4Svk/23/2023

1. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „krajský súd“) rozsudkom č. k. 31S/58/2021-156 zo dňa 29. novembra 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. 01/2021 zo dňa 08.02.2021 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“) a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň o trovách konania rozhodol tak, že žalobcovi priznal právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania v celom rozsahu.

K podanej žiadosti priložil kópiu vysvedčenia o skúške z poľovníctva zo dňa 07.07.1994 a 2 kusy fotografií. Správny orgán mu prípismi zo dňa 07.09.2013 a 26.09.2013 mal oznámiť, že podaná žiadosť nie je úplná. Žiadateľ napriek tejto skutočnosti ostal nečinný. Odkázal na ustanovenie § 51 ods. 4 písm. a) až f) zákona o poľovníctve a skonštatoval, že žiadosť žalobcu nespĺňa zákonom určené podmienky pre vydanie poľovného lístka. Žiadateľ nepreukázal splnenie podmienok pre vydanie poľovného lístka, keďže nepredložil verejnú listinu o vykonaní skúšky z poľovníctva (kópia vysvedčenia nemá charakter verejnej listiny), nie je členom komory, nie je poistený proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva a nezaplatil poplatok za vydanie poľovného lístka.

rúk. Bolo povinnosťou žiadateľa, aby prvostupňovému správnemu orgánu predložil kompletnú žiadosť o vydanie poľovného lístka. 4. Uvedené rozhodnutie odvolacieho orgánu (k tomu pozri bod 3 vyššie) Krajský súd v Žiline rozsudkom č. k. 21S/13/2014-124 zo dňa 18.05.2016 zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie

5. Následne žalovaný rozhodnutím č. 01/2021 zo dňa 08.02.2021 opätovne rozhodol o odvolaní žalobcu proti prvostupňovému správnemu rozhodnutiu tak, že toto zamietol ako nedôvodné a prvostupňové správne rozhodnutie potvrdil ako vecne správne.

Zástupca žalobcu prevzal písomnosť zo dňa 01.03.2019 dňa 21.03.2019. Žalobca bol zo strany správneho orgánu poučený, že má lehotu 90 dní na doplnenie predpísaných náležitostí žiadosti o vydanie päťročného poľovného lístka. Žalobca ostal vo veci úplne nečinný. Žalobca nie je členom komory, nie je poistený proti škodám spôsobeným pri výkone práva poľovníctva, nezaplatil poplatok za vydanie poľovného lístka.

6. Krajský súd poukázal najmä na to, že podstatným v rámci správneho konania bolo preskúmať, či žalobca spĺňa zákonné podmienky na vydanie poľovného lístka, a to osobitne, či je členom Slovenskej poľovníckej komory, či je v tejto veci aplikovateľné znenie ustanovenia § 51 ods. 10 zákona o poľovníctve (povinnosť predložiť potvrdenie o vykonaní skúšky) a či bola žalobcovi poskytnutá príležitosť riadne uhradiť nutné poplatky, resp. platby spojené s vydaním poľovného lístka.

Z ich obsahu vyplýva úprava vzniku členstva (§ 6 ods. 1). Ustanovenie § 6 ods. 6 stanov uvádza, že „členstvo v SPK vzniká fyzickej osobe aj vznikom členstva alebo pracovného alebo obdobného pomeru v právnickej osobe, ktorá je členom SPK, ak o to fyzická osoba prejaví

kedy. Vzhľadom na uvedené potom krajský súd skonštatoval neúplnosť skutkových zistení správneho orgánu a na to nadväzujúcu nepreskúmateľnosť jeho záverov v danej otázke. 8. V súvislosti s otázkou potreby preukazovania opakovanej skúšky poukázal krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku na to, že z vyjadrení účastníkov konania vyplýva, že žalobcovi bol poľovný lístok zaistený policajným orgánom v nadväznosti na obvinenie z trestného činu pytliactva, za ktorý bol žalobca právoplatne odsúdený, pričom povinnosť preukázať úspešné absolvovanie príslušnej skúšky je viazané na odňatie poľovného lístka, nie na jeho zaistenie. To, že by poľovný lístok žalobcovi bol odňatý z administratívneho spisu nevyplynulo. Krajský súd podotkol, že inštitút odňatia poľovného lístka neznamená jeho akékoľvek fyzické odobratie či zaistenie, ale ide o odňatie v zmysle § 51 ods. 9 zákona o poľovníctve na základe rozhodnutia. Uvedený záver oprel o systematické začlenenie odseku 10 v ustanovení § 51 zákona o poľovníctve hneď za odsek 9 pojednávajúci o jednotlivých

