4Svk/4/2022

1. Krajský súd v Prešove (ďalej len „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č.k. 1S/18/ 2018- 115 zo dňa 09. júna 2020 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok

2. Správny súd považoval za preukázané, že správne orgány postupovali v súlade so zákonom, zistili skutkový stav veci a na jeho základe dospeli k správnemu právnemu posúdeniu veci, ktorý riadne odôvodnili. Za preukázané považoval tiež to, že prvostupňový orgán požadovanými informáciami nedisponoval, a teda že pre ich sprístupnenie by bolo nutné iniciovať časovo, personálne aj odborne náročnú analýzu stovky spisov, smerujúcu k vytváraniu a zhromažďovaniu novej informácie.

Takéto konanie by bolo v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009, ako aj uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. III. ÚS 96/ 2010 zo dňa 9. marca 2010 v rozpore s ustanoveniami Zákona o slobode informácií.

Oprávnené osoby môžu požadovať len informácie o takých im neznámych skutočnostiach, ktoré má povinná osoba k dispozícii a ktoré je povinná na žiadosť poskytnúť. 5. V tejto súvislosti správny súd poukázal aj na možný vznik kolízie práva na informácie garantovaného Ústavou Slovenskej republiky a práva na ochranu osobných údajov osôb, keď zároveň podotkol, že nie je právo dostávať informácie podľa predstáv a očakávaním žiadateľa (II. ÚS 184/03), ale zabezpečiť poskytovanie informácií verejnosti „primeraným spôsobom“ tak, aby nedochádzalo k paralyzovaniu činnosti orgánov verejnej moci ako povinných osôb, ktorých účel činnosti ustanovujú samostatné zákony (III. ÚS 96/2010-14). Záverom uviedol, že s takýmto postupom správneho orgánu I. stupňa sa stotožnil aj Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí sp. zn. 10Sži/1/2016 zo dňa 31.05.2017, v ktorom konštatoval, že ako odvolací orgán sa stotožnil so záverom správneho orgánu, že pokiaľ žalobkyňou vyžiadané informácie nemala povinná osoba - žalovaný k dispozícii, keďže uvedené informácie nemal žalovaný v takej forme, ako to žalobkyňa žiadala sprístupniť a ktorú môže

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

vyhovel. Zároveň požiadala o náhradu trov konania pred správnym, ako aj kasačným súdom. 7. Sťažovateľka v zásade trvala na argumentoch skôr prezentovaných v podanej správnej žalobe. Správny súd sa podľa nej vecne, právne a ani skutkovo nevysporiadal s argumentami

8. Sťažovateľka opätovne argumentovala, že správny súd nijako nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo. Poukázala na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 5Sžf/44/2009, v zmysle ktorého je predmetom súdneho preskúmania zákonnosť rozhodnutia, nie jeho vecná správnosť. Ďalej sťažovateľka zopakovala odôvodnenie svojej správnej žaloby, najmä, že v odôvodnení rozhodnutia prvostupňového orgánu ako aj v rozhodnutí žalovaného nebolo právne ani skutkovo relevantným, určitým a jasne preskúmateľným spôsobom vylúčené vyhotovovanie internej súdnej štatistiky o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby.

Pritom sa žalovaný nijakým spôsobom nevyrovnal s relevantnými argumentami sťažovateľky, ako je dokázané tvrdenie o nezákonnosti rozhodnutia Okresného súdu v Poprade č. Sprl/31/2018 zo dňa 13.08.2018. 10. Sťažovateľka mala za to, že sa správny súd účelovo vyhol výslovnému vylúčeniu resp. potvrdeniu vyhotovovania internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby na Okresnom súde Poprad. Poukázala na tvrdenie žalovaného, že súdy nevedú zvláštnu evidenciu o advokátoch ustanovovaných za obhajcov ex effo a nie je ani možné takýto výstup vytvoriť zo súdneho elektronického registra na základe ňou udaných kritérií. Podľa jej názoru nie je potrebné, aby súdy viedli zvláštnu evidenciu o advokátoch ustanovovaných za obhajcov ex offo, keďže takýto zoznam vedie Slovenská advokátska komora, ktorá ho súdom zasiela. V súvislosti s kolíziou práva na informácie a práva na ochranu osobných údajov konkretizovala, že v žiadosti sa jej jednalo iba o všeobecnú štatistiku, resp. o evidenčný počet opatrení pre konkrétnych advokátov v členení na zločiny a prečiny, nie však o mená klientov alebo informáciu k určitému trestnému spisu.

