4Svk/38/2023

1. Krajský súd v Žiline (ďalej aj ako „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 30S/ 161/2021- 171 z 25. januára 2023 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. Spr 12012/2021 zo dňa 25.08.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný rozhodol podľa § 19 ods. 2 prvá veta, § 19 ods. 3 prvej vety, § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „zákon o slobode informácií“) v spojení s § 59 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“) zamietol odvolanie žiadateľa zo dňa 09.08.2021 proti rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš 1SprI/20/ 2021 zo dňa 30.07.2021 a rozhodnutie Okresného súdu Liptovský Mikuláš 1SprI/20/2021 zo

2. Správny súd k námietke žalobcu, že sa jeho žiadosť nenachádza v administratívnom spise uviedol, že mal pri rozhodovaní o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa vedomosť o obsahu spisového materiálu Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7D/1707/2004, v ktorom bola obsiahnutá nesprístupnená žiadosť o pokračovanie v dedičskom

súdu Liptovský Mikuláš. Na uvedených zisteniach vyplývajúcich z vykonaného dôkazu oboznámením Potvrdenia nič nemení ani skutočnosť jeho vystavenia až v priebehu správneho súdneho konania, ktorú zdôrazňoval žalobca, pretože táto okolnosť podľa hodnotenia správneho súdu neznižuje výpovednú hodnotu vo vzťahu ku samotnému obsahu uvedeného

3. K záverom rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/44/2014, na ktoré žalobca poukázal správny súd uviedol, že v danej veci išlo o prieskum rozhodnutia o nesprístupnení protokolu z vnútornej kontroly, pričom žiadanou informáciou bola informácia týkajúca sa rozhodovacej činnosti orgánu činného v trestnom konaní.

5. Pokiaľ žalobca namietal, že nemal možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhnúť ich doplnenie, ktoré právo svedčí žalobcovi ako účastníkovi konania v nadväznosti na úpravu podľa 33 ods. 2 Správneho poriadku, neboli tieto námietky žalobcu správnym súdom hodnotené ako dôvodné. Podľa správneho súdu zákonná úprava procesného postupu predovšetkým správneho orgánu prvého stupňa, ale i odvolacieho správneho orgánu v rámci konania o sprístupnení informácie, vylučuje pre postup správneho orgánu prvého stupňa priestor na uplatnenie subsidiárnej aplikácie Správneho poriadku.

7. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného podľa správneho súdu vyplýva, že postupovali pri nesprístupnení požadovanej informácie podľa § 9 zákona o slobode informácií, a nie podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií. a konania, vrátane vyhodnotenia podmienok obmedzenia a trvania obmedzenia podľa § 12 zákona o slobode informácií, ktoré sa vzťahujú ku všetkým v zmysle zákona o slobode informácií vymedzeným dôvodom obmedzenia práva na informácie. Úprava podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií je v odôvodnení rozhodnutí uvádzaná na zdôraznenie východísk záveru správnych orgánov, podľa ktorých dôvod na obmedzenie základného práva žalobcu na informácie podľa tohto ustanovenia daný nie je a následne, že týmto dôvodom bola úprava podľa § 9 zákona o slobode informácií.

slobode informácií. 9. Správny súd konštatoval, že odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa i žalovaného svedčí o tom, že sa oba správne orgány skúmaním materiálneho charakteru obmedzenia prístupu žalobcu k informáciám v nadväznosti na úpravu podľa § 12 zákona o slobode informácií jednak zaoberali v nadväznosti na obsah žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní a zároveň svoje úvahy a z nich vyvodené závery v odôvodnení svojich rozhodnutí zrozumiteľne a dostatočne, teda preskúmateľne vyjadrili, vrátane zrozumiteľného a dostatočného odôvodnenia podmienky trvania nesprístupnenia žiadosti v spojení so zrozumiteľne a jednoznačne ustáleným dôvodom jej nesprístupnenia podľa § 9 zákona o slobode informácií (Ochrana osobnosti a osobných údajov).

