4Svk/20/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, zast.: Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, IČO: 00151866, za účasti ďalšieho účastníka konania: 1/ Zberné suroviny Žilina a.s., so sídlom Kragujevská 3, 010 01 Žilina, IČO: 50634518, 2/ Mesto Martin, so sídlom Námestie S. H. Vajanského 1, 036 49 Martin, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OOP3-2022/006633-002 zo dňa 6. apríla 2022, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-30S/157/2022-170 zo dňa 17. októbra 2024, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie na správnom súde

2. Správny súd v odôvodnení poukázal na to, že správna žaloba obsahovala množstvo všeobecných konštatovaní, ktoré nie sú konkrétnymi námietkami a jeho úlohou nebolo vyhľadávať a dopĺňať konkrétne námietky.

K tvrdeniu žalobcu, že medzi podmienky rozhodnutia podľa § 29 ods. 13 zákona EIA neboli zapracované pripomienky vyplývajúce zo stanovísk verejnosti a nebolo vysvetlené, prečo opatrenia navrhované žalobcom neboli uložené, správny súd uviedol, že dané tvrdenie nekorešponduje s obsahom napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy a ani s obsahom administratívneho spisu v danej veci. Orgán verejnej správy prvého stupňa nevyhodnocoval pripomienky podané žalobcom ku zmene navrhovanej činnosti, keďže nesplnil zákonné požiadavky pre dosiahnutie postavenia účastníka konania, a to z dôvodu, že žalobca svoje podanie zo dňa 11.08.2021 doručené orgánu verejnej správy prvého stupňa e-mailom v zákonnej lehote v súlade § 19 ods. 1 správneho poriadku nedoplnil o originál podpisu a tiež ho neautorizoval v elektronickej podobe podľa osobitného predpisu, následkom čoho sa naň nahliada akoby nebolo vôbec podané.

6. Pokiaľ žalobca v správnej žalobe namietal, že napadnuté rozhodnutia neobsahujú žiadne konkrétne zmierňovacie opatrenia, ale len uvedenie všeobecných právnych povinností, ktoré vyplývajú z právnych predpisov, správny súd uviedol, že táto námietka je v rozpore s obsahom výrokovej časti rozhodnutia orgánu verejnej správy prvého stupňa, ktorý navrhovateľovi zmeny navrhovanej činnosti uložil konkrétne zmierňujúce opatrenia, ktoré sú riadne vykonateľné. Žalobca ani neuviedol žiadnu argumentáciu, napríklad nekonkretizoval, ktoré konkrétne podmienky a z akého dôvodu nespĺňajú kritéria zmierňovacieho opatrenia, resp. prečo nie sú postačujúce.

8. K námietke, že orgány verejnej správy nereagovali na potrebu eurokonformného výkladu práva, ako aj na špecifickosť konaní s prvkom ochrany životného prostredia, správny súd uviedol, že v slovenskom právom systéme bola príslušná Smernica, ako aj jednotlivé ustanovenia Aarhurského dohovoru, transponované do zákona EIA a zákona č. 245/2003 Z. z. o integrovanej prevencii a kontrole znečisťovania životného prostredia v znení neskorších predpisov, a preto vnútroštátne právne predpisy aplikované v preskúmavanej veci predstavujú vo svojej podstate práve výkon práva Európskej únie. 9. Žalobca ďalej v žalobe poukázal na množstvo rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky, a to bez toho, aby uviedol, v čom konkrétne sú závery v nich uvedené aplikovateľné na skutkové a právne okolnosti prejednávanej veci a ako tieto závery odôvodňujú nezákonnosť napadnutých rozhodnutí orgánov verejnej správy. Preto správny súd vyhodnotil takéto poukázanie ako bezpredmetné, keďže správny súd nie je povinný a ani nesmie namiesto žalobcu identifikovať, ktoré závery v rozhodnutiach a akým spôsobom sú použiteľné v predmetnom prípade. 10. Správny súd následne poukázal na skutočnosť, že žalobca nevenoval dostatočnú pozornosť skutkovým a právnym okolnostiam konkrétnej veci, kedy uvádzal nesúvisiace formulácie a pomenovania občianskych združení z iných konaní. 11. V závere sa správny súd vyjadril k návrhu žalobcu na predloženie prejudiciálnej otázky správnym súdom, kde uviedol, že jeho návrh zamietol, nakoľko nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie.

12. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie

14. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti tvrdil, že správny súd interpretoval jeho žalobu podľa § 177 ods. 1 a § 178 ods.1 SSP (žaloba právnickej osoby), ktorá sleduje ochranu subjektívnych práv, a nie ako žalobu podľa § 177 ods. 2 SSP a § 178 ods. 3 SSP (žaloba zainteresovanej verejnosti), ktorá smeruje k ochrane verejných záujmov v oblasti životného prostredia. 15.

