4Svk/18/2025
ECLI:SK:NSSSR:2025:5022200434.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Banskej Bystrici
- Sp. zn. 1. inštancie
- ZA-31S/133/2022
- IČS
- 5022200434
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M., v právnej veci žalobkyne (sťažovateľky): J. L., nar. XX. N. XXXX, bytom S. M. Q. XXX, XXX XX S. nad Q., zast.: Advokátska kancelária M Kojtalová, s.r.o., so sídlom Antona Bernoláka 51, 010 01 Žilina, IČO: 47258608, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, so sídlom Tomášikova 14366/ 64 A, 831 04 Bratislava, IČO: 54669464, za účasti ďalšieho účastníka konania: obec Zborov nad Bystricou, so sídlom Zborov nad Bystricou 223, 023 03 Zborov nad Bystricou, IČO: 00314366, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, sekcia stavebnej správy a verejných prác č. 23069/2022/SSSVP/52171 zo dňa 11. mája 2022, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/133/2022-131 z 24. októbra 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozsudkom č. k. ZA-31S/133/2022-131 z 24. októbra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, sekcia stavebnej správy a verejných prác (ďalej aj ako „ministerstvo“) č. 23069/2022/SSSVP/ 52171 zo dňa 11. mája 2022, ktorým bolo zamietnuté odvolanie a potvrdené rozhodnutie
Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky, č. OÚ- ZA-OVBP2-2022/ 003801-016/AJA z 08. februára 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým boli vyvlastnené nehnuteľnosti, pozemky vo vlastníctve žalobkyne v k. ú. S. M. Q. za náhradu vo výške 136,26 € a zároveň časť návrhu na vyvlastnenie bola zamietnutá, postupom podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. Z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“), zamietol. Účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.
2. V odôvodnení rozsudku správny súd upozornil žalobkyňu na všeobecnú formuláciu jej žalobných námietok. Rovnako - pokiaľ namietala neuskutočnenie ústneho pojednávania - neuviedla, ktoré konkrétne ustanovenie zákona orgán štátnej správy porušil a aký to malo negatívny vplyv na konkrétne práva a právom chránené záujmy žalobkyne. Išlo tak len o tvrdenie konštatačného charakteru, ktoré nie je možné považovať za relevantnú žalobnú námietku umožňujúcu správnemu súdu vykonať súdny prieskum napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. Správny súd tu dodal, že orgán verejnej správy nemal podľa žiadneho zákona povinnosť ústne pojednávania či miestnu obhliadku nariadiť, a to hlavne v prípade, keď doklady, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu a tvorili podklad rozhodnutia sú dostatočné pre rozhodnutie vo veci. Podľa správneho súdu, aj argumentácia orgánov verejnej správy týkajúca sa ústneho pojednávania je presvedčivá a dostatočná.
3. V odôvodení rozhodnutia ďalej správny súd uviedol, že podľa jeho názoru sa Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, sekcia stavebnej správy a verejných prác so zákonnými podmienkami pre vyvlastnenie vysporiadalo riadne, pričom sa osobitne vysporiadalo s konkrétnymi odvolacími námietkami žalobkyne.
4. Aj ďalšiu námietku žalobkyne, že existenciu a užívanie miestnej komunikácie, ktorá by sa mala nachádzať na predmete vyvlastnenia, vylučuje časť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, v ktorej orgán verejnej správy prvého stupňa uložil vyvlastniteľovi povinnosť začať s užívaním pozemkov na účel, na ktorý sa vyvlastnili, v lehote 5 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení, vyhodnotil správny súd ako
nedôvodnú. Uviedol, že povinnosť uviesť vo výroku rozhodnutia o vyvlastnení lehotu, v ktorej vyvlastniteľ musí začať s užívaním pozemkov na účel, na ktorý sa vyvlastnili, vyplýva orgánu verejnej správy prvého stupňa výslovne z § 13 ods. 2 písm. e) zákona č. 282/2015 Z. z. o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim a o zmene a doplnení niektorých zákonov (o vyvlastňovaní) (ďalej len ako „zákon o vyvlastňovaní“). Predmetná časť výroku rozhodnutia orgánu verejnej správy má právne účinky len do budúcnosti a nijakým spôsobom neovplyvňuje a nevylučuje minulé užívanie miestnej komunikácie. 5.
