4Svk/41/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: B.. G. D., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom H. E. XXX, XXX XX H. E., právne zastúpený: doc. JUDr. Jozef Tekeli, PhD. & Associates, s.r.o., Advokátska kancelária so sídlom Hlavná 25, 040 01 Košice, IČO: 52651258, proti žalovanému (sťažovateľ): starosta obce Veľký Slavkov, so sídlom Veľký Slavkov 117, 059 91 Veľký Slavkov, právne zastúpený: JUDr. Martin Bašista, advokát so sídlom Štefánikova 8, 058 01 Poprad, IČO: 37880381, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia starostu Obce Veľký Slavkov č.: OCÚVS-2023/515-002 zo dňa 07.08.2023, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 2S/46/2023-56 zo dňa 29. apríla 2025, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že nečinnosť povinnej osoby a spoliehanie sa na vznik fiktívneho rozhodnutia je vždy porušením zákona zo strany povinnej osoby. Každé fiktívne rozhodnutie je nezákonné a musí byť odvolacím orgánom alebo súdom zrušené, pretože neobsahuje odôvodnenie. Účastník správneho konania mal právo, aby správny orgán, pokiaľ jeho žiadosti nemienil vyhovieť, vydal rozhodnutie tak, ako je to uvedené v § 18 ods. 2 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) a z ktorého odôvodnenia by sa dozvedel dôvody, pre ktoré jeho žiadosti nebolo vyhovené. Správne orgány sa podľa názoru správneho súdu dopustili takej vady konania, ktorá má za následok nezákonnosť ich rozhodnutia. 3. Správny súd skonštatoval, že vydanie písomného negatívneho rozhodnutia odvolacieho orgánu, ktorým sa potvrdzuje fiktívne negatívne rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu neznamená zákonný a správny postup odvolacieho orgánu, pretože žalobca sa ako žiadateľ prvýkrát dozvedel o dôvodoch nesprístupnenia informácií až z rozhodnutia o odvolaní. Odvolací orgán nemôže prvostupňové fiktívne rozhodnutie potvrdiť, pretože je nepreskúmateľné a takýmto postupom mu odňal právo na dvojinštančný postup v administratívnom konaní. 4. K tvrdeniu žalovaného, že žalobca neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného úradu, pretože od marca 2023 bolo na Obecný úrad obce Veľký Slavkov podaných celkovo 16 žiadostí o poskytnutie informácii v značnom rozsahu osobami okolo osoby otca žalobcu, bývalého starostu obce, správny súd uviedol, že na konštatáciu zneužitia práva musí byť prítomný dostatočný počet indícií či dôkazov, pričom samotný počet infožiadostí nesmie viesť a priori ku konštatácii zneužitia práva. Rozhodnutie o odmietnutí informácií z dôvodu zneužitia práva musí byť dôkladne odôvodnené. V tomto prípad nie je možné konštatovať, že v tomto prípade došlo k neprimeranému zaťaženiu zamestnancov obecného úradu. 5. Správny súd ďalej poukázal na skutočnosť, že podľa ustálenej judikatúry sú typické znaky zneužitia práva napr. skutočnosť, že žiadateľ o poskytnutie informácie žiada všetko, pričom v žiadosti ustupuje kvalita informácie nad rozsahom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy. V tejto súvislosti poukázal správny súd na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžik/5/2020, podľa ktorého odmietnutie sprístupnenia informácií s poukazom na zneužitie práva je potrebné chápať ako riešenie ultima ratio. 6. Z uvedených dôvodov správny súd pristúpil k zrušeniu napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s fiktívnym rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa, pričom po vrátení veci bude obecný úrad povinný postupovať v súlade s § 17 a § 18 zákona o slobode informácií a v prípade, ak žiadosti žalobcu čo i len sčasti nevyhovenie bude povinný vydať o tom rozhodnutie v súlade s § 46 a § 47 ods. 1 až 5 Správneho poriadku.

7. Proti právoplatnému rozsudku správneho súdu podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa ust. § 440 ods. 1 písm. g) SSP, t. j. z dôvodu, že rozhodnutie správneho súdu vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a navrhoval napadnutý rozsudok správneho súdu zmeniť tak, že správnu žalobu v celom rozsahu zamietne a prizná mu náhradu trov správneho konania vrátane kasačného konania v plnom rozsahu.

