4Svk/23/2022

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): T. J., narodený XX.XX.XXXX, bytom I. XX, XXX XX N., proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, so sídlom Pribinova 2, 811 09 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonností fiktívneho rozhodnutia žalovaného vo veci poskytnutia informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov - konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu voči uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/241/2019-51 zo dňa 9. decembra 2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/241/2019-102 zo dňa 21. februára 2022, takto

rozhodol:

Uznesenie

Krajského súdu v Bratislave č.k. 2S/241/2019-51 zo dňa 9. decembra 2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 2S/241/2019-102 zo dňa 21. februára 2022 sa zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

rozhodnutie orgánu verejnej správy prvého stupňa o nevyhovení žiadosti žalobcu o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Zároveň sa v petite žaloby žalobca domáhal toho, aby krajský súd žalovanému určil, že tento je povinný žalobcovi sprístupniť informácie tak, ako tieto vymedzil v bode 2. petitu podanej žaloby. 2. Žiadosťou zo dňa 10.09.2019 (pozn. kasačného súdu: v bode 1. napadnutého uznesenia je nesprávne uvedený dátum 09.09.2019) požiadal žalobca Prezídium Policajného zboru, Národnú kriminálnu agentúru - o poskytnutie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z.z. - a to žiadosťou nasledovného znenia: „Vážení, podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií), v znení neskorších predpisov, Vás žiadam o poskytnutie nasledujúcich informácií: 1) pod akým číslom je vedené mnou podané trestné oznámenie podané dňa 28.05.2019 Krajskej prokuratúre v Košiciach (vedené pod č. 1Kn 378/19), postúpené Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (vedené pod č. VII/1 Gn 334/19/

tomu, že bol spáchaný trestný čin - subvenčného podvodu a poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 225 ods. 2 a § 261 ods. 1 Trestného zákona zo strany Technickej univerzity v Košiciach; - poškodzovania finančných záujmov Európskej únie podľa § 262 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípade aj ďalších osôb; - zneužívania právomoci verejného činiteľa podľa § 326 Trestného zákona zo strany osôb uvedených v trestnom oznámení a prípadne aj ďalších osôb; - Porušovania práv k ochrannej známke podľa § 281 ods. 1 Trestného zákona. Informácie mi prosím poskytnite na moju e-mailovu adresu J. <mailto:J.>, alebo do mojej elektronickej schránky.

vylučuje. 4. S konkretizáciou na prejednávanú vec krajský súd poukázal na znenie § 7 písm. b/ SSP, ktorý z hľadiska negatívnej enumerácie rozhodnutí nepreskúmavaných správnym súdom upravuje situáciu, keď je žalobou napadnutý správny akt orgánu verejnej správy, ktorý nemá povahu rozhodnutia o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzickej osoby a právnickej osoby, pričom fakultatívne vymenúva niektoré možné typy takýchto rozhodnutí alebo opatrení.

5. Krajský súd bol toho názoru, že nielen z citovaného ustanovenia § 7 písm. b/ SSP, ale i z účelu SSP, vyplýva podmienka, že musí ísť o vlastné subjektívne práva žalobcu a súčasne je vylúčené, aby pod tento druh aktívnej žalobnej legitimácie bolo možné podriadiť aj prípad, keď sa žalobca cestou správnej žaloby „snaží dosiahnuť cieľ, ktorý do sféry administratívneho konania nespadá a spravuje sa režimom mimo administratívnych konaní uplatňovaného právneho predpisu - v danom prípade Trestným poriadkom“. Pokiaľ zákon č. 301/2005 Z.z. Trestný poriadok (ďalej len „Trestný poriadok“) dáva žalobcovi možnosť vyriešiť situáciu, v ktorej sa vyskytol (konkrétne ustanovenie § 69 ods. 1 Trestného poriadku), nemôže nespokojnosť s postupom orgánu činného v trestnom konaní riešiť mimo sféru trestného konania cestou správnej žaloby.

7. Tým, že žalobca bol oznamovateľom v trestnej veci vedenej pod ČVS: PPZ-839/NKA-PK- BA-2019, patrí mu osobitné procesné postavenie vyplývajúce z Trestného poriadku, a teda aj právo nahliadať do trestného spisu a tiež právo na doručovanie vymedzených rozhodnutí z

9. Záverom krajský súd dodal, že nemal pochybnosti o tom, že žalobcovi nebolo v čase podania správnej žaloby upreté žiadne právo, ktoré by vyplynulo z administratívnych právnych predpisov. Pokiaľ ide o trestné konanie, ktorého bol účastný žalobca, ako to vyplýva z vyjadrenia k žalobe, ani v tomto konaní neboli upreté žalobcovi jeho procesné práva oznamovateľa, pretože mal možnosť oboznámiť sa s celým vyšetrovacím spisom viažucim sa k jeho osobe.

