4Svk/25/2021

1. Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) uznesením č. k. 20Sa/7/2018-91 dňa 28. februára 2019 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) v zmysle § 249 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal, aby krajský súd uložil žalovanému povinnosť doručiť jeho rozhodnutie č. 2698/2017 zo dňa 05.08.2017 o nevyhovení žiadosti W.. W. O. o sprístupnenie informácie (ďalej len „rozhodnutie“) do vlastných rúk W.. W. O. (ďalej len „žiadateľ“) v lehote 15 dní. 2. V odôvodnení rozhodnutia krajský súd uviedol, že jeho úlohou v tomto konaní nebolo preskúmavať a zaujímať stanovisko k otázke zákonnosti žalovaným realizovaného spôsobu doručovania jeho rozhodnutia, ale primárne skúmať, či žalovaný je v začatom administratívnom konaní týkajúcom sa vybavovania žiadosti žiadateľa nečinný. Nakoľko podľa obsahu spisového materiálu i zhodného stanoviska účastníkov konania žalovaný o tejto žiadosti dňa 05.08.2017 vydal rozhodnutie, zjavne nejde o prípad nečinnosti. 3. Krajský súd poukázal na to, že žalobca považoval za nečinnosť postup žalovaného spočívajúci v doručení rozhodnutia elektronicky - na e-mailovú adresu účastníka správneho konania namiesto doručovania rozhodnutia v súlade s ustanovením § 24 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“) do vlastných rúk. Nedodržanie zákonného postupu žalovaným podľa krajského súdu nie je dôvodné zamieňať s nečinnosťou - absenciou akéhokoľvek postupu. 4. Krajský súd argumentoval aj tým, že v súvislosti s posudzovaním konania, resp. nekonania žalovaného nemožno opomenúť ani neadekvátnosť postupu samotného žiadateľa o informácie, u ktorého v prípade nevedomosti o vydaní rozhodnutia po uplynutí lehoty na jeho vydanie, logicky možno predpokladať vykonanie úkonov vychádzajúcich z predpokladu vydania tzv. fiktívneho rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o slobodnom prístupe k informáciám“) a naopak, v prípade, že sa rozhodnutie dostalo do jeho dispozície, hoci nie zákonom predpísaným spôsobom, využitie možnosti podať proti rozhodnutiu riadny opravný prostriedok, včasnosť ktorého musí byť posudzovaná s ohľadom na spôsob doručovania rozhodnutia. 5. Krajský súd uzavrel, že hoci doručovanie rozhodnutia vykazuje znaky nedodržania zákona, nevykazuje znaky nečinnosti odôvodňujúcej vyhovenie osobitnej forme žaloby podľa § 242 a nasl. SSP, preto krajský súd túto žalobu podľa § 249 SSP zamietol. 6. Druhým výrokom napadnutého uznesenia krajský súd zamietol návrh žalovaného na prerušenie konania podľa § 100 ods. 2 písm. a/ SSP, pretože žalovaný dôsledne neidentifikoval otázku s významom pre toto konanie, ktorá by mala byť riešená v rámci tvrdeného trestného konania vedeného proti štatutárovi obce, a súd sám existenciu takejto otázky nezistil. 7. O nároku na náhradu trov konania rozhodol krajský súd tak, že žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal. Uvedené odôvodnil tak, že v súlade s § 168 SSP v okolnostiach sporu nezistil dôvody osobitného zreteľa hodné pre priznanie tohto práva.

8. Proti napadnutému uzneseniu podal žalobca v postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) dňa 29.04.2019 kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g/ SSP a navrhol napadnuté uznesenie a osobitne tretí výrok o nároku na náhradu trov konania zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie.

Podľa sťažovateľa nemal krajský súd akceptovať doklad o odoslaní e-mailu na emailovú adresu, bez možnosti akejkoľvek verifikácie toho, či bolo v skutočnosti doručované. Sťažovateľ tiež argumentoval, že žiadateľ nežiadal o doručenie žiadnej písomnosti na adresu, na ktorú žalovaný zaslal rozhodnutie. Jednoduché odoslanie e-mailu sťažovateľ považoval za svojvoľný postup žalovaného. 10.

11. Sťažovateľ má za to, že napadnuté uznesenie môže byť nebezpečným precedensom, ktorý by prelamoval súdnu prax v tom, že ak nebolo rozhodnutie doručené podľa zákonných predpisov, s takouto vadou sú spojené závažné procesno-právne následky, rozhodnutie nemôže nadobudnúť právoplatnosť, pričom žiadateľ tento stav nemôže nijakým spôsobom zvrátiť. Podľa sťažovateľa krajský súd konal v rozpore so základným účelom správneho súdnictva a neposkytol žiadnu ochranu právam žiadateľa, ale dokonca prístup k tejto ochrane žiadateľovi

žalobou prokurátora. 13. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 20.06.2019 uviedol, že zákon o slobodnom prístupe k informáciám má osobitnú úpravu fiktívneho rozhodnutia v ustanovení § 18, ktorá upravuje deň doručenia rozhodnutia a platný právny poriadok jasne určuje postup žiadateľa o poskytnutie informácie v prípade, že s poskytnutím informácie nie je spokojný a že mu informácia nebola poskytnutá. 14. Žalovaný ďalej argumentoval, že správny poriadok sa použije na konanie podľa zákona o slobodnom prístupe len subsidiárne - pokiaľ zákon o slobodnom prístupe k informáciám neustanovuje inak. V prípade fiktívnych rozhodnutí podľa žalovaného príslušný orgán nemá povinnosť konať, pretože predmetná fikcia má vo svojich dôsledkoch charakter zákonom predpokladaného rozhodnutia. 15. Žalovaný následne poukázal na nezrovnalosti ohľadom autorizácie kasačnej sťažnosti, t.j. že kasačnú sťažnosť podpísala iná osoba ako tá, ktorá je v nej uvedená a nie je k nej priložené splnomocnenie na podpísanie dokumentov.

