4Svk/30/2024

1. Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) uznesením č. k.: 12Sa/3/2024- 64 zo dňa 23. októbra 2024 (ďalej ako „napadnuté uznesenie“) podľa ust. § 249 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu žalobkyne, ktorou sa domáhala odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy vo výške 2000 eur.

2. Správny súd v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že spornou otázkou medzi účastníkmi bola skutočnosť, či žalovaný, ako orgán verejnej správy, je nečinný v začatom administratívnom konaní, resp. či sa administratívne konanie skončilo. Konštatoval, že

nehospodárne. Z uvedených dôvodov tak odvolací orgán nedoplnil dokazovanie zabezpečením znaleckého posudku a ani vec nevrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na nové prerokovanie a rozhodnutie, v rámci ktorého by mu musel uložiť povinnosť zabezpečiť do konania znalecký posudok.

štátu. 4. Správny súd tak mal za preukázané, že žalovaný nebol nečinný v administratívnom konaní a vykonal všetko, čo právny poriadok pripúšťa v tejto špecifickej situácií, aby ukončil administratívne konanie. Čo sa týka tvrdenia žalobkyne, že vydaním rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu, predmetná pohľadávka nezanikla a stále ju možno do uplynutia jedného roku od platnosti rozhodnutia o trvalom upustení vymáhať, t. j. administratívne konanie ešte stále nie je ukončené, správny súd podotkol, že pri ustanovení § 13 zákona č. 374/2014 Z. z. o pohľadávkach štátu a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon o pohľadávkach štátu“ alebo „zákon č. 374/ 2014 Z. z.“) nejde o úpravu zániku záväzkov nad rámec predpisov občianskeho práva, ale o moment zániku pohľadávky štátu v rámci jej správy pre správcu ako veriteľa.

5. Správny súd záverom konštatoval, že nezistil stav, v ktorom by žalovaný ako orgán verejnej správy protiprávne nepokračoval v začatom administratívnom konaní t. j. nečinnosť žalovaného. Žalovaný po vydaní rozhodnutia vo veci odvolacím orgánom postupoval v rámci dostupných možností ďalej v administratívnom konaní a vydal rozhodnutie o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu formou záznamu. Toto rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom a dlžník sa o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu neupovedomuje. V súčasnosti teda žalovaný už nijak nepokračuje v administratívnom konaní, pohľadávka štátu zanikla a nevymáha sa, tým pádom vydaním predmetného rozhodnutia možno administratívne konanie považovať za ukončené.

7. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti uviedla, že závery súdu považuje za nezákonné a nesprávne, keďže zo súdom aplikovaných právnych noriem nie je možné ústavne konformným spôsobom dospieť k záveru, že administratívne konanie možno považovať za ukončené, resp. že by skutočne ukončené bolo. Sťažovateľka nesúhlasí so záverom správneho súdu, že vydanie rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu formou záznamu (ktoré sa nedoručuje žalobkyni) znamená, že pohľadávka, ktorá je predmetom prebiehajúceho neukončeného administratívneho konania sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 vedeného voči žalobkyni, zanikla a nevymáha sa, predstavuje zároveň ukončenie prebiehajúceho administratívneho konania vedeného proti žalobkyni a to bez potreby, aby v tomto administratívnom konaní bolo vydané príslušné procesné rozhodnutie - zastavenie konania. Namietala, že nevydanie procesného rozhodnutia bolo namietané podanou správnou žalobou, na čo súd v napadnutom rozsudku vôbec nereagoval a teda neprejednal podanú žalobu v rozsahu všetkých žalobných bodov.