10. Voči právoplatnému uzneseniu krajského súdu podal žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“) včas (1. marca 2021) kasačnú sťažnosť, ktorú odôvodnil ustanoveniami § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP - navrhujúc napadnuté uznesenie zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

12. Sťažovateľ namietal, že napriek tomu, že krajský súd v odôvodnení uznesenia označil za predmet prieskumu fiktívne rozhodnutia, týmito sa vôbec bližšie nezaoberal. Rovnako tak poukázal na konkrétne ustanovenia zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré však krajský súd následne nevyložil a neaplikoval ich na zistený skutkový stav.

Z obsahu žiadosti pritom nijak nevyplýva, že by ňou sťažovateľ žiadal o nahliadnutie do spisu. Práve naopak - výslovne sa domáhal informácie o čísle konania, pričom v čase podania žiadosti ani nevedel, či vôbec nejaký spis vo veci existuje a kde sa nachádza. V tejto súvislosti dal do pozornosti rozhodovaciu prax Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší súd“) (napr. sp.zn. 3Cdo/128/2010 zo dňa 28.10.2010 alebo sp. zn. 1Cdo/97/2017 zo dňa 31.01.2018) o posudzovaní procesného úkonu účastníka konania v konaní pred súdom podľa jeho obsahu, kedy nemožno ignorovať prejavenú vôľu žiadateľa. Zdôraznil, že z napadnutého rozhodnutia nevyplýva, že by nemal mať právo na ním požadované informácie a že by mu nemohla byť poskytnutá informácia o čísle veci, úkonoch a rozhodnutiach postupom podľa zákona č. 211/ 2000 Z.z. Žalobca svoj postup nepovažoval za voluntaristický (ako ho označil krajský súd), ale za zákonný spôsob uplatnenia svojho práva.

15. K otázke napadnuteľnosti fiktívnych rozhodnutí správnou žalobou sťažovateľ namietal, že krajský súd odkázal bez ďalšieho na vyjadrenie žalovaného zrekapitulované v bode 15. napadnutého uznesenia, ktorý má však rozsah 6 strán, a preto mu nie sú zrejmé skutočné dôvody, na ktoré krajský súd poukázal. Sťažovateľ sa preto iba domnieval, že dôvodom nepreskúmateľnosti („nenapadnuteľnosti“) je skutočnosť, že žalovaný nepostupoval v intenciách zákona č. 211/2000 Z.z.

17. Sťažovateľ nesúhlasil s posúdením jeho osobitného postavenia ako oznamovateľa trestného činu ako skutočnosti, ktorá by ho mala „zbavovať“ práva na informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Opätovne zdôraznil, že žiadal informácie, ktoré je žalovaný povinný zverejňovať podľa citovaného zákona a tieto nemôže zo sprístupňovania vylúčiť. Medzi možnosťou poskytnutia informácie a možnosťou nazretia do spisu nie je pritom žiaden rozpor a krajský súd neozrejmil, prečo by malo byť prednostne postupované práve podľa Trestného poriadku, a to napriek skutočnosti, že sťažovateľ výslovne žiadal o poskytnutie informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Dodal, že neposkytnutie informácie, čo i len o čísle konania, podstatne sťažuje, ak nie celkom znemožňuje možnosť nazretia do spisu a robí z tohto práva len právo iluzórne. 18. Rovnako tak nesúhlasil so záverom krajského súdu, že mu podaním žaloby nešlo o jeho vlastné subjektívne práva, resp. že sa snaží dosiahnuť cieľ, ktorý nespadá do sféry administratívneho konania a v čase podania žaloby mu nebolo upreté žiadne právo, ktoré by vyplývalo z administratívnych právnych predpisov. Namietal, že mu bolo upreté právo na informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z., právo na zákonné a odôvodnené rozhodnutie o jeho návrhu podaného podľa Správneho poriadku, ako aj právo na jeho preskúmanie. Tak, ako argumentoval už skôr, jeho prípadné procesné postavenie v konaní podľa trestno-právnych predpisov ho nezbavuje práva na informácie podľa čl. 26 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky spôsobom upraveným zákonom č. 211/2000 Z.z. Žalovaný nebol oprávnený uprieť sťažovateľom podanému rozkladu (proti fiktívnemu rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu) status opravného prostriedku a závery krajského súdu, ako aj žalovaného, že si uplatňoval práva podľa Trestného poriadku, nemajú oporu v spise a sú v zjavnom rozpore s vôľou sťažovateľa. 19. Na výzvu krajského súdu sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril žalovaný (podaním zo dňa 30.03.2021), ktorý zotrval na svojom právnom názore prezentovanom vo vyjadrení k správnej žalobe. Mal za to, že postupoval správne, keď podanie sťažovateľa (bod 2. tohto odôvodnenia) nevyhodnotil a neriešil v intenciách zákona č. 211/2000 Z.z., ale ho subsumoval pod inštitút trestného práva. Zároveň sa stotožnil so závermi vyslovenými v napadnutom uznesení krajského súdu a kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. 20. Na vyjadrenie žalovaného reagoval replikou ku kasačnej sťažnosti sťažovateľ (podanie sťažovateľa zo dňa 23. júna 2021), ktorý poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 6Sžo/106/2015 zo dňa 27.04.2016, zverejnené v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 26/2017, ktorého závery sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci.

21. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), osobou oprávnenou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP - bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. 22. Z obsahu spisového materiálu kasačný súd zistil, že sťažovateľ podal dňa 10.09.2019 Prezídiu Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúre, Pribinova 2, Bratislava žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z.z. (bod 2. tohto odôvodnenia). Z e-mailovej komunikácie medzi žalovaným a Prezídiom Policajného zboru, Národnej kriminálnej agentúry zo dňa 12.09.2019 vyplýva, že žiadosť sťažovateľa bola vyradená z evidencie žiadostí o informácie a vec príslušný zamestnanec žalovaného odporučil vybaviť podľa osobitného právneho predpisu s tým, že táto bola odstúpená na priame vybavenie v trestnom konaní - mimo režimu zákona č. 211/2000 Z.z. Vyrozumením zo dňa 13.09.2019 bol sťažovateľ upovedomený, že jeho žiadosť nebola vyhodnotená podľa zákona č. 211/2000 Z.z., ale že táto podľa obsahu vykazuje reláciu na inštitút nazerania do spisov podľa § 69 Trestného poriadku, ktorý prísne určuje subjekty s oprávnením nazerania do spisu. 23. Následne podal sťažovateľ dňa 24.09.2019 rozklad smerujúci voči rozhodnutiu o odmietnutí poskytnutia informácií (zaevidovaný žalovaným ako došlá pošta dňa 25.09.2019), v súvislosti s ktorým bol zo strany žalovaného dňa 27.09.2019 vyrozumený tak, že už jeho prvotnú žiadosť neposúdil podľa zákona č. 211/2000 Z.z., a teda ani predmetnému podaniu nemožno priznať status opravného prostriedku - rozkladu. Sťažovateľ bol opätovne vyrozumený, že jeho podania budú vybavované podľa Trestného poriadku orgánom činným v trestnom konaní. 24. Dňa 03.10.2019 sťažovateľ doplnil svoj rozklad namietajúc spôsob vybavenia jeho žiadosti o poskytnutie informácie (bod 2. tohto odôvodnenia), ako aj rozkladu (bod 23. tohto odôvodnenia), na čo ho žalovaný prípisom zo dňa 14.10.2019 opätovne vyrozumel, že jeho podania neboli posudzované v intenciách zákona č. 211/2000 Z.z. 25. Na základe uvedeného sa sťažovateľ žalobou doručenou krajskému súdu dňa 10.12.2019 domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného v spojení s fiktívnym rozhodnutím prvostupňového orgánu vo veci slobodného prístupu k informáciám, ich zrušenia a následného sprístupnenia požadovaných informácií vymedzených v bode 1. tohto odôvodnenia. Napadnutým uznesením krajský súd žalobu odmietol.

26. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

tento zákon neustanovuje inak. 28. Podľa § 3 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z.z., každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 29. Podľa § 3 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z., informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje.

Týka sa všetkých informácií, ktoré majú orgány verejnej moci a iné verejné inštitúcie k dispozícii, okrem tých, ktoré je potrebné chrániť vo verejnom záujme, a ktoré zákon zo sprístupnenia výslovne vylučuje. Presadzuje sa ním princíp publicity verejnej správy a princíp „čo nie je tajné, je verejné“.

32. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že zákon č. 211/2000 Z.z. je koncepčne postavený na maximalizácii možnosti akejkoľvek osoby (t.j. každého, resp. kohokoľvek) domáhať sa sprístupnenia akejkoľvek informácie, ak táto nie je zo sprístupnenia výslovne vylúčená.

