4Svk/20/2024
ECLI:SK:NSSSR:2024:1019200050.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Bratislave
- Sp. zn. 1. inštancie
- BA-5S/66/2022
- IČS
- 1019200050
- Citované
- 3× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
UZNESENIE
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v právnej veci žalobcu: LÁNY s. r. o., 1. mája 386/11, 920 41 Leopoldov, IČO: 46663177, právne zastúpený: Mgr. Tomáš Kováč, advokát, Mýtna 42, 811 05 Bratislava, proti žalovanému: Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Tomášikova 14366/64A, Bratislava, IČO: 54699464, za účasti (sťažovateľ): MH Invest, s.r.o., Mlynské Nivy 44/A, 821 09 Bratislava, IČO: 36724530, právne zastúpený: JUDr. Allan Böhm, advokát, Advokátska kancelária Böhm & Partners, Jesenského 2, 811 02 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 09033/2016/B624-SV/07606/Ka zo dňa 10. februára 2016, o kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka konania voči výroku II. rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/66/ 2022-783 zo dňa 12. marca 2024, takto
rozhodol:
I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov kasačného konania voči sťažovateľovi.
Odôvodnenie
I. Konanie pred správnym súdom
1. Správny súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. BA-5S/66/2022-783 zo dňa 12. marca 2024 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 09033/2016/B624-SV/07606/Ka zo dňa 10. februára 2016 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania právo na ich náhradu nepriznal.
2. Správny súd v napadnutom rozsudku zreprodukoval podstatné závery zo skorších - súvisiacich súdnych rozhodnutí. Uviedol, že Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“) rozsudkom č. k. 5S/72/2016-194 zo dňa 28.02.2017 (ďalej aj ako „prvý rozsudok“) zrušil napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj rozhodnutie Okresného úradu Nitra, odbor výstavby a bytovej politiky č. OU-NR-OVBP2-2015/042632-007 zo dňa 21.12.2015 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie
konanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžk/4/2018 zo dňa 04.12.2018 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 5S/72/2016-194 zo dňa 28.02.2017 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd v Bratislave v poradí druhým rozsudkom č. k. 5S/ 6/2019-433 zo dňa 03.12.2019 (ďalej aj ako „druhý rozsudok“) napadnuté rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie zrušil a vec vrátil orgánu verejnej správy prvého stupňa na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžk/20/2020 zo dňa 16.02.2022 zrušil rozsudok krajského súdu č. k. 5S/6/2019-433 zo dňa 03.12.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.
3. Správny súd ďalej poukázal na obsah osobitnej právnej úpravy vyplývajúcej z ustanovenia § 4a ods. 4 zákona č. 175/1999 Z. z. o niektorých opatreniach týkajúcich sa prípravy významných investícií a o doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorej prvostupňový správny orgán v rozhodnutí o vyvlastnení, po zistení nemožnosti dohody na sume náhrady za vyvlastnené pozemky, určí náhradu za vyvlastnenie v sume zodpovedajúcej všeobecnej hodnote určenej na základe znaleckého posudku a s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie odkáže vyvlastneného bez prerušenia konania na civilný súd.
Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností následne v merite rozhodol tak, že správnu žalobu zamietol. 4. Výrok o náhrade trov konania ďalšieho účastníka konania správny súd odôvodnil ustanovením § 169 SSP, podľa ktorého ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri účasti na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) SSP, majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil.
Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. Správny súd bol toho názoru, že ďalšiemu účastníkovi neuložil žiadnu povinnosť, v súvislosti s plnením ktorej by mu vznikli trovy. Zároveň uviedol, že ani nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mal ďalšiemu účastníkovi priznať právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania. Správny súd dodal, že aj právna veda zastáva stanovisko, podľa ktorého pokiaľ by správny súd subjektom uvedeným v § 169 SSP žiadnu povinnosť neuložil, právo na náhradu trov konania im nevzniká.
II. Kasačná sťažnosť ďalšieho účastníka konania, vyjadrenie žalobcu
5. Proti výroku II. napadnutého rozsudku - o náhrade trov konania - podal ďalší účastník konania (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal napadnutý výrok o náhrade trov konania zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie.
6. Sťažovateľ považoval záver správneho súdu za nesprávny, nakoľko pri posúdení jeho nároku na náhradu trov konania neprihliadol na obsah spisu, v dôsledku čoho vec arbitrárne a zároveň nesprávne právne posúdil. Správny súd podľa sťažovateľa tiež rozhodol v rozpore s ustálenou súdnou praxou.
7. Sťažovateľ namietal, že správny súd nevzal do úvahy, že v konaní konal ďalší účastník na základe výzvy súdu a keďže s tým spojené úkony uskutočnil prostredníctvom svojho právneho zástupcu, vznikli mu trovy právneho zastúpenia a ich náhrada mu mala byť priznaná (§ 169 prvá veta SSP). Argumentoval tým, že po tom, čo bol uznesením zo dňa 27.07.2016, č. k. 5S 72/2016 pribratý do konania, podal cestou svojho právneho zástupcu dňa 31.08.2016 k žalobe písomné vyjadrenie. Vychádzajúc z dikcie § 105 ods. 2 písm. a) SSP tak robil na výzvu predsedu senátu, pričom nepodaním kvalifikovaného vyjadrenia k žalobe žalobcu zastúpeného advokátom, by mohli byť v konečnom dôsledku jeho práva a záujmy ohrozené.