Tento nedostatok spôsobuje nepreskúmateľnosť rozhodnutia, pričom správny súd túto skutočnosť nesprávne právne posúdil. Rozhodnutia správnych orgánov sú tak nedostatočne odôvodnené. 16. Správne orgány podľa názoru sťažovateľa neuplatnili vo svojich rozhodnutiach iný ako gramatický výklad práva, ktorý sám osebe, bez aplikácie ostatných spôsobov výkladov zákona, nesmeruje k budovaniu materiálneho právneho štátu.

Tieto požiadavky správny súd podľa žalobcu zľahčoval rovnako ako zľahčoval obsah žaloby a dôslednosť pri postupe správnych orgánov. Tvrdil, že ak by správne orgány uviedli v preskúmavaných rozhodnutiach úvahy takým spôsobom, ako ich predpokladajú právne predpisy, bola by možná aj vecná a konkrétnejšia argumentácia.

poriadku. Poukazoval na čl. 6 - 8 smernice EIA, ktorá bola v plnom rozsahu prevzatá do § 66 zákona o EIA. Tvrdil, že formalistické vysporiadanie sa s pripomienkami nespĺňa účel Smernice EIA. 19. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s nasledujúcimi prejudiciálnymi otázkami: „a. Či použitie § 42, § 177 ods. 2 a § 178 ods.3 SSP je obligatórne na žalobcu, ktorý je zainteresovaniu verejnosťou ako naplnenie povinnosti súdneho orgánu členského štátu Aarhuského dohovoru vyplývajúci z ustanovení čl. 3 ods. 4 v spojení s čl. 9 ods. 2 a ods. 3 Aarhuského dohovoru. Žalobca žiada, aby spolu s prejudiciálnou otázkou boli Súdnemu dvoru EÚ zaslané stanovy ZDS pre úplné posúdenie tejto otázky vo vzťahu konkrétne k žalobcovi v tejto konkrétnej žalobnej veci ako dôkaz preukazujúci, že žalobca sám svojimi stanovami výslovne založil zmysel svojej existencie práve vykonávanie práce ekologického spolku podľa Aarhuského dohovoru. b. Či judikát NSS SR Č. 6Svk/14/2021 nie je faktickým obchádzaním pôsobenia rozsudku

a následkom systematického nerešpektovania rozhodnutia Súdneho dvora EÚ č. C- 416/ 10.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 22. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 23. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 24. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistili, že Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím č. OU-MT-OSZP-2021/010517-012-No zo dňa 7.10.2021 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) podľa § 1 písm. c) a § 5 ods. 1 zákona č.525/2003 Z. z. o štátnej správe starostlivosti o životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v spojení s § 56 písm. b) zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon EIA“), rozhodol podľa § 29 zákona EIA, že zmena navrhovanej činnosti „Zariadenie na zber a zhodnocovanie odpadov Martin,“ ktorá sa bude realizovať v Žilinskom kraji, v okrese Martin, sa nebude posudzovať podľa zákona EIA. V súlade s § 29 ods. 13 zákona EIA určil podmienky pre eliminovanie a zmiernenie vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie špecifikované v bodoch 1. - 4. prvostupňového rozhodnutia. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva, že sa nepredpokladajú také negatívne vplyvy, ktoré by mali za následok významné zhoršenie stavu životného prostredia a zdravia obyvateľov v záujmovom území oproti existujúcemu stavu, ktoré by bolo potrebné ďalej posudzovať podľa zákona EIA. 25. Žalovaný rozhodnutím č. OU-ZA-OOP3-2022/006633-002 zo dňa 06.04.2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