. .] dalších informací, pokud zvláštní zákon1b) upravuje jejich poskytování [. . .]“), čo predstavuje principiálny rozdiel oproti právnej úprave podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že zákon č. 106/1999 Sb. plní v podmienkach Českej republiky funkciu právnej úpravy lex generalis a aktivuje sa v prípade neexistencie osobitnej právnej úpravy na úseku poskytovania informácii.

. .] Úprava obsažená v § 2 odst. 3 zákona o svobodném přístupu k informacím slouží k tomu, aby se nezdvojovala úprava přístupu k informacím, nikoliv aby bylo přístupu k informacím zamezeno. Účelem zákona o svobodném přístupu k informacím totiž není nahradit postup upravený v režimu zvláštních předpisů. Nejvyšší správní soud v rozsudku ze dne 26.10.2011, čj. 7 As 101/2011-66, č. 2601/2012 Sb. NSS, uvedl, že ve svých závěrech „setrvale vychází z toho, že široce pojatý svobodný přístup k informacím ve veřejné sféře je jednou z nejefektivnějších cest k transparenci veřejné moci, k její všestranné, účinné a kontinuální veřejné kontrole a jedním z nástrojů snižujících možnosti jejího zneužívání.

34. Obdobné všeobecné ustanovenie, ktoré by v kontexte prístupu k informáciám právne stavalo zákon č. 211/2000 Z.z. do režimu lex generalis však v zákone č. 211/2000 Z.z. absentuje. Určitú podobu subsidiarity, resp. prednosti osobitnej právnej úpravy je možné identifikovať v ustanovení § 22 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z.z., ktoré v prípade sprístupňovania informácií zo štátnych archívov odkazuje na osobitný predpis, ktorým je zákon č. 395/2002 Z.z. o archívoch a registratúrach a o doplnení niektorých zákonov.

V podmienkach Slovenskej republiky ku konkurencii viacerých právnych predpisov upravujúcich poskytovanie informácií už pritom zaujal stanovisko Najvyšší súd Slovenskej republiky, a to napr. v rozsudku sp.zn. 3Sžo/106/2015 zo dňa 27.04.2016 - zverejnený v zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod číslom R 26/2017, v ktorom najvyšší súd skonštatoval, že „Všeobecná úprava nahliadania do administratívnych spisov orgánov verejnej správy v zmysle zákona č.71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov má svoj osobitný špecifický režim, ktorý nie je možné spájať s nemožnosťou sprístupnenia informácií z katastrálnych spisov podľa ustanovení zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov, a preto nemožno inštitút nahliadania do spisov považovať na účely zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) v znení neskorších predpisov za akúsi špeciálnu formu zverejňovania informácií, ktoré by

37. Najvyšší súd sa v zmienenom rozsudku zaoberal aj otázkou prejavenej vôle žiadateľa (ktorú načrtol v podanej kasačnej sťažnosti aj sám sťažovateľ), ku ktorej zaujal záver, že „ak účastník konania požiada o nazretie do spisov, nie je možné jeho podanie považovať za žiadosť podľa zákona č. 211/2000 Z.z., avšak účastníkovi konania žiadne zákonné ustanovenie nebráni, aby využil aj právo na informácie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. Všetko záleží od dispozičného práva účastníka konania. Správny orgán, resp. povinná osoba v zmysle zákona č. 211/2000 Z.z. si nemôže podanie účastníka prekvalifikovať podľa svojej vôle, bez toho, aby s tým účastník konania, resp. žiadateľ o poskytnutie informácie súhlasil.“. V tomto kontexte odkázal

38. K obdobným právnym záverom tenduje aj aktuálna rozhodovacia prax najvyššieho správneho súdu - napr. rozsudok sp. zn. 5Sžik/3/2020 zo dňa 16.12.2021 - nadväzujúci na vyššie prezentovaný judikát - v ktorom sa kasačný súd zameral na zodpovedanie otázky ohľadom možnosti žiadať informácie podľa rôznych právnych predpisov (pozn. kasačného súdu: v danej veci sa síce jednalo o sprístupnenie informácií z katastrálnych spisov, avšak prijaté závery sú primerane aplikovateľné aj v prejednávanej veci). Kasačný súd v uvedenej veci dospel k záveru, že existenciu špecifického režimu nahliadania do administratívnych spisov orgánov verejnej správy podľa Správneho poriadku nemožno automaticky spájať s nemožnosťou sprístupnenia informácií z katastrálnych spisov podľa zákona o slobode informácií.