8. Tiež poukázal na to, že proti prvému rozsudku krajského súdu - sp. zn. 5S/72/2016 zo dňa 28.2.2017 podal kasačnú sťažnosť a tejto Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 5Sžk/4/2018, vyhovel. Vzhľadom na to skonštatoval, že bol v tomto kasačnom konaní úspešný a že mu v tomto kasačnom konaní v priamej súvislosti s bránením svojho práva vznikli aj trovy právneho zastúpenia. Doplnil, že následne vo veci opäť rozhodoval krajský súd, pričom druhým rozsudkom sp. zn. 5S/6/2019-433 zo dňa 3.12.2019 opäť vyhovel žalobe žalobcu. Sťažovateľ uviedol, že aj proti tomuto - druhému - rozsudku krajského súdu riadne podal kasačnú sťažnosť, o ktorej Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol rozsudkom sp. zn. 5Sžk/20/2020 dňa 16.2.2022, a to tak, že kasačnej sťažnosti ďalšieho účastníka znovu
vyhovel. 9. Sťažovateľ je toho názoru, že v priebehu celého konania pred krajským súdom vždy len písomne reagoval na výzvy krajského súdu, aby sa v súdom stanovených lehotách vyjadroval k zaslaným podaniam žalobcu. Je podľa neho nesporné, že krajský súd mu ukladal povinnosť vyjadriť sa k týmto podaniam.
10. Sťažovateľ videl nesprávne právne posúdenie aj v tom, že mu správny súd nepriznal právo na náhradu trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, hoci tu tieto dôvody boli dané (§ 169 druhá veta SSP). Sťažovateľ argumentoval tým, že bol v oboch kasačných konaniach úspešný, keď svojimi kasačnými sťažnosťami dvakrát napadol rozsudok krajského súdu, pričom mu vznikli v kasačnom konaní v priamej súvislosti s bránením svojho práva aj trovy právneho zastúpenia. Rovnako tak všetky svoje písomné vyjadrenia a jeho účasti na pojednávaniach považoval za prejav aktívneho uplatňovania práv ďalšieho účastníka a súčasne procesnej podpory žalovaného v konaní pred správnym súdom. Zdôraznil, že je vládou poverený nositeľ významnej investície v zmysle zákona č. 175/1999 Z. z., t. j. realizátor stavby „Vybudovanie strategického parku“ v Nitre.
11. Poukázal na to, že mu ako ďalšiemu účastníkovi v iných správnych súdnych, resp. kasačných konaniach bola priznávaná náhrada trov konania - napr. vo konaniach vedených pred Krajským súdom v Bratislave vo veci pod sp. zn. 1S/241/2020, pred Krajským súdom v Nitre pod sp. zn. 26S/43/2018, sp. zn. 11S/23/2019 alebo pod sp. zn. 15S/17/2019, pred Správnym súdom v Bratislave vo veciach pod sp. zn. NR-15S/106/2019, sp. zn. 3S/30/2023, resp. pred Najvyšším správnym súdom SR, sp. zn. 1Svk/15/2022. 12. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti žiadal kasačnú sťažnosť zamietnuť.
Považoval ju v celom rozsahu za nedôvodnú a nepodloženú. Argumentoval tým, že z ustanovenia § 169 SSP vyplýva, že ak správny súd zašle ďalšiemu účastníkovi konania žalobu alebo vyjadrenie žalovaného s informáciou, že k nej môže zaujať stanovisko, bez toho, že by toto stanovisko vyžadoval, nemôžu mu byť nahradené trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia spojené s vypracovaním takéhoto stanoviska, pretože jeho podanie bolo dobrovoľné.
Sťažovateľ podľa žalobcu nemôže požadovať náhradu svojich nákladov, pokiaľ sa na základe vyrozumenia o termíne pojednávania rozhodol zúčastniť sa pojednávania pred správnym súdom. Nemožnosť zúčastnenej osoby dosiahnuť náhradu trov konania zákonodarca na druhej strane vyvážil tým, že zúčastnenej osobe nemôže správny súd uložiť povinnosť náhrady trov konania, ak účastník konania, na strane ktorého vystupoval alebo ktorého podporoval, bol v konaní pred správnym
súdom neúspešný. O úspechu alebo neúspechu v konaní je podľa názoru žalobcu možné uvažovať len u žalobcu a u žalovaného ako správneho orgánu, nie však u ďalších účastníkov správneho konania, ktorí žalobu nepodali.
III. Právne posúdenie veci kasačným súdom
13. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal výrok II. napadnutého rozsudku v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.
14. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti výroku rozsudku o náhrade trov konania, voči ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. Po preskúmaní napadnutého uznesenia a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.
