4Svk/28/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Združenie ProPublica, Abrahám 405, Abrahám, IČO: 42360447, právne zastúpený: Mgr. Eva Kováčechová, advokátka, Komenského 21, Banská Bystrica, IČO: 37890697, proti žalovanému (sťažovateľovi): Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom Mlynské Nivy 44/A, 827 15 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 14218/2019-2061-17532 zo dňa 18.03.2019, o kasačnej sťažnosti žalovaného voči rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-6S/111/2019 - 84 zo dňa 14. augusta 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov kasačného konania voči žalovanému.

Odôvodnenie

I. Administratívne konanie

o. i.: [. . .] b/ transakčné dokumenty súvisiace s privatizáciou obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, akciová spoločnosť (najmä zmluvu o kúpe a predaji akcií, privatizačnú zmluvu, zmluvu o viazanom účte, zmluvu o vinkulácii kúpnej ceny a iné), c/ akcionárske zmluvy alebo iné dohody medzi akcionármi obchodnej spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s., ktoré boli uzatvorené kedykoľvek pred 13. júlom 2014, vrátane všetkých

3. Minister hospodárstva Slovenskej republiky (ďalej aj ako „minister“) rozhodnutím č. 6/ 2015 zo dňa 23.02.2015 rozklad žiadateľa zamietol a rozhodnutie žalovaného č. 43/2014 zo dňa 04.12.2014 potvrdil.

Proti uvedenému rozsudku podal žalovaný kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) rozhodnutím - sp. zn. 3Sžik 1/2017 zo dňa 30.05.2018 zamietol. 5. Žalovaný rozhodnutím vo veci č. 3/2019 zo dňa 21.01.2019 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) sčasti podľa § 10 ods. 1 infozákona nevyhovel žiadosti žiadateľa zo dňa 14.07.2014 a podľa § 10 ods. 1 infozákona obmedzil prístup k častiam dokumentov, konkrétne: 1/ V Zmluve o kúpe akcií týkajúcej sa predaja a kúpy 66 % podielu na základnom imaní Slovenských elektrární, a. s. (ďalej len „zmluva“) a) k článku 3.5. písm. a) a písm. b) (str. 12 zmluvy), b) k článku 3.6. písm. a) až d) (str. 12 zmluvy), c) k článku 6.4.1. (str. 19 zmluvy), d) k článkom 6.4.2., 6.7.1 a 6.7.2 (str. 20 zmluvy), 2/ k prílohe D Akcionárska zmluva o predaji a kúpe 66% podielu na základnom imaní Slovenských elektrární, a.s. (ďalej ako „akcionárska zmluva“)

zo zákona (konkrétne Fondu národného majetku Slovenskej republiky), a preto sa na ne nevzťahovala ani nevzťahuje povinnosť sprístupniť tieto informácie v zmysle zákona o slobodnom prístupe k informáciám v jeho znení platnom k dátumu podpisu transakčných dokumentov. Predmetné informácie rozdelil do troch kategórii - informácie týkajúce sa úpravy kúpnej ceny za akcie, informácie o ocenení akcií a majetku spoločnosti a informácie týkajúce sa prebiehajúcich súdnych sporov. Zároveň prvostupňový orgán podľa § 9 ods. 1 infozákona nesprístupnil na sprístupnených dokumentoch osobné údaje.

II. Konanie pred správnym súdom

9. Správny súd poukázal na závery predchádzajúcich meritórnych súdnych rozhodnutí, konkrétne rozsudku Krajského súdu v Bratislave - sp. zn. 5S/109/2015 zo dňa 29.11.2016 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžik 1/2017 zo dňa 30.05.2018.

14.07.2014. 11. V tejto súvislosti správny súd uviedol, že je fakticky neudržateľné vykonávanie súdneho prieskumu administratívnych rozhodnutí, ktoré sú meritórnym výstupom orgánu verejnej správy v administratívnom konaní, v rámci ktorého už v minulosti k súdnemu prieskumu došlo, avšak konštatované zásadné pochybenia nenašli svoje odzrkadlenie v ďalšom procesnom postupe dotknutých orgánov.

