4Svk/32/2025

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Z.. A. F., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. XXXX/XX, XXX XX J., zast.: AKSK s.r.o., so sídlom Nám. SNP 15, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36859711 proti žalovanému: Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie, Ul. Vysokoškolákov 8556/33B, 010 08 Žilina, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. ZA-31S/214/2022-272 z 31. októbra 2024, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Správny súd nesúhlasil s názorom žalobcu, keď svoje účastníctvo v administratívnom konaní vyvodzoval z druhej definície účastníka konania podľa § 14 ods. 1, časť vety pred bodkočiarkou zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov, kedy tvrdil, že rozhodnutím vydaným v konaní o posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie môže byť na svojich právach priamo dotknutý. Správny súd tu

stanovisku. Pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa tak priamo koná o subjektívnom práve navrhovateľa navrhovanej činnosti na to, aby mohol žiadať o jej povolenie v nasledujúcich povoľovacích konaniach. Je nepochybné, že pri posudzovaní vplyvov navrhovanej činnosti na životné prostredie sa nerozhoduje o povolení navrhovanej činnosti, nerozhoduje sa teda ani o tom, že by iné osoby bez ďalšieho museli strpieť jej realizáciu. O tom, či sa takáto činnosť v skutočnosti aj zrealizuje, sa rozhoduje až v následných povoľovacích konaniach.

Takýto priamy dotyk medzi Záverečným stanoviskom a právom žalobcu na priaznivé životné prostredie nemožno konštatovať. 3. Predpokladané vplyvy na životné prostredie súvisiace s navrhovanou činnosťou a identifikované v rámci procesu posudzovania vplyvov konkrétnej navrhovanej činnosti na životné prostredie nie je možné podľa názoru správneho súdu stotožňovať s predpokladanými vplyvmi na individuálne nehnuteľnosti žalobcu a ich bezprostredné okolie, ani na ním ďalšie označené práva - právo pokojne užívať rekreačnú nehnuteľnosť, právo vlastniť majetok, právo na súkromný a rodinný život, právo na ochranu zdravia. Konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon EIA“) sa svojím predmetom i účelom odlišuje od iných konaní, napr. od územného konania alebo od stavebného konania, v ktorých sa skúmajú vplyvy konkrétnej stavby na konkrétne susedné nehnuteľnosti.

životného prostredia, cit. ust. § 24 ods. 2 výslovne predpokladá, že účastníkom konania o posudzovaní navrhovanej činnosti sa nestanú ex lege, ale až okamihom prejavenia príslušnej vôle. Žalobca tak neurobil. Žalovaný preto nebol povinný s ním konať, ani mu doručiť Záverečné stanovisko.

Navyše predmetom posudzovania podľa tohto zákona je životné prostredie ako súbor všetkých zložiek, a preto nie je možné vytvárať ešte osobitné podkategórie osôb, ktoré sú priamo dotknuté na životnom prostredí a osôb, ktoré sú len dotknuté na životnom prostredí. Žalobca sa v skutočnosti dovolával práva na určitú úroveň, kvalitu užívania jeho nehnuteľnosti, teda nárokov z vlastníckeho práva a nie práva na priaznivé životné prostredie.

8. Podľa názoru správneho súdu, žalovaný postupoval v súlade s ustanoveniami zákona EIA a vhodným spôsobom, včasne a účinne informoval verejnosť/dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti i EIA konaní, pričom mali vytvorené reálne podmienky na to, aby sa k navrhovanej činnosti mohli vyjadriť.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

