4Svk/2/2026

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: D. EXPRES, k. s., so sídlom Vrútocká 48, Bratislava, IČO: 35709651, právne zastúpený: Advokátska kancelária Paul Q, s.r.o., so sídlom Karadžičova 2, Bratislava, IČO: 35906464, a Advokátska kancelária Mgr. Tomáš Kamenec, s.r.o., so sídlom Špitálska 43, Bratislava, IČO: 36855995, proti žalovanému (sťažovateľ): Rada pre mediálne služby (predtým: Rady pre vysielanie a retransmisiu), so sídlom Palisády 36, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RZŽ/5/ 2020 zo dňa 17. júna 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/207/2020 - 108 zo dňa 11. septembra 2025, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/207/2020 - 108 zo dňa 11. septembra 2025 sa zrušuje a vec sa vracia Správnemu súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

20% vysielania nových slovenských hudobných diel a tiež z povinnosti vyhradiť najmenej 25% času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac slovenským hudobným dielam. O trovách konania rozhodol súd podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že úspešnému žalobcovi priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania.

konanie. Správny súd sa tak po oboznámení so zrušujúcim rozsudkom krajského súdu a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného stotožnil s námietkami žalobcu týkajúcich sa nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia pre nedostatok dôvodov, nedostatočne zisteného skutkového stavu a nedostatočného vysporiadania sa so závermi uvedenými v predmetnom zrušujúcom rozsudku krajského súdu.

4. Z napadnutého rozhodnutia podľa správneho súdu vyplýva, že podkladmi pre predmetné rozhodnutie bola žiadosť žalobcu zo dňa 08.12.2016, zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 20.12.2016 a rozsudok krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020.

5. Správny súd sa stotožnil aj s námietkou žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaného v časti týkajúcej sa programového zamerania žalobcu. Dôvodom na zrušenie predchádzajúceho rozhodnutia žalovaného bolo aj nedostatočné odôvodnenie týkajúce sa zamerania programovej služby (CHR formát) a podľa názoru krajského súdu bolo nevyhnutné zaoberať sa otázkou pravdivosti tvrdení žalobcu (o jeho CHR formáte) v kontexte so zisteniami žalovaného. Žalovaný však nedoplnil dokazovanie ani v tejto časti rozhodnutia a na str. 8 napadnutého rozhodnutia uviedol, že nie je dôvodné, aby žalovaný vykonal akýkoľvek prieskum, pretože ako už uviedol aj krajský súd, dôkazné bremeno je na strane žiadateľa o udelenie výnimky (žalobcu). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia v tejto časti len kopíruje predchádzajúce odôvodnenie a v ničom ho nedopĺňa. Vysporiadanie sa žalovaného s námietkami žalobcu uvedenými v žiadosti napadnuté rozhodnutie neobsahuje. Žalovaný v tejto časti neuviedol svoju správnu úvahu a neoprel svoje závery o žiadne podklady, resp. dôkazy. Z odôvodnenia nevyplýva, či žalovaný dostatočne zistil skutkový stav veci a ten následne aj posúdil. 6.

Vzhľadom na uvedené správny súd konštatoval, že žalovaný odôvodnil zamietnutie žiadosti žalobcu o udelenie výnimky stroho, bezobsažne, bez vykonania akéhokoľvek dokazovania a len v rovine konštatovaní bez ďalšieho vysvetlenia. Z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného nie je vôbec zrejmé, či sa žalovaný zaoberal špecifickou situáciou žalobcu, zameraním jeho rozhlasovej programovej služby a tým, či bol zo strany žalobcu preukázaný (alebo naopak nebol preukázaný) dôvod na udelenie výnimky§ 28d ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z.

Taktiež uviedol, že je možné predpokladať, že žiadosti týchto vysielateľov boli rôzne odôvodnené a v konaní pred žalovaným boli predložené rôzne dôkazy o skutočnostiach tvrdených v žiadostiach. Pokiaľ preto žalobca namietal, že pri všetkých (avšak rozdielnych) žiadostiach o udelenie výnimky rozhodol žalovaný rozdielne, nemožno toto považovať za pochybenie z strany žalovaného, keď nešlo o rovnaké prípady, len rovnakú právnu úpravu sa na tieto prípady vzťahujúcu.

8. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP kasačnú sťažnosť a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, alebo alternatívne, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietne a neprizná žalobcovi náhradu trov konania.

Vychádzal pritom aj zo skutočností známych jej z úradnej činnosti a všeobecne známych skutočností. 10. Sťažovateľ namietal tvrdenie správneho súdu, že nereflektoval na námietky uvedené v rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 2S/81/2017-51. Práve naopak, v napadnutom rozhodnutí presne uviedol, čo bolo podkladom pre rozhodnutie, pričom svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil po získaní všetkých relevantných podkladov. Okrem toho, ako uviedol aj krajský súd v predmetnom rozsudku, dôkazné bremeno bolo v tomto prípade na strane žiadateľa o udelenie výnimky. Uviedol, že v napadnutom rozhodnutí došlo k výraznému rozšíreniu argumentácie, pričom zobral do úvahy všetky inštrukcie z rozsudku krajského súdu vo veci sp. zn. 2S/81/2017-51.

12. Záverom poukázal na skutočnosť, že podľa novej právnej úpravy podľa zákona č. 264/ 2022 Z. z. o mediálnych službách už nie je možné z povinností týkajúcich sa vysielania slovenských hudobných diel udeliť výnimku. Zákon v § 217 uvádza výnimky z týchto kvót, pričom ako je zrejmé, na žalobcu nie je možné aplikovať žiadnu z uvedených výnimiek. Správny súd sa však touto skutočnosťou v napadnutom rozsudku vôbec nezaoberal, pričom ide o podstatnú skutočnosť, keďže reálne nemá ako žiadosť žalobcu opätovne posúdiť, hoci je sťažovateľovi zrejmé, že súd musí vychádzať zo skutočností existujúcich v čase vydania rozhodnutia sťažovateľa. 13. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 3.12.2025 uviedol, že v kasačnej sťažnosti neboli uvedené akékoľvek argumenty, ktoré by čo i len teoreticky mohli byť považované za materiálne odôvodnenie údajného nesprávneho posúdenia veci správnym

V tejto súvislosti mal sťažovateľ vykonať dokazovanie do tej miery, aby na základe vykonaného dokazovania bolo možné relevantne posúdiť skutočnosť, či zameranie programovej služby žalobcu úplne vylučuje alebo naopak nevylučuje možnosť plnenia tzv. povinných kvót na vysielanie slovenských hudobných diel. Rovnako mal vykonať dokazovanie, na základe ktorého by bolo možné relevantným spôsobom zanalyzovať programové zameranie vysielania žalobcu (CHR formátu) vo vzťahu ku možnosti plnenia tzv. povinných kvót na vysielanie slovenských hudobných diel a zaoberať sa argumentáciou a dôkazmi predloženými žalobcom.

15. K námietke sťažovateľa ohľadne odlišnej rozhodovacej praxe správneho súdu uviedol, že uvádzaný rozsudok správneho súdu sp. zn. 1S/121/2019 sa týkal rozhodnutia sťažovateľa vydaného v roku 2019 - teda obdobia, kedy sťažovateľ neudelil iným vysielateľom toľko výnimiek, ako tomu bolo práve v prípade posudzovaného obdobia roka 2017.

nesúhlasí.