13. Konštatovania žalovaného týkajúce sa toho, či Fond národného majetku (100 %-tný vlastník akcií spoločnosti Slovenské elektrárne, a. s. v čase uzatvárania zmluvných dojednaní týkajúcich sa dokumentov požadovaných v žiadosti žalobcu zo dňa 14.07.2014 pod bodmi b/ a c/) bol alebo nebol osobou zriadenou zákonom, sú podľa názoru správneho súdu zmätočné a neodôvodnené aj z toho dôvodu, že právna úprava výnimiek z porušenia či ohrozenia obchodného tajomstva obsiahnutá v § 10 ods. 2 písm. c) infozákona sa vzťahovala v čase podania žiadosti žalobcu zo dňa 14.07.2014, ako aj v čase vydania meritórnych rozhodnutí povinných osôb vo veci, aj na nakladanie s „majetkom právnických osôb zriadených zákonom“.

Z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že povinná osoba obsah odpovede druhej zmluvnej strany zo dňa 07.01.2019 de facto len prevzala, pričom tieto argumenty automaticky považovala za preukázanie existencie obchodného tajomstva.

16. Správny súd poukázal na to, že primárnou úlohou prvostupňového správneho orgánu bude v súčinnosti so žalobcom precizovať podanú žiadosť zo dňa 14.07.2014 postupom podľa § 14 infozákona tak, aby bolo možné v administratívnom konaní ďalej procesne postupovať zákonom stanoveným postupom, vyplývajúcim z relevantných ustanovení infozákona a zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) - ďalej aj ako „Správny poriadok“. Podľa procesnej situácie, ktorá v administratívnom konaní vyplynie z okolností podľa prvej vety, bude následne úlohou povinnej osoby svoje meritórne rozhodnutie vo veci riadnym spôsobom odôvodniť.

20. Z uvedeného je podľa sťažovateľa zrejmé, že správny súd vychádzal pri svojom rozhodnutí v tejto veci z nesprávneho právneho posúdenia, keď v jeho odôvodnení zaväzuje sťažovateľa povinnosťou so žalobcom precizovať jeho žiadosť, pričom sťažovateľ, Najvyšší súd, ako ani sám žalobca neidentifikovali akékoľvek nedostatky žiadosti a zároveň im bolo zrejmé, sprístupnenie akých, resp. ktorých informácií sa touto žiadosťou požaduje. 21. Sťažovateľ zastáva názor, že žalobcovi sprístupnil ním požadované informácie, s vylúčením informácií predstavujúcich obchodné tajomstvo druhej zmluvnej strany a informácie obsahujúce osobné údaje tak, ako mu to ukladá Správny poriadok a infozákon. 22. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujal stanovisko, že sťažovateľ sa v napadnutom rozhodnutí ani v prvostupňovom rozhodnutí vôbec nezaoberal právnym názorom Krajského súdu v Bratislave (vrátane Najvyššieho súdu) na odstránenie vád neurčitosti žiadosti o informácie. Povinnosťou žalovaného však bolo rešpektovať právny názor správneho súdu a riadiť sa ním, resp. sa s ním nejakým spôsobom vysporiadať a presvedčivo zdôvodniť, prečo sa od tohto názoru chcel odkloniť. Žalovaný však tento právny názor jednoducho odignoroval. 23. Pokiaľ ako druhý dôvod kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádzal tvrdenie, že má za to, že žalobcovi sprístupnil ním požadované informácie, tak, ako mu to ukladajú príslušné právne predpisy, takáto kasačná námietka je podľa žalobcu len všeobecná a nekonkrétna, nie je preto možné sa k nej kvalifikovane vyjadriť. 24. Žalobca vyjadril presvedčenie, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok správneho súdu je správny a zákonný, pričom odôvodnenie spĺňa požiadavky podľa § 139 SSP. Okrem toho, že súd žalovanému vyčíta, že vo viacerých ohľadoch nerešpektoval záväzný právny názor správnych súdov v predchádzajúcich konaniach, namietané rozhodnutia nie sú dostatočne a riadne odôvodnené, a preto sú nepreskúmateľné (napr. vo vzťahu k tomu, či požadované informácie predstavujú obchodné tajomstvo alebo či napriek tomu musia byť sprístupnené, keďže ide o informácie o nakladaní s majetkom právnickej osoby zriadenej zákonom). Poukázal na to, že správny súd považoval za zmätočné a neodôvodnené aj závery žalovaného v súvislosti s tým, či Fond národného majetku v čase uzatvárania zmluvných dojednaní týkajúcich sa dokumentov, ktoré žiadal žalobca, bol alebo nebol osobou zriadenou zákonom. Správny súd tiež namietal, že túto skutočnosť žalovaný posudzoval podľa starej (a teda neplatnej/neúčinnej) právnej úpravy. 25. Vzhľadom na uvedené žiadal žalobca kasačnú sťažnosť zamietnuť.