10. Proti uzneseniu správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhoval, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie. 11. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP bližšie špecifikoval tak, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalobcovi ako účastníkovi správneho súdneho konania o žalobe, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu jeho práva na spravodlivý proces, a to konkrétne tým, že správny súd nenariadil ústne pojednávanie na prejednanie žaloby, aj keď išlo o rozhodovanie vo veci samej. 12. Správny súd mal podľa názoru sťažovateľa rozhodnúť buď uznesením podľa § 179 ods. 1 v spojení s § 147 ods. 1 písm. b) SSP a vyhovieť tak žalobe, alebo ak jej nevyhovel, bol povinný ďalej vo veci konať podľa § 179 ods. 7 SSP a následne rozhodnúť formou uznesenia o zamietnutí žaloby. Sťažovateľ nesúhlasil s použitím ustanovenia § 98 ods. 1 písm. e) SSP v tomto prípade. 13. Sťažnostný bod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP bližšie špecifikoval tak, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, a to tým, že žalobcovi nepriznal postavenie neopomenuteľného účastníka EIA konania vedúceho k vydaniu záverečného stanoviska a nerozhodol tak o doručení Záverečného stanoviska a tiež formou rozhodnutia, keď bol správny súd povinný o žalobe rozhodnúť meritórne uznesením, a to buď rozhodnutím o povinnosti žalovaného doručiť záverečné stanovisko žalobcovi alebo uznesením o zamietnutí žaloby. 14. Podľa názoru sťažovateľa správny súd porušil svojím uznesením jeho základné práva, a to: základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny a základné právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru; základné právo na priaznivé životné prostredie podľa čl. 44 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 35 ods. 1 Listiny, a to samostatne a aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods.

aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy, čl. 3 ods. 1 Listiny a čl. 14 Dohovoru, a to samostatne i v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to odopretím ochrany pred výstavbou cyklotrasy po dobu 18 mesiacov a prevádzkou cyklotrasy na dobu neurčitú s predpokladaným vysokým počtom cyklistov; základné právo na ochranu zdravia podľa čl. 40 Ústavy a podľa čl. 31 Listiny, v rozsahu, v akom by tieto hodnoty a záujmy neboli už súčasťou práva na priaznivé životné prostredie, a to samostatne aj v spojení so zákazom diskriminácie podľa čl. 12 ods. 2 Ústavy a čl. 3 ods. 1 Listiny, a to samostatne i v spojení so základným právom na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy a podľa čl. 36 ods. 1 Listiny, resp. v spojení so základným právom na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a to

16. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti uviedol, že podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 77/02) do obsahu základného práva na súdnu ochranu patrí právo každého na to, aby sa v jeho veci rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá má základ v platnom právnom poriadku Slovenskej republiky alebo v takých medzinárodných zmluvách, ktoré Slovenská republika ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon.

17. Podľa názoru sťažovateľa, správny súd nesprávne vyložil pojem životné prostredie, ako celý súbor životného prostredia, teda akési bezpohlavné, univerzálne a všetko objímajúce prostredie, v ktorom však niet miesta pre žiadne jednotlivosti, osobitosti či konkrétnosti a ani konkrétne, priame dopady a priame vplyvy na nejakých konkrétnych ľudí.

toto jeho právo. 18. Sťažovateľ následne uviedol, že EIA konanie tvorí spolu s územným konaním i stavebným konaním jeden celok, jedno povoľovacie konanie a preto sa tí, ktorí sú neopomenuteľnými účastníkmi územného konania i stavebného konania (vlastníci susedných pozemkov i nehnuteľností) sa musia považovať za neopomenuteľných účastníkov EIA konania podľa EIA zákona. Ak platí všeobecná charakteristika jednotnosti povoľovacieho konania, rozdeleného v podmienkach Slovenskej republiky, do troch, resp. aj ďalších čiastkových konaní a záväznosť záverečného stanoviska pre nadväzujúce povoľovacie konania, potom musí byť žalobca nevyhnutne účastníkom už správneho konania ústiaceho do vydania záverečného stanoviska podľa EIA zákona. Len v takom prípade si totiž môže účinne, materiálne a komplexne hájiť prostredníctvom práva na spravodlivý proces všetky svoje Ústavou, Listinou i Dohovorom garantované základné práva, predovšetkým práva na priaznivé životné prostredie, vlastnícke práva, práva na rodinný a súkromný život i práva na zdravie.

19. Sťažovateľ nesúhlasil s charakteristikou jeho argumentu ako uplatňovanie si výhradne jeho vlastníckeho práva. Záverečným stanoviskom predpokladané a odsúhlasené zásahy do životného prostredia žalobcu, a to priamo v okolí pozemku a chaty žalobcu, v tesnej blízkosti a priamo v chatovej osade sa priamo materiálne dotknú, po dobu výstavby aj po celú predpokladanú dobu životnosti cyklodiaľnice, životov i zdravia žalobcu a jeho rodiny, a teda aj jeho práva na priaznivé životné prostredie, a to najmä: výraznou zmenou krajinnej scenérie, vrátane narušenia až devastácie jej estetických hodnôt; radikálnou zmenou charakteru chatovej osady z tichej rekreačnej oblasti na miesto s intenzívnou návštevnosťou odhadovaných 20.000 cyklistov mesačne a z toho vyplývajúcim výrazne negatívnym narušením kvality a pohody života; výrubom značného počtu stromov a drevín v okolí Jánošíkova, v k. ú. Q. S. avk. ú. S., predovšetkým na pobrežných pozemkoch rieky Váh a potoka Hoskora; zmenou pôdnych a klimatických pomerov vybudovaním asfaltovej cesty a narušením záplavového územia v okolí Jánošíkova; radikálnou zmenou využívania územia patriaceho svojou polohou i charakterom

