4Svk/14/2021

1. Združenie domových samospráv, o. z. (ďalej aj ako „žalobca“ alebo „sťažovateľ“) bol účastníkom stavebného konania, ktoré začalo na základe žiadosti stavebníka Pri Mlyne 2, s.r.o., so sídlom Pribylinská 2, Bratislava, IČO: 50841696 (ďalej aj ako „stavebník“) a predmetom ktorého bola zmena už vydaného právoplatného stavebného povolenia v prospech uvedeného stavebníka (stavebné povolenie - č. 2519/2017 zo dňa 14.8.2018). 2. Pôvodným stavebným povolením (podľa bodu 1 tohto odôvodnenia) bola stavebníkovi povolená výstavba 28 parkovacích miest. Žiadosťou o zmenu stavebného povolenia sa tento následne domáhal toho, aby a) namiesto pôvodne povolených 28 parkovacích miest, mohol v rámci dotknutej plochy vytvoriť 34 parkovacích miest (pozn.: bez zmeny veľkosti zastavanej plochy) a b) zároveň toho, aby sa termín dokončenia stavby z pôvodného termínu 12/2019 predĺžil na 12/2023. 3. Sťažovateľ ako účastník stavebného konania správnemu orgánu prvého stupňa doručil niekoľko svojich pripomienok, námietok a žiadostí (v jednom podaní) k predmetu konania (zmena stavebného povolenia). Niektorým týmto žiadostiam správny orgán vyhovel, keď podľa nich postupoval, pričom meritórne námietky sťažovateľa vyhodnotil ako nedôvodné. Vzhľadom na uvedené následne správny orgán prvého stupňa vydal rozhodnutie, ktorým požadovanú zmenu právoplatného stavebného povolenia povolil.

4. Sťažovateľ podal proti tomuto rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu (č. SÚ-2020/ 2433 zo dňa 20.08.2020) odvolanie, ktoré odôvodnil nezákonnosťou prvostupňového rozhodnutia. Odvolací správny orgán (ďalej aj ako „žalovaný“) rozhodnutím č. OU-SE- OCDPK-2021/002193-003 zo dňa 11.03.2021 odvolanie sťažovateľa proti prvostupňovému rozhodnutiu zamietol a rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa potvrdil. V texte tohto rozhodnutia žalovaný postupne reagoval na odvolacie námietky sťažovateľa, ktoré však vo svojej podstate neboli spôsobilé privodiť vo veci iné rozhodnutie ako zamietnutie odvolania a potvrdenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa.

5. Sťažovateľ rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu napadol správnou žalobou, ktorú odôvodnil najmä tým, že rozhodnutie žalovaného vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, napadnuté rozhodnutie je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, ďalej tým, že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ rozhodnutia je v rozpore s administratívnym spisom alebo v ňom nemá oporu a napokon tým, že v konaní pred orgánmi verejnej správy došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia vo veci.

7. Tento záver odôvodnil krajský súd primárne tým, že ani jeden zo žalobných bodov nesmeroval proti dôvodu vydania prvostupňového rozhodnutia, t.j. proti zmene počtu parkovacích miest a zmene termínu dokončenia stavby. Ďalej v odôvodnení odmietajúceho uznesenia poukázal na to, že žalobca v žalobe namietal skutočnosti s rozhodnutím (orgánu verejnej správy) nesúvisiace. Podľa názoru krajského má žaloba žalobcu „šablónovitý charakter“, čo mal súd za preukázané porovnaním rôznych žalôb žalobcu, ktorými tento opakovane namietal totožné skutočnosti z hľadiska hmotného práva a vo veľkom rozsahu aj z hľadiska procesného práva. Naviac krajský súd doplnil, že v roku 2020 podal žalobca na uvedený krajský súd 25 žalôb a v roku 2021 (len do júna) do bolo 8 správnych žalôb.

verejnej správy. 9. Citujúc z vyššie uvedeného rozhodnutia najvyššieho súdu, krajský súd uviedol doktrinálne vymedzenie pojmu „zneužitie práva“, keď uviedol, že je to správanie zdanlivo dovolené, ktorým má byť dosiahnutý nedovolený výsledok.