29. Podľa § 10 ods. 2 písm. c) infozákona, porušením alebo ohrozením obchodného tajomstva nie je najmä sprístupnenie informácie, ktorá sa získala za verejné prostriedky, alebo sa týka používania verejných prostriedkov, nakladania s majetkom štátu, majetkom obce, majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom právnických osôb zriadených zákonom, na základe zákona alebo nakladania s finančnými prostriedkami Európskej únie.

Podľa § 14 ods. 3 infozákona, ak žiadosť nemá predpísané náležitosti uvedené v odseku 2, povinná osoba bezodkladne vyzve žiadateľa, aby v určenej lehote, ktorá nesmie byť kratšia ako sedem dní, neúplnú žiadosť doplnil. Poučí žiadateľa aj o tom, ako treba doplnenie urobiť. Ak napriek výzve povinnej osoby žiadateľ žiadosť nedoplní a informáciu nemožno pre tento nedostatok sprístupniť, povinná osoba žiadosť odloží.

33. Najvyšší správny súd v súvislosti s podanou kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu. Strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. 34. Úlohou Najvyššieho správneho súdu v kasačnom konaní je primárne preskúmať zákonnosť postupu a rozsudku správneho súdu, nie v druhom stupni súdnictva ab ovo preskúmavať postup a rozhodnutia správnych orgánov. Zároveň od ústredného orgánu štátnej

35. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je strohá, pričom táto adresne polemizuje len s niektorými závermi napadnutého rozsudku. Prezentovaná sťažnostná argumentácia spočíva výlučne v (i) nesúhlase s pokynom na konkretizáciu požadovaných informácií z dôvodu, že tento pokyn explicitne nevyplýva z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžik/1/ 2017 a (ii) vyjadrenia presvedčenia, že sťažovateľ poskytol všetky informácie v súlade s infozákonom.

. .)“. 37. Jediná - do určitej miery konkretizovaná - námietka kasačnej sťažnosti sa teda týka uloženia pokynu na administratívny postup spočívajúci v konkretizácii požadovaných informácií žalobcom podľa § 14 ods. 2 a 3 infozákona. 38.

tohto rozsudku a poukazu na príslušné zákonné ustanovenia (bez ich aplikácie na konkrétnu vec resp. bez predostretia konkurujúceho právneho názoru). Aj v tomto kontexte je preto potrebné poukázať na § 440 ods. 2 SSP. 39. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti ďalej stručne spomenul, že ani samotný žalobca sa nedomáhal postupu spočívajúceho v precizovaní predmetu žiadosti, toto ďalej nevysvetlil. Kasačný súd preto nemohol nad rámec uvedeného skúmať a vyhľadávať, či tým sťažovateľ mienil napádať to, že sa správny súd napr. odchýlil od žalobných bodov, príp. čo tým sťažovateľ mienil povedať. Zároveň kasačný súd zohľadnil to, že samotný žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti právne závery správneho súdu akceptoval, a to vrátane identifikovanej vady spočívajúcej v nerešpektovaní pokynu na uplatnenie postupu podľa § podľa § 14 ods a 3 infozákona - ku ktorej žalobca zaujal stanovisko, že žalovaný sa s uvedeným pokynom mal vysporiadať minimálne v tej rovine, že sa k nemu vyjadrí (prečo považuje žiadosť za dostatočne určitú).