Podľa konštantnej judikatúry Ústavného súdu zahŕňa právo na tzv. fair proces aj právo na trvanie procesu, teda povinnosť konanie včas dokončiť. Neschopnosť štátu zabezpečiť riadny priebeh a ukončenie konania vrátane jeho dĺžky, označil Ústavný súd za faktické odopretie

Poukázala pritom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Svk/4/2022 zo dňa 22.06.2022, podľa ktorého musí správny súd posúdiť a vyhodnotiť nielen to, či napádaný orgán nejakú činnosť vyvíja, ale aj to, či majú dané úkony zákonný základ a či smerujú k cieľu v súlade s predmetom daného

11. Ku kasačnej sťažnosti sa žalovaný nevyjadril.

12. Prejednávaná vec bola dňa 27.12.2024 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Svk/ 30/2024. 13. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalovanému bol dňa 13.03.2023 doručený spisový materiál ku škodovým udalostiam zapísaným v knihe škôd, a to (1) škodová udalosť na majetku vedená v knihe škôd pod č. b-3/2022 vo výške 22,36 eur, ktorá vznikla tým, že pri skladovaní potravín nebolo zabezpečené spotrebovanie otvorenej šunky, čím uplynula jej doba spotreby a (2) škodová udalosť na peniazoch vedená v knihe škôd pod č. a-1/2022 vo výške 57,90 eur, ktorá vznikla nesprávnym služobným postupom (objednanie komodity obyčajné párky u iného ako u zmluvného dodávateľa mäsových výrobkov). Na základe týchto skutočností začal žalovaný proti sťažovateľke pod sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 konanie o povinnosti nahradiť škodu vo výške 80,26 eur, v ktorom bolo dňa 17.10.2023 vydané meritórne rozhodnutie podľa § 160 ods. 1 v spojení s § 170 ods. 3 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 73/1998 Z. z.“). 14. Voči tomuto rozhodnutiu podala sťažovateľka odvolanie, o ktorom rozhodol odvolací orgán tak, že zrušil odvolaním napadnuté rozhodnutie sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 zo dňa 17.10.2023 z dôvodu nedostatočného zistenia skutkového stavu. Zároveň odvolací orgán vec nevrátil na nové prerokovanie a rozhodnutie, nakoľko ďalšie konanie vo veci považoval za nehospodárne. Následne žalovaný vydal rozhodnutie (záznam) č. NZVJS-00790/1-TN-2023 zo dňa 05.02.2024 o trvalom upustení od vymáhania náhrady škody vo výške 80,26 eur v zmysle § 9 ods. 1 písm. c) zákona o pohľadávkach štátu, nakoľko by podľa neho bolo ďalšie vymáhanie nehospodárne. 15. Sťažovateľka po zrušení rozhodnutia podala sťažnosť na nečinnosť žalovaného v konaní, a to priamo žalovanému ako aj odvolaciemu orgánu. Žalovaný a ani odvolací orgán sťažnosti nevyhoveli a konanie vedené pod sp. zn. N ZVJS-00790/1-TN-2023 tak podľa názoru sťažovateľky nebolo ukončené administratívnym rozhodnutím. 16. Následne podala sťažovateľka správnu žalobu proti nečinnosti orgánu verejnej správy, o ktorej bolo rozhodnuté preskúmavaným uznesením Správneho súdu v Banskej Bystrici, ktorý napadnutým uznesením č. k.: 12Sa/3/2024- 64 zo dňa 23. októbra 2024 podľa ust. § 249 SSP zamietol žalobu sťažovateľky, ktorou sa domáhala odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní, ako aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia vzniknutého v dôsledku nečinnosti orgánu verejnej správy vo výške 2000 eur.

453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 18. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

20. Podľa § 3 ods. 1 písm. a) SSP, na účely tohto zákona rozumie administratívnym konaním postup orgánu verejnej správy v rámci výkonu jeho pôsobnosti v oblasti verejnej správy pri vydávaní individuálnych správnych aktov a normatívnych správnych aktov.

22. Podľa § 242 ods. 1 SSP, žalobca sa môže žalobou domáhať odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy v začatom administratívnom konaní. 23. Podľa § 244 ods. 1 SSP žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ako účastník administratívneho konania namietajúci nečinnosť orgánu verejnej správy neúspešne vyčerpala sťažnosť podľa osobitného predpisu alebo podnet na prokuratúre.