15. Podľa § 169 SSP, ďalší účastník, osoba zúčastnená na konaní a zainteresovaná verejnosť pri zúčastnení sa na konaní podľa § 42 ods. 1 písm. d) majú voči účastníkovi konania, ktorý nebol v konaní úspešný, právo na náhradu iba tých trov, ktoré im vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im správny súd uložil. Z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže
správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 16. Náhrada trov konania v prípadoch, kedy vzniknú ďalšiemu účastníkovi trovy konania, je v SSP koncipovaná bipolárne. Z ustanovenia § 169 SSP prvá veta vyplýva všeobecné pravidlo, že má právo na náhradu iba tých trov konania, ktoré mu vznikli v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú mu správny súd uložil, a následne § 169 SSP druhá veta predstavuje osobitnú právnu úpravu, v zmysle ktorej - z dôvodov hodných osobitného zreteľa im môže správny súd na návrh priznať právo na náhradu ďalších trov konania. 17. „Citované ustanovenie tak predovšetkým nepriznáva ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov podľa zásady jeho úspechu, ale obmedzuje ich zásadne na trovy vyvolané povinnosťou, ktorú správny súd uložil. Dôvodom takejto úpravy je predovšetkým bránenie tomu, aby ďalší účastníci vstupovali do konania len preto, aby im neskôr boli priznané trovy (porov. dôvodová správa k vládnemu návrhu Správneho súdneho poriadku, Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1335). Druhá veta ustanovenia § 169 SSP
však ako výnimku z tejto zásady dovoľuje priznať akékoľvek trovy, ak sú na to dôvody hodné osobitného zreteľa. Zo znenia tejto vety je zrejmé, že zákon tieto dôvody ani príkladmo neuvádza, ale ani neobmedzuje. Zo vzájomného vzťahu oboch týchto viet tak možno ako zásadu dovodiť, že dôvodom hodným osobitného zreteľa nemôže byť každý úspech ďalšieho účastníka v konaní, pretože práve tomu má brániť prvá veta.“ - Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, sp. zn. 7Svk/35/2023, zo dňa 20.12.2023 (pozn.: zvýraznenie textu pridané kasačným súdom). 18. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zastával názor, že úspech ďalšieho účastníka v konaní alebo jeho časti nikdy a za žiadnych okolností nemôže byť dôvodom na priznanie trov konania, nakoľko správne súdne konanie je v zásade konaním, v ktorom vystupujú dve strany s opačným postavením - žalobca a žalovaný. Otázka úspechu či neúspechu v konaní je primárne vecou, resp. zodpovednosťou práve týchto účastníkov. Ďalší účastník konania v zmysle § 32 ods. 3 SSP sa tak môže „postaviť len na jednu alebo druhú stranu“, a preto v
jeho prípade nemožno hovoriť o „úspechu“ v pravom zmysle slova. Zároveň však má určité samostatné práva, medzi nimi napríklad právo podať kasačnú sťažnosť, ak bolo rozhodnuté v jeho neprospech (§ 442 ods. 1 SSP). Toto právo mu pritom patrí aj vtedy, ak takéto právo nevyužije samotný účastník, ktorý by ho (v súlade s očakávaniami) mal využiť. 19. „O dôvod hodný osobitného zreteľa v zmysle § 169 druhej vety SSP, kvôli ktorému možno ďalšiemu účastníkovi priznať náhradu trov konania o kasačnej sťažnosti, môže ísť vtedy, ak ďalší účastník ako jediný podá kasačnú sťažnosť a na jej základe kasačný súd zruší rozsudok správneho súdu a ten následne novým rozsudkom rozhodne v prospech tohto ďalšieho účastníka.“ (87/2024 ZNSS).
20. V tu posudzovanej veci správny súd svojimi dvoma skoršími rozsudkami vyhovel žalobe žalobcu a zrušil napadnuté aj prvostupňové rozhodnutie z dôvodu nesprávneho určenia výšky náhrady za vyvlastnenie. Prvý rozsudok správneho súdu vo veci síce napadol ďalší účastník konania (sťažovateľ), ale urobil tak aj žalovaný. Proti druhému rozsudku boli opäť podané dve kasačné sťažnosti - opäť ďalším účastníkom konania (sťažovateľom), ale aj žalovaným.
Na základe týchto kasačných sťažností najvyšší správny súd zrušil aj druhý rozsudok a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie. Správny súd následne v napadnutom rozsudku správnu žalobu žalobcu zamietol. Výrok o zamietnutí žaloby nebol napadnutý žiadnym účastníkom konania, kasačnú sťažnosť podal len ďalší účastník konania (sťažovateľ), a to výlučne vo vzťahu k výroku správneho súdu o trovách konania.
21. Ako už kasačný súd uviedol vyššie, v prípade náhrady trov konania ďalšieho účastníka konania je v zásade princíp úspechu v konaní irelevantný, keď režim náhrady trov konania ďalšieho účastníka konania je koncipovaný na iných právnych premisách ako je tomu v prípade účastníkov konania (žalobca a žalovaný). Vychádzajúc zo znenia právnej úpravy (k tomu pozri bod 15 tohto uznesenia) je v prípade ďalšieho účastníka konania relevantné jedine to, či nastala (aspoň) jedna z nasledovných dvoch skutočností: a) či ďalšiemu účastníkovi konania vznikli trovy na tom právnom základe, že plnil povinnosť uloženú mu súdom a ak áno, tak mu patrí náhrada trov za tieto úkony a/alebo b) či na priznanie náhrady ďalších trov konania (na návrh) existuje osobitný dôvod. 22.