10. Osobitne k námietke žalobcu o nerešpektovaní záverov rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžik/1/2017 správny súd uviedol, že skutkové východiská uvedenej veci boli odlišné od skutkových východísk, ktoré boli správnymi orgánmi zohľadnené pri rozhodnutí v prejednávanej veci tak, ako je ich konkretizácia obsiahnutá v odôvodneniach rozhodnutí

12. Pokiaľ ide o zvyšok námietok žalobcu ohľadom nesprávneho právneho posúdenia, kde namietal nesprávnu právnu interpretáciu úpravy podľa § 11 ods. 1 písm. d), správny súd odkázal na svoje už uvedené závery, v zmysle ktorých uvádzali správne orgány úpravu podľa § 11 ods. 1 písm. d) zákona o slobode informácií výlučne v súvislosti s odôvodnením ich záveru, podľa ktorého sa táto úprava v prejednávanej veci neuplatní s ohľadom na konkrétnu okolnosť, a to skutočnosť právoplatného skončenia veci Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7D/1707/2004 a ďalej s ohľadom na skutočnosť, že žiadateľ je treťou osobou, ktorá nebola účastníkom konania, oproti čomu pôvodcom informácie, teda subjektom, ktorý podal žiadosť o pokračovanie v konaní je účastník konania, o právach a právom chránených záujmoch, ktorého sa konalo v statuse fyzickej osobe, ktoré okolnosti veci v ich súhrne pri vyhodnotení podmienok podľa § 12 zákona o slobode informácií odôvodnili podľa záveru žalovaného nesprístupnenie žiadosti podľa § 9 zákona o slobode informácií.

poriadku. Správny súd pokiaľ ide o inštitút nahliadania do súdneho spisu poukázal na závery podľa nálezu Ústavného súdu SR sp. zn. II. ÚS 92/2017 zo dňa 20.12.2017, ktorý síce ako to tvrdil žalovaný, skonštatoval záver o pomere zákona o slobode informácií ako lex generalis vo vzťahu k úprave nahliadania do spisu ako lex specialis, avšak, a to už žalovaný nezohľadnil, pri súčasnom závere Ústavného súdu SR, podľa ktorého každá z týchto úprav sa týka iného okruhu osôb a iného rozsahu sprístupňovania informácií a obe úpravy sa uplatňujú

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

15. V kasačnej sťažnosti zhrnul skutkový stav veci, pričom k sťažnostnému bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP uviedol, že správny súd posudzoval obsah dokumentu - požadovanej informácie a nevyhnutnosť zásahu do sťažovateľovho práva na informácie bez toho, aby sám vzhliadol požadovanú informáciu a sám implicitne posúdil nevyhnutnosť tohto zásahu a sťažovateľ mal podstatne nevýhodnejšie podmienky na preukázanie svojich tvrdení než žalovaný, čím došlo k porušeniu kontradiktórnosti konania a princípu rovnosti zbraní.

16. K sťažnostnému bodu v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP sťažovateľ uviedol, že napadnutým rozsudkom došlo k odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe súdu v časti, ktorá sa týkala potreby úplnosti súdneho spisu a administratívneho spisu pri preskúmavaní rozhodnutí podľa zákona o slobode informácií, v časti nedostatkov výrokov rozhodnutí administratívnych orgánov, tým, že vôbec nevykonal tzv. test proporcionality v súvislosti s napádanými rozhodnutiami a zároveň aj formalistickým posúdením žaloby a žalobných bodov.

