4Svk/35/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Juraja Vališa, LL.M. v právnej veci žalobcov: 1) V.. C. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom XXX XX G. 579, 2) V.. M. I., nar. XX.XX.XXXX, trvalo bytom XXX XX G. XXX, právne zastúpení: Advokátska kancelária JUDr. Andrej Jaroš, spol. s r.o., so sídlom Nám. Sv. Anny 361/20, 911 01 Trenčín, IČO: 36839132, proti žalovanému (sťažovateľ): Okresný úrad Trenčín, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Hviezdoslavova 3, 911 01 Trenčín, za účasti: 1) G. C., trvale bytom XXX XX G. XXX, 2) C. C., trvale bytom XXX XX G. XXX, 3) I. R., trvale bytom XXX XX. G. XXX, 4) S. R., trvale bytom XXX XX G. XXX, 5) V.. C. I., trvale bytom XXX XX G. XXX, 6) V.. B. X., trvale bytom H. T. XXX, XXX XX T., 7) V.. Z.. I. I., trvale bytom C. XX, XXX XX U., 8) V.. S. G., trvale bytom C. XX, XXX XX U., 9) M. Y., trvale bytom R. XX, XXX XX. U., 10) V.. S. U., trvale bytom G. XXXX/XXX-XX, XXX XX. C. H., 11) V.. U. C., trvale bytom G. XXX, XXX XX . U. G., 12) V.. N. Y., trvale bytom XXX XX H. 13, 13) Obec Soblahov, so sídlom 913 38 Soblahov 470, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TN-OVBP2-2022/006800-002 zo dňa 21. marca 2022 - konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/41/2022-143 zo dňa 3. mája 2023 takto

rozhodol:

I. Návrh žalovaného na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sa zamieta. II. Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/41/2022-143 zo dňa 3. mája 2023 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici.

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 11S/41/2022-143 zo dňa 3. mája 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) zrušil rozhodnutie žalovaného č. OU-TN-OVBP2-2022/006800-002 zo dňa 21.03.2022 (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „druhostupňové rozhodnutie“) spolu s rozhodnutím Obce Soblahov (ďalej aj ako „stavebný úrad“) č. 17/749/2021/OcÚSo/8-Km zo dňa 26.10.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“). O trovách konania rozhodol tak, že žalovanému uložil povinnosť zaplatiť žalobcom ich úplnú náhradu trov a ďalším účastníkom konania náhradu trov konania nepriznal.

3. V rámci stavebného konania žalobcovia (V.. C. I. a V.. M. I., obaja bytom XXX XX G. XXX) ako účastníci stavebného konania namietali vydanie stavebného povolenia najmä a) z dôvodu porušenia Autorského zákona, ďalej z dôvodu, že b) stavebníci nie sú podľa listu vlastníctva v žiadnom majetkovoprávnom vzťahu k dotknutým nehnuteľnostiam a súvisiaca nájomná zmluva nie je podpísaná všetkými zúčastnenými stranami, c) že stavba bola v rámci stavebného konania nesprávne klasifikovaná, d) že nebudú dodržané tzv. odstupové vzdialenosti, e) že realizáciou stavby dôjde k súvislému zatieneniu ich rodinného domu, f) že stavba bude umiestnená až 9,5 metra od hranice s miestnou komunikáciou (pričom pôvodný rodinný dom bol vzdialený len 4 metre), keď na takýto postup nie je žiadny dôvod a f) že komín a kotolňa stavby budú umiestnené len 1,8 metra od hranice s ich pozemkom. Ďalej poukazovali na g) nebezpečenstvo šírenia požiaru na susedný pozemok, h) na potrebu umiestnenia tzv. nepriehľadných mliečnych skiel do niektorých okenných otvorov na povoľovanej stavbe, i) na

Stavebný úrad ako dôvodné vyhodnotil námietky žalobcov uvedené v bode 3 písm. f), h) a k) tohto odôvodnenia, keď v súvislosti s námietkou neúplnosti dokumentácie bol v priebehu konania stavebníkmi doložený projekt požiarnej ochrany a svetlotechnické stanovisko.