Skôr ako najvyšší správny súd pristúpi k podrobnejšiemu odôvodneniu tohto uznesenia, poukazuje - aj v spojení so skutočnosťami uvedenými v bode 21 (pozri vyššie) - na to, že kasačná argumentácia sťažovateľa sa nejaví ako dostatočne konkrétna, resp. adresná.
Ak napr. sťažovateľ namietal, že výzvy súdu boli povinnosťami ukladanými mu súdom, nekonkretizoval, ktoré výzvy takto vyhodnotil, na základe čoho, resp. z ktorých častí predmetných výziev vyplýva, že sa jedná o povinnosť uloženú mu súdom a pod.
Sťažovateľ skôr len vo všeobecnosti uvádza, prečo má za to, že jeho úkony v rámci súdneho konania je potrebné považovať za plnenie povinností uložených súdom, resp. prečo má za to, že sú dané okolnosti hodné osobitného zreteľa na priznanie (ďalších) trov konania.
Najvyšší správny súd však aj napriek nízkej miere adresnosti kasačných námietok vo vzťahu k súdeným okolnostiam - a to aj s cieľom dosiahnuť čo najvyššiu mieru presvedčivosti svojho rozhodnutia - prezentuje v odôvodnení tohto uznesenia aj konkrétnu reakciu na všeobecné kasačné body sťažovateľa.
23. V súvislosti s podmienkou uvedenou v bode 21 tohto rozsudku (druhá veta) - písm. a), kasačný súd primárne uvádza, že zo súdneho spisu (resp. z dôvodov uvedených v kasačnej sťažnosti) nevyplýva, že v priebehu konania ďalšiemu účastníkovi konania vznikli trovy konania, ktoré by sa viazali na plnenie povinnosti uloženej mu súdom. V zhode so závermi správneho súdu, aj podľa kasačného súdu zákonné podmienky na priznanie práva na náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi (za takéto úkony) na tomto právnom základe potom v súdenej veci splnené neboli.
24. V tomto kontexte kasačný súd uvádza, že prípadné doručenie podania účastníka konania ďalšiemu účastníkovi konania (zo strany súdu) a upovedomenie ďalšieho účastníka konania o možnosti vyjadriť sa k nemu, nie je možné bez ďalšieho považovať za „povinnosť uloženú súdom“ ďalšiemu účastníkovi konania. Vo svojej podstate ide o úkon súdu umožňujúci ďalšiemu účastníkovi konania realizovať jeho procesné práva v tom zmysle, že je upovedomený o predmetnom úkone a zároveň mu je daná možnosť prezentovať vo vzťahu k súdu vlastnú (súladnú alebo konkurujúcu) argumentáciu k tej, ktorá je uvedená v doručenom
podaní.
25. Ak mal sťažovateľ za to, že výzvy súdu k tomu, aby produkoval písomné vyjadrenia k veci, resp. že takú možnosť má, boli ukladaním povinnosti zo strany súdu (k tomu pozri aj bod 9 tohto uznesenia), v zhode so správnym súdom, ani najvyšší správny súd túto interpretáciu sťažovateľa nezdieľa. Naviac, kasačný súd opätovne poukazuje na to, že tento predpoklad sťažovateľa v kasačnej sťažnosti ani nie je dostatočne konkretizovaný.
Aj napriek uvedenému je však v prvom rade potrebné uviesť, že napr. vo výzve súdu zo dňa 27.07.2016 je výslovne uvedené, že súd ďalšiemu účastníkovi konania ako pribratému účastníkovi v prílohe predmetnej výzvy zasiela „rovnopis k žalobe [žaloby] a vyjadrenie k nej, s tým, aby sa s k jej obsahu v lehote 15 dní písomne vyjadrili, ak to považujete za potrebné.“ (pozn. zvýraznenie pridané kasačným súdom). Z tejto výzvy (ktorá bola naviac prvou v poradí a týkala sa najvýznamnejšieho úkonu v konaní - žaloba a vyjadrenia k nej), súd výslovne ďalšiemu účastníkovi v texte výzvy uviedol, že sa k predmetným podaniam môže vyjadriť, ak to považuje za potrebné. Uvedený úkon naviac ani nemá podobu uznesenia, ktorým by súd autoritatívne ukladal ďalšiemu účastníkovi konania príslušnú povinnosť (k tomu pozri napr. uznesenie na č. l. 449 adresované žalovanému). Obdobne, aj výzvy súdu zo dňa 15.05.2017 a zo dňa 02.03.2020 adresované ďalšiemu účastníkovi konania majú podobu prípisu súdu s určením lehoty 15 dní na vyjadrenie k doručovaným podkladom, ktoré zároveň obsahujú