9. K podmienke zaplatiť poplatok za vydanie poľovného lístka a poistné, krajský súd v napadnutom rozsudku uviedol, že pokiaľ správny orgán ako predstaviteľ verejnej moci koná s účastníkom tak, že platby prijíma hotovostne, potom z hľadiska úplnosti a preukaznosti jednotlivých skutkových záverov sa javí ako vhodnejší spôsob odoslať dotknutej osobe príslušné informácie o výške a spôsobe platby tak, aby na základe doručenky tvoriacej súčasť administratívneho spisu bolo preukázané, že účastníkovi bola poskytnutá pomoc a poučenie, aby v konaní neutrpel ujmu, najmä za okolností, ktoré nastali v danej veci a ktoré neboli nijako preukázané, či žalobca skutočne vykonal pokus o platbu, ako to on sám tvrdí, alebo žiaden takýto úkon nevykonal. Postup pri prijatí platby, resp. postup správneho orgánu aj dotknutého účastníka by mali byť zachytené v administratívnom spise.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu k nej

12. V prvých dvoch odsekoch čl. II podanej kasačnej sťažnosti v podstate zhrnul administratívne konanie a zdôraznil skutočnosti, od ktorých odvíja zákonnosť rozhodnutia, ktoré bolo krajským súdom zrušené. 13. Z materiálneho hľadiska krajskému súdu vytkol, že tento vyslovil názor, podľa ktorého „preukazovať členstvo žalobcu v komore musí žalovaný“ a toto považuje sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie veci. Poukázal na tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, podľa ktorej platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť a preukazovať žalobca, okolnosti právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Sťažovateľ v tomto kontexte odkázal kasačný súd na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 6Cdo/81/2010 s relevantným záverom, podľa ktorého na nikom nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti.

15. Sťažovateľ tiež napáda právny záver žalobcu o tom, že predloženie kópie vysvedčenia o zložení skúšky z poľovníctva je predložením verejnej listiny. Doplnil, že sťažovateľ pre účely správneho konania za verejnú listinu považuje len originál vysvedčenia alebo úradne osvedčenú kópiu, nie obyčajnú kópiu, ktorú sťažovateľovi predložil žalobca. 16. Ďalej uviedol, že žalobca nepredložil ani potrebný počet fotografií pre vydanie poľovného lístka. 17.

Podľa názoru sťažovateľa aj toto preukazuje, že žalobca nie je ochotný akceptovať a zdieľať princípy, ktorých dodržiavanie je pre ostatných členov sťažovateľa nevyhnutné. 18. Na základe vyššie uvedenej argumentácie zosumarizoval, že ním vydané rozhodnutie je zákonné, a preto navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň požiadal, aby mu bolo priznané právo na náhradu trov kasačného konania a konania pred krajským súdom v rozsahu 100%.

Samotný rozsudok krajského súdu považuje žalobca za dostatočne odôvodnený a presvedčivý. V tomto kontexte doplnil, že právo na spravodlivý proces nemožno chápať tak, že súd musí dať odpoveď na každý jeden argument účastníka konania a ani tak, že toto právo zahŕňa právo strany sporu, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. 21. Žalobca vo svojom vyjadrení ďalej namietal, že ak sťažovateľ tvrdil, že sa krajský súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, v danom smere nešpecifikoval žiadnym spôsobom, v čom konkrétne sa mal krajský súd od judikatúry Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky odkloniť.

24. Žalobca navrhol, aby najvyšší správny súd napadnutý rozsudok krajského súdu „potvrdil“ a aby mu priznal náhradu trov konania na kasačnom súde v rozsahu 100%.