Pokiaľ ide o námietku, že výrok rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa je zmätočný, keď súčasne poukázal na §17a č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) - ďalej aj ako „cestný zákon“, ktorý umožňuje vyvlastniť nehnuteľnosti z dôvodu výstavby ciest, ale zároveň aj na § 24e cestného zákona, ktorý sa týka vyvlastnenia pozemkov nachádzajúcich sa pod miestnymi komunikáciami v užívaní, správny súd tu prisvedčil žalobkyni, že súčasné uvedenie obidvoch zákonných ustanovení - právnych základov pre vyvlastnenie vo výroku rozhodnutia je pochybením orgánu verejnej správy prvého stupňa, ale nie každé pochybenie orgánu verejnej správy zakladá automaticky a bez ďalšieho dôvod pre zrušenie rozhodnutia. Na rozdiel od výroku rozhodnutia, z jeho odôvodnenia je zrejmé, že účelom vyvlastnenia je len majetkovoprávne vysporiadanie pozemkov pod miestnou komunikáciou podľa § 24e cestného zákona. Rozhodnutie tak nie je zmätočné, keďže účel vyvlastnenia je z jeho celkového obsahu a kontextu zrejmý a nepochybný. Predmetná vada nemá za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia, keďže nemá vplyv na materiálne
posúdenie veci. Ani prípadné zrušenie rozhodnutia a nové konanie vo veci by neprinieslo iný výsledok. 6. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku, že preukázanie verejného záujmu orgánmi verejnej správy nebolo dostatočné a že ich závery o existencii verejného záujmu neboli náležite odôvodnené. Existenciu verejného záujmu na predmetnom vyvlastnení orgány verejnej správy riadne zistili a uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí.
Zdôvodnenie existencie verejného záujmu je podľa názoru správneho súdu dostatočné a vyplýva z neho, prečo záujem verejnosti na užívaní miestnej komunikácie zabezpečujúcej prístup k nehnuteľnostiam v predmetnej lokalite prevažuje nad vlastníckym právom žalobkyne.
7. Aj ďalšiu námietku, že splnenie podmienky podľa § 2 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní, v zmysle ktorej vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktoré sa preukazujú územným rozhodnutím, územným súhlasom alebo záväzným stanoviskom obce vo vyvlastňovacom konaní, mal orgán verejnej správy prvého stupňa preukázané záväzným stanoviskom obce, ktorá je zároveň aj vyvlastniteľom, pričom orgány verejnej správy sa s týmto - podľa žalobkyne - podstatným konfliktom záujmov žiadnym spôsobom nevysporiadali, správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú. Žalobkyňa tu vôbec neuviedla, ktoré ustanovenia zákona orgány verejnej správy porušili a ako tým bolo zasiahnuté do jej práv.
Samotná skutočnosť, že obec je zároveň vyvlastniteľom a aj orgánom územného plánovania, nie je v rozpore so zákonom, a teda ani nemôže byť dôvodom pre nevyhovenie návrhu na vyvlastnenie, ak sú splnené zákonom požadované podmienky, a ani na zrušenie napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy, ktoré o takom návrhu rozhodli a vo svojich rozhodnutiach sa osobitne takouto skutočnosťou nezaoberali.
8. Správny súd v závere poznamenal, že ani námietka, že orgány verejnej správy v predmetom vyvlastňovacom konaní porušili základné zásady správneho konania, nebola dôvodná, keďže žalobkyňa ju formulovala len všeobecne bez toho, aby konkretizovala, ktorá zásada správneho konania a akým konkrétnym spôsobom bola rozhodovaním alebo postupom orgánov verejnej
správy porušená.