6. Krajský súd ako dôvodnú vyhodnotil žalobnú námietku žalobcov týkajúcu sa zaujatosti starostu obce a jeho nevylúčenia zo stavebného konania. Túto krajský súd vyhodnotil ako opodstatnenú, keď poukázal na to, že starosta obce je v pozícii nadriadeného zamestnancovi realizujúcemu stavebné konanie a v súdenej veci je starosta obce tiež vlastníkom pozemkov a stavby, v rámci ktorých sa má realizovať povoľovaná stavba. Naviac, je v blízkom rodinnom pomere k stavebníkom, keď stavebníčka je jeho dcéra a stavebník jej manžel.

Uvedené ustanovenia Správneho poriadku sa preto na neho nevzťahujú. 8. Vychádzajúc však zo situácie, že vo veci je evidentný materiálny dôvod pre jeho vylúčenie z administratívneho konania, keďže práve on svojím podpisom autorizuje stavebné povolenie za stavebný úrad, pristúpil súd podľa § 5 ods. 1 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) v spojení s § 4 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej aj ako „CSP“) k uplatneniu inštitútu analogiae legis. Konkrétne uviedol, že v súdenej veci by sa malo postupovať podľa § 119 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon) (ďalej aj ako „Stavebný zákon“), podľa ktorého (v čase rozhodovania krajského súdu), ak je na konanie príslušná obec ako stavebný úrad a je zároveň navrhovateľom, stavebníkom alebo vlastníkom stavby, alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav, prác alebo zariadení, ktoré sú predmetom konania, krajský stavebný úrad určí, ktorý stavebný úrad vykoná konanie a vydá rozhodnutie.

10. Podľa krajského súdu bola ďalej dôvodná aj tá námietka žalobcov, v ktorej títo brojili proti tomu, že žalovaný, ako ani stavebný úrad, sa dostatočne nevysporiadali s ich námietkami týkajúcimi sa presvetlenia ich nehnuteľnosti, a to v súvislosti so svetlotechnickou správou, ktorá bola v priebehu konania obstaraná. Žalobcovia v rámci konania pred správnymi orgánmi namietali nedostatočné preslnenie ich obytných miestností. Mali za to, že stavebníkmi predložený svetlotechnický posudok nezohľadnil hĺbku posudzovaných - trvalo obývaných obytných miestností v rámci ich nehnuteľnosti, priame prekážky (balkón, strecha terasy) a ignoroval potrebu bočného presvetlenia miestností. Podľa krajského súdu sa s týmito námietkami žalobcov správne orgány nevysporiadali spôsobom, ktorý by v ich argumentácii nevykazoval prvky arbitrárnosti. Správne orgány mali v podstate iba zopakovať časť svetlotechnického posudku, označiac ho za spôsobilý a použiteľný dôkaz, čo však nemožno považovať za dostačujúce, ak jeho spracovateľ vzhľadom na časovú následnosť námietok, nemal možnosť byť s týmito konkrétnymi námietkami žalobcov konfrontovaný a nebol aspoň vyzvaný na vyjadrenie.

K tomu krajský súd uviedol, že ak účastník konania relevantným spôsobom spochybní vecnú korektnosť a úplnosť určitého posudku, nie je možné vysporiadať sa s touto námietkou spôsobom, že účastník nemá potrebné vzdelanie, alebo že námietku mu nevypracovala rovnako odborne spôsobilá osoba ako autor spochybňovaného dôkazného prostriedku.

12. O trovách konania rozhodol podľa § 167 ods. 1 a § 169 SSP.

Doplnil, že správne orgány nemali dôvod pochybovať o správnosti záverov posudku V.. Z.. I. I., autorizovaného architekta. Podľa sťažovateľa, správne orgány nie sú oprávnené posudzovať správnosť (závery) odborného stanoviska. Môžu hodnotiť iba to, či závery znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z vykonaných dôkazov. Správne orgány sa preto s predloženým stanoviskom stotožnili. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nepoprel, že žalobcovia k veci prezentovali svoje úvahy a nákresy, avšak - podľa sťažovateľa - odborné stanovisko predložené v konaní nevyvrátili, keď na podporu svojich tvrdení nepredložili žiaden iný autorizovaný odborný posudok, ktorý by odôvodňoval ich námietky. 18. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok

krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Ďalej navrhol, aby kasačný súd o trovách konania rozhodol tak, že ich neprizná žiadnemu účastníkovi konania. 19. V kasačnej sťažnosti žalovaný zároveň požiadal o to, aby kasačný súd priznal kasačnej sťažnosti odkladný účinok (§ 447 ods. 1 SSP), nakoľko „právnymi následkami rozhodnutia správneho súdu hrozí závažná ujma a to, že by prvostupňové konanie vykonával nepríslušný stavebný úrad“. Toto - podľa sťažovateľa - zároveň nie je v rozpore s verejným záujmom.

III. Vyjadrenie žalobcov ku kasačnej sťažnosti žalovaného

Inštitút analógie je tak legitímnou metódou aplikácie práva a využíva sa v prípadoch, ak určitý spoločenský vzťah nie je upravený konkrétnym ustanovením príslušného zákona, resp. iného právneho predpisu (analogia legis), resp. ak existuje spoločenský vzťah, na ktorý nepamätá právna norma, ktorá by ho regulovala (analogia iuris).

. . .“) žalobcovia doplnili, že aj v situácii, ktorá je predmetom tohto konania, musí na seba sudca prebrať ad hoc postavenie zákonodarcu a právo dotvoriť. 22. Žalobcovia majú za to, že postup krajského súdu, ktorý na vec aplikoval § 5 ods. 1 SSP v spojení s § 4 CSP, bol správny. Tento postup bol dôvodný aj v kontexte Odporúčania (7)2007, resp. podľa Európskeho kódexu dobrej správnej praxe (čl. 7 a čl. 8).

24. V ďalšej časti svojho vyjadrenia, žalobcovia v podstate opisujú vzťah medzi starostom Obce Soblahov a V.. Y. (zamestnancom stavebného úradu) a poukazujú na to, že im bolo upreté právo predkladať dôkazy, keď správne orgány v súvislosti s ich vyjadreniami, resp. podkladmi uviedli, že „Predložené domácky vyrobené skice, nákresy a tabuľky nie sú pre stavebný úrad relevantným dôkazom.“ Poukazujú na „dôvodné podozrenie“, ktoré majú v súvislosti s tým, že starosta obce sa osobne ingeruje vo všetkých veciach, ktoré iniciujú žalobcovia alebo ktoré sa žalobcov týkajú. 25. Žalobcovia v kontexte záverov týkajúcich sa svetlotechnického posudku, resp. ich námietok ohľadom tienenia do ich nehnuteľnosti, poukázali na § 3 ods. 5 Správneho poriadku (zásada materiálnej pravdy) a na to, že je povinnosťou správneho orgánu zistiť všetky rozhodujúce skutočnosti bez ohľadu na to, či budú v prospech alebo neprospech účastníka konania, pričom týmto sa dosahuje aj presvedčivosť rozhodnutia správneho orgánu. 26. Žalobcovia v nadväznosti na uvedené zopakovali podstatu svojich námietok, ktoré formulovali vo vzťahu k záverom svetlotechnického posudku vypracovaného V..

Nebol preto správny postup stavebného úradu, resp. žalovaného, ak títo za jediný relevantný dôkaz považovali svetlotechnický posudok vypracovaný V.. Z.. I.. 27. Naopak, majú za to, že správne orgány sa mali ich námietkami zaoberať, mali ich konfrontovať s V.. Z..

28. Záverom poukázali na ďalšie námietky uplatnené v rámci správneho konania, resp. konania pred krajským súdom, ktorými sa však krajský súd nezaoberal, keď tento dospel k záveru, že by neboli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie o podanej správnej žalobe žalobcov.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

30. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu, pričom jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 31. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP.

32. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 33. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybrané zákonné ustanovenia súvisiace s vecou

36. Podľa § 4 ods. 1 CSP, ak sa právna vec nedá prejednať a rozhodnúť na základe výslovného ustanovenia tohto zákona, právna vec sa posúdi podľa ustanovenia tohto alebo iného zákona, ktoré upravuje právnu vec čo do obsahu a účelu najbližšiu posudzovanej právnej veci.

38. Podľa § 5 Správneho poriadku, na konanie sú vecne príslušné správne orgány, ktoré určuje osobitný zákon; ak osobitný zákon neustanovuje, ktorý orgán je vecne príslušný, rozhoduje obec. 39. Podľa § 7 ods. 1 Správneho poriadku, v konaní, v ktorom ide o činnosť účastníka, spravuje sa miestna príslušnosť miestom tejto činnosti; ak sa konanie týka nehnuteľnosti, miestom, kde je nehnuteľnosť. 40.

42. Podľa § 12 ods. 1 Správneho poriadku, o tom, či je zamestnanec správneho orgánu z konania vylúčený, rozhoduje orgán, ktorému boli dôvody vylúčenia oznámené (§ 11 ods. 1); ak sa rozhodlo, že zamestnanec správneho orgánu je vylúčený, urobí tento orgán opatrenie na zabezpečenie riadneho uskutočnenia ďalšieho konania.

44. Podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona (v znení účinnom v čase rozhodovania kasačného súdu), úrad na základe návrhu obce určí, ktorá iná obec bude stavebným úradom, ak pôjde o konania podľa tohto zákona, v ktorých táto obec bude navrhovateľom, stavebníkom, vlastníkom stavby, budúcim vlastníkom stavby podľa zmluvy o budúcej zmluve alebo žiadateľom o povolenie terénnych úprav alebo prác. Určenie iného príslušného stavebného úradu sa vydáva najdlhšie na obdobie 24 kalendárnych mesiacov a platí na vedenie celého konania podľa tohto zákona a vydanie rozhodnutia vo veci, ak konanie začalo v tomto období. Ustanovenia § 77 týmto nie sú dotknuté.

46. Podľa § 34 ods. 1 Správneho poriadku, na dokazovanie možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. 47. Podľa § 34 ods. 4 Správneho poriadku, vykonávanie dôkazov patrí správnemu orgánu.

VI. Právne názory kasačného súdu

51. V prvom rade je to správnosť postupu, resp. záverov krajského súdu ohľadom uplatnenia analógie v prípade, ak tento dospel k záveru, že starostu obce (ako osobu konajúcu v mene obce vo verejnomocenskom postavení stavebného úradu) nie je možné vylúčiť zo stavebného konania z dôvodu, že nie je zamestnancom obce (§ 9 a nasl. Správneho poriadku) a že v takomto prípade je potrebné uplatniť postup podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona.

52. Po takomto ustálení predmetu kasačného prieskumu, poukazuje najvyšší správny súd na to, že žalovaný v kasačnej sťažnosti a ani žalobcovia vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nenamietajú správnosť právneho záveru krajského súdu spočívajúceho v tom, že starosta obce (ktorá koná ako stavebný úrad), nemôže byť z konania a rozhodovania v rámci stavebného konania vylúčený, keďže nespĺňa zákonnú podmienku „zamestnanca“ správneho orgánu.

54. V tejto súvislosti kasačný súd v prvom rade poznamenáva, že myšlienkové pochody krajského súdu, ktoré viedli k tak výnimočnému a zároveň významnému úkonu, akým je - vo svojej podstate - zavedenie novej právnej úpravy (aplikácia postupu podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona v prípadoch, ak by mal byť zo stavebného konania vylúčený starosta), je tento postup krajského súdu v napadnutom rozsudku nedostatočne odôvodnený.

56. V tomto zmysle je možné poukázať hneď na dôvodnú námietku žalovaného uvedenú na str. 2 kasačnej sťažnosti, kde tento uvádza, že správne orgány môžu postupovať a konať len na základe zákona. Nemôžu byť pritom pochybnosti o tom, že je to argumentácia (i keď bez explicitného označenia) smerujúca k ústavnému imperatívu uvedenému v čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky („Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“).