29. Podľa § 41 ods. 4 zákona o poľovníctve komora sa člení na obvodné komory, ktoré pôsobia spravidla v územnom obvode okresného úradu a ktoré združujú poľovnícke organizácie, základné organizačné jednotky komory a držiteľov platných poľovných lístkov s miestom trvalého bydliska v tomto územnom obvode, ktorí nie sú členmi základných organizačných jednotiek. Základnou organizačnou jednotkou komory sú právnické osoby a fyzické osoby, ktoré v súlade s týmto zákonom vykonávajú právo poľovníctva v poľovných revíroch, ako aj právnické osoby, ktoré majú v predmete činnosti výkon práva poľovníctva, chovu zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie. 30. Podľa § 43 ods. 1 zákona o poľovníctve členom komory je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá sa podieľa na chove zveri, starostlivosti o zver a jej životné prostredie vrátane jej lovu. 31. Podľa § 43 ods. 2 zákona o poľovníctve podrobnosti o vzniku a zániku členstva v komore určujú stanovy komory. 32. Podľa § 51 ods. 1 zákona o poľovníctve poľovný lístok je verejná listina osvedčujúca oprávnenie jeho držiteľa loviť zver, ak spĺňa ďalšie podmienky na lov zveri ustanovené týmto zákonom. Poľovný lístok vydáva, predlžuje jeho platnosť a odníma obvodná komora, v ktorej pôsobnosti má žiadateľ trvalý pobyt. 33. Podľa § 51 ods. 4 zákona o poľovníctve obvodná komora vydá poľovný lístok podľa odseku 2 písm. a) a odseku 3 písm. a) alebo písm. b) osobe, ktorá preukáže, že a) je staršia ako 16 rokov, b) má miesto trvalého pobytu v obvode pôsobnosti obvodnej komory; to neplatí pre občana Slovenskej republiky, ktorý nemá trvalý pobyt na území Slovenskej republiky, c)

Podľa § 51 ods. 9 zákona o poľovníctve obvodná komora odníme poľovný lístok, ak zistí, že a) jeho držiteľ prestal spĺňať podmienky podľa odseku 4 alebo odseku 5, b) držiteľovi poľovného lístka bol súdom uložený trest zákazu výkonu činnosti práva poľovníctva, c) o zákaze činnosti právoplatne rozhodol v priestupkovom konaní podľa tohto zákona príslušný okresný úrad alebo v disciplinárnom konaní komora.

desiatich rokov. 36. Podľa § 51 ods. 11 zákona o poľovníctve držiteľ poľovného lístka je povinný bezodkladne oznámiť obvodnej komore, že prestal spĺňať podmienky na vydanie poľovného lístka alebo nastali okolnosti na jeho odňatie.

39. Podľa § 80 ods. 9 zákona o poľovníctve občianske združenie registrované na výkon práva poľovníctva podľa osobitného predpisu je poľovníckou organizáciou podľa tohto zákona. 40. Podľa § 453 ods. 1 SSP, kasačný súd je viazaný rozsahom kasačnej sťažnosti; to neplatí, ak od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý kasačnou sťažnosťou nebol dotknutý.

42. Podľa § 453 ods. 3 SSP, kasačný súd nie je viazaný sťažnostným návrhom. 43. Podľa § 119 SSP, správny súd vychádza zo skutkového stavu zisteného orgánom verejnej správy, ak tento zákon neustanovuje inak. Správny súd môže vykonať dôkazy nevyhnutné na preskúmanie zákonnosti napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia alebo na rozhodnutie vo

45. Podľa § 121 ods. 1 SSP, účastníci konania sú povinní označiť v žalobe a vo vyjadrení k nej dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Správny súd rozhodne, ktoré z navrhnutých dôkazov vykoná. 46. Podľa § 121 ods. 2 SSP, správny súd môže vykonať aj iné dôkazy, ako sú navrhované, ak to považuje za potrebné na rozhodnutie vo veci.

