4Svk/26/2024

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k. 3S/5/2023- 165 zo dňa 27. júna 2024 (ďalej len „napadnuté uznesenie“): - výrokovými vetami I. a III. podľa § 179 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) uložil žalovanému povinnosť doručiť žalobcovi rozhodnutie žalovaného č. OVIŽPaSÚ/2022/632/2263-TS1-20-TKO zo dňa 25.02.2022 (ďalej len „územné rozhodnutie“) a rozhodnutie žalovaného č. OVIŽPaSÚ/2022/3297/26257 zo dňa 04.10.2022 (ďalej len „stavebné povolenie“) (územné rozhodnutie a stavebné povolenie - ďalej spolu aj ako „napadnuté rozhodnutia“); - s poukazom na § 179 ods. 3 SSP výrokovými vetami II. a IV. deklaroval jeho účinky vo vzťahu k žalobcom 1/ napadnutým rozhodnutiam; - výrokovou vetou V. podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP odmietol žalobu žalobkyne 2/; - výrokovou vetou VI. žalovanému voči žalobkyni 2/ právo na náhradu trov konania nepriznal.

Doručenie oznámenia a územného rozhodnutia iným osobám alebo doručovanie iným spôsobom (napríklad verejnou vyhláškou) z administratívneho spisu zistené nebolo. 3. Z administratívneho spisu správny súd ďalej zistil, že žalovaný ako stavebný úrad dňa 16.08.2022 oznámil začatie stavebného konania a upustenie od ústneho pojednávania. Predmetné oznámenie žalovaný doručoval do vlastných rúk výlučne účastníkom konania (žiadateľom/navrhovateľom), vlastníkom susedných pozemkov (s výnimkou žalobcov) a dotknutým orgánom. Žalovaný následne vydal stavebné povolenie na uskutočnenie stavby, ktoré doručoval rovnako do vlastných rúk, prípadne elektronickou formou výlučne účastníkom konania (žiadateľom/navrhovateľom), vlastníkom susedných pozemkov (s výnimkou žalobcov) a dotknutým orgánom. Doručenie oznámenia a územného rozhodnutia iným osobám alebo doručovanie iným spôsobom (napríklad verejnou vyhláškou) z administratívneho spisu

5. Správny sú uviedol, že žalobca 1/ je vlastníkom pozemkov a stavieb uvedených v bode 44 napadnutého uznesenia, pričom na parcele č. XXXX/X (k. ú. V.) je evidovaná stavba súp. č. XXXX - dielne a na streche tejto stavby je umiestnená aj „Fotovoltická elektráreň ODEMA Púchov 55Kw“, ktorej užívanie bolo povolené na základe príslušného kolaudačného rozhodnutia. Žalobkyňa 2/ je vlastníčkou pozemkov a stavieb uvedených v bode 44 napadnutého uznesenia pričom na parcele č. XXXX/X (k. ú. V.) je evidovaná stavba - administratívna budova, na parcele č. XXXX/X,. je evidovaná stavba - vrátnica, na parcele č. XXXX/X, je evidovaná stavba - sklad, na parcelách č. XXXX/XX a XXXX/XX, na ktorých sú podľa listu vlastníctva evidované stavby - viacúčelové areály, je umiestnená na strechách týchto stavieb aj „Fotovoltická elektráreň ODEMA Púchov“, ktorej užívanie bolo povolené na základe príslušného kolaudačného rozhodnutia. Vzhľadom na uvedené je podľa správneho súdu nesporné, že obidve fotovoltické elektrárne sú umiestnené na strechách stavieb, ktorých výlučnými vlastníkmi sú žalobca 1/ a žalobkyňa 2/.

7. Správny súd poukázal na to, že okruh účastníkov územného konania vymedzuje Stavebný zákon v § 34 ods. 1 a 2, v zmysle ktorého ďalším právnickým či fyzickým osobám v územnom konaní o umiestnení stavby priznáva postavenie účastníkov konania, ak ich vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám - vrátane bytov - môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté. Slovné spojenie „priamo dotknuté“ vyjadruje stav značnej a bezprostrednej intenzity porušenia a individualizácie subjektu, ktorý je porušením dotknutý.