aj poučenie, že ak vyjadrenie súdu predložené nebude, súd bude pokračovať v konaní bez takéhoto vyjadrenia. Vo všeobecnosti je potrebné uviesť, že v podmienkach tohto konania, výzvy adresované sťažovateľovi nemali verejnomocenskú povahu ukladania povinností súdom, išlo o prípisy, v ktorých bol ďalší účastník konania upovedomovaný o tom, že sa k doručovaným písomnostiam môže vyjadriť (naviac - v niektorých aj s uvedením, že tak môže urobiť, „ak to považuje za potrebné“ - pozri vyššie), resp. bol poučený o tom, že prípadné nedoručenie vyjadrenia neznamená, že súd v konaní nemôže ďalej konať, vo výzvach nebol poučený napr. o hrozbe poriadkovej pokuty za neposkytnutie vyjadrenia ako povinnosti uloženej súdom a pod. Kasačný súd napokon uzatvára, že z povahy výziev na vyjadrenie, ktoré boli sťažovateľovi doručované v rámci konania, vyplýva, že tieto nie je možné považovať za výzvu na realizáciu povinnosti uloženej súdom v pravom zmysle slova, keď tieto predstavujú skôr akýsi formálny predpoklad pre realizáciu jeho procesných práv - ako ďalšieho účastníka konania - v rámci správneho súdneho konania. Bez vedomosti o tom, že určité podanie bolo
súdu doručené a bez aktívneho dania možnosti (zo strany súdu) vyjadriť sa k nemu, sťažovateľ by mal podstatne redukovanú možnosť účinnej ochrany svojich práv a právom chránených záujmov pred súdom. Tieto podania by sa totiž napr. ani nemuseli dostať do vedomostnej sféry
ďalšieho účastníka konania. Práve tejto interpretačnej koncepcii, logicky, zodpovedá napr. aj to, že nevyužitie tohto práva zo strany ďalšieho účastníka konania, nie je napr. postihnuteľné poriadkovou pokutou ako následkom nesplnenia povinnosti uloženej súdom.
26. Obdobne, pozornosti kasačného súdu neušlo, že niektoré podania, ku ktorým sa sťažovateľ (v niektorých prípadoch) aj rozsiahlo vyjadril, mu boli zo strany súdu doručované výslovne „na vedomie“ - napr. prípisom súdu zo dňa 17.04.2020 bolo sťažovateľovi doručené vyjadrenie žalobcu zo dňa 01.04.2020 ku kasačnej sťažnosti žalovaného, ku ktorému vyjadreniu sa sťažovateľ (ďalší účastník konania) vyjadril podaním zo dňa 11.05.2020 (č. l. 627 a nasl.), a to napriek tomu, že - ako je uvedené vyššie - toto mu bolo doručené „na vedomie“, a teda za žiadnych okolností nie je možné uvažovať o tom, že by produkovanie predmetného vyjadrenia bolo plnením povinnosti uloženej ďalšiemu účastníkovi konania
súdom. 27. Pre úplnosť kasačný súd napokon dopĺňa, že aj predvolania na ústne pojednávania, ktoré boli sťažovateľovi doručované (k tomu pozri napr. predvolanie na č. l. 138, č. l. 144, č.
l. 389, č. l. 394), obsahovali výslovnú informáciu o tom, že účasť na pojednávaní „nie je nevyhnutná“, resp. „nie je nutná“, t. j. že súd môže pojednávať aj v neprítomnosti účastníkov konania - ďalších účastníkov konania, a preto ani prípadnú účasť ďalšieho účastníka konania na pojednávaniach nie je možné považovať za „povinnosť“ uloženú ďalšiemu účastníkovi konania súdom, za ktoré by mu mala patriť náhrada trov konania. V konečnom dôsledku, aj vo vzťahu k účasti na pojednávaní vo všeobecnosti platí, že z pohľadu ďalšieho účastníka konania - v kontexte práva na náhradu trov konania - ide o realizáciu jeho procesných práv, nie o plnenie povinnosti uloženej súdom (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie).
28. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov - a to aj v konkrétnostiach presahujúcich rámec adresnej argumentácie sťažovateľa v kasačnej sťažnosti a v rozsahu vyššieho uvedeného odôvodnenia - najvyšší správny súd nezistil, že by sťažovateľovi patrila náhrada trov za úkony, v rámci ktorých by plnil povinnosti uložené mu súdom.
29. V kontexte podmienky uvedenej v bode 21 tohto rozsudku (druhá veta) - písm. b), poukazuje kasačný súd na záver správneho súdu uvedený v napadnutom rozsudku (bod 1 tohto uznesenia), podľa ktorého tento vo veci nevzhliadol žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, kvôli ktorým by mal ďalšiemu účastníkovi priznať právo na náhradu trov konania, resp. trov kasačného konania, s ktorým záverom sa kasačný súd stotožňuje.
30. Ako to vyplýva z rozhodovacej praxe kasačného súdu (sp. zn. 7Svk/35/2023, zo dňa 20.12.2023 - bod 17 tohto uznesenia vyššie), vlastný úspech ďalšieho účastníka v konaní nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa, na základe ktorého by mu mala byť priznaná náhrada trov konania. Naopak, kasačný súd v rámci svojej rozhodovacej praxe ustálil, že ustanovenie § 169 SSP nepriznáva ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania cez právnu prizmu úspechu v konaní.