sporný. Konkretizácia pokynu na ustálenie predmetu žiadosti v tejto veci 41. Aj vzhľadom na množstvo pokynov prvostupňových súdov pri zrušovaní jednotlivých rozhodnutí žalovaného, rešpektujúc vôľu žalobcu, ktorý je tým subjektom, ktorý by mohol brojiť voči postupu podľa § 14 ods. 3 infozákona - čo však neurobil, má kasačný súd za to, že pre jednoznačné ozrejmenie predmetu žiadosti je v ďalšom postupe namieste uskutočniť dopyt zo strany správneho orgánu vo vzťahu k žalobcovi - smerujúci k ustáleniu predmetu žiadosti v tom zmysle, či žalobca žiada poskytnutie tých informácií, ktoré na základe jeho žiadosti zo dňa 14.07.2014 identifikoval žalovaný (dokumenty ktoré žalobcovi sprístupnil a dokumenty, ktorých sprístupnenie žalobcovi odmietol, resp. odmietol v časti), resp. či jeho žiadosť smeruje (aj) k sprístupneniu iného druhu alebo okruhu informácií. V prípade, ak by žalobca na takúto výzvu nereagoval, povinná osoba bude legitímne prezumovať, že je okruh požadovaných informácií ustálený a že sa týka tých informácií, ktoré boli vymedzené v napadnutom rozhodnutí a prvostupňovom rozhodnutí.

42. Je potrebné ale - na druhej strane - zdôrazniť, že takýto postup má spočívať v zásade len v jednom dopyte žalovaného voči žalobcovi a nemá slúžiť na vytváranie priestoru pre zdĺhavý administratívny postup smerujúci k opakovaným žiadostiam o absolútne detailnú špecifikáciu žiadosti nad rámec možností žiadateľa. Je totiž potrebné zohľadniť, že nie je v možnostiach žiadateľa (žalobcu) presne uviesť označenie dokumentov, resp. listín, o ktoré má záujem, pokiaľ nemá vedomosť, s ktorými dokumentmi žalovaný disponuje. V takom prípade sa za dostatočne určitú žiadosť považuje aj žiadosť o sprístupnenie dokumentov, vytvorených „v súvislosti“ s určitou udalosťou, rokovaním či úkonom. Nemožno tiež od žiadateľa požadovať, aby presne určil informácie obsiahnuté v listine, ktorých sprístupnenie požaduje (porov. napr. Wilfing, P. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám.

rozsudku 44. Kasačný súd ďalej poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku síce povinnosť špecifikovať predmet žiadosti o sprístupnenie informácii považoval za primárnu úlohu správnych orgánov po zrušení preskúmavaní rozhodnutí, nejedná sa však o jedinú vadu preskúmavaných rozhodnutí, ktoré boli zo strany správneho súdu identifikované a ktorými odôvodnil výrok napadnutého rozsudku, keď správny súd tiež poukázal aj na ďalšie vady: - zmätočnosť argumentácie žalovaného týkajúcej sa toho, či Fond národného majetku bol alebo nebol osobou zriadenou zákonom, - podľa správneho súdu sa javí ako relevantná aj námietka, že právna úprava výnimiek z porušenia či ohrozenia obchodného tajomstva obsiahnutá v § 10 ods. 2 písm. c) infozákona sa vzťahovala v čase podania žiadosti žalobcu zo dňa 14.07.2014, ako aj v čase vydania meritórnych rozhodnutí povinných osôb vo veci, aj na nakladanie s „majetkom právnických osôb zriadených zákonom“, - nepreskúmateľnosť preskúmavaných rozhodnutí pre nedostatok dôvodov, pretože povinná osoba obsah odpovede druhej zmluvnej strany zo dňa 07.01.2019 de facto len prevzala, pričom

45. Za uvedených okolností vyhodnotil kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú, nakoľko táto nebola spôsobilá zvrátiť závery napadnutého rozsudku. K pokynom na ďalší postup v administratívnom konaní 46. Kasačný súd síce vyhodnotil kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú, ale zároveň - aj vzhľadom na doterajšie konania v tejto veci a ich závery - upriamuje pozornosť správneho súdu na účel správneho súdnictva.