I. Kasačná sťažnosť a vyjadrenia
9. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podala žalobkyňa v procesnom postavení sťažovateľky, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, riadne a včas kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP. Navrhla, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie alebo aby zrušil rozhodnutie druhostupňového orgánu verejnej správy.
10. Sťažovateľka namietala nezákonný postup ministerstva a orgánu verejnej správy prvého stupňa v súvislosti s posudzovaním podmienok pre vyvlastnenie majetku v jej vlastníctve. Podľa jej názoru, v správnom konaní nebolo preukázané, že na dotknutých pozemkoch, ktoré sú predmetom vyvlastnenia, sa nachádza miestna komunikácia. Nesúhlasí s tým, že existenciu cesty potvrdzujú dokumenty - delimitačný protokol, geometrický plán a tzv. pasport, ktorý si obec naviac vypracovala sama, ďalej nie je zrejmý dátum jeho spracovania, schválenia, vydania či účinnosti, jeho právny základ a právna úprava.
11. Sťažovateľka ďalej vyjadrila svoj nesúhlas s konštatovaním správneho súdu o jej námietke týkajúcej sa zmätočnosti dôvodov vyvlastnenia, že tieto vady nemajú za následok nezákonnosť rozhodnutia, keďže nemajú vplyv na materiálne posúdenie veci. Takýto názor je podľa nej nespravodlivý a nezodpovedá ústavnoprávnej ochrane vlastníckeho práva.
12. Podľa názoru sťažovateľky nie je možné z obsahu rozhodnutí orgánov verejnej správy jednoznačne posúdiť verejný záujem. Orgán verejnej správy neodstránil rozpory, či sa na dotknutých pozemkoch nachádza miestna komunikácia vo vlastníctve obce, či ide o miestnu komunikáciu, ktorú nadobudla obec v r. 1991, keďže tieto skutočnosti nevyplývajú jednoznačne z listinných dôkazov. Túto skutočnosť nemôže potvrdiť ani geometrický plán. Ak sa aj na predmetných pozemkoch nachádzala stavba z panelov, išlo o dočasnú stavbu ako prístup na stavenisko, ktorú obyvatelia obce začali používať ako prístupovú cestu.
13. Sťažovateľka ďalej namietala, že rozhodnutie orgánu verejnej správy nezodpovedá zákonnosti, zákonnej právnej úprave splnenia podmienok vyvlastnenia ako zásadného zásahu do jej vlastníckych práv, pretože z rozhodnutia orgánu verejnej správy vyplýva, že vyvlastnenie nastalo z dôvodu výstavby miestnej komunikácie i z dôvodu majetkovoprávneho vysporiadania už existujúcej komunikácie.
14. Rovnako sťažovateľka namietala, že správny súd sa žiadnym spôsobom nevysporiadal s jej námietkou ohľadom neodôvodnenia verejného záujmu v rozhodnutiach orgánov verejnej správy. Takisto sa správny súd podľa jej názoru nezaoberal ani otázkou vybudovania inžinierskych sietí a kanalizačných potrubí na predmetných pozemkoch.
15. Dôvod podľa § 440 písm. f) SSP videla sťažovateľka v tom, že nesprávnym procesným postupom bolo znemožnené účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, a to tým, že odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu nie je dostatočné.
16. V závere kasačnej sťažnosti sťažovateľka poznamenala, že nesúhlasí s názorom správneho súdu, že formulovala svoje námietky iba všeobecným spôsobom. 17. Ku kasačnej sťažnosti sa vyjadrili žalovaný i ďalší účastník konania. 18. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že podľa jeho názoru sa správny súd dostatočne vysporiadal s námietkami žalobkyne. Tieto námietky sú totožné s námietkami uvedenými v kasačnej sťažnosti, pričom sťažovateľka neuviedla na podporu svojich tvrdení žiadne relevantné dôkazy. Žalovaný sa taktiež stotožnil s tvrdením správneho súdu o všeobecnom charaktere a nekonkretizovaní jednotlivých námietok žalobkyne. Žalobkyňou uvedené tvrdenia nepreukazujú nesprávny procesný postup ani nesprávne právne posúdenie. Žalovaný považoval kasačnú sťažnosť za nedôvodnú a navrhol ju zamietnuť. 19. Ďalší účastník konania uviedol, že v plnom rozsahu trvá na rozhodnutí správneho orgánu druhého stupňa.