31. Tu je potrebné doplniť, že v správnom súdnom konaní ďalší účastník konania nesleduje v rámci konania svoj autonómny záujem, ktorý by bol nezávislý od právneho záujmu dvoch „hlavných“ účastníkov konania na výsledku súdneho konania, ale tento je v zásade zhodný buď s právnymi záujmami žalobcu alebo s právnymi záujmami žalovaného.
Ako je uvedené vyššie v tomto uznesení (bod 20), kasačné sťažnosti proti skorším meritórnym rozsudkom správneho súdu boli v oboch prípadoch podané žalovaným (ako „hlavným“ účastníkom konania) a sťažovateľom ako ďalším účastníkom konania. Sťažovateľ pritom v celom konaní vystupoval ako subjekt s právnymi záujmami zhodnými so žalovaným, a to v tom zmysle, že v merite žiadal správnu žalobu žalobcu zamietnuť (fakticky zhodne so žalovaným).
32. Uvedené má potom za následok aj to, že argumentácia žalovaného a sťažovateľa boli v priebehu konania zhodné, resp. z materiálneho hľadiska komplementárne, navzájom sa dopĺňali, nevykazovali materiálnu mieru vzájomnej konkurencie, ktoré by indikovali opačný záujem na výsledku konania a pod. Berúc potom do úvahy, že v súdenej veci boli podané dve kasačné sťažnosti proti skorším rozsudkom správneho súdu - a to tak žalovaným, ako aj sťažovateľom (ďalším účastníkom konania) - ktorí mali v rámci súdneho konania zhodné procesné záujmy (k tomu pozri aj body 19 a 20 tohto uznesenia), nenastala okolnosť, ktorá by odôvodňovala, aby bola ďalšiemu účastníkovi konania priznaná náhrada trov konania na tom právnom základe, že bol jediným sťažovateľom, ktorý podal kasačnú sťažnosť, ktorej bolo následne vyhovené (a na základe ktorej následne došlo k celkovému úspechu žalovaného v konaní) - k tomu pozri aj bod 19 tohto uznesenia vyššie.
Zjednodušene povedané, keďže v oboch prípadoch bola kasačná sťažnosť podaná aj žalovaným, ktorý ako „hlavný“ účastník konania sledoval záujem na zamietnutí žaloby (zhodne so záujmom ďalšieho účastníka konania - sťažovateľa), nebol to sťažovateľ, kto by ako jediný subjekt v skorších konaniach dosiahol „zvrat“ vo veci (aj v prospech žalovaného, ktorého v konaní podporoval).
33. Naopak, sám sťažovateľ v podanej kasačnej sťažnosti nepopiera, že zrušenie skorších rozsudkov správneho súdu je pripísateľné kasačnej sťažnosti dvoch subjektov - žalovaného a ďalšieho účastníka konania, t. j. nie výlučne sťažovateľovi ako ďalšiemu účastníkovi konania (bod 16 kasačnej sťažnosti - „ [.
. .] ak by sa žalovaný a ďalší účastník aktívne nebránili voči podanej žalobe a ak by dvakrát prostredníctvom podaných kasačných sťažností nezvrátili výsledok konania, sú podľa nášho názoru dané dôvody hodné osobitného zreteľa na priznanie náhrady trov právneho zastúpenia, ktoré ďalšiemu účastníkovi konania dôsledným uplatňovaním jeho práv nesporne vznikli a ktoré musel vynaložiť.“). Ako to však vyplýva z vlastného znenia ustanovenia § 169 SSP, ako aj z aktuálnej rozhodovacej praxe kasačného súdu, resp. z tohto odôvodnenia vyššie, táto okolnosť sama osobe nie je postačujúca na to, aby úspech žalovaného v konaní viedol automaticky a bez ďalšieho k záveru o existencii „dôvodu hodného osobitného zreteľa“ na to, aby bola náhrada trov konania priznaná ďalšiemu účastníkovi konania, keď v takomto prípade by mu právo na náhradu trov konania bolo priznané fakticky výlučne na základe princípu úspechu v konaní, ktorý sa však vo vzťahu k ďalšiemu účastníkovi konania neuplatňuje (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie). Dôvodom hodným osobitného zreteľa pre účely náhrady trov konania ďalšiemu účastníkovi
konania teda v zmysle účinnej právnej úpravy nemôže byť výlučne to, že správny súd v konečnom dôsledku zamietol podanú správnu žalobu, čo bol aj právny záujem sledovaný ďalším účastníkom konania v tejto veci. 34. Vlastná skutočnosť, že predmetom súdneho prieskumu boli rozhodnutia týkajúce sa vyvlastňovacieho konania v súvislosti s vybudovaním strategického parku, nie je možné bez ďalšieho považovať za dôvod hodný osobitného zreteľa pre účely priznania náhrady
trov konania ďalšiemu účastníkovi. I keď je ďalší účastník konania povereným nositeľom významnej investície (v zmysle zákona č. 175/1999 Z. z.) - k tomu pozri aj bod 14 kasačnej sťažnosti, resp. bod 10 tohto uznesenia - toto neznamená, že je daný dôvod na to, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov konania (ak došlo k zamietnutiu žaloby vo veci) len na základe tvrdenia, že ak by svoje práva v konaní nehájil, mohlo to mať za následok „možné porušenie zmluvných záväzkov voči zahraničnému investorovi, čím by mohli byť spôsobené nedozierne materiálne škody pre Slovenskú republiku.“. Je logické, že ak je rozhodnutie správneho orgánu nezákonné, toto môže mať za následok zodpovednosť orgánu verejnej moci
za takto spôsobenú škodu. Tento predpoklad však platí vo všeobecnosti, a to bez ohľadu na to, či sa jedná o strategickú investíciu alebo o spôsobenie škody rozhodnutím správneho orgánu v rámci akéhokoľvek iného úseku výkonu verejnej správy.
