4Svk/36/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu: Q.. V. L., W.., nar. XX.XX.XXXX, C. XX, XXX XX C., proti žalovanému (sťažovateľ): Úrad pre územné plánovanie a výstavbu Slovenskej republiky, Tomášikova 14366/64A, 831 04 Bratislava, IČO: 54669464, za účasti: Národná diaľničná spoločnosť, a. s., Dúbravská cesta 14, 841 04 Bratislava, IČO: 35919001, zastúpeného: SOUKENÍK - ŠTRPKA s.r.o., so sídlom Šoltésovej 14, 811 08 Bratislava, IČO: 36862711, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Ministerstva dopravy a výstavby Slovenskej republiky č. 11900/2018/SV/22946 zo dňa 05.04.2018, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-5S/ 105/2018 - 160 zo dňa 13. marca 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania. III. Žalovanému a ďalšiemu účastníkovi konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Rozsudok správneho súdu

4. Správny súd dospel k záveru o nezrozumiteľnosti a nedostatku dôvodov napadnutého rozhodnutia ohľadom vysporiadania sa s námietkami žalobcu týkajúcimi sa najmä nevhodnosti/nemožnosti trvalého odňatia vlastníckeho práva k predmetným celým pozemkom. K zmene záberu z dočasného na trvalý žalovaný totiž uviedol, že dočasné vykonávanie stavebných prác pri preložke vodovodu si nevyžaduje trvalé odňatie vlastníckeho práva a že trvalé odňatie vlastníckeho práva by v tomto prípade bolo v rozpore s princípom § 2 ods. 3, prvej a druhej vety zákona o vyvlastňovaní pozemkov.

správneho súdu odpoveďou na námietky žalobcu. Obdobne okresný úrad v prvostupňovom rozhodnutí ohľadom vysporiadania sa s návrhom žalobcu na zmenu záberu z dočasného na trvalý nekonkretizoval žiadne dôvody, len uviedol, že považuje námietku za neopodstatnenú a väčšiu nepriaznivosť obmedzenia vlastníckeho práva ako prechodu vlastníckeho práva pre žalobcu za nepreukázanú. Žalobca pritom už v odvolaní z 31.01.2018 aj v námietkach voči vyvlastňovaciemu konaniu z 24.10.2016, 13.11.2017 vyššie uvedené skutočnosti namietal.

6. Správny súd uviedol, že s poukazom na § 14 ods. 1 druhá veta zákona o vyvlastňovaní pozemkov, zrušením výroku rozhodnutia o vyvlastnení práv k pozemku stráca platnosť aj výrok o náhrade za vyvlastnenie, avšak aj tak sa ďalej bude venovať námietkam ohľadom náhrady za vyvlastnenie. Podľa správneho súdu, správne orgány v danom prípade vychádzali výlučne zo znaleckého posudku predloženého vyvlastniteľom a námietkami žalobcu sa v konkrétnostiach nijako nezaoberali, a len postupom podľa § 13 ods. 3 písm. a) zákona o vyvlastňovaní pozemkov odkázali žalobcu s požiadavkou na vyššiu náhradu za vyvlastnenie na

neudržateľný. 7. Správny súd bol toho názoru, že v rámci správneho súdneho konania, ako aj v rámci správneho konania je súd či správny orgán oprávnený (dokonca povinný) preskúmať výrok/ otázku náhrady za vyvlastnenie, a to predovšetkým v rozsahu námietok týkajúcich sa zákonnosti postupu i rozhodnutia správneho orgánu. V tomto konkrétnom prípade sa správny orgán nijako nevysporiadal s námietkami žalobcu o nesprávnych záveroch, postupe a metódach znalca v predmetnom znaleckom posudku, ani s ním predloženými dôkazmi, rovnako ani nepostupoval v súlade s § 4 ods. 4 zákona o vyvlastňovaní pozemkov, t. j. že ak najneskôr pri prerokovaní návrhu vyvlastniteľa na vyvlastnenie na ústnom pojednávaní účastník konania alebo iná oprávnená osoba namietne skutočnosti, ktoré sú obsahom znaleckého posudku priloženého k návrhu (čo žalobca namietal), vyvlastňovací orgán zabezpečí odborné vyjadrenie alebo vysvetlenie znalca na účel posúdenia skutočností, ktoré sú dôležité na rozhodnutie o sume náhrady za vyvlastnenie, čo - vychádzajúc z administratívneho spisu - správny orgán

III. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie k nej

9. Sťažovateľ v prvom rade namietal, že v predmetnej veci bol naplnený dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP tým, že správny súd v bode 34. napadnutého rozsudku uviedol nasledovné: „S poukazom na § 14 ods. 1 druhá veta zákona o vyvlastňovaní pozemkov, súd dáva do pozornosti, že zrušením výroku rozhodnutia o vyvlastnení práv k pozemku stráca platnosť aj výrok podľa § 13 ods. 3 uvedeného zákona - výrok o náhrade za vyvlastnenie, avšak aj tak sa ďalej bude venovať námietkam ohľadom náhrady za vyvlastnenie." Z výrokovej časti napadnutého rozsudku preto vyplýva, že vec bola vrátená druhostupňovému orgánu na ďalšie konanie a z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že správny súd zrušil výrok o vyvlastnení, ktorý je obsahom prvostupňového rozhodnutia, a nie obsahom napadnutého

10. Pokiaľ správny súd sťažovateľovi vytkol, že sa nedostatočne vysporiadal s ustanovením § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov, sťažovateľ uviedol, že závery a tvrdenia uvedené v napadnutom rozsudku sú nesprávne. Preskúmavané rozhodnutia sú podľa sťažovateľa správne a boli vydané v súlade s platnou právnou úpravou. Tvrdil, že orgány verejnej správy svoje závery v napadnutých rozhodnutiach dostatočne odôvodnili, riadne sa vysporiadali s námietkami žalobcu a ich závery sú správne, udržateľné a preskúmateľné. Sťažovateľ následne

nevyhnutnej miere. Z uvedeného dôvodu nevyvlastnil celý pozemok vo vlastníctve žalobcu, ale len jeho časť ako dočasný záber do jedného roka. 11. Sťažovateľ namietal, že v ustanovení § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní zákonodarca pracuje jednak s pojmom „prechod vlastníckeho práva", ako aj s pojmom „obmedzenie vlastníckeho práva", ktorých pojmoslovie má rozdielny právny základ a pre vlastníka veci aj rozdielne právne dôsledky, pričom je nutné mať na zreteli, že pri obidvoch týchto formách ide o „vonkajší zásah" do vlastníckeho práva vlastníka, t. j. zásah neiniciovaný vôľou vlastníka. Sťažovateľ je toho názoru, že voľbu príslušnej formy alebo príslušného spôsobu vonkajšieho zásahu do vlastníckeho práva vlastníka je však potrebné vnímať v úzkej súvislosti (v interakcii) s účelom tohto zásahu. Argumentoval tým, že na dosiahnutie účelu sledovaného napadnutým rozhodnutím, ako aj jemu predchádzajúcim prvostupňovým rozhodnutím, plne legitímne postačovalo obmedzenie žalobcu v jeho vlastníckom práve

súdu. Namietal, že správnym súdom zmienená názorová línia kasačného súdu bola prekonaná a závery správneho súdu obsiahnuté v bode 37. napadnutého rozsudku nekorešpondujú s ustálenou rozhodovacou praxou Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky.

IV. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

14. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej aj ako „kasačný súd" alebo „Najvyšší správny súd") preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 15. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 16. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 17. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

V. Vybraná súvisiaca právna úprava, právne posúdenie veci kasačným súdom

rozhodnutia. 19. Podľa § 2 ods. 3 zákona o vyvlastňovaní pozemkov, rozsah vyvlastnenia musí byť primeraný účelu, na ktorý sa vyvlastňuje. Nemožno rozhodnúť o prechode vlastníckeho práva tam, kde stačí jeho obmedzenie. Ak by obmedzenie vlastníckeho práva bolo pre vyvlastňovaného nepriaznivejšie ako jeho prechod, rozhodne sa o prechode vlastníckeho práva, ak to vyvlastňovaný uplatnil ako námietku najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď tento prechod nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu vyvlastnenia. Vyvlastňovaný je ten, proti koho majetku vyvlastnenie smeruje a je vlastníkom alebo spoluvlastníkom vyvlastňovaného pozemku alebo stavby alebo má k tomuto pozemku alebo k tejto stavbe právo zodpovedajúce vecnému bremenu.