9. Správny súd podotkol, že neobstojí argumentácia žalovaného týkajúca sa aplikácie ustanovenia § 14 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v platnom znení (ďalej len „Správny poriadok“), nakoľko okruh účastníkov v územnom konaní a v stavebnom konaní výslovne upravuje Stavebný zákon v § 34 a § 59, ktorý je vo vzťahu k Správnemu poriadku lex specialis.

mesiacoch. V letných mesiacoch k zatieneniu nedochádza. Napriek tomu, že vplyv zatienenia na funkciu týchto panelov nebol predmetom posudku, podľa správneho súdu je v súlade so všeobecným poznaním, že výkon fotovoltickej elektrárne bez pochybností súvisí najmä s množstvom slnečného svitu, preto argumentácia žalobcu 1/, že výroba elektrickej energie by bola ovplyvnená tienením stavby, ktorej sa týka územné rozhodnutie a stavebné povolenie,

12. Správny súd uviedol, že z administratívneho spisu vyplynulo, že žalovaný nepostupoval v súlade s § 36 ods. 4 a § 61 ods. 4 Stavebného zákona, t. j. neoznámil začatie územného konania ani stavebného konania verejnou vyhláškou, žalobcovi 1/ nedoručil oznámenie o začatí územného a stavebného konania ani územné či stavebné rozhodnutie do vlastných rúk, preto žalobca 1/ sa tak objektívne nemohol dozvedieť a získať informácie o prebiehajúcom územnom konaní a domáhať sa účastníctva v ňom. Pokiaľ ide o argumentáciu žalovaného, že zverejnil dňa 20.07.2022 na úradnej tabuli aj na svojom webovom sídle Oznámenie o začatí stavebného konania a upustenie od ústneho pojednávania č. OVIŽPaSÚ/2022/3296/ 23567-DG2-10-LMI, ktoré sa týka dopravnej stavby „SO06 Komunikácie a spevnené plochy“, táto podľa správneho súdu neobstojí, pretože hoci z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že predmetné oznámenie bolo zverejnené formou verejnej vyhlášky, netýka sa stavebného konania, ktorého výsledkom bolo stavebné povolenie, ktorého doručenia sa žalobcovia

14. Vo vzťahu k žalobkyni 2/ správny súd dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by jej vlastnícke právo k stavbe (fotovoltická elektráreň) mohlo byť hoci len potenciálne dotknuté stavbou povoľovanou v územnom a stavebnom konaní.

Napokon ani samotné schémy, ktoré sú obsahom predloženého posudku, nezohľadňujú (nezobrazujú) stavbu žalobkyne 2/. Zároveň správny súd z priloženej ortofotomapy a fotodokumentácie zistil, že fotovoltická elektráreň žalobkyne 2/ je umiestnená na streche budovy, ktorá sa priestorovo nachádza až za stavbou žalobcu 1/, a teda vzdialenosť od bytových domov, ktorých tienenie by malo znamenať zásah do práv žalobkyne 2/, je väčšia ako v prípade fotovoltickej elektrárne žalobcu 1/. Nakoľko žalobkyňa nepredložila žiadny dôkaz o tom, že by zásah do jej vlastníckeho práva nejakým spôsobom hrozil, žalobkyňa 2/ neosvedčila svoju aktívnu procesnú legitimáciu.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného

zastaviť. Zároveň žiadal priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok. O tomto návrhu (odkladný účinok) rozhodol kasačný súd osobitným uznesením. 17. Sťažovateľ namietal výklad § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona. Tvrdil, že uvedené ustanovenie vyžaduje, že má byť ovplyvnený pozemok a stavba kumulatívne, pričom v tejto veci dospel správny súd k záveru, že bude ovplyvnená len stavba - fotovoltická elektráreň a nie pozemok. Podľa sťažovateľa by v opačnom prípade ustanovenie § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona obsahovalo spojku „alebo“ , a nie „a“. Uvedený záver podľa sťažovateľa vyplýva aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžp/20/2012.

uvedené v žalobe, že v dôsledku zníženej výroby vznikne žalobcovi 1/ škoda vo výške cca 15.000 eur za kalendárny rok. 19. Sťažovateľ ďalej poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžp/1/2010 zo dňa 29.03.2011, kde sa uvádza, že rozhodnutie o umiestnení stavy predpokladá vydanie ďalšieho rozhodnutia, preto tam uvedení žalobcovia nie sú účastníkmi územného konania podľa § 34 ods. 2 Stavebného zákona. Namietal, že v tejto veci nemohol byť žalobca 1/ účastníkom územného konania, pretože po tomto konaní nasleduje ešte ďalšie konanie, na základe ktorého môže byť stavba uskutočňovaná.