12. Záverom uviedla, že ustanovovanie ex offo je pre každého advokáta zdrojom istých príjmov ako aj dobrou reklamou, preto by malo byť rovnomerné a pravidelné, no podľa jej názoru ide o prideľovanie ustanovovaní ex offo len vybraným advokátom. 13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril písomným podaním zo dňa 30.09.2020 tak, že kasačnou sťažnosťou napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny čo do skutkového zistenia aj právneho posúdenia veci. Kasačnú sťažnosť navrhol ako nedôvodnú zamietnuť. Žalovaný vo svojom vyjadrení poukázal na skutočnosť, že žalobkyňa vo svojej kasačnej sťažnosti len opätovne odkazuje na námietky, ktoré uviedla už v správnej žalobe. Čo sa týka listu predsedu Okresného súdu Poprad sp. zn. 1Sprl/25/2018 zo dňa 26.03.2018, na ktorý poukazuje sťažovateľka, tak žalovaný uviedol, že Okresný súd Poprad vedie zoznam advokátov ex offo pre potreby povinnej obhajoby s poukazom na to, či títo majú pracovisko v obvode Okresného súdu Poprad. Jedná sa tak o menný zoznam advokátov, ktorí majú pracovisko v uvedenom obvode, avšak nejedná sa o zoznam, ktorý advokát bol v akej trestnej

Naproti tomu, prvostupňový orgán vo svojom novom rozhodnutí nesprístupnil sťažovateľkou požadované informácie z dôvodu, že nimi nedisponuje, teda na základe správneho právneho posúdenia. Žalovaný sa napokon vyjadril aj k poslednému sťažnostnému bodu uvedenému sťažovateľkou - nezákonne odmietnuté podanie podľa § 440 ods. 1 písm. j) SSP, ktorý považuje za irelevantný, keďže správna žaloba nebola odmietnutá ale zamietnutá.

15. Prejednávaná vec bola dňa 28.10.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 1S - sp. zn.: 1Sžik/18/2018. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Následne, bol spis vrátený Krajskému súdu v Prešove bez rozhodnutia o podanej kasačnej sťažnosti na odstránenie nedostatkov.

Následne, bol spis opätovne vrátený Krajskému súdu v Prešove bez rozhodnutia. Po odstránení vád bol spis opätovne predložený Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie kasačnému senátu 4S, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod novou spisovou značkou 4Svk/4/2022.

17. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dňa 14.05.2018 bola Okresnému súdu Poprad ako prvostupňovému orgánu doručená žiadosť sťažovateľky ako žiadateľky v zmysle Zákona o slobode informácií v ktorej žiadala sprístupniť informácie: „ 1.

2. Uvedené žiadam za obdobie celých kalendárnych rokov a to: od 01.01.2014 do 31.12.2014, od 01.01.2015 do 31.12.2015, od 01.01.2016 do 31.12.2016 a tiež od 01.01.2018 do 30.4.2018." 18. Prvostupňový správny orgán reagoval na žiadosť sťažovateľky ako žiadateľky o poskytnutie informácie v zmysle § 2 ods. 1, § 3 ods. 1, § 4 ods. 1, § 14 ods. 1, ods. 2 zákona o slobode informácií. Na základe odvolania sťažovateľky rozhodoval odvolací orgán - žalovaný rozhodnutím sp. zn. 1SprI/43/2018 zo dňa 25.06.2018, ktorým zrušil napadnuté rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

20. Podľa § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií, každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. 21. Podľa § 439 ods. 3 písm. a) SSP kasačná sťažnosť nie je prípustná, ak sa opiera o iné dôvody, ako sú uvedené v § 440 SSP.

23. Podľa § 453 ods. 2 SSP kasačný súd je viazaný sťažnostnými bodmi; to neplatí, ak napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní, v ktorom krajský súd nebol viazaný žalobnými bodmi. 24. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 25.