Zároveň od ústredného orgánu štátnej správy je možné očakávať podávanie vysoko kvalifikovaných kasačných sťažností, ktoré budú adresne reagovať na napadnutý rozsudok a nebudú len všeobecným vyjadrením nesúhlasu s právnym názorom súdu. V kasačnom konaní by preto mal sťažovateľ adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní a v právnych úvahách správneho súdu, tieto zrozumiteľne a v konkrétnej rovine konfrontovať s pozitívno-právnou úpravou, resp. ustálenou rozhodovacou praxou kasačného súdu, formulovať alternatívny právny výklad (ak sa nestotožnil s právnymi závermi správneho súdu), resp. čo najpresvedčivejšie prezentovať Najvyššiemu správnemu súdu argumentáciu v prospech správnosti ním prezentovaného názoru. Kasačná sťažnosť žalobcu tieto podmienky a predpoklady vo vzťahu k niektorým námietkam nespĺňa.

V súvislosti s tvrdeným rozporom medzi výrokom a odôvodnením napadnutého rozsudku kasačný súd podotýka, že správny súd, súc viazaný žalobným návrhom, po tom čo dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, správne zrušil výlučne napadnuté rozhodnutie, nakoľko žalobca v správnej žalobe neformuloval návrh na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. Podľa § 191 ods. 3 písm. a) SSP, totiž správny súd môže v prípade, ak je žaloba dôvodná, okrem napadnutého rozhodnutia súčasne zrušiť aj rozhodnutie orgánu verejnej správy nižšieho stupňa, ktoré mu predchádzalo, na návrh žalobcu.

Zároveň, z povahy veci je zrejmé, že správny súd zrušil napadnuté rozhodnutie primárne z iného dôvodu - nedostatočného odôvodnenia vo vzťahu k návrhu žalobcu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 3 (tretia veta) zákona o vyvlastňovaní, pričom v závislosti od vysporiadania sa s touto námietkou (resp. v závislosti od toho, či správne orgány následne predmetnému návrhu žalobcu vyhovejú alebo nie), bude zo strany správnych orgánov potrebné reflektovať prípadnú zmenu skutkového a právneho stavu a následne bude z ich strany potrebné primerane zohľadniť názory správneho súdu aj k otázke náhrady za vyvlastnenie.

o vyvlastňovaní. Nie je pritom úlohou kasačného súdu, aby argumentáciu za sťažovateľa dohľadával alebo dotváral, keď tu zároveň Najvyšší správny súd poukazuje na ustanovenie § 440 ods. 2 SSP („2. Dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. (.

Zákonodarca totiž v § 2 ods. 3 tretia veta zákona o vyvlastňovaní („Ak by obmedzenie vlastníckeho práva bolo pre vyvlastňovaného nepriaznivejšie ako jeho prechod, rozhodne sa o prechode vlastníckeho práva, ak to vyvlastňovaný uplatnil ako námietku najneskôr pri prerokovaní návrhu na ústnom pojednávaní, aj keď tento prechod nie je nevyhnutný na dosiahnutie účelu vyvlastnenia.") výslovne predpokladá prejavenú vôľu - subjektívny záujem dotknutej osoby smerujúci k tomu, aby bola vyvlastnená, ktorú skutočnosť však v tomto kontexte žalovaný pri svojej právnej argumentácii dostatočne nezohľadnil, meritórne sa ňou nezaoberal - a nie vlastnú nevyhnutnosť prechodu vlastníckeho práva (ako zložky verejného záujmu v rámci vyvlastnenia).

intenciách ustanovení § 13 ods. 3 písm. a) v spojení s § 14 ods. 2 zákona o vyvlastňovaní. Ako bolo vysvetlené vyššie, veľký senát sa nepovažuje za subjekt, ktorý by bol zákonodarcom zamýšľaný alternovať, dopĺňať či revidovať rozhodnutia a v nich obsiahnuté právne názory kompetenčného senátu, ak sporná otázka nevybočuje z definičného rámca kompetenčného

28. V súhrne potom Najvyšší správny súd uvádza, že sa stotožnil so správnym súdom v podstatných častiach právneho posúdenia o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozhodnutia, a preto kasačnú sťažnosť žalovaného postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú

A contrario sťažovateľovi (žalovanému) náhrada trov kasačného konania nepatrí. Kasačný súd tiež nepriznal náhradu trov konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, ktorý síce produkoval vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti, ale nešlo o plnenie povinnosti, ktorú mu správny súd uložil (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP), keď tento bol vyzvaný na vyjadrenie ku kasačnej sťažnosti obyčajným prípisom s poučením, že ak sa nevyjadrí, bude sa vo veci konať bez jeho vyjadrenia.