II. Konanie na kasačnom súde
20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej ako „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu - www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.
21. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy druhého stupňa a jemu predchádzajúce konanie, a to najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia.
22. Predmetom súdneho prieskumu bol rozsudok Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/133/2022-131 z 24. októbra 2024, ktorý postupom podľa ust. § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky, sekcia stavebnej správy a verejných prác č. 23069/2022/SSSVP/52171 zo dňa 11.5.2022, ktorým bolo zamietnuté odvolanie a potvrdené rozhodnutie Okresného úradu Žilina, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-ZA-OVBP2-2022/003801-16 zo dňa 8.2.2022, ktorým boli vyvlastnené pozemky vo verejnom záujme trvalým odňatím vlastníckeho práva v prospech vyvlastniteľa v k. ú. S. za vyvlastňovaciu náhradu v sume 136,26 Eur.
Zároveň časť návrhu na vyvlastnenie zamietol. 23. Z administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dňa 30.12.2020 bol na Okresný úrad v Žiline, odbor výstavby a bytovej politiky podaný obcou Zborov nad Bystricou (vyvlastniteľ) návrh na začatie vyvlastňovacieho konania pozemkov pod existujúcou miestnou komunikáciou MK 49, MK 50. Okresný úrad v Žiline, odbor výstavby a bytovej politiky listom č. OU-ZA- OVBP2-2021/010227-002 zo dňa 5.5.2021 informoval verejnosť o začatí vyvlastňovacieho konania, pričom upustil od ústneho pojednávania, nakoľko Vládou Slovenskej republiky bol Uznesením č. 587/2020 Z. z. vyhlásený od 1. októbra 2020 núdzový stav. Sťažovateľka podala námietky proti predmetnému vyvlastneniu.
24. Následne vydal Okresný úrad v Žiline, odbor výstavby a bytovej politiky rozhodnutie č. OU-ZA-OVBP2-2022/003801-016/AJA zo dňa 8.2.2022, ktorým v časti I. A podľa § 1 zákona o vyvlastnení v spojení s § 17a a § 24e cestného zákona vyvlastnil vo verejnom záujme trvalým odňatím vlastníckeho práva v prospech vyvlastniteľa pre účel majetkovoprávneho vysporiadania pozemkov pod verejnoprospešnou líniovou stavbou „Miestna komunikácia - MK49, MK50 v k. ú. S. M. Q.“ spoluvlastnícke podiely žalobkyne k pozemkom označeným v položkách 1 až 7. Zároveň uviedol, že podľa § 13 ods. 2 písm. e) zákona o vyvlastnení je vyvlastniteľ povinný začať s užívaním pozemkov na účel, na ktorý sa vyvlastnili, v lehote 5 rokov odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyvlastnení, pričom vyvlastnené pozemky možno užívať len na účel, na ktorý boli vyvlastnené. Okresný úrad v Žiline, odbor výstavby a bytovej politiky podľa § 13 ods. 2 písm. f) zákona o vyvlastnení námietkam sťažovateľky nevyhovel. V časti I. B výroku rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa
zamietol návrh vyvlastniteľa na vyvlastnenie spoluvlastníckych podielov sťažovateľky k pozemkom označeným v položkách 1B až 4B. V časti II. výroku rozhodnutia orgán verejnej správy prvého stupňa rozhodol o náhrade pre sťažovateľku za vyvlastnené pozemky v celkovej v sume 136,26 Eur. S požiadavkou na vyššiu náhradu odkázal žalobkyňu na súd.