Príkladmo pritom krajský súd poukázal na to, že žalobca v žalobe, napr. odkazuje súd na environmentálne záujmy, ktorých ochranu zabezpečoval v rámci zisťovacieho konania a nadväzujúcich povoľovacích konaní, avšak súd poukázal na to, že žiadne povoľovacie a zisťovacie konania sa neuskutočnilo, a to vzhľadom na dôvod právoplatne povolenej stavby pred dokončením. Osobitne krajský súd žalobcovi vytýkal, že tento v žalobe extenzívne napáda kvalitu odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy, avšak nezmienil sa o tom, ako môže zmena počtu parkovacích miest vplývať na životné prostredie, keď je zrejmé, že sa navrhované parkovisko nerozširuje, ale sa iba prehodnotila veľkosť jednotlivých parkovacích miest. Krajský súd pri skúmaní žaloby (v kontexte jej šikanóznosti) prihliadal aj na rýchlosť a hospodárnosť konania, ako aj na zásadu zákonnosti a ochranu verejného záujmu.

III. Kasačná sťažnosť

13. V konkrétnostiach sťažovateľ najmä poukázal na to, že je ekologickou organizáciou, ktorá „nepodlieha predstavám štátnej moci ani ostatných subjektov o svojej činnosti“. Využil svoje právo zúčastňovať sa na správe vecí verejných, keď prezentoval právne názory konkurujúce názorom správnych orgánov. Uviedol, že ako ekologická organizácia, sťažovateľ neprispieva k lepšej úrovni životného prostredia len v konkrétnom jednotlivom prípade, ale poukázal aj na systematické zlyhávanie aplikácie práva a uplatňovania štátnej moci. Sťažovateľ tvrdil, že háji verejný záujem, pričom cieľom tohto konania je stav, kde je vždy rozhodované v najlepšom záujme životného prostredia v najširšej verejnosti.

15. Krajskému súdu vytýkal jeho záver o tom, že správna žaloba sťažovateľa má „šablónovitý charakter“, resp. poukázal na počty správnych žalôb, ktoré mal v roku 2020 a 2021 (do júna) podať. Následne kopíroval časť rozhodnutia súdu, na ktoré odkázal aj správny súd (k tomu pozri bod 8 vyššie). Sťažovateľ sa najmä nestotožnil so záverom krajského súdu o šablónovitosti jeho žaloby odkazom na to, že predmetom konania pred orgánmi verejnej správy bola výlučne úprava počtu parkovacích miest (bez zásahu do zastavanej plochy) a termín dokončenia stavby.

In: Popovič, A - Románová, A. - Straková, I. (eds): Zneužitie práva a iné formy obchádzania práva. Recenzovaný zborník vedeckých prác. PF UPJŠ, Košice, 2016). Osobitne poukazuje na to, že i vo veciach životného prostredia existuje priestor pre uplatnenie zákazu zneužitia práva, avšak malo by ísť o nástroj ultima ratio, a to najmä s prihliadnutím na to, že príslušné organizácie, ktoré prostredníctvom účasti v konaniach zabezpečujú ochranu životného prostredia, vo svojej podstate chránia verejný záujem, nie svoj subjektívny záujem.

Stärke. V tomto rozhodnutí sú - podľa názoru sťažovateľa - definované podmienky, ktoré musia byť splnené na to, aby mohlo ísť o zneužitie práva. Podľa sťažovateľa má pritom ísť o dve podmienky - podmienka objektívna, t.j. stav, keď navzdory formálnemu zachovaniu noriem stanovených spoločenstvom nebol dosiahnutý ich účel a podmienka subjektívna, ktorá znamená získať výhodu spôsobom, ktorý je právom akceptovaný.

Sťažovateľa. Samotná konštatácia, že Sťažovateľ podal viacero žalôb, alebo že majú šablónovitý charakter, ešte sama osobe nič nepreukazuje.“ 19. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodovaciu prax Súdneho dvora EÚ v otázke zneužitia práva vo veci Halifax (zneužitie práva v daňovom práve) a tiež na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky - sp. zn. 1As 27/2011 poukazujúc na princíp „ultima ratio“ aj v prípade záverov o zneužití práva, resp. na to, že pre takýto záver (o zneužití práva) nepostačuje ničím „nepodložená domněnka“. Odmietajúcemu uzneseniu krajského súdu vytýkal sťažovateľ aj to, že toto neprihliada na povinnosť eurokonformného výkladu práva, pričom nevyhnutnosť takéhoto výkladu potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. sp. zn. III. ÚS 666/2016). Naopak, výklad krajského súdu v predmetnej veci považoval za formalistický a nesprávny, pričom mal za to, že krajský súd predmetným rozhodnutím „nepochopiteľne prisvedčil šikanóznemu výkladu práva zo strany správnych orgánov“.