39. Pre úplnosť považuje kasačný senát rozhodujúci v tejto veci za relevantné poukázať aj na ďalšie rozhodnutie najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 4Sžik/3/2020 zo dňa 14.12.2021, v ktorom sa kasačný súd rovnako zaoberal otázkou sprístupnenia informácií zo spisu, resp. z konania, v ktorom mala žalobkyňa (sťažovateľka) osobitné postavenie účastníka konania, čo jej umožňovalo účinne sa domôcť relevantných informácií aj nahliadnutím do spisu postupom podľa § 69 Trestného poriadku, resp. § 55 zákona č. 153/2001 Z.z. o prokuratúre.

40. S konkretizáciou na prejednávanú vec sa potom kasačný súd stotožnil s argumentáciou sťažovateľa, že krajský súd vec nesprávne právne posúdil, keď napadnutým uznesením aproboval postup žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu, ktorí napriek výslovnej žiadosti sťažovateľa o poskytnutie informácie v režime zákona č. 211/2000 Z.z., túto prekvalifikovali na žiadosť o nazretie do spisu v režime Trestného poriadku.

42. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Kasačný súd poukazuje na to, že ustanovenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky je kumulatívnou právnou normou, ktorá na konanie štátnych orgánov okrem požiadavky na konanie v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, vyžaduje súlad s ústavou a jej medzami.

43. Ako už kasačný súd skonštatoval vyššie, žiadne ustanovenie zákona č. 211/2000 Z.z. neustanovuje vylúčenie povinnosti povinnej osoby poskytnúť informácie postupom podľa zákona č. 211/2000 Z.z. osobám, ktoré by tieto informácii mohli získať aj aplikáciou iného právneho nástroja (napr. nahliadnutím do spisu podľa osobitných právnych predpisov).

44. Po zodpovedaní otázky dopadu zvoleného postupu žalovaného, resp. prvostupňového správneho orgánu na subjektívne práva sťažovateľa, mohol kasačný súd pristúpiť k posúdeniu naplnenia dôvodov na odmietnutie žaloby postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g/ v spojení s § 7 písm. b/ a § 97 SSP tak, ako ho vymedzil krajský súd. Ten mal za to, že sťažovateľ nebol ukrátený na svojich právach a právom chránených záujmoch v rámci administratívneho konania, a preto subjektívnu nespokojnosť s postupom orgánu v rámci trestného konania nemôže riešiť mimo jeho sféru, prostredníctvom správnej žaloby. V ďalšom však jeho

45. Javí sa, že krajský súd v tejto súvislosti opomenul, že ustanovenie § 7 SSP neobsahuje úplný výpočet vecí, ktoré správne súdy nepreskúmavajú, a preto - logicky - okrem v predmetnej právnej norme výslovne uvedených aktov sem môžu byť zaradené aj iné.

46. Predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva sú v súlade s pozitívnym vymedzením právomoci vyplývajúcim z § 6 SSP rozhodnutia, opatrenia, iné zásahy, nečinnosť orgánov verejnej správy a ďalšie veci ustanovené zákonom týkajúce sa činnosti orgánov verejnej správy. Spoločným menovateľom všetkých týchto predmetov prieskumu je, že ide o výsledky konania, resp. nekonania orgánov verejnej správy pri výkone verejnej správy.

In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava: C. H. Beck, 2017, s. 120.) 47. Pokiaľ krajský súd dospel k záveru, že správna žaloba smeruje proti „aktu“ vydanému v trestnom konaní (čo sa však ukázalo ako nesprávne), nemohol odmietnuť žalobu s poukazom na ustanovenie § 7 písm. b/ SSP. V prejednávanej veci prichádzalo do úvahy odmietnutie žaloby iba postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g/ SSP, pretože žaloba smerovala voči právnemu aktu subjektu nemajúceho postavenie orgánu verejnej správy (§ 6 SSP), ale orgánu činného v trestnom konaní.

49. Pre úplnosť kasačný súd uvádza, že krajský súd opravným uznesením, ktoré vo veci vydal, opravil záhlavie napadnutého rozhodnutia (doplnením dátumu narodenia sťažovateľa), avšak krajským súdom takto doplnený dátum narodenia sťažovateľa (č.k. 2S/241/2019-102 zo dňa 21. februára 2022) nie je správny (k tomu pozri čl. III. podania sťažovateľa zo dňa 4. marca 2022 na č.l. 108).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu opravný prostriedok nie je prípustný.