4Svk/38/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. (sudca spravodajca) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, P.O.BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, právne zastúpený: JUDr. Ján Tkáč, advokát, so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 52701450, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, 917 02 Trnava, za účasti ďalších účastníkov konania 1. VIWO, s.r.o., so sídlom Galantská cesta č. 5694/13, 929 01 Dunajská Streda, IČO: 36292613, v zastúpení Advokátska kancelária Mgr. Miroslav Rybánsky, s.r.o., so sídlom Kresánkova 3580/7A, 841 05 Bratislava, IČO: 50150278, 2. Mesto Šamorín, so sídlom Hlavná 37, Šamorín, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP3-2020/ 025507-003 zo dňa 28.07.2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 14S/81/2020 - 92 zo dňa 09.12.2021, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie kasačného konania sa zamieta . II. Kasačná sťažnosť sa zamieta . III. Žalovanému a ďalším účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

Týmto rozhodnutím sa doplnil výrok prvostupňového rozhodnutia o podmienky, ktorými sa eliminujú alebo zmierňujú vplyvy na životné prostredie v súlade s ust. § 29 ods. 13 zák. č. 24/2006 Z. z. a to: ak sa zistí, že skutočné vplyvy posudzovanej činnosti sú väčšie, ako sa uvádza v oznámení o zmene navrhovanej činnosti, je ten, kto činnosť vykonáva povinný zabezpečiť opatrenia na zosúladenie skutočného vplyvu s vplyvom uvedeným v oznámení a v súlade s podmienkami určenými v rozhodnutí o povolení činnosti podľa osobitných predpisov; v ďalších stupňoch konania dodržiavať podmienky, ktoré vyplynuli zo stanoviska Ministerstva dopravy a výstavby SR č. 10437/2020/IDP/10062 zo dňa 05.02.2020.

Krajský súd uviedol, že z obsahu jednotlivých námietok žalobcu nevyplývajú konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by vznikli v procese navrhovanej činnosti pri výstavbe, resp. pri rozširovaní obchodných priestorov spoločnosti VIWO, s.r.o., Dunajská Streda a teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by vyplývalo, že navrhovaná činnosť, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého zámeru negatívne ovplyvní životné prostredie v danej lokalite. Podľa súdu sa žalobca stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných zámeroch podáva námietky a žaloby, ktoré sú obsahovo totožné, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať.

3. Takéto nekonkrétne argumenty, ktoré boli aj obsahom námietok pred správnymi orgánmi, majú za následok to, že táto činnosť môže byť posudzovaná aj na hranici toho, že zo strany žalobcu sa jedná o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že sa jedná čisto o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem. V danom konaní neupiera právo žalobcu ako právo dotknutej osoby alebo dotknutej verejnosti vplývať a svojimi námietkami regulovať nepriaznivé vplyvy navrhovanej investičnej činnosti na životné prostredie, avšak námietky ktoré sú vznášané zo strany žalobcu vzbudzujú pochybnosti, že ide o námietky, ktoré sú presadzované vo verejnom záujme.

5. Pokiaľ išlo o námietku žalobcu, že v konaní nebola zabezpečená vysoká úroveň ochrany životného prostredia tým, že správny orgán nesprávne aplikoval ustanovenie § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona o posudzovaní vplyvov tým, že podľa § 20a zákona o posudzovaní vplyvov rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní a záverečné stanovisko okrem všeobecných náležitostí obsahuje odôvodnenie rozhodnutia vydaného v zisťovacom konaní podľa § 29 ods. 3 cit. zákona - tak táto bola podľa názoru krajského súdu neopodstatnená. Podľa § 29 ods. 3 zák. č. 24/2006 Z. z., ak sa rozhoduje o tom, či navrhovaná činnosť alebo jej zmena je posudzovaná podľa tohto zákona, použijú sa primerane pri zisťovacom konaní kritériá, ktoré sú obsiahnuté v prílohe 10 citovaného zákona, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská dotknutých orgánov podľa § 23 ods. 4 citovaného zákona. Podľa § 29 ods. 13 zák. č. 24/2006 Z. z. výroková časť napadnutého rozhodnutia (druhostupňového rozhodnutia) okrem náležitostí ustanovenými všeobecnými predpismi o správnom konaní obsahuje určenie, či sa navrhovaná