21. Sťažovateľ tiež poukázal na to, že zo spisovej dokumentácie, ktorá mu bola predložená v administratívnom konaní, nevyplynul zásah do práv žalobcu 1/, on sám nemá právomoc dať vypracovať doplnenie dokumentácie a zo svetlotechnického posudku, ktorý mu bol predložený v administratívnom konaní, zatienenie stavby žalobcu 1/ nevyplýva. Uviedol, že žiadna technická norma nepožaduje, aby sa pri výstavbe budovy hodnotilo zatienenie susedných budov. 22.

23. Záverom sťažovateľ namietal, že správny súd nezvážil, že v uvedenej veci prevažuje verejný záujem (že stavba je už vykonaná a má sa začať užívať, pričom je postavená pre väčšiu skupinu osôb a tiež záujem na zväčšení populácie v meste Púchov) nad individuálnym záujmom žalobcu 1/. Vzhľadom na tieto skutočnosti sťažovateľ navrhol aj priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti. 24. Žalobcovia sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal výroky I. - IV. napadnutého uznesenia v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP.

27. Podľa § 179 ods. 1 SSP, ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie.

29. Podľa § 34 ods. 2 Stavebného zákona, v územnom konaní o umiestnení stavby, o využívaní územia, o stavebnej uzávere a o ochrannom pásme sú účastníkmi konania aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím

31. Podľa § 139 ods. 2 písm. d/ Stavebného zákona ak sa v tomto zákone používa pojem „susedná stavba“, rozumie sa ňou aj stavba na takom pozemku, ktorý nemá síce spoločnú hranicu s pozemkom, o ktorý v konaní podľa tohto zákona ide, ale jej užívanie môže byť navrhovanou stavbou dotknuté.

33. Podstatu kasačnej sťažnosti možno vymedziť v dvoch rovinách (i) námietky voči rozsahu a intenzite dotyku stavebného povolenia a územného rozhodnutia na práva žalobcu 1/ a (ii) nezohľadnenie verejného záujmu a právnej istoty.

Zo spojky „a“ v uvedenej norme sťažovateľ odvodzoval, že správny súd mal zároveň preukázať, že budú priamo dotknuté aj práva žalobcu 1/ k jeho pozemku. S takýmto formálno-gramatickým prístupom interpretácie danej normy sa kasačný súd nemohol stotožniť.

Praha : C. H. Beck, 2010, s. 78). Úlohou rozhodujúceho orgánu je vybrať tú z metód, ktorú považuje za najvhodnejšiu. V zmysle ustálenej rozhodovacej činnosti Ústavného súdu Slovenskej republiky, jazykový výklad môže predstavovať len prvotné priblíženie sa k obsahu právnej normy; na overenie správnosti či nesprávnosti výkladu, resp. na jeho doplnenie či spresnenie potom slúžia ostatné spomenuté interpretačné prístupy (II. ÚS 283/2017, III. ÚS 295/2017, IV. ÚS 92/2012, I. ÚS 351/2010, I. ÚS 306/2010).

. .] na preskúmanie súladu napadnutého ustanovenia považuje ústavný súd za potrebné preskúmať celý rozsah definície účastníka územného konania tak, ako ho normuje § 34 ods. 2 stavebného zákona. Podľa uvedeného ustanovenia sú účastníkmi územného konania „aj právnické osoby a fyzické osoby, ktorých vlastnícke alebo iné práva k pozemkom alebo stavbám, ako aj k susedným pozemkom a stavbám vrátane bytov môžu byť rozhodnutím priamo dotknute´“.