Naviac, v tejto súvislosti nie je možné opomenúť, že správnym orgánom, ktorý rozhodnutie vydal (ak by bolo súdmi ustálené, že je nezákonné), bol žalovaný, resp. prvostupňový správny orgán. Ďalší účastník konania (sťažovateľ) teda nebol správnym orgánom, ktorého rozhodnutie by bolo predmetom prieskumu a za ktorého nezákonnosť by potom v pravom zmysle slova zodpovedal ďalší účastník konania.
35. Samotné uplatňovanie procesnoprávnych nástrojov smerujúcich napr. aj k odkladnému účinku kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu (o to viac, že aj o tento úkon požiadal okrem sťažovateľa aj žalovaný) nie je možné považovať za „dôvod hodný osobitného zreteľa“ v kontexte priznania práva na náhradu trov konania ďalšiemu
účastníkovi. Kasačný súd nepochybuje o tom, že takéto úkony ďalší účastník konania mal možnosť realizovať, ako ani o tom, že ich aj realizoval, avšak - na strane druhej - ani najvyšší správny súd neidentifikoval - v rozsahu kasačnej sťažnosti - žiadny dôvod hodný osobitného zreteľa na to, aby za tieto úkony ďalšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov konania bolo priznané. Dôvodom pre priznanie takéhoto práva totiž nie je samotné uskutočnenie právneho úkonu a následný úspech žalovaného vo veci (ktorý dopadá v tejto veci aj na ďalšieho účastníka konania - sťažovateľa), ale existencia autonómnych dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré svojou povahou/kvalitou presahujú rámec vlastnej realizácie určitého úkonu a následného úspechu v konaní. Na tieto závery nedopadá to, že úkony realizoval ďalší účastník konania kvalifikovane prostredníctvom svojho právneho zástupcu v priamej súvislosti s bránením svojich práv (k tomu pozri aj body 14 a 15 kasačnej sťažnosti). Kasačný súd teda v zhode so správnym súdom neidentifikoval žiadnu okolnosť, ktorá by odôvodňovala legitímny záver o tom, že v podmienkach súdenej veci existujú dôvody hodné osobitného zreteľa na to,
aby bolo sťažovateľovi priznané právo na náhradu trov konania. 36. Napokon, ak sťažovateľ argumentoval vo veci rozhodovacou praxou súdov (bod 17 podanej kasačnej sťažnosti), najvyšší správny súd v prvom rade poukazuje na to, že rozhodnutia krajských súdov (správnych súdov) nie sú pre kasačný súd záväzné (k tomu porovnaj napr. Najvyšší súd Slovenskej republiky - sp. zn. 3 Cdo/6/2017 - „ustálená rozhodovacia prax dovolacieho súdu je vyjadrená predovšetkým v stanoviskách alebo rozhodnutiach najvyššieho súdu, ktoré sú ako judikáty publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov SR.
Do tohto pojmu možno zaradiť aj prax vyjadrenú opakovane vo viacerých nepublikovaných rozhodnutiach najvyššieho súdu, alebo dokonca aj jednotlivo v doposiaľ nepublikovanom rozhodnutí, pokiaľ niektoré neskôr vydané (nepublikované) rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v skoršom rozhodnutí nespochybnili, prípadne tieto názory akceptovali a vecne na ne nadviazali“), keď je zároveň potrebné doplniť, že podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP je kasačným dôvodom jedine odklon správneho súdu od „ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu“ a nemôže byť sporné, že krajské súdy (správne súdy) nie sú kasačným súdom pre účely uvedeného ustanovenia SSP.