priamo dotknú nielen vlastníckeho práva žalobcu, ale aj práva na súkromný a rodinný život žalobcu. EIA konanie a Záverečné stanovisko sa priamo dotýkajú aj iných základných práv žalobcu ako len práva na priaznivé životné prostredie. 20. Správny súd podľa názoru sťažovateľa dospel k vecne nesprávnym záverom, keďže si na účely rozhodnutia o žalobe vôbec nezadefinoval obsah jednotlivých základných práv, ktorých ochrany sa žalobca domáha prostredníctvom správnej žaloby opomenutého účastníka

21. Sťažovateľ ďalej v kasačnej sťažnosti zdôraznil, že EIA zákon, ktorého ustanovenia implementujú príslušné smernice EÚ o posudzovaní účinkov plánov, programov a projektov a aj Aarhurský dohovor, mal predovšetkým rozšíriť možnosť verejnosti zúčastňovať sa posudzovania vplyvov na životné prostredie tak, aby nemuseli zložito preukazovať, že ich právo na priaznivé životné prostredie môže byť samotným správnym rozhodnutím i realizáciou navrhovanej činnosti priamo dotknuté.

Ak by to aj nebolo evidentné hneď na začiatku EIA konania, prejavilo by sa to najneskôr pri riadnom a úplnom vyhodnotení možných vplyvov na životné prostredie, vrátane zdravia žalobcu, resp. ostatných chatárov v chatovej osade Jánošíkovo, na základe správy o hodnotení podľa § 31 EIA zákona. 23.

Inštitút doručovania „výstupov“ z EIA konania treba pritom odlíšiť od inštitútu zverejňovania oznámení v rámci EIA konania, napr. zverejnenie oznámenia o zámere, zverejnenie oznámenia o začatí EIA konania, zverejnenie správy o hodnotení i zverejnenie samotného záverečného

konaní. Ako vyplýva zo znenia § 3 ods. 6 a zo znenia § 26 ods. 2 správneho poriadku, povinnosti orgánov voči verejnosti vyplývajúce z čl. 6 ods. 2 Aarhuského dohovoru i z čl, 6 ods. 4 a čl. 9 EIA Smernice už za daného platného stavu vnútroštátneho práva do neho prestupujú a sú v ňom obsiahnuté. Už na základe týchto ustanovení tak žalovaný mohol chatárov v Jánošíkove informovať tak, aby sa reálne o EIA konaní dozvedeli, mohli sa ho zúčastniť a podať odvolanie proti záverečnému stanovisku.

26. V zmysle judikatúry môže štát, aj prostredníctvom svojich orgánov, vertikálnym mocenským zásahom, napríklad náhlou zmenou pravidiel, na ktoré sa súkromné osoby spoliehali, porušiť legitímne očakávania účastníkov (nález Ústavného súdu SR, sp. zn. PL. ÚS 10/04-27).

V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil, že materiálny právny štát stojí mimo iného na dôvere občanov v právo a právny poriadok. Podmienkou takejto dôvery je stabilita právneho poriadku a dostatočná miera právnej istoty občanov. Stabilita právneho poriadku a právna istota je ovplyvňovaná nielen legislatívnou činnosťou štátu, ale tiež činnosťou štátnych orgánov aplikujúcich právo (rozhodnutie Najvyššieho súdu 2MCdo/1/2015).