6. Podľa súdu výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zák. č. 24/2006 Z. z. a navyše jednou z podmienok, ktoré určil žalovaný ako druhostupňový správny orgán je podmienka akceptácie stanoviska Ministerstva dopravy a výstavby SR, stanovisko č. 10437/2020/IDP/10062 zo dňa 05.02.2020, z ktorého stanoviska vyplýva, že je potrebné v ďalšom stupni prípravy zámeru rozšírenia obchodných priestorov doplniť vyjadrenie správcov dotknutých komunikácií a ich požiadavky rešpektovať v plnom rozsahu, rešpektovať ochranné pásma prislúchajúcich ciest podľa zák. č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách v znení neskorších predpisov.

7. Na základe výsledkov zisťovacieho konania a doručených stanovísk prvostupňový správny orgán dospel k rozhodnutiu, že navrhovaná činnosť nebude posudzovaná podľa zákona č. 24/ 2006 Z. z., pretože jednotlivé dotknuté orgány sa k tejto navrhovanej činnosti vyjadrili buď v tom zmysle, že určili, ktoré z podmienok musí navrhovateľ v ďalšom konaní dodržiavať resp. boli bez pripomienok. Zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu zákona č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor), keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj zámer o navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané spôsobom, ktorý je v dnešnej dobe štandardný, teda tieto doklady boli zverejnené na webovej stránke prvostupňového správneho orgánu resp.

V danom prípade správny orgán nepovažoval za potrebné takéto ústne pojednávanie uskutočniť, pretože vyhodnotil podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania za dostatočné a že na základe týchto podkladov bolo možné vydať rozhodnutie v merite veci.

Z ustanovenia § 63 zákona č. 24/2006 Z. z. nevyplýva, že jedinou formou konzultácie je osobný kontakt, a teda tieto môžu byť vykonané aj písomnou formou. 9. Krajský súd považoval za nedôvodnú aj námietku žalobcu, že odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia resp. rozhodnutia žalovaného je nedostatočné a že neobsahuje správnu úvahu ktorou sa správne orgány riadili pri vydaní napadnutých rozhodnutí.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného a ďalšieho účastníka

a) kasačná sťažnosť 10. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. 11. V rámci argumentácie k namietanému nesprávnemu právnemu posúdeniu poukázal na svoju činnosť a ciele ako ekologickej organizácie, na svoje východiská a názory vo vzťahu k činnosti jeho organizácie a ochrane životného prostredia. Tiež sa vyjadril k činnosti bývalého ministra hospodárstva SR a činnosti bývalého ministra životného prostredia SR. V rámci všeobecných východísk sťažovateľ poukázal na práva garantované Aarhuským dohovorom, ako aj na právo na priaznivé životné prostredie v zmysle Ústavy Slovenskej republiky. Namietal, že krajský súd svojou rozhodovacou praxou porušuje jeho ústavné práva, a to tým, že sa jeho správnymi žalobami zaoberá povrchne a predpojato.

V?tejto súvislosti namieta, že uvedený prístup správneho orgánu vyústil do?nesprávnej aplikácie § 3 ZoOPK. V danom prípade bolo úlohou práve prvostupňového správneho orgánu posúdiť a?zvážiť vhodnosť opatrení na minimalizáciu zásahov do životného prostredia, a nie sa snažiť nesprávnym pochopením a?aplikáciou práva preniesť túto povinnosť na určenie konkrétnych opatrení zo seba na sťažovateľa. Doplnil, že podmienky, ktoré sú určené v rozhodnutí zo zisťovacieho konania sú v zmysle § 40 ods. 1 Správneho poriadku záväzné v ďalších povoľovacích konaniach. Poukázal na rozhodnutie NS SR spis. zn. 5Sžp/21/2012.