25. Proti tomuto prvostupňovému rozhodnutiu sa sťažovateľka odvolala. O jej odvolaní rozhodlo Ministerstvo dopravy a výstavby Slovenskej republiky, sekcia stavebnej správy a verejných prác rozhodnutím č. 23069/2022/SSSVP/52171 zo dňa 11. mája 2022 tak, že odvolanie zamietlo a rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa potvrdilo.
Ministerstvo dospelo k záveru, že doklady nachádzajúce sa v predloženom spisovom materiáli jednoznačne poukazovali na to, že vyvlastňovacie konanie bolo voči sťažovateľke transparentné, mohla obhajovať svoje práva a záujmy. Výrok rozhodnutia Okresného úradu v Žiline, odbor výstavby a bytovej politiky - korešponduje s jeho odôvodnením, v ktorom dostatočne vyčerpávajúcim spôsobom zhodnotil všetky skutočnosti, ktoré boli podkladom pre výrok rozhodnutia.
IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu
26. Podľa článku 20 ods. 4 Ústavy SR (ďalej len „Ústava“), vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o vyvlastnení, vyvlastnenie možno uskutočniť len a) v nevyhnutnej miere, b) vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom alebo pre verejnoprospešné stavby podľa schválenej územnoplánovacej dokumentácie, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní, c) za primeranú náhradu, a d) ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
28. Podľa § 2 ods. 2 zákona o vyvlastnení, vyvlastnenie musí byť v súlade s cieľmi a zámermi územného plánovania, ktoré sa vo vyvlastňovacom konaní preukazujú záväzným stanoviskom orgánu územného plánovania, ak osobitný predpis neustanovuje inak.
29. Podľa § 13 ods. 2 zákona o vyvlastnení, Výrokmi o vyvlastnení práv k pozemku alebo ku stavbe vyvlastňovací orgán a) určí účel vyvlastnenia vo verejnom záujme, b) rozhodne o 1. prechode vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe, 2. obmedzení vlastníckeho práva k pozemku alebo ku stavbe alebo 3. vzniku, obmedzení, alebo zániku práva zodpovedajúceho vecnému bremenu k pozemku alebo ku stavbe potrebného na uskutočnenie stavby, alebo opatrenia vo verejnom záujme; opatrením vo verejnom záujme je opatrenie vydané na účel ochrany života, zdravia, bezpečnosti štátu, životného prostredia, nerastného bohatstva, jaskýň, podzemných vôd, prírodných liečivých zdrojov, vodných tokov, kultúrneho dedičstva, ako aj dokončených alebo nedokončených stavieb vo verejnom záujme. c) rozhodne o obmedzení alebo zániku práv tretích osôb, len ak by ďalší výkon týchto práv bránil alebo podstatne obmedzoval dosiahnutie účelu, na ktorý sa má vyvlastniť, d) rozhodne o rozšírení predmetu vyvlastnenia, ak je to odôvodnené podľa § 2 ods. 4 až 7, e) určí, v akej lehote a akým spôsobom je vyvlastniteľ povinný začať s užívaním pozemku
alebo stavby na účel, na ktorý sa vyvlastnila, f) rozhodne o námietkach účastníkov vyvlastňovacieho konania týkajúcich sa vyvlastnenia, ak boli uplatnené, g) rozhodne o povinnosti nahradiť trovy konania. 30. Podľa § 3d ods. 3 cestného zákona, miestne cesty sú vo vlastníctve obcí.
Miestne cesty pre cestnú nemotorovú dopravu sú vo vlastníctve štátu, samosprávneho kraja, obce alebo iných právnických osôb alebo fyzických osôb. 31. Podľa § 3d ods. 5 písm. d) cestného zákona, správu pozemných komunikácií vykonávajú ak ide o prejazdné úseky ciest vo vlastníctve obce, o miestne cesty a účelové cesty vo vlastníctve obce - obce, prípadne právnické osoby nimi na tento účel založené alebo zriadené,
ak osobitný predpis neustanovuje inak, 32. Podľa § 3d ods. 9 cestného zákona, správcovia diaľnic, ciest a miestnych ciest vedú o týchto pozemných komunikáciách technickú evidenciu. 33. Podľa § 4b ods. 1 cestného zákona, miestnymi cestami sú všeobecne prístupné a užívané ulice, parkoviská vo vlastníctve obcí a verejné priestranstvá, ktoré slúžia miestnej doprave a sú zaradené do siete miestnych ciest.