27. Sťažovateľ v dobrej viere očakával, rovnako ako chatári v chatovej osade Jánošíkovo, nachádzajúcej sa v NP Malá Fatra s 3. stupňom ochrany, SKUEV0252 Malá Fatra a SKCHVÚ013 Malá Fatra, v tesnej blízkosti NPR Krivé s 5. stupňom ochrany a takisto v ochrannom písme SKUEV0665 Strečnianske meandre Váhu, ktoré samotné sú v 4. stupni ochrany, že v tomto území sa nebudú stavať žiadne líniové ani iné stavby, keďže na tomto území je ochrana prírody nadradená nad ostatné činnosti podľa § 19 ods. 1 ZoPaK, a keďže sa tak nedialo posledných 50 rokov a neexistoval žiadny dôvod predpokladať, že by sa to mohlo zmeniť, predovšetkým s ohľadom na neustále prísnejšiu legislatívu na úseku ochrany prírody a

Uviedol, že sa stotožňuje s napadnutým uznesením správneho súdu. Zároveň upozornil na skutočnosť, že v rovnakej veci, týkajúcej sa iných žalobcov už Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol uznesením 7Svk/7/2021 a zároveň je viac týchto žalobcov, susediacich chatárov, ktorí podávajú svoje podania účelovo oddelene.

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej ako „kasačný súd alebo najvyšší správny súd“) preskúmal napadnuté uznesenie správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote, a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 31. Podľa § 179 ods. 1 SSP, ak správnu žalobu podá niekto, kto tvrdí, že mu rozhodnutie orgánu verejnej správy alebo opatrenie orgánu verejnej správy nebolo doručené, hoci sa s ním ako s účastníkom administratívneho konania malo konať (ďalej len „opomenutý účastník“), správny súd overí správnosť tohto tvrdenia a skutočnosť, či od vydania napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia neuplynuli viac ako tri roky, a ak sú tieto podmienky splnené, uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. 32. Podľa § 179 ods. 7 SSP, ak sa správny súd nestotožní s tvrdením opomenutého účastníka, vo veci ďalej koná. 33. Podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP, správny súd uznesením odmietne žalobu, ak bola podaná zjavne neoprávnenou osobou. 34. Podľa § 107 ods. 1 SSP, predseda senátu nariadi na prejednanie veci samej pojednávanie, ak a) o to požiada aspoň jeden z účastníkov konania, b) vykonáva dokazovanie, c) to vyžaduje verejný záujem, d) e to na prejednanie veci potrebné alebo e) tak ustanovuje tento zákon. 35. Podľa § 107 ods. 2 SSP, v ostatných prípadoch rozhoduje správny súd bez pojednávania. 36. Podľa § 1 ods. 1 písm. a) zákona EIA, tento zákon upravuje postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie 1. strategických dokumentov počas ich prípravy a pred ich schválením, 2. navrhovaných činností pred rozhodnutím o ich umiestnení alebo pred ich povolením podľa osobitných predpisov. 37. Podľa § 2 zákona EIA, účelom zákona je najmä a) včasne a účinne zabezpečiť vysokú úroveň ochrany životného prostredia a prispieť k integrácii environmentálnych aspektov do prípravy a schvaľovania strategických dokumentov so zreteľom na podporu trvalo udržateľného rozvoja, b) zistiť, opísať a vyhodnotiť priame a nepriame vplyvy navrhovaného strategického dokumentu a navrhovanej činnosti na životné prostredie, c) objasniť a porovnať výhody a nevýhody návrhu strategického dokumentu a navrhovanej činnosti a to aj v porovnaní s nulovým variantom, d) určiť opatrenia, ktoré zabránia znečisťovaniu životného prostredia, zmiernia znečisťovanie životného prostredia alebo zabránia poškodzovaniu životného prostredia, e) získať odborný podklad na schválenie strategického dokumentu a na vydanie rozhodnutia o povolení činnosti podľa osobitných predpisov. 38. Podľa § 3 c) zákona EIA, na účely tohto zákona zisťovacie konanie je postup, ktorého účelom je zistiť, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena môže mať významný nepriaznivý vplyv na životné prostredie; výsledkom tohto postupu je záväzné stanovisko zo zisťovacieho konania, ktorým sa určuje, či pre navrhovanú činnosť alebo jej zmenu je potrebné posudzovanie vplyvov na životné prostredie.