27. Podľa § 18 ods. 2 písm. d) zákona EIA, predmetom zisťovacieho konania musí byť každá zmena navrhovanej činnosti uvedenej v prílohe č. 8 časti B, ak ide o činnosť už posúdenú, povolenú, realizovanú alebo v štádiu realizácie. 28. Podľa § 24 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán informuje bezodkladne verejnosť v centrálnom informačnom systéme, prípadne aj na svojej úradnej tabuli o a) tom, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha zisťovaciemu konaniu, posudzovaniu vplyvov na životné prostredie, konaniu podľa § 19 a o skutočnosti, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena podlieha posudzovaniu vplyvov presahujúcich štátne hranice, ak ide o tento prípad, b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne, c) tom, že od povoľujúceho orgánu a príslušného orgánu možno získať informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania, d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), informácii o navrhovanej činnosti alebo jej zmene podľa § 22, rozsahu hodnotenia podľa § 23, zámere a oznámení o zmene navrhovanej činnosti podľa § 29 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31, f) mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania, g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie vrátane informácií o príslušnom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok, h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona, najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred súdom, i) iných informáciách dôležitých na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia. 29. Podľa § 24 ods. 2 zákona EIA, dotknutá verejnosť má postavenie účastníka v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a následne postavenie účastníka v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ak uplatní postup podľa odseku 3 alebo ak jej účasť v konaní už nevyplýva z osobitného predpisu. Na odôvodnené písomné stanoviská a pripomienky podané v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, podľa tretej časti tohto zákona o ktorých už bolo rozhodnuté, sa nemusí prihliadať v povoľovacom konaní k navrhovanej činnosti. Právo dotknutej verejnosti na priaznivé životné prostredie, ktorá prejavila záujem na navrhovanej činnosti alebo jej zmene postupom podľa odseku 3, môže byť povolením navrhovanej činnosti alebo jej zmeny alebo následnou realizáciou navrhovanej činnosti alebo jej zmeny priamo dotknuté. 30. Podľa § 24 ods. 3 zákona EIA, verejnosť prejaví záujem na konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podaním odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2. Na odôvodnené písomné stanoviská podané v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v rámci posudzovania jednej a tej istej navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktoré už boli uplatnené a s ktorými sa už príslušný orgán vysporiadal sa nemusí prihliadať.

32. Podľa § 63 ods. 2 zákona EIA, obsahom konzultácií medzi navrhovateľom, obstarávateľom a ostatnými subjektmi procesu posudzovania vrátane verejnosti môžu byť najmä a) doplňujúce informácie o strategickom dokumente a navrhovanej činnosti, b) informácie o možných vplyvoch strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie vrátane zdravia, c) vzájomné oboznámenie sa so stanoviskami, d) doplnenie alebo upresnenie navrhovaných opatrení, e) obsah a rozsah poprojektovej analýzy.

35. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov sťažovateľa vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna, príp. správna prieskumná inštancia a pokiaľ sťažovateľ nepredkladá argumentáciu tomuto názoru konkurujúcu. 37. Súčasne najvyšší správny súd pripomína, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmať skutkové zistenia správnych orgánov a správnych súdov, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci, a to v spojení s právnymi názormi správneho súdu.

39. Sťažovateľ namietal, že: (a) správna žaloba nebola vyhodnotená ako žaloba zainteresovanej verejnosti a správny súd zamietol žalobu odkazujúc na všeobecnú formuláciu námietok bez toho, aby sťažovateľa vyzval na odstránenie vád žaloby, (b) správny súd nesprávne posúdil arbitrárnosť napadnutého rozhodnutia, neurčenie východiskových hodnôt v preskúmavaných rozhodnutiach, (c) prvostupňový orgán nevykonal konzultácie.

41. Z obsahu napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd opakovane uvádzal, že sťažovateľ je zainteresovanou verejnosťou (k tomu pozri napr. bod 47. napadnutého rozsudku). Sťažovateľ navyše svoje tvrdenia o nesprávnom vyhodnotení jeho žalobnej legitimácie nepodoprel žiadnymi relevantnými skutočnosťami. Zo skutočnosti, že jeho námietkam nebolo vyhovené, nie je totiž možné vyvodiť, že by si správny súd nebol vedomý toho, že sa sťažovateľ identifikuje ako ekologická organizácia.

Inak povedané, ekologické organizácie síce v administratívnom konaní nepochybne môžu predkladať svoje návrhy a podnety, ktoré by mal podľa nich administratívny orgán zvážiť, ale na zrušenie právoplatného rozhodnutia vydanom v správnom konaní je potrebné už kvalifikovane preukázať konkrétne porušenie zákona, resp. verejného záujmu. Nemôže sa jednať o hypotetickú, príp. ničím nepodloženú všeobecnú úvahu, ktorá sa ani nevzťahuje na konkrétne skutkové a právne okolnosti tej-ktorej veci.

44. Správny súd tiež nebol v kontexte predmetnej veci povinný sťažovateľa vyzývať na formulovanie účinnej žalobnej argumentácie. Jeho správna žaloba totiž nepochybne žalobné dôvody obsahovala, preto táto nemala vady, ktoré by predpokladali aplikáciu postupu na odstránenie vád žaloby. Zo správnej žaloby bolo zrejmé, čoho sa sťažovateľ domáha, keď tento žiadal zrušenie napadnutého rozhodnutia, ako aj vymedzenie dôvodov, od ktorých túto svoju požiadavku sťažovateľ odvodzoval. Nie je však úlohou správneho súdu poskytovať jednému z účastníkov konania „právnu radu“ k tomu, akým spôsobom má upraviť alebo formulovať žalobné body (ak správna žaloba žalobné body obsahuje) tak, aby bolo jeho námietkam vyhovené.