57. Analógia, ku ktorej krajský súd dospel a tak, ako ju formuloval, vo svojej podstate nerieši (len) otázku vylúčenia starostu zo správneho konania, ale predstavuje aj vstup do pravidiel určovania príslušnosti. V tomto kontexte kasačnému súdu z napadnutého rozsudku nevyplýva, prečo uplatnil krajský súd takýto postup, keď neriešil len samotné vylúčenie starostu z konania (ak už mal za to, že to je potrebné riešiť prostredníctvom analógie), ale analógiou išiel až tak „ďaleko“, že považoval za potrebné meniť celkovú príslušnosť správneho orgánu na konanie a rozhodovanie vo veci. Tu potom kasačný súd prisvedčil argumentácii žalovaného, ktorú tento uviedol v kasačnej sťažnosti ohľadom toho, že analógiou vo všeobecnosti nie je možné riešiť otázky právomoci, pôsobnosti, resp. príslušnosti. Sťažovateľ síce predmetnú úvahu vyslovil ako vlastnú („Žalovaný má za to.

postup podľa § 119 ods. 3 Stavebného zákona, a to z dôvodu, že v stavebnom konaní tvoriacom predmet tohto súdneho prieskumu, nenastala situácia, v ktorej by obec bola stavebníkom a zároveň príslušným stavebným úradom. Kasačný súd toto tvrdenie sťažovateľa nespochybňuje, keď aj sám krajský súd obdobnú úvahu skonštatoval napr. v bode 36 napadnutého rozsudku. Predmetná námietka sťažovateľa však - na strane druhej - indikuje dôvodnosť v tom zmysle, či zo strany krajského súdu došlo k správnemu subsumovaniu vzniknutej (zákonom neriešenej) situácie pod iný zákonný inštitút (§ 119 ods. 3 Stavebného zákona). Podstata analógie legis totiž spočíva v myšlienkovom úsudku o stanovení rozsahu podobnosti všeobecnej skutkovej podstaty a skúmaného právneho javu. Inak povedané, ak skúmaný právny prípad nemožno automaticky stotožniť so všeobecnou skutkovou podstatou, umožňuje analógia legis riešenie právneho prípadu na základe inej zákonnej skutkovej podstaty, ktorá vykazuje so skúmaným javom prevalentnú mieru obdoby podstatných vlastností a charakteristík. (ŠTEVČEK, Marek. Čl. 4 [Analógia a dotváranie práva súdom].

Dôležitým faktorom pri aplikácii analógie (ak sú na to splnené iné podmienky a predpoklady) je potom práve skúmanie podobnosti príslušných situácií („prevalentná miera obdoby podstatných vlastností a charakteristík“), ktorú však kasačný súd v myšlienkových pochodoch krajského súdu pri formulovaní jeho právnych názorov v relevantnej kvalitatívnej miere neidentifikoval.

60. Tomuto postupu krajského súdu pritom kasačný súd vytýka, že opomína napr. právny režim zastupovania starostu podľa osobitných právnych predpisov (napr. zástupcom starostu - §13b ods. 1 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení “Starostu zastupuje zástupca starostu, ktorého spravidla na celé funkčné obdobie poverí zastupovaním starosta do 60 dní od zloženia sľubu starostu; ak tak neurobí, zástupcu starostu zvolí obecné zastupiteľstvo. .

Poverený zamestnanec obce rozhoduje v mene obce v rozsahu vymedzenom v písomnom poverení.“). 61. V tomto kontexte potom kasačný súd - v zhode s tvrdením žalovaného v kasačnej sťažnosti, že ustanovenie § 119 ods. 3 Stavebného zákona rieši úplne inú situáciu ako je skutkový a právny stav v súdenej veci - konštatuje, že i keď si je vedomý toho, že analógiou sa riešia (zákonom neriešené) situácie, je vždy potrebné, aby sa pri vypĺňaní zákonných medzier analogicky uplatňoval taký postup alebo inštitút, ktorý bude čo najbližšie vzniknutej situácii. Takáto požiadavka je vyvolaná už len tým, že samotné uplatnenie analógie je akýmsi vstupom do princípov právnej istoty, kedy sa na spornú situáciu neuplatní pozitívnoprávna úprava, kedy sa nedostatok právnej úpravy nerieši len interpretáciou, ale dotváraním práva analógiou.