17. K sťažnostnému bodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP uviedol, že správny súd vec nesprávne právne posúdil v časti týkajúcej sa neúplnosti administratívneho spisu a neúplnosti súdneho spisu, výkladu ust. § 47 ods. 2 Správneho poriadku ako aj v časti v ktorej implicitne konštatoval, že obmedzenia sťažovateľovho práva na informácie v celom rozsahu bolo dôvodné, keďže správny súd sám nevykonal tzv. test proporcionality a vychádzal výlučne z tvrdení žalovaného bez toho, aby tieto tvrdenia žalovaného preveril. Rovnako správny súd nesprávne právne posúdil vec časti výkladu ust. § 183 SSP a ust. § 182 ods. 1 písm. e) SSP, čo malo zásadný vplyv na preskúmanie obsahu správnej žaloby a dôvodnosti žalobných námietok ohľadom nepreskúmateľnosti napádaných rozhodnutí a ohľadom nedostatku výroku prvostupňového orgánu. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne interpretoval uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn.: 3Sži/44/2014 z 19.01.2016. 18. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 19.05.2023 uviedol, že sťažovateľ

19. Konštatoval, že sťažovateľ až v podaní zo dňa 13.06.2022 (žalobnej replike) rozšíril dôvody žaloby, ktoré však mohol dopĺňať a meniť len spôsobom a v lehote upravenej v ust. 62 SSP. Krajský súd preto postupoval správne, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia konštatoval, že v žalobe obsiahnutú námietku neúplnosti administratívneho spisu v spojení s tvrdením o porušení úpravy podľa § 34 Správneho poriadku, sťažovateľ sformuloval až vo svojej replike podanej po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov správnej žaloby (§ 183 SSP). Žalovaný v celom rozsahu poukázal na svoju argumentáciu prezentovanú v priebehu konania vedeného na správnom súde. 20. Žiadosť o sprístupnenie informácií podľa zákona č. 211/2000 Z. z. má byť určená ako nástroj spoločenskej kontroly a nie ako prostriedok na zneužitie práva, ako je to aj v posudzovanom prípade. Konanie sťažovateľa vníma ako zneužívanie práva na informácie, kedy je toto právo zámienkou pre formalistické a bezúčelné vedenie tohto sporu.

21. Poukázal na skutočnosť, že účelom ustanovenia § 9 zákona č. 211/2000 Z. z. je chrániť informácie týkajúce sa súkromia a osobné údaje fyzických osôb. Ak žiadateľ požiada o sprístupnenie informácií o súkromí alebo osobných údajov (resp. dokumentov obsahujúcich tieto informácie), povinná osoba ich podľa § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 211/2000 Z. z. sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby (osoby, ktorej sa týka informácia o súkromí alebo osobný údaj).

Na informácie vymedzené v § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. sa však tieto pravidlá nevzťahujú. Poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sž 98-102/02 zo dňa 17.12.2020 a sp. zn. 5SŽi 1/ 2011 zo dňa 15. decembra 2011. 22. Žalovaný ďalej uviedol, že rozhodnutia, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva sa týkajú konaní, kde povinnosť sprístupniť podanie strany sporu bola konštatovaná vo vzťahu k Slovenskej republike, resp. orgánov, ktoré za ňu konajú, ktorých činnosť je financovaná zo štátneho rozpočtu a preto nepochybne podliehajú verejnej kontrole. Tvrdenia sťažovateľa o tom, že administratívne orgány prvého a druhého stupňa pri svojom rozhodovaní nedisponovali spisom Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn. 7D/1707/2004, ktorého obsahom je aj ním požadovaná žiadosť účastníka konania o pokračovanie v označenom dedičskom konaní sa nezakladá na pravde. Správne orgány obidvoch stupňov vydali svoje rozhodnutie až po tom, čo sa s obsahom tohto podania dotknutej fyzickej osoby oboznámili a následne vo svojich rozhodnutiach konštatovali, že požadovaná informácia nie je rozhodnutím súdu, ktoré by bolo