Správny súd k tomu uviedol, že vzhľadom na konštatované nedostatky rozhodovacej činnosti správnych orgánov v prebiehajúcom administratívnom konaní zakladajúce potrebu zrušenia napadnutého, ako aj prvostupňového rozhodnutia, nepovažoval za potrebné vyjadrovať sa jednotlivo ku konkrétnym žalobným námietkam žalobcu, keďže procesný priestor na plnohodnotné vysporiadanie sa s nimi týmto rozhodnutím vzniká práve vo vedenom administratívnom konaní. 48.

Hlavnou úlohou správneho súdnictva je teda ochrana subjektívnych práv účastníka konania, jeho cieľom je ochrana práv fyzických osôb a právnických osôb - a ich prostredníctvom - aj ochrana zákonnosti. Správne súdnictvo je neoddeliteľným atribútom právneho štátu zaručujúcim každej osobe či už ide o fyzickú alebo právnickú osobu ochranu práv pred činnosťou orgánov verejnej

Nie je želaný postup, v ktorom správny súd - v konaní o žiadosti o sprístupnenie informácie, ktoré trvá značný počet rokov - vo vzťahu k správnemu orgánu (v tomto kontexte) formuloval všeobecnú úlohu, aby sa on vysporiadal „so všetkými relevantnými námietkami žalobcu vznesenými v podanej správnej žalobe“. Správny súd mal sám jednoznačne a konkrétne uviesť, ktoré námietky žalobcu považuje za relevantné (a prečo) a - na strane druhej - ktoré nevyhodnotil ako dôvodné.

51. V prvom rade kasačný súd nadväzuje na nedokončenú úvahu správneho súdu obsiahnutú v bode 42. napadnutého rozsudku, že právna úprava výnimiek z porušenia či ohrozenia obchodného tajomstva obsiahnutá v § 10 ods. 2 písm. c) infozákona sa vzťahovala v čase podania žiadosti žalobcu zo dňa 14.07.2014, ako aj v čase vydania meritórnych rozhodnutí povinných osôb vo veci, aj na nakladanie s „majetkom právnických osôb zriadených zákonom“. 52. V tomto kontexte kasačný musí doplniť relatívne neurčité a málo dôrazné vyjadrenie správneho súdu („námietka [...] sa javí ako relevantná“). Kasačný súd potom zdôrazňuje, že pre posúdenie veci nie je rozhodujúci právny stav v čase vzniku požadovanej informácie, ale právny stav v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie. Kasačný súd v tomto ohľade poukazuje aj na ustálenú súdnu prax, v ktorá uvádza, že pri nesprístupnení informácie nepostačuje len splnenie formálnej podmienky ochrany určitej informácie, t. j. odkaz na príslušnú právnu normu, ale aj materiálnej podmienky označenia informácie za chránenú - t. j. objasnenie, prečo naozaj existuje potreba danú informáciu chrániť a či tento dôvod v čase podania žiadosti stále trvá a či sa ochrana vzťahuje na celú informáciu alebo jej časť (k tomu pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu - sp. zn. 5Sži/1/2009, rozsudok Najvyššieho správneho súdu - sp. zn. 7Svk/11/2023, rozsudok Najvyššieho súdu - sp. zn. 4Sžik/3/2020). Názor, že pre posúdenie právneho režimu sprístupnenia informácií je rozhodujúci právny stav v čase podania žiadosti o sprístupnenie informácie, je možné abstrahovať aj z ďalších rozsudkov Najvyššieho správneho súdu - napr. sp. zn. 8Svk/4/2024 a sp. zn. 5Svk/3/2022.