III. Konanie na kasačnom súde

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

21. Podľa § 6 ods. 1 SSP správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

24. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy. 25. Podľa § 242 ods. 1 SSP žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní.

28. Rozhodujúcou otázkou vo vzťahu k dôvodom kasačnej sťažnosti bolo posúdiť, či žalovaný zostal v predmetnom administratívnom konaní nečinným. 29. Zákonodarca v právnej úprave Správneho súdneho poriadku upravuje konanie o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy v ust. § 242 a nasl., pričom pod nečinnosťou orgánu verejnej správy možno chápať stav, keď orgán verejnej správy protiprávne nepokračuje v začatom administratívnom konaní, alebo stav, keď orgán verejnej správy protiprávne z úradnej povinnosti nezačal administratívne konanie (ust. § 3 ods. 1 písm. d/ SSP).

31. Nečinnosťou orgánu verejnej správy sa rozumie jeho pasivita vo veciach, ktoré mu boli predložené na rozhodnutie, aj keď niet žiadnej zákonnej alebo faktickej prekážky na to, aby správny orgán konal a vo veci rozhodol. Nečinnosť môže spočívať v opomenutí správneho orgánu vykonať predpísaný úkon alebo v zbytočných prieťahoch v jeho postupe, ale môže spočívať aj v tom, že na miesto rozhodnutia správny orgán tvrdí nedostatok svojej právomoci a vec vybaví len listom alebo informáciou, prípadne záznamom v spise.

Sťažovateľ namietanú nečinnosť žalovaného odôvodnil tým, že žalovaný subsidiárne neaplikoval § 24 Správneho poriadku a rozhodnutie nedoručoval v zákonnej forme. Zo skutkových okolností prípadu vyplýva, že rozhodnutie bolo nielen vydané, ale že toto sa v nejakom momente dostalo do dispozície žiadateľa, tento sa s jeho obsahom oboznámil. Napriek tomu žiadateľ nepostupoval v medziach upraveného inštančného postupu v administratívnom konaní, teda neuplatnil svoje právo podať proti rozhodnutiu opravný prostriedok. Ako správne poznamenal krajský súd, odvolací orgán mal nepochybne povinnosť včasnosť prípadne podaného odvolania posudzovať s ohľadom na spôsob doručovania rozhodnutia.

35. Aplikujúc vyššie uvedené na okolnosti predmetnej veci, kasačný súd má za to, že v predmetnej veci nedošlo k protiprávnemu nepokračovaní v administratívnom konaní. Situáciu, ak povinná osoba vydala rozhodnutie o odmietnutí žiadosti o sprístupnení informácií a vykonala úkony smerujúce k doručeniu tohto rozhodnutia, nie je možné vyhodnotiť ako nečinnosť.

37. Kasačný súd konštatoval, že krajský súd v danej veci v konaní o žalobe proti nečinnosti orgánu verejnej správy náležite postupoval v súlade s procesnými pravidlami zákonodarcom nastolenými v Správnom súdnom poriadku, keď žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy zamietol. 38.

K časti kasačnej sťažnosti, ktorou sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie pri rozhodovaní o náhrade trov konania, kasačný súd uvádza nasledovné. Je zrejmé, že sťažovateľ nenamietal to, že krajský súd žalovanému nepriznal náhradu trov konania, ale jeho námietky smerovali výlučne voči odôvodneniu tohto výroku, ktoré namiesto špeciálneho ustanovenia § 170 SSP aplikovalo všeobecné ustanovenie § 168 SSP. Uvedené však podľa názoru kasačného súdu neznamená, že je kasačná sťažnosť v tejto časti dôvodná, pretože aj v prípade aplikácie § 170 písm. c/ SSP, by toto nespôsobilo zmenu výroku o trovách napadnutého uznesenia. Podľa kasačného súdu sa nejedná o takú vadu tretieho výroku napadnutého rozsudku, ktorá by vyžadovala jeho zrušenie alebo zmenu. Podobný záver, že kasačný súd nezruší také rozhodnutie, v ktorom je možné bez rozsiahlejšieho doplňovania konania dospieť k záveru, že aj napriek aplikácii nesprávneho ustanovenia, by výsledok konania pri použití príslušného ustanovenia bol ten istý, vyplýva napr. z rozhodnutia Rozšíreného senátu Najvyššieho

41. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 170 písm. c/ SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania, ak bolo konanie začaté na základe žaloby prokurátora, preto kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 21. apríla 2022