26. Kasačný súd sa riadne oboznámil s kasačnou sťažnosťou žalobkyne. Kasačná sťažnosť vykazuje známky zmätočnosti až nejasnosti. Je pravdou, že obsahuje všetky zákonom predpísané formálne náležitosti v zmysle ustanovení § 57 a § 445 ods. 1 SSP, avšak po obsahovej stránke len kopíruje jednotlivé podania sťažovateľky pred správnymi orgánmi ako aj v konaní pred správnym súdom. Sťažovateľka opakuje argumenty a ňou vyjadrené podozrenia, na ktoré už dostala jednoznačné a právne odôvodnené vysvetlenia v rozhodnutiach správnych orgánov ako aj správneho súdu. V súlade s § 440 ods. 2 SSP je potrebné sťažnostné body uvedené v § 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP vymedziť tak, že žalobkyňa uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Napriek tomu, že sťažnostné body boli v kasačnej sťažnosti uvedené, kasačný súd musí konštatovať, že tieto boli sťažovateľkou odôvodnené veľmi vágne a všeobecne, alebo odôvodnené neboli vôbec, a teda v rozpore s ustanovením § 440 ods. 2 SSP.

27. Prvým sťažnostným dôvodom uvedeným v kasačnej sťažnosti je dôvod vymedzený v § 440 ods. 1 písm. g) SSP, teda že ide o rozhodnutie na základe nesprávneho právneho posúdenia veci. Z kasačnej sťažnosti však nie je súdu dostatočne zrejmé, aké nesprávne právne posúdenie veci sa napáda a ani to, ako inak mal správny súd podľa žalobkyne prejednávanú vec právne posúdiť. Z vyjadrenia žalobkyne: Senát Krajského súdu v Prešove sa pri rozhodovaní, podľa môjho právneho názoru, doslova špekulatívnym a zahmlievacím spôsobom vyhol jasnej, určitej, zrozumiteľnej a preskúmateľnej argumentácii, podľa ktorej by zákonným spôsobom zdôvodnil svoj výrok o zamietnutí mojej žaloby, pritom nijako jednoznačne, zákonne a jasne nevylúčil vyhotovovanie internej súdnej evidencie o ustanovovaní advokátov ex offo pre potreby nutnej obhajoby na Okresnom súde Kežmarok a zameral sa pri rozhodovaní len a len na obhajobu postupu a rozhodovania svojich kolegov, kasačný súd vyhodnotil, že sťažovateľka namieta právne posúdenie otázky, či prvostupňový orgán bol/nebol povinný jej žiadosti vyhovieť a požadovanú informáciu sprístupniť.

Z úradnej činnosti súdov je známe, že okresné súdy nevedú osobitný prehľad o ustanovených advokátoch. Takúto povinnosť im neukladá ani právny poriadok Slovenskej republiky, čo nerozporovala ani samotná sťažovateľka. Pokiaľ však sťažovateľka trvá na tom, že neexistencia internej štatistiky nebola zo strany prvostupňového orgánu riadne preukázaná, súd dáva do pozornosti tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, v zmysle ktorej od nikoho nemožno spravodlivo požadovať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej skutočnosti. Uvedená teória samozrejme nie je a ani by nemala byť aplikovateľná za každých okolností, a to najmä pokiaľ ide o činnosť orgánov verejnej správy. Pokiaľ sa však ani sťažovateľke nepodarilo v konaní preukázať opak, kasačný súd sa stotožňuje s právnym záverom správneho súdu, že povinná osoba nie je povinná sprístupniť informáciu, ktorú nemá k dispozícii.

súdu. V prípade vyhovenia žiadosti sťažovateľky, by muselo dôjsť k vytváraniu novej informácie, čo Zákon o slobode informácií v žiadnom zo svojich ustanovení nevyžaduje. Je pravdou, že v prípade sprístupňovania informácií musí takmer vždy prebehnúť istý proces vyhľadávania či zhromažďovania, čo možno jednoznačne vyvodiť aj z ustanovenia § 17 ods. 1 písm. a) a b) Zákona o slobode informácií. Súčasne však tento proces musí byť v súlade s určitou mierou časovej, personálnej či odbornej náročnosti a jeho výsledkom nemá byť vytvorenie novej informácie. Kasačný súd sa tu však plne stotožňuje s názorom správneho súdu, že v tomto prípade by nešlo o proces, ktorý možno od správneho orgánu požadovať, ale o preskúmavanie stoviek spisov, následné zhromažďovanie a spracúvanie informácií podľa kritérií sťažovateľky, čím by došlo k vytvorenie kvalitatívne novej informácie.

Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sži/46/2014 zo dňa 6. októbra 2015; sp. zn. 2Sžo/190/2008 zo dňa 27. mája 2009 a rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021.) Vzhľadom na uvedené vyššie dospel kasačný súd k záveru, že správny súd rozhodol na základe správneho právneho posúdenia veci a preto kasačnú sťažnosť s ohľadom na § 440 ods. 1 písm. g) SSP považuje za nedôvodnú.

rozhodnúť. V zmysle ustanovenia § 440 ods. 2 SSP súd sa uvedeným sťažnostným dôvodom nezaoberal, nakoľko nebolo špecifikované, od čoho konkrétne a v ktorých častiach sa mal správny súd odkloniť od konštantnej judikatúry. Rovnaký právny názor vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v bode 20. rozsudku, sp. zn. 4Sžik/2/2020 zo dňa 29. novembra 2021, na ktorý na tomto mieste súd v celom rozsahu odkazuje.

Za ustálenú rozhodovaciu prax možno považovať aj rozhodnutia definované v bode 49. rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 1Sžik/4/2020 zo dňa 13. júla 2021, pričom aj v zmysle citovaného rozsudku ide stále o rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, analogicky Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Pokiaľ sa teda súd správne domnieva, že týmto sťažnostným bodom sťažovateľka napáda rozdielnosť rozhodnutí Krajského súdu v Prešove č. 1SprI/43/2018 zo dňa 25. júna 2018 a č. 1SprI/44/2018 zo dňa 27. júna 2018, toto nie je možné subsumovať pod sťažnostný bod v zmysle § 440 ods. 1 písm. h) SSP. Rozdielnosť týchto rozhodnutí tiež dostatočne vysvetlil žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti, ktoré je zhrnuté v bode 17. tohto rozsudku.

žalobu odmietnuť, čo však nie je tento prípad. Vzhľadom na uvedené súd konštatuje, že ani týmto sťažnostným bodom sa viac zaoberať nebude. 33. Sťažovateľka nad rámec vyššie rozoberaných sťažnostných bodov uviedla, že okrem zákonných dôvodov podanej kasačnej sťažnosti, má rozsudok napadnutý kasačnou sťažnosťou tiež arbitrárny, formálny, nejasný, všeobecný a právne a skutkovo nepreskúmateľný obsah a poukazuje na judikáty, ktoré s prejednávanou vecou nijako nesúvisia, pritom nijako vecne a zákonne sa nevysporiadal s ňou uvedenými judikátmi a faktami. K uvedenému, ako aj vzhľadom na záver prijatý v bode 24. tohto rozsudku, teda že kasačný súd sa nezaoberal sťažnostným bodom, ktorý nebol sťažovateľkou vymedzený tak, ako to od nej vyžaduje SSP, kasačný súd konštatuje nasledovné. V zmysle čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky môžu štátne orgány konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Súčasne platí, že kasačný súd je pri prejednávaní a rozhodovaní o kasačnej

26. Kasačný súd s ohľadom na vyššie uvedené skutočnosti dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku a podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol.

Ten bol síce v konaní úspešný, avšak má postavenie orgánu štátnej správy a kasačný súd nevzhliadol žiadne výnimočné dôvody, pre ktoré by mu mali byť trovy konania v zmysle § 168 druhej vety SSP priznané. Kasačný súd nepriznal trovy konania ani ďalšiemu účastníkovi konania, keďže mu súdom neboli uložené žiadne povinnosti, priznanie trov nenavrhoval a súd ani nevzhliadol dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by mali byť trovy konania v zmysle § 169 SSP priznané.

V Bratislave dňa 22. marca 2023