25. Podľa § 9 ods. 1 písm. c) Zákona o pohľadávkach štátu, správca môže trvale upustiť od vymáhania pohľadávky štátu, ak je zrejmé, že ďalšie vymáhanie by bolo nehospodárne. 26. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o pohľadávkach štátu, rozhodnutie o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu obsahuje najmä označenie dlžníka, právny dôvod vzniku pohľadávky štátu, sumu pohľadávky štátu a dôvod trvalého upustenia od vymáhania pohľadávky štátu. Na vydanie rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní; toto rozhodnutie nie je preskúmateľné správnym súdom.

28. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov, ktoré spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého uznesenia, vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku uznesenia. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

Nekonanie musí byť v rozpore s konkrétnym zákonným ustanovením, ktoré obsahuje príkaz pre správny orgán postupovať, konať, vykonávať určité procesné úkony a rozhodovať (rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 225/08, III. ÚS 282/08, III. ÚS 70/02)“ (napr. rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sžnč/3/2011, 2Sžnz/4/2015).

31. Kasačný súd podotýka, že v danom prípade podľa sťažovateľky spočíva nečinnosť v neexistencií rozhodnutia o zastavení konania podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. Kasačný súd zdôrazňuje, ako uviedol už aj správny súd, že prvostupňový orgán nemohol nanovo prerokovať a rozhodnúť v prejednávanej veci, keďže odvolací orgán vo svojom rozhodnutí prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu síce zrušil, no nevrátil na ďalšie konanie, čo mu umožňuje § 243 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa § 243 ods. 5 predmetného zákona totiž odvolací orgán vráti rozhodnutie prvostupňovému orgánu v prípade, ak je to vhodnejšie najmä z dôvodov rýchlosti alebo hospodárnosti. V tomto prípade však žalovaný postupoval hospodárne, keď prvostupňové rozhodnutie len zrušil podľa § 243 ods. 4 zákona č. 73/ 1998 Z. z., čo znamená, že prvostupňový orgán v prejednávanej veci nemohol ďalej konať, preto nemohol konanie ani podľa § 239a citovaného zákona konanie zastaviť. Žalovaný preto následne správne pristúpil k vydaniu rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania

32. Na základe vyššie uvedených skutočností možno konštatovať, že žalovaný postupoval presne v intenciách predmetného zákona č. 374/2014 Z. z. a administratívne konanie v zmysle zákona ukončil. Sťažovateľka sa mylne domnieva, že administratívne konanie sa ukončuje len rozhodnutím o zastavení konania podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z. Podľa uvedeného ustanovenia sa konanie zastaví v prípade, že odpadol dôvod konania, čo však v tomto prípade nenastalo. 33. Žalovaný v uvedenom prípade ukončil administratívne konanie vydaním záznamu, teda postupom podľa osobitného zákona o pohľadávkach štátu, na ktorý sa nevzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní. Skutočnosť, že konanie nebolo ukončené podľa predstáv sťažovateľky, podľa konkrétneho zákona a konkrétnym spôsobom, t. j. vydaním rozhodnutia o zastavení konania podľa § 239a zákona č. 73/1998 Z. z., neznamená, že konanie nebolo ukončené, resp. že môže pokračovať. Kasačný súd v tejto súvislosti zároveň zdôrazňuje, že ukončenie konania podľa osobitného zákona č. 374/2014 Z. z. má rovnakú právnu silu a

súd podotýka, že podľa § 13 ods. 1 písm. c) zákona o pohľadávkach štátu uvedená pohľadávka štátu voči sťažovateľke automaticky zaniká uplynutím jedného roku od platnosti rozhodnutia o trvalom upustení od vymáhania pohľadávky štátu, v prípade ak dlžník neuspokojí pohľadávku

36. V dôsledku uvedeného kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu správneho súdu, pričom nezistil žiaden dôvod na jeho zmenu alebo zrušenie, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

38. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.