45. Kasačný súd dodáva, že garanciou kvalifikovanej argumentácie v správnom súdnictve by malo byť už aj pravidlo obligatórneho právneho zastúpenia, ktoré sa uplatňuje aj v prípade žaloby podanej zainteresovanou verejnosťou. 46. Z vyššie uvedených dôvodov je predmetný okruh kasačných námietok nedôvodný. 47. Čo sa týka námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí, kasačný súd sa oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a napadnutým rozhodnutím, pričom musí konštatovať, že neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením týchto rozhodnutí.

48. Kasačný súd sa stotožnil s konštatovaním správneho súdu o tom, že sťažovateľ jednak svoje žalobné námietky o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí vzniesol vo všeobecnej rovine, keď neuvádzal, s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány mali vysporiadať inak, resp. nešpecifikoval nezákonnosť ich správnej úvahy v tomto kontexte.

49. Vzhľadom na to, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež naznačoval, že správny súd sa náležite a v súlade so zákonom nevysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami, túto námietku tiež kasačný súd preskúmal. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.

. ., ktoré rovnako ako aj § 17 a § 18 zákona č. 17/1992 Zb. vo svojej samotnej podstate v sebe zahŕňajú princíp únosnej záťaže, princíp uvážlivého hospodárenia s prírodnými zdrojmi, princíp prevencie, princíp obozretnosti, princíp minimalizácie zásahov do životného prostredia, princíp priamej zodpovednosti, princíp sanácie a obnovy. Tieto východiská je však nevyhnutné chápať v kontexte na konkrétnu realizovanú činnosť a jej možné dopady na stav životného prostredia. V tomto smere zásadnú úlohu plnia dotknuté orgány, ktoré sa v rámci svojej pôsobnosti vyjadrujú ku konkrétnemu zámeru a jeho možným dopadom na jednotlivé zložky životného prostredia, ktoré tieto orgány štátnej správy zastupujú a chránia.“.

Areál navrhovanej činnosti je umiestnený na území mesta Martin, mimo zastavaného územia mesta, v priemyselnom parku, plochy sú spevnené a betónové a prístup do prevádzky je z jestvujúcej komunikácie. Nie je potrebné realizovať žiadne stavebné činnosti. Nádoby na nebezpečný odpad sú uložené tak, aby v prípade úniku látky bola táto zachytená do záchytnej nádrže.

. .“, príp. „Je neúčelné a nehospodárne formálne zopakovanie administratívneho konania, ak pre účastníka vo vzťahu k skutkovej stránke veci nepredstavuje reálnu možnosť dosiahnuť rozhodnutie v jeho prospech a za takýchto okolností platí, že nie každé porušenie procesného predpisu má za následok porušenie práv účastníka konania.“ (R 103/2011 - judikát odkazovaný vo vyššie citovanom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky). Uvedené platí analogicky aj vo vzťahu k zainteresovanej verejnosti a verejnému záujmu, ktorý táto chráni na úseku životného prostredia.

činnostiach môže byť realizovaná nielen výlučne ústnymi konzultáciami, ale aj písomnou formou. 55. Kasačný súd tiež poukazuje na východiská uvedené v rozsudku tunajšieho súdu - sp. zn. 3Svk/4/2023 zo dňa 28. marca 2024, v ktorom sa uvádza, že „úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ smernice EIA konzultácie v zisťovacom konaní len odporúčajú ako „dobrý správny postup“. Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Konzultácie v zmysle § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe správneho uváženia zváži vhodnosť ich vykonania.“ Uvedené závery z ústavnoprávneho hľadiska preskúmal aj ústavný súd (k tomu pozri aj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky - sp. zn. II. ÚS 472/2024 zo dňa 3. októbra 2024).

58. Prvá sťažovateľom formulovaná otázka nekorešponduje s tu prejednávanou vecou, nakoľko predmetné ustanovenia SSP boli správnym súdom aplikované. Druhá sťažovateľom formulovaná otázka je skôr vyjadrením názoru sťažovateľa, ale kasačný súd v nej neidentifikoval konkrétny presah k aplikácii práva Európskej únie. Poukaz na uznesenie Najvyššieho správneho súdu SR - sp. zn. 6Svk/14/2021, ktorý v predmetnej veci správny súd ani neaplikoval (a vec meritórne prejednal), je tiež irelevantný. Vo vzťahu k ústnym konzultáciám sťažovateľ namietal „procesný postup podľa správneho poriadku“, čo nemožno považovať za dostatočne vymedzenú otázku na iniciovanie konania pred Súdnym dvorom Európskej únie. V otázke konzultácii kasačný súd poukazuje aj na právne závery a judikatórne východiská uvedené v predchádzajúcej časti tohto rozsudku.

Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol 61. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdneho spisu nenastali. Ďalším účastníkom konania trovy kasačného konania nevznikli, preto im ich kasačný súd v zmysle § 169 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP nepriznal.