34. Podľa § 4b ods. 2 cestného zákona, siete miestnych ciest sa budujú a udržiavajú v súlade s územnoplánovacou dokumentáciou tak, aby uľahčovali osídlenie a vyhovovali potrebám miestnej dopravy, prípadne poľnohospodárskej dopravy, a ak to vyžadujú všeobecné záujmy, aj potrebám diaľkovej dopravy a potrebám obrany štátu.
35. Podľa § 17a cestného zákona, z dôvodu výstavby a správy diaľnic, ciest a miestnych ciest vrátane zriadenia ich ochranných pásiem a na vybudovanie súvisiacich vyvolaných úprav možno vlastnícke právo k nehnuteľnostiam vo verejnom záujme za náhradu obmedziť alebo nehnuteľnosti za odplatu vyvlastniť. Ak tento zákon neustanovuje inak, vzťahuje sa na vyvlastnenie všeobecný predpis o vyvlastňovaní.
36. Podľa § 24e cestného zákona, pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe Slovenskej správy ciest alebo ministerstva, vo vlastníctve Národnej diaľničnej spoločnosti, samosprávneho kraja alebo obce z dôvodu, že dosiaľ nedošlo k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu a nachádzajú sa pod diaľnicami, cestami alebo miestnymi komunikáciami v užívaní, možno vo verejnom záujme vyvlastniť. Vyvlastňovacie konanie sa začína na návrh príslušného vlastníka diaľnice, cesty alebo miestnej komunikácie podľa § 3d, pričom návrh na vyvlastnenie práv k takýmto pozemkom môže podať najneskôr 31. decembra 2020.
37. Najvyšší správny súd nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Preto sa s ním Najvyšší správny súd stotožňuje, považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za správne. Podľa názoru kasačného súdu námietky vznesené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.
Kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti, s ktorými by sa správny súd nebol vysporiadal a ktorými by sťažovateľka preukázala konkrétne porušenie alebo ohrozenie svojich subjektívnych práv. Najvyšší správny súd zastáva názor, že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti namietala v zásade tie isté skutočnosti, ktoré tvorili argumentačné jadro podanej správnej žaloby, a s ktorými sa správny súd náležitým spôsobom vysporiadal v odôvodnení napadnutého rozsudku. V podrobnostiach kasačný súd odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu.
38. Zákon o vyvlastňovaní predstavuje všeobecnú právnu úpravu podmienok vyvlastnenia, a to z tzv. hmotnoprávneho hľadiska, ako aj z hľadiska procesného. Zákon vychádza z ústavnoprávneho rámca z čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd, ktorý nadväzuje na Dodatkový protokol č. 1 k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
Vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je v zmysle § 2 ods. 1 zákona o vyvlastňovaní možné iba v nevyhnutnej miere, vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, za primeranú náhradu a ak cieľ vyvlastnenia nemožno dosiahnuť dohodou alebo iným spôsobom.
39. Námietku sťažovateľky, že nebolo preukázané, že na dotknutých pozemkoch, ktoré sú predmetom vyvlastnenia sa nachádza miestna komunikácia, vyhodnotil kasačný súd - v zhode so správnym súdom - ako nedôvodnú. Jej existenciu potvrdzujú práve dokumenty, ktoré sťažovateľka vo svojej kasačnej sťažnosti spochybňuje.
40. Delimitačný protokol z 8.7.1991 je dokument, ktorým prešli telesá miestnych komunikácii z vlastníctva štátu zastúpeného Okresným národným výborom v Čadci na obec Zborov nad Bystricou, a to na základe § 2 ods. 1 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí v znení neskorších predpisov. Podľa strany 3 Zoznamu nehnuteľného majetku, ktorý je súčasťou Delimitačného protokolu, prešlo aj vlastníctvo miestnej komunikácie „.