17. Prejednávaná vec bola dňa 13.01.2026 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: 4Svk/2/2026. 18. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 19. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca ako vysielateľ rozhlasovej programovej služby Rádio Expres doručil sťažovateľovi dňa 07.12.2016 návrh na začatie konania o udelenie výnimky podľa zákona č. 308/2000 Z. z., ktorou žiadal, aby sťažovateľ rozhodol, že povinnosť vyhradiť minimálny podiel slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby Rádio Expres podľa § 28b ods. 1 a povinnosť vyhradiť minimálny podiel nových slovenských hudobných diel vo vysielaní rozhlasovej programovej služby Rádio Expres podľa § 28b ods. 4 sa vo vzťahu k danej programovej službe na vysielateľa nevzťahuje, keďže určenie príslušného podielu slovenských hudobných diel, je zameraním programovej služby Rádio Expres úplne vylúčené. 20. Rozhodnutím č. RZŽ/21/2016 zo dňa 20. decembra 2016, sťažovateľ žiadosť žalobcu o udelenie výnimky zo dňa 07.12.2016 podľa § 5 ods. 1 písm. o) zákona č. 308/2000 Z. z. zamietol. Voči uvedenému rozhodnutiu podal žalobca správnu žalobu, o ktorej rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020 tak, že rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. 21. Následne sťažovateľ opakovane vo veci rozhodol napadnutým rozhodnutím č. RZŽ/5/ 2020 zo dňa 17. júna 2020, ktorým žiadosť žalobcu opakovane zamietol.

22. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

24. Podľa § 28b ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., slovenským hudobným dielam je vysielateľ s licenciou povinný vyhradiť najmenej 25 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac a vysielateľ na základe zákona najmenej 35 % času vysielania hudobných diel za kalendárny mesiac, a to vo vysielaní každej rozhlasovej programovej služby takého vysielateľa osobitne. 25.

26. Podľa § 28d ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., ustanovenia § 28b a 28c sa nevzťahujú na vysielanie rozhlasovej programovej služby, ak rada rozhodla, že určenie podielu slovenských hudobných diel je zameraním programovej služby úplne vylúčené.

Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z., na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní.

30. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 31. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

34. Úlohou kasačného súdu bolo v prvom rade posúdiť závery správneho súdu o nepreskúmateľnosti a nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia sťažovateľa. Správny súd mal za to, že sa sťažovateľ nezaoberal všetkými námietkami žalobcu a zároveň nijako nezisťoval skutkový stav veci ani po zrušujúcom rozsudku krajského súdu č. k. 2S/ 81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. S uvedeným záverom správneho súdu sa kasačný súd nestotožňuje. 35.

36. Správny orgán jasne vysvetlil, že zákon č. 308/2000 Z. z. pripúšťa udelenie výnimky z povinnosti podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z. iba v prípade, ak je jej splnenie vzhľadom na zameranie programovej služby vysielateľa úplne vylúčené. Už samotný pojem „úplne vylúčené“ evokuje, že sa jedná o situácie, kedy charakter programovej služby objektívne neumožňuje splniť zákonom stanovené povinnosti.

37. V preskúmavanej veci správny orgán správne uviedol, že dôkazné bremeno o splnení podmienok na udelenie uvedenej výnimky bolo na žalobcovi. Bolo tak úlohou žalobcu predložiť jednoznačné dôkazy a preukázať existenciu takých okolností, ktoré mu objektívne bránia splneniu zákonom stanovené povinnosti.

Nejde pritom o všeobecné alebo hodnotiace tvrdenia, ale konkrétne verifikovateľné skutočnosti, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o nemožnosti plnenia tejto povinnosti. 39. Argumentácia žalobcu, podľa ktorej vysiela najmä „hity“, resp. populárnu hudbu neobstojí. Uvedené tvrdenie nemôže zakladať dôvod na udelenie výnimky. Ak by bolo možné prijať uvedený záver, znamenalo by to, že samotná dramaturgická preferencia vysielateľa by mohla automaticky viesť k udeleniu výnimky zo zákonnej povinnosti podľa § 28b ods. 1 a podľa § 28b ods. 4 zákona č. 308/2000 Z. z., čo by bolo v rozpore so samotným účelom právnej úpravy sledujúcej podporu slovenskej hudobnej tvorby ako súčasť kultúrneho dedičstva v súlade s čl. 44 ods. 2 Ústavy SR, ako vyplýva z dôvodovej správy k novele zákona č. 308/2000 Z. z. Treba zároveň zdôrazniť, že táto povinnosť bola žalobcovi stanovená zákonom č. 308/ 2000 Z. z. a nie správnym orgánom a preto je v prvom rade povinnosťou žalobcu dodržiavať dané ustanovenie zákona. Sťažovateľ v prejednávanej veci len rozhodoval o udelení výnimky zo všeobecnej zákonnej povinnosti na základe návrhu žalobcu.