48. Podľa § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve, na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, ak tento zákon neustanovuje inak. 49. Podľa § 79 ods. 2 zákona o poľovníctve, Všeobecný predpis o správnom konaní sa nevzťahuje na a) posúdenie projektu podľa § 6 a 7, b) zaradenie poľovného revíru do kvalitatívnej triedy podľa § 8, c) evidenciu zmluvy vlastníkov podľa § 12 alebo zmluvy podľa § 13, d) vymenovanie a odvolanie poľovníckeho hospodára podľa § 19 a členov poľovníckej stráže podľa § 28, e) schválenie alebo zmenu poľovníckych plánov podľa § 30, f) vydanie povolenia podľa § 56 ods. 1 a 3, g) rozhodovanie ministerstva podľa § 72 okrem písmena d), h) rozhodovanie okresného úradu v sídle kraja podľa § 73 okrem písmena c), i) rozhodovanie okresného úradu podľa § 74 ods. 1 písm. h) a i) a § 74 ods. 2 okrem ukladania pokút za iné správne delikty podľa § 78.

50. Kasačný súd v úvode tejto časti odôvodnenia rozsudku poukazuje na to, že v konaní o kasačnej sťažnosti vystupuje ako inštancia kasačná. Jeho úlohou teda nie je primárne preskúmavať skutkové zistenia správnych orgánov a krajského súdu, ale podrobiť hodnoteniu ich právne posúdenie veci. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam - v spojení s kasačnými bodmi - sa najvyšší správny súd spravidla obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi, príp. správnym súdom zistený/doplnený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

Preto v ďalšom kasačný súd zameral svoju pozornosť výlučne na kasačné body uvedené v kasačnej sťažnosti - v kontexte vád konania pred krajským súdom a jeho rozsudku, pričom zároveň prihliadal na ustanovenie § 440 ods. 2 SSP, ktoré od sťažovateľa vyžaduje, aby v zákonom stanovených prípadoch vytýkané vady namietal kvalifikovane (k tomu pozri bod 47 tohto rozsudku vyššie).

53. Primárne je potrebné uviesť, že dokazovanie v správnom konaní a dokazovanie v civilnom súdnom konaní nemá identický právny režim. Kasačný súd v tomto zmysle nepovažuje za účelné a vhodné poučovať účastníkov konania o súvisiacich rozdieloch, keďže obaja sú zastúpení advokátmi, ale akcentuje, že podľa Správneho poriadku sa na správne konanie aplikuje zásada materiálnej pravdy, ktorá je vyjadrená v § 3 ods. 5 Správneho poriadku („Rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely“). Bremeno úplného zistenia stavu veci je pritom práve na správnom orgáne, čo je do podstatnej miery determinované aj tým, že na rozdiel od „klasického“ civilného sporového konania, konanie, v ktorom rozhodoval sťažovateľ, nie je tzv. kontradiktórnym konaním, nie je súdnym konaním a už vôbec nie sporovým konaním. Sťažovateľ má zverenú verejnú moc, aby rozhodoval o žiadosti žalobcu o vydanie poľovného lístka a tejto jeho právomoci zodpovedá aj povinnosť čo najpresnejšieho a najúplnejšieho

55. V bode 41 napadnutého rozsudku pritom krajský súd jasne uviedol, že neúplnosť zistenia skutkového stavu veci odvíja od toho, že „V konaní nebolo objasnené, či sa žalobca stal členom Slovenskej poľovníckej komory v zmysle príslušných ustanovení stanov.

56. V súvislosti s odkazom sťažovateľa na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky k tzv. negatívnej dôkaznej situácii kasačný súd stručne dopĺňa, že toto rozhodnutie práve z dôvodov uvedených vyššie, a teda berúc od úvahy najmä skutočnosť, že správne konanie, v ktorom došlo k vydaniu napadnutého rozhodnutia, nie je kontradiktórnym konaním, resp. civilným sporovým konaním a že správny orgán zaťažuje povinnosť presného a úplného zistenia všetkých pre vec relevantných skutočností - vyhodnotil kasačnú námietku sťažovateľa o tom, že krajský súd súvisiace právne otázky posúdil nesprávne, za nedôvodnú.

