm. c) vymedzujúce účastníkov konania v legislatívnej poznámke pod čiarou 1g) odkazuje na § 24 až § 27 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov).

71. Odkazujúc na všetky vyššie uvedené skutočnosti (ako aj prihliadajúc na bod 37 tohto odôvodnenia), kasačný súd dospel k záveru, že krajský súd dospel k správnemu záveru, keď žalobu sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol, a to na tom právnom základe, že sťažovateľovi nesvedčilo účastníctvo v konaní, v ktorom bolo vydané stavebné povolenie podľa bodu 1 tohto odôvodnenia, keď na toto konanie nie je možné odvodzovať nárok na účasť v konaní odkazom na § 14 ods. 1 Správneho poriadku a zároveň sťažovateľ nespĺňa ani jedno z vymedzení účastníka konania podľa § 34 alebo § 59 stavebného zákona.

Len pre úplnosť senát kasačného súdu dopĺňa, že petit, ktorým sa sťažovateľ domáhal toho, aby kasačný súd zmenil výrok rozsudku krajského súdu tak, že zruší vydané stavebné povolenie a vec vráti na ďalšie konanie Mestu Stará Ľubovňa je v podmienkach účinnej právnej úpravy

73. V súvislosti s návrhom sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti najvyšší správny súd uvádza, že pre vyhovenie takémuto návrhu je potrebné - okrem iných - preukázanie hrozby závažnej ujmy (sťažovateľovi). Závažná ujma predstavuje to najširšie vyjadrenie pre sťažovateľa neželaného stavu, ktorý by v dôsledku trvania účinkov rozhodnutia krajského súdu priamo hrozil prípadne už nastal. I keď toto vymedzenie má abstraktnú povahu, už zo samého adjektíva „závažná“ vyplýva, že hroziaca ujma nesmie byť nepatrná, ale musí mať závažný dopad. Závažnosť pritom treba na základe vyššie uvedeného posudzovať buď vo vzťahu k subjektívnym právam, alebo k vzniku protiprávneho stavu. „Hrozba závažnej ujmy“ ako neurčitý právny pojem má zabezpečiť, aby pod tento dôvod pre priznanie odkladného účinku bolo možné subsumovať čo najviac sťažovateľom namietaných stavov alebo situácií. Stotožnenie sa s týmto dôvodom zo strany kasačného súdu bude preto vždy závisieť od okolností konkrétneho prípadu.

V tejto súvislosti je ale kľúčové, že súdny prieskum realizovaný krajským súdom a následne prieskum rozsudku krajského súdu kasačným súdom sa netýka predmetného stavebného povolenia, ale rozhodnutí, ktorými bolo sťažovateľovi nepriznané právo účastník stavebného konania.

Právne následky odkladného účinku kasačnej sťažnosti vychádzajú pritom práve z axiómy priority odkladného účinku spojeného s konaním pred krajským súdom. Odkladný účinok kasačnej sťažnosti je primárne zameraný len na právne účinky rozhodnutia krajského súdu, i keď zachováva odkladný účinok smerujúci voči rozhodnutiu, opatreniu alebo inému zásahu orgánu verejnej správy, ak tento nastúpil už v konaní pred krajským súdom.

75. Vzhľadom na vyššie uvedené najvyšší správny súd pri posudzovaní dôvodnosti návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti dospel k záveru, že nie je daný zákonný dôvod na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti, keďže aplikáciou právneho názoru krajského súdu v danej veci žalobcovi nehrozí ani nemohla vzniknúť závažná

76. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, nárok na ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP ) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP). Ďalším účastníkom konania náhradu trov konania kasačný súd nepriznal odkazom na § 169 SSP, keď títo buď vo veci žiadny úkon nevykonali, resp. nebola im uložená súdom povinnosť realizácie úkonu vo veci. Zaslanie kasačnej sťažnosti (ďalším) účastníkom konania a procesná možnosť poskytnutia vyjadrenia k nej (s výslovnou informáciou uvedenou vo výzve súdu, že v prípade, ak takéto vyjadrenie v stanovenej lehote zaslané nebude, súd bude v konaní ďalej pokračovať), podľa kasačného súdu nie je možné vnímať ako povinnosť uloženú účastníkovi konania (pre účely § 169, veta prvá SSP).

V Bratislave dňa 22. marca 2023