Praha: C. H. Beck, 2022, s. 39). 63. Z rozsudku krajského súdu pritom nie je možné vyabstrahovať, či, resp. ako tento vyhodnotil to, že pozitívnoprávna úprava neumožňuje vylúčenie starostu obce zo stavebného konania.

V napadnutom rozsudku krajský súd len konštatuje, že jednou z garancií práva na spravodlivý proces je zabezpečenie rozhodovania v režime nestrannosti a tejto koncepcii následne podradil požiadavku formulovania analógie tak, ako ju formuloval (s požiadavkou aplikácie § 119 ods. 3 Stavebného zákona na vec). Určite by bolo žiaduce v tomto zmysle skúmať a vyhodnocovať napr. ustálené právne názory o tom, že prvostupňové správne konanie a odvolacie správne konanie tvoria jeden celok, resp. skutočnosť, že v správnom konaní odvolací orgán nie je viazaný odvolací dôvodmi a pod., čo fakticky umožňuje úplnú reparáciu, revíziu prvostupňového konania, ako aj samotného prvostupňového rozhodnutia v rámci odvolacieho konania (k tomu pozri napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky - sp. zn. 3Sžo/256/2010 zo dňa 08.02.2011 „.

Odvolací správny orgán je oprávnený z vlastného podnetu vykonať nové dôkazy, ako aj zopakovať už vykonané dôkazy. Odvolací správny orgán preskúmava rozhodnutie z hľadiska jeho zákonnosti a vecnej správnosti a je tiež oprávnený zisťovať, či vydané rozhodnutie zabezpečí optimálne a efektívne splnenie účelu príslušného právneho predpis.“).

. . Pretože podľa § 117 ods. 1 stavebným úradom je obec, starosta je podľa § 13 ods. 5 zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov v administratívnych vzťahoch správnym orgánom a nevystupuje v pozícii pracovníka (zamestnanca) alebo člena správneho orgánu.

. . o takom podaní vzťahovali ustanovenia zákona č. 152/1998 Z.z. o sťažnosti.“ - rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 18.3.2009, sp. zn. 2Sžo/43/2008), pričom tieto argumenty účastníkov konania neboli v rámci súdneho prieskumu najvyšším súdom akceptované ako relevantné. Kasačný súd nespochybňuje, že princípy uvedené v SSP a CSP (od ktorých odvíja krajský súd postup v napadnutom rozsudku) v rámci skoršej procesnej úpravy formálne obsiahnuté neboli, avšak súdy aj počas účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok museli v rámci konania a rozhodovania uplatňovať tzv. ústavnekonformný výklad právnej úpravy, museli konať tak, aby ich postupom, resp. rozhodnutím nedošlo k denegatio iustitiae a pod., avšak napriek tomu v identických veciach neidentifikovali potrebu uplatnenia ani len tzv. extenzívneho výkladu právnych noriem (sp. zn. 6Sžo/7/2012 - Najvyšší súd Slovenskej republiky „Medzery v práve sa môžu tiež odstraňovať tzv. extenzívnym (rozširujúcim) výkladom právnych noriem.“).

Pokiaľ k tomu však nedošlo, nemá táto vada za následok nezákonnosť preskúmavaného rozhodnutia žalovaného, a teda vplyv na materiálne posúdenie veci. Krajský súd si právnej doktríny a ustálenej rozhodovacej praxe (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/15/2015, 2Sžo/43/2008) bol pritom vedomý, keďže v odôvodnení napadnutého rozsudku poukázal na tú skutočnosť, že ak tvorí správny orgán jediná osoba (tu starosta obce), ktorá však nie je v pracovnom pomere k tomuto orgánu, na tieto prípady sa ustanovenia o vylúčení zamestnanca správneho orgánu nevzťahujú, pričom ani neexistuje iný správny orgán, ktorý by vo veci, ako aj o prípadnej námietke zaujatosti mohol rozhodnúť. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd teda nesprávne právne posúdil závažnosť predmetnej vady v rozhodovacom procese sťažovateľa a jej vplyv na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia. Ani keby sa vec vrátila žalovanému na ďalšie konanie a tento sa s námietkou zaujatosti vysporiadal, žalobca by nedosiahol pre neho materiálne priaznivejší výsledok vo veci, lebo starosta obce nemôže byť z konania vylúčený a okrem diskvalifikácie