24. Záverom sa žalovaný nestotožnil ani s námietkami sťažovateľa ohľadne nepreskúmateľnosti rozhodnutí a nesprávneho právneho posúdenia v spojení s úpravou § 47 ods. 2 Správneho poriadku. Podľa neho nemôže byť dôvodná ani argumentácia sťažovateľa o tom, že by sa správny súd pri svojom rozhodovaní nevykonal tzv. test proporcionality. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je totiž zrejmé, že pri prieskume rozhodnutia administratívneho rozhodnutia napadnutého žalobou ho správny súd dôsledne a v súlade s príslušnými ustanoveniami právnych predpisov preskúmal aj z hľadiska zákonnosti, vhodnosti, nevyhnutnosti a primeranosti. Z uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

tvrdeniach. Súčasne dodal, že pri rozhodovaní o odvolaní podanom proti každému jednotlivému rozhodnutiu okresného súdu ako povinnej osoby, ako odvolací orgán rozhoduje v súlade s platnými právnymi predpismi a vždy prihliada na individuálne okolnosti posudzovaného prípadu a špecifiká konkrétneho rozhodnutia. Pokiaľ aj sťažovateľ poukazuje na postup žalovaného pri posudzovaní o odvolaní proti inému rozhodnutiu Okresného súdu Liptovský Mikuláš, táto jeho argumentácia neobstojí. Rozsah prieskumu rozhodnutia prvostupňového administratívneho orgánu jeho odvolacím orgánom vždy určuje obsah napadnutého rozhodnutia, konkrétne odvolacie námietky žiadateľa o poskytnutie informácie a samozrejme individuálne okolnosti, špecifiká každého jednotlivého prípadu.

27. Prejednávaná vec bola dňa 12.10.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Svk/ 38/2023. 28. Najvyšší správny súd preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c), ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 29. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žiadosťou doručenou Okresnému súdu Liptovský Mikuláš ako prvostupňovému orgánu dňa 19.04.2021 sťažovateľ požiadal o sprístupnenie Osvedčenia o dedičstve č. k. 7D/1707/2004-73 zo dňa 09.05.2005 ako aj žiadosti o pokračovanie v tomto dedičskom konaní, podanej po vydaní uvedeného Osvedčenia o dedičstve. Správny orgán prvého stupňa žiadosti vyhovel v časti tak, že dňa 21.04.2021 žiadateľovi na emailovú adresu odoslal anonymizované dedičské rozhodnutie č. k. 7D/1707/ 2004-73 zo dňa 09.05.2005. Vo zvyšnej časti súd žiadosti rozhodnutím 1SprI/20/2021 zo dňa 22.04.2021 nevyhovel. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím Spr 12007/2021 zo dňa 03.06.2021 tak, že odvolaniu vyhovel a rozhodnutie Okresného súdu 1SprI/20/2021 zo dňa 22.04.2021, ktorým nebolo vyhovené žiadosti o sprístupnenie žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní sp. zn. 7D/1707/2004 podanej po vydaní Osvedčenia o dedičstve ako nepreskúmateľné zrušil a vec vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie. Po rozhodnutí Krajského súdu v Žiline začala Okresnému súdu plynúť od 08.06.2021 lehota 8 pracovných dní na vybavenie žiadosti sťažovateľa ako žiadateľa. Keďže Okresný súd v zákonom stanovenej lehote nerozhodol o žiadosti žiadateľa, podľa § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií nastala zákonná fikcia rozhodnutia, ktorým Okresný súd odmietol poskytnúť informáciu. Proti tomuto fiktívnemu rozhodnutiu sťažovateľ podal dňa 06.07.2021 odvolanie, o ktorom rozhodol Krajský súd v Žiline rozhodnutím Spr 12010/2021 zo dňa 26.07.2021 tak, že odvolaniu vyhovel a zrušil fiktívne rozhodnutie Okresného súdu a vec vrátil na nové prejednanie. Krajský súd nariadil, aby sa v novom konaní Okresný súd znovu zaoberal žiadosťou žiadateľa a riadne postupoval podľa príslušných ustanovení zákona o slobode informácií. 30. Následne rozhodnutím č. 1SprI/20/2021 zo dňa 30.07.2021 Okresný súd Liptovský Mikuláš nevyhovel žiadosti sťažovateľa a to v časti o sprístupnenie žiadosti o pokračovanie v dedičskom konaní sp. zn. 7D/1707/2004 podanej po vydaní Osvedčenia o dedičstve č. k. 7D/ 1707/2004-73 zo dňa 09.05.2005. Poukázal pritom na úpravu podľa § 11 ods. 1 písm. d), § 12 a § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. Proti uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ opätovne odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím.

31. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

34. Podľa § 9 ods. 1, prvej vety zákona o slobode informácií, informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby, písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje osobitný zákon, alebo s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutej osoby.

Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia. 36. Podľa § 2 zákona č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 18/2018 Z. z“), osobnými údajmi sú údaje týkajúce sa identifikovanej fyzickej osoby alebo identifikovateľnej fyzickej osoby, ktorú možno identifikovať priamo alebo nepriamo, najmä na základe všeobecne použiteľného identifikátora, iného identifikátora, ako je napríklad meno, priezvisko, identifikačné číslo, lokalizačné údaje, alebo online identifikátor, alebo na základe jednej alebo viacerých charakteristík alebo znakov, ktoré tvoria jej fyzickú identitu, fyziologickú identitu, genetickú identitu, psychickú identitu, mentálnu identitu, ekonomickú identitu, kultúrnu identitu alebo sociálnu identitu.

Medzi ne patrí aj právna sila prameňa práva, ktoré ustanovuje takéto výnimky, teda že ich možno ustanoviť len zákonom. Pokiaľ povinná osoba nedisponuje konkrétnou zákonnou normou, ktorá by sprístupnenie informácie vylučovala, je povinná požadovanú informáciu sprístupniť. Žiadne odmietnutie sprístupnenia informácie nemožno odôvodniť teoretickou koncepciou bez opory v zákonnom texte (bližšie pozri rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 522/2021).

39. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v ust. § 8 až § 12 obmedzuje prístup k informáciám a rovnako aj niektoré osobitné zákony, pričom v prípade neposkytnutia informácie (resp. jej čiastočného sprístupnenia) zo strany povinnej osoby je nevyhnutné riadne a vyčerpávajúco túto skutočnosť odôvodniť. Nie je postačujúce bez bližšieho odôvodnenia len stroho poukázať na príslušné ustanovenie zákona.

osôb. Právo na ochranu súkromia je právo osoby rozhodnúť sa podľa vlastného uváženia, či, v akom rozsahu a akým spôsobom majú byť skutočnosti jej osobného súkromia sprístupnené iným. Súčasťou práva na ochranu súkromia je aj ochrana osobných údajov. Právo na súkromie však zahŕňa aj právo na ochranu informácií a skutočností, ktoré sa celkom nedajú kvalifikovať ako osobné údaje. Ide napríklad o písomnosti osobnej povahy, podobizne, obrazové snímky a obrazové a zvukové záznamy týkajúce sa fyzickej osoby alebo jej prejavov osobnej povahy. Právo na ochranu súkromia a prejavov osobnej povahy je tiež aj súčasťou práva na ochranu osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.“

Keďže tieto ustanovenia neukladajú povinnej osobe povinnosť požiadať o písomný súhlas dotknutej osoby, povinná osoba nemusí žiadať dotknutú osobu (resp. blízku osobu alebo zákonného zástupcu) o súhlas. Ak žiadateľ o informáciu nevie preukázať takýto súhlas dotknutej osoby alebo ak súhlas nie je založený v úradnom spise, povinná osoba informáciu nesprístupní.

43. Podľa názoru kasačného súdu, správny súd v prejednávanej veci len akceptoval a podporil názor žalovaného o nevyhovení sprístupniť sťažovateľom (žiadateľom) požadované informácie s poukazom na predmetné ustanovenie § 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z., a to bez ďalšieho skúmania, či uvedené informácie naozaj spadajú pod informácie, ktoré sa dotýkajú osobnosti a súkromia fyzickej osoby (teda obsahujúce osobné údaje).