Následne sťažovateľ prebral aj tú časť analýzy, v ktorej autori deklarujú, že aplikácia inštitútu zneužitia práva má byť aplikovaná ako nástroj ultima ratio. 21. V súhrne mal sťažovateľ za to, že aplikácia § 28 SSP má byť ojedinelým postupom zo strany súdu a má byť riadne odôvodnená v zmysle ustálenej judikatúry slovenských súdov, ako aj Európskeho súdu pre ľudské práva. V tomto kontexte vytýkal napadnutému rozhodnutiu krajského súdu aj kvalitu jeho odôvodnenia (a to odkazujúc aj na vybrané rozhodnutia ESĽP, resp. Ústavného súdu Slovenskej republiky z ktorých vyplývajú požiadavky na kvalitu odôvodnenia rozhodnutí súdov). Poukázal i na odbornú literatúru, z ktorej vyplýva, že (rozumej: v podmienkach Slovenskej republiky) nie je ustálená pozícia verejnosti a spôsoby uplatňovania jej práv (Baricová, J. a kol. Správny súdny poriadok. Komentár.

Podľa názoru sťažovateľa by bol takýto postup dôvodný vzhľadom na „absenciu eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA“, a to tak orgánmi verejnej správy, ako aj krajským súdom.

IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom

26. Najvyšší správny súd pri skúmaní procesných podmienok konania zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP) a smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná. 27.

28. Podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že f) nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

30. Podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, kasačnú sťažnosť možno odôvodniť len tým, že krajský súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že j) podanie bolo nezákonne odmietnuté. 31. Podľa § 461 SSP, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná.

V uvedenom konaní kasačný senát preskúmaval iné rozhodnutie Krajského súdu v Trnave (sp. zn. 20S/42/2021), ktorým rovnako došlo k odmietnutiu žaloby sťažovateľa krajským súdom, a to rovnako z dôvodu jej neprípustnosti odkazom na ustanovenie § 28 SSP.

za skutkový a právny komparatívny základ k súdenej veci. 34. Naviac, senát kasačného súdu rozhodujúci v tejto veci poukazuje na skutočnosť, že iný senát kasačného súdu (6S - sp. zn. 6Svk/14/2021) už posudzoval otázku aplikácie § 28 SSP správnym súdom vo vzťahu k tzv. zainteresovanej verejnosti ako účastníka správneho konania - vrátane špecifík, ktoré s tým súvisia, pričom vybrané závery tohto rozhodnutia si osvojil aj kasačný senát rozhodnutí vo veci sp. zn. 3Svk/14/2021.

Ak osoba uplatní svoje právo v súlade so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť každému, aby sa uplatnením práva zaručeného článkom 46 Ústavy Slovenskej republiky stal účastníkom konania (bližšie pozri nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp. zn. II. ÚS 14/2001, prípadne z 13. novembra 2002, sp. zn. II. ÚS 132/02). K porušeniu tohto základného práva by mohlo dôjsť predovšetkým vtedy, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby (uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky zo 07. júla 2006, sp. zn. II. ÚS 216/06). Právnym základom zákazu zneužitia práva je článok 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý ukladá povinnosť všetkým štátnym orgánom vykladať a uplatňovať ústavné zákony, zákony a ostatné všeobecne

verejnej správy. Uplatnenie práva zaručeného článkom 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky vymedzuje zákon. 36. Zároveň najvyšší správny súd zdôrazňuje, že právo na prístup k súdu neplatí absolútne, môže byť teda za účelom zabezpečenia efektívneho výkonu spravodlivosti obmedzené.

96, 35237/97 a 34595/97 napríklad uviedol, že osobitná povaha konania môže odôvodňovať použitie služieb špecializovaných obhajcov). Zároveň platí pravidlo, že obmedzenia nesmú zamedziť alebo obmedziť prístup osoby takým spôsobom alebo v takom rozsahu, aby bola poškodená samotná podstata tohto práva (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Harrison McKee proti Maďarsku z 03. júna 2014, číslo sťažnosti 22840/07, bod 21). 37.

Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), ktorý je následne v ďalších ustanoveniach Správneho súdneho poriadku bližšie špecifikovaný a rozvinutý. V tomto smere je kľúčovým ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou

Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (. . .) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může přihodit, že určité chování formálně vzato - ve skutečnosti ovšem pouze zdánlivě, jak bylo vyloženo výše - odpovídá právní normě (či lépe řečeno: dikci právního předpisu), avšak je zároveň pociťováno jako zjevně nespravedlivé, neboť v rozporu s určitými základními hodnotami a s rozumným uspořádáním společenských vztahů působí jiným újmu.

Slovenskej republiky ako materiálneho právneho štátu založeného na určitých hodnotách, ku ktorým popri úcte k slobode jednotlivca a ochrany ľudskej dôstojnosti patrí okrem iného aj úcta k harmonickému sociálnemu poriadku tvoreného právom a odopretia ochrany konaniu, ktoré právo vedome a zámerne využíva v rozpore s jeho zmyslom a účelom. Zákaz zneužitia

39. Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd. In: Acta Universitatis Carolinae, Iuridica - 4/2021, 77-91 s.). Ďalší typický príklad šikanózneho výkonu práva môže predstavovať prípad, kedy účastník konania nevystupuje v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne (vy)riešenie sporu, ale pre samotné vedenie sporu, to znamená, že vedie spor pre spor (pozri napríklad rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky zo 07. júna 2012, sp. zn. 2As/82/ 2012, prípadne uznesenie z 28. februára 2013, sp. zn. 8As/130/2012). Podstatná je zároveň tá skutočnosť, že takéto zneužitie je možné konštatovať výlučne v konkrétnej prejednávanej veci, a teda takéto rozhodnutie nevedie k paušálnemu odmietaniu akýchkoľvek podaní toho istého účastníka čo do budúcna. Jedná sa iba o materiálny korektív formálneho ponímania práva na súdnu ochranu v súlade s princípom ekvity (spravodlivosti) a bude vyhradený celkom výnimočným prípadom, u ktorých sa bežný procesný postup bude javiť ako neefektívny a

40. Najvyšší správny súd zastáva názor, že medzi odmietnutím správnej žaloby podľa § 28 SSP v spojení s § 98 ods. 1 písm. h/ SSP a jej zamietnutím ako nedôvodnej podľa § 190 SSP je tenká hranica. Niekedy na odmietnutie správnej žaloby z tohto dôvodu nepostačuje ani preukázanie toho, že žalobca vedie na súde niekoľko desiatok sporov; rozhodujúcou skutočnosťou môže byť napríklad sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných, alebo obdobných argumentov (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/ 2013, bod 6).

správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy Slovenskej republiky a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).“ 36. Kasačný súd ďalej zdôrazňuje osobitosť posudzovanej veci, ktorá spočíva v tom, že sťažovateľ sa administratívneho konania, ako aj súdneho procesu, zúčastňuje v pozícii zainteresovanej verejnosti, čo je odlišná pozícia od iných účastníkov konania, ktorí v týchto procesoch uplatňujú výlučne svoje práva, resp. preukazujú dotyk na svojich subjektívnych

37. V súvislosti s postavením a úlohami zainteresovanej verejnosti kasačný súd vychádza z medzinárodnej úpravy, zakotvujúcej právo na účasť verejnosti na rozhodovacích procesoch v oblasti životného prostredia, a poukazuje na dokument „Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru“ (The Aarhus Convention - An Implementation Guide, United Nation Ecomonic Commission for Europe, Second edition, 2014, dostupný napríklad na webovej stránke ministerstva životného prostredia SR ).

predpisov. Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru k úlohe účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch uvádzajú o.i. cit.: „Dôležitosť plnohodnotného zahrnutia záujmov v oblasti životného prostredia do rozhodovania orgánov verejnej moci vyžaduje, aby orgány verejnej moci mali presné, ucelené a čo najaktuálnejšie informácie o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť dôveru.

. . Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“

Jinak řečeno, daňový subjekt přirozeně sleduje svůj soukromý ekonomický zájem, vůči kterému stojí v opozici veřejný zájem státu na právně korektním výběru daní. Obdobná a snad ještě zřetelnější je situace v případě zneužití procesních práv v případě přestupkového řízení, kdy vůči sobě opět stojí soukromý zájem na neuložení trestu a na druhé straně veřejný zájem na potrestání pachatele přestupku. Subjektem, který zneužívá svých práv, je v těchto případech tedy zjednodušeně řečeno uplatňován určitý a zpravidla poměrně zjevný soukromý zájem stojící v opozici k určitému zájmu veřejnému. V případě účasti veřejnosti v procesech práva životního prostředí to však zcela neplatí. Určitá část této veřejnosti jako tzv. dotčená veřejnost sice v příslušných rozhodovacích procesech hájí svůj soukromý zájem zpravidla související s jejími vlastnickými právy k nemovitostem. Úloha environmentálních organizací je však odlišná, respektive sama je pojena s ochranou veřejného zájmu. Například v již citovaném rozsudku Nejvyššího správního soudu je konstatováno, že smyslem a účelem účasti

40. Z uvedeného podľa kasačného súdu vyplýva, že: a. pri posúdení predmetnej veci treba prihliadnuť na špecifikum pozície sťažovateľa ako zainteresovanej verejnosti a v tomto smere posudzovať aj zneužitie práva (účelom žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou musí byť ochrana životného prostredia) b. závery vyplývajúce z rozhodnutí o zneužití práva v oblasti daňovej a colnej, t.j. aj z rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci Emsland-Stärke GmbH v Hauptzollamt Hamburg-Jonas (C-110/99), ktorého zohľadnenia sa sťažovateľ domáha, nie sú na oblasť práva životného prostredia plne aplikovateľné; c. prípady zneužitia práva v oblasti životného prostredia treba posudzovať prísne kazuisticky, vždy so zohľadnením špecifík konkrétneho prípadu; d. zákaz zneužitia práva je vždy prostriedkom „ultima ratio“, ktorý plní funkciu korekcie pre prípad, že by konkrétne pravidlá pri ich doslovnom uplatnení viedli k rozporu s konceptom materiálnej spravodlivosti, pretože sú využívané v rozpore s podstatou daného práva, resp. jeho zmyslom a účelom.

Jedným dychom ale treba dodať, že ochrana realizácie takého práva sa poskytuje iba takému konaniu, ktorého účelom je naozaj ochrana životného prostredia. Preto pre kasačný súd vyvstala otázka, či v prejednávanom prípade úmysel sťažovateľa, ktorý prezentuje v predmetnej veci, skutočne smeruje k uplatňovaniu ochrany práva životného prostredia a je v súlade s platným právom. Sťažovateľ sám totiž deklaruje, že jeho konanie je motivované hlavne tým, že v danej oblasti zlyhávajú tak štátne orgány ako aj súdy, a že sa chce podieľať na rozšírení judikatúry v tejto oblasti. Uvedené naznačuje, že sťažovateľ, vedomý si svojich práv, svojim konaním sleduje primárne iný cieľ, ako je ochrana životného prostredia, hoci sám tvrdí, že to je jeho primárnym záujmom. Ak by tomu tak skutočne bolo, tak by predkladal také žalobné námietky, ktoré s predmetom konania skutočne súvisia a je z nich zrejmý účel ochrany životného prostredia vzťahujúci sa k prejednávanej veci.

orgán v súlade s § 68 a § 61 ods. 1 stavebného zákona verejnou vyhláškou oznámil pokračovanie konania o zmene stavby pred dokončením a upustenie od miestneho zisťovania a ústneho konania a dotknuté orgány štátnej správy a účastníkov konania poučil o tom, že námietky a pripomienky môžu uplatniť v stanovenom termíne, poučil žalobcu o možnosti nahliadnutia do spisového materiálu na správnom orgáne a o možnosti vyhotovovania si kópii, odpisov a výpisov a dodržal všetky ďalšie požiadavky vyplývajúce z relevantných právnych predpisov.

44. V posudzovanom prípade však žalobca podal žalobu bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok ochranu neposkytuje.

Nie je úlohou správnych súdov, aby zákony vytvárali, ale aby ich vykladali. 46. Ako už kasačný súd uviedol, podľa § 28 SSP správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. V danom prípade kasačný súd konštatuje, že správny súd vo svojom rozhodnutí vec dostatočne právne posúdil a vysporiadal sa s dôvodmi, ktoré ho viedli k záveru, že v danom prípade sa jedná o zjavné zneužitie práva žalobcu ako zainteresovanej verejnosti na podanie správnej žaloby podľa § 178 ods. 3 SSP.