37. Naviac (a to bez ohľadu na závery uvedené v bode 36 vyššie), kasačný súd uvádza, že z rozhodnutí, ktoré sťažovateľ ku kasačnej sťažnosti priložil (a to tak všetky označené, resp. priložené rozhodnutia krajských súdov (správnych súdov), ako aj rozsudok kasačného súdu - sp. zn. 1Svk/15/2022 zo dňa 31. mája 2023) vyplýva, že tieto boli vydané skôr ako plénum Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky schválilo osobitným zákonným postupom ako judikát rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 7Svk/35/ 2023 zo dňa 20.12.2023, ktoré bolo uverejnené v Zbierke rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky ako judikát č. 87/2024 ZNSS, III. ročník, č. 3/2024 (k tomu pozri aj body 17 a 19 tohto uznesenia vyššie). Práve týmto rozhodnutím (rozhodnutie vydané dňa 20.12.2023) došlo k ustáleniu súvisiacich právnych otázok v kontexte priznávania práva na náhradu trov konania ďalšiemu účastníkovi konania, ktoré názory sú iné ako skoršie
právne názory formulované súdmi v sťažovateľom predložených rozhodnutiach. 38. Pre jednoznačnosť kasačný súd sumarizuje, že rozsudok iného senátu kasačného súdu, na ktorý sťažovateľ poukazoval v kasačnej sťažnosti (sp. zn. 1Svk/15/2022 zo dňa 31. mája 2023), bol vydaný pred prijatím judikátu, na ktorý kasačný súd odkazuje v tejto veci (k tomu pozri bod 38 vyššie - sp. zn. 7Svk/35/2023 zo dňa 20.12.2023), a preto uznesenie v tejto veci nielenže nepredstavuje odklon od skoršieho rozhodnutia iného senátu kasačného súdu, na ktoré sťažovateľ poukazoval, ale - naopak - vychádza práve z existujúcich právnych východísk ustálených plénom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a vyplývajúcich z uvedeného tzv. judikovaného rozhodnutia kasačného súdu (judikát č. 87/2024 ZNSS).
39. Odhliadnuc od toho, že aj rozhodnutia krajských súdov (správnych súdov), na ktoré sťažovateľ vo svojej kasačnej sťažnosti poukázal - z hľadiska časového predchádzajú relevantný judikát súvisiaci s vecou (pozri vyššie), ako aj od toho, že v konkrétnostiach dostatočne sťažovateľ nevymedzil, v čom má existovať tento odklon - z ich odôvodnenia je zrejmé, že správne súdy neuskutočnili v rámci rozhodovania o trovách ďalšieho účastníka konania dôkladnú aplikáciu ustanovenia § 169 SSP, keď na vec uplatnili všeobecné ustanovenia SSP týkajúce sa úspechu v konaní v kontexte žalobcu a žalovaného (k tomu pozri napr. uznesenie Krajského súdu v Nitre, č. k. 15S/17/2019-285 zo dňa 3. októbra 2022, bod 29, príp. Krajský súd v Nitre, č. k. 26S/43/2018-204 zo dňa 29. októbra 2019, bod 33), ktorý prístup však nie je súladný s aktuálnou rozhodovacou praxou kasačného súdu, príp. že skutkové a právne okolnosti veci boli odlišné v porovnaní so súdenou vecou (k tomu pozri napr. č. k. 1S/241/2020-534 zo dňa 20. mája 2021). Okrem toho je potrebné poukázať na to,
že ak napr. správny súd v niektorom z rozhodnutí, na ktoré sťažoval odkázal, vyhodnotil, že trovy konania je potrebné ďalšiemu účastníkovi konania priznať napr. z dôvodu, že na základe výzvy súdu reagoval aj na to, či žiada o nariadenie pojednávania, súdená vec sa od nej líši v tom, že konanie v tejto veci začalo ešte počas účinnosti zákona č. 99/1963 Zb.
Občiansky súdny poriadok (ďalej aj ako „OSP“), kedy na základe výzvy krajského súdu (podľa § 250f ods. 2 OSP) sám žalobca uviedol, že nesúhlasí s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania (podanie žalobcu zo dňa 02.05.2016 - č. l. 62), keď v tomto smere ďalší účastník konania - sťažovateľ - žiadne vyjadrenie na výzvu správneho súdu neformuloval (č. l. 111).
40. Z vyššie uvedených dôvodov potom kasačný súd nevyhodnotil ako dôvodnú ani tú námietku kasačnej sťažnosti, v ktorej sťažovateľ namietal, že správny súd v napadnutom rozsudku rozhodol inak, ako tomu bolo v skorších (obdobných) veciach.
41. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd tak, že žalobcovi priznal ich náhradu (voči sťažovateľovi), keď sťažovateľ bol v kasačnom konaní neúspešný a žalobca bol úspešný (§ 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP). Tento zároveň v kasačnom konaní produkoval vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa. Kasačná sťažnosť pritom vo svojej podstate smerovala proti žalobcovi, keďže by to bol práve on, kto by bol zaviazaný k náhrade trov konania sťažovateľa, ak by bolo jeho kasačnej sťažnosti vyhovené, resp. kto mal byť k tejto náhrade zaviazaný napadnutým rozsudkom správneho súdu. O trovách konania žalovaného v tomto konaní kasačný súd nerozhodoval, keď tento v priebehu kasačného konania žiadny úkon neuskutočnil a naviac, ich náhrada by žalovanému patrila výlučne v prípade, ak to možno spravodlivo požadovať a zároveň orgánu štátnej správy možno trovy právneho zastúpenia priznať len výnimočne a v tomto kasačnom konaní žiadne úkony žalovaný - či už sám alebo prostredníctvom svojho právneho zástupcu - neuskutočnil (§ 168 v spojení s § § 467 ods. 1 SSP).
Z týchto dôvodov potom nebolo potrebné o trovách žalovaného v tomto kasačnom konaní osobitne rozhodovať. 42. Toto rozhodnutie bolo prijaté kasačným senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 452, § 463, § 147 ods. 2 SSP, § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 11. decembra 2024