Táto skutočnosť potom ešte viac akcentuje požiadavku dôkladného vysporiadania sa s tým, či sa vo veci môže, resp. má uplatniť analógia (prostredníctvom rozhodnutia správneho súdu) a ak áno, ako. 67. Záverom k tejto časti odôvodnenia rozsudku preto kasačný súd uvádza, že právne posúdenie veci krajským súdom vykazuje nedostatky, keď z neho najmä nie je možné zistiť, ako pri právnom posudzovaní veci prihliadal na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR (a či vôbec), keď analógiou zaviedol pravidlo, ktorým sa fakticky umožňuje zmena príslušnosti správneho orgánu v rozpore s vlastnou pozitívnoprávnou úpravou, resp. rozhodovacou praxou kasačného súdu (k tomu pozri aj bod 57 v spojení s bodom 16 tohto rozsudku, resp. bod 56 tohto rozsudku v spojení s bodom 15). Obdobne, z napadnutého rozsudku nevyplýva, ako vo veci dospel k potrebe analogickej aplikácie práve ustanovenia § 119 ods. 3 Stavebného zákona, keď z právnych názorov krajského súdu nie je možné zistiť, či a ak áno, ako prihliadal na právne režimy zastupovania starostu a teda či pri výbere inštitútu, ktorého aplikáciu analógiou

68. Naviac je potrebné dodať, že pozornosti kasačného súdu neušlo, že znenie ustanovenia § 119 ods. 3 Stavebného zákona sa od rozhodnutia krajského súdu vo veci zmenilo a v čase rozhodovania nebolo identické so znením, z ktorého vychádzal krajský súd v čase vydania napadnutého rozsudku.

Na strane druhej, prihliadajúc na skutočnosť, že súd uplatnením analógie právo tvorí, nie ho aplikuje, že tento postup v sebe zahŕňa zásah napr. do takých princípov právneho štátu, akým je aj princíp právnej istoty a pod., bolo potrebné v tejto časti kasačnú sťažnosť žalovaného vyhodnotiť ako dôvodnú, keď právne názory krajského súdu uvedené v rozsudku sa javia ako neúplné, čo následne dopadá aj na ich správnosť (vo forme, ako boli vyjadrené).

Podľa názoru najvyššieho správneho súdu však aj tieto závery krajského súdu trpia určitými vadami, keď z odôvodnenia rozhodnutia žalovaného kasačný súd najmä nedospel k záveru, že by žalovaný a stavebný úrad (v súhrne) námietky žalobcov fakticky odignorovali, resp. že by ich odôvodnenia v súhrne boli v predmetnej otázke arbitrárne - ako to ustálil krajský súd v napadnutom rozsudku.

Tomuto záveru správnych orgánov nie je možné - vo všeobecnej rovine nič - vytknúť. Je totiž pravdou, že vlastné tvrdenia účastníka konania, ak sú aj „podporené“ napr. jeho vlastnými grafickými schémami, vlastnými výpočtami a pod., nie sú ešte bez ďalšieho dôkazom, resp. preukázaním toho, čo je v nich obsiahnuté.