41. Správny súd zároveň podľa kasačného súdu nedôvodne vyčítal sťažovateľovi nedoplnenie dokazovania a odôvodnenia napadnutého rozhodnutia ani po zrušujúcom rozsudku krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. Po oboznámení sa s predchádzajúcim rozhodnutím sťažovateľa, rozsudkom krajského súdu č. k. 2S/81/2017-51 zo dňa 11.03.2020, ako aj s obsahom napadnutého rozhodnutia, možno konštatovať, že sťažovateľ náležite zistil skutkový stav veci, odôvodnenie rozhodnutia doplnil a presne uviedol, čo bolo podkladom pre jeho rozhodnutie, pričom reflektoval na výhrady uvedené v rozsudku krajského súdu č. k. 2S/ 81/2017-51 zo dňa 11.03.2020. Kasačný súd sa preto nemohol stotožniť s názorom správneho súdu ohľadom nedostatočného odôvodnenia správneho orgánu.

správneho orgánu a o zákonnosti jeho rozhodnutia. Osoby dotknuté rozhodnutím správneho orgánu majú právo na také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom konania.

Kasačný súd v súvislosti s problematikou odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukazuje na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 119/03-30, v ktorom sa ústavný súd vyjadril k povinnosti súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie a uviedol, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Z ustálenej judikatúry Ústavného súdu Slovenskej republiky taktiež vyplýva, že „Súd by mal vo svojej argumentácii, obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia, dbať aj na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, ako aj závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a

45. Uvedené platí aj z dôvodu, že správny súd sa nevysporiadal ani so skutočnosťou, že v obdobnej veci totožných účastníkov konania už rozhodoval Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 1S/121/2019 - 68 odlišne, keď žalobu žalobcu zamietol ako nedôvodnú. Úlohou správneho súdu bolo posúdiť, či sa jedná o skutkovo obdobnú vec totožných účastníkov konania a v prípade, že sa nestotožnil s právnym názorom vysloveným v skoršom rozsudku Krajského súdu Bratislave, bol povinný túto odchýlku riadne, zrozumiteľne a najmä presvedčivo odôvodniť. Uvedená požiadavka vyplýva z princípu právnej istoty a predvídateľnosti súdnych rozhodnutí ako aj zo zásady legitímnych očakávaní.

47. Princípom právneho štátu je vytvorenie právnej istoty, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach je daná rovnaká odpoveď (napr. I. ÚS 87/ 93, PL. ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Ústavný súd vo svojej rozsiahlej judikatúre konštatoval, že rešpektovanie princípu právnej istoty musí byť prítomné v každom rozhodnutí orgánu verejnej moci, a to tak v oblasti normotvornej, ako aj v oblasti aplikácie práva.

Pokiaľ správny súd (resp. predtým Krajský súd v Bratislave) preukázateľne v skutkovo aj právne obdobnej situácií totožných účastníkov konania rozhodoval v minulosti inak ako v posudzovanom prípade, bolo povinnosťou správneho súdu, aby jednoznačne a bez akýchkoľvek pochybností ustálil, z akého dôvodu sa odkláňa od uvedeného právneho posúdenia, prípadne ak mal za to, že sa nejedná o skutkovo obdobnú vec, svoje odôvodnenie rovnako riadne a zrozumiteľne odôvodniť.

konanie. 50. V ďalšom konaní bude správny súd postupovať tak, ako mu naznačil kasačný súd v odôvodnení tohto rozsudku. Vyjadrenými právnymi názormi kasačného súdu je správny súd viazaný (§ 469 SSP). 51. O trovách konania rozhodne podľa § 467 ods. 3 SSP správny súd v samostatnom uznesení.

V Bratislave dňa 19. marca 2026