. Ide o lokalitu, kde sa nachádza predmetná miestna komunikácia, pod ktorou boli v prejednávanej veci vyvlastnené pozemky vo vlastníctve sťažovateľky, pričom jednotlivé miestne komunikácie sú v spomínanom zozname označené aj presnými parcelnými číslami.
41. Geometrický plán obsahuje konkrétnu identifikáciu parciel, ktorých sa vyvlastnenie týka. Z administratívneho spisu je zrejmé, že ten bol vyhotovený autorizačne overeným geodétom a bol úradne overený Okresným úradom Čadca, katastrálnym odborom.
42. Pasport miestnych komunikácii vyhotovuje obec na základe § 3d ods. 9 (predtým ods. 8) cestného zákona, podľa ktorého správcovia diaľnic, ciest a miestnych ciest vedú o týchto pozemných komunikáciách technickú evidenciu. Nie je preto pravdou sťažovateľkou namietaná skutočnosť, že pokiaľ ide o pasport, tento nemá právny základ a nie je ani zrejmá jeho právna úprava. Uvedené zákonné ustanovenie určuje správcom povinnosť takúto technickú evidenciu viesť, pričom rozsah a spôsob vedenia pasportu stanovuje samotný správca komunikácií. Kasačný súd neprisvedčil ani námietke, že nie je zrejmý dátum jeho spracovania či schválenie, keď tieto skutočnosti vyplývajú priamo z predmetného dokumentu. V závere je jasne uvedené, že bol vypracovaný v júli 2013. K pasportu bolo zároveň pripojené uznesenie Obecného zastupiteľstva obce Zborov nad Bystricou č. 47/2013 zo dňa 6. septembra 2013, z ktorého vyplýva, že obecné zastupiteľstvo schválilo Pasport miestnych komunikácií obce Zborov nad Bystricou vypracovaný I..
43. Uvedené dokumenty, ako aj ďalšie písomnosti (ortofotomapa, Záväzné stanovisko obce o súlade účelu vyvlastnenia s platnou územnoplánovacou dokumentáciou) obsiahnuté v administratívnom spise a predložené vyvlastniteľom v priebehu správneho konania, jednoznačne potvrdzujú záver, že v tomto prípade ide o miestne komunikácie (MK 49 a MK50), ktoré sú navyše už roky reálne ako miestne komunikácie aj využívané.
Táto skutočnosť vyplýva aj z vyjadrení samotnej sťažovateľky. 44. Pokiaľ ide o namietanie zmätočnosti dôvodov vyvlastnenia v rozhodnutí správneho orgánu prvého stupňa, konkrétne o uvedenie - popri vyvlastňovacom právnom základe podľa § 24e zákona o vyvlastňovaní - aj ustanovenie § 17a zákona o vyvlastňovaní, kasačný súd sa tu plne stotožňuje s vyhodnotením a odôvodnením tejto námietky správnym súdom v napadnutom rozsudku.
Ani podľa názoru kasačného súdu nejde o takú vadu, ktorá by mala mať za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia a znovuprejednania veci s rovnakým výsledkom. V celom odôvodnení prvostupňového rozhodnutia sa dôvod podľa § 17a neuvádza a je zrejmé, že vyvlastnenie bolo vykonané práve z dôvodu podľa § 24e zákona o vyvlastnení, podľa ktorého je možné vyvlastniť vo verejnom záujme pozemky, ktoré nie sú vo vlastníctve štátu a v správe Slovenskej správy ciest alebo ministerstva, vo vlastníctve Národnej diaľničnej spoločnosti, samosprávneho kraja alebo obce z dôvodu, že ešte nedošlo k ich majetkovoprávnemu vysporiadaniu a nachádzajú sa pod diaľnicami, cestami a miestnymi komunikáciami v užívaní.