18. Z hmotnoprávnej perspektívy je pri použití pravidiel logiky druhá skupina len podmnožinou prvej skupiny (pojem „vlastník dotknutej nehnuteľnosti“ je širší ako „vlastník susediacej dotknutej nehnuteľnosti“ a zahŕňa aj vlastníkov susediacich dotknutých nehnuteľností). Z § 34 ods. 2 stavebného zákona tak podľa právneho názoru ústavného súdu vyplýva postavenie účastníka konania pre dotknutú osobu (tzn. pre osobu, ktorej vlastnícke alebo iné právo môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté) bez ohľadu na to, či ide o pozemok susediaci (v zmysle napadnutého ustanovenia hraničiaci) s pozemkom, ktorý je predmetom územného konania. Takýto výklad neodporuje jazykovému vyjadreniu predmetnej právnej normy a z hľadiska požiadavky zaistenia účinnej materiálnej ochrany základných práv a slobôd poskytuje väčší rozsah ich ochrany. Preto je potrebné považovať ho v danom prípade za výklad ústavno-konformný.“. Kasačný súd dodáva, že vo veci posudzovanej Ústavným súdom Slovenskej republiky išlo o územné konanie a teda relevantné pre posúdenie tejto veci boli ustanovenia § 34 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 2 písm. c) Stavebného zákona, pričom v danom

37. Kasačný súd upriamuje pozornosť na to, že z citovaného odôvodnenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2023 zo dňa 11. októbra 2023 nevyplýva, že by bol potrebný kumulatívny dotyk na právach „k týmto pozemkom a stavbám“ (teda na pozemkoch aj stavbách), keď pri vymedzení účastníctva ústavný súd operuje so spojkou „alebo“ ako spojkou, ktorá vystihuje vlastný účel znenia uvedenej normy.

39. Z uvedených dôvodov je sťažovateľova námietka, ktorou sa dožadoval doslovného výkladu ustanovenia § 59 ods. 1 písm. b) Stavebného zákona, nedôvodná. 40. Sťažovateľ ďalej spochybňoval mieru intenzity, akou boli dotknuté vlastnícke a iné práva žalobcu 1/ k jeho stavbe.

42. Sťažovateľ ďalej brojil proti záveru správneho súdu, že je možné pre účely tohto konania akceptovať predložený svetlotechnický posudok, ktorý počíta s výškou stavby 17 metrov, ale z dokumentácie vyplýva, že ustupujúce podlažie je posledné najvyššie položené podlažie v stavbe (s výškou 17 metrov), ktorého zastavaná plocha je menšia ako 50 % zastavanej plochy predchádzajúceho (predposledného podlažia). Z napadnutého uznesenia vyplýva, že správny súd pripustil, že k tieneniu v predmetnej veci môže dochádzať v menšej miere, ako uvádza predložený svetlotechnický posudok, a to v dôsledku toho, že v niektorých častiach má stavba nižšiu výšku (15 metrov), keď túto časť 5. nadzemného podlažia tvoria terasy, ale dospel k záveru, že aj napriek tomu žalobca 1/ tienenie na fotovoltické panely osvedčil. K tomu na okraj kasačný súd poznamenáva, že z povahy účelu terás nemožno tiež vylúčiť, že na týchto budú (aj trvalo) umiestnené aj ďalšie (hoc aj hnuteľné) veci, ktoré tiež majú nejakú výšku, a ktoré tiež môžu mať potenciál tienenia, preto nie sú bez ďalšieho absolútne nesprávne údaje o

osvedčil. 44. Vo vzťahu k dotyku na vlastníckych a iných právach žalobcu 1/ k jeho nehnuteľnostiam - ako druhej zákonnej podmienke podmieňujúcej status účastníka konania podľa § 34 ods.

Túto otázku vždy posudzuje stavebný úrad podľa okolností konkrétneho prípadu. Uvedený prístup zohľadňuje to, že podstatou účastníctva v administratívnom konaní je zabezpečenie možnosti uplatňovať procesné práva, ktorých reálny základ nemôže posudzovať správny súd v konaní týkajúcom sa otázky priznania/nepriznania postavenia účastníka v konaní.

Zároveň je potrebné zohľadniť, že ani z neskoršej judikatúry nevyplýva taký kategorický záver, ako prezentoval sťažovateľ, že by nebolo za žiadnych možné účastníctvo osôb namietajúcich dotyk na právach k nehnuteľnosti v konaní o umiestnení stavby (k tomu pozri napr. zmienené uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL. ÚS 12/2023 zo dňa 11. októbra 2023). Napokon, pri kategorickej akceptácii sťažovateľovho názoru k účastníctvu v územnom konaní by bol popretý účel normy § 34 ods. 2 v spojení s § 139 ods. 2 písm. c) Stavebného zákona.