b) svojej právomoci na vydanie rozhodnutia k navrhovanej činnosti alebo jej zmene v posudzovaní jej vplyvov a o povoľujúcom orgáne, c) tom, že od povoľujúceho orgánu a príslušného orgánu možno získať informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene, ktorá je predmetom konania, d) povoleniach potrebných na realizáciu navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, e) odbornom stanovisku podľa § 18 ods. 1 písm. g), informácii o navrhovanej činnosti alebo jej zmene podľa § 22, rozsahu hodnotenia podľa § 23, zámere a oznámení o zmene navrhovanej činnosti podľa § 29 a správe o hodnotení činnosti podľa § 31, f) mieste a spôsobe, ktorým sa relevantné informácie v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie sprístupnia verejnosti vrátane informácie o konaní verejného prerokovania, g) podrobnostiach zabezpečenia účasti verejnosti v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie vrátane informácií o príslušnom orgáne, ktorému možno zasielať pripomienky alebo otázky, a o podrobnostiach o lehote na zaslanie pripomienok alebo otázok, h) praktických informáciách o prístupe k správnemu konaniu a súdnemu konaniu podľa tohto zákona, najmä o prístupe verejnosti k opravným prostriedkom pred správnym orgánom a pred

41. Podľa § 24 ods. 3 zákona EIA, verejnosť prejaví záujem na konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie podaním odôvodneného písomného stanoviska k správe o hodnotení činnosti podľa § 35 ods. 2. Na odôvodnené písomné stanoviská podané v konaní o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v rámci posudzovania jednej a tej istej navrhovanej činnosti alebo jej zmeny, ktoré už boli uplatnené a s ktorými sa už príslušný orgán vysporiadal sa

43. Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku, účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva.

verejnosti. 45. Podľa § 30 ods. 7 zákona EIA, navrhovateľ v spolupráci s dotknutou obcou bezodkladne informuje verejnosť o určenom rozsahu hodnotenia navrhovanej činnosti alebo jej zmeny a jeho harmonograme spôsobom v mieste obvyklým.

47. Podľa § 37 ods. 4 zákona EIA, v záverečnom stanovisku príslušný orgán okrem celkového hodnotenia vplyvov navrhovanej činnosti alebo jej zmeny uvedie, či s jej realizáciou súhlasí alebo nesúhlasí, za akých podmienok s ňou súhlasí a v ktorom realizačnom variante, ako aj požadovaný rozsah poprojektovej analýzy (§ 39 ods. 2).

49. Podľa § 37 ods. 7 zákona EIA, dotknutá obec, ktorej bolo doručené záverečné stanovisko, ho zverejní v lehote troch pracovných dní od jeho doručenia na svojom webovom sídle, ak ho má zriadené, a na úradnej tabuli obce a oznámi, kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisy, odpisy alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie.

52. Kasačný súd z administratívneho spisu zistil, že Žilinský samosprávny kraj ako navrhovateľ požiadal žalovaného o odborné stanovisko k cyklodopravnej trase (Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin mimo cestného telesa I/18 - cyklodiaľnica). Cyklotrasa bola plánovaná v katastrálnych územiach obcí Y., Q. S., S. a v katastrálnom území miest T. a J., v okresoch Martin a Žilina, v Žilinskom kraji a mala prechádzať okolo chatovej osady Jánošíkovo. Žalovaný rozhodnutím č.: OU-ZA-OSZP1-2016/001502-008/Ryb zo dňa 23.02.2016 vyslovil, že navrhovaná činnosť - cyklodiaľnica, je predmetom posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa osobitného predpisu - zákon EIA. Dňa 18.04.2016

zverejnený na webstránke www.enviroportal.sk, ako aj na stránke žalovaného. Na základe pripomienok účastníkov konania bol Rozsah hodnotenia doplnený. Uvedené doplnenie bolo vyhodnotené ako opodstatnené a je neoddeliteľnou súčasťou stanoveného Rozsahu hodnotenia pre navrhovanú činnosť „Žilina - Vrútky - Martin, úsek Strečno - Lipovec, Vrútky - Martin, mimo cestného telesa I/18“ (cyklodopravná trasa) zo dňa 18.04.2016, pod č.:

činnosti musí byť verejnosti sprístupnená najmenej po dobu 30 dní od zverejnenia informácie o jej doručení a účastníci konania a zúčastnené osoby majú možnosť, aby sa pred vydaním rozhodnutia mohli vyjadriť k jeho podkladu i k spôsobu jeho zistenia, prípadne navrhnúť jeho doplnenie. Súčasne dotknuté obce vyzval o zaslanie písomného stanoviska k predmetnej Správe v lehote 30 dní od jej doručenia. Žalovaný ďalej o predložení Správy informoval aj dotknuté orgány, rezortný orgán, povoľujúci orgán, ako aj dovtedajšiu zainteresovanú verejnosť. Navrhovateľ následne podaním zo dňa 22.10.2018 v spolupráci s dotknutými obcami zvolal verejné prerokovanie Správy o hodnotení na deň 13.11.2018 v klubovni Žilinského samosprávneho kraja, pričom uvedenú pozvánku zaslal aj obciam Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec, mestu Vrútky a požiadal ich, aby túto skutočnosť oznámili verejnosti na úradnej tabuli obce, na webovom sídle obce, resp. iným spôsobom v mieste

uvedených podaní. Ministerstvo životného prostredia Slovenskej republiky žalovanému doručilo dňa 04.10.2019 stanovisko k navrhovanému Záverečnému stanovisku, ktoré bolo doplnené podaním zo dňa 02.12.2019. Žalovaný následne dňa 18.12.2019 vydal Rozhodnutie

Žilinskom kraji v okresoch Žilina a Martin, na území obce Strečno, Nezbudská Lúčka, Lipovec a mesta Vrútky a v katastrálnych územiach Y., Q. S., S. a T., a to v rámci zastavaného územia dotknutých obcí a mesta, ako aj mimo zastavaného územia dotknutých obcí a mesta.

Navrhovaná cyklodopravná trasa je navrhovaná v dvoch variantoch, pričom rozdielne trasovanie majú iba v dvoch úsekoch C.9 a C.10. Vo variante 1 je trasa vedená cez obec Lipovec do Vrútok priamo po ceste III/2130 až po železničnú trať, ktorú podchádza, resp. križuje mimoúrovňovo, popri nej cca 200 metrov, následne odbočuje vľavo a vedie po existujúcej miestnej komunikácii až k úrovňovému železničnému priecestiu, za ktorým už trasa pokračuje tak, ako je navrhnutá v oboch variantoch. Vo variante 2 trasa z Lipovca do Vrútok nebude viesť priamo po ceste III/2130, ale popri nej z jej pravej strany v smere z Lipovca do Vrútok až k železničnej trati, ktorú podíde, už takisto ako vo variante 1 a následne odbočí vpravo po novonavrhovanom mostnom objekte ponad železnicu, následne pôjde popri železničnej trati a vyjde za úrovňovým železničným priecestím, kde už pokračuje až do konca úseku v zmysle variantu 2.

majú zriadené, a na úradnej tabuli obce a aby oznámili, kde a kedy možno doň nahliadnuť, robiť z neho výpisky alebo na vlastné náklady vyhotoviť kópie s tým, že Záverečné stanovisko musí byť zverejnené po dobu 30 dní. Záverečné stanovisko nadobudlo právoplatnosť a vykonateľnosť dňa 27.01.2020, keďže v zákonom stanovenej lehote nebolo proti nemu podané odvolanie. 53.

54. Kasačný súd vyhodnotil túto námietku sťažovateľa ako nedôvodnú. Z dikcie ustanovenia § 179 SSP vyplýva, že toto upravuje správnu žalobu opomenutého účastníka V odseku 1 tohto ustanovenia je uvedené, že v prípade ak sú splnené podmienky podľa tohto ustanovenia, správny súd uznesením rozhodne, že orgán verejnej správy je povinný doručiť opomenutému účastníkovi vo veci vydané rozhodnutie alebo opatrenie. Neustanovuje, akým spôsobom má správny súd rozhodnúť v prípade, ak podmienky podľa odseku 1 splnené nie sú. Kasačný súd považuje postup správneho súdu za správny a zákonný.

Právnym následkom takéhoto úsudku zo strany správneho súdu je potom pokračovanie v konaní v procesnom režime danom pre „bežnú“ všeobecnú správnu žalobu. S veľkou mierou pravdepodobnosti bude pritom o takejto všeobecnej správnej žalobe zo strany správneho súdu rozhodnuté uznesením o odmietnutí žaloby podľa § 98 ods. 1 písm. e), pretože u osoby, ktorej nebolo v súlade s právnou úpravou doručené rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy možno odôvodnene očakávať absenciu postavenie účastníka príslušného administratívneho konania a tým pádom i neunesenie aktívnej žalobnej legitimácie podľa § 178 ods. 1. Úsudok o postupovaní podľa § 179 ods. 7 má pritom povahu predbežnej otázky a správny súd o takomto postupe osobitne nerozhoduje a svoje závery zhrnie až v meritórnom (konečnom) rozhodnutí.“

o ktorých možno rozhodnúť na základe spisu, alebo ide o posúdenie, či sú vôbec dané podmienky konania (napríklad Döry proti Švédsku, sťažnosť č. 28394/95). Rovnakým smerom sa uberá aj judikatúra Ústavného súdu SR (napríklad I. ÚS 87/97, II. ÚS 499/2012).