Bez ohľadu na uvedené, najvyšší správny súd v tomto kontexte poukazuje na ustanovenie § 79 ods. 1 zákona o poľovníctve, ktorý na konania podľa uvedeného zákona v zásade vyžaduje aplikáciu Správneho poriadku - okrem konaní uvedených v § 79 ods. 2 zákona o poľovníctve.

vzťahuje. 58. Podľa ďalšej kasačnej námietky mal krajský súd pochybiť v tom, že vo veci nevypočul svedkyňu p. A.. Sťažovateľ však, paradoxne, v tomto zmysle neuvádza, ktoré zákonné ustanovenie mal krajský súd porušiť, ale argumentuje tým, že žalobca považoval výsluch za nedôvodný, keďže p. F. je zamestnankyňou sťažovateľa, čo by mohlo vplývať na relevanciu jej svedeckej výpovede. Krajský súd však jej nevypočutie vôbec neviazal na uvedenú skutočnosť. Tento postup oprel o vlastné východiská správneho súdneho konania. Tu poukazuje kasačný súd na to, že v bode 44 napadnutého rozsudku krajský súd dostatočne vysvetlil, prečo tento výsluch nenariadil a odkázal sťažovateľa aj na súvisiacu zákonnú úpravu v rámci SSP (k tomu pozri napr. aj body 43 až 46 vyššie). V kasačnej sťažnosti však sťažovateľ tomuto bodu odôvodnenia, ako ani právnej úprave, o ktorú krajský súd tento svoj postup oprel, nič konkrétne

59. Na strane druhej, z vyjadrenia sťažovateľa k správnej žalobe vyplýva, že výsluchom p. F. malo byť preukázané, že zo strany sťažovateľa nebolo žalobcovi bránené, aby zaplatil poistné a poplatok, ktoré sú zákonným predpokladom pre vydanie poľovného lístka.

platieb. . .“. Sťažovateľ síce uviedol, že sa nestotožňuje s tvrdeniami žalobcu, že „znemožnil žalobcovi uhradiť správny poplatok a poistné“, avšak výsluch p. F. formuloval nasledovne: „Žalovaný má niekoľko tisíc členov, pričom žiadny z nich nemá výhrady k postupu žalovaného, ktorý inkasuje platby na adrese svojho sídla a za týmto účelom zamestnáva administratívnu pracovníčku p. A. F., ktorú žalovaný navrhuje vypočuť v konaní ako svedkyňu.“. Je otázne, či by preukázanie toho, že p. F. je zamestnancom sťažovateľa, že prijíma hotovostné platby a že ostatní členovia sťažovateľa proti tomu nemajú výhrady, bolo vo veci právne a skutkovo relevantné, keď kasačnému súdu sa javí, že by tomu tak nebolo.

nevykonal. Kasačný súd k tomuto naviac dopĺňa, že krajským súdom naznačený postup je o to relevantnejší, že úhrada poplatku a poistného sú zákonnými predpokladmi pre vydanie poľovného lístka (§51 zákona o poľovníctve) a nejedná sa teda o marginálne skutočnosti.

Ani v tomto kontexte potom kasačný súd nemohol krajskému súdu vytknúť, že výsluch p. F. (ako to navrhoval sťažovateľ) nevykonal. Naviac, ak krajský súd vo veci identifikoval iné vážne pochybenia správnych orgánov, ktoré odôvodňovali zrušenie žalobou napadnutého rozhodnutia a vrátenie veci na ďalšie konanie, ak by aj p. F. vypovedala k určitým okolnostiam vo vzťahu k platbám, nemalo by to dopad na výrokovú časť napadnutého rozsudku krajského súdu.