48. Kasačný súd nerozporuje argument sťažovateľa, podľa ktorého aplikácia princípu zákazu zneužitia správnymi orgánmi v prípadoch týkajúcich sa mimovládnych organizácií zaoberajúcich sa ochranou životného prostredia by mala byť ultima ratio. Kasačný súd sa stotožňuje s tvrdením, že ak by správne súdy založili svoju rozhodovaciu prax na tom, že všetky správne žaloby smerujúce voči rozhodnutiam správnych orgánov týkajúcich sa ochrany životného prostredia, či stavebných konaní by mali byť odmietnuté z dôvodu zneužitia práva, mohla by vzniknúť obava z porušenia článku 44 Ústavy SR. Na druhej strane daný prípad nepredstavuje takúto hrozbu, nakoľko pre rozhodnutie správneho súdu v tomto prípade existoval dostatočný podklad a súd svoje rozhodnutie v postačujúcej miere odôvodnil.

konania. Bolo by v rozpore so zásadou hospodárnosti administratívneho konania, keby správne orgány, alebo správne súdy v obdobných prípadoch odkazovali účastníkov konania na podávanie trestných oznámení a následne čakali na výsledok trestného konania.

51. Najvyšší správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú požiadavku, aby prerušil konanie a obrátil sa na SDEÚ s predložením prejudiciálnej otázky podľa článku 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej „ZFEÚ“) s otázkou, či cit: „či takáto aplikácia práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie je v súlade s právom európskej únie“.

53. Sťažovateľ pri návrhu otázky neformuloval presne, v čom by mal spočívať problém výkladu európskeho práva a ako by odpoveď na túto otázku prispela k vyriešeniu tohto prípadu. Kasačný súd takúto potrebu neidentifikoval a poukazuje na už citovaný dokument „Implementačné usmernenia k Aarhuskému dohovoru“ a druhý pilier Aarhuského dohovoru o účasti verejnosti na rozhodovacom procese.

36. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že keďže sa stotožnil so skorším právnym názorom iných senátov kasačného súdu aj v otázke žiadosti sťažovateľa o predloženie predbežnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, čo vo svojej podstate predstavuje i procesný návrh na prerušenie kasačného konania, aj v tejto otázke odkázal kasačný súd postupom podľa § 464 SSP na odôvodnenie rozhodnutia iného senátu kasačného súdu v bode 35 tohto odôvodnenia (k tomu pozri bod 51 a nasl. citovaného rozhodnutia kasačného súdu), resp. postupom podľa § 464 SSP odkazuje aj na súvisiaci bod 50 odôvodnenia uznesenia kasačného súdu vo veci sp. zn. 6Svk/14/2021 - „50. Najvyšší správny súd tiež nepovažoval za dôvodné prerušiť konanie podľa § 100 ods. 1 písm. c/ SSP za účelom podania návrhu na začatie prejudiciálneho konania pred Súdnym dvorom Európskej únie podľa medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná (článok 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie). Žalobca konkrétne žiadal, aby sa najvyšší správny súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s otázkou, či samotné zdanlivé

Z tohto dôvodu najvyšší správny súd návrh žalobcu na prerušenie konania postupom podľa § 162 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. - Civilný sporový poriadok v spojení § 25 SSP zamietol.“, s ktorými odôvodneniami - pre zamietnutie procesného návrhu na prerušenie kasačného konania z dôvodu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie - sa senát kasačného súdu rozhodujúci v tejto veci stotožňuje.

38. Z dôvodov uvedených vyššie kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa vo veci samej výrokom II. zamietol (podľa § 416 SSP), keď v priebehu kasačného konania neidentifikoval nesprávne právne posúdenie veci krajským súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a zároveň ani také procesné pochybenie krajského súdu, ktoré by malo za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP). Nedôvodnosť kasačnej sťažnosti musel senát kasačného súdu konštatovať aj vo vzťahu ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP - „podanie bolo nezákonne odmietnuté“, keďže uvedený kasačný dôvod sa na súdenú vec nevzťahuje. Ide totiž o osobitný dôvod kasačnej sťažnosti - nesprávne odmietnutie podania podľa § 59 ods. 3 SSP - veta pred bodkočiarkou.

39. O náhrade trov kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd (výrokom III.) tak, že žalobcovi, ktorý v tomto konaní úspech nemal, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP) a žalovanému ich nepriznal, lebo nebola splnená podmienka výnimočnosti na jeho strane (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 veta druhá SSP - „Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať.

I ÚS 49/2023-35 zo dňa 2. februára 2023). 41. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.