20. Z materiálneho hľadiska tak možno uvažovať o tom, či ochrana práv dotknutých subjektov nepatriacich do druhej skupiny je dostatočná, ak je (na rozdiel od subjektov druhej skupiny) podmienená aktivitou týchto subjektov. 21. Vyžadovanie vyššej miery obozretnosti (aktívne získanie informácie o prebiehajúcom konaní) a procesnej aktivity (domáhanie sa účastníctva v konaní), ktoré subjekt nezbavuje reálnej možnosti zúčastniť sa daného konania a požívať všetky práva zaručené v tomto konaní, nepredstavuje samo osebe zásadný problém.

. .] 23. Posúdenie dostatočnosti publicity územného konania (a tým objektívne podmienenej následnej obozretnosti žalujúcich) je úlohou správneho súdu v prerušenom konaní, a práve od zodpovedania tejto otázky (bez ohľadu na znenie napadnutého ustanovenia) závisí posúdenie opodstatnenosti správnej žaloby.“

49. Kasačný súd sa v tejto otázke stotožňuje so závermi obsiahnutými v bode 63 napadnutého uznesenia, v zmysle ktorých bolo formou verejnej vyhlášky zverejnené len stavebné konanie týkajúce sa súvisiacej dopravnej stavby. Navyše je nesporné, že uvedené oznámenie bolo zverejnené dňa 20.07.2022, t. j. až po vydaní územného rozhodnutia ako prvého z napadnutých

50. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že napadnuté uznesenie je nevykonateľné, pretože správny súd mu neuložil lehotu na splnenie povinnosti doručiť napadnuté rozhodnutia žalobcovi 1/. 51. Výrok rozhodnutia vo veci samej je konečným vyjadrením úsudku konajúceho správneho súdu o?prejednávanej veci. Predstavuje výsledok komplexnej činnosti, pri ktorej správny súd posudzuje žalobný návrh so zreteľom na skutkové okolnosti zistené v?administratívnom konaní a?právne posúdenie veci. Z?obsahového hľadiska je výrok rozsudku tou časťou, ktorá ako jediná nadobúda právoplatnosť a?po jej nadobudnutí zaväzuje účastníkov konania a?orgány verejnej moci. Výrok rozsudku musí byť určitý, aby jeho formulácia zodpovedala dovoleným spôsobom núteného výkonu rozhodnutia. Požiadavka materiálnej vykonateľnosti rozsudku zahŕňa okrem iného potrebu jednoznačného vymedzenia práv a?povinností, o?ktorých sa rozhodlo - vrátane ich rozsahu. Preto je nevyhnutné, aby výrok bol?formulovaný jasne, výstižne a?zrozumiteľne.

napadnutého rozhodnutia, resp. opatrenia, je splnenie tejto povinnosti potrebné vykladať vzhľadom na účel konania o žalobe opomenutého účastníka, a to tak, že túto povinnosť má žalovaný správny orgán splniť bezodkladne. Ak potom sťažovateľ namietal, že napadnuté uznesenie správneho súdu je nevykonateľné, s týmto sa kasačný súd nestotožnil. Právoplatnosťou predmetného rozhodnutia správneho súdu vznikla žalovanému povinnosť vo výroku uvedenú povinnosť splniť. K záveru, že absencia výslovnej lehoty, v ktorej má žalovaný doručiť žalobcovi 1/ rozhodnutia správnych orgánov nespôsobuje nevykonateľnosť predmetného uznesenia súdu, je možné dospieť aj na základe vzájomnej interpretácie ustanovenia § 147 ods. 2 SSP („Ak nie je ďalej ustanovené inak, použijú sa na uznesenie primerane ustanovenia o rozsudku [.

Vzhľadom na skutočnosť, že ustanovenie § 151 SSP neobsahuje osobitnú úpravu vykonateľnosti uznesenia v situáciách, kedy v uznesení nie je určená lehota na splnenie uloženej povinnosti, je na túto situáciu možné uplatniť práve uvedený interpretačný prístup a aplikovať na takúto situáciu príslušné ustanovenie SSP vzťahujúce sa na rozsudok (pozri tento bod odôvodnenia vyššie). Kasačný súd teda sumarizuje, že napadnuté uznesenie nie je fakticky nevykonateľné (z pohľadu žalovaného) a zároveň neuvedenie lehoty na splnenie povinnosti (vo výroku napadnutého uznesenia) nebráni ani prípadnému nútenému výkonu uvedeného rozhodnutia. Naviac, kasačný súd dopĺňa, že ak aby aj nedostatok špecifikácie lehoty na splnenie povinnosti uloženej vo výroku napadnutého uznesenia malo byť vnímané ako vada predmetného rozhodnutia (s čím sa však najvyšší správny súd z vyššie uvedených dôvodov v podmienkach súdenej veci nestotožňuje), odkazuje na ustálenú rozhodovaciu prax, podľa ktorej „je možné poukázatˇ na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sžo/255/2010, v ktorom tento vyslovil názor, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a