44. Kasačný súd podotýka, že nie každá listina ktorej pôvodcom je fyzická osoba automaticky predstavuje písomnosť osobnej povahy. Uvedené skutočnosti musí prvostupňový orgán, žalovaný a aj správny súd hodnotiť a vnímať individuálne, vzhľadom k účelu a zmyslu zákona č. 211/2000 Z. z. ako aj zákona č. 18/2018 Z. z. Pokiaľ bol správny súd názoru, že informácie žiadané sťažovateľom boli informáciami osobnej povahy, prípadne informácie o súkromí alebo osobných údajoch fyzickej osoby, mal svoje rozhodnutie aj riadne zdôvodniť.

45. Správny súd tak mal vyhodnotiť a aj vyčerpávajúco zdôvodniť, či obsah žiadanej listiny vzhľadom na jej obsah, môže alebo nemôže byť súčasťou práva na súkromie, či jej obsahom boli informácie, týkajúce sa osobnej sféry účastníkov predmetného konania, prípadne či môže takýto obsah listiny považovať za súčasť základného práva na súkromie, ktoré by odôvodňovalo odmietnutie sprístupnenia požadovaných informácií a vylúčiť tak prípadnú kontrolu verejnosti. Rovnako bolo povinnosťou správneho súdu sa v tomto smere zaoberať aj skutočnosťou, či požadovaná listina obsahuje okrem iného aj informácie, ktoré podľa neho nie je možné podradiť pod uvedené zákonné ustanovenie (§ 9 ods. 1 a ods. 2 zákona č. 211/ 2000 Z. z.), a ktoré by bolo možné v určitom obmedzenom rozsahu sprístupniť (s možnosťou anonymizácie osobných údajov).

Uvedený postup žiadateľov je v rozpore aj so základným právom zaručujúcim nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia“ (Rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 1Vs/7/2020 zo dňa 06.07.2021). Z uvedenej žiadosti sťažovateľa v prejednávanej veci však podľa kasačného súdu nevyplýva, že by tento požadoval informácie o konkrétnej fyzickej osobe, prípadne akékoľvek identifikačné údaje, na základe ktorých by bolo možné jednoznačne určiť identitu dotknutej fyzickej osoby, či už priamo alebo nepriamo.

47. Z dôvodov uvedených vyššie Najvyšší správny súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil Správnemu súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie. Záverom kasačný súd dopĺňa, že i keď napadnutý rozsudok vo veci vydal Krajský súd v Žiline, vzhľadom na inštitucionálne zmeny v rámci výkonu správneho súdnictva v podmienkach Slovenskej republiky s účinnosťou od 1. júna 2023 vec vracia (po zrušení napadnutého rozsudku) na ďalšie konanie Správnemu súdu v Banskej Bystrici, na ktorý prešla rozhodovacia právomoc v súdenej veci (§ 3 ods. 3 písm. a) zákona č. 151/2022 Z. z.). 48. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní tak bude správnu žalobu opätovne vecne prejednať a posúdiť argumentáciu sťažovateľa, ako aj žalovaného, najmä s ohľadom na posúdenie, či žalovaný v napadnutom rozhodnutí zdôvodnil nesprístupnenie sťažovateľom požadovanej informácie v súlade s právnym názorom kasačného súdu a ustanoveniami zákona č. 211/2000 Z. z. a svoje rozhodnutie riadne zdôvodniť. Záverom kasačný súd dodáva, že je

49. O nároku na náhradu trov kasačného konania ako aj o nároku na náhradu trov konania pred správnym súdom rozhodne v súlade s § 467 ods. 3 SSP správny súd. 50. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

V Bratislave dňa 23. októbra 2024