9. Sťažovateľ skonštatoval, že správny súd síce uviedol, že žalobca podal iba 4 žiadosti, tento záver ale ignoruje okolnosti prípadu a kumulatívne hodnotenie konania všetkých osôb združených okolo bývalého starostu - otca žalobcu. Práve v tom spočíva metóda filibusteringu, nakoľko zneužitie práva môže byť aj v prípade, že jednotlivé úkony samy osebe neprekračujú rámec, no v kumulatívnom celku vedú k neprimeraného zahlteniu a obštrukcii.

To podľa názoru sťažovateľa napĺňa znaky koordinovaného postupu s cieľom paralyzovať výkon verejnej správy. 10. Podľa názoru sťažovateľa napadnutý rozsudok vykazuje nesprávne právne posúdenie účelu právnej fikcie a zároveň nedostatočne reflektuje zásady proporcionality a ochrany verejnej správy pred šikanóznym výkonom práva. Výkon práva na informácie nesmie smerovať k ochromeniu výkonu verejnej správy.

Nebol tu zohľadnený širší kontext vybavovania žiadostí, ani povaha a okolnosti ich podania. 12. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že aj keď sťažovateľ tvrdí, že dôvodom podania kasačnej sťažnosti je nesprávne právne posúdenie veci, z jej obsahu nie je zrejmé, v čom konkrétne má spočívať nesprávna aplikácia právnych predpisov zo strany správneho súdu. Neoznačuje žiadne právne normy, u ktorých sa mal správny súd dopustiť nesprávnej aplikácie, ani neuvádza, akým spôsobom malo dôjsť k ich porušeniu či nesprávnej interpretácii. 13.

štruktúre. 14. Podľa názoru žalobcu tvrdenie sťažovateľa, že tzv. fiktívne rozhodnutie o odmietnutí sprístupnenia informácií, ktoré vzniklo v predmetnej veci z dôvodu nečinnosti sťažovateľa, samo osebe zakladá procesný následok vo forme implicitného odmietnutia žiadanej informácie, s podstate spochybňuje základný princíp procesnej úpravy stanovaný zákonom o slobode informácií. Sťažovateľ svojim výkladom neprípustne rozširuje účinky fikcie vydania rozhodnutia a de facto popiera explicitné zákonné znenie § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií.

Táto právna fikcia neslúži ako samostatný rozhodovací akt správneho orgánu, ale ako právne uznaná situácia, ktorá umožňuje zachovanie procesnej kontinuity a predchádza právnemu mareniu žiadateľa. Fikcia plní funkciu ochrany práva na spravodlivé konanie, pričom nezbavuje správny orgán povinnosti rozhodnúť o veci v rámci zákonnej lehoty.

Zároveň poukázal na skutočnosť, že podal 5 žiadostí, nie 16. Predmetná žiadosť bola 2. v poradí a sťažovateľ nevyhovel ani jednej z nich. Žiadosti podával postupne, nie naraz a pri každej bol sťažovateľ nečinný. Nie je naplnený ani jeden zo znakov informačného filibusteringu, ako to sťažovateľ uviedol.

ratio. Nemožno ho využívať paušálne pri posudzovaní každej žiadosti. Navyše sťažovateľ ani po vydaní rozsudku, ktorým bola uložená konkrétna povinnosť konať, túto povinnosť nesplnil, nerozhodol vo veci a naďalej zotrváva v nezákonnom stave. 19. Žalobca preto navrhoval kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú a priznať mu trovy konania vrátane trov právneho zastúpenia správneho konania a kasačného konania v rozsahu

III. Konanie na kasačnom súde

21. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že žalobca požiadal Obec Veľký Slavkov o sprístupnenie informácií v zmysle zákona o slobode informácií: - mesačnú mzdu (plat) všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k funkcii prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť, - priznané odmeny po mesiacoch všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k funkcii prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť, - priznané ostatné mzdové nároky všetkých vedúcich pracovníkov viažúcich sa k funkcii prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť, - mesačnú cenu práce všetkých vedúcich pracovníkov OcÚ Veľký Slavkov viažúcich sa k funkcii prednosta (prednostka) OcÚ vyplatených po 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť, - dátumy vyplatenia mzdových nárokov týchto vedúcich pracovníkov spolu s vyplatenými čiastkami od 28.11.2022 doposiaľ ku dňu spracovania odpovede na túto žiadosť.