Kasačný súd je toho názoru, že aj napriek veľmi rozsiahlej a obsiahlej kasačnej sťažnosti, prejednávaná vec nevykazuje znaky osobitnej zložitosti. 57. Pokiaľ ide o sťažnostný dôvod sťažovateľa, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci tým, že žalobcovi nepriznal postavenie neopomenuteľného účastníka EIA konania, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. Tu kasačný súd dáva do pozornosti, že v obdobnej veci už najvyšší správny súd rozhodoval rozhodnutím sp. zn. 7Svk/7/2021, kde sa veľmi dôsledne a správne zaoberal práve postavením účastníka EIA konania. Keďže ide o obdobnú vec, týkajúcu sa iných chatárov v tej istej chatovej osade, ktorí sú zastúpení tým istým právnym zástupcom a argumenty obsiahnuté v kasačnej sťažnosti sú podobné, kasačný súd nevidí dôvod, aby sa odchýlil od právnych záverov obsiahnutých v uvedenom rozhodnutí. V podrobnostiach odkazuje na jeho odôvodnenie.

vplyvov na životné prostredie ako celok. 59. Správny súd tak správne vyhodnotil, že sťažovateľove práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti nemôžu byť predmetným rozhodnutím priamo dotknuté. V rozhodnutí najvyššieho súdu sp. zn. 7Svk/7/2021 sa k tejto problematike uvádza: „Judikatúra v súvislosti s týmto ustanovením už zdôraznila, že odpoveď na to, na koho sa táto definícia vzťahuje (teda kto bude priamo dotknutý na svojich právach, oprávnených záujmoch a povinnostiach), dávajú predpisy hmotného práva. Až z týchto predpisov vyplýva okruh osôb, ktorú sú alebo sa môžu stať nositeľmi práv a povinností, o ktorých správny orgán rozhoduje (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 Sž-o-NS 134/2004, Zo súdnej praxe č. 41/ 2005). Predmetom zákona č. 24/2006 Z. z. je postup odborného a verejného posudzovania predpokladaných vplyvov na životné prostredie [§ 1 ods. 1 písm. a)], ktorými sa rozumie akýkoľvek priamy a nepriamy vplyv na životné prostredia vrátane vplyvu na zdravie ľudí, flóru, faunu, biodiverzitu, pôdu, klímu, ovzdušie, vodu, krajinu, prírodné lokality, hmotný

Už z citovaných ustanovení tak vyplýva, že predmetom posudzovania sú vplyvy na životné prostredie ako súbor všetkého, čo vytvára prirodzené podmienky existencie organizmov včítane človeka a je predpokladom ich ďalšieho vývoja (porov. § 2 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí v znení neskorších predpisov). Životné prostredie ako súbor týchto faktorov, ktoré vytvárajú podmienky existencie človeka ako živého organizmu, však treba odlišovať od subjektívnych nárokov vlastníka nehnuteľnosti na ochranu pred imisiami, ktorými by bol obťažovaný nad mieru primeranú pomerom (porov. napríklad § 127 Občianskeho zákonníka). Hoci imisie môžu mať tie isté príčiny ako znečisťovanie alebo poškodzovanie životného prostredia, nemožno vplyvy na životné prostredie stotožňovať s vplyvmi na individuálnu nehnuteľnosť vlastníka.