45. Kasačný súd nesúhlasí ani s tvrdením sťažovateľky, že z obsahu rozhodnutí správnych orgánov nie je možné jednoznačne posúdiť verejný záujem. Kasačný súd sa aj pri tejto námietke plne stotožňuje s názorom správneho súdu, ktorý uviedol, že existenciu verejného záujmu na predmetnom vyvlastnení orgány verejnej správy riadne zistili a uviedli v odôvodneniach svojich rozhodnutí. Ako to vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 8Sžk/20/2019 „Podľa ustanovenia § 2 ods. 1 písm. b) zákona č. 282/2015 Z. z., ktoré reflektuje čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, možno vyvlastnenie uskutočniť len vo verejnom záujme na účel ustanovený zákonom, pričom verejný záujem na vyvlastnení sa musí preukázať vo vyvlastňovacom konaní. Verejný záujem sleduje legitímne spoločenské, hospodárske, ekonomické, resp. iné záujmy a predstavuje hodnotu, ktorá je (vo všeobecnosti) nadradená nad základné právo, resp. viaceré základné práva a slobody. Verejný záujem je potrebné chápať ako záujem, ktorý možno označiť ako všeobecne prospešný.“.
Z rozhodnutí orgánov verejnej správy je zrejmé, že verejným záujmom je práve využívanie týchto miestnych komunikácií na prístup k nehnuteľnostiam. Je nepochybné, že plnia účel spoločného prospechu a prínosu pre obyvateľov. Ako to uviedlo vo svojom rozhodnutí ministerstvo: „Efektívna cestná infraštruktúra umožňujúca pohyb osôb, tovaru a pod. je predpokladom pre ekonomický a hospodársky rast miest a obcí, čím zásadne ovplyvňuje zlepšenie životnej úrovne ich obyvateľstva“. Kasačný súd má za to, že takéto odôvodnenie verejného záujmu je dostatočné a nie je spôsobilé zasiahnuť do práv sťažovateľky.
46. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľky, že nesúhlasí s názorom správneho súdu, že formulovala svoje námietky iba všeobecným spôsobom, kasačný súd uvádza, že správny súd v napadnutom rozsudku skonštatoval, že niektoré námietky sťažovateľky boli formulované veľmi všeobecne, avšak napriek tomu na všetky podstatné - konkrétne námietky riadne reagoval. 47. Ďalšie námietky sťažovateľky sa týkajú toho, že sa správny súd nevysporiadal s jej konkrétnymi námietkami a že odôvodnenie správneho súdu nie je dostatočné a presvedčivé. Na tomto mieste kasačný súd uvádza, že správny súd ani nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov (bližšie pozri napr. IV. ÚS 115/03, I. ÚS 372/06).
Aj Európsky súd pre ľudské práva vo svojej judikatúre stabilne zdôrazňuje, že článok 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd síce ukladá súdom povinnosť odôvodniť svoje rozhodnutia, túto požiadavku však nemožno chápať tak, že súdy majú povinnosť dať podrobnú odpoveď na každý argument (rozsudok vo veci Van Hurk v. Holandsko z 19. apríla 1994, č. 16034/90, § 61). Vo svetle takto prezentovaných záverov možno potvrdiť, že správny súd konal v medziach svojej právomoci, primerane rozumným a v okolnostiach veci dajúc zreteľ na charakter súdneho prieskumného konania v rámci správneho súdnictva reflektoval na sťažovateľkou vznesené tvrdenia, na prerokúvaný prípad aplikoval relevantné hmotnoprávne a procesnoprávne ustanovenia všeobecne záväzných právnych predpisov a svoje rozhodnutie, ktorým správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol, presvedčivo a náležite odôvodnil.
48. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť sťažovateľky ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP). 49. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľka v kasačnom konaní úspech nemala a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali. Ďalšiemu účastníkovi konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal, nakoľko mu v kasačnom konaní trovy nevznikli, resp. v rámci kasačného konania mu nebola súdom uložená žiadna povinnosť, ku ktorej by sa náhrada trov konania mohla viazať.
50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 22. októbra 2025