24. Starosta obce Veľký Slavkov vydal rozhodnutie č. OCÚVS-2023/515-002 dňa 07.08.2023, ktorým toto odvolanie zamietol. Vo svojom odôvodnení uviedol, že zistil, že na Obecný úrad Veľký Slavkov bolo od marca 2023 podaných celkovo 17 žiadostí o poskytnutie informácií, pričom išlo o informácie v značnom rozsahu. Zo 17 žiadostí bolo 16 žiadostí podaných osobami združenými okolo osoby bývalého starostu obce Veľký Slavkov, pričom z obsahu a formy podaných žiadostí je možné konštatovať, že ide o podávanie žiadostí v rovnakom štýle, rovnakej forme a s obdobným odôvodnením, takže sa jedná o organizovanú činnosť týchto osôb združených okolo osoby bývalého starostu. Žalobca je synom tohto bývalého starostu. Podávanie predmetných žiadostí neprimeraným spôsobom zaťažuje zamestnancov obecného úradu, pričom pre plnenie vybavovania predmetných žiadostí dochádza k zahlcovaniu a preťažovaniu zamestnancov obecného úradu pracovnými povinnosťami, dôsledkom čoho je ochromenie obecného úradu pri plnení si jeho verejných úloh. Sťažovateľ vyhodnotil žiadosť žalobcu ako filibustering, čo je obštrukčná metóda, pri

26. Voči tomuto rozsudku podal sťažovateľ kasačnú sťažnosť, ktorá je predmetom tohto kasačného prieskumu.

27. Podľa § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií, osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len „povinné osoby“) sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti.

29. Podľa § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, povinná osoba podľa § 2 ods. 3 sprístupní iba informácie o hospodárení s verejnými prostriedkami, nakladaní s majetkom štátu majetkom vyššieho územného celku alebo majetkom obce, o životnom prostredí, o úlohách alebo odborných službách týkajúcich sa životného prostredia a o obsahu, plnení a činnostiach vykonávaných na základe uzatvorenej zmluvy. Toto obmedzenie povinnosti sprístupňovať informácie sa nevzťahuje na povinné osoby podľa § 2 ods. 3, v ktorých majú povinné osoby podľa § 2 ods. 1 a 2 samostatne alebo spoločne výlučnú priamu alebo nepriamu účasť.

32. Podľa § 18 ods. 2 zákona o slobode informácií, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len sčasti, vydá o tom v zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Rozhodnutie nevydá v prípade, ak žiadosť bola odložená (§ 14 ods. 3).

Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17). 34. Podľa § 19 ods. 1 zákona o slobode informácií, proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17.

rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. 36. Podľa § 22 ods. 1 zákona o slobode informácií, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní.

38. Tieto závery spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku, preto sa s nimi senát Najvyššieho správneho súdu v celom rozsahu stotožnil považujúc právne posúdenie veci správnym súdom za vecne správne. Námietky sťažovateľa uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil Najvyšší správny súd ako neopodstatnené, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozhodnutia.

40. Ako vyplýva z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 6Sžik/2/2021: „. . .inštitút zneužitia práva na informácie nie je legislatívne upravený ani v Infozákone ani v inom právnom predpise. Je však odvoditeľný z ústavných princípov Slovenskej republiky (článok 1 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého SR je demokratický a právny štát a článok 152 ods. 4 Ústavy SR, podľa ktorého výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou) a potvrdený rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít SR. Inštitút zneužitia práva je preto uplatniteľný pri výklade a aplikácii Infozákona aj bez výslovnej zákonnej úpravy.

Princíp zákazu zneužitia práva a jeho uplatnenie pri aplikácii zákona o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a zákona o slobodnom prístupe k informáciám, Via Iuris, 2020, s. 105). 42. V kontexte ústavou garantovaného práva na informácie má byť tento inštitút využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva (Lubovský,

43. Zneužitie práva sa vymedzuje pomocou objektívnych kritérií (hodnotenie zmyslu a účelu právnej úpravy) a subjektívnych kritérií (hodnotenie motivácie žiadateľa), pričom oba prvky musia byť splnené súčasne (Lubovský, Z.: Zneužití práva na informace, Správní právo, číslo 6/ 2019, s. 328 - 341).“ 44.