73. Sťažovateľ pritom v kasačnej sťažnosti - odkazujúc na žalobou napadnuté rozhodnutia - uviedol, že správny orgán nie je oprávnený posudzovať správnosť (závery) odborného stanoviska a hodnotiť môže iba to, či tieto závery zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom veci. Tento argument sťažovateľa koncepčne vychádza z právneho názoru vysloveného najvyšším súdom vo veci sp. zn. 6Sžo/150/2009 - „Znalecký posudok je jedným z dôkazov v správnom konaní, ktorý hodnotí správny orgán ako ktorýkoľvek iný dôkaz, pričom však nie je oprávnený posudzovať jeho správnosť (jeho závery), ale hodnotí iba to, či úvahy znalca zodpovedajú zásadám logiky a skutkovým záverom vyplývajúcim z dôkazov vykonaných správnym orgánom.“. Správne orgány podľa sťažovateľa vyhodnotili ako relevantný dôkaz v otázke tienenia práve odborné vyjadrenie V.. Z.. I., keďže - ako tvrdia - závery tohto stanoviska neboli „v konaní žiadnym relevantným spôsobom spochybnené, a to napriek rozsiahlym úvahám a nákresom žalobcov“.

75. Podľa krajského súdu (v rozpore s názorom sťažovateľa - k tomu pozri bod 73, posledná veta - tohto rozsudku) tieto námietky žalobcov „relevantným spôsobom spochybnili vecnú korektnosť a úplnosť“ posudku V.. Z..

77. Odhliadnuc však od toho, že podľa krajského súdu boli postupom správnych orgánov poškodené práva V.. Z.. I., keďže tento „vzhľadom na časovú následnosť námietok žalobcov nemal možnosť byť s týmito konkrétnymi námietkami konfrontovaný a nebol aspoň vyzvaný na vyjadrenie“, t. j. krajský súd v odôvodnení poukazuje akoby na porušenie práv V.. Z.. I.,

78. Len vlastná skutočnosť, že napr. v rámci námietok žalobcovia používajú odbornú terminológiu - k tomu pozri aj bod 37 napadnutého rozsudku - ešte nemôže viesť k záveru, že tieto námietky mali mať za následok spomínanú konfrontáciu s V.. Z.. I., príp. že vyvolali požiadavku doplnenia dokazovania. Podľa názoru kasačného súdu, ak krajský súd k takémuto záveru o relevantnom spochybnení posudku odborne spôsobilej osoby dospel, mal minimálne poukázať na všeobecne záväzný právny predpis (zákon, príp. podzákonný predpis) a/alebo na technickú normu, z ktorých by vyplývalo, že svetlotechnický posudok sa predmetnými parametrami mal zaoberať. Ak sa totiž napr. žalobcovia domáhali niečoho, čo súčasťou svetlotechnického posudzovania ani nemuselo byť (podľa všeobecne záväznej právnej úpravy), je zrejmé, že toto potom nemôže byť správnym orgánom vytýkané ako nedostatok, či už v tom zmysle, že správne orgány nedoplnili dokazovanie (na preukázanie dôvodnosti námietok žalobcov), príp. v tom zmysle, že sa týmito námietkami účastníkov konania detailnejšie nevenovali. Uvedené platí práve z dôvodu, že ani zásada materiálnej pravdy nekladie na

. .dôvodom na zrušenie rozhodnutia správneho orgánu by malo byť len také porušenie zákona, ktoré má alebo by mohlo mať za následok ujmu na právach účastníkov konania. Rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (k tomu pozri bližšie R 122/2003)“).

81. Napokon, ak kasačný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti požiadal o priznanie odkladného účinku podanej kasačnej sťažnosti, tejto najvyšší správny súd nevyhovel, čo bolo vyvolané najmä nedostatočným odôvodnením toho, prečo by k tomuto úkonu mal pristúpiť.

Naviac, nie je možné opomenúť, že stavebné konanie vo veci stavebníkov je zrejmým kontradiktórnym konaním, keď je aj z doterajšieho priebehu konania nesporné, že žalobcovia uplatňujú všetky dostupné právne nástroje smerujúce k ochrane ich práv a právom chránených záujmov, ktoré sa javia byť v rozpore s právami a právom chránenými záujmami stavebníkov.

Berúc do úvahy všetky vyššie uvedené skutočnosti, ako aj princípy správneho súdneho konania, kasačný súd návrh na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti žalovaného zamietol. 82. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok krajského súdu a vec vrátil na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, t. j. nie Krajskému súdu v Trenčíne, čo bolo vyvolané inštitucionálnymi zmenami v rámci režimu správneho súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.