verejnej listiny. Bez toho, aby sa kasačný súd vyjadroval k správnosti alebo k nesprávnosti tvrdenia sťažovateľa o tom, že pre účely konania o vydanie poľovného lístka je potrebné predložiť originál alebo úradne osvedčenú kópiu predmetného vysvedčenia, nevedel v rozsudku identifikovať v meritórnej časti odôvodnenia žiadny právny názor krajského súdu k predmetnej otázke. Krajský súd v napadnutom rozsudku (bod 42) neriešil to, či vo veci postačuje predložiť správnemu orgánu „obyčajnú“ kópiu predmetného vysvedčenia (alebo nie), ale zaoberal sa tým, či je vôbec dôvodná požiadavka predkladania takéhoto vysvedčenia, keď na konci bodu 42 napadnutého rozsudku uviedol: „Pokiaľ rozhodnutie o odňatí poľovného lístka neexistuje, nemožno z akéhokoľvek iného úkonu úplne odlišného štátneho orgánu vyvodzovať závery napĺňajúce skutkovú podstatu ustanovenia § 51 ods. 10 zákona o poľovníctve.“ a zároveň doplnil, že „Odňatím poľovného lístka nie je rozhodnutie vydané v trestnom konaní o zákaze činnosti, resp. predchádzajúce rozhodnutie o zaistení veci.“.

61. Napokon v kasačnej sťažnosti sťažovateľ žalobcovi vytýkal, že tento nie je ochotný akceptovať jeho zaužívanú prax súvisiacu s platbami v hotovosti (poplatok a poistné). K tomu kasačný súd odkazuje sťažovateľa aj na bod 59 tohto odôvodnenia, ako aj na bod 43 odôvodnenia napadnutého rozsudku. V tomto kontexte je naviac potrebné doplniť, že krajský súd sťažovateľovi nevytkol, že žiada platby od svojich členov výlučne v hotovosti, ale to, že v administratívnom konaní nebolo preukázané, že by zo strany sťažovateľa bola žalobcovi poskytnutá relevantná súčinnosť v súvislosti s povinnými platbami relevantnými pre vydanie poľovného lístka. Už len pre úplnosť kasačný súd uvádza, že úlohou správnych súdov nie je skúmanie toho, či žalobca akceptuje „zaužívanú prax“ správneho orgánu alebo nie.

a pod. Za týchto okolností - a poukazujúc na špecifiká kasačného konania - potom ani toto tvrdenie sťažovateľa nie je možné vyhodnotiť ako kvalifikovanú kasačnú námietku, keď túto právne nie je možné prepojiť na napadnutý rozsudok krajského súdu a formálnoprávne ju vzhľadom na chýbajúci právny, resp. skutkový kontext, nie je možné subsumovať pod žiadne ustanovenie § 440 ods. 1 SSP. Kasačný súd ani v správnej žalobe neidentifikoval, že by žalobca ako nezákonnosť rozhodnutia sťažovateľa označil to, že tento nesprávne vyhodnotil počet fotografií, ktoré priložil ku svojej žiadosti o vydanie poľovného lístka.

64. Záverom kasačný súd konštatuje, že ak sťažovateľ ako dôvod kasačnej sťažnosti označil aj § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu), nešpecifikoval v kasačnej sťažnosti ani jedno rozhodnutie kasačného súdu vydané v režime správneho súdnictva, od ktorého sa mal krajský súd napadnutým rozsudkom odkloniť a ani neuviedol, v čom tak mal urobiť (k tomu pozri aj bod 47 tohto rozsudku).

Slovenskej republiky). Kasačná sťažnosť žalovaného odkaz na jedno rozhodnutie najvyššieho súdu obsahuje a žalovaná aj uvádza, v čom je toto rozhodnutie - podľa jej názoru - relevantné pre súdenú vec (tzv. negatívna dôkazná teória), keď je zároveň zrejmé, že toto rozhodnutie nebolo vydané v rámci správnoprávnej rozhodovacej agendy najvyššieho súdu.

66. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky na základe tzv. princípu úspechu v konaní (§ 167 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP). Žalovanému ich náhrada nepatrí, keďže ako kasačný sťažovateľ bol v konaní neúspešný a podľa SSP vo všeobecnosti naviac platí východiskový právny princíp, podľa ktorého orgán verejnej správy právo na náhradu trov konania nemá (a to ani v prípade úspechu v konaní, čo však nie je ani prípad súdenej veci - § 168 SSP). Na strane druhej, žalobca v kasačnom konaní úspešný bol, a preto mu náhrada trov konania patrí.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. mája 2024