Zneužívaná je skutočnosť, že výkon práva na informácie nepodlieha poplatkovej povinnosti. Skutočnosť, že informácie nepodliehajú poplatkovej povinnosti však znamená, že právo musí byť vykonávané primeraným spôsobom. Ďalším typickým znakom je, že sú žiadané prevádzkové informácie organizácie, ktoré vyžadujú aktívnu činnosť organizácie pri ich vyhľadávaní a ktoré v zásade nemajú priamu súvislosť s vymedzeným úsekom štátnej správy, na ktorom povinná osoba pôsobí. Žiadané sú informácie, ktorých vyhľadanie a poskytnutie dokáže zahltiť a nadmerne zamestnať orgán verejnej správy práve činnosťou, ktorá u zamestnancov je spôsobilá vyvolať pocit, že nejde o racionálnu činnosť, ale napriek tomu ju musia splniť.“

Podľa názoru kasačného súdu je potrebné prihliadať aj na ďalšie okolnosti podania žiadostí, najmä na obsah a kvalitu požadovaných informácií, spôsob formulácie a stupeň konkrétnosti požadovaných informácií, úroveň obťažnosti ich sprístupnenia vo väzbe na zákonné lehoty na ich vybavenie a [ich spôsobilosť privodiť povinnej osobe neprimeranú ujmu v prípade ich sprístupnenia] či zmysel a hodnotu požadovaných informácií pre žiadateľa a výkon spoločenskej kontroly, ako aj vzťah informácií k výkonu verejnej moci.

46. Pokiaľ ide o tvrdenie sťažovateľa, že v prejednávanej veci nie je podstatné, že žalobca podal iba 4 žiadosti, ale podstatné je kumulatívne hodnotenie konania všetkých osôb združených okolo bývalého starostu a práve v tom spočíva metóda filibusteringu, tu kasačný súd uvádza nasledovné.

48. Aby bolo možné posúdiť, či konanie žalobcu vykazuje znaky zneužitia práva na prístup k informáciám, je potrebné prihliadať nielen na kvalitu a rozsah individuálnej žiadosti žalobcu, ale aj kvalitu a rozsah a čas podania ostatných žiadostí v určitom časovom období.

žiadosti teda nebol ani zďaleka zjavný úmysel žalobcu ochromiť činnosť povinnej osoby.

Nejde o typ žiadostí, kde by kvalita ustupovala kvantite. Správne orgány nepreukázali, že žalobca nemal vážnu vôľu a reálny záujem na získaní požadovaných informácií, resp. nepreukázali, že by žalobcove infožiadosti nemohli mať skutočnú informačnú hodnotu a reálny význam pre efektívny výkon verejnej kontroly žalobcom. Obsah infožiadostí je pomerne konkrétny - žiadateľ svoje otázky špecifikoval relatívne presne. Tvrdenie povinnej osoby o úmysle ochromenia jej činnosti je preto hypotetické a nekonkrétne, pričom povinná osoba sa ani len nepokúsila žiadnej zo žiadostí vyhovieť, a to ani len čiastočným sprístupnením niektorých informácii. Kasačný súd plne súhlasí s názorom žalobcu, že nie je naplnený ani jeden zo znakov informačného filibusteringu.

52. Kasačný súd sa v celom rozsahu stotožnil s názorom správneho súdu, že účelom ustanovenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia v zmysle § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií nebolo legalizovať nečinnosť povinných osôb pri rozhodovaní o žiadostiach podľa tohto zákona, ale jeho účelom bolo práve naopak poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu v prípade jej nečinnosti. Rovnaký názor vyslovil Najvyšší správny súd Slovenskej republiky napr. vo svojich rozhodnutiach sp. zn. 6Sži/1/2010 a 5 Sži/5/2011.

správny orgán nemohol tento nedostatok napraviť potvrdením fiktívneho rozhodnutia, pretože takýmto postupom žiadateľovi odňal právo na dvoj inštančný postup, pretože proti rozhodnutiu odvolacieho orgánu nemohol už podať riadny opravný prostriedok.

ak podľa § 19 ods. 2 InfoZ má odvolací orgán informáciu k dispozícii, rozhodnutím zmení rozhodnutie povinnej osoby a informáciu sprístupní. Takýmto postupom dôjde k realizácii hospodárnosti konania a práva žiadateľa na informácie.“ Správny súd tak rozhodol správne ak napadnuté rozhodnutie sťažovateľa zrušil a vec vrátil prvostupňovému správneho orgánu.

57. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.