60. Pokiaľ sťažovateľ namietal porušenie čl. 44 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, je pravdou, že toto právo patrí každému, ale podľa čl. 51 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky sa ho možno domáhať len v mediach zákonov, ktoré ho vykonávajú. Takýmto zákonom je práve aj zákon EIA a správny súd neexistenciu účastníctva sťažovateľa v administratívnom konaní vyhodnotil správne v súlade so zákonom. Priamo z čl. 44 ods. 1 ústavy nemožno vyvodiť, že by vždy a za každých okolností zakladal postavenie účastníka v zmysle správneho poriadku každému, kto tvrdí, že životné prostredie môže byť dotknuté určitou činnosťou, v každom konaní, ktorého dôsledkom by mohlo byť povolenie alebo schválenie činnosti, ktoré majú alebo môžu mať negatívny vplyv na životné prostredie.

ex lege. Ako správne uviedol vo svojom uznesení správny súd, takáto dotknutá verejnosť sa stane účastníkom konania až okamihom, kedy postupom súladným so zákonom EIA prejaví vôľu stať sa ním. O svoju účasť sa musí prihlásiť postupom predpokladaným v § 24 ods. 3 a 4 zákona EIA. V prípade, že tak nespraví a takýmto spôsobom sa o účasť neprihlási, nie je možné takúto osobu považovať za účastníka konania a v dôsledku toho nemôže byť ani opomenutým účastníkom, s ktorým mal príslušný orgán konať.

tejto vzdialenosti, rovnako ako nerozlišuje medzi životným prostredím určitej lokality alebo životným prostredím osôb, ktoré majú k tejto lokalite osobitný citový vzťah, a životným prostredím iných ľudí. V prípade životného prostredia ako všetkého, čo obklopuje človeka a vytvára podmienky pre jeho existenciu (vrátane samotného človeka), tak nemožno rozumne rozlišovať „priamy“ a „nepriamy“ dotyk. Ako už bolo uvedené, pokiaľ žalobcovia takéto rozlišovanie a svoj „priamy“ dotyk spájali so svojím vlastníctvom nehnuteľnosti v chatovej osade Jánošíkovo, potom sa v skutočnosti nedovolávajú svojho práva na priaznivé životné prostredie, ale práva na určitú úroveň (kvalitu) užívania ich nehnuteľnosti ako nároku plynúceho z ich vlastníckeho práva k nej (porov. ustanovenie § 123 v spojení s § 127 Obč. zák.). Ochrana užívacieho práva (práva na určitú úroveň alebo kvalitu užívania) nehnuteľnosti ako súčasti vlastníckeho práva však sama osebe nie je účelom postupov podľa zákona č. 24/ 2006 Z. z., čo zreteľne vyplýva z jeho vyššie citovaného § 2.

63. Takisto najvyšší správny súd v rozhodnutí sp. zn. 7Svk/7/2021 uvádza: „. . .zo znenia čl. 6 ods. 3, 4 a 7 až 9 Aarhuského dohovoru a aj čl. 6 ods. 4 smernice 2011/92/ES celkom zreteľne vyplýva, že úlohou štátov je vytvoriť priestor na to, aby sa verejnosť mohla zúčastniť procesu posudzovania vplyvov, nevyplýva z neho však povinnosť považovať ju ex lege za účastníka konania so všetkými procesnými právami hneď od počiatku tohto procesu.

64. Kasačný súd súhlasí aj s odôvodnením správneho súdu týkajúceho sa námietky sťažovateľa ohľadom nedostatočného informovania ho o EIA konaní. Aj podľa názoru kasačného súdu postupoval žalovaný v súlade so zákonom EIA a vhodným spôsobom, včasne a účinne informoval verejnosť/dotknutú verejnosť o navrhovanej činnosti i EIA konaní, kedy mala verejnosť/dotknutá verejnosť vytvorené reálne podmienky, aby sa k navrhovanej činnosti mohla vyjadriť. Obsah predmetných písomností a správ bol vždy riadne zverejnený v súlade s ustanoveniami zákona EIA na úradnej tabuli žalovaného, na úradnej tabuli navrhovateľa, na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky, na úradných tabuliach jednotlivých dotknutých obcí a miest. Takýmto spôsobom bola vytvorená možnosť, aby aj sťažovateľ mal možnosť byť informovaný o EIA konaní i o vydaní Záverečného stanoviska. Zo žiadneho ustanovenia zákona EIA, ani iného právneho predpisu nevyplýva žalovanému povinnosť, aby identifikoval, vyhľadával a následne kontaktoval vlastníkov alebo užívateľov nehnuteľností nachádzajúcich sa v celkom území, v ktorom sa má posudzovať navrhovaná

66. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali.

V Bratislave dňa 1. augusta 2025