14. Správne orgány podľa sťažovateľa svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak?to?ustanovuje osobitný zákon. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Tento inštitút tiež

novelu smernice EIA č. 2014/52/EÚ, ktorá vo svojich východiskách okrem iného uvádza, že sa nevyžadujú žiadne formálne konzultácie v štádiu zisťovacieho konania, ale predstavuje to dobrý správny postup. 15. Sťažovateľ napádal aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a?arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia a?rozhodnutia žalovaného. Prvostupňový orgán sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom a žalovaný sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými námietkami, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné.

Sťažovateľ sa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti venuje inštitútu zneužitia práva, keďže správny súd vyslovil domnienku účelovosti jeho konania. Poukázal na to, že samotná všeobecnosť pripomienky nemôže byť spájaná so zneužívaním práva a jeho činnosť smeruje k náprave systematického zlyhávania ochrany životného prostredia. Namietal celkovú úvahu správneho súdu, ktorá je podľa jeho názoru od počiatku nesprávna v tom, že nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale postupuje formalisticky. Rovnako uviedol, že správny súd neskúmal konkrétne dôvody žaloby porovnávaním a skúmaním hmotnoprávnych predpisov, ale sa sústreďoval len na ochranu štandardného výkonu úradníckej praxe, čím konal v rozpore s princípom správneho súdnictva.

a argumentáciu, ktorá je vo vzťahu k predmetu konania bez právneho významu. Jedinou časťou kasačnej sťažnosti, ktorá má právnu relevanciu vzhľadom na ustanovenie § 440 SSP, je argumentácia sťažovateľa, že podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Sťažovateľ sa prezentuje ako ekologická organizácia, ktorej údajne záleží na ochrane životného prostredia. Je potrebné uviesť, že sťažovateľ prejavuje tento svoj údajný záujem zasielaním rovnakého alebo veľmi podobného stanoviska pre každý zámer a to bez rozlišovania osobitostí konkrétneho zámeru.

Konanie sťažovateľa, kedy zašle orgánu verejnej správy rovnaké pripomienky ku každému zámeru bez ohľadu na miestne pomery, charakter činnosti a bez akéhokoľvek odôvodnenia je možné považovať jedine za obštrukciu s úmyslom zdržať investorov pri vybavovaní povolení posudzovanej činnosti podľa osobitných predpisov a nie za skutočný záujem o ochranu

Sťažovateľ aj v tejto časti iba všeobecne poukazuje na jednotlivé ustanovenia právnych predpisov, cituje príslušnú judikatúru, ale podľa názoru ďalšieho účastníka vôbec konkrétne neuvádza, ktoré konkrétne právne posúdenie pokladá za nesprávne a ani konkrétne neuvádza, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

21. Podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku účastníci konania a ich zástupcovia a zúčastnené osoby majú právo nazerať do spisov, robiť si z nich výpisy, odpisy a dostať kópie spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní alebo dostať informáciu zo spisov s výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom. 22.

23. Podľa § 46 Správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

rozhodnutia. 25. Podľa § 29 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona.

27. Podľa § 64 zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

V. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

Je zároveň potrebné uviesť, že kasačná sťažnosť je inštitútom mimoriadneho opravného prostriedku. Z tohto dôvodu jej podanie je koncipované na konkrétnom tvrdení sťažovateľa o pochybení krajského súdu v konaní. Sťažovateľ namietal dôvody kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. g) SSP.