54. K námietke, že pri rozhodnutí o opomenutom účastníctve žalobcu 1/ mal správny súd zohľadniť, že stavba je už vykonaná, kasačný súd uvádza, že k takémuto zohľadneniu dochádza už pri samotnom posudzovaní miery intenzity a bezprostrednosti dotyku práv účastníka podľa § 34 ods. 2 a § 59 ods. 1 písm. b) Staveného zákona, ktorá má byť značná a bezprostredná. Správny súd teda nepochybil, keď sa osobitne nevenoval verejnému záujmu, resp. právnej istote nadobudnutých práv ďalších osôb v dôsledku skutočnosti, že stavba bola už postavená. Zároveň ak by bezvýhradne mala platiť argumentácia sťažovateľa, potom by to viedlo k záveru, že rozhodnutia vydané pred vykonaním stavby by nemohli byť predmetom konania o žalobe opomenutého účastníka, prípadne - po vyhovení takejto žalobe - naň nadväzujúceho ďalšieho prieskumu len preto, že medzičasom bola príslušná stavba postavená a má sa začať

55. Nie je možné rezignovať na súdny prieskum rozhodnutia orgánu verejnej správy len z dôvodu, že neskôr, resp. medzičasom (po právoplatnosti územného rozhodnutia) už boli vydané iné - nadväzujúce rozhodnutia, vrátane takých, na základe ktorých stavebníkom mohli vzniknúť určité práva. Pri výklade ad absurdum by to totiž znamenalo, že ak je stavebník dostatočne rýchly, dokáže v priebehu správneho súdneho konania postaviť stavbu, ku ktorej sa povolenia viažu a následne - hoci by tieto podľa zistení správnych súdov boli v rozpore so zákonom - súdy by už nemali možnosť zrušiť ich a museli by „zakonzervovať“ rozpor predmetných rozhodnutí (ako formálnoprávnych aktov) so zákonom a skutkový stav nimi vytvorený potvrdiť a ponechať nedotknutý. Takýto prístup by sa a priori priečil niektorým prvkom právneho štátu a od orgánov verejnej moci, ktoré sú povolané na to, aby chránili zákonnosť, by vyžadoval presný opak. 56. Ak sťažovateľ vo všeobecnosti namietal porušenie princípu právnej istoty, ani toto nemohol kasačný súd akceptovať ako okolnosť, ktorá by odôvodňovala vyhovenie podanej kasačnej sťažnosti. „Vzhľadom na povahu správneho súdnictva (podľa účinnej právnej úpravy) v zásade platí, že predmetom správneho súdneho prieskumu sú právoplatné rozhodnutia orgánov verejnej správy. Keďže ide o rozhodnutia správnych orgánov, ktoré sú právoplatné, súdny prieskum vždy predstavuje určitý zásah do „nastoleného“ právneho stavu. Tento však nie je nedotknuteľný.“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 4Svk/12/2023 zo dňa 21.02.2024). V konaní o žalobe opomenutého účastníka zároveň správny súd preveril a je nesporné, že od vydania napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy neuplynuli viac ako tri roky. Uvedený zákonný korektív je garantom ochrany právnej istoty spojenej s vydaním rozhodnutí. 57. O trovách konania rozhodol kasačný súd na základe princípu úspechu (§ 167 SSP v spojení s §467 ods. 1 SSP), keď žalovaný (ako sťažovateľ) v kasačnom konaní úspešný nebol, a preto mu náhrada trov kasačného konania - bez ďalšieho - nepatrí. Na strane druhej, žalobca 1/ v kasačnom konaní úspešný bol, ale trovy kasačného konania mu nevznikli (nevyjadril sa ku kasačnej sťažnosti). Náhrada trov kasačného konania nepatrí ani žalobkyni 2/, ktorej žiadne trovy kasačného konania nevznikli a zároveň kasačná sťažnosť smerovala len voči výrokom týkajúcim sa žalobcu 1/. 58. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 452, § 147 ods. 2 SSP, § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.