Z kasačnej sťažnosti nemožno zistiť aké konkrétne právne posúdenie správneho súdu považuje sťažovateľ za nesprávne a zároveň, logicky, absentuje aj akákoľvek sťažovateľova argumentácia ohľadom toho, v čom má spočívať nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Ako je zrejmé aj z citovanej odbornej literatúry, dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP musí byť v kasačnej sťažnosti riadne vymedzený. Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie, že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia spočívať. Kasačná sťažnosť je tak v podstatnej časti neprípustná, nakoľko dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP nie je v kasačnej sťažnosti vymedzený predpísaným spôsobom.

32. Sťažovateľ opakovane a v rôznych veciach pred kasačným súdom poukazuje na práva garantované Aarhuským dohovorom, na ustanovenia § 29 ods. 13 a § 20a zákona?EIA. Rovnako namieta, že orgány verejnej správy svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie a namieta nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. K predmetným námietkam sa už vyjadril kasačný súd napr. vo veci vedenej pod spis. zn. 3Svk/39/2022, kde konštatoval, že: 33. „Kasačný súd rovnako zobral do úvahy aj to, že vložením podmienok eliminujúcich alebo zmierňujúcich vplyvy na životné prostredie do výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa naplnila požiadavka novely smernice EIA č. 2014/52/EÚ (dôvodová správa k zákonu EIA). Táto zmenila čl. 4 ods. 5 písm. a) Smernice EIA tak, že v rozhodnutí, ak sa v zisťovacom konaní rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III a uvedie aj všetky vlastnosti projektu a/alebo plánované opatrenia,

Kasačný súd uvádza, že prvostupňový orgán síce uvedené podmienky v rozhodnutí nešpecifikoval zákonne konformným spôsobom, no na druhej strane žalovaný tzv. eliminačné podmienky doplnil v druhostupňovom rozhodnutí, čím boli nedostatky odstránené a uvedené vyhodnotil krajský súd správne. Výrok napadnutého rozhodnutia obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré sú uvedené v § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zák. č. 24/2006 Z. z. 34. „Ak sťažovateľ poukazuje na to, že on sám v konaní napr. žiadal, aby stavba mala zelenú strechu s odkazom na § 3 ZoOPK, kasačný súd posudzoval, či ide o podmienku, ktorá by eliminovala alebo zmierňovala vplyv tejto konkrétnej stavby na životné prostredie. Kasačný súd nespochybňuje, že je povinnosťou podnikateľov a právnických osôb, ktorí svojou činnosťou zasahujú do ekosystémov, ich zložiek alebo prvkov, na vlastné náklady vykonávať opatrenia smerujúce k predchádzaniu a obmedzovaniu ich poškodzovania a ničenia (§ 3 ods. 4 ZoOPK), na ktorú aj odkazuje sám sťažovateľ. Rovnako je však dôležité pre posúdenie

V zmysle príslušných ustanovení § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosť alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný a námietku sťažovateľa za nedôvodnú“. 36. „Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou

Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup a námietku sťažovateľa v tomto smere preto kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako nezákonné“. 37. „Na tomto mieste však kasačný súd musí dať sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi

38. „Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež rozporoval postup správneho súdu, ktorý porušil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú mal sťažovateľ formulovať v správnej žalobe. Kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby sťažovateľa žiaden takýto návrh neidentifikoval, preto uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako netýkajúcu sa tu preskúmavaného konania, a teda nedôvodnú. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s.?I9641, bod?91, a?z?9.?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s.?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky ani v kasačnom konaní. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Druhá navrhovaná otázka bola nekonkrétna, sťažovateľ nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie“. 39. Sťažovateľ tiež tvrdil, že krajský súd sa jeho vecou zaoberal povrchne. Hoci sťažovateľ formálne kasačnú sťažnosť odôvodnil len podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, sťažovateľom tvrdené pochybenia v tejto súvislosti je z materiálneho hľadiska potrebné podradiť pod dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, ktoré zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie

rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Vzhľadom na to, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú.

V Bratislave dňa 25. apríla 2024